Štvrtá časť

Prečítajme si ďalej z Písma o druhom pokúšaní Jóba.

3. Satan ešte raz pokúša Jóba (celé Jóbove telo pokryjú bolestivé vredy)

a) Slová vyslovené Bohom

Jób 2, 3 A Jahve sa spýtal satana: „Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si Ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.“

Jób 2, 6 A Jahve riekol satanovi: „Pozri, je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“

b) Slová vyslovené satanom

Jób 2, 4-5 A satan odpovedal Jahvemu: „Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.“

c) Ako sa Jób vysporiada so skúškou

Jób 2, 9-10 Vtedy mu jeho žena povedala: „Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!“ On jej však povedal: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.

Jób 3, 3-4 Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: „Počal sa človek.“ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.

Jóbova láska k Božej ceste premôže všetko ostatné

Písmo dokumentuje slová vyslovené medzi Bohom a satanom takto: „A Jahve sa spýtal satana: ‚Videl si Môjho služobníka Jóba? Veď nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému. A on sa stále drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma pohnal proti nemu, aby som ho bez príčiny zničil.‘“ (Jób 2, 3) V tomto rozhovore Boh opakuje satanovi tú istú otázku. Je to otázka, ktorá nám ukazuje, ako Boh Jahve kladne hodnotil to, čo Jób preukázal a žil počas prvej skúšky, a že sa to nijako nelíši od Božieho hodnotenia Jóba predtým, než podstúpil satanovo pokúšanie. To znamená, že v Božích očiach bol dokonalý ešte pred začatím pokúšania, a tak Boh chránil jeho a jeho rodinu a požehnal ho; bol hoden byť požehnaný v Božích očiach. Po pokúšaní Jób nezhrešil svojimi perami preto, lebo stratil majetok a deti, ale naďalej chválil Jahveho meno. Jeho skutočné správanie spôsobilo, že Boh mu tlieskal, a preto mu Boh dal jednotku s hviezdičkou. Lebo Jóbovi potomkovia či majetok v jeho očiach nestačili na to, aby sa zriekol Boha. Inak povedané, Božie miesto v jeho srdci nemohli nahradiť jeho deti ani žiadny majetok. Počas Jóbovho prvého pokúšania ukázal Bohu, že jeho láska k Nemu a jeho láska k ceste strachu z Boha a vyhýbania sa zlu prekonala všetko ostatné. Jób vďaka tejto skúške len zažil, že Boh Jahve mu dal odmenu a že mu vzal majetok a deti.

Pre Jóba to bola pravá skúsenosť, ktorá očistila jeho dušu; bol to krst života, ktorý naplnil jeho jestvovanie, a navyše to bola okázalá hostina, ktorá preverila jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha. Toto pokúšanie zmenilo Jóbovo postavenie z bohatého človeka na niekoho, kto nemal nič, a tiež mu umožnilo okúsiť satanovo týranie ľudstva. Jeho bieda v ňom nevyvolala nenávisť voči satanovi; v satanových ohavných činoch skôr videl jeho ohavnosť a opovrhnutiahodnosť, ako aj jeho nepriateľstvo voči Bohu a zradu Boha, a to ho viac povzbudilo, aby sa navždy držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Prisahal, že nikdy neopustí Boha a neobráti sa chrbtom k Božej ceste pre vonkajšie faktory, ako sú majetok, deti či príbuzní, ani sa nikdy nestane otrokom satana, majetku alebo akejkoľvek osoby. Okrem Boha Jahveho nemôže byť nikto jeho Pánom ani Bohom. Také boli Jóbove snahy. Na druhej strane, Jób tiež získal niečo z tohto pokúšania: získal veľké bohatstvo uprostred skúšok, ktoré mu dal Boh.

