Jeden človek kedysi súkromne zneužil Božie obety, čo je vážny problém. Nie je to obyčajný priestupok; je to problém s jeho prirodzenosťou-podstatou. Keď pri vybavovaní nejakých záležitostí prichádzal do styku s nevercami, neustále sa predvádzal, aby si ľudia mysleli, že má peniaze a moc. Následne ho ľudia požiadali o pôžičku. Tento človek ich nielenže neodmietol, ale skutočne im sľúbil požičať peniaze a potom tak urobil spôsobom, ktorým oklamal Boží dom. Tento človek mal vážny problém. Pri takejto veľkej veci by si mal podať správu Zhora a vysvetliť fakty; nemôžeš používať Božie obety na to, aby si vyhovel ľuďom v záujme vlastnej dôveryhodnosti a hrdosti. Keby sa s takýmito záležitosťami stretol rozumný človek s bohabojným srdcom, riešil by ich takto. Ale robia to antikristi? Prečo sa nazývajú antikristmi? Pretože nemajú ani kúsok bohabojného srdca; robia si, čo chcú, a Boha, pravdu a Božie slová hádžu za hlavu. Nemajú voči Bohu vôbec žiadnu skutočnú podriadenosť, ale na prvé miesto kladú svoje vlastné záujmy, svoju vlastnú slávu, zisk a postavenie. Používajú podvodné prostriedky na zavádzanie cirkevných vodcov a pracovníkov, a tak požičiavajú peniaze nevercom. Sú to ich peniaze? Požičiavajú ich len na základe niekoľkých slov – nie je to rozdávanie Božích obiet ako darov? Toto robia antikristi a niektorí takéto veci skutočne urobili. Aby boli schopní niečo také spraviť, ich povaha musí byť trúfalá, strašne arogantná a tiež dosť zákerná. Je tiež zrejmé, že sú hlúpi, takí hlúpi, ako sa len dá – určite doplatia na vlastnú hlúposť. Povedzte Mi, ako by sa malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať? (Mali by byť vypudení.) To je všetko? Vypudenie? Kto nahradí straty? Musia byť prinútení zaplatiť náhradu a potom byť vypudení. Nie sú antikristi bezočiví, keď dokážu urobiť takú vec? V čom sa líšia od archanjela? Archanjel by bezočivo povedal: „To ja som stvoril nebo, zem a všetko – ľudstvo mám ovládať ja!“ Svojvoľne pošliapava a kazí ľudstvo. Keď antikrist prevezme moc, povie: „Vy všetci musíte veriť vo mňa a nasledovať ma. Ja tu vládnem a ja mám posledné slovo. Vo všetkých záležitostiach sa obracajte na mňa a prineste mi cirkevné peniaze!“ Niektorí ľudia hovoria: „Prečo by sme mali dávať cirkevné peniaze tebe?“ a antikrist povie: „Ja som vodca. Je mojím právom ich spravovať. Mám právo spravovať všetko vrátane obiet!“ A potom prevezme nad všetkým kontrolu. Antikristi sa nestarajú o to, aké problémy alebo ťažkosti majú bratia a sestry pri živote-vstupe, ani o to, aké knihy kázní a Božích slov im chýbajú. Zaujíma ich len to, kto má v úschove cirkevné peniaze, koľko ich je a ako sa používajú. Ak sa Zhora pýtajú na stav financií tej cirkvi, nielenže neodovzdajú cirkevné peniaze, ale ani nedovolia, aby sa Zhora dozvedeli skutočnosť. Prečo to neurobia? Pretože chcú spreneveriť a privlastniť si cirkevné peniaze. Najväčší záujem majú o materiálne veci, peniaze a postavenie. Určite nie sú takí, ako hovoria navonok: „Verím v boha. Neusilujem sa o svet a nebažím po peniazoch.“ Rozhodne nie sú takí, ako hovoria. Prečo sa zo všetkých síl usilujú o postavenie a udržiavajú si ho? Pretože chcú vlastniť alebo ovládať všetko, nad čím majú právomoc – najmä peniaze a materiálne veci a zmocniť sa toho. Užívajú si tieto peniaze a materiálne veci, akoby to boli výhody ich postavenia. Sú to praví potomkovia archanjela, ktorí majú prirodzenosť-podstatu satana podľa mena aj v skutočnosti. Všetci, ktorí sa usilujú o postavenie a cenia si peniaze, majú určite problém so svojou povahou-podstatou. Nie je to také jednoduché, že majú len povahu antikrista: Majú veľké ambície. Chcú ovládať peniaze Božieho domu. Ak sú zodpovední za nejakú pracovnú úlohu, v prvom rade nedovolia ostatným zasahovať, ani neprijmú pýtanie sa alebo dohľad Zhora; okrem toho, keď sú nadriadenými pri akejkoľvek pracovnej úlohe, nájdu spôsoby, ako sa predvádzať, chrániť sa a povyšovať sa. Vždy chcú vyniknúť, stať sa ľuďmi, ktorí vládnu nad ostatnými a ovládajú ich. Chcú tiež mať v rukách moc a bojovať o vyššie postavenie, a dokonca ovládať každú časť Božieho domu – najmä jeho peniaze. Antikristi majú mimoriadnu lásku k peniazom. Keď ich vidia, oči sa im rozžiaria; stále o nich rozmýšľajú a usilujú sa o ne. To všetko sú znaky a signály antikristov. Ak s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde alebo sa snažíš dozvedieť o stave bratov a sestier a pýtaš sa napríklad, koľkí z nich sú slabí a negatívni, aké výsledky dosahuje každý z nich vo svojej povinnosti a ktorí z nich sa na svoju povinnosť nehodia, antikristov to nebude zaujímať. Ale pokiaľ ide o Božie obety – množstvo peňazí, kto ich ochraňuje, kde sú uložené, ich heslá a tak ďalej – to je to, na čom im záleží najviac. Antikrist sa v týchto veciach výnimočne vyzná. Pozná ich ako vlastnú dlaň. Aj to je znakom antikrista. Antikristi sú najlepší v hovorení pekných rečí, ale nekonajú skutočnú prácu. Namiesto toho sú neustále zaujatí myšlienkami na užívanie si Božích obiet. Povedzte Mi, nie sú antikristi nemorálni? Nemajú vôbec žiadnu ľudskú prirodzenosť – sú to rýdzi diabli. Pri svojej práci vždy zakazujú zasahovanie, pýtanie sa a dohľad ostatných. Toto je tretie správanie v rámci ôsmeho prejavu antikristov.

