2. Vzájomné odhaľovanie a útoky

Niektorí ľudia pri jedení a pití Božieho slova nemajú schopnosť chápania a nedokážu v duchovnom spoločenstve hovoriť o svojom skúsenostnom porozumení Božieho slova. Vedia len na druhých vzťahovať Božie slová, ktoré odhaľujú ľudí. Takže, kedykoľvek hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde-Božích slovách, vždy majú osobné pohnútky; vždy chcú využiť príležitosť na odhalenie a napadnutie druhých, čo spôsobuje v cirkvi nepokoj. Ak dokážu tí, ktorí sú odhalení, pristupovať k týmto situáciám správne, chápať ich tak, že pochádzajú od Boha, a učiť sa podriadenosti a trpezlivosti, nevzniknú žiadne spory. Nedá sa však vyhnúť tomu, že niekto môže pociťovať vzdor, keď počuje, ako ostatní v duchovnom spoločenstve hovoria o jeho problémoch a odhaľujú ich. V duchu si myslí: „Prečo po prečítaní Božích slov nezdieľaš svoje skúsenostné porozumenie ani nehovoríš o poznaní seba samého, ale namiesto toho výlučne útočíš a zameriavaš sa na mňa? Som ti nesympatický? Božie slová už jasne povedali, že mám skazenú povahu – naozaj to musíš opakovať? Možno mám skazenú povahu, ale nemáš ju snáď aj ty? Vždy sa zameriavaš na mňa, nazývaš ma nečestným, ale ani tebe nechýba prefíkanosť!“ Plný nevôle a vzdoru môže raz alebo dvakrát prejaviť trpezlivosť, ale časom, keď sa jeho krivdy nahromadia, vybuchne. A len čo vybuchne, je to katastrofa. Povie: „Keď niektorí ľudia konajú a hovoria, navonok sa tvária veľmi čestne a otvorene, ale v skutočnosti sú plní všelijakých intríg a vždy proti druhým niečo kujú. Nikto nedokáže pri rozhovore s nimi pochopiť ich myšlienky alebo úmysly; sú to nečestní ľudia. Keď sa stretneme s takýmito jednotlivcami, nemôžeme s nimi hovoriť ani sa s nimi stýkať; sú príliš desiví. Ak si nedáš pozor, padneš do ich pasce, oklamú ťa a využijú. Takíto ľudia sú najhorší, takých sa Boh najviac štíti a sú mu odporní. Mali by byť uvrhnutí do bezodnej jamy, do jazera ohňa a síry!“ Keď to druhá osoba počuje, pomyslí si: „Máš skazenú povahu, ale nedovolíš iným, aby ťa odhalili? Si taký arogantný a samospravodlivý, tak nájdem v Božích slovách iný úryvok, aby som ťa odhalil, a uvidím, čo potom povieš!“ Druhá osoba sa po odhalení ešte viac nahnevá a pomyslí si: „Takže to nenecháš na pokoji, však? Stále to nenecháš tak, čo? Jednoducho ma nemáš rád a myslíš si, že mám skazenú povahu, však? Dobre, tak aj ja odhalím teba!“ A tak povie: „Niektorí ľudia sú jednoducho antikristi; milujú postavenie a chválu od druhých, milujú poučovanie druhých, používajú Božie slová na odhaľovanie a odsudzovanie druhých, aby si ostatní mysleli, že oni sami nemajú skazenú povahu. Povyšujú sa a myslia si, že sa stali posvätenými. Nie sú to však len nečistí duchovia? Nie sú to len satani a zlí duchovia? Čo sú antikristi? Antikristi sú satani!“ Koľko kôl bojovali? Je tu víťaz? (Nie.) Povedali niečo, čo by mohlo druhých duchovne povzniesť? (Nie.) Čo sú to teda za slová? (Súdy, odsúdenia.) Sú to súdy. Hovoria bezhlavo, bez ohľadu na skutočnú situáciu alebo fakty, svojvoľne súdia a odsudzujú druhých, dokonca ich preklínajú. Majú nejaký vecný základ na to, aby druhú osobu nazvali antikristom? Aké zlé skutky a prejavy antikrista tá osoba prejavila? Dosahuje jej skazená povaha úroveň podstaty antikrista? Keď Boží vyvolený národ počuje, ako odhaľujú