Niektorí ľudia hovoria: „Pavol vykonal obrovské množstvo skutkov, na svojich pleciach niesol veľké bremená cirkvi a veľmi jej pomohol. Trinásť Pavlových listov podopieralo 2 000 rokov Veku milosti a majú len o niečo menšiu váhu ako štyri evanjeliá. Kto sa s ním môže porovnávať? Jánovo Zjavenie nikto nedokáže rozlúštiť, zatiaľ čo Pavlove listy poskytujú život, a dielo, ktoré vykonal, bolo pre cirkev prínosom. Kto iný by mohol dosiahnuť niečo také? A aké dielo vykonal Peter?“ Keď človek porovnáva druhých, posudzuje ich podľa ich prínosu. Keď človeka posudzuje Boh, činí tak podľa jeho prirodzenosti. Medzi ľuďmi hľadajúcimi život bol Pavol človekom, ktorý nepoznal svoje vlastné jadro. V žiadnom prípade nebol pokorný ani poslušný a tiež nepoznal svoju podstatu, ktorá bola v rozpore s Bohom. A preto neprežil žiadne hlboké skúsenosti ani neuviedol pravdu do praxe. Peter bol iný. Poznal svoje nedokonalosti, slabosti a skazenú povahu Božieho stvorenia, a preto sa vydal cestou praktizovania, ktorou mohol zmeniť svoju povahu; nepatril k tým, ktorí mali len učenie, ale nevlastnili žiadnu realitu. Tí, ktorí sa menia, sú noví ľudia, ktorí boli spasení, sú to tí, ktorí sú schopní hľadať pravdu. Ľudia, ktorí sa nemenia, patria k prirodzene prekonaným a zastaraným; sú to tí, ktorí neboli spasení, teda tí, ktorých Boh nenávidí a odmieta. Boh si na nich nespomenie bez ohľadu na to, aké veľké sú ich skutky. Keď to porovnáš so svojím vlastným hľadaním, malo by ti byť jasné, či si v konečnom dôsledku rovnaký typ človeka ako Peter alebo Pavol. Ak v tom, čo hľadáš, stále nie je pravda a ak si aj dnes taký arogantný a drzý ako Pavol a stále si taký prefíkaný a vystatovačný ako on, potom si bezpochyby nehanebník, ktorý zlyháva. Ak budeš hľadať tak ako Peter, ak budeš vyhľadávať prax a pravdivé zmeny a nebudeš arogantný alebo svojhlavý, ale budeš sa snažiť plniť svoje povinnosti, potom budeš Božím stvorením, ktoré môže dosiahnuť víťazstvo. Pavol nepoznal svoju podstatu ani skazenosť, a už vôbec nie svoju neposlušnosť. Nikdy sa nezmienil o svojom zavrhnutiahodnom vzdore voči Kristovi ani ho príliš neľutoval. Ponúkol len krátke vysvetlenie a v hĺbke srdca sa nedokázal úplne podriadiť Bohu. Hoci na ceste do Damasku padol, nepozrel sa hlboko do svojho vnútra. Uspokojil sa len s tým, že pokračoval v službe, a poznanie seba samého ani zmenu svojej starej povahy nepovažoval za tú najzásadnejšiu otázku. Stačilo mu, že hovoril len pravdu, zaopatroval druhých, čo bolo balzamom pre jeho vlastné svedomie, a už viac neprenasledoval Ježišových učeníkov, aby sa utešil a odpustil si svoje minulé hriechy. Cieľ, ktorý si vytýčil, bol iba jeho budúci veniec a prchavé dielo, cieľ, ktorý si vytýčil, bola hojná milosť. Nehľadal dostatočnú pravdu ani sa nesnažil preniknúť hlbšie do pravdy, ktorú predtým nechápal. Možno teda povedať, že jeho poznanie seba samého bolo falošné a neprijal napomínanie ani súd. To, že bol schopný slúžiť, neznamená, že disponoval poznaním vlastnej prirodzenosti alebo podstaty; jeho pozornosť sa sústreďovala len na vonkajšie praktiky. To, čo hľadal, navyše nebola zmena, ale poznanie. Jeho činnosť bola výlučne výsledkom Ježišovho zjavenia na ceste do Damasku. Nebolo to niečo, k čomu sa od začiatku predsavzal, ani to nebolo dielo, ktoré nastalo po tom, ako prijal orezávanie svojej starej povahy. Bez ohľadu na to, ako pôsobil, jeho stará povaha sa nezmenila, a tak jeho dielo neodčinilo jeho minulé hriechy. Zohralo iba určitú úlohu medzi vtedajšími cirkvami. Pre niekoho, ako bol on, koho stará povaha sa nezmenila, kto nezískal spasenie a bol dokonca bez pravdy, to znamenalo, že bol absolútne neschopný stať sa jedným z tých, ktorých Pán Ježiš prijal. Nebol to človek, ktorý by bol plný lásky a úcty k Ježišovi Kristovi, ani