Aký postoj zaujmú niektorí ľudia, len čo počujú, že niekto chce zasahovať do ich práce a dohliadať na ňu? „Dohľad je v poriadku. Prijímam dohľad. Aj pýtať sa je v poriadku – ale ak na mňa budeš naozaj dohliadať, nebudem môcť pokračovať vo svojej práci. Budem mať zviazané ruky. Ak budeš mať vždy posledné slovo a urobíš zo mňa vykonávateľa, nebudem schopný pracovať. ‚Môže byť len jeden alfa samec.‘“ Nie je to teória? Je to teória antikristov. Akú povahu má človek, ktorý toto hovorí? Je to povaha antikrista? Čo znamená: „Môže byť len jeden alfa samec?“ Nestrpia ani to, aby sa Zhora pýtali. Keby sa Zhora nepýtali, neporušovali by tvoje činy pravdu? Urobil by si niečo zlé kvôli pýtaniu sa? Prekazili by Zhora tvoju prácu? Povedzte Mi, poskytujú Zhora vedenie pri práci, pýtajú sa na ňu a dohliadajú na ňu preto, aby bola vykonaná lepšie, alebo horšie? (Lepšie.) Prečo teda niektorí ľudia tie vylepšené výsledky neprijímajú? (Ovláda ich povaha antikrista.) Správne. Je to ich povaha antikrista – nemôžu si pomôcť. Len čo sa niekto pýta na prácu, za ktorú sú zodpovední, rozruší ich to. Majú pocit, že ich záujmy budú rozdelené medzi ostatných, rovnako ako ich postavenie a moc. Takže sú z toho nesvoji. Cítia, že ich plány a postupy sa ocitli v chaose. A bude im to vyhovovať? Ak Zhora niekoho povýšia a nechajú s nimi túto osobu spolupracovať, myslia si: „Nemal som v pláne využiť tohto človeka, ale zhora trvajú na tom, že je dobrý, a povýšili ho. Nie som z toho nadšený. Ako s ním budem spolupracovať? Ak ho zhora využijú, jednoducho odídem!“ Sú to ich reči, ale budú sa v skutočnosti schopní vzdať svojho postavenia? Nebudú – to, čo robia, je konfrontačné. Súhlasili by s tým, aby niekto vykonával prácu, ktorá ohrozuje ich postavenie, ktorá na nich neupozorňuje, ktorá sabotuje ich súčasný scenár? Nie, nesúhlasili. Čo si napríklad myslia, keď Zhora niekoho povýšia alebo prepustia? „Aká facka! Obišli ma. Napriek všetkému som stále vodca – prečo mi nič nepovedia vopred? Veď je to, akoby som vôbec nič neznamenal!“ Kto vlastne si? Je to tvoja práca? Po prvé, nie je to tvoje teritórium, a po druhé, títo ľudia ťa nenasledujú, tak prečo pre nich musíš toľko znamenať? Je to v zhode s pravdou? S ktorou pravdou? Existujú princípy, podľa ktorých Zhora človeka povyšujú alebo prepúšťajú. Prečo Zhora niekoho povýšia? Pretože je potrebný na prácu. Prečo Zhora niekoho prepustia? Pretože už na prácu nie je potrebný – nedokáže ju robiť. Ak ho neprepustíš ty a dokonca to nedovolíš ani Zhora, nie si hluchý voči argumentom? (Áno.) Niektorí hovoria: „To, že Zhora niekoho prepustia – aká je to pre mňa hanba. Ak chcú niekoho prepustiť, mali by mi to povedať v súkromí a ja to urobím. Je to moja práca; je to súčasť toho, čo mi prislúcha. Ak ho prepustím ja, všetci uvidia, aký som voči ľuďom vnímavý a že dokážem vykonávať skutočnú prácu. Aká by to bola česť!“ Rozmýšľate takto? Niektorí ľudia chcú mať dobré meno a zachovať si tvár a takto sa vyhovárajú. Bude to úspešné? Dáva to zmysel? V jednom ohľade koná Boží dom svoju prácu v súlade s pravdami-princípmi; v druhom pracuje podľa aktuálnych okolností. Neexistuje nič také ako obchádzanie stupňa velenia, najmä pokiaľ ide o povýšenia a prepustenia zo strany Zhora alebo ich vedenie a pokyny k nejakému pracovnému projektu – v takýchto prípadoch ide ešte menej o obchádzanie stupňa velenia. Prečo teda antikrist hľadá tieto „chyby“? Jedna vec je istá: Nerozumie pravde, a tak posudzuje prácu Božieho domu svojím ľudským mozgom a procesmi, ktoré sú vo svete. Okrem toho zostáva jeho hlavným cieľom sebazáchova a musí si zachovať hrdosť. Vo všetkom, čo robí, je uhladený a obratný; nemôže dovoliť, aby ľudia pod ním videli, že má nejaké chyby alebo nedostatky. Do akej miery bude udržiavať zdanie? Až tak, že ho ostatní budú vnímať ako bezchybného, bez akejkoľvek skazenosti či nedostatkov. Ostatní budú považovať za vhodné, aby ho Zhora využívali a aby si ho bratia a sestry vybrali – že je dokonalým človekom. Nechcel by to takto? Nie je to povaha antikrista? (Je.) Áno, to je povaha antikrista.