Jób počas svojho života v posledných niekoľkých desaťročiach videl Jahveho skutky a získal od Boha Jahveho požehnania. Boli to požehnania, ktoré v ňom vyvolali pocit nesmierneho nepokoja a zaviazanosti, pretože veril, že neurobil pre Boha nič, a predsa bol obdarený takým veľkým požehnaním a tešil sa toľkej milosti. Z tohto dôvodu sa v srdci často modlil, v nádeji, že sa bude môcť Bohu odvďačiť, že bude mať príležitosť vydať svedectvo o Božích skutkoch a Božej veľkosti, že Boh podrobí jeho podriadenosť skúške a že jeho viera sa navyše očistí, až kým jeho podriadenosť a viera nezískajú Boží súhlas. Keď potom Jóba zasiahla skúška, uveril, že Boh vypočul jeho modlitby. Jób si túto príležitosť cenil viac než čokoľvek iné, a preto sa neodvážil brať to na ľahkú váhu, pretože sa mohlo splniť jeho najväčšie celoživotné želanie. Príchod tejto príležitosti znamenal, že jeho podriadenosť voči Bohu a strach z Boha môžu byť podrobené skúške a očistené. Okrem toho to znamenalo, že Jób mal šancu získať Boží súhlas, čím by sa priblížil k Bohu. Počas skúšky mu táto viera a úsilie umožnili stať sa dokonalejším a lepšie pochopiť Božie úmysly. Jób tiež pocítil väčšiu vďaku za Božie požehnania a milosti, vo svojom srdci viac chválil Božie skutky, stal sa bázlivejším a úctivejším voči Bohu a túžil viac po Božej milote, veľkosti a svätosti. V tomto čase, hoci v Božích očiach bol Jób stále niekým, kto sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, Jóbova viera a poznanie z hľadiska jeho skúseností pokročili míľovými krokmi: jeho viera vzrástla, jeho podriadenosť získala oporu a jeho strach z Boha sa prehĺbil. Hoci táto skúška premenila Jóbovho ducha a život, táto premena Jóba neuspokojila ani nespomalila jeho napredovanie. Zároveň s tým, ako vypočítaval, čo získal z tejto skúšky, a zvažoval svoje nedostatky, sa ticho modlil a čakal na ďalšiu skúšku, pretože túžil po tom, aby sa jeho viera, podriadenosť a strach z Boha povýšili počas ďalšej Božej skúšky.

Boh pozoruje najvnútornejšie myšlienky človeka a všetko, čo človek hovorí a robí. Jóbove myšlienky sa dostali do uší Bohu Jahvemu, Boh jeho modlitbám načúval, a tak podľa očakávaní prišla na Jóba ďalšia Božia skúška.

Uprostred extrémneho utrpenia si Jób skutočne uvedomuje Božiu starostlivosť o ľudstvo

Po otázkach Boha Jahveho satanovi bol satan potajme šťastný. Bolo to preto, lebo satan vedel, že bude môcť opäť zaútočiť na človeka, ktorý bol v Božích očiach dokonalý – pre satana to bola vzácna príležitosť. Satan chcel využiť túto príležitosť na úplné podkopanie Jóbovho presvedčenia, aby stratil vieru v Boha a už sa Ho viac nebál ani nevelebil Jahveho meno. Satan by tak získal šancu: bez ohľadu na miesto alebo čas by bol schopný urobiť z Jóba hračku, závislú od jeho príkazov. Satan bez stopy zakryl svoje podlé úmysly, no nedokázal udržať pod kontrolou svoju zlomyseľnú prirodzenosť. Táto pravda je naznačená v odpovedi na slová Boha Jahveho, ako je zaznamenané v Písme: „A satan odpovedal Jahvemu: ‚Kožu za kožu, áno, všetko, čo človek má, dá za svoj život. Ale teraz vystri ruku, dotkni sa jeho kostí a jeho mäsa, a bude ťa preklínať do tváre.‘“ (Jób 2, 4-5) Z tohto rozhovoru medzi Bohom a satanom je nemožné nezískať podstatné vedomosti a predstavu o satanovej zlomyseľnosti. Po vypočutí týchto satanových bludov budú všetci, ktorí milujú pravdu a nenávidia zlo, nepochybne cítiť ešte väčšiu nenávisť voči satanovej nečestnosti a nehanebnosti, budú sa cítiť zdesení a znechutení satanovými bludmi a zároveň budú ponúkať Jóbovi hlboké modlitby a úprimné želania, modliac sa, aby tento muž spravodlivosti mohol dosiahnuť dokonalosť, želajúc si, aby tento muž, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlu, navždy prekonal satanove pokúšania a žil vo svetle, uprostred Božieho vedenia a požehnania. Podobne si takíto ľudia budú želať, aby Jóbove spravodlivé skutky mohli navždy podnietiť a povzbudiť všetkých, ktorí sa usilujú o cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Hoci v tomto vyhlásení možno vidieť satanov zlomyseľný úmysel, Boh poľahky súhlasil so satanovou „žiadosťou“, ale dal mu aj jednu podmienku: „Je v tvojich rukách, ale ušetri mu život.“ (Jób 2, 6) Pretože tentoraz satan žiadal, aby mohol vystrieť ruku, aby ublížil Jóbovmu mäsu a kostiam, Boh povedal: „ale ušetri mu život.“ Význam týchto slov spočíva v tom, že Boh vydal Jóbovo telo satanovi, ale ponechal si Jóbov život. Satan nemohol vziať Jóbovi život, no okrem toho mohol proti nemu použiť akékoľvek prostriedky alebo metódu.

