Boh sľúbi, že dá Abrahámovi syna

Gn 17, 15-17 A Boh riekol Abrahámovi: „Pokiaľ ide o tvoju ženu Saraj, nebudeš ju volať Saraj, ale bude sa volať Sára. A požehnám ju a dám ti aj syna z nej. Áno, požehnám ju a bude matkou národov; z nej vyjdú králi národov.“ Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: „Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?“

Gn 17, 21-22 „Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.“ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.

Nikto nemôže zabrániť dielu, ktoré sa Boh rozhodne vykonať

Takže všetci ste si práve vypočuli príbeh o Abrahámovi, však? Bol vyvolený Bohom po potope, ktorá zničila svet, volal sa Abrahám a keď mal sto rokov a jeho manželka Sára deväťdesiat, dostalo sa mu Božieho zasľúbenia. Aký sľub mu dal Boh? Boh sľúbil to, čo je uvedené v Písme: „A požehnám ju a dám ti aj syna z nej.“ Aké bolo pozadie Božieho sľubu, že mu dá syna? V Písme sa uvádza: „Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: ‚Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?‘“ Inými slovami, tento pár bol príliš starý na to, aby mohol mať deti. A čo urobil Abrahám, keď mu Boh dal sľub? S úsmevom padol na tvár a spýtal sa sám seba: „Či sa narodí dieťa storočnej žene?“ Abrahám sa domnieval, že je to nemožné – čo znamenalo, že veril, že Boží sľub nebol ničím iným než vtipom. Z ľudského hľadiska je to niečo pre človeka nedosiahnuteľné a rovnako nedosiahnuteľné a nemožné aj pre Boha. Pre Abraháma to možno bolo na smiech: „Boh stvoril človeka, ale zdá sa, že si neuvedomuje, že niekto taký starý nie je schopný porodiť dieťa; Boh si myslí, že mi umožní porodiť dieťa, hovorí, že mi dá syna – určite to nie je možné!“ Abrahám padol na tvár, zasmial sa a pomyslel si: „Nemožné – Boh so mnou žartuje, to nemôže byť pravda!“ Nebral Božie slová vážne. Akým človekom bol teda Abrahám v Božích očiach? (Spravodlivým.) Kde bolo uvedené, že bol spravodlivým mužom? Myslíte si, že všetci tí, ktorých Boh povolá, sú spravodliví a dokonalí, že sú to všetci ľudia, ktorí kráčajú s Bohom. Lipnete na učení! Musíte jasne vidieť, že keď Boh niekoho vymedzí, nekoná tak svojvoľne. Boh v tomto prípade nepovedal, že Abrahám bol spravodlivý. Boh si vo svojom srdci vytvára normy na meranie každého človeka. Hoci Boh nepovedal, aký typ človeka bol Abrahám, pokiaľ ide o jeho správanie, akú vieru mal Abrahám v Boha? Bolo to trochu abstraktné? Alebo bola jeho viera veľká? Nie, nebola! Jeho smiech a myšlienky dokazovali, kým bol, takže vaše presvedčenie, že bol spravodlivý, je len výplodom vašej fantázie, je to slepé nasledovanie učenia a nezodpovedný úsudok. Videl Boh Abrahámov smiech a jeho drobné vyjadrenia? Vedel o nich? Boh to vedel. Ale zmenil by Boh to, čo sa rozhodol vykonať? Nie! Keď Boh naplánoval a rozhodol sa, že si toho muža vyberie, naplnilo sa to. Myšlienky človeka a jeho správanie by ani v najmenšom neovplyvnili Boha ani Mu neprekážali; Boh by svojvoľne nezmenil svoj plán ani by ho impulzívne nezmenil či nezavrhol pre správanie človeka, dokonca ani ak by išlo o nevedomé správanie. Čo je teda napísané v Genezis 17, 21-22? „‚Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.‘ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.“ Boh nevenoval ani najmenšiu pozornosť tomu, čo si Abrahám myslel alebo povedal. Aký bol dôvod Jeho nevšímavosti? Bolo to preto, lebo v tom čase Boh nežiadal, aby mal človek veľkú vieru alebo aby bol schopný veľkého poznania Boha, či dokonca aby bol schopný pochopiť, čo Boh koná a hovorí. Preto nežiadal, aby človek úplne pochopil Jeho rozhodnutia, dôvody, prečo vybral určitých ľudí, či princípy Jeho činov, pretože duchovné postavenie človeka bolo jednoducho nedostatočné. Boh v tej dobe považoval všetko Abrahámovo konanie a správanie za normálne. Neodsudzoval ani nekarhal, len vyslovil: „Sára ti porodí Izáka v stanovenom čase na budúci rok.“ Keď Boh vyhlásil tieto slová, táto záležitosť sa postupne stala skutočnosťou; v očiach Boha sa už dosiahlo to, čo sa malo uskutočniť podľa Jeho plánu. Po dokončení príslušných príprav Boh odišiel. Čo človek robí alebo si myslí, čo chápe, jeho plány – nič z toho nemá žiadny vzťah k Bohu. Všetko prebieha podľa Božieho plánu, v súlade s časmi a etapami stanovenými Bohom. Taký je princíp Božieho diela. Boh nezasahuje do všetkého, čo si človek myslí alebo vie, ale ani sa nevzdáva svojho plánu či neopúšťa svoje dielo len preto, lebo človek neverí alebo nerozumie. Fakty sa tak uskutočňujú podľa Božieho plánu a myšlienok. Presne to vidíme v Biblii: Boh spôsobil, aby sa Izák narodil v tom čase, ktorý určil. Dokazujú fakty, že správanie a chovanie človeka bránilo Božiemu dielu? Nebránilo to Božiemu dielu! Ovplyvnila malá viera človeka v Boha a jeho predstavy a fantázie o Ňom Božie dielo? Nie, nemalo to žiadny vplyv! Ani v najmenšom! Boží plán riadenia nie je ovplyvnený žiadnym človekom, hmotou ani prostredím. Všetko, čo sa Boh rozhodne urobiť, bude dokončené a uskutočnené včas a podľa Jeho plánu a nikto nemôže zasahovať do Jeho diela. Boh prehliada určité aspekty ľudskej hlúposti a nevedomosti, a dokonca aj určité aspekty ľudského odporu a predstáv voči Nemu a bez ohľadu na to koná skutky, ktoré musí vykonať. To je Božia povaha a je to odraz Jeho všemohúcnosti.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II