Naše duchovné spoločenstvo sa práve týkalo jedného z hlavných prejavov správania antikristov – antikristi zakazujú iným zasahovať do ich práce, pýtať sa na ňu alebo na ňu dohliadať. Bez ohľadu na to, aké opatrenia urobí Boží dom, aby sledoval ich prácu, dozvedel sa o nej viac alebo na ňu dohliadal, použijú všetky možné techniky, aby ich zmarili a odmietli. Keď napríklad niektorí ľudia dostanú pridelený projekt Zhora, prejde istá chvíľa, keď nenastane žiaden pokrok. Nepovedia Zhora, či na tom pracujú, ako im to ide a ani to, či sa stretli s nejakými ťažkosťami alebo problémami. Nedávajú žiadnu spätnú väzbu. Niektoré práce sú naliehavé a neznesú odklad, no oni zámerne otáľajú, naťahujú čas a dokončenie práce im trvá dlho. Zhora sa potom musia pýtať. Keď k tomu Zhora pristúpia, títo ľudia považujú pýtanie sa za neznesiteľne trápne a v srdci im odolávajú: „Ešte je to len niečo vyše desať dní, odkedy mi bola táto práca pridelená. Ešte som sa ani nestihol zorientovať a Zhora sa už pýtajú. Požiadavky nadriadených na ľudí sú jednoducho privysoké!“ Cieľom pýtania sa je hľadať chyby, o to im ide. Aký je v tom problém? Povedzte Mi, nie je to celkom normálne, že sa Zhora pýtajú? Sčasti ide o túžbu vedieť viac o stave, v akom je postup práce, ako aj o to, aké ťažkosti je ešte potrebné vyriešiť; okrem toho je to túžba vedieť viac o tom, akú kvalitu majú ľudia, ktorým bola táto práca pridelená, a či budú skutočne schopní vyriešiť problémy a konať prácu dobre. Zhora chcú poznať skutočnosti také, aké sú, a väčšinou sa pýtajú za takýchto okolností. Nie je to niečo, čo by mal robiť? Zhora sa obávajú, že nevieš riešiť problémy a nedokážeš zvládnuť prácu. Preto sa pýtajú. Niektorí ľudia takýmto otázkam celkom odolávajú a protivia sa im. Nie sú ochotní dovoliť, aby sa ľudia pýtali, a keď sa pýtajú, odolávajú a majú pochybnosti, pričom neustále dumajú: „Prečo sa stále pýtajú a chcú vedieť viac? Je to preto, že mi nedôverujú a pozerajú sa na mňa zvysoka? Ak mi nedôverujú, potom nech ma nepoužívajú!“ Nikdy nerozumejú pýtaniu sa a dohľadu Zhora, ale odolávajú im. Majú takí ľudia rozum? Prečo nedovolia, aby sa Zhora pýtali a dohliadali na nich? Okrem toho, prečo odolávajú a vzdorujú? V čom je tu problém? Nezáleží im na tom, či svoju povinnosť vykonávajú efektívne alebo tak, že tým brzdia postup práce. Pri konaní svojej povinnosti nehľadajú pravdy-princípy, ale robia čokoľvek, čo sa im zachce. Nezamýšľajú sa nad výsledkami alebo efektívnosťou práce, vonkoncom nehľadia na záujmy Božieho domu a už vôbec neuvažujú nad tým, čo Boh zamýšľa a vyžaduje. Myslia si: „Mám svoje vlastné spôsoby a postupy, ako konať svoju povinnosť. Nemajte na mňa prílišné nároky a nevyžadujte odo mňa ani priveľa podrobností. Stačí už to, že môžem konať svoju povinnosť. Nemôžem sa príliš unaviť ani príliš veľa trpieť.“ Nerozumejú pýtaniu sa a snahám Zhora dozvedieť sa viac o ich práci. Čo im chýba, že nemajú toto pochopenie? Nechýba tomu podriadenosť? Nechýba tomu zmysel pre zodpovednosť? Vernosť? Ak by boli skutočne zodpovední a verní pri konaní svojej povinnosti, odmietli by vari pýtanie sa zo strany Zhora ohľadom svojej práce? (Nie.) Boli by schopní pochopiť to. Ak to naozaj nedokážu pochopiť, je len jedna možnosť: svoju povinnosť vnímajú ako svoje povolanie a svoje živobytie a využívajú ju, pričom povinnosť, ktorú konajú, vnímajú po celý čas ako predpoklad a páku na vyjednávanie, za ktorú môžu získať odmenu. Urobia len trochu ukážkovej práce, aby to stačilo Zhora, bez akejkoľvek snahy prijať Božie poverenie ako svoju povinnosť a svoj záväzok. A tak keď sa Zhora pýtajú na ich prácu alebo sú podrobení dohľadu, nastavia sa odmietavo a odolávajú. Nie je to vari tak? (Je.) Z čoho vychádza tento problém? V čom je jeho podstata? Spočíva v tom, že ich postoj k projektu práce je chybný. Myslia len na telesné pohodlie a komfort a na svoje vlastné postavenie a pýchu namiesto toho, aby mysleli na efektívnosť práce a záujmy Božieho domu. Vôbec sa nesnažia konať podľa právd-princípov. Keby mali naozaj trochu svedomia a rozumu, boli by schopní pochopiť pýtanie sa zo strany Zhora a ich dohľad. Vedeli by od srdca povedať: „Je dobré, že Zhora sa pýtajú. V opačnom prípade by som vždy vychádzal z vlastnej vôle, čo by prekážalo efektívnosti práce alebo ju dokonca prekazilo. Zhora hovoria v duchovnom spoločenstve, preverujú veci a naozaj vyriešili skutočné problémy – a to je skvelá vec!