Pred nejakým časom kúpila cirkev v jednej krajine budovu a potrebovala ju zrekonštruovať. Zhodou okolností bola v tej krajine cirkevnou vodkyňou antikristka, ktorá ešte neukázala svoju pravú tvár. Táto antikristka použila na rekonštrukciu človeka, ktorého nikto dobre nepoznal, a nikto nevedel, aký vzťah s ním má. Výsledkom bolo, že tento zlý človek zneužil situáciu a počas rekonštrukcie sa premárnilo veľa peňazí, ktoré sa nemali minúť. V dome bolo nejaké použiteľné zariadenie, ktoré bolo všetko odstránené a nahradené novým. Staré zariadenie, ktoré bolo odstránené, potom tento zlý človek predal za peniaze. V skutočnosti nebolo pokazené – stále sa dalo používať –, on však minul ďalšiu sumu peňazí na nákup nového, aby zarobil peniaze, aby zneužil situáciu. Vedela antikristka o týchto veciach? Vedela. Prečo potom tolerovala, aby takto konal? Pretože museli mať nenormálny vzťah. Niektorí ľudia tento problém videli a chceli to preveriť a skontrolovať stavbu, aby zistili, ako to pokračuje. Len čo povedali, že sa idú pozrieť na stavbu, táto antikristka sa začala obávať a znepokojovať a povedala: „Nie! Ešte nie je termín odovzdania – nikto sa tam nesmie pozrieť!“ Jej reakcia bola taká silná, taká citlivá – skrývalo sa za tým niečo? (Áno.) Títo ľudia, teraz už trochu ostražití, o tej veci diskutovali: „Takto to nejde. Nechce nám dovoliť pozrieť sa na stavbu. Určite je v tom nejaký problém; musíme sa tam ísť pozrieť.“ Ale antikristka stále nedovolila, aby stavbu videli, až kým sa práca nemala odovzdať. Povedzte Mi, neboli tí ľudia popletení? Skutočnosť, že antikristka im nedovolila vidieť stavbu, dokazovala, že sa niečo deje. Mali sa ponáhľať nahlásiť to Zhora, alebo ju spoločne odvolať, alebo sa ísť násilím pozrieť a skontrolovať stavbu. To bola ich zodpovednosť. Ak túto zodpovednosť nedokázali prevziať, znamenalo to, že sú naničhodní, neschopní zbabelci. Títo neschopní zbabelci nevytrvali. Nebol to problém s ich vlastnými domami, tak to jednoducho ignorovali. Takí boli sebeckí a nezodpovední. A keď bola práca odovzdaná, cez video som videl, že je tam problém. Aký problém som videl? Uprostred zasadacej miestnosti bol stôl a okolo neho boli kožené kreslá, aké sa používajú v luxusných kanceláriách. Stoličky, na ktorých sedím Ja, sú úplne obyčajné, mali by teda títo obyčajní ľudia používať také luxusné veci? (Nie.) Takýmto nábytkom to tí dvaja zariadili a ľudia boli veľmi potešení, keď v tých kreslách sedeli. Keď som ten problém objavil, zavolal som si toho darebáka a začal som tú vec vyšetrovať. Všade, v každej miestnosti, kontrola odhalila množstvo problémov a veľké finančné straty. Niečo z pôvodného zariadenia domu bolo použiteľné, no ten zlý človek to vyviezol a predal, aby na tom zarobil; ba čo viac, zarobil peniaze, keď kúpil to drahé nové zariadenie; a okrem toho nainštaloval vybavenie, ktoré by v cirkvi nemalo byť. Urobil to bez toho, aby sa s kýmkoľvek poradil. Vedela tá antikristka, že to ten človek robí? Pravdepodobne vedela. Chodila na stavenisko každý deň, a keď to videla, nenahlásila to, ale tolerovala jeho márnotratnosť. Aká drzosť! Je ona veriacou v Boha? Po 20 rokoch viery v Boha bola takáto odporná a urobila takú vec – čo je to za človeka? To nie je človek! Ani dobrí ľudia medzi nevercami to nerobia; aká nemorálnosť! Zakaždým, keď sa jej Zhora pýtali na stavebné práce, robila sa hlúpou, aby ich oklamala, zakrývala a tajila veci, a nakoniec vzniklo toľko problémov. Bolo by teda prehnané vypudiť ju a nechať ju pracovať, aby zarobila peniaze na náhradu strát? (Nie.) Povedzte Mi, aj keby tá antikristka dokázala tie peniaze vrátiť, našla by v tomto živote pokoj? Mohla by mať ľahký život? Obávam sa, že bude musieť stráviť celý život v mukách. Keby vedela, že jej činy dospejú až sem, prečo sa vtedy tak správala? Prečo to vôbec urobila? Nie je to tak, že by verila v Boha len rok alebo dva a nepoznala pravidlá v Jeho dome, alebo čo to znamená mať bohabojné srdce, či čo je vernosť – po všetkých tých rokoch viery v Neho sa vôbec nezmenila, a hoci bola schopná trochu vykonávať službu, stále páchala veľké zlo! Za to, že je taká odporná, by mala byť vyradená a prekliata!