druhú osobu, bude si myslieť, že je to objektívne a pravdivé? Je v slovách, ktoré títo dvaja ľudia povedali, nejaká láskavosť alebo dobré úmysly? (Nie.) Je ich cieľom pomôcť si navzájom spoznať samých seba, umožniť im čo najrýchlejšie odvrhnúť svoju skazenú povahu a vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Načo to teda robia? Chcú si len ventilovať svoju osobnú zášť, napádať druhú stranu a pomstiť sa jej. Preto ju svojvoľne obviňujú z niečoho, čo vôbec nezodpovedá faktom. Nehodnotia a necharakterizujú sa navzájom presne na základe Božích slov, odhalení a podstaty toho druhého. Namiesto toho používajú Božie slová na vzájomné napádanie, pomstu a ventilovanie svojej osobnej zášti. Vôbec v duchovnom spoločenstve nehovoria o pravde. Ide o vážny problém. Vždy sa na tej druhej osobe chytia niečoho, aby ju mohli napadnúť a odsúdiť za jej arogantnú povahu. Tento postoj je zlovestný a zlomyseľný a rozhodne nejde o odhalenie s dobrým úmyslom. Vedie to len k vzájomnému nepriateľstvu a nenávisti. Ak sa odhalenie vykonáva s postojom pomoci druhým z lásky, ľudia to dokážu vycítiť a dokážu k tomu správne pristupovať. Ale ak sa niekto chytí arogantnej povahy druhej osoby, aby ju odsúdil a napadol, je to len preto, aby ju napadol a trýznil. Každý má arogantnú povahu, tak prečo sa stále zameriavať len na jedného? Prečo sa vždy sústrediť na jednu osobu a nenechať ju na pokoji? Ak niekto neustále odhaľuje arogantnú povahu tej istej osoby – je cieľom naozaj pomôcť jej túto povahu odvrhnúť? (Nie.) Aký je teda dôvod? Je to kvôli osobnej nesympatii, preto hľadá príležitosti, ako ju napadnúť, vyrovnať si s ňou účty, a stále ju trýzniť. Takže keď hovorí, že druhý je antikrist, satan, diabol, nečestná a zlovestná osoba, je to fakt? Možno sa to trochu dotýka faktov, ale cieľom týchto slov nie je pomôcť tomu druhému alebo hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, ale ventilovať si svoju osobnú zášť a pomstiť sa. Je trýznený, tak sa chce pomstiť. Ako sa mstí? Tým, že odhalí druhú osobu, odsúdi ju, nazve ju diablom, satanom, zlým duchom, antikristom – dá jej všetky najhoršie nálepky a prisúdi najzávažnejšie obvinenia. Nejde o svojvoľné súdenie a odsudzovanie? Pri týchto slovách nie je úmyslom, cieľom a pohnútkou oboch strán pomôcť druhej osobe spoznať samú seba a zbaviť sa svojej skazenej povahy, a už vôbec nie pomôcť jej vstúpiť do reality Božieho slova alebo pochopiť pravdu-princípy. Namiesto toho sa snaží zaútočiť na druhú osobu a napadnúť ju, odhaliť ju, aby dosiahol svoj cieľ ventilovať si osobnú zášť a pomstiť sa. Ide o vzájomné útočenie a slovné potýčky. Môže sa zdať, že táto metóda útoku má stabilnejší základ ako vzájomné odhaľovanie nedostatkov. Vzťahuje totiž Božie slová na druhú osobu, hovorí, že má skazenú povahu, že je diabol a satan, a povrchne to vyzerá celkom duchovne, ale podstata týchto dvoch metód je rovnaká. Ani v jednom prípade nejde o duchovné spoločenstvo o Božom slove a pravde v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti. Ide o nezodpovedné a svojvoľné súdenie, odsudzovanie a preklínanie druhej osoby na základe osobných preferencií a o osobné útoky. Rozhovory takejto povahy tiež spôsobujú narušenia a vyrušenia v cirkevnom živote a zasahujú do vstupu Božieho vyvoleného ľudu do života a poškodzujú ho.

Čo by ste mali robiť, keď sa stretnete s dvoma ľuďmi, ktorí na seba navzájom útočia odhaľovaním svojich skazených pováh? Treba buchnúť po stole a poučovať ich? Treba na nich vyliať vedro studenej vody, aby vychladli, prinútiť ich, aby si uvedomili, že sa mýlia, a ospravedlnili sa jeden druhému? Dokážu tieto metódy vyriešiť problém? (Nie.) Títo dvaja jednotlivci sa na každom zhromaždení pohádajú a po skončení každého zhromaždenia sa pripravujú na ďalší boj. Doma hľadajú Božie slová a podklady, ktoré by mohli použiť vo svojich útokoch. Dokonca si píšu koncepty a premýšľajú, ako na druhú stranu zaútočiť, na ktoré jej aspekty zaútočiť, ako ju súdiť a odsudzovať, aký tón a ktoré Božie slová použiť, aby zasadili ten najpresvedčivejší útok a odsúdenie. Hľadajú aj rôzne duchovné termíny a používajú rôzne spôsoby vyjadrovania, aby druhú stranu odsúdili a napadli, zabránili jej zvrátiť situáciu a snažia sa ju v ďalšom boji poraziť a znemožniť jej, aby sa ešte niekedy pozbierala. Tieto prejavy patria k vzájomným útokom a slovným potýčkam. Dajú sa takéto problémy ľahko vyriešiť? Ak ani po prijatí rád, pomoci a duchovného spoločenstva o pravde od väčšiny ľudí stále nečinia pokánie ani nezvrátia svoje smerovanie – to znamená, že sa pri stretnutí hádajú a nadávajú si, nepočúvajú od nikoho rady a neprijímajú, keď s nimi niekto hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde alebo ich orezáva – čo treba urobiť? Riešenie je jednoduché: Treba ich odstrániť. Nevyriešilo by to problém? Nie je to jednoduché? Je potrebné s nimi naďalej v duchovnom spoločenstve hovoriť? Je potrebné im ešte s láskou pomáhať? Povedzte Mi, je vhodné takýmto ľuďom prejavovať s láskou toleranciu a trpezlivosť? (Nie je to vhodné.) Prečo to nie je vhodné? (Neprijímajú pravdu – nemá zmysel s nimi v duchovnom spoločenstve hovoriť.) Správne, neprijímajú pravdu. Na zhromaždeniach sa zúčastňujú len preto, aby sa púšťali do slovných potýčok. Neveria v Boha, aby sa usilovali o pravdu, jediné, čo ich baví, sú slovné potýčky. Je toto odhalenie a prejav normálnej ľudskej prirodzenosti? Majú rozumnosť, aká by mala byť súčasťou normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Rozumnosť normálnej ľudskej prirodzenosti im chýba. Počas zhromaždení takíto ľudia nečítajú Božie slová sústredene a náležite, aby mohli pochopiť a získať pravdu z Božích slov, a tak sa zbaviť svojich skazených pováh a vyriešiť svoje problémy. Namiesto toho chcú stále riešiť problémy iných ľudí. Ich pozornosť je neustále zameraná na druhých. Hľadajú na nich chyby; vždy sa snažia v Božích slovách nájsť problémy iných ľudí. Príležitosť čítania a duchovného spoločenstva o Božích slovách využívajú na odhaľovanie a napádanie druhých. Božie slová používajú