“ Tým by sa preukázali ako zodpovední ľudia. Obávajú sa, že ak by sa tejto práce chopili sami a stala by sa chyba alebo nedostatok, ktoré by spôsobili stratu na diele Božieho domu a tú by nebolo možné napraviť, bola by to zodpovednosť, ktorú by nedokázali uniesť. Nie je to vari zmysel pre zodpovednosť? (Veru je.) Je to zmysel pre zodpovednosť a znak toho, že si plnia svoju vernosť. Čo sa odohráva v mysliach ľudí, ktorí nedovolia iným pýtať sa na ich prácu? „Táto práca je moja vec, keďže som ňou bol poverený ja. O svojej veci rozhodujem ja; nepotrebujem, aby sa do toho miešal niekto iný!“ Zvažujú veci sami a robia to, čo chcú, ako im to diktuje ich osobnosť. Robia čokoľvek, čo im prinesie prospech, a nikto nemá dovolené pýtať sa na veci – nikto nemá dovolené poznať skutočný stav vecí. Ak sa ich opýtaš: „Ako to ide s tou úlohou?“ povedia: „Počkaj.“ Ak sa potom opýtaš: „Ako to pokračuje?“ povedia: „Už je to skoro hotové.“ Nech sa ich opýtaš na čokoľvek, povedia len slovo alebo dve. Dostanú zo seba naraz len pár slov a nič viac – neponúknu ani jednu presnú, konkrétnu vetu. Nepripadá ti odporné hovoriť s takýmito ľuďmi? Je zrejmé, že ti nechcú nič viac povedať. Ak im kladieš ďalšie otázky, začnú byť netrpezliví: „Stále sa pýtaš na tú maličkosť, akoby som nevedel veci vybaviť – akoby som na tú úlohu nebol stavaný!“ Jednoducho nie sú ochotní dovoliť ľuďom klásť otázky. A ak sa ich neprestávaš vypytovať, povedia: „Čo som pre teba, nejaký osol alebo kôň, ktorého môžeš komandovať? Ak mi neveríš, nevyužívaj ma; ak ma využívaš, musíš mi veriť – a veriť mi znamená, že by si sa nemal stále pýtať!“ Takýto majú postoj. Berú pracovný program ako povinnosť, ktorú majú konať? (Nie.) Antikristi neberú prácu ako svoju povinnosť, ale ako prostriedok na obchodovanie, pomocou ktorého chcú získať požehnania a odmenu. Uspokoja sa len s tým, že pracujú, a chceli by to vymeniť za požehnania. Preto pracujú s povrchným postojom. Nechcú, aby iní zasahovali do ich práce, sčasti preto, aby si zachovali dôstojnosť a hrdosť. Veria, že povinnosť, ktorú vykonávajú, a práca, ktorú robia, patria im osobne, že sú to ich súkromné záležitosti. Preto nedovolia iným zasahovať. Druhá časť spočíva v tom, že ak prácu urobia dobre, môžu si za ňu pripísať zásluhy a žiadať odmenu. Keby niekto zasiahol, zásluhy by už nepatrili len im. Boja sa, že im ich ostatní uchmatnú. Preto absolútne nebudú súhlasiť so zasahovaním iných do ich práce. Nie sú takíto ľudia ako antikristi sebeckí a podlí? Nech konajú akúkoľvek povinnosť, je to, akoby si vybavovali svoje súkromné záležitosti. Nedovolia iným zasahovať ani sa zapájať, bez ohľadu na to, ako sa im darí, keď robia niečo sami. Ak tú vec urobia dobre, dovolia, aby zásluhy pripadli len im, aby si nikto iný nemohol nárokovať podiel na nich a na výsledkoch práce. Nie je to problematické? Aká je to povaha? Je to satanova povaha. Keď satan koná, nedovolí zásahy nikoho iného, chce mať rozhodujúce slovo vo všetkom, čo robí, chce všetko ovládať a nikto naňho nesmie dohliadať ani sa pýtať. Ak niekto zasahuje alebo sa do toho pletie, je to ešte menej prípustné. Takto koná antikrist; nech robí čokoľvek, nikto sa nesmie na nič pýtať a nech koná v zákulisí akokoľvek, nikto nesmie zasahovať. Takto sa správa antikrist. Koná tak preto, lebo na jednej strane má mimoriadne arogantnú povahu a na druhej strane mu mimoriadne chýba rozum. Úplne mu chýba podriadenosť a nedovolí, aby naňho niekto dohliadal alebo kontroloval jeho prácu. Sú to skutočne činy démona, ktoré sa úplne líšia od činov normálneho človeka. Každý, kto vykonáva prácu, si vyžaduje spoluprácu ostatných, potrebuje pomoc, návrhy a spoluprácu iných ľudí, a aj keď naňho niekto dohliada alebo ho pozoruje, nie je to nič zlé, ale naopak, je to potrebné. Ak sa stane, že v niektorej časti práce sa vyskytnú chyby, no ľudia, ktorí ich pozorujú, ich odhalia a pohotovo napravia, čím sa zabráni stratám na práci, nie je to veľká pomoc? Keď teda inteligentní ľudia niečo robia, sú radi pod dohľadom, sú radi, keď ich iní ľudia pozorujú a pýtajú sa ich. Ak náhodou dôjde k chybe a títo ľudia na ňu dokážu upozorniť a chyba sa dá okamžite napraviť, nie je to veľmi želaný výsledok? Na tomto svete niet nikoho, kto by nepotreboval pomoc iných. Len ľudia s autizmom alebo depresiou sú radi osamote a nemajú radi kontakt alebo komunikáciu s inými ľuďmi. Keď ľudia trpia autizmom alebo depresiou, už nie sú normálni. Už sa nedokážu ovládať. Ak majú ľudia normálnu myseľ a normálny rozum, no jednoducho len nechcú komunikovať s ostatnými a nechcú, aby sa ostatní ľudia dozvedeli o ničom, čo robia, chcú robiť veci tajne, v súkromí, a fungovať v zákulisí, pričom vôbec nepočúvajú, čo hovorí niekto iný, potom sú takíto ľudia antikristami, však? Sú to antikristi.

