V cirkevnom živote existuje aj ďalší prejav súperenia o postavenie, ktorý spočíva v narúšaní a vyrušovaní cirkevného života a práce cirkvi. Napríklad niekedy, keď bratia a sestry spoločne hovoria v duchovnom spoločenstve o nejakom probléme, v spoločenstve každého je nejaké svetlo; čím viac v duchovnom spoločenstve hovoria, tým jasnejšie a zreteľnejšie sa stávajú pravda-princípy a rýchlo pochopia aj cestu k praktizovaniu. Avšak niekto môže zrazu prísť s „brilantným nápadom“, svojím návrhom, čím naruší priebeh duchovného spoločenstva a presunie tému inam, takže duchovné spoločenstvo o hlavnej téme zostane nedokončené. Navonok sa nezdá, že by spôsoboval vyrušenie, a už vôbec nie, že by obmedzoval ostatných v duchovnom spoločenstve o pravde, ale na predstavenie tejto témy si nevybral vhodný čas. Vložením novej témy do duchovného spoločenstva a diskusie v kritickom momente, keď sa v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde s cieľom vyriešiť problém, sa predchádzajúca téma preruší skôr, ako sa úplne vyrieši. Nie je to opustenie problému na polceste? Neodďaľuje to riešenie problému? Nielenže sa problém nevyriešil, ale oddialilo sa aj pochopenie pravdy u ľudí. Urobil by človek s rozumom niečo také? Je prehnané povedať, že takéto veci narúšajú a vyrušujú cirkevný život? Myslím si, že vôbec nie. Takto vyrušovať zhromaždenie, keď ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde s cieľom vyriešiť problém – nie je to úmyselné narúšanie a vyrušovanie cirkevného života? Ak sa niekto vždy vmieša v kritických momentoch, keď sa v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde s cieľom vyriešiť problém, ak sa vždy snaží veci prerušiť, potom to nie je problém nedostatku rozumu; je to úmyselné vyrušovanie zhromaždenia pri riešení problému v duchovnom spoločenstve o pravde, je to čisto a skrátka zlý skutok narúšania a vyrušovania cirkevného života – robia to len antikristi a zlí ľudia, robia to len tí, ktorí nenávidia pravdu. Bez ohľadu na kontext alebo okolnosti, ľudia ako títo musia vždy prísť so svojimi „brilantnými nápadmi“, vždy chcú, aby sa na nich pozeralo, aby boli stredobodom pozornosti. Bez ohľadu na to, o akej kľúčovej a dôležitej téme ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve, vždy sa musia vmiešať, aby odvrátili pozornosť ľudí a hlásali vznešené myšlienky, lebo chcú vyzerať jedinečne. Čo sa týmto kúskom snažia dosiahnuť? Nesúperia o postavenie? Chcú ovládať situáciu. Nechcú, aby ľudia lepšie a jasnejšie chápali pravdu; najviac im záleží na tom, aby im všetci venovali pozornosť, počúvali ich, poslúchali ich a robili všetko tak, ako povedia. Toto je jasné súperenie o postavenie. Keď niektorých ľudí požiadaš, aby hovorili v duchovnom spoločenstve o konkrétnych nápadoch a plánoch na realizáciu niečoho a o podrobných krokoch na ich vykonanie, nedokážu nič vymyslieť, bez ohľadu na to, akú prácu robia. Napriek tomu radi hlásajú vznešené myšlienky, pôsobia nekonvenčne a robia niečo nové a oslnivé. Bez ohľadu na danú situáciu, len čo im