C. Postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím

Tretím bodom je postoj a správanie ľudí pri kontakte s opačným pohlavím v každodennom živote. Je to problém, s ktorým sa stretne každý, kto žije medzi inými ľuďmi, bez ohľadu na vek. Akej stránky ľudskej prirodzenosti sa to týka? Týka sa to dôstojnosti, zmyslu pre hanbu a štýlu správania sa. Niektorí ľudia vnímajú kontakt s opačným pohlavím veľmi ľahkovážne. Majú pocit, že pokiaľ sa nič nestane, nejde o nič vážne, a rovnako nie je ničím vážnym oddávať sa žiadostivým myšlienkam alebo odhaliť nejakú nemravnú vášeň. Mal by mať človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou takéto myšlienky? Je to znak normálnej ľudskej prirodzenosti? Keď dosiahneš vek na sobáš, prídeš do kontaktu s opačným pohlavím a chceš mať vzťah, urob to normálne a nikto do toho nebude zasahovať. Niektorí ľudia však nechcú vzťah – pár dní flirtujú s niekým, kto im padne do oka, a len čo stretnú niekoho, kto sa im zapáči a vyhovuje ich preferenciám, začnú sa predvádzať. A ako sa predvádzajú? Zdvihnuté obočie, žmurknutie oka alebo zmena tónu hlasu pri rozprávaní, prípadne sa začnú istým spôsobom hýbať alebo vtipkovať, aby si ich daná osoba všimla; to je predvádzanie sa. Keď človek, ktorý sa bežne takto nespráva, odhalí takéto správanie, môžete si byť istí, že v blízkosti sú nejakí príslušníci opačného pohlavia, ktorí vyhovujú jeho preferenciám. Kto sú títo ľudia? Mohli by ste povedať, že sa správajú nevhodne a nedodržiavajú jasné hranice medzi mužmi a ženami, ale neprejavili žiadne odsúdeniahodné správanie. Niekto by mohol povedať, že sú prosto ľahkovážni. Inými slovami, chýba im sebaúcta; ľahkovážni ľudia nemajú predstavu o rešpekte voči sebe samému. Niektorí ľudia odhaľujú tieto vlastnosti v každodennom živote, ale nemá to vplyv na vykonávanie ich povinností ani na dokončenie ich práce, takže je to naozaj problém? Niektorí hovoria: „Pokiaľ to nebráni ich úsiliu o pravdu, treba o tom vôbec hovoriť?“ Čoho sa to týka? Pocitu hanby a dôstojnosti ľudskej prirodzenosti človeka. Ľudská prirodzenosť človeka nemôže byť bez pocitu hanby a dôstojnosti, a preto, ak ich daný človek nemá, nemôže byť jeho ľudská prirodzenosť normálna. Niektorí ľudia sú dôveryhodní, sú seriózni, zodpovední a vo všetkom, čo robia, tvrdo pracujú. Nemajú žiadne väčšie problémy, ale túto stránku svojho života jednoducho neberú vážne. Keď flirtuješ s osobou opačného pohlavia, je to prospešné alebo škodlivé? Čo ak sa ten, s kým flirtuješ, do teba zamiluje? Možno povieš: „Nemyslel som to tak.“; nuž, ak stále flirtuješ s niekým, aj keď to tak nemyslíš, nezahrávaš sa s ním? Ubližuješ mu! Do istej miery tomu chýba morálne cítenie. Ľudia, ktorí to robia, majú chabý charakter. Okrem toho, ak nemáš v úmysle tento vzťah rozvíjať a neberieš ho vážne, no napriek tomu dvíhaš obočie a žmurkáš na opačné pohlavie a predvádzaš sa vtipom a humorom, robiac všetko pre to, aby si ukázal, že máš štýl, že si pekný alebo pekná – ak sa takto predvádzaš, čo vlastne robíš? (Zvádzaš ľudí.) Je v tom úmysel zvádzať. Je teda takéto zvodné správanie vznešená alebo ohavná vec? (Je to ohavná vec.) Tu už niet žiadnej dôstojnosti. Akí ľudia na tomto