Keď som raz videl vodcu jednej cirkvi, opýtal som sa ho, čo sa deje s vykonávaním povinností bratov a sestier. Opýtal som sa: „Je v súčasnosti v cirkvi niekto, kto vyrušuje cirkevný život?“ Uhádneš, čo povedal? „Veci sú v poriadku; sú fajn.“ Opýtal som sa: „Ako koná svoju povinnosť tá a tá sestra?“ Odpovedal: „Dobre.“ Potom som sa opýtal: „Koľko rokov verí v Boha?“ Povedal: „Je to fajn.“ Povedal som: „Tento stôl by tu nemal byť; treba ho presunúť.“ Odvetil: „Porozmýšľam o tom.“ Povedal som: „Nepotrebuje tento pozemok poliať?“ Povedal: „Pohovoríme si o tom v duchovnom spoločenstve.“ Povedal som: „Tento rok ste na tomto pozemku zasadili túto plodinu. Zasadíte to isté aj budúci rok?“ Povedal: „Naša rozhodovacia skupina má plán.“ Takéto ponúkal odpovede. Aký máš z toho pocit, keď ich počuješ? Rozumieš z nich niečomu? Získavaš nejaké informácie? (Vôbec žiadne.) Hneď vidíš, že ťa odbíja, že ťa má za hlupáka, za niekoho zvonku. On presne nevie, kto je ten zvonku; neverci tomu hovoria „hosť sa hrá na hostiteľa“. Nepozná svoju vlastnú identitu. Povedal som: „Býva tu toľko ľudí a vzduch dobre necirkuluje. Mali by ste sem dať ventilátor, inak tu bude príliš horúco a ľudia môžu dostať úpal.“ Povedal: „Prediskutujeme to.“ O všetkom, čo som mu povedal, musel diskutovať, hovoriť v duchovnom spoločenstve a tiež o tom premýšľať. Akékoľvek opatrenia som urobil, čokoľvek som povedal, pre neho nič neznamenalo. Pre neho to neboli opatrenia ani príkazy a neuskutočnil ich. Za čo teda považoval Moje slová? (Za návrhy na zváženie.) Dával som mu návrhy na zváženie? Nie – hovoril som mu, čo má robiť, čo musí robiť. Bolo to tým, že nerozumel, čo hovorím? Ak nerozumel, znamenalo to, že je to tĺk, ktorý nevie, aká je jeho identita alebo akú povinnosť koná. Bývalo tam toľko ľudí a vnútri nebola klimatizácia ani prievan. Koľko rozumu mohol mať, keď tam nedal ventilátor? Mal by ísť okamžite domov – je to odpad a Boží dom odpad nepotrebuje. Ľudia nevedia všetko o všetkom, ale môžu sa učiť. Sú veci, ktorým nerozumiem, a tak ich preberám s ostatnými: „Čo si myslíte, ako to urobiť dobre? Môžete pokojne predložiť svoje návrhy.“ Ak si niektorí myslia, že nejaký spôsob by bol najlepší, poviem: „Dobre, urobme to, ako hovoríš. Aj tak som si ešte nepremyslel, čo by sme mali robiť. Urobíme to podľa teba.“ Nie je to zmýšľanie normálnej ľudskej prirodzenosti? Toto znamená vychádzať s ostatnými. Ľudia pri vychádzaní s ostatnými nesmú robiť rozdiely v tom, kto je nadriadený alebo podriadený, alebo kto je a kto nie je v centre pozornosti, alebo kto má o veciach posledné slovo. Nie je potrebné robiť tieto rozdiely – koho spôsob je správny a v súlade s pravdami-princípmi, toho treba počúvať. Ste schopní to robiť? (Áno.) Niektorí ľudia nie sú. Antikristi nie sú – trvajú na tom, že musia mať posledné slovo. Čo je to za vec? To, s čím prídu ostatní, u nich neprejde, aj keď je to rozumné; vedia, že je to správne a rozumné, ale nestrpia nič, čo navrhne niekto iný – sú spokojní, len keď sú to oni, kto niečo navrhol. Aj v tejto malej záležitosti bojujú o prvenstvo. Aká je to povaha? Povaha antikrista. Pripisujú nadmernú hodnotu postaveniu, povesti a hrdosti. Akú veľkú hodnotu? Tieto veci sú pre nich dôležitejšie ako ich život – budú si chrániť svoje postavenie a povesť, aj keby ich to malo stáť život.