napadne nejaký nový nápad, prezentujú ho, akoby boli inšpirovaní, a bez uváženia ho unáhlene navrhujú, aby ho ostatní prijali a súhlasili s ním. Keď ich však nakoniec požiadajú, aby prediskutovali konkrétne cesty k praktizovaniu, onemejú. Chýba im spôsobilosť, ale napriek tomu sa chcú predvádzať, vždy sa snažia byť na očiach. Nechcú hrať druhé husle; nechcú byť len obyčajným nasledovníkom. Vždy sa boja, že sa na nich ostatní budú pozerať zvrchu, a vždy chcú presadiť svoju prítomnosť. Preto vždy hlásajú vznešené myšlienky, aby boli na očiach. O čo ide, že to stále robia? Keď im napadne nejaký nápad, tak ho slepo považujú za dobrý a hodný praktizovania bez toho, aby o ňom pouvažovali alebo ho nechali dozrieť. Keď tento nápad unáhlene predstavia, ostatní ľudia mu nerozumejú a prirodzene vznesú nejaké otázky. Hoci nedokážu odpovedať, stále trvajú na tom, že ich názor je správny a že by ho mal každý prijať. Aká je to povaha? Aké následky prinesie ich bezdôvodné trvanie na vlastných názoroch? Je to pre prácu cirkvi prospešné alebo ju to vyrušuje? Je to pre Boží vyvolený národ prospešné alebo škodlivé? Sú schopní povedať to bez akéhokoľvek zmyslu pre zodpovednosť – aký je ich cieľ? Je to len presadenie svojej prítomnosti. Boja sa, že ostatní nebudú vedieť, že majú také „brilantné nápady“, nebudú vedieť, že majú kvalitu, inteligenciu a schopnosti; usilujú sa o toto uznanie, aby ich väčšina ľudí mala vo veľkej úcte. Čo sa stane nakoniec? Unáhlene dávajú návrhy a ostatní si spočiatku myslia, že majú naozaj nejaké schopnosti, niečo skutočné. Ale časom sa ukáže, že sú to len hlupáci, ktorým chýbajú skutočné vedomosti alebo zručnosti, no napriek tomu chcú mať vždy posledné slovo. Toto je súperenie o postavenie. Bez skutočných schopností chcú stále rozhodovať; vždy hlásajú vznešené myšlienky bez toho, aby predložili akékoľvek konkrétne plány, chýba im konkrétna cesta praktizovania. Aké dôsledky by nastali, keby boli takýmto ľuďom naozaj zverené úlohy? Určite by to viedlo k zdržaniam. Prečo sa vždy snažia súperiť o postavenie, držať moc, keď nedokážu nič dosiahnuť? Sú to len hlupáci, ktorí nemajú všetkých päť pohromade; vznešenejšie povedané, úplne im chýba rozum. Medzi nevercami je príliš veľa takýchto ľudí, ktorí len rozprávajú a nič nerobia. Väčšina ľudí dokáže takýto typ človeka trochu rozlíšiť. Ak niekto neustále hlása vznešené myšlienky a chce pôsobiť inovatívne, treba byť opatrný, aby sa ním človek nenechal oklamať. Ak sa naozaj nájde niekto s bystrými nápadmi, kto dokáže predložiť aj konkrétny plán, je to prijateľné len vtedy, ak je to uskutočniteľné; ak len hlása vznešené myšlienky bez predloženia konkrétnych plánov, potom by sa k nemu malo pristupovať s opatrnosťou. Malo by sa uskutočniť duchovné spoločenstvo, aby sa zistilo, či pre jeho nápady existuje životaschopná cesta alebo nie. Ak väčšina cíti, že jeho nápad je uskutočniteľný a má cestu praktizovania, potom by sa ten nápad mal pred prijatím rozhodnutia na istý čas vyskúšať, aby sa videlo, aké prinesie výsledky.