svete by zvádzali iných? Prostitútky, pobehlice, darebáci – títo ľudia nepoznajú pocit hanby. Čo to znamená nepoznať pocit hanby? Znamená to, že sú necitliví voči potupe. Integrita, pocit hanby a česť, ako aj dôstojnosť a povesť – na ničom z toho im nezáleží. Takíto ľudia sa všade len predvádzajú a flirtujú. Flirtovať s jedným alebo dvoma ľuďmi im nestačí a osem či desať nepovažujú za priveľa. Na to, aby boli šťastní, by ich potrebovali tisíce a tisíce. Niektoré vydaté ženy majú dve deti a nikto mimo domu o tom nevie. Prečo to nedajú ľuďom vedieť? Boja sa, že keď povedia, že sú vydaté a zadané, nebudú mať vo flirtovaní žiadny ďalší úspech a stratia svoju zvodnosť a príťažlivosť. Preto o tom nehovoria otvorene. Nie sú takíto ľudia necitliví voči potupe? Je niekoho ľudská prirodzenosť normálna, ak v sebe obsahuje takéto veci? Nie je. Z toho vyplýva, že ak máš takúto ľudskú prirodzenosť a takéto správanie, potom ti niečo chýba v normálnej ľudskej prirodzenosti; chýba jej pocit hanby a dôstojnosť. Niektorí ľudia si začnú upravovať vlasy a naprávať si oblečenie, len čo sa ocitnú v blízkosti opačného pohlavia, alebo si nanesú líčidlá a púder v snahe čo najviac sa skrášliť. Aký je ich cieľ? Ich cieľom je zvádzanie. To je niečo, čo by v normálnej ľudskej prirodzenosti nemalo byť. Byť schopný takto zvádzať ľudí a nič necítiť, myslieť si, že je to celkom normálne a bežné, že to nie je nič vážne, znamená nemať zmysel pre hanbu a ani nevedieť, čo by sa malo a čo nemalo robiť. Sú ľudia, ktorí by boli ochotní prejsť sa po ulici úplne nahí, keby im dali desaťtisíc juanov. Akí sú to ľudia? Sú to ľudia bez zmyslu pre hanbu. Pre peniaze urobia čokoľvek, bez pocitu hanby. Integrita, charakter, zmysel pre hanbu a dôstojnosť pre nich nič neznamenajú a nemajú žiadnu hodnotu. Majú pocit, že ich schopnosť predvádzať sa a zvádzať iných je ich talent a jedinú radosť im prináša získavanie priazne ďalších ľudí a to, že sa o nich usiluje stále viac a viac ľudí. To je pre takúto ženu najvyššia pocta; to je to, čo si cení. Necení si veci ako dôstojnosť, zmysel pre hanbu alebo charakter. Je to dobrá ľudská prirodzenosť? (Nie.) Prejavili ste aj vy takéto správanie? (Prejavili.) Dokážete ho teda udržať na uzde? Dokážete ho udržať na uzde väčšinu času, alebo len niekedy? Máte schopnosť obmedzovať sa? Ľudia, ktorí sa dokážu obmedzovať, sú tí, ktorých srdce vie, čo je hanba. Každý zažíva chvíľky impulzívnosti a neviazanosti, ale keď ich majú tí, ktorí sa dokážu obmedzovať, cítia, že to, čo robia, nie je správne, že ich to ponižuje, že sa musia okamžite obrátiť a že to už nesmú robiť. A neskôr, keď sa s takouto vecou stretnú znova, dokážu sa ovládať. Ak v tvojej ľudskej prirodzenosti nie je ani táto trocha schopnosti obmedzovať sa, čomu by si mohol vzdorovať, keď máš praktizovať pravdu? Niektorí ľudia sú obdarení dobrým vzhľadom a neustále sa o nich usiluje opačné pohlavie; čím viac ľudí sa o nich usiluje, tým viac majú pocit, že si môžu dovoliť predvádzať sa. Nie je to pre nich nebezpečné? Čo by si mal v takejto situácii robiť? (Rozpoznať a vyhnúť sa tejto pasci.) Je to naozaj pasca, ktorej sa musíš vyhnúť – ak sa jej nevyhneš, môže sa stať, že ťa do nej nejaká