Antikristi zakazujú zasahovanie, pýtanie sa či dohľad iných v každej práci, ktorú robia, a tento zákaz sa prejavuje viacerými spôsobmi. Jedným z nich je odmietnutie – je to veľmi jednoduché. „Prestaňte zasahovať, pýtať sa ma a dohliadať na mňa, keď pracujem. Každá práca, ktorú robím, je mojou zodpovednosťou, mám predstavu, ako ju robiť, a nepotrebujem, aby ma niekto riadil!“ To je priame odmietnutie. Ďalším prejavom je zdanlivá ústretovosť: „Dobre, poďme si pohovoriť v duchovnom spoločenstve a pozrime sa, ako by sa mala táto práca robiť.“ No keď sa ostatní naozaj začnú pýtať a snažia sa zistiť viac o jeho práci alebo keď poukážu na niekoľko problémov a predložia niekoľko návrhov, aký postoj zaujme antikrist? (Neprijíma to.) Presne tak – jednoducho to odmietne prijať, nájde si zámienky a výhovorky, aby mohol zavrhnúť návrhy ostatných, z nesprávneho urobí správne a zo správneho nesprávne, ale v skutočnosti vo svojom srdci vie, že prekrúca logiku, že hovorí honosne znejúce slová, že to, čo hovorí, je len teoretické a že jeho slová nie sú také praktické, ako hovoria ostatní ľudia. A aj napriek tomu, s cieľom chrániť si vlastné postavenie – a s plným vedomím, že sa mýli a že ostatní ľudia sa nemýlia –, stále premieňa správnosť iných ľudí na nesprávnosť a svoju nesprávnosť na správnosť. Pokračuje v tom a nedovolí, aby sa veci, ktoré sú správne a v súlade s pravdou, zaviedli alebo zrealizovali tam, kde sa nachádza. Neberú prácu cirkvi ako hru, ako vtip? Neodmietajú prijať pýtanie sa a dohľad? Tento svoj „zákaz“ nevyjadrujú bezostyšne tým, že by ti povedali: „Nesmieš zasahovať do mojej práce.“ Takto to, čo robia, nevyzerá, ale také je ich zmýšľanie. Použijú určité triky a navonok sa zdajú byť celkom zbožní. Povedia: „Práve potrebujeme pomoc, takže keď si už tu, pohovor s nami trochu v duchovnom spoločenstve!“ Ich nadriadený vodca uverí, že sú úprimní, a tak s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve a povie im o aktuálnej situácii. Keď si vodcu vypočujú, začnú premýšľať: „Takto vidíš veci ty – no, budem o tom musieť s tebou debatovať, aby som vyvrátil a poprel tvoj názor. Zahanbím ťa.“ Je to postoj prijatia? (Nie.) Aký je to teda postoj? Je to odmietanie strpieť, aby iní zasahovali, pýtali sa alebo na nich dohliadali pri práci, ktorú vykonávajú. Vzhľadom na to, že by to antikristi urobili, prečo sa potom pred ľuďmi pretvarujú a predstierajú postoj prijatia? To, že takto klamú ľudí, ukazuje, akí sú veľmi ľstiví. Boja sa, že ich ľudia prezrú. Najmä v súčasnosti majú niektorí ľudia určitú mieru rozlišovania, takže keby antikrist priamo odmietol dohľad a pomoc iných, ľudia by to rozoznali a prezreli by ho. Potom by stratil svoju hrdosť a postavenie a nebolo by pre neho ľahké, aby ho v budúcnosti zvolili za vodcu alebo pracovníka. Takže keď nadriadený vodca kontroluje jeho prácu, predstiera, že to prijíma, a hovorí ľúbivé a podlízavé veci, v dôsledku toho si všetci myslia: „Pozrite sa, aký je náš vodca zbožný, ako hľadá pravdu! Náš vodca dbá o naše životy a o prácu cirkvi. Pri konaní svojej povinnosti preberá zodpovednosť. V ďalších voľbách ho zvolíme znova.“ Čo nikto nečaká, je, že len čo nadriadený vodca odíde, antikrist povie niečo takéto: „To, čo povedal ten človek, ktorý kontroloval prácu, bolo v poriadku, ale nemusí to nevyhnutne vyhovovať podmienkam v našej cirkvi. V každej cirkvi sú veci iné. Nemôžeme sa úplne riadiť tým, čo povedal – musíme to zvážiť s prihliadnutím na našu reálnu situáciu. Nemôžeme len mechanicky uplatňovať predpisy!“ A každý odchádza s tým, že je to správne. Neboli zavedení? Súčasťou toho, čo robí antikrist, je hovoriť ľúbivé slová a predstierať, že prijíma dohľad iných; hneď potom začne interne s prácou zavádzania a vymývania mozgov. Súčasne realizuje obe časti tohto prístupu. Má triky? Veru, veľa! Navonok hovorí pekne a predstiera prijatie, čím všetkých presviedča, že sa cíti celkom zodpovedný za prácu, že sa dokáže vzdať svojej pozície a postavenia, že nie je autoritársky, ale dokáže prijať dohľad Zhora alebo od iných ľudí – a popritom bratom a sestrám „objasňuje“ klady a zápory vecí a „objasňuje“ rôzne situácie. Čo je jeho cieľom? Neprijať, aby ostatní ľudia zasahovali, pýtali sa alebo dohliadali, a dosiahnuť, aby si bratia a sestry mysleli, že jeho konanie je oprávnené, správne, v súlade s pracovnými opatreniami Božieho