Doplnok: Stručná diskusia o troch aspektoch normálnej ľudskej prirodzenosti

Tentoraz v našom duchovnom spoločenstve nebudeme rozprávať príbehy. Začneme témou, o ktorej sa často diskutuje: čo je to ľudská prirodzenosť. O tejto téme sme už v minulosti veľa hovorili a hovoríme o nej aj teraz. Je to často spomínaná téma, otázka, s ktorou sa človek stretáva každý deň svojho bežného života, téma, s ktorou sa možno denne stretnúť a ktorú možno denne zažiť. Tou témou je, čo je to ľudská prirodzenosť. Ľudská prirodzenosť zahŕňa niekoľko dôležitých vecí. Aké sú bežné prejavy ľudskej prirodzenosti v každodennom živote človeka? (Integrita a dôstojnosť.) Čo ešte? Svedomie a rozum, však? (Áno.) O týchto hovoríte často. Aké ďalšie prejavy, o ktorých zvyčajne nehovoríte, ešte existujú? Inak povedané, ktorých tém sa vo svojich bežných rozhovoroch o ľudskej prirodzenosti v zásade nedotýkate? Svedomie a rozum, integrita a dôstojnosť – to sú staré a dobre známe témy, s ktorými sa človek pravidelne stretáva. Aká veľká je súvislosť medzi svedomím, rozumom, integritou a dôstojnosťou, o ktorých často diskutujete, a vaším skutočným životom? Ako vás tento obsah budoval a ako vám pomohol pri vašom praktizovaní a vstupe vo vašom skutočnom živote? Do akej miery bol užitočný? A teda, aké ďalšie body existujú, ktoré sú úzko späté s vaším každodenným, normálnym ľudským životom? Poviem niekoľko z nich a uvidíme, či sú to témy, s ktorými sa bežne stretávate. Pokiaľ ide o náš obsah týkajúci sa ľudskej prirodzenosti, najprv dáme bokom otázku, či je tento obsah pozitívny alebo negatívny, a či sa vzťahuje na normálnu alebo abnormálnu ľudskú prirodzenosť. Okrem bodov, ktoré sme práve spomenuli, existuje ešte postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi osôb, udalostí a vecí v ich každodennom živote. Nie je to tak? Nezahŕňa to ľudskú prirodzenosť? (Zahŕňa.) Potom je tu ďalší bod, a to spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí, a ešte jeden – postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím. Sú tieto tri body späté s ľudskou prirodzenosťou? (Áno.) Všetky. V téme, ktorú teraz budeme preberať, necháme bokom otázky o usilovaní sa o pravdu, o tom, ako vstupovať do pravdy-reality vo viere v Boha, a o tom, ako zachovávať všetky rozličné princípy, a budeme hovoriť výlučne o ľudskej prirodzenosti. Tak teda, tie tri body – je ich súvislosť s ľudskou prirodzenosťou podstatná? (Áno.) Ktoré tri body to sú? Povedzte si ich znovu. (Prvým je postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi osôb, udalostí a vecí v ich každodennom živote. Druhým je spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí. Tretím je postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím v ich každodennom živote.) A čo tieto tri body zahŕňajú? (Ľudskú prirodzenosť.) Prečo hovoríme, že tieto tri body zahŕňajú ľudskú prirodzenosť a že s ňou súvisia? Prečo by sme uvádzali tieto tri? Prečo nehovoríme o svedomí a rozume? Prečo nechávame bokom tie aspekty, o ktorých bežne hovoríme, aby sme sa venovali práve týmto trom bodom? Sú tieto tri body na pokročilejšej alebo základnejšej úrovni než svedomie, rozum, integrita a dôstojnosť, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti a o ktorých sme hovorili predtým? (Sú základnejšie.) Znevažuje vás teda hovoriť o týchto veciach? (Nie.) Prečo by sme o nich teda mali hovoriť? (Sú praktické.) Sú praktickejšie. To je váš dôvod? Prečo sa tomu budeme venovať? Pretože som našiel problémy; v súvislosti so súčasnými situáciami a rôznym správaním v každodennom živote ľudí som spozoroval niekoľko problémov, ktoré úzko súvisia so skutočnými životmi ľudí, a je potrebné ich jeden po druhom predostrieť v duchovnom spoločenstve. Ak ľudia vo svojej viere v Boha dajú bokom skutočný život a rozličné správanie normálnej ľudskej prirodzenosti a každodenného života a budú sa len tvrdohlavo usilovať o pravdu – o také hlboké pravdy, ako je byť človekom, ktorého Boh miluje – povedzte Mi, k akým problémom to povedie? Za akej základnej podmienky môže byť človek schopný vstúpiť do pravdy-reality pri svojom usilovaní sa o pravdu? (Musí tak urobiť v skutočnom živote.) Čo ešte? (Potrebuje normálnu ľudskú prirodzenosť.) Správne – musí mať normálnu ľudskú prirodzenosť, ktorá okrem svedomia, rozumu, integrity a dôstojnosti zahŕňa aj tie tri body, ktoré sme práve spomenuli. Ak človek nedokáže byť na požadovanej úrovni alebo dosiahnuť normálnosť v týchto troch bodoch, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti, boli by to trochu prázdne reči, keby hovoril o usilovaní sa o pravdu a o jej hľadaní. Usilovať sa o pravdu, usilovať sa o vstup do pravdy-reality, usilovať sa o spásu – to nedokáže každý, ale iba menšina tých, ktorí milujú pravdu a majú normálnu ľudskú prirodzenosť. Ak človek nevie, čo by mal mať ten, kto má normálnu ľudskú prirodzenosť, čo by mal robiť alebo aký postoj a pohľad by mal mať na určité osoby, udalosti a veci, je taký človek schopný vstúpiť do pravdy-reality? Môže jeho úsilie o pravdu priniesť výsledky? Žiaľ, nie.

A. Postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi osôb, udalostí a vecí

V duchovnom spoločenstve začneme hovorením o prvom bode, ktorý zahŕňa ľudskú prirodzenosť: postoj ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi osôb, udalostí a vecí v ich každodenných životoch. Každý rozumie tomu, čo znamenajú „každodenné životy“. Nie je potrebné to ďalej vysvetľovať. Čo sú teda tie hlavné osoby, udalosti a veci, ktoré sa týkajú ľudskej prirodzenosti? Inými slovami, čo z toho, čo súvisí s rozsahom normálnej ľudskej prirodzenosti a dotýka sa jej, sa dostáva na jej úroveň? (Zapájanie sa do interakcií s ľuďmi a vecami.) To je jedna časť. Ďalej je tu tiež poznanie a odborné zručnosti, ktoré by sa človek mal naučiť, a všeobecné znalosti potrebné pre každodenný život. Toto všetko sú súčasti toho, čo by mal človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou chápať a mať. Niektorí ľudia sa napríklad naučia stolárstvo či murárčinu, iní sa naučia šoférovať alebo opravovať autá. Ide o zručnosti a remeslá a byť majstrom takéhoto remesla znamená byť zbehlý v jeho profesionálnom vykonávaní. Do akej miery a na aký štandard sa musí človek v danej zručnosti zdokonaliť, aby bol považovaný za odborníka? Musí byť prinajmenšom schopný vytvoriť hotový výrobok v prijateľnej kvalite. Nájdu sa aj takí ľudia, ktorí odvádzajú dosť nekvalitnú prácu. Ich práca nedosahuje požadovaný štandard, dokonca sa na ňu nedá ani pozerať. V čom spočíva problém? Týka sa ich postoja k vlastnému remeslu. Niektorí ľudia nemajú svedomitý postoj. Myslia si: „Ak to, čo urobím, splní svoj účel, stačí to. Nech to len pár rokov vydrží a potom sa to opraví.“ Je takýto pohľad niečím, čo by mal mať človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Nie.) Niektorí ľudia majú ľahostajný, bezstarostný postoj. „Stačí to“ je pre nich v poriadku. Ide o nezodpovedný postoj. Riešiť veci tak ľahkovážne a nezodpovedne je prvok skazených pováh: je to darebáctvo, o ktorom ľudia často hovoria. Vo všetkých záležitostiach, na ktorých pracujú, robia len do stavu „tak približne“ a „dosť blízko“; je to postoj na štýl „možno“, „snáď“ a „štyri z piatich“; robia veci povrchne, sú spokojní, keď spravia minimum, a sú spokojní, keď sa tým len pretlčú; brať veci vážne alebo byť dôkladní im pripadá nezmyselné, a už vôbec nevidia zmysel v hľadaní právd-princípov. Nie je to vari prvok skazených pováh? Je to prejav normálnej ľudskej prirodzenosti? Nie je. Je správne nazvať to aroganciou a nazvať to nedisciplinovaným je tiež úplne priliehavé, ale aby sme to vystihli dokonale, jediné slovo, ktoré postačí, je „darebáctvo“. Väčšina ľudí má darebáctvo v sebe, ibaže v rôznej miere. Vo všetkých záležitostiach chcú robiť veci povrchne a nedbanlivo a všetko, čo robia, má v sebe kúsok ľstivosti. Podvádzajú druhých, kde len môžu, hľadajú skratky, kde môžu, a šetria časom, kde to ide. Myslia si: „Pokiaľ sa vyhnem tomu, že budem zjavený, nespôsobím žiadne problémy a nebudem braný na zodpovednosť, dostanem sa cez to blafovaním. Nemusím odviesť veľmi dobrú prácu, to je priveľká oštara!