Bez ohľadu na to, o akom aspekte pravdy cirkev hovorí v duchovnom spoločenstve alebo aký problém rieši, prejavia sa rôzne typy ľudí. Po dlhšom vzájomnom kontakte človek zistí, kto skutočne miluje pravdu a dokáže ju prijať a kto sú tí, ktorí narúšajú, vyrušujú a nevenujú sa poriadnej práci. Myslíte si, že tí, ktorí radi hlásajú vznešené myšlienky a predkladajú nové nápady, dokážu prijať pravdu a vydať sa na správnu cestu viery v Boha? Myslím si, že to pre nich nie je ľahké. Akú úlohu hrajú títo ľudia v cirkevnom živote? Aké sú dôsledky toho, že často hlásajú vznešené myšlienky a nevenujú sa poriadnej práci? Narúša a vyrušuje to cirkevný život, ako vidí väčšina ľudí, a ak to bude pokračovať, oddiali to úsilie Božieho vyvoleného národa o pravdu a vstup do reality. Hoci tí, ktorí radi hlásajú vznešené myšlienky, nie sú nevyhnutne zlí ľudia, dôsledky ich konania sú veľmi škodlivé pre vstup Božieho vyvoleného národa do života a zároveň ich konanie odďaľuje a ovplyvňuje prácu cirkvi. Ako by sa teda mal tento problém vyriešiť? Ako by sa malo primerane zaobchádzať s ľuďmi, ktorí radi hlásajú vznešené myšlienky a predkladajú nové nápady? Prvá metóda je táto: ak radi hlásajú vznešené myšlienky a vždy majú názory, nechajte ich najprv hovoriť a potom rozlišujte. Bez ohľadu na to o koho ide, každý môže slobodne hovoriť a vyjadrovať názory; nikto by to nemal obmedzovať. Každý, kto má skutočne nápady a múdre postrehy, by mal dostať možnosť prehovoriť a objasniť ich, aby ich všetci videli, a potom by sa malo hovoriť v duchovnom spoločenstve a diskutovať, či je to správne, či je to v súlade s pravdou-princípmi a či je tam nejaká časť, ktorú možno prijať. Ak sa z toho oplatí poučiť a dá sa z toho získať nejaký úžitok, je to dobré; ak sa po duchovnom spoločenstve a diskusii zistí, že to, čo hovoria, nemá žiadnu hodnotu a nie je to vhodné, potom by sa to malo opustiť. Takýmto praktizovaním si každý zlepší schopnosť rozlišovať; vždy, keď sa niečo vyskytne, budú všetci vedieť, ako o tejto záležitosti uvažovať, a lepšie porozumejú rôznym ľuďom. Takéto praktizovanie je pre Boží vyvolený národ prospešné a neprinesie vyrušenie práce cirkvi; tento spôsob praktizovania je správny. Druhá metóda je táto: keď to, čo sa povie, nemá žiadnu hodnotu a neprinesie to žiadny úžitok, aj keby sa o tom hovorilo v duchovnom spoločenstve a diskutovalo, takéto návrhy by sa mali priamo odmietnuť a nie je potrebné žiadne duchovné spoločenstvo ani diskusia. Ak nejaká osoba neustále predkladá takéto bezcenné témy a „brilantné nápady“, čím spôsobuje, že Boží vyvolený národ je znechutený a nechce ju počúvať, nemala by sa takáto osoba obmedziť? Najlepšie by bolo poradiť jej, aby prejavila viac rozumu a zdržala sa slov, ktoré sa nemajú hovoriť, aby neovplyvňovala ostatných. Ak tejto osobe chýba rozum a trvá na tom, že bude takto pokračovať, čím spôsobuje vyrušenie v cirkevnom živote a všetkých obzvlášť obťažuje, až do bodu hnevu, potom je to zlý človek, ktorý vyrušuje cirkevný život. Musí sa s ním zaobchádzať podľa princípov Božieho domu na odstránenie z cirkvi – vyčistiť ho z cirkvi; to je primerané. Povedzte Mi, akí ľudia sú väčšinou tí, ktorí radi hlásajú vznešené myšlienky? Sú to tí, ktorí sa usilujú o pravdu? Vydávajú sa úprimne Bohu? Určite nie. Aký je teda ich cieľ a úmysel, keď spôsobujú takéto vyrušenia v cirkevnom živote? To si vyžaduje rozlišovanie. Ak už každý má o takýchto ľuďoch dostatočné poznanie a vie, že im chýba intelekt, kvalita a rozum – že sú to jednoducho hlupáci – najvhodnejší spôsob, ako s nimi zaobchádzať, keď vyjadrujú svoje „brilantné nápady“, je zastaviť ich a obmedziť, prinútiť ich mlčať. Ak trvajú na tom, že budú hovoriť a vyrušovať cirkevný život, mali by byť z cirkvi vyčistení, aby sa predišlo ďalším problémom. Niekto povie: „Nezničí to ich príležitosť na spásu?“ Takto hovoriť je nesprávne. Mohol by Boh spasiť takých ľudí? Dokážu ľudia s takou povahou prijať pravdu? Môžu dosiahnuť spásu bez toho, aby vôbec prijali pravdu? Nie je mimoriadne hlúpe a nevedomé nerozoznať ani takéto záležitosti? V každom prípade sú tí, ktorí často spôsobujú vyrušenia v cirkevnom živote, zlí ľudia a Boh ich nespasí. Ak nechajú v cirkvi niekoho, koho Boh nespasí, nejde o úmyselné ubližovanie Božiemu vyvolenému národu? Môže niekto, kto ľutuje takýchto zlých ľudí, skutočne milovať? Myslím si, že nie; je to falošná láska. V skutočnosti majú v úmysle ublížiť Božiemu vyvolenému národu. Preto sa Boží vyvolení musia mať na pozore pred každým, kto obhajuje zlých ľudí, aby sa nenechali oklamať ich diabolskými rečami. Niektorí, ktorí radi hlásajú vznešené myšlienky, hoci nevyzerajú ako zlí ľudia a zjavne nepáchajú zlé skutky, môžu spôsobovať vyrušenia v cirkevnom živote tým, že neustále hlásajú svoje vznešené myšlienky; prinajmenšom sú títo ľudia popletení. Čo si myslíte, môžu byť popletení ľudia spasení? Určite nie. Ak popletení ľudia neustále vyrušujú cirkevný život, mali by byť tiež z cirkvi vyčistení. Popletení ľudia neprijímajú pravdu, sú nenapraviteľne nekajúcni a skončia rovnako ako zlí ľudia. Či už sú zlí alebo popletení, ak často narúšajú a vyrušujú cirkevný život, nedbajú na rady a hovoria nekontrolovateľne ako auto s pokazenými brzdami, nie je to znak nenormálneho rozumu? Aké by boli následky, keby takíto popletení ľudia dlhodobo takto vyrušovali cirkev? Okrem toho, môžu sa skutočne kajať? Spasí Boh takýchto popletených ľudí s nenormálnym rozumom? Keď sa tieto otázky dôkladne pochopia, bude jasné, ako s takýmito jednotlivcami správne zaobchádzať. Popletení ľudia určite nemilujú pravdu a pravda je mimo ich dosahu. Popletení ľudia nerozumejú ľudskej reči; dá sa povedať, že popleteným ľuďom chýba normálna ľudská prirodzenosť a sú napoly šialení – v skutočnosti sú jednoducho bezcenní. Môžu popletení ľudia dobre vykonávať službu? Dá sa s istotou povedať, že nie sú schopní ani len vykonávať službu na požadovanej úrovni, pretože ich rozum nie je zdravý; sú to ľudia, ktorí ničomu nerozumejú. Ak chce niekto preukázať lásku popleteným ľuďom, nech ich podporuje. Postoj Božieho domu k popleteným ľuďom je taký, že musia byť vyčistení. Každý, kto vôbec neprijíma pravdu, každý, kto nekoná svoju povinnosť úprimne a vždy ju koná povrchne, by mal byť obmedzený, ak často spôsobuje vyrušenia v cirkevnom živote. Ak niektorí z nich cítia výčitky svedomia a sú ochotní činiť pokánie, mali by dostať príležitosť. Tí, ktorých podstatu nemožno prezrieť, by mali byť dočasne ponechaní v cirkvi, aby na nich mohol Boží vyvolený národ dohliadať, pozorovať ich a rásť v rozlišovaní. Ak sú takí, ktorí neustále narúšajú a vyrušujú a napriek orezaniu zostávajú nenapraviteľne nekajúcni, naďalej súperia o slávu a zisk, útočia a vylučujú pozitívnych jedincov – najmä útočia na tých, ktorí sa usilujú o pravdu a dokážu sa podeliť o skúsenostné svedectvá, a na tých, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu a konajú svoje povinnosti – potom sú títo jednotlivci zlí ľudia a antikristi, sú to pochybovači. Pre takýchto ľudí to nie je len o ich zastavení a obmedzení; mali by byť okamžite vyčistení z cirkvi, aby sa predišlo budúcim problémom. Tento spôsob praktizovania je úplne v súlade s Božími úmyslami.

Toto sú viac-menej rôzne prejavy súperenia o postavenie, od menších až po vážne. Menšie prejavy sa týkajú hlavne zosmiešňovania vodcov a pracovníkov uštipačnými slovami, hľadania malicherností a útočenia na iniciatívu vodcov a pracovníkov s cieľom zničiť ich a zdiskreditovať. Najvážnejšie prejavy sú priame a otvorené vystupovanie proti vodcom a pracovníkom, hľadanie niečoho, čo by sa dalo proti nim použiť, súdenie, odsudzovanie, napádanie a vylučovanie a následná izolácia a nútenie, aby priznali chybu a odstúpili, aby sa oni zmocnili ich postavenia. Toto sú najvážnejšie problémy narúšania a vyrušovania, ktoré sa vyskytujú v cirkevnom živote. Tí, ktorí otvorene kričia proti vodcom alebo pracovníkom a súperia s nimi o postavenie, sú tí, ktorí vyrušujú prácu cirkvi a odporujú Bohu, sú to zlí ľudia a antikristi a musia byť nielen zastavení a obmedzení – ak je situácia vážna a je potrebné ich vyčistiť alebo vypudiť, potom by sa s nimi malo zaobchádzať podľa princípov. Existuje aj ďalší prejav súperenia o postavenie: vylučovanie a napádanie ľudí, ktorí sa v cirkvi viac usilujú o pravdu. Keďže ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, majú čisté chápanie, majú skúsenosti a pravé poznanie Božích slov a často hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, aby riešili problémy medzi bratmi a sestrami, a tak budujú Boží vyvolený národ a postupne získavajú v cirkvi prestíž, títo zlí ľudia a antikristi sú voči nim závistliví a vzdorovití a vylučujú ich a napádajú. Akékoľvek správanie, ktoré spočíva v napádaní alebo vylučovaní ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu, priamo predstavuje narušenie a vyrušenie cirkevného života. Niektorí ľudia sa možno nezameriavajú priamo na cirkevných vodcov, ale majú osobitnú antipatiu a pohŕdanie voči ľuďom v cirkvi, ktorí rozumejú pravde a majú praktické skúsenosti. Takýchto ľudí tiež vylučujú a utláčajú, často ich zosmiešňujú a vysmievajú sa im, dokonca im kladú pasce a intrigujú proti nim a podobne. Hoci sú problémy ako tieto menej vážne ako súperenie s cirkevnými vodcami o postavenie, pokiaľ ide o ich povahu a okolnosti, tiež predstavujú narušenia a vyrušenia cirkevného života a mali by byť zastavené a obmedzené. Ak je postihnutá väčšina bratov a sestier v cirkvi a často upadajú do negativity a slabosti – ak problémy vedú k takýmto následkom, potom ide o narušenia a vyrušenia. Taký zlý človek, ktorý vytvára narušenia a vyrušenia, by nemal byť len obmedzený, mal by byť poslaný do skupiny B na izoláciu a uvažovanie, alebo inak vyčistený. Tí, ktorí sa dopúšťajú činov, ktoré majú povahu spôsobovať narušenia a vyrušenia, sú ľudia, ktorí páchajú zlo zo zvyku. Mal by sa robiť rozdiel medzi zlými ľuďmi, ktorí často páchajú zlo, a tými, ktorí páchajú zlo občas, pokiaľ ide o to, ako sa s nimi zaobchádza. Tí, ktorí páchajú rozmanité zlo, sú antikristi; tí, ktorí páchajú zlo občas, majú slabú ľudskú prirodzenosť. Ak sa dvaja ľudia občas hádajú alebo sa dostávajú do sporov kvôli svojim nekompatibilným povahám, alebo preto, lebo majú odlišné názory pri robení vecí, alebo preto, lebo majú odlišné spôsoby reči, ale cirkevný život nie je ovplyvnený, potom to nemá povahu spôsobovania narušení a vyrušení; je to odlišné od zlých ľudí, ktorí narúšajú a vyrušujú cirkevný život. Všetky veci, ktoré majú povahu spôsobovať narušenia a vyrušenia cirkevného života, o ktorých sme hovorili, sú prejavmi páchania zla zlými ľuďmi. Keď zlí ľudia páchajú zlo, je to pre nich bežné. To, čo zlí ľudia najviac nenávidia, sú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu. Keď