Antikristi majú vo svojom spôsobe práce niečo spoločné: Bez ohľadu na to, akú prácu vykonávajú, zakazujú ostatným zasahovať alebo sa pýtať. Vždy chcú veci tajiť a zakrývať. Určite majú niečo za lubom; nedovolia ľuďom, aby zistili problémy v ich práci. Keby robili veci čestne a otvorene, spôsobom, ktorý by bol v súlade s pravdou a princípmi, s čistým svedomím, čoho by sa museli obávať? Čo by na tom bolo také, že to nemožno povedať? Prečo nedovolia ostatným pýtať sa a zasahovať? Čoho sa obávajú? Čoho sa boja? Je jasné, že majú niečo za lubom – je to také očividné! Antikristi pracujú bez akejkoľvek transparentnosti. Keď urobia niečo zlé, vymýšľajú spôsoby, ako to skryť a zakryť, vytvárajú falošné zdanie, dokonca sa dopúšťajú nehorázneho podvodu. Aké sú výsledky tohto konania? Boh všetko podrobne skúma, a hoci ostatní ľudia o niečom nemusia chvíľu vedieť a môžu byť istý čas zavádzaní, príde deň, keď to Boh odhalí. V Božích očiach je všetko očividné, všetko je odhalené. Je zbytočné, aby si pred Bohom niečo tajil. On je všemohúci, a keď sa ťa rozhodne odhaliť, všetko vyjde najavo za bieleho dňa. Iba antikristi, tí hlupáci, ktorí nemajú duchovné porozumenie a ktorí majú prirodzenosť archanjela, by verili: „Pokiaľ budem veci držať pod pokrievkou a nedovolím ti zasahovať alebo sa pýtať a nedovolím ti dohliadať na veci, nebudeš nič vedieť – a ja budem mať túto cirkev úplne pod kontrolou!“ Veria, že ak budú vládnuť ako králi, budú môcť ovládať situáciu. Je to naozaj tak? Nevedia, že Boh je všemohúci; len si namýšľajú, že sú múdri. Boh všetko podrobne skúma. Povedzme napríklad, že si dnes spáchal zlo. Boh to podrobne skúma, ale neodhalí ťa – dáva ti príležitosť na pokánie. Zajtra opäť spáchaš zlo, a stále to nepriznáš ani sa nebudeš kajať; Boh ti stále dáva príležitosť a čaká, kým sa budeš kajať. Ak sa však naďalej nebudeš kajať, už ti tú príležitosť nebude chcieť dať. Budeš sa Mu hnusiť, bude ťa nenávidieť, v hĺbke Svojho srdca ťa nebude chcieť spasiť a úplne ťa opustí. V takom prípade bude otázkou minút, kým ťa odhalí, a akokoľvek sa budeš snažiť veci zakryť alebo tomu brániť, bude to úplne zbytočné. Bez ohľadu na to, akú máš veľkú ruku, dokážeš ňou zakryť oblohu? Bez ohľadu na to, aký si schopný, dokážeš zakryť Božie oči? (Nie.) To sú hlúpe predstavy človeka. Pokiaľ ide o to, aký je Boh v skutočnosti všemohúci, ľudia to už dokážu trochu vycítiť v Jeho slovách. Navyše, všetci príslušníci tohto skazeného ľudstva, ktorí páchali veľké zlo a priamo odporovali Bohu, sa stretli s rôznymi trestami a všetci, ktorí to vidia, sú úplne presvedčení a uznávajú, že je to odplata. Dokonca aj neverci vidia, že Božia spravodlivosť nestrpí žiadnu urážku, takže tí, ktorí v Neho veria, by to mali vidieť o to viac. Božia všemohúcnosť a múdrosť sú nemerateľné. Človek nemá možnosť im dôkladne rozumieť. Existuje jedna pieseň – aké má slová? („Božie skutky sú nemerateľné.“) Toto je Božia podstata, pravé zjavenie Jeho identity a podstaty. Nie sú potrebné tvoje domnienky ani špekulácie. Stačí, ak budeš veriť tým slovám – potom nebudeš robiť také hlúpe veci. Všetci ľudia si o sebe myslia, že sú múdri; zakrývajú si oči a hovoria: „Vidíš ma?“ Boh hovorí: „Nielenže ťa vidím celého, vidím dokonca aj tvoje srdce a to, koľkokrát si prišiel do sveta ľudí,“ a ľudia zostávajú ako obarení. Nemysli si o sebe, že si múdry; nemysli si: „Boh o tomto nevie a nevie ani o tamtom. Nikto z bratov a sestier to nevidel. Nikto to nevie. Mám svoj vlastný malý plán. Pozri, aký som múdry!