domu a v súlade s princípmi konania, a že ako vodca dodržiava princípy. V skutočnosti len málo ľudí v cirkvi chápe pravdu; väčšina nepochybne nedokáže rozlišovať, nevidí tohto antikrista takého, aký v skutočnosti je, a prirodzene sa ním necháva zavádzať. Niektorí ľudia napríklad z nejakého konkrétneho dôvodu nespia celú noc. Celú noc sú bez spánku. Existujú dva typy ľudí, u ktorých sa tento nedostatok spánku prejavuje dvoma rôznymi spôsobmi. Prvý typ si nájde príležitosť trochu sa vyspať cez deň, hneď ako sa dá. Nedá ostatným vedieť, že nespal. To je jedna situácia, jeden spôsob, ako sa veci majú. Nie je za tým žiadny úmysel. Druhý typ človeka drieme počas jedla a každému hovorí: „Včera v noci som nespal!“ Niekto sa opýta: „Prečo nie?“ a on povie: „Bolo online zhromaždenie a našiel som v práci nejaké problémy. Celú noc som bol hore a riešil ich.“ Neustále o tom hovorí a oznamuje, že celú noc nespal. Zdráhal sa byť celú noc hore? Prečo to skupine vysvetľuje? A je v tom vysvetlení niečo skryté? Aký je jeho cieľ? Chce informovať celý svet o tom, čo urobil, zo strachu, že by to ostatní nemuseli vedieť. Chce, aby všetci vedeli, že trpel, že bol celú noc hore, že je ochotný platiť cenu vo svojej viere v Boha, že netúži po pohodlí. Tým chce od bratov a sestier získať súcit a schválenie. Týmto povrchným predstavením si kupuje srdcia ľudí a tak dosahuje, že si ho ostatní vážia, a získava prestíž v srdciach ľudí. Keď má postavenie, potom určite bude hovoriť s autoritou. A keď bude hovoriť s autoritou, nebude si potom môcť užívať špeciálne zaobchádzanie, ktoré sprevádza postavenie? (Áno.) Myslíš si, že túto príležitosť využil dobre? Hovoríte ostatným, keď ste nespali alebo keď ste boli dlho hore? (Hovoríme.) Keď ste to urobili, bolo to neúmyselné, alebo bol za tým nejaký úmysel? Povedali ste to niekomu len tak mimochodom, alebo ste robili veľkolepé vyhlásenie a robili divadlo? (Bolo to len tak mimochodom.) Za tým, že sa to povie len tak mimochodom, nie je žiadny úmysel; nenaznačuje to problém s povahou. Je absolútne odlišná podstata v tom, či sa to povie úmyselne alebo neúmyselne. Keď koná antikrist, aký je motív toho, čo robí, či už sa navonok zdá, že prijíma od iných zásahy a pýtanie sa, alebo ich priamo odmieta – nech je to akokoľvek? Chniape po postavení a moci a nepustí ich. Nie je to jeho motív? (Je.) Správne – absolútne nedovolí, aby mu jeho ťažko získaná moc, jeho ťažko získané postavenie a prestíž len tak náhodne vykĺzli v nepozornej chvíli; nedovolí nikomu, aby oslabil jeho silu a vplyv tým, že bude zasahovať do jeho práce alebo sa na ňu pýtať. Verí tomuto: Konať povinnosť, prevziať pracovný program, nie je v skutočnosti povinnosť a nemusí to robiť ako záväzok; namiesto toho ide o to mať určitú moc, mať pod svojím velením zopár ľudí. Verí, že keď má moc, už sa nemusí s nikým radiť, ale teraz má príležitosť a moc rozhodovať. Takýto má postoj k povinnosti.

Sú aj iní, ktorí keď sa Zhora pýtajú na ich prácu, robia veci len naoko. Predvádzajú povrchné divadlo a pýtajú sa na pár nepodstatných vecí, akoby boli niekým, kto hľadá pravdu. Ak napríklad dôjde k incidentu, ktorý jasne predstavoval narušenie a vyrušenie, opýtajú sa Zhora, či by sa osoba, ktorá to spôsobila, mala riešiť. Nie je niečo také súčasťou ich práce? (Áno.) O čo im ide, keď sa na to pýtajú Zhora? Chcú v tebe vyvolať falošný dojem o sebe, ukázať ti, že ak sa pýtajú aj na takéto veci, je to dôkaz, že nezaháľajú, že pracujú. Len vytvárajú zdanie, aby ťa zavádzali. V skutočnosti majú v srdci nejaké skutočné problémy a nevedia, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby ich vyriešili, ani nevedia, ktoré princípy by mali praktizovať. Sú veci, do ktorých pri riešení ľudí alebo záležitostí nevidia, ale nikdy sa na ne nepýtajú ani nehľadajú. Keďže si v srdci nie sú istí týmito vecami, nemali by sa na ne opýtať Zhora? (Áno.) Nie sú si nimi istí a nedokážu ich prezrieť, no ďalej konajú naslepo – aké to bude mať následky? Dokážu predvídať, čo sa stane? Budú schopní niesť zodpovednosť za následky? Nie, nebudú. Tak prečo sa na tieto veci nepýtajú? Za tým, že sa nepýtajú, sú isté úvahy. Jednou z nich je strach, že ich Zhora odhalia: „Ak nedokážem vyriešiť ani túto triviálnu záležitosť a musím sa na ňu pýtať, Zhora si pomyslia, že moja kvalita nie je veľmi dobrá. Neumožní to, aby ma Zhora prezreli?