osoba lapí. Tejto pasci sa musíš vyhnúť skôr, ako sa do nej lapíš; to sa nazýva obmedzovanie samého seba. Ľudia, ktorí obmedzujú sami seba, majú zmysel pre hanbu a majú dôstojnosť. Tí, ktorí sami seba neobmedzujú, môžu byť zvedení kýmkoľvek, kto ich zvádza, a chytia sa na návnadu, kedykoľvek sa o nich niekto usiluje, a to veští problémy. Okrem toho sa budú aj úmyselne predvádzať, upravovať a parádiť, a budú si vyberať a každý deň nosiť práve také oblečenie, v ktorom vyzerajú krajšie a príťažlivejšie; toto je pre nich nebezpečné a ukazuje to, že sa vedome snažia zvádzať ostatných. Ak v tomto oblečení vyzeráš príliš pútavo a zvodne, potom musíš vzdorovať svojmu telu a prestať takéto oblečenie nosiť. Ak máš v tomto smere odhodlanie, potom to dokážeš. Ak však toto odhodlanie nemáš a chceš si hľadať partnera, tak si ho nájdi: Správajte sa k sebe normálne, bez flirtovania s inými. Ak si partnera nehľadáš, ale napriek tomu flirtuješ s ostatnými, dá sa to nazvať len nedostatkom zmyslu pre hanbu. Musíš mať jasno v tom, čo si vyberáš. Dokážete všetci dodržiavať princípy? (Máme toto odhodlanie.) Ak máte toto odhodlanie, potom máte energiu, motiváciu a bude ľahké ich dodržiavať. Niektorí ľudia sú od prírody v podstate slušní, a navyše, keďže našli vieru v Boha, usilujú sa o pravdu a idú správnou cestou, takže nemajú takú túžbu a nereagujú na nikoho, kto sa s nimi snaží flirtovať. Niektorí ľudia sú na to dosť náchylní, zatiaľ čo iní si to vôbec nevšímajú; niektorí ľudia pôsobia, akoby mali toto odhodlanie, ale ani oni sami nevedia povedať, či ho v skutočnosti majú alebo nie. Pokiaľ ide o kontakt s opačným pohlavím, je to niečo, s čím sa musíš správne vyrovnať a prehodnotiť to a vnímať to ako súčasť dôstojnosti a pocitu hanby normálnej ľudskej prirodzenosti. Ako súvisí nedostatok zmyslu pre hanbu s nedostatkom ľudskej prirodzenosti? Dá sa povedať, že ak niekto nemá zmysel pre hanbu, nemá ani ľudskú prirodzenosť. Prečo je to tak, že každý, komu chýba ľudská prirodzenosť, nemiluje pravdu? A prečo hovoríme, že človek sa môže usilovať o pravdu, ak má ľudskú prirodzenosť? Povedzte Mi, vedia ľudia bez zmyslu pre hanbu, čo je dobré a čo nie? (Nie.) Takže keď robia zlé veci, ktorými odporujú Bohu, zrádzajú Ho a porušujú pravdu, cítia nejaké výčitky svedomia? (Nie.) Môžu sa dostať na správnu cestu, ak svedomie voči nim nemá výčitky? Môžu sa usilovať o pravdu? Drzí, nehanební ľudia sú otupení; nedokážu jasne rozlíšiť medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami, ani medzi tým, čo Boh miluje a čo nenávidí. Takže keď Boh hovorí, aby ľudia boli čestní, oni povedia: „Čo je na tom, povedať lož? Klamať nie je ponižujúce!“ Nepovedal by niečo takéto niekto bez pocitu hanby? Ak človek so zmyslom pre hanbu nie je čestný a všetci to zistia, neočervenie v tvári? Nie je vnútorne nepokojný? (Je.) A čo nehanebný človek? „Byť čestným človekom, čo si myslia ostatní, akú mám pre nich hodnotu alebo akú váhu mi prisudzujú – na ničom z toho mi nezáleží!“ Je mu to jedno. Môže sa potom ešte usilovať o pravdu? Ak sa ho po tom, čo klamal, spýtaš, či je v srdci nepokojný alebo či cíti nejaké sebaobviňovanie, povie: „Čo to znamená byť v pokoji? Čo je to sebaobviňovanie? Prečo to musí byť také problematické?