Po získaní Božieho povolenia sa satan ponáhľal k Jóbovi a natiahol svoju ruku, aby zasiahol jeho kožu, čo mu po celom tele vyvolalo bolestivé vredy a Jób na svojej koži ucítil bolesť. Jób velebil zázračnosť a svätosť Boha Jahveho, vďaka čomu bol satan ešte ohavnejší vo svojej trúfalosti. Pretože cítil radosť z ubližovania človeku, vystrel ruku a zaškrabol do Jóbovho tela, čo vyvolalo hnisanie jeho bolestivých vredov. Jób na svojom tele okamžite pocítil takú bolesť a muky, akým nebolo páru, a nemohol si pomôcť, len sa rukami masíroval od hlavy až po päty, akoby to malo zmierniť úder zasadený jeho duchu skrze túto bolesť tela. Uvedomoval si, že Boh stojí pri ňom a pozoruje ho, a snažil sa zo všetkých síl, aby sa zocelil. Znovu si kľakol na zem a povedal: „Pozeráš sa do srdca človeka, pozoruješ jeho biedu; prečo si robíš starosti o jeho slabosť? Nech je pochválené meno Boha Jahveho.“ Satan videl Jóbovu neznesiteľnú bolesť, ale nevidel ho vzdať sa mena Boha Jahveho. Tak chvatom vystrel ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, a zúfalo ho chcel roztrhať na kusy. Jób v okamihu pocítil nevídané muky; bolo to, akoby sa jeho mäso odtrhlo od kostí a akoby sa jeho kosti rozbili na márne kúsky. Tieto trýznivé muky ho priviedli k myšlienke, že by bolo lepšie zomrieť… Jeho schopnosť znášať takú bolesť dosiahla svoje hranice… Chcel kričať, chcel si trhať kožu na tele v snahe zmierniť bolesť – no napriek tomu zadržal výkriky a netrhal si kožu na tele, pretože nechcel, aby satan uvidel jeho slabosť. Jób si teda ešte raz kľakol, ale tentoraz nepocítil prítomnosť Boha Jahveho. Vedel, že Boh Jahve bol často pred ním, za ním a po jeho bokoch. Počas jeho bolesti sa však Boh ani raz nepozeral; zakryl si tvár a skryl sa, pretože zmyslom Jeho stvorenia človeka nebolo priniesť človeku utrpenie. Vtedy Jób plakal a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zniesol takú telesnú agóniu, a predsa sa nedokázal ubrániť tomu, aby Bohu vzdával vďaky: „Človek padá pri prvom údere, je slabý a bezmocný, je mladý a nevedomý – prečo by si mal byť voči nemu taký starostlivý a nežný? Udieraš ma, no zraňuje Ťa to. Čo je na človeku také cenné, že si to zaslúži Tvoju starostlivosť a obavy?“ Jóbove modlitby sa dostali k Božím ušiam, ale Boh mlčal, len sa díval bez toho, aby vydal nejaký zvuk… Keď satan márne vyskúšal každý mysliteľný trik, potichu odišiel, ale to nebol koniec Božích skúšok Jóba. Pretože Božia moc, ktorá bola zjavená v Jóbovi, nebola verejne známa, Jóbov príbeh sa neskončil ústupom satana. Ako vstupovali ďalšie postavy, mali sa odohrať ešte veľkolepejšie scény.

Ďalším prejavom Jóbovho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu je jeho ospevovanie Božieho mena vo všetkých veciach

Jób trpel satanovým pustošením, no napriek tomu sa nevzdal mena Boha Jahveho. Jeho žena vystúpila ako prvá a v úlohe satana zaútočila na Jóba spôsobom viditeľným ľudskému oku. Pôvodný text to opisuje takto: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘“ (Jób 2, 9) To boli slová, ktoré vyslovil satan v ľudskom prestrojení. Boli útokom a obvinením, ako aj lákadlom, pokušením a urážkou. Satan, ktorý zlyhal v útoku na Jóbovo telo, potom priamo zaútočil na Jóbovu bezúhonnosť a tento útok chcel využiť na to, aby sa Jób vzdal svojej bezúhonnosti, zriekol sa Boha a už ďalej nežil. Satan teda tiež chcel použiť takéto slová na nalákanie Jóba: ak by sa Jób vzdal Jahveho mena, potom by nemusel znášať takéto muky a mohol by sa oslobodiť od telesných múk. Zoči-voči radám svojej manželky ju Jób pokarhal slovami: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ (Jób 2, 10) Jób poznal tieto slová už dávno, ale vtedy sa dokázala pravdivosť Jóbovho poznania týchto slov.

Keď mu jeho žena poradila, aby preklial Boha a zomrel, myslela tým: „Tvoj Boh s tebou takto zaobchádza, tak prečo Ho neprekliať? Čo robíš, že ešte stále takto žiješ? Tvoj Boh je k tebe taký nespravodlivý, ale ty stále vravíš: ‚Nech je požehnané Jahveho meno.‘ Ako na teba mohol priviesť pohromu, keď požehnávaš Jeho meno? Poponáhľaj sa a vzdaj sa Božieho mena, viac Ho nenasleduj. Potom sa tvoje útrapy skončia.“ V tejto chvíli bolo vydané svedectvo, ktoré chcel Boh u Jóba vidieť. Žiadny obyčajný človek by nemohol vydať takéto svedectvo a nedočítame sa o ňom ani v žiadnom biblickom príbehu – Boh to však videl dávno predtým, než Jób vyslovil tieto slová. Boh chcel len využiť túto príležitosť a umožniť Jóbovi, aby všetkým dokázal, že Boh mal pravdu. Napriek radám svojej ženy sa Jób nielenže nevzdal svojej bezúhonnosti ani sa nezriekol Boha, ale tiež svojej žene povedal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Majú tieto slová veľkú váhu? Je len jeden fakt, ktorý dokáže overiť váhu týchto slov. Váha týchto slov spočíva v tom, že ich Boh schvaľuje vo svojom srdci, sú tým, po čom Boh túži, sú tým, čo Boh chce počuť, a sú výsledkom, ktorý Boh túži vidieť; tieto slová sú tiež jadrom Jóbovho svedectva. V tom sa dokázala Jóbova dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu. Vzácnosť Jóba spočívala v tom, že keď bol pokúšaný, a dokonca aj keď bolo celé jeho telo pokryté bolestivými vredmi, keď znášal tie najväčšie muky, a keď mu jeho manželka a príbuzní radili, naďalej vyslovoval také slová. Inak povedané, vo svojom srdci veril, že bez ohľadu na to, aké pokúšania alebo ako bolestné súženia či muky to boli, aj keby na neho prišla smrť, nezriekne sa Boha ani nezavrhne cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Vidíte teda, že Boh mal v jeho srdci najdôležitejšie miesto a že v jeho srdci bol iba Boh. Práve preto o ňom v Písme čítame také opisy ako: „V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.“ Nielenže nezhrešil svojimi perami, ale vo svojom srdci sa nesťažoval na Boha. Nevyriekol o Bohu žiadne zraňujúce slová ani proti Nemu nezhrešil. Nielenže jeho ústa velebili Božie meno, ale meno Božie velebil aj vo svojom srdci; jeho ústa a srdce boli ako jedno. To bol pravý Jób, akého videl Boh, a práve preto si Boh Jóba cenil.