“ Je tu aj úvaha, že ak sa opýtajú a rozhodnutie Zhora bude v rozpore s ich vlastným názorom a bude sa od neho líšiť, budú sa len ťažko rozhodovať. Ak neurobia to, čo hovoria Zhora, Zhora povedia, že porušujú pracovné princípy; ak to urobia, spôsobí to stratu na ich vlastných záujmoch. Takže sa nepýtajú. Nezvažuje sa to? (Áno.) Zvažuje. Čo je to za človeka, ktorý zvažuje tieto veci? (Antikristi.) Sú to naozaj antikristi. Pri ničom, či sa na to pýtajú alebo nie, či to vyslovia alebo si to len myslia, nehľadajú pravdu ani s tou vecou nezaobchádzajú podľa princípov; vo všetkom kladú na prvé miesto svoje vlastné záujmy. V srdci majú zoznam vecí, na ktoré sa Zhora môžu pýtať a môžu o nich vedieť, a vecí, ktoré vôbec nechcú, aby Zhora vedeli. Vymedzili tieto oblasti a rozdelili ich do dvoch kategórií. O bezvýznamných záležitostiach, ktoré by nemohli ohroziť ich postavenie, budú so Zhora hovoriť povrchne, aby od nich mali pokoj; ale o veciach, ktoré by mohli ohroziť ich postavenie, nepovedia ani slovo. A čo urobia, ak sa Zhora na tie veci opýtajú? Použijú pár slov, aby ich odbili; povedia: „Dobre, prediskutujeme to… budeme hľadať ďalej…“ – plno rečí, ktorými ťa uisťujú, a nič, čo by bolo možné čítať ako odpor. Navonok sú celkom podriadení – ale v skutočnosti majú svoje vlastné kalkulácie. Nemajú v pláne nechať Zhora rozhodovať ani si od nich vyžiadať návrhy a nechať ich rozhodnúť, ani u nich hľadať nejakú cestu. Také plány nemajú. Nechcú dovoliť, aby Zhora zasiahli alebo vedeli, čo sa v skutočnosti deje. Keď sa to Zhora dozvedia, akú hrozbu to pre nich bude predstavovať? (Nebudú mať isté postavenie.) Nielenže nebudú mať isté postavenie – ide o to, že ich plány a ciele už nebudú uskutočniteľné, a tak už nebudú mať legitimitu na páchanie zla; už nebudú môcť legitímne, otvorene a bezostyšne postupovať podľa vlastných plánov. Toto je problém, ktorému budú čeliť. Dokážu teda prísť na to, ako konať tak, aby im to prospelo? Určite o tom majú svoje myšlienky a kalkulácie. Stretávate sa s takýmito vecami aj vy? Čo si o nich teda myslíte? Ako s nimi zaobchádzate? Uvediem príklad. Bol raz jeden človek, ktorý sa stal vodcom a celkom sa tým nechal uniesť; vždy sa rád predvádzal pred ostatnými, aby si získal ich úctu. Narazil na neverca, ktorého poznal a ktorý si chcel požičať peniaze. Ten neverec predniesol svoju žiadosť tak žalostne, že vodca v zápale okamihu impulzívne súhlasil, a potom si pokojne a bez výčitiek pomyslel: „Som vodca cirkvi – ja by som mal mať posledné slovo o cirkevných peniazoch. Pokiaľ ide o veci, ktoré patria Božiemu domu, cirkvi, a o obety – mám funkciu, takže platí to, čo poviem ja. Financie spravujem ja a personálne záležitosti spravujem tiež ja – v tom všetkom mám posledné slovo!“ A tak nevercovi požičal peniaze Božieho domu. Keď to urobil, cítil sa trochu nesvoj a zvažoval, či by o tom mal povedať Zhora. Ak by to urobil, Zhora by s tou vecou nemuseli súhlasiť – a tak začal vymýšľať klamstvá a hľadať výhovorky, ktorými by ich oklamal. Zhora mu hovorili v duchovnom spoločenstve o pravdách-princípoch, no on si to nevšímal. Súkromným zneužitím obiet teda spáchal zlý skutok. Prečo by sa takýto človek odvážil robiť si zálusk na obety? Ty si len cirkevný vodca – máš právo spravovať obety? Máš posledné slovo vo veciach obiet a financií? Ako by si mal zaobchádzať s Božími obetami, ak si niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou a rozumom, niekto, kto sa usiluje o pravdu? Nemali by sa záležitosti týkajúce sa obiet oznámiť Zhora, aby sa zistilo, ako rozhodne Boží dom? Nemajú Zhora právo vedieť o takom dôležitom probléme? Áno. V tom by si mal mať v srdci jasno; takýto rozum by si mal mať. Pokiaľ ide o finančné záležitosti, či už veľké alebo malé, Zhora majú právo o nich vedieť. Jedna vec je, ak sa Zhora nepýtajú – ale len čo sa opýtajú, musíš pravdivo odpovedať a mal by si sa podriadiť čomukoľvek, o čom rozhodnú. Nemal by si mať takýto druh rozumu? (Mal.) Sú však toho antikristi schopní? (Nie.) To je rozdiel medzi antikristmi a normálnymi ľuďmi. Ak si myslia, že je stopercentná šanca, že Zhora s tou vecou nebudú súhlasiť a že utrpí ich hrdosť, vymyslia všemožné spôsoby, ako to utajiť, aby sa o tom Zhora nedozvedeli. Dokonca spracujú ľudí pod sebou a povedia: „Ak to niekto prezradí, pôjde proti mne. Bude mať so mnou dočinenia. Nech sa deje čokoľvek, porátam sa s ním!