vidia, že niekto, kto sa usiluje o pravdu, je schopný podeliť sa o svoje vlastné skúsenostné svedectvo, a tak si získa osobitný obdiv ostatných, stávajú sa závistlivými, nenávistnými a ich oči horia hnevom. Ktokoľvek uvažuje o sebe a pozná sa, ktokoľvek sa delí o svoje praktické skúsenosti a ktokoľvek svedčí o Bohu, stretáva sa so zosmiešňovaním, očierňovaním, utláčaním, vylučovaním, súdením a dokonca prenasledovaním zo strany týchto zlých ľudí. Bežne konajú týmto spôsobom. Nedovolia nikomu, aby bol lepší ako oni, neznesú pohľad na ľudí, ktorí sú lepší ako oni. Keď vidia niekoho, kto je lepší než oni, žiarlia, hnevajú sa, zúria a premýšľajú o tom, ako im ublížiť a trýzniť ich. Takíto ľudia už spôsobili vážne narušenie a vyrušenie cirkevného života a poriadku cirkvi a vodcovia a pracovníci by sa mali spojiť s bratmi a sestrami pri odhaľovaní, zastavovaní a obmedzovaní takýchto jednotlivcov. Ak ich nie je možné obmedziť a nečinia pokánie ani sa nenapravia po tom, čo sa im v duchovnom spoločenstve hovorilo o pravde, potom je to niekto zlý a zlých ľudí treba posudzovať a zaobchádzať s nimi podľa princípov Božieho domu na odstránenie z cirkvi. Ak prostredníctvom duchovného spoločenstva dosiahnu vodcovia a pracovníci konsenzus a zistia, že ide o zlého človeka, ktorý vyrušuje cirkev, potom by sa mala záležitosť riešiť podľa pravdy-princípov: osoba by mala byť z cirkvi vyčistená. Nemala by existovať žiadna ďalšia tolerancia voči takýmto zlým ľuďom, ktorí vyrušujú cirkevný život. Ak je vodcom a pracovníkom jasné, že ide o zlého človeka, ktorý spôsobuje vyrušenie, a napriek tomu sa stále tvária, že o ničom nevedia, a tolerujú, že zlý človek pácha zlo a spôsobuje vyrušenie, potom si neplnia svoje zodpovednosti voči bratom a sestrám a sú neverní Bohu a Božiemu povereniu.

Niektorí ľudia môžu na pohľad vyzerať dobre, ale v skutočnosti majú IQ hlupáka. Hovoria a konajú bez toho, aby chápali, čo je správne, chýba im rozumnosť normálnej ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia tiež radi súperia o postavenie a povesť, bojujú o to, aby mali posledné slovo, a súťažia o vysokú mienku ostatných. V cirkevnom živote často predkladajú zdanlivo platné, ale v skutočnosti mylné názory a argumenty, aby si získali pozornosť a vysokú mienku väčšiny ostatných ľudí, čím vyrušujú myšlienky ľudí, vyrušujú ich správne chápanie a poznanie Božích slov a vyrušujú ich pozitívne chápanie všetkého. Keď ostatní hovoria v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a o svojich čistých porozumeniach, títo ľudia často vyskočia ako šašovia, aby presadili svoju vlastnú prítomnosť a upútali pozornosť všetkých, vždy chcú ukázať bratom a sestrám, že nie sú len tak hocikto, že sú sčítaní a majú veľké vedomosti a vzdelanie a podobne. Hoci ešte nemajú jasné ciele, pokiaľ ide o to, na ktorého vodcu sa zamerať alebo o pozíciu ktorého vodcu súperiť, ich túžby a ambície sú také veľké, že ich slová a činy spôsobujú vyrušenia v cirkevnom živote, takže by mali byť tiež obmedzení podľa závažnosti situácie a jej povahy. Najlepšie by bolo najprv s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby ich správne naviedli a ukázať im smerovanie, ako si počínať, čo im umožní zmeniť sa a pochopiť, ako normálne žiť cirkevný život, ako sa správať k ostatným, ako zostať na svojom mieste a ako byť rozumný. Ak je to kvôli ich mladému veku, nedostatku rozhľadu a mladíckej pýche a ak sa po opakovanom duchovnom spoločenstve kajali, uvedomili si, že ich predchádzajúce konanie bolo nesprávne, hanebné, všetkých odpudilo a všetkým spôsobilo problémy, a vyjadrili