3. Slovné potýčky

V cirkvi existuje aj iný druh ľudí – títo ľudia sa obzvlášť radi ospravedlňujú. Ak napríklad urobili alebo povedali niečo zlé, boja sa, že by o nich ostatní mohli mať zlú mienku a že to ovplyvní ich obraz v očiach väčšiny, a tak sa na zhromaždeniach ospravedlňujú a vysvetľujú danú záležitosť. Ich cieľom pri vysvetľovaní je zabrániť tomu, aby si o nich ľudia vytvorili zlú mienku, a tak do toho vkladajú veľa úsilia a premýšľania a celý deň uvažujú: „Ako môžem túto záležitosť objasniť? Ako to môžem tomu človeku jasne vysvetliť? Ako môžem vyvrátiť zlé názory, ktoré si o mne vytvorili? Dnešné zhromaždenie je dobrou príležitosťou o tom hovoriť.“ Na zhromaždení potom povedia: „To, čo som minule urobil, nemalo nikomu ublížiť ani nikoho odhaliť; môj úmysel bol dobrý, chcel som ľuďom pomôcť. Niektorí ľudia ma však stále chápu nesprávne, stále na mňa chcú útočiť a stále si myslia, že som chamtivý a ambiciózny a že mám zlú ľudskú prirodzenosť. Ale v skutočnosti taký vôbec nie som, však? Také veci som neurobil ani som takto nehovoril. Keď som o niekom hovoril v jeho neprítomnosti, nebolo to tak, že by som mu úmyselne robil problémy. Keď ľudia urobia zlé veci, ako môžu nedovoliť iným, aby o tom hovorili?“ Povedia toho veľa, ospravedlňujú sa a zároveň sa bránia, pričom odhalia aj dosť problémov druhej strany, a to všetko preto, aby sa od záležitosti dištancovali, aby všetci uverili, že to, čo odhalili, nebola skazená povaha a že nemajú zlú ľudskú prirodzenosť ani odpor k pravde, a už vôbec nie zlomyseľný úmysel, a aby si mysleli, že to naopak myslia dobre, že ich dobré úmysly často pochopia nesprávne a že ich často odsudzujú pre nedorozumenia iných. Ich slová, priamo aj nepriamo, dávajú poslucháčom pocit, že sú nevinní a že to tí ľudia, ktorí si mysleli, že sa mýlia a sú zlí, sú zlí a nemilujú pravdu. Keď to druhá strana počuje, pochopí: „Nie je zmyslom tvojich slov povedať, že nemáš skazenú povahu? Nie je to len preto, aby si vyzeral dobre? Nie je to len nepoznanie seba samého, neprijímanie pravdy, neprijímanie faktov? Ak tieto veci neprijímaš, dobre, ale prečo na mňa útočíš? Nemal som v úmysle na teba zaútočiť ani na teba vyskočiť. Môžeš si myslieť, čo chceš; čo to má spoločné so mnou?“ A tak sa nedokážu ovládnuť a povedia: „Keď sa niektorí ľudia stretnú s menším problémom, utrpia trochu nespravodlivého zaobchádzania alebo bolesti, nie sú ochotní to prijať a chcú sa ospravedlňovať a vysvetľovať; vždy sa snažia od problému dištancovať, vždy chcú vyzerať dobre, prikrášliť si svoj obraz. Nie sú takým človekom, tak prečo sa snažia vyzerať dobre, robiť zo seba dokonalých? Okrem toho, ja v duchovnom spoločenstve hovorím o pravde, na nikoho sa nezameriavam, ani nemyslím na to, že by som na niekoho útočil alebo sa mu mstil. Nech si ľudia myslia, čo chcú!“ Hovoria títo dvaja ľudia v duchovnom spoločenstve o pravde? (Nie.) Čo teda robia? Jedna strana hovorí: „Urobil som to pre prácu cirkvi. Je mi jedno, čo si myslíš.