“ Takíto ľudia nedosiahnu nikdy v ničom majstrovstvo a pri učení sa nie sú ochotní sa snažiť ani trpieť a platiť cenu. Chcú len zabŕdnuť do témy a potom sa v nej označiť za odborníkov, pričom veria, že sa im podarilo si ju osvojiť, a potom sa spoliehajú na to, že sa nejako pretlčú. Nie je to vari postoj, ktorý majú ľudia k iným osobám, udalostiam a veciam? Je to dobrý postoj? Nie je. Jednoducho povedané, je to len také „pretĺkanie sa“. Takéto darebáctvo je v celom skazenom ľudstve. Ľudia s darebáctvom vo svojej ľudskej prirodzenosti, zastávajú stanovisko a postoj, že sa „pretlčú“ vo všetkom, čo robia. Sú takíto ľudia schopní riadne konať svoju povinnosť? Nie. Sú schopní robiť veci s princípom? Ešte nepravdepodobnejšie.

Niektorí ľudia nie sú oddaní ničomu, čo robia, sú nedbalí, povrchní a nezodpovední. Nájdu sa napríklad takí, ktorí sa naučia šoférovať, no nikdy sa nespýtajú skúsených vodičov, na čo si majú pri jazde dávať pozor alebo aká rýchlosť im poškodí motor. Nič sa nepýtajú, len jazdia – a výsledkom je, že svoje auto pokazia. Potom doň kopnú a povedia: „Toto auto je krehké. Dajte mi Mercedes alebo BMW, tento starý vrak nestojí za nič – je predpotopný!“ Aký je to postoj? Takí ľudia sa k hmotným veciam nestavajú s láskavou starostlivosťou, nemyslia na to, aby ich udržiavali v dobrom stave, ale úmyselne ich ničia a znehodnocujú. Niektorí ľudia žijú nedbalo a lajdácky. Po celý deň robia všetko povrchne a neopatrne. Aký druh ľudí to je? (Nevšímaví ľudia.) „Nevšímaví ľudia“ je mierny výraz – mali by ste ich nazvať „nedbanliví ľudia“; aj „prízemní ľudia“ by sa hodilo. Je to prehnané? Ako možno odlíšiť šľachetných ľudí od prízemných? Jednoducho sa pozrite na ich postoj a konanie týkajúce sa povinností a na to, ako zaobchádzajú s vecami a ako sa zachovajú, keď sa vyskytnú problémy. Ľudia s integritou a dôstojnosťou sú vo svojom konaní dôkladní, svedomití a usilovní a sú ochotní zaplatiť cenu. Ľudia bez integrity a dôstojnosti sú vo svojich činoch nedbalí a lajdácki, vždy vymýšľajú nejaký trik, vždy sa chcú len pretĺkať. Bez ohľadu na to, akú techniku študujú, neučia sa ju usilovne, nie sú schopní sa ju naučiť a bez ohľadu na to, koľko času venujú jej štúdiu, zostávajú úplne nevedomí. Sú to ľudia so slabým charakterom. Väčšina ľudí pristupuje k vykonávaniu svojich povinností povrchne. Aká povaha sa tu prejavuje? (Darebáctvo.) Ako pristupujú darebácki ľudia k svojej povinnosti? Určite k nej nemajú správny postoj a pristupujú k nej povrchne. To znamená, že nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť. Naozaj darebácki ľudia sú ako zvieratá. Je to, ako keď máš doma psa: ak naň nedávaš pozor, rozhryzie a zničí ti všetok nábytok aj spotrebiče. To by bola strata. Psy sú zvieratá; nemyslia na to, že by sa mali k veciam správať s láskavou