V tvojom srdci je obrovské tajomstvo, o ktorom si nikdy nevedel, pretože si žil vo svete bez svetla. Tvoje srdce a tvojho ducha uchvátil ten zlý. Tvoje oči sú zahalené tmou a nedokážeš vidieť ani slnko na oblohe, ani trblietavú nočnú hviezdu. Tvoje uši sú upchaté klamlivými slovami a nepočuješ ani hromový hlas Jahveho, ani zvuk vody tečúcej od trónu. Stratil si všetko, čo je právom tvoje, všetko, čo ti Všemohúci venoval. Vstúpil si do nekonečného mora nešťastia bez síl zachrániť sa, bez nádeje na prežitie, a všetko, čo robíš, je len zápas a náhlenie sa za čímsi… Od toho momentu až doteraz si bol odsúdený k tomu, aby ťa trápil ten zlý, ďaleko od požehnaní Všemohúceho, mimo dosahu Jeho zaopatrenia, a kráčal si nadol cestou, z ktorej niet návratu. Čo aj milión volaní sotva dokáže prebudiť tvoje srdce a tvojho ducha. Tvrdo spíš v rukách toho zlého, ktorý ťa zvábil do bezhraničnej ríše bez smerovania či smerových tabúľ. Od tej chvíle si stratil svoju pôvodnú nevinnosť a čistotu, a začal si sa vyhýbať starostlivosti Všemohúceho. V tvojom srdci ťa vo všetkom vedie ten zlý a stal sa tvojím životom. Už sa ho nebojíš, nevyhýbaš sa mu ani nemáš voči nemu nedôveru. Namiesto toho sa k nemu vo svojom srdci staviaš ako k Bohu. Začal si ho uchovávať ako vo svätyni, uctievať ho, a vy dvaja ste sa stali neoddeliteľnými ako telo a tieň, zaviazaní spoločne žiť aj zomrieť. Nemáš poňatia, odkiaľ pochádzaš, ani prečo si sa narodil alebo prečo zomrieš. Na Všemohúceho sa pozeráš ako na cudzinca. Nepoznáš Jeho pôvod a nevšímaš si nič z toho, čo pre teba urobil. Všetko, čo pochádza od Neho, sa ti sprotivilo; nevážiš si to a nevidíš, akú to má hodnotu. Kráčaš bok po boku toho zlého odo dňa, keď si dostal zaopatrenie od Všemohúceho. Vydržal si tisícky rokov víchric a búrok a stojíš spolu s ním proti Bohu, ktorý bol kedysi zdrojom tvojho života. Nevieš nič o pokání a vôbec si neuvedomuješ, že si prišiel na pokraj záhuby. Zabudol si, že ten zlý ťa zviedol a trápil, zabudol si na svoje začiatky. Zlý ťa takto trápil na každom kroku tvojej cesty až do dnešného dňa. Tvoje srdce a tvoj duch otupeli a schátrali. Už sa ani nesťažuješ na súženie ľudského sveta. Už neveríš, že svet je nespravodlivý. Stále menej sa staráš o to, či Všemohúci existuje. Je to preto, lebo kedysi dávno si uznal toho zlého za svojho skutočného otca a nedokážeš sa od neho oddeliť. Toto je to tajomstvo vo vnútri tvojho srdca.

S príchodom svitania začína na východe žiariť ranná hviezda. Toto je hviezda, ktorá tam nikdy predtým nebola. Osvecuje pokojnú, trblietavú oblohu a znovu zapaľuje vyhasnuté ľudské srdcia. Vďaka tomuto svetlu ľudstvo už viac nie je osamelé. Svieti rovnako na teba, ako aj na ostatných. Ty sám však zostávaš v hlbokom spánku uprostred tmavej noci. Nepočuješ žiadny zvuk a nevidíš žiadne svetlo. Neuvedomuješ si príchod nového neba a novej zeme, pretože tvoj otec ti hovorí: „Moje dieťa, nezobúdzaj sa, ešte je príliš skoro. Počasie je chladné, tak nechoď von, aby ti oči neprebodol meč alebo kopija.“ Dôveruješ iba výstrahám svojho otca, pretože veríš, že iba on má pravdu. Veď je predsa starší ako ty a úprimne ťa miluje. Takéto výstrahy a takáto láska ťa vedú k tomu, aby si prestal veriť príbehu, že vo svete je svetlo. Spôsobujú, že sa nezaujímaš o to, či v tomto svete ešte stále existuje pravda. Už sa viac neodvážiš dúfať v pomoc od Všemohúceho. Si zmierený so súčasným stavom a už viac nevnímaš príchod svetla, nečakáš na príchod Všemohúceho, je to pre teba len legenda. Pokiaľ ide o teba, zdá sa ti, že nič nádherné už nedokáže ožiť, nedokáže to existovať. Zajtrajšok a budúcnosť ľudstva sú v tvojich očiach len o úpadku a zániku. Celou svojou silou sa držíš odevu svojho otca, si ochotný zdieľať jeho útrapy, nesmierne sa obávaš toho, že stratíš svojho spolupútnika a smer svojej ďalekej cesty. Obrovský a hmlistý svet ľudí sformoval mnohých z vás, odvážnych a neohrozených, v plnení rôznych rolí tohto sveta. Sformoval mnohých „bojovníkov“, ktorí sa neboja smrti. Navyše vytvoril nespočetné množstvo necitlivých a paralyzovaných ľudských bytostí, ktoré ignorujú zmysel svojho stvorenia. Oči Všemohúceho skúmajú každého jedného člena hlboko postihnutého ľudského pokolenia. Počuje nárek trpiacich, vidí nehanebnosť sužovaných a cíti bezmocnosť a hrôzu ľudského pokolenia, ktorá stratila milosť spásy. Ľudstvo odmieta Jeho starostlivosť. Volí si kráčať svojou vlastnou cestou a pokúša sa uniknúť pohľadu Jeho očí. Uprednostňuje horkú chuť hlbokého mora v spoločnosti nepriateľa až do poslednej kvapky. Povzdych Všemohúceho už ľudstvo nepočuje. Ruky Všemohúceho už nemajú ochotu pohladiť toto žalostné ľudstvo. Znovu a znovu ho získava a znovu a znovu ho stráca – to je dielo, ktoré stále opakuje. Od istého momentu začal byť unavený, znechutený, a tak zastavuje svoje dielo a prestáva kráčať uprostred ľudstva… Ľudstvo si vôbec neuvedomuje žiadnu z týchto zmien, neuvedomuje si príchod ani odchod, zármutok ani melanchóliu Všemohúceho.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Povzdychy Všemohúceho