Podobenstvo o stratenej ovci

Mt 18, 12-14 Čo myslíte, ak má niekto sto oviec a jedna z nich zablúdi, nenechá tých deväťdesiatdeväť, nepôjde do hôr a nebude hľadať tú, čo zablúdila? A ak ju nájde, veru, hovorím vám, že sa z tej ovce bude tešiť viac ako z deväťdesiatich deviatich, ktoré nezablúdili. Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.

Tento úryvok je podobenstvom – aký pocit v ľuďoch vyvoláva? Spôsob vyjadrovania v podobenstvách, ktoré sa tu používa, je v ľudskom jazyku rečníckou figúrou, a preto je súčasťou ľudského poznania. Keby Boh povedal niečo podobné vo Veku zákona, ľudia by mali pocit, že Jeho slová nie sú plne v súlade s Božou identitou. Keď však tieto slová vyslovil Syn človeka vo Veku milosti, na ľudí to zapôsobilo príjemne, vrúcne a dôverne. Keď sa Boh stal telom a zjavil sa v podobe človeka, použil veľmi vhodné podobenstvo, ktoré vychádzalo z Jeho vlastnej ľudskej prirodzenosti, aby vyjadril hlas svojho srdca. Tento hlas predstavoval vlastný hlas Boha a dielo, ktoré chcel v tom veku vykonať. Predstavoval tiež postoj Boha k ľuďom vo Veku milosti. Z perspektívy postoja Boha k ľuďom prirovnal každého človeka k ovci. Ak sa ovca stratila, urobil všetko pre to, aby ju našiel. Bol to princíp Božieho diela medzi ľuďmi v tom čase, keď bol v tele. Boh použil toto podobenstvo, aby opísal svoje odhodlanie a postoj v uvedenom diele. Bola to výhoda toho, že Boh sa stal telom – mohol využiť ľudské poznanie a použiť ľudskú reč, aby k nim prehovoril a vyjadril svoje želania. Človeku vysvetlil svoj veľkolepý, božský jazyk, ktorému ľudia nerozumeli, alebo im ho „preložil“ do ľudskej reči, podal ho ľudským spôsobom. Toto ľuďom pomohlo porozumieť Jeho úmyslom a zistiť, čo chce urobiť. Mohol tiež s ľuďmi viesť rozhovory z pohľadu človeka a v ľudskom jazyku a komunikovať s nimi spôsobom, ktorému rozumeli. Za použitia ľudského jazyka a poznania mohol dokonca hovoriť a pracovať, takže ľudia mohli cítiť dobrotu a blízkosť Boha, a tiež vidieť Jeho srdce. Čo v tom vidíte? Je v Božích slovách a činoch nejaký zákaz? Ľudia to vnímajú tak, že nie je možné, aby Boh používal ľudské poznanie, jazyk alebo spôsoby reči na to, aby hovoril o tom, čo chce povedať samotný Boh, o diele, ktoré chce vykonať, alebo aby vyjadril svoje vlastné úmysly. Toto myslenie je však nesprávne. Boh použil toto podobenstvo, aby ľudia mohli cítiť skutočnosť a úprimnosť Boha a vnímať Jeho postoj k nim počas toho obdobia. Toto podobenstvo zobudilo zo sna ľudí, ktorí dlho žili podľa zákona, a zároveň inšpirovalo jednu generáciu ľudí žijúcich vo Veku milosti za druhou. Keď si ľudia prečítajú úryvok z tohto podobenstva, spoznajú úprimnosť Boha, pokiaľ ide o záchranu ľudstva, a porozumejú významu a dôležitosti, ktorú má ľudstvo v Božom srdci.

Pozrime sa na poslednú vetu tohto úryvku: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Boli to vlastné slová Pána Ježiša alebo slová Otca na nebesiach? Na povrchu sa zdá, že hovorí Pán Ježiš, Jeho úmysly však predstavujú úmysly samotného Boha, čo je dôvod, prečo povedal: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Ľudia v tom čase uznávali ako Boha len Otca na nebesiach a verili, že túto osobu, ktorú videli priamo pred sebou, Otec na nebesiach len poslal a že Ho nemôže zastupovať. Preto Pán Ježiš musel na koniec tohto podobenstva pridať túto vetu, aby ľudia mohli naozaj pocítiť Božie úmysly pre ľudstvo a pravosť a presnosť toho, čo povedal. Túto vetu bolo síce jednoduché vysloviť, povedal ju však so starostlivosťou a láskou a zjavila pokoru a skrytosť Pána Ježiša. Je jedno, či sa Boh stal telom, alebo či pôsobil v duchovnej oblasti, ľudské srdce poznal najlepšie a najlepšie rozumel tomu, čo ľudia potrebovali. Vedel, čo ich trápilo a čo ich miatlo, a preto doplnil túto vetu. Táto veta zdôraznila problém skrytý v ľudstve: Ľudia boli skeptickí, pokiaľ ide o to, čo povedal Syn človeka. To znamená, že keď Pán Ježiš rozprával, musel doplniť vetu „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých“. Len na základe tejto premisy mohli Jeho slová priniesť ovocie, len takto ľudia uverili, že sú presné, a ich dôveryhodnosť sa zvýšila. To ukazuje, že keď sa Boh stal obyčajným Synom človeka, medzi Ním a ľudstvom bol veľmi problematický vzťah, a situácia Syna človeka bola veľmi trápna. Ukazuje to tiež, aké bezvýznamné bolo v tom čase postavenie Pána Ježiša medzi ľuďmi. Keď tieto slová vyslovil, ľuďom chcel vlastne povedať: Môžete si byť istí – tieto slová nevyjadrujú, čo je v Mojom vlastnom srdci, ale sú to úmysly Boha, ktorý je vo vašich srdciach. Nebolo to pre ľudstvo ironické? Hoci mal Boh, ktorý konal v tele, mnoho výhod, ktoré nemal ako osoba, musel znášať ich pochybnosti a odmietnutie, ako aj ich necitlivosť a nechápavosť. Mohli by sme povedať, že proces diela Syna človeka bol procesom, v ktorom zažíval odmietnutie zo strany ľudstva a to, že s Ním ľudstvo zápasilo. Ba čo viac, bol to proces konania diela s cieľom neustále si získavať dôveru ľudstva a podmaniť si ho prostredníctvom toho, čo má a čím je, skrze svoju vlastnú podstatu. Nešlo ani tak o to, že vtelený Boh viedol pozemnú vojnu so satanom, ale skôr o to, že Boh sa stal obyčajným človekom a začal bojovať s tými, ktorí Ho nasledujú. Syn človeka v tomto boji vykonal svoje dielo s pokorou, s tým, čo má a čím je, a so svojou láskou a múdrosťou. Získal ľudí, ktorých chcel, dosiahol identitu a postavenie, ktoré si zaslúžil, a „vrátil sa“ na svoj trón.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III