starostlivosťou, a nemôžeš ich brať na zodpovednosť – musíš ich jednoducho zvládnuť. Ak to nespravíš a necháš zviera voľne vyčíňať a vyrušovať tvoj život, znamená to, že v tvojej ľudskej prirodzenosti niečo chýba. V takom prípade sa veľmi nelíšiš od zvieraťa. Tvoje IQ je príliš nízke – si naničhodník. Ako ich teda správne zvládnuť? Musíš premýšľať, ako ich obmedziť v určitých rozmeroch, alebo ich držať v klietke a púšťať ich von dva-až trikrát denne, aby mali dostatok pohybu. Tým sa obmedzí ich bezohľadné hryzenie a zároveň sa im dopraje pohyb, aby zostali zdravé. Takto je pes správne zvládnutý a aj tvoje prostredie je ochránené. Ak človek nedokáže zvládať veci, s ktorými sa stretáva, a nemá k nim správny postoj, potom v jeho ľudskej prirodzenosti niečo chýba. Nedokáže byť na požadovanej úrovni normálnej ľudskej prirodzenosti. Alebo príklad z varenia: obyčajní ľudia používajú pri smažení len trochu oleja, no niektoré ženy ho nalejú veľa. Aj keď si bohatý, nemôžeš plytvať olejom – treba ho používať s mierou. Tieto ženy si však z toho nič nerobia; ak to s množstvom oleja preženú, jednoducho z neho trochu odoberú lyžicou a vyhodia. To je plytvanie, však? Ako sa bežne nazýva človek, ktorý má takýto postoj k hmotným veciam? „Rozhadzovačný“ – alebo, ako urážka, „márnotratník“. Odkiaľ pochádzajú hmotné veci? Sú dané Bohom. Niektorí ľudia hovoria, že ich získali sami – ale koľko by si dokázal získať, keby to nebolo dané Bohom? On ti dal tvoj život. Keby ti ho nedal, nemal by si nič a ani by si ničím nebol – mohol by si potom vôbec mať tie svoje hmotné veci? Boh ti možno dal viac než priemernej domácnosti, no je postoj a pohľad, s akým týmto darom plytváš, správny? Ako to možno definovať z hľadiska ľudskej prirodzenosti? Taký človek má zlú ľudskú prirodzenosť. Rozhadzovačnosť, plytvanie vecami, neschopnosť pristupovať k nim s láskavou starostlivosťou – taký človek nemá normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí ľudia ani len nepomyslia na to, že by mali s vecami Božieho domu zaobchádzať opatrne. Niečo patrí Božiemu domu – vidia to. No keby sa mal spustiť dážď a bolo by zlé, keby táto vec zmokla, čo si pomyslia? „Nič sa nestane, ak to zmokne. Veď to nie je moje. Nechám to tak.“ A potom odídu. Ako sa nazýva takýto postoj? Sebectvo. Sú títo ľudia vo svojom zmýšľaní poctiví? Ak nie, akí sú? (Nečestní.) Ak človek nie je poctivý, nie je potom nečestný? Majú ľudia, ktorí nemajú poctivé zmýšľanie, normálnu ľudskú prirodzenosť? Určite nie. Čo sa týka nášho prvého bodu – postoja ľudí pri ich zaobchádzaní s rôznymi druhmi osôb, udalostí a vecí – o koľkých veciach sme práve hovorili? Je tu darebáctvo, darebácki ľudia. Čo ešte? (Prízemnosť a nečestnosť.) Aký hovorový jazyk – používate takéto slová, keď vo svojom každodennom živote nad sebou uvažujete, spoznávate sa a rozoberáte? (Nie.) Nikto ich nepoužíva. Aké slová teda používate? Hovoríte vznešene – nikto nepoužíva takéto každodenné výrazy.