“ Nemá takéto uvedomenie. Môže človek s takýmto narušeným rozumom nasledovať Boha? Môže sa usilovať o pravdu? Neusiluje sa o ňu. Pre neho neexistujú hranice medzi pozitívnymi a negatívnymi vecami, medzi pravdou a tým, čo ju porušuje – všetko je to rovnaké. V každom prípade si myslí, že bude v poriadku, ak sa každý bude snažiť, bude konať svoju povinnosť a platiť cenu. Medzi týmito vecami nie je rozdiel. Necíti žiadne výčitky svedomia, keď urobí niečo, čo odporuje Bohu, keď urobí niečo, čo porušuje pravdy-princípy, keď urobí niečo, čo poškodí záujmy niekoho iného, alebo keď urobí niečo, čo vyruší prácu cirkvi. Nemá vôbec žiadne výčitky svedomia. Nechýba mu v tomto zmysel pre hanbu? Ľudia bez zmyslu pre hanbu v takýchto veciach nerozlišujú. Pre nich ide o to, aby si robili, čo chcú. Všetko je dovolené; nie je potrebné používať pravdu na posudzovanie. Takže ľudia bez zmyslu pre hanbu nemôžu pochopiť ani praktizovať pravdu. Toto je vzťah medzi chýbajúcim zmyslom pre hanbu a nedostatkom ľudskej prirodzenosti. Prečo ste to teda nedokázali povedať? Všetci si myslíte: „To, čo kážeš, nemá veľa spoločného s pravdou; je to od nej dosť vzdialené. Tieto veci zvyčajne dokážeme vidieť jasne, takže je naďalej potrebné, aby si nám o nich hovoril?“ Ak máte pocit, že to nemá nič spoločné s pravdou, do akej miery ste potom vstúpili do pravdy-reality? Žijete normálnu ľudskú prirodzenosť? Stali ste sa naozaj ľuďmi, ktorí majú pravdu a ľudskú prirodzenosť? Váš duchovný vzrast je príliš malý a nedokážete ani pochopiť tieto veci, tak akú pravdu-realitu by ste vôbec mohli mať?

Jedno z desiatich správnych ustanovení Božieho domu hovorí: Človek má skazenú povahu a navyše má pocity. Preto je absolútne zakázané, aby dvaja príslušníci opačného pohlavia spoločne slúžili Bohu bez sprievodu. Každý, kto bude takto odhalený, bude bez výnimky vypudený. Ako ľudia vnímajú toto správne ustanovenie? Ak mal jeden muž nevhodné vzťahy s viac ako tridsiatimi ženami, povedz Mi, ako by sa cítili ľudia, ktorí by o tom počuli? (Bolo by to pre nich neuveriteľné.) Bol by si prekvapený, keby si to počul; bol by si šokovaný: „Páni, to je veľa! To je nechutné, však?“ A aký pocit by mal ten muž, keby ti to povedal? (Správal by sa, akoby mu na tom nezáležalo.) Pre neho by to nebolo nič zvláštne. Spýtaj sa ho, čo dnes je: „Ryžu.“ Spýtaj sa ho, s koľkými ženami bol: „S tridsiatimi alebo viacerými.“ Oboje by povedal s úplne rovnakým tónom hlasu a rozpoložením. Existuje nejaká spása pre človeka s takou ľudskou prirodzenosťou? Nie, ani keby veril v Boha. Ako by sa nemohol hanbiť, keď niečo také vyhŕkne? Je to ponižujúca záležitosť! Ako to teda mohol len tak vyhŕknuť? Povedz Mi, zostal mu ešte nejaký zmysel pre hanbu? Nie, nezostal. Vnímanie svedomia v jeho ľudskej prirodzenosti už otupelo a on už nemá žiadnu vnímavosť. Toto nie je len otázka zvrátenosti – ľudia bez pocitu hanby a dôstojnosti už nie sú ľuďmi. Navonok stále vyzerajú ako ľudia, ale všetko sa rozpadne, len čo majú niečo riešiť. Sú schopní urobiť čokoľvek, bez poznania pocitu hanby – a to znamená, že už nie sú ľuďmi. Týmto náš rozhovor o týchto záležitostiach ukončime.