“ Nikto z ľudí na tomto svete, kto nerozumie pravde alebo neverí, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, nie je múdry. Bez ohľadu na to, čo ľudia hovoria alebo robia, nakoniec je to všetko omyl, všetko je v rozpore s pravdou, všetko odporuje Bohu. Existuje len jeden druh človeka, ktorý je múdry. Aký je to druh? Ten, ktorý verí, že Boh všetko podrobne skúma, že všetko vidí a že je zvrchovaný nad všetkým. Takíto ľudia sú nesmierne múdri, pretože vo všetkom, čo robia, sú podriadení Bohu; všetko, čo robia, je v súlade s pravdou, schválené Bohom a stretáva sa to s Božím požehnaním. To, či je človek múdry alebo nie, závisí od toho, či sa dokáže podriadiť Bohu; závisí to od toho, či je to, čo hovorí a robí, v súlade s pravdou. Je správny spôsob uvažovania myslieť si: „Toto si o tej veci myslím a toto by som chcel urobiť, pretože by mi to prospelo – ale nechcem sa s tým zveriť iným, ani nechcem, aby o tom vedeli“? (Nie.) Čo by si mal urobiť, keď si uvedomíš, že to nie je správny spôsob uvažovania? Mal by si si dať poriadnu facku, aby si sa poučil. Myslíš si, že ak to nepovieš, Boh to nebude vedieť? Skutočnosť je taká, že kým máš tú myšlienku, Boh pozná tvoje srdce. Ako to vie? Boh prezrel prirodzenosť-podstatu človeka. Prečo ťa teda v tejto veci neodhalí? Dokážeš to postupne pochopiť sám aj bez toho, aby to odhalil, pretože si jedol a pil toľko Jeho slov. Máš svedomie a rozum, myseľ a normálne myslenie; mal by si byť schopný sám prísť na to, čo je správne a čo nesprávne. Boh ti dáva čas a príležitosť, aby si si veci pomaly premyslel, aby si videl, či si hlúpy alebo nie. Po niekoľkých dňoch premýšľania o tej veci uvidíš výsledky: Potom budeš vedieť, že si hlúpy a sprostý a že by si sa nemal snažiť tú vec pred Bohom skrývať. Vo všetkých záležitostiach by si mal pred Bohom všetko odhaliť a mal by si byť úprimný – to je jediná situácia a jediný stav, ktoré by sa mali pred Bohom udržiavať. Aj keď sa neotvoríš, pred Bohom si otvorený. Z Božieho pohľadu platí, že On pozná fakty, či sa o tom otvoríš alebo nie. Nie si veľmi hlúpy, ak to nedokážeš prezrieť? Ako teda môžeš byť múdrym človekom? Tým, že sa otvoríš Bohu. Vieš, že Boh všetko podrobne skúma a všetko vie, tak si nenamýšľaj, že si múdry, a nemysli si, že On to možno nevie; keďže je isté, že Boh v skrytosti pozoruje ľudské srdcia, múdri ľudia by mali byť trochu úprimnejší, trochu čistejší a mali by byť čestní – to je múdre konanie. To, že máš vždy pocit, že si múdry; že si chceš vždy nechať svoje vlastné malé tajomstvá; že sa vždy snažíš zachovať si trochu súkromia – je to správny spôsob uvažovania? Je v poriadku byť taký s inými ľuďmi, pretože niektorí ľudia nie sú pozitívne postavy a nemilujú pravdu. Pred takýmito ľuďmi si môžeš niečo nechať pre seba. Neodhaľuj im svoje srdce. Povedzme napríklad, že je niekto, koho nenávidíš, a hovoril si o ňom zle za jeho chrbtom. Mal by si mu o tom povedať? Nie – stačí, ak už takú vec neurobíš. Keby si o tom hovoril, narušilo by to vzťahy medzi vami dvoma. V srdci vieš, že nie si dobrý, že si vo vnútri špinavý a podlý, že žiarliš na ostatných, že v záujme súperenia o slávu a zisk si o niekom inom hovoril zle za jeho chrbtom, aby si ho očiernil – aké odporné! Uznávaš, že si skazený; vieš, že to, čo si urobil, bolo nesprávne a že tvoja prirodzenosť je podlá. Potom prídeš pred Boha a modlíš sa k Nemu: „Ó, Bože, to, čo som urobil v tajnosti, bola podlá, odporná vec – prosím Ťa o odpustenie, prosím Ťa, aby si ma viedol, a prosím Ťa, aby si ma pokarhal. Budem sa snažiť, aby som už takú vec neurobil.“ Urobiť to je v poriadku. Pri interakciách s ľuďmi môžeš použiť určité techniky, ale najlepšie je čisto sa otvoriť Bohu, a ak prechovávaš úmysly a používaš techniky, potom budeš mať problémy. V duchu si stále myslíš: „Čo môžem povedať, aby mal Boh o mne vysokú mienku a nevedel, čo si myslím vo vnútri? Čo je správne povedať? Musím si toho nechať viac pre seba, musím byť trochu taktnejší, musím mať metódu; možno potom bude mať Boh o mne vysokú mienku.“ Myslíš si, že Boh nebude vedieť, ak takto stále uvažuješ? Boh vie všetko, čo si myslíš. Je vyčerpávajúce takto uvažovať. Hovoriť čestne a pravdivo je oveľa jednoduchšie a uľahčuje to život. Boh povie, že si čestný a čistý, že máš otvorené srdce – a to je nesmierne vzácne. Ak máš úprimné srdce a čestný postoj, potom aj keď sú chvíle, keď zájdeš priďaleko a konáš hlúpo, pre Boha to nie je priestupok; je to lepšie, ako keby si bol veľmi vypočítavý, a lepšie ako tvoje neustále uvažovanie a spracovávanie. Sú antikristi schopní týchto vecí? (Nie, nie sú.)