človek, ktorý by bol zdatný v hľadaní pravdy, a už vôbec nie človek, ktorý by hľadal tajomstvo vtelenia. Bol len niekým, kto bol skúsený v sofistike a kto sa nechcel podvoliť nikomu nad ním ani nikomu, kto mal pravdu. Závidel ľuďom aj pravdám, ktoré mu odporovali alebo boli proti nemu, a dával prednosť tým nadaným ľuďom, ktorí vytvárali skvelý dojem a oplývali hlbokým poznaním. Nerád sa stýkal s chudobnými, ktorí hľadali pravú cestu a nestarali sa o nič iné ako o pravdu, a namiesto toho sa venoval vysokopostaveným predstaviteľom náboženských organizácií, ktorí omieľali iba učenie a ovládali množstvo vedomostí. Nemiloval nové dielo Ducha Svätého a nestaral sa o to, aby sa nové dielo Ducha Svätého rozvíjalo. Uprednostňoval skôr tie pravidlá a doktríny, ktoré boli vyššie ako všeobecné pravdy. Vo svojom vrodenom jadre a vzhľadom na všetko, čo hľadal, si nezaslúži, aby sme ho nazývali kresťanom, ktorý hľadal pravdu, a už vôbec nie verným služobníkom v Božom dome, pretože jeho pokrytectvo a jeho neposlušnosť boli príliš veľké. Hoci ho poznáme ako služobníka Pána Ježiša, vôbec nebol vhodný na to, aby vstúpil do brány nebeského kráľovstva, pretože jeho konanie od začiatku až do konca nemožno nazvať spravodlivým. Môžeme ho len považovať za človeka, ktorý bol pokrytecký a konal nespravodlivo, no zároveň slúžil Kristovi. Hoci ho nemožno označiť za zlého, môžeme ho na základe toho príhodne nazvať človekom, ktorý konal nespravodlivo. Vykonal veľa skutkov, no napriek tomu ho nesmieme posudzovať podľa ich množstva, ale len podľa ich kvality a podstaty. Len tak možno prísť tejto záležitosti na koreň. Vždy veril: „Som schopný slúžiť, som lepší ako väčšina ostatných ľudí; som ohľaduplný k Pánovmu bremenu tak ako nikto iný a nikto sa nekajá tak hlboko ako ja, pretože ma osvietilo veľké svetlo a ja som to veľké svetlo videl, a preto je moje pokánie oveľa hlbšie ako pokánie iných.“ Vtedy si práve toto premietal vo svojom srdci. Na konci svojho diela Pavol povedal: „Bojoval som, dokončil som svoj beh a čaká ma veniec spravodlivosti.“ Jeho boj, dielo a beh boli zamerané výlučne na veniec spravodlivosti a on sa aktívne nesnažil napredovať. Hoci vo svojej službe nebol povrchný, dá sa povedať, že ju vykonával len preto, aby napravil svoje chyby a odčinil výčitky svojho svedomia. Dúfal len, že čo najskôr dokončí svoju úlohu, dokončí svoj beh a vybojuje svoj boj, aby mohol o to skôr získať vytúžený veniec spravodlivosti. Netúžil po tom, aby sa stretol s Pánom Ježišom prostredníctvom svojich skúseností a pravého poznania, ale aby čo najskôr dokončil svoje dielo a aby pri stretnutí s Pánom Ježišom dostal odmenu, ktorú si svojou službou zaslúžil. Svoju službu využil na to, aby sa utešil a uzavrel dohodu výmenou za budúci veniec. To, čo hľadal, nebola pravda ani Boh, ale iba veniec. Ako môže takéto hľadanie dosahovať dostatočnú úroveň? Jeho motivácia, jeho dielo, cena, ktorú zaplatil, a všetko jeho úsilie – to všetko prestupovali jeho úžasné fantázie a on pôsobil celkom podľa svojich túžob. V celom jeho diele nebola ani najmenšia ochota, pokiaľ ide o cenu, ktorú zaplatil; išlo mu len o uzavretie obchodu. Nevyvíjal vedomé úsilie, aby splnil svoju povinnosť, ale vedome sa snažil dosiahnuť cieľ tejto obchodnej transakcie. Má takéto úsilie nejakú hodnotu? Kto by pochválil jeho nečisté úsilie? Kto má o takéto úsilie záujem? Jeho dielo bolo plné snov o budúcnosti, plné nádherných plánov, ale neukrývalo žiadnu cestu, ktorou by sa dala zmeniť ľudská povaha. Toľko z jeho dobročinnosti bolo len pretvárkou; jeho dielo neposkytovalo život, ale bolo iba pozlátkou zdvorilosti; predstavovalo len uzatváranie obchodov. Ako môže takéto dielo priviesť človeka na cestu obnovy jeho pôvodnej povinnosti?

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča