Boh používa dúhu ako symbol svojej zmluvy s človekom (Vybrané pasáže)

Gn 9, 11-13 „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ A Boh riekol: „Toto je znamenie zmluvy, ktorú uzatváram medzi sebou a medzi vami a každou živou bytosťou, ktorá je s vami, na večné pokolenia. Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou.“

Boh stvoril ľudí. Bez ohľadu na to, či boli skazení alebo či Ho nasledujú, správa sa k nim ako k svojim najzbožňovanejším milovaným – alebo, ako by povedali ľudia, ako k ľuďom, ktorí sú Mu najdrahší –, a nie ako k svojim hračkám. Aj keď Boh hovorí, že On je Stvoriteľ a človek je Jeho stvorenou bytosťou, čo môže znieť trochu hierarchicky, v skutočnosti všetko, čo Boh urobil pre ľudstvo, výrazne presahuje vzťah tohto typu. Boh miluje ľudstvo, stará sa oň a prejavuje oň záujem. Ľudstvo tiež neustále a nepretržite zaopatruje. Nikdy vo svojom srdci necíti, že by to bola nadbytočná práca alebo niečo, čo si zaslúži veľké uznanie. Nemá ani pocit, že zachraňovať ľudstvo, napĺňať jeho potreby a všetko mu poskytovať je preň obrovským prínosom. Jednoducho sa stará o ľudstvo diskrétne a bez slov, svojím vlastným spôsobom a prostredníctvom svojej vlastnej podstaty a toho, čo má a čím je. Bez ohľadu na to, akého veľkého zaopatrenia a pomoci sa od Boha ľudstvu dostáva, nikdy nemyslí na to, že by si mal za to pripísať zásluhy, ani sa o to nesnaží. Vychádza to z Božej podstaty a je to práve aj pravdivý prejav Božej povahy. To je dôvod, prečo – či už v Biblii alebo v iných knihách –, nikdy nenájdeme Boha vyjadrovať svoje myšlienky ani opisovať či oznamovať ľuďom, prečo robí tieto veci alebo prečo sa tak dôkladne stará o ľudstvo, s tým cieľom, aby Mu bolo ľudstvo vďačné alebo aby Ho velebilo. Dokonca aj keď je ranený, keď Jeho srdce trpí nesmiernou bolesťou, nikdy nezabúda na svoju zodpovednosť voči ľudstvu ani na svoj záujem o ľudstvo. Po celý čas toto trápenie a bolesť znáša sám v tichosti. Boh sa naopak naďalej stará o ľudstvo tak, ako to robil vždy. Aj keď ľudstvo často velebí Boha alebo svedčí o Ňom, takéto správanie Boh vôbec nevyžaduje. Je to preto, lebo Boh nikdy nechce, aby sa čokoľvek z toho dobrého, čo pre ľudstvo robí, vymenilo za vďačnosť alebo aby sa Mu to vrátilo. Na druhej strane tí, čo sú schopní báť sa Boha a vyhýbať sa zlu, tí, čo dokážu skutočne nasledovať Boha, počúvať Ho a byť Mu oddaní, a tí, čo sa Mu dokážu podriadiť – to sú ľudia, ktorí často získajú Božie požehnania a Boh im ich bezvýhradne udelí. Okrem toho požehnania, ktoré ľudia získavajú od Boha, často prevyšujú ich predstavivosť a tiež všetko, čo môžu ľudia odôvodniť tým, čo urobili alebo akú cenu zaplatili. Keď sa ľudstvo teší z Božích požehnaní, zaujíma sa niekto o to, čo robí Boh? Prejavuje niekto záujem o to, ako sa Boh cíti? Usiluje sa niekto oceniť Božiu bolesť? Odpoveď je rozhodné „nie“! Dokáže nejaká ľudská bytosť vrátane Noema oceniť bolesť, ktorú v tom momente cítil Boh? Dokáže niekto oceniť, prečo Boh uzavrel takúto zmluvu? Nedokáže! Ľudstvo nedokáže oceniť Božiu bolesť nie preto, že by ju nevedelo pochopiť, ani nie pre priepasť medzi Bohom a človekom či rozdiel v ich postavení. Dôvodom je skôr to, že ľudia sa vôbec nezaujímajú o Božie pocity. Myslia si, že Boh je nezávislý – že nepotrebuje, aby sa o Neho ľudia starali, aby Ho chápali alebo aby Mu prejavovali ohľaduplnosť. Boh je Boh, preto necíti žiadnu bolesť, žiadne emócie; nie je smutný, nepociťuje žiaľ, dokonca ani neplače. Boh je Boh, takže nepotrebuje žiadne citové prejavy ani žiadnu citovú útechu. Ak ich za určitých okolností predsa len potrebuje, zvládne to sám a nepotrebuje žiadnu pomoc od ľudí. Božiu útechu, zaopatrenie a povzbudenie naopak potrebujú práve slabí, nezrelí ľudia. Potrebujú dokonca aj to, aby ich Boh vždy a všade utešoval po citovej stránke. To sa ukrýva hlboko v srdciach ľudí: človek je slabý, potrebuje, aby sa oňho Boh po každej stránke staral, zaslúži si všetku starostlivosť, ktorú od Neho dostáva, a mal by od Neho žiadať všetko, čo by mu malo podľa jeho mienky patriť. Boh je ten silný. Má všetko a mal by byť ochrancom ľudstva a udeľovať mu požehnania. Keďže už Bohom je, je všemohúci a od ľudstva nikdy nič nepotrebuje.