Zamyslite sa nad týmito tromi aspektmi normálnej ľudskej prirodzenosti, o ktorých sme dnes hovorili –, sú dôležité? Sú tieto veci v normálnej ľudskej prirodzenosti oddelené od úsilia o pravdu? (Nie.) Aký majú teda súvis s úsilím o pravdu? Ak ľudská prirodzenosť veriaceho v Boha neobsahuje dôkladnosť, zmysel pre zodpovednosť alebo schopnosť byť pri svojom konaní pozorný – ak nemá takúto ľudskú prirodzenosť, čo potom môže získať vo svojej viere v Boha a v úsilí o pravdu? V priebehu rokov sme mali duchovné spoločenstvo o mnohých pravdách, pravdách v každej oblasti. Ak ľudia neberú tieto pravdy vážne alebo k nim nepristupujú so svedomitým spôsobom myslenia, ak všetko len tak narýchlo pozliepajú a nič nerobia svedomito, môžu takto dosiahnuť pochopenie pravdy? Niektorí ľudia hovoria: „Ak nedokážem dospieť k pochopeniu pravdy, nemôžem si len zapamätať tieto učenia a terminológie?“ Budeš nakoniec schopný takto získať pravdu? Ak nemáš takýto druh normálnej ľudskej prirodzenosti a nemáš tieto veci vo svojej ľudskej prirodzenosti, čo znamená, že nemáš svedomitý, dôkladný, seriózny a zodpovedný postoj k veciam, potom sa pre teba pravda zmení na učenia a heslá – zmení sa na predpisy. Nemôžeš získať pravdu, pretože ju nedokážeš pochopiť. Okrem toho, ak nedokážeš dobre spravovať prostredie, rutinu a štýl svojho osobného života, budeš schopný vstúpiť do rôznych princípov a výrokov, ktoré sa týkajú pravdy? Nebudeš. Navyše, ľudia musia v živote milovať pozitívne veci a k negatívnym a podlým veciam si musia v hĺbke srdca zachovať postoj hnusu a odporu. To je jediný spôsob, ako vstúpiť do niekoľkých právd. To znamená, že pri svojom úsilí o pravdu musíš mať správny postoj a náležité zmýšľanie; musíš byť čestný, seriózny človek. Len takíto ľudia môžu získať pravdu. Ak niekto nemá zmysel pre hanbu a zostáva v srdci otupený a nevedomý, keď urobil mnoho podlých vecí, mnoho vecí, ktoré vzdorujú Bohu a porušujú pravdu, a myslí si, že o nič nejde – je mu potom pravda na niečo užitočná? Vôbec na nič. Pravda naňho nemá žiadny účinok a nedokáže ho obmedziť, pokarhať, viesť ani mu ukázať smer a cestu, čo znamená, že má problém. Ako by mohol človek bez akéhokoľvek zmyslu pre hanbu pochopiť pravdu? Aby bol človek schopný pochopiť pravdu, musí byť najprv v srdci citlivý na pozitívne a negatívne veci. Cíti odpor už len pri zmienke o negatívnej alebo podlej veci alebo pri stretnutí s ňou, a ak niečo také urobí sám, cíti hanbu a nepokoj. Cíti lásku k pravde a dokáže ju prijať do svojho srdca; dokáže ju použiť na to, aby sa obmedzil a zmenil svoje nesprávne stavy. Nie sú to veci, ktoré by mala mať normálna ľudská prirodzenosť? (Áno.) Keď človek tieto veci má, nie je pre neho ľahké usilovať sa o pravdu? A ak niekto nemá žiadnu z nich, potom sú reči o úsilí o pravdu len prázdne slová – ako by to mohol robiť bez pozitívnych vecí v srdci? Až keď bude tvoja normálna ľudská prirodzenosť mať tieto veci, pravda v tebe zakorení, rozkvitne a prinesie ovocie – až vtedy prinesie účinok. Keď pochopíš pravdu, budeš schopný zmeniť svoje myslenie a obmedziť svoje správanie a tvoje skazené myšlienky budú čoraz zriedkavejšie. To je skutočná zmena.

Koľko z týchto prejavov normálnej ľudskej prirodzenosti, o ktorých sme dnes hovorili, máte? Koľko vám chýba? Čo máte? (Zmysel pre hanbu.) Zmysel pre hanbu – to je dobré. Zmysel pre hanbu je to najmenej, čo by ste mali mať. Čo ešte? Máte všetci svedomitý a dôkladný spôsob myslenia a postoj k osobám, udalostiam a veciam? Vidím, že vo všetkom, čo robíte, ste lajdácki, letargickí a leniví, a keď vidím tie veci, čo robíte, v srdci Mi rastie úzkosť. Dokážete si tieto problémy uvedomiť sami? Ste znepokojení, keď si ich uvedomíte? (Áno.) Akým spôsobom? Hovorte o tom. (Teraz, keď som práve počula Božie duchovné spoločenstvo, mám pocit, že nemám veľa ľudskej prirodzenosti a že som mala ľahkovážny spôsob myslenia o svojej povinnosti a udalostiach v mojom živote. Som tak ďaleko od štandardov, ktoré požaduje Boh. Trochu sa bojím.) Vo vašej ľudskej prirodzenosti chýba príliš veľa, však? Máte pocit, že veríte v Boha už roky a počuli ste mnoho právd, no nemáte ani tie najzákladnejšie veci ľudskej prirodzenosti – ako by ste nemohli byť znepokojení? Niektorí ľudia majú trochu technických zručností, ale všetko, čo robia, je fušerské. Všetko je podradné, nie je to na požadovanej úrovni a neskúmajú pokročilé a štandardné metódy. Nie je to z ich strany zaostalé zmýšľanie? Napríklad takého človeka raz požiadali, aby namontoval dvere, a on povedal: „Tam, odkiaľ pochádzam, je väčšina dverí jednokrídlových.“ To malé miesto, odkiaľ pochádza, neurčuje štandard. Mal by sa pozrieť na štýl dverí v podnikoch a obytných budovách vo veľkých mestách a potom robiť svoju prácu na základe skutočnej situácie. No on otvoril ústa a povedal: „U nás nerobíme dvojkrídlové dvere a tu nie je príliš veľa ľudí. Ani keby ich bolo viac, nebol by to veľký problém – jednoducho sa potlačia dnu.“ Niekto iný povedal: „Ak sa ľudia budú príliš dlho tlačiť, zlomí to zárubňu. Prejdime si to ešte. Urob tentoraz výnimočne dvojkrídlové dvere, dobre?“ Potom ten prvý povedal: „Nie! Robím jednokrídlové dvere; nedokážem robiť dvojkrídlové. Kto to vie robiť, ja alebo ty? Ja to viem – tak prečo ma v tom nepočúvneš? Musíš ma počúvať!“ Povedali mu, aby pracoval podľa situácie, ale on nepočúval a trval na tom, že urobí malé dvere. Nie je to oštara? Keď ho požiadali, aby medzi vnútornou a vonkajšou časťou umiestnil sklenenú priečku, nech prepúšťa svetlo a priestor nepôsobí malý, povedal: „Prečo by sme tam mali dávať sklo? Bolo by to bezpečnostné riziko, či nie? Sklo tam dávať nebudem; tieto dvoje dverí budú stačiť. U nás používame len takýto druh dverí.“ Vždy sa oháňa vecami ako „u nás“, „u nás doma“, „študoval som techniku“, aby potlačil ostatných. Sú tieto veci pravdou? (Nie sú.) Ak zaujíma takýto postoj k vonkajším záležitostiam, čo musí chýbať v jeho ľudskej prirodzenosti? Rozumnosť. A aký druh veci konkrétne musí chýbať v jeho rozumnosti? Vhľad. Vždy má pocit, že všetko odtiaľ, odkiaľ pochádza, je správne, že to všetko je to najvyššie, že je to všetko pravda. Nie je jeho rozumnosť chabá? Ako by mala vyzerať normálna rozumnosť? S normálnou rozumnosťou by povedal: „Tomuto remeslu sa venujem už toľko rokov, ale veľa som toho nevidel. Takto robia dvere všetci u nás, tak sa pozrime, aké veľké sú dvere tu. Prispôsobíme sa tomu, čo robia ľudia tu. Toto je iné miesto a pri tejto úlohe by som mal byť flexibilný.