Všetci, ktorí kráčajú po ceste antikristov, sú ľudia s povahou antikrista, a to, po čom kráčajú ľudia s povahou antikrista, je cesta antikristov – no medzi ľuďmi s povahou antikrista a antikristami je predsa len malý rozdiel. Ak má niekto povahu antikrista a dokáže kráčať po ceste antikrista, nemusí to nutne znamenať, že je antikrist. Ale ak sa nebude kajať a nedokáže prijať pravdu, môže sa ním postupne stať. Pre ľudí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, stále existuje nádej a príležitosť na pokánie, pretože sa ešte nestali antikristami. Ak páchajú rôzne druhy zla, sú charakterizovaní ako antikristi a sú teda okamžite vyčistení a vypudení, už nebudú mať príležitosť kajať sa. Ak niekto, kto kráča po ceste antikrista, ešte nenapáchal veľa zla, aspoň to ukazuje, že ešte nie je zlým človekom. Ak dokáže prijať pravdu, existuje pre neho iskrička nádeje. Ak pravdu za žiadnu cenu neprijme, bude pre neho veľmi ťažké byť spasený, aj keď nepáchal všemožné zlo. Prečo nemôže byť antikrist spasený? Pretože ani v najmenšom neprijíma pravdu. Nezáleží na tom, ako Boží dom hovorí v duchovnom spoločenstve o tom, že treba byť čestným človekom – o tom, ako musí byť človek otvorený a úprimný, vyjsť s pravdou von, povedať, čo má na srdci, a nesprávať sa ľstivo –, antikrist to jednoducho nedokáže prijať. Neustále má pocit, že ľudia na čestnosť doplácajú a že hovoriť pravdu je hlúpe. Je pevne rozhodnutý nebyť čestným človekom. Toto je prirodzenosť antikristov, ktorá má odpor k pravde a nenávidí ju. Ako môže byť niekto spasený, ak ani v najmenšom neprijíma pravdu? Ak niekto, kto kráča po ceste antikrista, dokáže prijať pravdu, je medzi ním a antikristom jasný rozdiel. Všetci antikristi sú ľudia, ktorí neprijímajú ani kúsok pravdy. Bez ohľadu na to, koľko nesprávnych alebo zlých vecí urobili, a bez ohľadu na to, aké veľké straty spôsobili práci cirkvi a záujmom Božieho domu, o sebe nikdy nebudú uvažovať a nespoznajú samých seba. Aj keď sú orezávaní, neprijímajú vôbec žiadnu pravdu; preto ich cirkev charakterizuje ako zlých ľudí a ako antikristov. Antikrist nanajvýš prizná len to, že jeho činy porušujú princípy a nie sú v súlade s pravdou, no rozhodne nikdy neprizná, že úmyselne pácha zlo alebo že úmyselne odporuje Bohu. Prizná si len chyby, ale neprijme pravdu a potom bude ďalej páchať zlo ako predtým bez toho, aby praktizoval akúkoľvek pravdu. Skutočnosť, že antikrist nikdy neprijíma pravdu, ukazuje, že prirodzenosť-podstata antikristov spočíva v odpore k pravde a v nenávisti voči nej. Zostáva človekom, ktorý odporuje Bohu tak ako vždy a bez ohľadu na to, koľko rokov v Neho verí. Na druhej strane, celé obyčajné skazené ľudstvo môže mať povahu antikrista, ale medzi ním a antikristami je rozdiel. Je niekoľko ľudí, ktorí si po vypočutí môžu vziať k srdcu Božie slová súdu a odhalenia, opakovane o nich premýšľať a uvažovať o sebe. Potom si môžu uvedomiť: „Takže toto je povaha antikrista; toto znamená kráčať po ceste antikrista. Aký vážny problém! Mám tieto stavy a toto správanie; mám tento druh podstaty – som tento druh človeka!“ Potom zvažujú, ako môžu túto povahu antikrista odvrhnúť a skutočne sa kajať, čím sa môžu pevne rozhodnúť, že nebudú kráčať po ceste antikristov. Vo svojej práci, vo svojom živote a vo svojom postoji k osobám, udalostiam, veciam a Božiemu povereniu môžu uvažovať o svojich činoch a správaní a o tom, prečo sa nedokážu podriadiť Bohu, prečo stále žijú podľa satanskej povahy a prečo nedokážu vzdorovať telu a satanovi. A tak sa budú modliť k Bohu, prijmú Jeho súd a napomínanie a budú Ho prosiť, aby ich spasil pred ich skazenou povahou a pred vplyvom satana. To, že majú odhodlanie to urobiť, dokazuje, že dokážu prijať pravdu. Aj oni rovnako odhaľujú skazenú povahu a konajú podľa vlastnej vôle; rozdiel je v tom, že antikrist nemá len ambície a túžby založiť nezávislé kráľovstvo – on tiež za žiadnu cenu neprijme pravdu. Toto je osudová chyba antikrista. Ak na druhej strane človek s povahou antikrista dokáže prijať pravdu, modliť sa k Bohu a spoliehať sa na Neho a ak chce odvrhnúť svoju satanskú skazenú povahu a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu, v čom bude táto modlitba a toto odhodlanie prínosom pre jeho život-vstup? Prinajmenšom