Mnohé mylné predstavy ľudí o Jóbovi

Útrapy, ktoré Jób znášal, neboli dielom poslov zoslaných Bohom ani ich nespôsobila samotná Božia ruka. Naopak, osobne ich zapríčinil satan, nepriateľ Boha. Z toho vyplýva, že miera útrap, ktoré Jób znášal, bola obrovská. V tej chvíli však Jób bezvýhradne preukázal svoje každodenné poznanie Boha vo svojom srdci, princípy svojich každodenných činov a svoj postoj k Bohu – to je pravda. Ak by Jób nebol pokúšaný a ak by Boh neuvalil na Jóba skúšky, keď Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, povedal by si, že Jób je pokrytec. Boh mu daroval veľké bohatstvo, a preto niet divu, že velebil Jahveho meno. Ak by sa Jób pred podstúpením skúšok spýtal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, povedal by si, že Jób preháňa a že by sa nezriekol Božieho mena, pretože bol často požehnaný Božou rukou. Povedal by si, že keby naňho Boh zoslal pohromu, určite by sa zriekol Božieho mena. Keď sa však Jób ocitol v situáciách, v ktorých by nikto nechcel byť ani si ich neželal vidieť, v situáciách, ktoré by nikto nechcel zažiť a ktorých by sa všetci báli, v situáciách, na ktoré sa nedokázal dívať ani Boh, Jób si napriek všetkému stále dokázal udržať bezúhonnosť: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno,“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Tvárou v tvár Jóbovmu vtedajšiemu správaniu stratí reč každý, kto rád vyslovuje vznešené slová a prednáša slová a učenia. Tí, ktorí chvália Božie meno iba rečami, ale nikdy neprijali Božie skúšky, sú odsúdení bezúhonnosťou, ktorej sa Jób pevne držal, a tí, ktorí nikdy neverili, že človek je schopný pevne sa držať Božej cesty, sú súdení podľa Jóbovho svedectva. Zoči-voči Jóbovmu správaniu počas týchto skúšok a slovám, ktoré vyslovil, sa niektorí ľudia budú cítiť zmätení, niektorí budú cítiť závisť, niektorí budú cítiť pochybnosti a iní sa dokonca budú tváriť nezaujato a nad Jóbovým svedectvom budú ohŕňať nosy, pretože nielenže vidia muky, ktoré postihli Jóba počas skúšok, a čítajú slová, ktoré Jób vyslovil, ale vidia aj ľudskú „slabosť“, ktorú Jób prejavil, keď ho postihli skúšky. Túto „slabosť“ považujú za údajnú nedokonalosť v dokonalosti Jóba, škvrnu na človeku, ktorý bol v Božích očiach dokonalý. To znamená, že sa verí, že tí, ktorí sú dokonalí, sú bezchybní, bez poškvrny alebo chyby, že nemajú žiadne slabosti, nepoznajú bolesť, nikdy sa necítia nešťastní alebo skľúčení, nedržia v sebe nenávisť a navonok neprejavujú žiadne extrémne správanie. V dôsledku toho veľká väčšina ľudí neverí, že bol Jób skutočne dokonalý. Ľudia neschvaľujú mnohé aspekty jeho správania počas skúšok. Napríklad keď Jób stratil svoj majetok a deti, nerozplakal sa, ako by si ľudia predstavovali. Jeho „nedostatok slušnosti“ vyvoláva u ľudí dojem, že bol chladný, pretože nevyronil ani slzu a neprejavil náklonnosť k svojej rodine. To je prvotný zlý dojem, ktorý majú ľudia z Jóba. Jeho následné správanie ich mätie ešte viac: „roztrhol svoj plášť“ ľudia interpretovali ako jeho neúctu k Bohu a „oholil si hlavu“ sa chybne považuje za Jóbovo rúhanie a odpor voči Bohu. Okrem Jóbových slov: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ ľudia nevidia v Jóbovi nič zo spravodlivosti, ktorú Boh vychválil, takže keď hodnotia Jóba, väčšinou nejde o nič iné ako o nepochopenie, nedorozumenie, pochybnosť, odsúdenie a len teoretické schvaľovanie. Nikto z nich nie je schopný skutočne pochopiť a oceniť slová Boha Jahveho o tom, že Jób bol dokonalý a spravodlivý muž, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu.

Na základe vyššie uvedeného dojmu o Jóbovi majú ľudia ďalšie pochybnosti o jeho spravodlivosti, pretože Jóbove činy a jeho správanie zaznamenané v Písme neboli tak ohromujúco dojemné, ako by si ľudia predstavovali. Nielenže nevykonal žiadne veľké skutky, ale vzal do rúk aj črep, aby sa ním škrabal, kým sedel v popole. Tento čin tiež ľudí udivuje a vyvoláva v nich pochybnosti o Jóbovej spravodlivosti – dokonca ju popierajú –, pretože kým sa škrabal, nemodlil sa ani nedával Bohu sľuby; navyše nebolo vidieť, že roní slzy bolesti. Teraz ľudia vidia len Jóbovu slabosť a nič iné, a tak, aj keď počujú Jóba hovoriť: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“, ani to s nimi nepohne alebo sú nerozhodní a stále nedokážu rozlíšiť spravodlivosť Jóba od jeho slov. Základný dojem, ktorý Jób zanecháva v ľuďoch, keď podstupuje muky uprostred skúšok, je, že nebol ani pokorný, ani arogantný. Ľudia nevidia príbeh za jeho správaním, ktorý sa odohrával v hĺbke jeho srdca, ani nevidia strach z Boha v jeho srdci alebo jeho dodržiavanie princípu cesty vyhýbania sa zlu. Pre jeho rozvahu si ľudia myslia, že jeho dokonalosť a spravodlivosť boli len prázdnymi slovami, že jeho strach z Boha bol len fámou; „slabosť“, ktorú prejavil navonok, v nich, naopak, zanecháva hlboký dojem, dáva im „novú perspektívu“, a dokonca aj „nové pochopenie“ človeka, ktorého Boh definuje ako dokonalého a spravodlivého. Takáto „nová perspektíva“ a „nové pochopenie“ sa potvrdili, keď Jób otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil.

Hoci miera múk, ktorými trpel, je pre každého človeka nepredstaviteľná a nepochopiteľná, nevyslovil ani slovko rúhania, len zmiernil bolesť svojho tela vlastnými prostriedkami. Ako je zaznamenané v Písme, povedal: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ (Jób 3, 3) Možno, že nikto nikdy nepovažoval tieto slová za dôležité, a možno existujú ľudia, ktorí im venovali pozornosť. Znamenajú podľa vás, že Jób odporoval Bohu? Predstavujú ponosu na Boha? Viem, že mnohí z vás majú určité názory na tieto Jóbove slová a veria, že ak bol Jób dokonalý a spravodlivý, nemal prejaviť žiadnu slabosť či ľútosť a mal namiesto toho pozitívne čeliť každému útoku satana, ba dokonca sa usmievať tvárou v tvár satanovým pokúšaniam. Nemal prejaviť čo i len najmenšiu reakciu na žiadne muky, ktoré na jeho telo privolal satan, ani nemal ukázať žiadne z emócií vo svojom srdci. Mal dokonca požiadať Boha, aby tieto skúšky ešte viac pritvrdil. Toto by mal preukázať a vlastniť niekto, kto je neochvejný a kto sa skutočne bojí Boha a vyhýba sa zlu. Uprostred týchto nesmiernych múk Jób len preklial deň svojho narodenia. Nesťažoval sa na Boha, a už vôbec nemal v úmysle Bohu odporovať. Oveľa ľahšie sa to povie, než urobí, pretože od dávnych čias až dodnes nikto nikdy nezažil takéto pokúšania ani netrpel tým, čo postihlo Jóba. Prečo teda nikto nikdy nebol vystavený rovnakému pokúšaniu ako Jób? Je to preto, lebo – ako to vidí Boh – nikto nie je schopný niesť takú zodpovednosť alebo poverenie, nikto by nedokázal vykonať to, čo vykonal Jób, a nikto by navyše nedokázal – okrem prekliatia dňa svojho narodenia – nezrieknuť sa Božieho mena a ďalej žehnať meno Boha Jahveho, ako to urobil Jób, keď ho postihli také veľké muky. Bol by niekto toho schopný? Keď to povieme o Jóbovi, chválime jeho správanie? Bol to spravodlivý muž, schopný vydať takéto svedectvo o Bohu a prinútiť satana utiecť s hlavou v dlaniach, takže už nikdy neprišiel pred Boha, aby ho obvinil – tak čo je zlé na tom, že ho chválime? Je možné, že máte vyššie nároky ako Boh? Bolo by možné, že by ste konali ešte lepšie ako Jób, keď by vás postihli skúšky? Boh vychválil Jóba – aké námietky by ste mohli mať?

Jób prekľaje deň svojho narodenia, pretože nechce, aby Boh pre neho trpel

Často hovorím, že Boh nahliada do ľudských sŕdc, zatiaľ čo ľudia sa pozerajú na svoj vonkajšok. Pretože Boh pozerá do ľudských sŕdc, rozumie ich podstate, zatiaľ čo ľudia definujú podstatu iných ľudí na základe ich vzhľadu. Keď Jób otvoril ústa a preklial deň svojho narodenia, tento čin ohromil všetky duchovné postavy vrátane troch Jóbových priateľov. Človek vzišiel z Boha a mal by byť vďačný za život a telo, ako aj za deň svojho narodenia, ktorý mu Boh daroval, a nemal by ich preklínať. To je niečo, čo bežní ľudia dokážu pochopiť a poňať. Pre každého, kto nasleduje Boha, je toto chápanie posvätné a neporušiteľné a je to pravda, ktorú nikdy nemožno zmeniť. Jób však porušil pravidlá: preklial deň svojho narodenia. Ide o čin, ktorý obyčajní ľudia považujú za prekročenie zakázanej hranice. Jób nielenže nemá nárok na pochopenie a súcit ľudí, ale nemá ani nárok na Božie odpustenie. Zároveň ešte viac ľudí pochybuje o Jóbovej spravodlivosti, pretože sa zdalo, že vďaka Božej priazni sa Jób stal sebeckým – stal sa takým bezočivým a bezohľadným, že nielenže nepoďakoval Bohu za požehnanie a starostlivosť počas života, ale zatratil deň svojho narodenia do záhuby. Čo to je, ak nie odpor voči Bohu? Takéto povrchnosti poskytujú ľuďom dôkaz, aby tento Jóbov čin odsúdili, ale kto môže vedieť, čo si Jób vtedy skutočne myslel? Kto môže poznať dôvod, prečo Jób konal týmto spôsobom? Iba Boh a Jób poznajú vnútorný príbeh a dôvody.

Keď satan natiahol ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, Jób padol do jeho pazúrov bez možnosti úniku a bez sily vzdorovať. Jeho telo a duša trpeli obrovskou bolesťou a táto bolesť ho prinútila, aby si v hĺbke uvedomil bezvýznamnosť, krehkosť a bezmocnosť človeka žijúceho v tele. Zároveň získal hlboké uznanie a pochopenie toho, prečo Boh chce zaopatriť ľudstvo a starať sa oň. V satanových pazúroch si Jób uvedomil, že človek, ktorý je z mäsa a kostí, je v skutočnosti bezmocný a slabý. Keď padol na kolená a modlil sa k Bohu, cítil, akoby si Boh zakryl tvár a skryl sa, keďže ho úplne vydal do rúk satana. Boh nad ním zároveň nariekal a navyše bol kvôli nemu zarmútený; Boh bol zasiahnutý jeho bolesťou a zranený jeho ranami… Jób cítil Božiu bolesť, ako aj to, aké neznesiteľné to pre Boha bolo… Nechcel Boha ešte viac zarmútiť ani nechcel, aby nad ním Boh plakal, a už vôbec nechcel vidieť, ako Boh pre neho trpí. V tej chvíli sa Jób chcel len zbaviť svojho tela, aby už viac nemusel znášať bolesť, ktorú mu toto telo spôsobovalo, pretože potom by sa už Boh nemusel trápiť jeho bolesťou – no nemohol, a preto musel znášať nielen bolesť tela, ale aj muky z toho, že nechcel Boha znepokojovať. Tieto dve bolesti – jedna z tela a druhá z ducha – spôsobili Jóbovi srdcervúce, mučivé utrpenie a dali mu pocítiť, ako môžu obmedzenia človeka, ktorý je z mäsa a kostí, spôsobiť zúfalstvo a bezmocnosť. Za týchto okolností sa jeho túžba po Bohu ešte znásobila a jeho odpor k satanovi sa zintenzívnil. Jób by bol vtedy radšej, keby sa nikdy nenarodil do ľudského sveta, radšej by nejestvoval, než by videl Boha roniť slzy alebo cítiť kvôli nemu bolesť. Začal hlboko nenávidieť svoje telo, mal odpor k sebe samému, voči dňu, keď sa narodil, a dokonca ku všetkému, čo s ním bolo spojené. Nechcel, aby sa viac spomínal deň jeho narodenia alebo čokoľvek, čo s ním súviselo, a tak otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ (Jób 3, 3-4) Jóbove slová nesú v sebe jeho odpor k sebe samému: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ A rovnako cítil voči sebe vinu a pocit zaviazanosti za to, že Bohu spôsobil bolesť: „Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ Tieto dve pasáže sú konečným vyjadrením toho, ako sa Jób vtedy cítil, a všetkým naplno dokazujú jeho dokonalosť a spravodlivosť. Zároveň, tak ako si Jób prial, sa jeho viera a podriadenosť voči Bohu, ako aj jeho strach pred Bohom, skutočne povzniesli. Samozrejme, toto povznesenie je presne ten účinok, ktorý Boh očakával.