za to svoje ospravedlnenie a ľútosť, potom nie je potrebné im to vyčítať – stačí im pomôcť s láskou. Avšak ak ich nesprávne konanie, ktoré všetkých vyrušilo, nebolo spôsobené mladíckou pýchou alebo nedostatkom porozumenia pravde, ale skôr bolo motivované postrannými úmyslami a pokračujú vo svojom správaní napriek opakovanému odrádzaniu; a ak navyše boli orezaní a bratia a sestry s nimi hovorili v duchovnom spoločenstve o závažnosti tohto problému – bolo im ponúknuté duchovné spoločenstvo a pomoc z negatívnych aj pozitívnych aspektov – napriek tomu stále nedokážu rozpoznať svoju vlastnú prirodzenosť-podstatu, nedokážu vidieť vyrušenie, ktoré tieto činy spôsobujú ostatným, a ich vážne následky a naďalej vytvárajú vyrušenia a narušenia tým, že vykonávajú tie isté činy, kedykoľvek dostanú príležitosť, potom sú v tomto prípade opodstatnené prísnejšie opatrenia. Ak napriek dostatočným príležitostiam na pokánie vôbec neuvažujú o sebe ani sa nesnažia spoznať samých seba a bez ohľadu na to, ako sa s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, nerozumejú, ani nevedia, ako konať rozumne a v súlade s princípmi, ale namiesto toho sa tvrdohlavo držia svojho vlastného spôsobu konania, potom je s týmito ľuďmi problém. Prinajmenšom im z racionálneho hľadiska chýba rozum normálneho človeka. To je pohľad zvonku. Ak sa na to pozrieme z hľadiska podstaty, bez ohľadu na to, ako sa s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve, nedokážu rozpoznať závažnosť problému, ani si nedokážu nájsť svoje správne miesto, ani nedokážu prijať duchovné spoločenstvo a pomoc, ani sa nesnažia praktizovať podľa cesty, o ktorej hovorili v duchovnom spoločenstve bratia a sestry – ak nedokážu dosiahnuť ani tieto veci, potom ich problém nespočíva len v nedostatku rozumu, ale majú problém s ľudskou prirodzenosťou. Hoci sa zdá, že spôsobujú narušenia a vyrušenia neúmyselne, tieto skutky rozhodne nie sú bez úmyslu, ale skôr sú vykonávané s cieľom a motívmi. Odhliadnuc od toho, aké sú motívy alebo cieľ týchto jednotlivcov, ak to, čo hovoria a robia, vážne narúša a vyrušuje vstup bratov a sestier do života a cirkevný život, čo vedie k tomu, že mnohí ľudia nič nezískavajú zo života v cirkvi, až do bodu, keď ostatní nie sú ochotní zhromažďovať sa len preto, lebo sú tam prítomní oni, alebo kedykoľvek hovoria, ľudia sú znechutení a chcú odísť, potom sa povaha tohto problému stáva vážnou. Ako by sa malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať? Ak stále trvajú na tom, že budú robiť tieto veci napriek tomu, že im bolo pri mnohých príležitostiach ponúknuté duchovné spoločenstvo a pomoc a boli im dané príležitosti na pokánie, potom je problémom ich prirodzenosť-podstata. Nie sú to ľudia, ktorí úprimne veria v Boha a dokážu prijať pravdu, ale namiesto toho majú nejaký iný zámer. Pri pohľade na ich prirodzenosť-podstatu, narušenia a vyrušenia, ktoré spôsobujú v cirkevnom živote, rozhodne nie sú neúmyselné, ale títo ľudia majú cieľ a motívy. Ak takíto ľudia dostanú ďalšie príležitosti, je to spravodlivé voči Božiemu vyvolenému národu, ktorý normálne žije cirkevný život? (Nie.) Problém s takýmito jednotlivcami sa už v takejto miere zjavil; ak sa im stále dávajú šance v očakávaní ich pokánia s výsledkom, že nakoniec spáchajú ešte viac zla, čo vedie k tomu, že viac ľudí upadne do negativity, slabosti a nenájde východisko, kto potom nahradí túto stratu? Preto ak týmto jednotlivcom bolo ponúknuté duchovné spoločenstvo a láskavá pomoc, alebo sa podnikli kroky na ich zastavenie a obmedzenie, no napriek tomu stále nemenia svoje staré zvyky