to spôsobí, že o sebe bude uvažovať, spoznávať samého seba pri konaní svojej povinnosti a používať pravdu na riešenie problémov tak, aby svoju povinnosť mohol konať na požadovanej úrovni. To je jeden spôsob, akým mu to prospeje. Okrem toho bude môcť vďaka výcviku, ktorý mu poskytuje konanie povinnosti, vykročiť na cestu usilovania sa o pravdu. S akýmikoľvek ťažkosťami sa stretne, bude schopný hľadať pravdu a zamerať sa na jej prijímanie a praktizovanie; bude schopný postupne odvrhnúť svoju satanskú povahu a dospieť k podriadenosti Bohu a Jeho uctievaniu. Takýmto praktizovaním môže dosiahnuť Božiu spásu. Ľudia s povahou antikrista občas môžu odhaliť skazenosť, môžu stále aj navzdory vlastnej vôli hovoriť a konať v záujme svojej slávy, zisku a postavenia a môžu stále svojvoľne pracovať – ale len čo si uvedomia, že odhaľujú svoju skazenú povahu, pocítia ľútosť a budú sa modliť k Bohu. To dokazuje, že sú niekým, kto dokáže prijať pravdu a kto sa podriaďuje Božiemu dielu; dokazuje to, že sa usilujú o život-vstup. Bez ohľadu na to, koľko rokov človek získava skúsenosti alebo koľko skazenosti odhalí, nakoniec bude schopný prijať pravdu a vstúpiť do pravdy-reality. Je niekým, kto sa podriaďuje Božiemu dielu. A keď toto všetko robí, dokazuje to, že už položil svoje základy na pravej ceste. Ale niektorí, ktorí kráčajú po ceste antikristov, nedokážu prijať pravdu. Pre nich bude spása rovnako ťažko dosiahnuteľná ako pre antikristov. Takíto ľudia nič necítia, keď počujú Božie slová, ktoré odhaľujú antikristov, ale sú ľahostajní a nepohnutí. Keď sa duchovné spoločenstvo obráti na tému povahy antikrista, priznajú, že majú povahu antikrista a že kráčajú po ceste antikristov, a budú o tom hovoriť celkom dobre. Ale keď príde čas praktizovať pravdu, stále to odmietnu urobiť a stále budú konať podľa vlastnej vôle a spoliehať sa na svoju povahu antikrista. Ak sa ich opýtaš: „Zápasíš v srdci, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš výčitky, keď hovoríš, aby si si ochránil postavenie? Uvažuješ o sebe a spoznávaš sám seba, keď odhaľuješ povahu antikrista? Cítiš v srdci ľútosť, keď sa dozvieš o svojej skazenej povahe? Kajáš sa alebo sa potom vôbec nejako zmeníš?“, určite nebudú mať odpoveď, pretože nemajú žiadne takéto skúsenosti. Nebudú schopní nič povedať. Sú takíto ľudia schopní skutočného pokánia? Určite to nebude ľahké. Pre tých, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu, bude akékoľvek odhalenie povahy antikrista v nich samých bolestivé a budú znepokojení. Začnú premýšľať: „Prečo jednoducho nemôžem odvrhnúť túto satanskú povahu? Prečo vždy odhaľujem skazenú povahu? Prečo je táto moja skazená povaha taká zanovitá a neodstrániteľná? Prečo je také ťažké vstúpiť do pravdy-reality?“ To ukazuje, že ich životná skúsenosť je plytká a že ich skazená povaha nebola takmer vôbec vyriešená. Preto v ich srdci zúri taký prudký boj, keď sa im niečo prihodí, a preto tiež znášajú ťarchu týchto múk. Hoci majú odhodlanie odvrhnúť svoju satanskú povahu, určite sa nezaobídu bez boja proti nej vo svojom srdci – a tento bojový stav sa zo dňa na deň zintenzívňuje. Ako sa ich poznanie seba samých prehlbuje a vidia, akí sú hlboko skazení, ešte viac túžia získať pravdu a ešte viac si ju cenia a v priebehu spoznávania seba samých a svojej skazenej povahy budú schopní nepretržite prijímať a praktizovať pravdu. Ich duchovný vzrast bude postupne rásť a ich život-povaha sa začne skutočne meniť. Ak sa takto budú naďalej snažiť získavať skúsenosti, ich situácia sa bude z roka na rok zlepšovať a nakoniec budú schopní zvíťaziť nad telom a odvrhnúť svoju skazenosť, často praktizovať pravdu a dosiahnuť podriadenosť Bohu. Život-vstup nie je ľahký! Je to ako oživovanie niekoho, kto zomiera: zodpovednosť, ktorú môže človek splniť, je hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, podporovať ho, zaopatrovať ho alebo ho orezávať. Ak to dokáže prijať a podriadiť sa, ešte má nádej; môže mať to šťastie, že unikne a veci sa zastavia pred smrťou. Ale ak odmietne prijať pravdu a vôbec nič o sebe nevie, je v nebezpečenstve. Niektorí antikristi aj rok alebo dva po tom, čo boli vyradení, nepoznajú samých seba a nepriznávajú si svoje chyby. V takom prípade v nich nezostala žiadna známka života a to je dôkaz, že už nemajú nádej na spásu. Dokážete prijať pravdu, keď ste orezávaní? (Áno.) Potom je tu nádej – to je dobrá vec! Ak dokážete prijať pravdu, máte nádej na spásu.