“ Nie je to rozumnosť? (Je.) Má teda takýto človek túto rozumnosť? Nie – nemá rozum. A ako sa to nakoniec vyriešilo? Prácu bolo treba prerobiť. Nie je prerábanie práce stratou? (Je.) Áno, je. Je takýchto prípadov veľa? Je. Ten človek je skrz-naskrz tvrdohlavý. Aký je tvrdohlavý? Nepočúval, čo mu ktokoľvek hovoril; nepočúval ani to, čo som povedal Ja, a ešte Mi aj odporoval. Povedal som: „Musíš to zmeniť. Ak to neurobíš, táto práca nie je pre teba.“ A mal tú drzosť povedať: „Urobím dvere tejto veľkosti, aj keď ma nebudeš potrebovať!“ Aká je to povaha? Je to normálna ľudská prirodzenosť? (Nie.) Nie je to normálna ľudská prirodzenosť – aká ľudská prirodzenosť to teda je? Ako to vidím Ja, je trochu ako zviera. Je to presne ako keď je vôl smädný: bez ohľadu na to, koľko tovaru alebo ľudí vezie na voze, len čo uvidí kaluž alebo rieku, potiahne voz priamo k nej. Žiadne množstvo ľudí ho nedokáže odtiahnuť. Hovoríme tu o zvierati. Majú ľudia tiež takúto povahu? Keď ju majú, nie je to normálna ľudská prirodzenosť, a to je nebezpečné. Nájdu si výhovorku, aby ťa odmietli, aby prestali počúvať. Sú takí tvrdohlaví a hlúpi. Pri takýchto záležitostiach v každodennom živote, ak nemáš postoj skromného prijatia, vnímavosti voči názorom iných, ak nemáš postoj učenia sa, ako budeš schopný prijať pravdu? Ako ju budeš schopný praktizovať? Všetci hovoria, že by bolo vhodnejšie urobiť dvojkrídlové dvere. Nedokážeš urobiť ani len to, a to ani zďaleka nie je praktizovanie pravdy – nepočúvneš ani dobrý návrh. Dokázal by si počúvať niečo, čo sa dotýka pravdy? Nepočúval by si, ako vždy. K niekomu, kto má takúto povahu, by to nepreniklo, a to pre neho znamená veľký problém. Ak ľudská prirodzenosť nemá ani takýto rozum, akú pravdu potom môže praktizovať? Pre koho robia tie veci, ktorými sú každý deň zaneprázdnení? Robia ich úplne podľa svojich vlastných preferencií, svojich vlastných sebeckých túžob. Každý deň majú takýto pohľad na ľudí, udalosti a veci, ktoré ich obklopujú v každodennom živote: „Urobím, čo chcem, urobím, čo si myslím, a urobím, ako považujem za správne.“ Ako sa to nazýva? Všetko, na čo celý deň myslia, je skrz-naskrz zlé. A ak sú v srdci takí zlí, čo ich skutky? Existuje niečo také ako človek, ktorého myšlienky sú všetky zlé, ale ktorého skutky sú stále v súlade s pravdou? To nie je správne – bol by to rozpor. Ich myšlienky sú všetky zlé a to, z čoho vychádzajú, je úplne zlé, takže veci, ktoré robia, prinajmenšom nebudú zapamätané. A z vecí, ktoré nie sú pamätané, sú niektoré narušeniami a vyrušeniami, niektoré sú deštruktívne, zatiaľ čo iné nie sú až také zlé. Ak by sa tieto veci brali vážne, museli by byť odsúdené. Takto to funguje.