na súdenie, znevažovanie a odsudzovanie druhých. A predsa sami seba stavajú mimo Božích slov. Akí sú to ľudia? Sú to ľudia, ktorí prijímajú pravdu? (Nie.) Sú obzvlášť dobrí a horliví v jedinej veci: po prečítaní Božích slov často identifikujú u druhých rôzne problémy, stavy a prejavy, ktoré Jeho slová odhaľujú. Čím viac týchto problémov identifikujú, tým viac cítia, že nesú významnú zodpovednosť a veria, že dokážu veľa urobiť. Myslia si, že by mali tieto problémy odhaliť. Nenechajú na pokoji jediného človeka s takýmito problémami. Akí sú to ľudia? Majú takíto ľudia rozum? Majú schopnosť chápať pravdu? (Nie.) Ak takíto ľudia v cirkvi nehovoria alebo nevyrušujú, netreba sa nimi zaoberať. Ak však konajú týmto spôsobom neustále, vždy útočia, súdia a odsudzujú druhých, cirkev by mala prijať zodpovedajúce opatrenia a odstrániť ich. Pokiaľ ide o tých, ktorých odhalili ľudia a ktorí následne útočia, súdia a odsudzujú ich rovnakými metódami a prostriedkami, ak sú okolnosti vážne a narušili a vyrušili cirkevný život, treba ich takisto odstrániť a izolovať od Božieho vyvoleného národa – nemožno im prejaviť žiadnu zhovievavosť.

Aké ďalšie prejavy vzájomných útokov a slovných potýčok sa považujú za narušovanie a vyrušovanie cirkevného života? Vzájomné odhaľovanie nedostatkov a skazených pováh s cieľom ventilovať si osobnú zášť a pomstiť sa jeden druhému sú zjavnými prejavmi narušovania a vyrušovania cirkevného života. Okrem týchto dvoch prejavov je tu aj predstieranie, že sa človek otvára, obnažuje a rozoberá samého seba s cieľom úmyselne odhaliť a rozobrať druhých – tento druh útoku je tiež prejavom narušovania a vyrušovania cirkevného života. Je teda niečo, čo človek povie, útokom, pokiaľ to nie je o jeho vlastných problémoch, ale o problémoch iných, bez ohľadu na to, či je to povedané s narážkami, nepriamo alebo taktne? (Nie.) Ktoré situácie teda predstavujú útoky? Závisí to od úmyslu a cieľa, ktoré stoja za tým, čo je povedané. Ak je niečo povedané s cieľom napadnúť ľudí, pomstiť sa im alebo si ventilovať osobnú zášť, ide o útok. To je jedna situácia. Okrem toho, nafukovanie povrchných aspektov problému s cieľom súdiť a odsudzovať ľudí v rozpore s faktami a pravdou, nezodpovedné robenie unáhlených záverov bez toho, aby sa vôbec pozrelo na podstatu problému – aj to je ventilovanie si osobnej zášti a pomsta, je to súdenie a odsudzovanie a tento druh situácie tiež predstavuje útok. Čo ešte? (Vytváranie nepodložených fám o ľuďoch, je to ono?) Vytváranie nepodložených fám sa samozrejme počíta tiež, a to ešte viac. Koľko situácií predstavuje útoky? (Tri.) Zhrňte tieto situácie. (Prvou je napádanie druhých s konkrétnym cieľom. Druhou je súdenie a odsudzovanie druhých spôsobom, ktorý je v rozpore s faktami a pravdou, čo je svojvoľné a nezodpovedné charakterizovanie iných ľudí. Treťou je vytváranie nepodložených fám o ľuďoch.) Každá z týchto troch situácií sa svojou povahou dá označiť za osobný útok. Ako rozlíšime, ktoré situácie sa kvalifikujú ako osobné útoky a ktoré nie? Pokiaľ ide o tých, ktorí útočia, aké činy alebo slová predstavujú útok? Predpokladajme, že slová nejakej osoby majú trochu navádzajúci charakter a sú schopné zviesť ostatných, a majú tiež charakter vymýšľania fám. Táto osoba si vymýšľa niečo z ničoho a vytvára fámy a lži, aby ľudí zavádzala a zvádzala. Jej úmyslom a cieľom je dosiahnuť, aby viac ľudí uznalo a verilo, že to, čo hovorí, je správne, a súhlasili, že to, čo hovorí, je v súlade s pravdou. Zároveň sa chce pomstiť niekomu inému, urobiť ho negatívnym a slabým. Myslí si: „Máš taký odporný charakter – musím odhaliť, čo si v skutočnosti zač, a pošliapať tvoju aroganciu, a potom uvidíme, čím sa budeš predvádzať a chváliť! Ako môžem ja vyniknúť popri tebe? Moja nenávisť sa nezmierni, kým ťa nedostanem do negativity a nezrazím ťa na kolená. Všetkým ukážem, že aj ty môžeš byť negatívny a že aj ty máš slabosti!“ Ak je toto jej cieľ, potom jej slová predstavujú útok. Ale predpokladajme, že jej úmyslom je jednoducho objasniť fakty a pravdu o nejakej záležitosti – po tom, čo o nej získa presný náhľad a po období skúseností objaví podstatu problému, cíti, že by sa o tom malo hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby to väčšina pochopila a vedela, aký druh chápania tejto záležitosti je čistý, to znamená, že jej cieľom je napraviť skreslené alebo jednostranné názory viacerých ľudí na túto záležitosť – je toto útok? (Nie.) Nenúti niekoho, aby prijal jej osobný názor, a už vôbec neprechováva žiadny úmysel osobnej pomsty. Namiesto toho si želá len objasniť pravdu faktov; s láskou pomáha druhej strane pochopiť a zabrániť jej, aby zišla z cesty prostredníctvom tohto porozumenia. Bez ohľadu na to, či to druhá strana prijme, je táto osoba schopná splniť si svoju zodpovednosť. A tak toto správanie, tento prístup, nie je útokom. Prostredníctvom jazyka, voľby slov a spôsobu, tónu a postoja pri hovorení v týchto dvoch rôznych prejavoch možno vidieť, aký je úmysel a cieľ danej osoby. Ak má osoba v úmysle zaútočiť na druhú stranu, jej jazyk bude určite ostrý a jej úmysel a cieľ budú zjavné v jej tóne reči, intonácii, voľbe slov a postoji. Ak nenúti druhú stranu, aby prijala to, čo hovorí, a určite na ňu neútočí, potom jej reč bude určite v súlade s prejavmi svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti. Okrem toho, jej postoj pri hovorení, tón a voľba slov budú určite rozumné a v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti.