Ak chceš byť spasený, musíš prekonať mnoho prekážok. Aké sú to prekážky? Neustály boj s tvojou skazenou povahou a boj s povahou satana a antikristov: chce ťa ovládať a ty sa jej chceš zbaviť; chce ťa zavádzať a ty ju chceš zavrhnúť. Ak zistíš, že sa nedokážeš zbaviť svojej skazenej povahy, ani keď si ju spoznal, budeš skľúčený, budeš cítiť bolesť a budeš sa modliť. Niekedy, keď budeš vidieť, že to trvá už dlho a stále si sa nedokázal zbaviť ovládania satanovou povahou, budeš mať pocit, že je to beznádejné, ale nepoddáš sa a budeš cítiť, že nemôžeš ďalej pokračovať taký negatívny a skľúčený – že musíš bojovať ďalej. V procese vykonávania povinnosti a v procese zažívania Božieho diela majú ľudia rôzne vnútorné reakcie, a to postupne. Stručne povedané, tí so životom sú tí, ktorí sa usilujú o pravdu, a vo svojom vnútri sa neustále menia. V ich myslení a názoroch, v ich správaní a praktikách, a dokonca aj v úmysloch, ideách a myšlienkach, ktoré sú hlboko v ich mysli, bude dochádzať k neustálemu obratu. Okrem toho budú čoraz jasnejšie rozlišovať, čo je správne a čo nesprávne, aké nesprávne veci urobili, či je nejaký spôsob myslenia správny alebo nesprávny, či je nejaký názor v súlade s pravdou, či sú princípy, ktoré stoja za určitým konaním, v súlade s Božími úmyslami a či sú niekým, kto sa podriaďuje Bohu, niekým, kto miluje pravdu. Tieto veci budú v ich srdci postupne čoraz jasnejšie. Na akom základe je teda postavené dosiahnutie týchto výsledkov? Na základe praktizovania právd a vstupovania do nich po tom, ako im porozumejú. Prečo antikristi jednoducho nedokážu dosiahnuť zmenu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Nie.) Dokážu jej porozumieť, ale nepraktizujú ju, a nepraktizujú ju, keď ju počujú. Možno jej rozumejú a prijímajú ju ako učenie, ale dokážu vôbec uviesť do praxe tie kúsky učení a predpisov, ktorým sú schopní porozumieť? Nie, ani v najmenšom; aj keby si ich nútil, aj keby sa vyčerpali snahou, stále by ich nedokázali uviesť do praxe. Preto pre nich vstup do pravdy zostáva večnou prázdnotou. Nech už antikrist akokoľvek hovorí o tom, že je čestným človekom, nech sa akokoľvek snaží, stále nedokáže vysloviť jediné čestné slovo; a nech akokoľvek hovorí o tom, že je ohľaduplný k Božím úmyslom, stále sa nevzdá svojich sebeckých, odporných pohnútok. Koná zo sebeckého hľadiska. Keď vidí niečo dobré, niečo, čo by mu prinieslo prospech, povie: „Daj to sem – to je moje!“ Hovorí čokoľvek, čo by prospelo jeho postaveniu, a robí čokoľvek, čo by prospelo jemu samému. To je podstata antikristov. Môžu mať v chvíľkovom návale emócií pocit, že porozumeli troche pravdy. Zmocní sa ich horlivosť a vykrikujú niekoľko fráz: „Musím praktizovať a zmeniť sa a uspokojiť boha!“ No keď príde čas praktizovať pravdu, urobia to? Nie. Čokoľvek Boh hovorí, koľkokoľvek právd a faktov káže spolu s akýmkoľvek množstvom skutočných príkladov, antikristom to nemôže pohnúť ani to nemôže otriasť jeho ambíciou. To je charakteristika a znak antikrista. Jednoducho nebude praktizovať vôbec žiadnu pravdu; keď hovorí pekne, je to preto, aby to počuli ostatní, a nech hovorí akokoľvek pekne, je to len forma vznešene znejúcich a prázdnych rečí – pre neho je to teória. Ako takíto ľudia v skutočnosti umiestňujú pravdu vo svojich srdciach? Čo som vám už povedal, že je prirodzenosť-podstata antikrista? (Nenávisť voči pravde.) Správne. Nenávidí pravdu. Verí, že jeho podlosť, jeho sebectvo a odpornosť, jeho arogancia, jeho surovosť, jeho uzurpovanie si postavenia a bohatstva a jeho ovládanie druhých sú najvyššou pravdou, najvyššou filozofiou a že nič iné nie je také vysoké ako tieto veci. Keď získa postavenie a môže ovládať ľudí, môže si robiť, čo chce, a všetky jeho ambície a túžby sú potom dosiahnuteľné. To je konečný cieľ antikrista.