Jób porazí satana a v Božích očiach sa stane pravým človekom

Keď Jób prvýkrát podstúpil svoje skúšky, bol zbavený všetkého majetku a detí, ale nepadol ani nepovedal nič, čím by sa prehrešil proti Bohu. Prekonal satanove pokúšania, svoj hmotný majetok, potomstvo i skúšku straty celého svetského majetku, čo znamená, že sa dokázal podriadiť Bohu, keď mu odňal veci, a bol tiež schopný vzdať Bohu vďaku a chválu za to, čo urobil. Také bolo Jóbovo správanie počas satanovho prvého pokúšania a také bolo aj jeho svedectvo počas prvej Božej skúšky. V druhej skúške satan vystrel ruku, aby zasiahol Jóba, a hoci Jób nikdy predtým nezažil väčšiu bolesť, jeho svedectvo stačilo na to, aby ľudia zostali ohromení. Použil svoju statočnosť, presvedčenie a podriadenosť voči Bohu, ako aj svoj strach pred Bohom, aby opäť porazil satana, a Boh jeho správanie a svedectvo opäť schválil a podporil. Počas tohto pokúšania využil Jób svoje skutočné správanie na to, aby pred satanom vyhlásil, že bolesť tela nemôže zmeniť jeho vieru a podriadenosť Bohu ani ho zbaviť oddanosti Bohu a bohabojného srdca. Nezriekol sa Boha ani sa nevzdal vlastnej dokonalosti a spravodlivosti len preto, lebo čelil smrti. Jóbovo odhodlanie urobilo zo satana zbabelca, satan sa pred jeho vierou chvel od strachu a intenzita, s akou Jób bojoval proti satanovi v boji na život a na smrť, vyvolala v satanovi hlbokú nenávisť a odpor. Jóbova dokonalosť a spravodlivosť spôsobila, že satan mu už nemohol urobiť nič viac, preto na neho prestal útočiť a vzdal sa svojich obvinení proti Jóbovi, ktoré vzniesol pred Bohom Jahvem. Znamenalo to, že Jób premohol svet, premohol telo, premohol satana a premohol smrť. Úplne a absolútne patril Bohu. Počas týchto dvoch skúšok stál Jób pevne vo svojom svedectve, skutočne žil svoju dokonalosť a spravodlivosť a rozšíril rozsah svojich živých princípov strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu. Po prekonaní týchto dvoch skúšok sa v Jóbovi zrodila bohatšia skúsenosť a táto skúsenosť ho urobila zrelším, ostrieľanejším, silnejším a presvedčenejším. Jób vďaka nim nadobudol väčšiu istotu o spravodlivosti a hodnote bezúhonnosti, ktorých sa pevne držal. Skúška Boha Jahveho spôsobila, že Jób získal hlboké porozumenie a zmysel pre Božiu starostlivosť o človeka a umožnila mu pocítiť vzácnosť Božej lásky – vtedy sa k jeho strachu pred Bohom pridala aj úcta a láska k Bohu. Skúšky Boha Jahveho nielenže Jóba od Neho neodcudzili, ale priviedli jeho srdce bližšie k Bohu. Keď telesná bolesť, ktorú Jób znášal, dosiahla vrchol, obava, ktorú cítil od Boha Jahveho, mu nedala inú možnosť, než prekliať deň svojho narodenia. Takéto správanie nebolo vopred naplánované, ale bolo prirodzeným prejavom úcty a lásky k Bohu zvnútra jeho srdca. Bolo to prirodzené zjavenie, ktoré vyplynulo z jeho úcty a lásky k Bohu. To znamená, že keďže sa nenávidel, nebol ochotný a nedokázal vystáť Božie trápenie, jeho ohľaduplnosť a láska dospeli až k nezištnosti. Vtedy Jób pozdvihol svoj dlhotrvajúci obdiv k Bohu, túžbu po Bohu a oddanosť voči Nemu na úroveň úcty a lásky. Zároveň pozdvihol svoju vieru, podriadenosť Bohu a strach pred Bohom na úroveň úcty a lásky. Nedovolil si urobiť nič, čo by ublížilo Bohu, nedovolil si žiadne správanie, ktoré by Boha zranilo, a nedovolil si privodiť Bohu žiadny žiaľ, ľútosť či dokonca nešťastie pre svoje vlastné dôvody. Hoci bol Jób v Božích očiach stále tým istým Jóbom ako predtým, jeho viera, podriadenosť a strach pred Bohom priniesli Bohu úplné uspokojenie a potešenie. Vtedy Jób dosiahol dokonalosť, ktorú od neho Boh očakával; stal sa niekým skutočne hodným toho, aby ho v Božích očiach nazývali dokonalým a spravodlivým. Jeho spravodlivé skutky mu umožnili premôcť satana a stáť pevne vo svojom svedectve o Bohu. Tak aj jeho spravodlivé skutky ho urobili dokonalým a umožnili, aby sa pozdvihla hodnota jeho života a vynikla viac než kedykoľvek predtým, a tiež sa stal prvým človekom, ktorého satan už viac nenapádal a nepokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, satan ho obvinil a pokúšal. Pretože Jób bol spravodlivý, bol vydaný satanovi. A pretože Jób bol spravodlivý, premohol a porazil satana a stál pevne vo svojom svedectve. Stal sa prvým človekom, ktorý už nikdy nebol vydaný satanovi, skutočne prišiel pred Boží trón a žil vo svetle, pod Božím požehnaním bez satanovho špehovania a pustošenia… V Božích očiach sa stal pravým človekom a bol oslobodený…