Keďže človek nevenuje pozornosť žiadnemu z Božích zjavení, nikdy nepocítil Boží žiaľ, bolesť ani radosť. Boh naopak pozná všetky prejavy človeka ako svoju dlaň. Boh vždy a všade napĺňa potreby každého človeka, pozoruje jeho meniace sa myšlienky, a tak ho utešuje a povzbudzuje, vedie a osvetľuje. Pokiaľ ide o všetko to, čo Boh na ľudstve vykonal, a všetky ceny, ktoré preňho zaplatil, môžu ľudia nájsť v Biblii alebo z čohokoľvek, čo doteraz Boh povedal, úryvok, ktorý by jasne uvádzal, že Boh bude od človeka niečo žiadať? Nie! Naopak, nehľadiac na to, ako ľudia ignorujú Božie zmýšľanie, On neustále vedie ľudstvo, neustále sa oň stará a pomáha mu, aby mu umožnil nasledovať Božiu cestu a dosiahnuť krásny konečný osud, ktorý preň pripravil. Pokiaľ ide o Boha, to, čo má a čím je, Jeho milosť, Jeho milosrdenstvo a všetky Jeho odmeny budú bezvýhradne udelené tým, ktorí Ho milujú a nasledujú. Nikdy však nikomu nezjavuje bolesť, ktorú pretrpel, ani svoje duševné rozpoloženie, a nikdy sa nesťažuje na to, že človek je voči Nemu neohľaduplný či nepozná Jeho úmysly. On to všetko jednoducho v tichosti znáša a čaká na deň, keď to ľudstvo bude schopné pochopiť.

Prečo to na tomto mieste hovorím? Čo chápete z toho, čo som povedal? V Božej podstate a povahe je čosi, čo sa dá až príliš ľahko prehliadnuť, čosi, čo má len Boh a nikto iný, ani tí, ktorých iní považujú za významných, dobrých ľudí alebo za Boha svojich predstáv. Čo je to? Je to Božia nezištnosť. Keď hovoríme o nezištnosti, možno si aj ty myslíš, že si veľmi nezištný, pretože nikdy nevyjednávaš ani sa nedohaduješ so svojimi deťmi. Alebo sa považuješ za nezištného, pokiaľ ide o tvojich rodičov. Bez ohľadu na to, čo si myslíš, aspoň poznáš výraz „nezištný“ a považuješ ho za pozitívne slovo. Byť nezištným človekom vnímaš ako niečo veľmi ušľachtilé. Keď si nezištný, vysoko si vážiš sám seba. Neexistuje však nikto, kto by dokázal vidieť Božiu nezištnosť vo všetkých veciach, medzi ľuďmi, v udalostiach, predmetoch a v Jeho diele. Prečo je to tak? Pretože človek je príliš sebecký! Prečo to hovorím? Ľudstvo žije v hmotnom svete. Možno Boha nasleduješ, ale nevidíš a nedokážeš oceniť, ako sa o teba stará, ako ťa miluje a zaujíma sa o teba. Čo teda vidíš? Vidíš svojich pokrvných príbuzných, ktorí ťa milujú alebo na tebe lipnú. Vidíš veci, ktoré sú prospešné pre tvoje telo, staráš sa o ľudí a o veci, ktoré miluješ. Toto je tá nezištnosť človeka. Takíto „nezištní“ ľudia sa však nikdy nezaujímajú o Boha, ktorý im dáva život. Na rozdiel od Božej nezištnosti sa tá ľudská stáva sebeckou a hodnou opovrhnutia. Nezištnosť, v ktorú človek verí, je prázdna, nereálna a falošná, nie je v súlade s Bohom ani s Ním nesúvisí. Ľudská nezištnosť je zameraná na seba, zatiaľ čo tá Božia je pravým zjavením Jeho podstaty. Práve vďaka svojej nezištnosti sa Boh neprestajne stará o potreby človeka. Možno vás táto téma, o ktorej dnes hovorím, príliš nenadchla a len súhlasne prikyvujete. Keď sa však pokúsiš oceniť Božie srdce vo svojom srdci, sám nevedomky zistíš, že spomedzi všetkých ľudí, záležitostí a vecí, ktoré môžeš na tomto svete vnímať, je len Božia nezištnosť skutočná a konkrétna, lebo len Božia láska k tebe je bezpodmienečná a nepoškvrnená. S výnimkou nezištnosti, ktorá pochádza od Boha, je takzvaná nezištnosť kohokoľvek iného predstieraná, povrchná, neautentická. Má svoj účel, určité úmysly, očakáva odplatu a neznesie žiadne skúšky. Dalo by sa dokonca povedať, že je špinavá a hodná opovrhnutia. Súhlasíte s týmito slovami?

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I