Antikristi majú odpor k pravde a nenávidia ju. Je možné, aby si prinútil niekoho, kto má odpor k pravde, prijať ju a praktizovať ju? (Nie.) Urobiť to je ako chcieť, aby prasa lietalo alebo aby vlk žral seno – nebolo by to žiadať od nich nemožné? Niekedy uvidíš, ako sa vlk votrie do stáda, aby bol s ovcami. Je to len pretvárka, čaká na svoju príležitosť zožrať ovce. Jeho prirodzenosť sa nikdy nezmení. Rovnako chcieť od antikrista, aby praktizoval pravdu, je ako chcieť od vlka, aby žral seno a zanechal svoj inštinkt žrať ovce: je to nemožné. Vlci sú mäsožravce. Žerú ovce – žerú rôzne druhy zvierat. To je ich prirodzenosť a nedá sa zmeniť. Ak niekto povie: „Neviem, či som antikrist, ale kedykoľvek počujem, ako sa v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde, moje srdce vzplanie hnevom a nenávidím to – a ktokoľvek by ma orezával, toho by som nenávidel ešte viac,“ je ten človek antikrist? (Áno.) Niekto povie: „Keď sa ti niečo prihodí, musíš sa podriadiť a hľadať pravdu,“ a ten prvý človek povie: „Akéže podriadenie! Prestaň hovoriť!“ Čo je to za vec? Je to prchkosť? (Nie.) Aká je to povaha? (Nenávisť voči pravde.) Neznesie o tom ani reči, a len čo hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, jeho prirodzenosť vybuchne a ukáže svoju pravú tvár. Nerád počuje akúkoľvek zmienku o hľadaní pravdy alebo podriadení sa Bohu. Aký veľký je jeho odpor? Keď počuje také reči, vybuchne. Jeho zdvorilosť sa vytratí; nebojí sa, že sa prezradí. Až tak ďaleko siaha jeho nenávisť. Môže teda praktizovať pravdu? (Nie.) Pravda nie je určená pre zlých; je určená pre tých ľudí, ktorí majú svedomie a rozum, ktorí milujú pravdu a pozitívne veci. Od týchto ľudí vyžaduje, aby ju prijali a praktizovali. A pokiaľ ide o tých podlých ľudí s podstatou antikrista, ktorí sú extrémne nepriateľskí voči pravde a pozitívnym veciam, tí nikdy neprijmú pravdu. Bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, bez ohľadu na to, koľko kázní si vypočujú, nebudú prijímať ani praktizovať pravdu. Nepredpokladajte, že nepraktizujú pravdu preto, lebo jej nerozumejú, a že keď si toho vypočujú viac, porozumejú jej. Je to nemožné, pretože všetci, ktorí majú odpor k pravde a nenávidia ju, sú satanovho druhu. Nikdy sa nezmenia a nikto iný ich nemôže zmeniť. Je to presne ako s archanjelom po tom, čo zradil Boha: Počuli ste niekedy Boha povedať, že spasí archanjela? Boh to nikdy nepovedal. Čo teda urobil Boh satanovi? Zvrhol ho do povetria a necháva ho, aby Mu na zemi poskytoval službu a robil to, čo má. A keď dokončí svoju službu a Boží plán riadenia bude zavŕšený, zničí ho a to bude všetko. Hovorí mu Boh čo i len jednu vec navyše? (Nie.) Prečo nie? Pretože by to bolo, jedným slovom, zbytočné. Povedať mu čo i len jednu vec by bolo nadbytočné. Boh to prezrel: Prirodzenosť-podstata antikrista sa nemôže nikdy zmeniť. Tak to chodí.