Mnohí ľudia majú o sebe pomerne vysokú mienku, pretože veria v Boha. Najmä tí, ktorí majú určité zručnosti a odborné znalosti, či dokonca vysokoškolské tituly, sa cítia byť nadradení obyčajným ľuďom. Spokojní sami so sebou si myslia: „Vzdal som sa dokonca dobrej kariéry, ktorú som mal vo svete, a do Božieho domu som neprišiel preto, aby som sa zadarmo najedol. Človek s mojimi zručnosťami môže v Božom dome niečím prispieť. Vydávam sa Bohu a trpím pre Neho. Dokonca zdieľam izbu a stravu s týmito obyčajnými ľuďmi v komunálnom spolužití. Aký som len ušľachtilý!“ Myslia si, že majú mimoriadne vznešenú integritu, že sú ušľachtilejší než všetci ostatní. Neustále sa z toho tešia. V skutočnosti im však v ľudskej prirodzenosti chýba veľmi veľa – a nielenže si to neuvedomujú, ale ešte sú aj v siedmom nebi, presvedčení, že sú veľkí a že ich charakter prevyšuje charakter obyčajných ľudí. V skutočnosti v nich niet ani jednej veci, ktorá by zodpovedala významu slova „normálna“, ktoré predchádza slovám „ľudská prirodzenosť“ v spojení „normálna ľudská prirodzenosť“. Nič u nich nie je na požadovanej úrovni; všetko zaostáva. Ich svedomie? Nemajú ho. Ich charakter? Nestojí za nič. Ich integrita a kvality? Nič z toho nie je dobré. Keď všetci žijú spolu, tí, ktorí majú niečo cenné, sa neodvážia nechať to vonku na očiach. Prečo je to tak? Jednou z príčin je nedôvera voči ostatným, druhou zase to, že tam, kde je veľa ľudí, nachádzame aj ľudí nespoľahlivých, a niektorí z nich môžu mať lepkavé prsty – môžu dokonca kradnúť. Títo ľudia majú zlý charakter. Niektorí sa pri jedení snažia uchmatnúť si tie najlepšie kúsky a najedia sa ich do sýtosti bez ohľadu na to, koľko je za nimi ľudí, ktorí ešte nejedli. Nie je to príliš sebecké? Sú však aj takí, ktorí pri jedení myslia na druhých. Čo to znázorňuje? Ukazuje to, že tí druhí sú rozumní ľudia, ktorí myslia na ostatných. Sami zjedia trochu menej, aby niečo zostalo aj pre ostatných. To znamená byť človekom s kvalitami. V Božom dome majú niektorí ľudia ľudskú prirodzenosť, zatiaľ čo iní trochu zaostávajú. Nedokážu ani spĺňať tento štandard normálnej ľudskej prirodzenosti. Ak sa zamyslíme nad správaniami, ktoré som spomenul, je medzi vami veľa ľudí s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Alebo ich nie je veľa? Keď sa u vás zvyčajne prejavujú takéto správania, dokážete si uvedomiť, že je to problematické? Keď odhalíš skazenú povahu, uvedomuješ si to? Ak si to uvedomuješ, cítiš to a si ochotný to zmeniť, potom máš istú dávku ľudskej prirodzenosti – len ešte nedosiahla normálnosť. Ak si to však ani len neuvedomuješ, možno ťa považovať za človeka s ľudskou prirodzenosťou? Nemožno. Nie je to otázka dobrej alebo zlej ľudskej prirodzenosti, normálnej alebo abnormálnej – nemáš žiadnu ľudskú prirodzenosť. Napríklad pri jedle sú ľudia, ktorí vidia prichádzať tanier dusenej bravčoviny a hneď sa po nej vrhnú, berú mastné i chudé kúsky a nezastavia sa, kým všetko nie je zjedené. Už ste niekedy videli zvieratá bojovať o jedlo? (Áno.) Je to tá istá scéna, len so zvieratami; je takýto boj u ľudí súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie je to normálna ľudská prirodzenosť.) Čo by robili ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Boli by spokojní s tým, čo majú, a neboli by chamtiví.) To je veľmi faktický spôsob, ako to vyjadriť. Ako sa teda dá nebyť chamtivým? Aké myšlienky a aký postoj k tejto otázke tvoria zmýšľanie, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, a prostredníctvom ktorého možno konať správne? V prvom rade musí byť správne tvoje zmýšľanie. Napríklad žena by si povedala: „Dnes máme veľa dusenej bravčoviny. Rada by som si dala viac, ale trochu sa hanbím, keďže som obklopená svojimi bratmi. Čo by som mala spraviť? Asi počkám, kým si najprv naberú oni. Nechcela by som, aby si pomysleli, že taká dáma ako ja môže byť taká nenásytná. Aké ponižujúce by to len bolo!“ Takéto zmýšľanie by bolo u ženy normálne, keďže sú vo všeobecnosti citlivejšie na kritiku. Väčšina mužov by si povedala: „Tá dusená bravčovina je vynikajúca. Jednoducho si z nej naberiem.“ Boli by prví, ktorí by po nej siahli príborom, nedbajúc na to, čo si pomyslia ostatní. Niektorí muži sú však rozumnejší. Po tom, čo si dajú sústo, sa nad tým trochu zamyslia: „Za mnou je toľko ľudí, ktorí ešte nejedli. Musím prestať a nechať niečo aj pre ostatných.“ Skutočnosť, že dokážu takto premýšľať a konať, ukazuje, že sú ľudia s rozumom, že majú vrodenú normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí ľudia sa vydajú absurdným smerom: „Boh nechce, aby ľudia jedli dusenú bravčovinu, takže z nej ani neochutnám. To znamená, že mám ešte viac ľudskej prirodzenosti, však?“ Takéto zmýšľanie je absurdné. Čo týmto príkladom ukazujem? Že ľudia by mali zaujať správny postoj ku každému druhu osoby, udalosti a veci. K tomuto správnemu postoju sa človek dostáva prostredníctvom zmýšľania, ktoré vychádza z perspektívy rozumnosti, svedomia, integrity a dôstojnosti ľudskej prirodzenosti. Ak budeš praktizovať s takýmto spôsobom myslenia, budeš v podstate v súlade s normálnou ľudskou prirodzenosťou.

Postoj, ktorý človek zaujíma k osobám, udalostiam a veciam, nie je nič iné ako to, ako sa prejavuje jeho prístup k ľuďom a veciam v každodennom živote. Tieto prejavy možno nemajú veľa spoločného s prácou, ktorú máš konať, alebo od nej môžu byť vzdialené, ale viera v Boha nie je prázdna: veriaci v Boha nežijú vo vákuu, ale v reálnom živote. Nesmú byť odtrhnutí od reálneho života. Aký postoj a zmýšľanie by mali mať ľudia, nech už ide o odborné zručnosti, alebo o bežné znalosti či vedomosti o niečom? Je správne mať vždy postoj, s ktorým sa človek len tak pretĺka? Niektorí ľudia majú v týchto veciach vždy chaos – pôjde to tak? Nemajú problém so svojím uhlom pohľadu? Problém s uhlom pohľadu je toho súčasťou a okrem toho to súvisí aj s ich charakterom. Veľký červený drak vládne nad Čínou už tisíce rokov a neustále sa zapája do kampaní a bojov. Nerozvíja ekonomiku a nemyslí na životy obyčajných ľudí. Ľudia si nakoniec vypestovali istý druh darebáctva, s ktorým sa len nechajú unášať prúdom. Vo všetkom, čo robia, sú povrchní a majú krátkozraký pohľad. V ničom, čo sa učia, sa neusilujú o dokonalosť a ani ju nedokážu dosiahnuť. Vždy konajú s krátkozrakým pohľadom: pozrú sa, čo trh potrebuje, a potom sa to ponáhľajú vyrobiť bez toho, aby sa nad čímkoľvek zamysleli, kým si nenahrabú. Od tohto základu sa ďalej nerozvíjajú, nerobia ďalší vedecký výskum ani sa neusilujú o dokonalejšiu excelentnosť a konečným výsledkom je, že čínsky ľahký priemysel, ťažký priemysel a všetky ostatné odvetvia nemajú na svetovej scéne žiadne špičkové produkty. A predsa sa Číňania chvália: „My v Číne máme 5 000 rokov prvotriednej tradičnej kultúry. My Číňania sme láskaví a pracovití.“ Prečo teda Čína neustále vyrába napodobeniny, aby šudila ľudí? Prečo nemajú takmer nič, čo by mohlo konkurovať na svetovom trhu? Čo sa tam deje? Má Čína špičkové produkty? Číňania majú jednu „špičkovú“ vec a to je ich zručnosť v napodobňovaní a falšovaní – v ľstivosti. V tom sa prejavuje ich darebáctvo. Niektorí povedia: „Prečo by si nás takto opisoval? Nemyslíš si, že nás to znevažuje a ponižuje?“ Je to tak? Keď sa pozrieme na niektoré veci, ktoré Číňania robia, dá sa povedať, že tento opis je naozaj pasujúci. Sú nejakí Číňania, či už na trhu, alebo medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí sa venujú svojej riadnej práci? Je ich veľmi málo, a pokiaľ ide o tých pár, ktorí sa snažia venovať svojej riadnej práci, keď vidia, aké nepriaznivé je spoločenské prostredie a že z toho nič dobré nevzíde, prestanú sa snažiť a vzdajú sa.

Tie veci, ktoré sa dotýkajú ľudskej prirodzenosti – postoje, myšlienky a názory, ktoré osoby odhaľujú vo svojom zaobchádzaní s inými ľuďmi, udalosťami a vecami –, sú veľmi výpovedné. O čom vypovedajú? Vypovedajú o tom, ako možno vidieť charakter človeka, a o tom, či je to slušný a čestný človek. Čo znamená byť slušný a čestný? Je byť tradičný slušné a čestné? Je byť zdvorilý a dobre vychovaný slušné a čestné? (Nie.) Je dodržiavanie pravidiel do posledného písmena slušné a čestné? (Nie.) Nič z toho to nie je. Čo teda znamená byť slušný a čestný? Ak je niekto slušný a čestný človek, bez ohľadu na to, čo robí, to robí s istým zmýšľaním: „Nezáleží na tom, či túto vec robím rád alebo nie, ani na tom, či spadá do okruhu mojich záujmov alebo je to niečo, o čo sa nezaujímam – bolo mi to dané, aby som to urobil, a urobím to dobre. Začnem to študovať od nuly a s nohami na zemi sa do toho pustím krok za krokom. Nakoniec, bez ohľadu na to, ako ďaleko som sa v úlohe dostal, urobil som, čo bolo v mojich silách.“ Prinajmenšom musíte mať postoj a zmýšľanie, ktoré sú vecné. Ak nejakú úlohu od chvíle, čo ju prevezmete, robíte ledabolo a vôbec sa o ňu nestaráte – ak k nej nepristupujete vážne, nepreštudujete si príslušné zdroje, nepripravíte sa podrobne ani nevyhľadáte ostatných a neporadíte sa s nimi; a ak okrem toho nenavýšite čas, ktorý venujete štúdiu tejto veci, aby ste sa v nej neustále zlepšovali a dosiahli majstrovstvo v tejto zručnosti alebo profesii, ale zachováte si k nej ľahkovážny postoj a postoj, s ktorým sa pri zaobchádzaní s ňou len tak pretĺkate, potom je problém vo vašej ľudskej prirodzenosti. Nie je to len pretĺkanie sa? Niektorí hovoria: „Nepáči sa mi, keď mi dávaš takúto povinnosť.“ Ak sa ti to nepáči, neprijmi to – a ak to prijmeš, mal by si k tomu pristupovať s vážnym a zodpovedným postojom. Takýto postoj by si mal mať. Nie je to to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Toto je to, čo znamená byť slušný a čestný. V tomto aspekte normálnej ľudskej prirodzenosti potrebuješ prinajmenšom pozornosť, svedomitosť a ochotu vynaložiť námahu, spolu s postojmi vecnosti, vážnosti a zodpovednosti. Stačí mať tieto veci.

V cirkvi sú všelijakí ľudia. Tí, ktorí milujú pravdu, majú lepšiu ľudskú prirodzenosť, a keď odhalia skazenú povahu, dajú sa ľahko napraviť. Tí, ktorí nie, majú oveľa horšiu ľudskú prirodzenosť. Ak sa človek naplno nevenuje Božiemu povereniu a je nezodpovedný, nie je nedôveryhodný? Takáto ľudská prirodzenosť je bezcenná a nemá žiadnu hodnotu. Je prízemná. Ty veríš v Boha. Ak pristupuješ k svojmu povereniu s povrchným a nezodpovedným postojom, nech už je to Božie poverenie alebo poverenie cirkvi, je to postoj, ktorý by mal mať niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou? Niektorí by mohli povedať: „Neberiem vážne veci, ktoré mi dajú robiť bratia a sestry, ale zaručujem, že v tom, čo mi dá Boh, uspejem. S tým budem zaobchádzať dobre.“ Je to správny postoj? (Nie.) V čom nie je? Niekto, kto je nedôveryhodný a chýba mu cnosť, koho ľudskej prirodzenosti tieto veci chýbajú – komu by mohol byť verný? Nikomu. Dokonca aj vo svojich vlastných záležitostiach podvádza a robí veci len naoko. Nie je taký človek prízemný a bezcenný? Ak sa človek dokáže naplno, zodpovedne a dôveryhodne venovať veciam, ktorými ho poveria iní ľudia, počínal by si oveľa horšie s poverením, ktoré prijal od Boha? Ak on, človek so svedomím a rozumom, rozumie pravde, potom by si nemal počínať horšie s poverením, ktoré prijal od Boha, a s vykonávaním svojej povinnosti. Určite to urobí oveľa lepšie ako tí bez svedomia, ktorým chýba cnosť. To je rozdiel v ich charaktere. Niektorí hovoria: „Nebral by som to vážne, keby si ma požiadal, aby som sa postaral o psa alebo mačku, ale keby som bol poverený dôležitou záležitosťou pre Boží dom, určite by som ju dobre zvládol.