Boží sľub Abrahámovi (Vybrané pasáže)

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

Nemenným Božím úmyslom je získať tých, ktorí poznajú Boha a sú schopní o Ňom svedčiť

V rovnakom čase, keď Boh prehovoril k sebe, hovoril aj k Abrahámovi, ale okrem toho, že si vypočul požehnania, ktoré mu Boh dal, dokázal Abrahám v tej chvíli pochopiť skutočné Božie úmysly vo všetkých Jeho slovách? Nie, nedokázal! Takže v tej chvíli, keď Boh prisahal na seba, Jeho srdce bolo stále osamelé a smutné. Naďalej neexistoval jediný človek, ktorý by bol schopný pochopiť alebo porozumieť, čo Boh zamýšľal a plánoval. V tom okamihu s Ním nikto – vrátane Abraháma – nedokázal dôverne hovoriť, a už vôbec s Ním nikto nedokázal spolupracovať pri vykonávaní diela, ktoré musel vykonať. Na povrchu Boh získal Abraháma, niekoho, kto dokázal poslúchať Jeho slová. No v skutočnosti nemal tento človek o Bohu takmer žiadne poznatky. Aj keď Boh požehnal Abraháma, Božie srdce stále nebolo uspokojené. Čo znamená, že Boh nebol uspokojený? Znamená to, že Jeho riadenie sa len začalo, že ľudia, ktorých chcel získať, ľudia, ktorých túžil vidieť, ľudia, ktorých miloval, boli od Neho stále vzdialení; potreboval čas, potreboval počkať, potreboval byť trpezlivý. Lebo vtedy okrem samotného Boha nebolo nikoho, kto by vedel, čo potrebuje, čo chce získať alebo po čom túži. Takže v tom istom čase, keď sa Boh cítil veľmi vzrušený, cítil zároveň na srdci ťažobu. Napriek tomu nezastavil svoje kroky a pokračoval v plánovaní ďalšieho kroku toho, čo musí urobiť.

Čo vidíte v Božom sľube Abrahámovi? Boh udelil Abrahámovi veľké požehnania jednoducho preto, lebo poslúchol Božie slová. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá normálne a samozrejmé, vidíme v tom Božie srdce: Boh si obzvlášť cení ľudskú podriadenosť voči Nemu a váži si ľudské pochopenie a úprimnosť voči Nemu. Ako veľmi si Boh váži túto úprimnosť? Možno nechápete, ako veľmi si to váži, a možno si to ani nikto neuvedomuje. Boh dal Abrahámovi syna, a keď tento syn vyrástol, Boh požiadal Abraháma, aby Mu svojho syna obetoval. Abrahám do písmena splnil Boží príkaz, poslúchol Božie slovo a jeho úprimnosť pohla Bohom tak, že to ocenil. Do akej miery to Boh ocenil? A prečo to ocenil? V čase, keď nikto nechápal Božie slová ani nerozumel Jeho srdcu, Abrahám urobil niečo, čo otriaslo nebom a rozochvelo zem, a to spôsobilo, že Boh pocítil bezprecedentný pocit uspokojenia a mal radosť, že získal niekoho, kto bol schopný podriadiť sa Jeho slovám. Toto uspokojenie a radosť pochádzali od stvorenej bytosti, ktoré Boh vytvoril vlastnou rukou, a bola to prvá „obeta“, ktorú človek priniesol Bohu a ktorú si Boh najviac cenil od stvorenia človeka. Boh dlho čakal na túto obetu a považoval ju za prvý najdôležitejší dar od človeka, ktorého stvoril. Ukázala Bohu prvé ovocie Jeho úsilia a cenu, ktorú zaplatil, a umožnila Mu uzrieť v ľudstve nádej. Potom Boh ešte väčšmi zatúžil po skupine takýchto ľudí, aby Mu robili spoločnosť, zaobchádzali s Ním s úprimnosťou a aby sa o neho úprimne starali. Boh dokonca dúfal, že Abrahám bude žiť ďalej, pretože si želal, aby Ho sprevádzalo také srdce, aké má Abrahám, a aby bol s Ním, keď bude pokračovať vo svojom riadení. Bez ohľadu na to, čo Boh chcel, bolo to len želanie, len myšlienka – pretože Abrahám bol len človekom, ktorý bol schopný podriadiť sa Mu a nemal najmenšie pochopenie ani poznanie Boha. Abrahám zďaleka nedosahoval normy Božích požiadaviek na človeka, ktorými sú: poznanie Boha, schopnosť svedčiť o Bohu a byť s Bohom jedna myseľ. Abrahám teda nemohol s Bohom držať krok. V Abrahámovom obetovaní Izáka uvidel Boh jeho úprimnosť a podriadenosť a videl, že odolal Božej skúške. Aj keď Boh prijal jeho úprimnosť a podriadenosť, stále nebol hoden stať sa Božím dôverníkom, stať sa niekým, kto pozná a chápe Boha, a niekým, kto je schopný poznať Božiu povahu; ani zďaleka nebol s Bohom jednej mysle a nenasledoval Božiu vôľu. Boh preto vo svojom srdci stále zostával osamelý a znepokojený. Čím osamelejším a znepokojenejším sa Boh stával, tým viac potreboval čo najskôr pokračovať vo svojom riadení a byť schopný vybrať a získať skupinu ľudí, aby čo najskôr uskutočnili Jeho plán riadenia a splnili Jeho vôľu. Bol to dychtivý Boží úmysel a nezmenil sa od samého začiatku až dodnes. Odkedy Boh na počiatku stvoril človeka, túži po skupine premožiteľov, skupine, ktorá si dokáže uvedomiť, spoznať a pochopiť Jeho povahu a bude s Ním kráčať. Tento Boží úmysel sa nikdy nezmenil. Bez ohľadu na to, ako dlho ešte musí čakať, aká ťažká môže byť cesta vpred a aké vzdialené môžu byť ciele, po ktorých túži, Boh nikdy nezmenil svoje očakávania od človeka ani sa ich nevzdal. Teraz, keď som to vyslovil, uvedomujete si niečo z Božieho úmyslu? Možno to, čo ste si uvedomili, nie je veľmi hlboké – ale postupne to príde!

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II