“ A po týchto ich hrozivých slovách sa nikto neodváži nahlásiť tú vec Zhora. Prečo by to robili? Myslia si: „Toto spadá do rozsahu mojej autority. Mám právo nasadzovať a rozdeľovať ľudí, peniaze a materiál, ktoré sú v mojej právomoci!“ Aké sú ich princípy pre nasadzovanie a rozdeľovanie? Prijímajú opatrenia podľa vlastnej vôle, svojvoľne používajú a vydávajú peniaze a materiál a nedodržiavajú žiadne princípy, bezhlavo týmito vecami mrhajú a plytvajú a nikto iný nemá právo zasahovať – v tom všetkom musia mať posledné slovo. Nemyslia si to vari? Samozrejme, nepovedia to nahlas takými jasnými slovami – ale v srdci si presne toto myslia: „Aký zmysel má mať funkciu? Nie je to všetko o peniazoch, o tom, aby bol človek sýty a oblečený? Teraz som vo funkcii; mám postavenie. Nebolo by odo mňa hlúpe, keby som nevyužil svoju moc a nerobil si, čo sa mi zachce?“ Nie sú o tom presvedčení? (Sú.) Práve preto, že majú takú povahu a veria tomu, odvážia sa takúto vec bez najmenších zábran zatajiť, bez ohľadu na následky, akýmikoľvek spôsobmi a prostriedkami, ktoré si dokážu vymyslieť. Nie je to tak? (Je.) Nehodnotia, či je daná vec správna alebo nie, ani čo je vhodné urobiť či aké sú princípy. Neberú ohľad na tieto veci; ich jedinou úvahou je, kto bude dbať na ich záujmy. Antikrist je zákerná, sebecká, odporná vec! Akí sú odporní? Dá sa to vystihnúť jedným slovom: Sú nehanební! Tí ľudia nie sú tvoji, ani tie veci, a už vôbec nie tie peniaze – a predsa si ich chceš privlastniť a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia. Ostatní nemajú ani právo o tom vedieť; aj keď tie veci premrháš a vyplytváš, ostatní nemajú právo sa pýtať. Ako ďaleko si zašiel? Zašiel si do nehanebnosti! Nie je to nehanebné? (Je.) To je antikrist. Akú hranicu priemerný človek neprekročí, pokiaľ ide o peniaze? Myslí si, že sú to Božie obety a obety dáva Bohu Jeho vyvolený ľud, takže patria Bohu – mohli by sme povedať, že sú to Jeho „osobné veci“. To, čo patrí Bohu, nepatrí verejnosti ani žiadnemu človeku. Kto je Pánom Božieho domu? (Boh.) Áno, je to Boh. A čo je súčasťou Božieho domu? Jeho vyvolení v každej cirkvi, ako aj všetky zásoby a majetok každej cirkvi. Všetky tieto veci patria Bohu. Rozhodne nepatria jedinej osobe a nikto nemá právo si ich privlastniť. Myslel by si to antikrist? (Nie.) Verí, že obety patria tomu, kto ich spravuje, tomu, kto má možnosť z nich čerpať, a že ak je niekto vodcom, má právo ich užívať. Preto sa neustále zo všetkých síl usiluje o postavenie. Keď ho získa, všetky jeho nádeje sa konečne naplnia. Prečo sa usiluje o postavenie? Keby si ho nechal svedomito viesť Boží vyvolený ľud, pričom by za jeho činmi stáli princípy, no nedovolil by si mu dotknúť sa majetku cirkvi alebo Božích obiet, stále by sa tak iniciatívne driapal nahor? Rozhodne nie. Pasívne by čakal a nechal by veciam voľný priebeh. Myslel by si: „Ak ma zvolia, budem tú prácu robiť a dobre konať svoju povinnosť; ak nie, nebudem sa nikomu podlizovať. Nepoviem o tom ani slovo, ani s tým nič neurobím.“ Práve preto, že si antikrist myslí, že ako vodca má človek právo rozhodovať o všetkom majetku cirkvi a užívať ho, láme si hlavu v snahe dostať sa nahor, a to až do nehanebnosti, aby získal postavenie a užíval si všetko, čo postavenie prináša. Čo znamená byť nehanebný? Znamená to robiť hanebné veci – to znamená byť nehanebný. Keby mu niekto povedal: „To, čo robíš, je také hanebné!“, bolo by mu to jedno, ale pomyslel by si: „Čo je na tom hanebné? Kto nemá rád postavenie? Vieš, aký je to pocit mať postavenie? Mať pod kontrolou peniaze? Poznáš ten pôžitok? Poznáš ten pocit nadradenosti? Okúsil si to?“ Takto sa antikristi pozerajú na postavenie v hĺbke svojho srdca. Len čo antikrist získa postavenie, bude chcieť všetko ovládať. Dostane pod svoju kontrolu aj Božie obety. Chce mať posledné slovo v akejkoľvek časti cirkevnej práce, ktorá stojí peniaze, bez toho, aby sa niekedy poradil so Zhora. Stane sa pánom peňazí Božieho domu a Boží dom sa stane jeho domom. Má právo mať o peniazoch posledné slovo, diktovať, čo sa s nimi stane, dávať ich tomu či onomu človeku, ako sa mu zachce, diktovať, ako sa minie každá ich troška. S Božími obetami nikdy nezaobchádza opatrne a obozretne, podľa princípov; namiesto toho je to márnotratný rozhadzovač a platí to, čo povie. Taký človek je skutočný antikrist.