Po duchovnom spoločenstve o princípoch rozlišovania, čo je osobný útok a čo nie, dokážete to teraz rozlíšiť? Ak to stále nedokážete rozlíšiť, potom nebudete schopní preniknúť do podstaty problému. Nezáleží na tom, ako príjemne znie niečie duchovné spoločenstvo, ak nepraktizuje podľa princípov, ak nie je jeho cieľom pomôcť ľuďom pochopiť pravdu a správne konať svoje povinnosti, ale namiesto toho hľadá veci, ktoré by mohol použiť proti ľuďom, aby ich neustále obťažoval, robí všetko pre to, aby ich súdil a odsudzoval, a hoci navonok vyzerá, akoby rozlišoval ľudí, v skutočnosti je jeho úmyslom a cieľom odsudzovať a napádať druhých, potom ide o osobný útok. Drobné veci, ktoré sa dejú medzi ľuďmi, sú veľmi jednoduché a zjavné; ak by sa o týchto záležitostiach hovorilo v duchovnom spoločenstve o pravde, trvalo by to menej ako jedno zhromaždenie. Je potom potrebné zaberať čas bratov a sestier tým, že sa o nich hovorí veľa na každom zhromaždení? Nie je to potrebné. Ak ľudia stále niekoho obťažujú, je to útok a vyrušovanie. Aký je dôvod, prečo sa ľudia držia jednej veci a nekonečne o nej hovoria? Je to preto, lebo nikto nie je ochotný vzdať sa svojich vlastných úmyslov a cieľov, nikto sa nesnaží spoznať samého seba a nikto neprijíma pravdu ani fakty a to, čo je pravdivé, a tak neustále obťažujú druhých. Aká je povaha toho, keď niekoho neustále obťažujú? Je to útok. Je to hľadanie páky na druhých, chytanie za slovíčka a využívanie nedostatkov druhých, nekonečné omieľanie jednej veci a hádanie sa, až kým ten druhý nesčervená. Ak ľudia hovoria v duchovnom spoločenstve v rámci normálnej ľudskej prirodzenosti, navzájom sa podporujú a pomáhajú si – teda plnia si svoju zodpovednosť – potom bude vzťah medzi nimi stále lepší a lepší. Ale ak na seba vzájomne útočia a hádajú sa, zapletajú sa jeden s druhým, aby si objasnili svoje vlastné zdôvodnenia, vždy chcú mať navrch, nechcú priznať porážku, nechcú ustúpiť a nevzdávajú sa osobných krívd, potom sa vzťah medzi nimi nakoniec stane čoraz napätejším a bude sa zhoršovať; nebude to normálny medziľudský vzťah a môže to dospieť až do bodu, že im pri stretnutí vzplanú oči. Zamyslite sa nad tým, že keď sa psy bijú, oči toho zúrivejšieho sčervenejú. Čo je s tými červenými očami? Nie sú plné nenávisti? Nie je to rovnaké, keď ľudia na seba navzájom útočia? Ak ľudia pri duchovnom spoločenstve o pravde vzájomne neútočia, ale dokážu sa navzájom dopĺňať a učiť sa jeden od druhého a podporovať sa, mohol by byť vzťah medzi nimi zlý? Ich vzťah by sa určite stával čoraz normálnejším. Keď dvaja ľudia hovoria, rozprávajú sa, sú v duchovnom spoločenstve alebo dokonca diskutujú v rámci svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti, ich vzťah bude normálny a nebudú sa hnevať ani sa nebudú hádať, len čo sa stretnú. Ak v ľuďoch vznikne nenávisť a nával nevysvetliteľného hnevu, keď si ani nie sú tvárou v tvár, len preto, že sa spomenie druhá strana, potom to nie je prejavom rozumu a svedomia normálnej ľudskej prirodzenosti. Ľudia na seba navzájom útočia, pretože majú skazené povahy; s ich prostredím to vôbec nesúvisí. Je to všetko preto, lebo ľudia nemilujú pravdu, nedokážu prijať pravdu a nepraktizujú pravdu ani neriešia záležitosti na základe princípov v prípade sporov, a tak je bežné, že sa v cirkevnom živote vyskytujú prípady vzájomného odhaľovania nedostatkov, súdov a dokonca vzájomných útokov a odsudzovania. Keďže ľudia majú skazené povahy, sú často v stave, že im chýba rozum a žijú podľa svojich skazených pováh, a aj keď pochopia nejakú pravdu, je pre nich ťažké ju praktizovať, medzi nimi ľahko vznikajú spory a rôzne druhy útokov. Ak sa tieto útoky vyskytujú príležitostne, majú na cirkevný život len dočasný vplyv, ale tí, ktorí majú neustály sklon k vzájomným útokom, spôsobujú vážne narušenia a vyrušenia v cirkevnom živote a tiež vážne ovplyvňujú a zasahujú do vstupu do života Božieho vyvoleného národa.