“ Je to opodstatnené? (Nie.) Prečo nie? Ak má niekto správny uhol pohľadu v malých i veľkých veciach, nech už je jeho poverenie akékoľvek, a ak má správne srdce a ušľachtilú kvalitu, má integritu a je dôveryhodný a morálny v správaní, potom je to cenné a je to iné. Takíto ľudia pristupujú ku každej záležitosti so svojou mravnosťou a dôveryhodnosťou. Ak by niekto nemorálny a nedôveryhodný povedal: „Ak ma Boh priamo niečím poverí, určite to zvládnem dobre,“ bolo by to pravdivé? Bolo by to trochu prehnané a klamlivé. Ako môžeš byť pre ostatných dôveryhodný bez svedomia a rozumu? Tvoje slová znejú prázdne – je to trik. Boží dom mal kedysi dva malé strážne psy. Niekto bol určený, aby sa o ne staral, a staral sa o ne a zaobchádzal s nimi, akoby boli jeho vlastné. Ten človek nemal psy príliš v láske, ale staral sa o ne dobre. Keď pes ochorel, liečil ho, kúpal ho a kŕmil ho načas. Možno nemal rád psy, ale starostlivosť o tieto psy bral ako svoje poverenie a zodpovednosť. Nie je to niečo, čo by malo byť v ľudskej prirodzenosti? Mal ľudskú prirodzenosť, takže to robil dobre. Neskôr sa o tie dva psy staral niekto iný a do mesiaca boli žalostne chudé. Čo sa stalo? Nikto sa nestaral ani si nevšimol, keď psy ochoreli, a jeho zlá nálada ovplyvnila ich chuť do jedla. Takto skončili také chudé; takto sa o ne ten človek staral. Je medzi ľuďmi rozdiel? (Áno.) V čom? (V ich ľudskej prirodzenosti.) Rozumel ten, ktorý sa o psy staral dobre, veľkému počtu právd? Nie nevyhnutne. A ten, ktorý sa o ne staral zle, nemusel veriť v Boha kratšie. Prečo je teda medzi nimi taký veľký rozdiel? Pretože ich charakter je odlišný. Niektorí ľudia sú dôveryhodní. Keď niekomu dajú slovo, nakoniec sa budú vedieť zodpovedať, či už tú vec robia radi alebo nie. Keď prevezmú úlohu, určite ju svedomito dokončia. Nesklamú dôveru, ktorú do nich vložili ostatní, a nesklamú ani svoje vlastné srdce. Majú svedomie a ním merajú všetky veci. Niektorí ľudia nemajú svedomie. Dajú slovo a potom neurobia nič, aby ho dodržali. Nehovoria si: „Verili mi. Musím to urobiť dobre, aby som si udržal ich dôveru.“ Nemajú také srdce a takto by neuvažovali. Nie je to rozdiel v ľudskej prirodzenosti? Povedz Mi, zdalo sa tomu človeku, ktorý to robil dobre, že je to namáhavé? Nezdalo sa mu to príliš únavné ani namáhavé. Nelámal si hlavu nad tým, ako to urobiť dobre, ani sa za tú vec často nemodlil. V srdci vedel, čo by bolo správne urobiť, a tak niesol na pleciach to bremeno. Ten, kto nebol ochotný niesť bremeno, tiež prijal túto povinnosť, a keď ju prijal, považoval ju za otravnú. Keď psy štekali, podráždilo ho to a karhal ich: „Štekáš, čo? Ešte raz štekni a dokopem ťa na smrť!“ Nie je tu rozdiel v ľudskej prirodzenosti? Je, a je veľký. Keď dáš niektorým ľuďom úlohu, zdá sa im, že je to otravné a obťažujúce a že im nechávaš málo slobody. „Ďalšia práca? Už aj tak mám dosť práce – nepovaľujem sa tu len tak!“ A tak si vymýšľajú všelijaké výhovorky, aby sa tej veci zbavili a aby sa ospravedlnili za to, že si nesplnili svoju zodpovednosť. Nemajú svedomie ani rozum, neskúmajú sa a namiesto toho hľadajú dôvody a výhovorky, aby ospravedlnili svoju zlú ľudskú prirodzenosť. Takto sa správajú ľudia so zlou ľudskou prirodzenosťou. Môže taký človek potom vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Prečo nie? Nemiluje pravdu a nemiluje pozitívne veci. Nie je to tak? Nemá ani normálnu ľudskú prirodzenosť, ani realitu pozitívnych vecí. Nemá v sebe tú podstatu. Aký je teda vzťah medzi pravdou a normálnou ľudskou prirodzenosťou? Čo musí byť v ľudskej prirodzenosti človeka, aby mohol vstúpiť do pravdy-reality a praktizovať pravdu? Najprv musí mať svedomie a rozum. Nech robí čokoľvek, musí mať správny postoj, správne zmýšľanie a správny uhol pohľadu. Len s týmito vecami môže mať človek normálnu ľudskú prirodzenosť – a len ak má človek normálnu ľudskú prirodzenosť, môže prijať a praktizovať pravdu.