a zotrvávajú vo svojom pôvodnom správaní, potom by sa s nimi malo zaobchádzať podľa princípov: v miernych prípadoch by mali byť izolovaní; v závažných prípadoch by mali byť z cirkvi vyčistení. Ako znie tento princíp? Ide o nemilosrdné zničenie niekoho bez toho, aby mu bola daná šanca na pokánie? Alebo o svojvoľné rozhodnutie bez akéhokoľvek rozlišovania a bez jasného pochopenia, aká je v skutočnosti ich prirodzenosť-podstata? (Nie.) Ak sa spôsoby a povaha týchto ľudí vôbec nezmenili napriek tomu, že im bolo ponúknuté duchovné spoločenstvo a pomoc a dostali príležitosti na pokánie, a ani sa nekajajú, zostávajúc takí, akí boli predtým – s jediným rozdielom, že to, čo predtým robili otvorene a viditeľne, teraz robia tajne a skryto, ale vyrušenie a narušenie zostávajú rovnaké – potom ich cirkev už nemôže ďalej držať. Takíto ľudia nie sú členmi Božieho domu; nie sú Božími ovcami. Ich prítomnosť v Božom dome spôsobuje jedine vyrušenia a narušenia a sú to satanovi služobníci, nie bratia a sestry. Ak ich stále považuješ za bratov a sestry, neustále ich podporuješ a pomáhaš im a hovoríš s nimi v duchovnom spoločenstve o pravde a nakoniec to vedie k premárneniu veľkého úsilia bez akéhokoľvek prínosu, nie je to hlúpe? Je to viac ako hlúpe; je to sprosté, úplne sprosté!

Ak sa pozrieme na povahu problémov, rôzne prejavy a typy osôb, udalostí a vecí, ktoré súvisia so súperením o postavenie, možno v podstate zaradiť do týchto troch typov. Súperenie o postavenie je bežný problém v cirkevnom živote, ktorý sa objavuje v rôznych skupinách ľudí a v rôznych aspektoch cirkevného života. Čo sa týka tých, ktorí súperia o postavenie, v miernych prípadoch by sa im malo poskytnúť hojné duchovné spoločenstvo o pravde na podporu a pomoc, aby mohli pochopiť pravdu a dostali príležitosť na pokánie. Ak je prípad vážny, mali by byť pozorne sledovaní, a len čo sa zistí, že hovoria alebo konajú s cieľom dosiahnuť určitý úmysel alebo cieľ, mali by byť okamžite zastavení a obmedzení. Ak je prípad ešte vážnejší, malo by sa s nimi zaobchádzať podľa cirkevných princípov na vyčistenie a vypudenie ľudí. Toto je zodpovednosť, ktorú by mali vodcovia a pracovníci plniť, keď sa tieto osoby, udalosti a veci súvisiace so súperením o postavenie objavia v cirkevnom živote. Samozrejme si to tiež vyžaduje, aby sa všetci bratia a sestry zapojili a spolupracovali s vodcami a pracovníkmi na tejto práci, spoločne obmedzovali rôzne správanie a konanie zlých ľudí, ktoré spôsobuje narušenie a vyrušenie, a zabezpečili, aby v cirkevnom živote už nedochádzalo k narúšaniu alebo vyrušovaniu zo strany zlých ľudí, a usilovali sa zabezpečiť, aby bol cirkevný život pri každej príležitosti osvietený Duchom Svätým, naplnený pokojom, radosťou a Božou prítomnosťou a mal Božie požehnanie a vedenie, a aby každé zhromaždenie bolo časom potešenia a obohatenia. Toto je najlepší druh cirkevného života, a taký si Boh praje vidieť. Vykonávanie tejto práce je pre vodcov a pracovníkov pomerne zložité, pretože zahŕňa medziľudské vzťahy, dôstojnosť a záujmy ľudí a zahŕňa aj úroveň chápania pravdy u ľudí, čo ju robí o niečo náročnejšou. Avšak, keď sa objavia problémy, nevyhýbajte sa im a nezľahčujte vážne problémy, aby nakoniec nezostali nevyriešené; ani by sa s nimi nemalo zaobchádzať podľa filozofií pre svetské záležitosti tak, že sa nad nimi prižmúri oko. A už vôbec nebuďte pochlebovačmi, ale radšej zaobchádzajte s rôznymi typmi ľudí, ktorí súperia o postavenie, podľa pravdy-princípov. Je toto duchovné spoločenstvo jasné? (Áno.) Týmto sa končí naše duchovné spoločenstvo o piatom bode.