V niektorých ľuďoch existuje istý druh mylného názoru, ktorý ostatní považujú za dosť nechutný. Títo ľudia majú nejaké dary alebo silné stránky, možno nejaké remeslo, nejakú spôsobilosť alebo špeciálnu schopnosť v nejakej oblasti, a keď uveria v Boha, považujú sa za výnimočných ľudí. Je tento postoj správny? Čo si myslíte o tomto názore? Patrí to do myslenia normálnej ľudskej prirodzenosti? Nie. Aký je to teda názor? Nechýba tomu rozum? (Chýba.) Veria: „Som na vyššej úrovni ako obyčajní ľudia, pretože ovládam toto remeslo, a som lepší ako priemerný človek v božom dome. Som muž, mám remeselnú zručnosť a schopnosti, som dobrý rečník a som talentovaný. V božom dome vynikám, som tu veľké zviera. Nikto mi nemôže rozkazovať, nikto ma nemôže viesť a nikto mi nemôže prikazovať, čo mám robiť. Mám túto zručnosť, takže budem robiť, čo chcem. Nemusím myslieť na princípy – čokoľvek urobím, je správne a v súlade s pravdou.“ Čo si myslíte o tomto názore? Neexistujú takíto ľudia? Takíto ľudia nie sú v menšine a prichádzajú do Božieho domu, aby sa predvádzali. Ak by svoje silné stránky alebo zručnosti použili na konanie povinnosti v Božom dome, bolo by to v poriadku, ale ak sa chcú predvádzať, potom je to problém inej povahy. Prečo sa to nazýva „predvádzanie sa“? Veriacich v Boha považujú za hlúpych, za nič. Nie je niečo v neporiadku s ich myslením? Nie je niečo v neporiadku s ich rozumnosťou? Je to skutočne tak? Sú ľudia, ktorí veria v Boha, naozaj bezcenní? (Nie.) Prečo by ich teda títo ľudia tak videli? Prečo by mali takúto myšlienku? Z čoho takáto myšlienka pramení? Učia sa to od neveriacich? Myslia si, že ľudia, ktorí veria v Boha, sú nič, že sú to všetko ženy a muži v domácnosti, že sú to všetko roľníci a že pochádzajú z nižších vrstiev spoločnosti. Ich názor je rovnaký ako názor veľkého červeného draka. Myslia si, že ľudia, ktorí veria v Boha, sú neschopní, že by sa v spoločnosti nepresadili a že začali veriť v Boha len preto, že tam vonku pre nich nebola žiadna cesta, nemali sa kam inam obrátiť. Myslia si, že preto, že majú nejaké schopnosti, vedia niečo o nejakej profesii alebo majú nejaké technické znalosti, robí ich to v Božom dome talentovanými ľuďmi. Je táto myšlienka správna? (Nie.) V čom je nesprávna? Veria, že v Božom dome nie sú žiadni schopní ľudia, a so svojou trochou odborných znalostí by chceli mať moc a posledné slovo vo veciach. Existujú takíto ľudia? Sú takíto ľudia vedľa vás, alebo medzi tými, ktorých poznáte? Je niekoľko ľudí, ktorí sú zruční v určitej oblasti, a keď ich poveríte, aby pôsobili ako vedúci tímu alebo nadriadení, majú pocit, akoby získali nejakú oficiálnu funkciu. Majú pocit, že v Božom dome majú posledné slovo, že nikto iný sa nestará o záujmy Božieho domu tak ako oni, ani nechráni jeho záujmy viac ako oni a že nikto nie je taký verný ako oni. Chcú riadiť všetko a do všetkého sa zapájať, ale nič neriadia dobre, ani nehľadajú pravdy-princípy. Nepočúvajú ani to, čo hovorím Ja. Existujú takíto ľudia? (Áno.) Sú takíto ľudia. Pod zámienkou určitej zručnosti, ktorú majú, chcú riadiť všetkých a zastávať funkciu. Napríklad, keď niektorí bratia a sestry urobia niečo, čo sa im nepáči, povedia: „Musíme týchto ľudí dostať pod kontrolu – sú nehorázni!“ Keď majú veriaci v Boha problém, musí sa s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde. Toto nie je vojenský tábor, kde sa musí uplatňovať vojenská disciplína. V cirkevných záležitostiach sa problémy môžu vyriešiť len duchovným spoločenstvom o Božích slovách a tým, že ľudia pochopia pravdu. Tí, ktorí neprijímajú pravdu a konajú svojvoľne a vrtošivo, môžu byť orezaní – len tí, ktorí zaťato odmietajú prijať pravdu, môžu byť disciplinovaní. Sú niektorí ľudia, ktorí slúžili ako nadriadení alebo ako vodcovia a pracovníci, ktorí zjavne nemajú pravdu-realitu, ale stále chcú mať v Božom dome moc a posledné slovo. Majú títo ľudia svedomie a rozum? Ovládajú len pár odborných zručností a ani v najmenšom nerozumejú pravde. Považujú sa za užitočných a schopných, mysliac si, že sú lepší ako priemerný človek v Božom dome, a chcú si v cirkvi z pozície moci robiť, čo chcú – mať jediné, posledné slovo. Nehľadajú pravdy-princípy, ale konajú podľa toho, čo si želajú, podľa svojich preferencií. V čom je tu problém? Nie je to povaha antikrista? Majú takíto ľudia rozum normálnej ľudskej prirodzenosti? Nemajú ho ani štipku. Tu ukončíme naše duchovné spoločenstvo o normálnej ľudskej prirodzenosti.