“ Druhá odpovie: „Keď človek koná, Nebo sa díva. Boh pozná ľudské myšlienky. Nemysli si, že len preto, že máš dobrú vôľu, schopnosti a výrečnosť a nerobíš zlé veci, Boh ťa nebude podrobne skúmať; nemysli si, že ak svoje myšlienky hlboko skryješ, Boh ich neuvidí. Všetci bratia a sestry ich vidia – nieto ešte Boh! Nevieš, že Boh podrobne skúma hlbiny ľudských sŕdc?“ O čom sa tí dvaja hádajú? Jedna strana sa veľmi snaží ospravedlniť, očistiť sa, nechce, aby si o nej ostatní urobili zlý dojem, zatiaľ čo druhá strana trvá na tom, že to nenechá tak, nedovolí tomu človeku, aby sa prikrášľoval, a zároveň sa ho snaží odhaliť a odsúdiť prostredníctvom pokarhaní. Navonok si títo dvaja priamo nenadávajú ani sa priamo neodhaľujú, ale ich prejav je účelový: jedna strana sa snaží zabrániť druhej, aby ju nesprávne pochopila, a žiada, aby očistila jej meno, zatiaľ čo druhá strana to odmieta urobiť a namiesto toho trvá na onálepkovaní a odsúdení a žiada, aby to uznal. Je tento rozhovor normálnym duchovným spoločenstvom o pravde? (Nie.) Je to rozhovor založený na svedomí a rozume? (Nie.) Aká je teda povaha tohto druhu rozhovoru? Je tento druh rozhovoru vzájomným útočením? (Áno.) Hovorí v duchovnom spoločenstve ten, kto sa ospravedlňuje, o tom, ako dokáže prijímať veci od Boha, poznať sám seba a nájsť princípy, ktoré by sa mali praktizovať? Nie, ospravedlňuje sa iným ľuďom. Chce ostatným objasniť svoje myšlienky, názory, úmysly a cieľ, poskytnúť druhej strane vysvetlenie a dosiahnuť, aby druhá strana očistila jeho meno. Okrem toho chce poprieť odhalenie a odsúdenie druhej strany, a bez ohľadu na to, či sú tvrdenia druhej strany v súlade s faktami alebo pravdou, pokiaľ to on neuznáva alebo to nie je ochotný prijať, potom považuje tvrdenia druhej strany za nesprávne a chce to napraviť. Zatiaľ čo druhá strana nechce očistiť jeho meno, ale namiesto toho ho odhaľuje a núti ho prijať jej odsúdenie. Jeden nie je ochotný prijať a druhý trvá na tom, aby to prijal, čo vedie k útokom medzi nimi. Povahou tohto druhu dialógu sú vzájomné útoky. Aká je teda povaha tohto druhu útoku? Je tento rozhovor charakterizovaný vzájomným popieraním, vzájomnými sťažnosťami a vzájomným odsudzovaním? (Áno.) Vyskytuje sa táto forma dialógu aj v cirkevnom živote? (Áno.) Všetky tieto druhy rozhovorov sú slovné potýčky.

Prečo sa tieto druhy dialógov nazývajú slovnými potýčkami? (Je to preto, lebo zúčastnení sa hádajú o tom, čo je správne a čo nesprávne, nikto sa nesnaží spoznať sám seba a nikto nič nezíska; len sa tou záležitosťou vytrvalo zaoberajú a vedú bezvýznamné dialógy.) Len veľa rozprávajú a mrhajú časom pri hádkach o tom, kto má pravdu a kto nie, kto je lepší a kto horší. Hádajú sa nepretržite a nikdy nevyhrajú, a potom sa hádajú ďalej. Čo z toho nakoniec získajú? Je to pochopenie pravdy, pochopenie Božích úmyslov? Je to schopnosť činiť pokánie a prijať Božie podrobné skúmanie? Je to schopnosť prijímať veci od Boha a viac spoznať samých seba? Nezískajú nič z toho. Tieto bezvýznamné spory a dialógy o tom, čo je správne a čo nesprávne, sú slovné potýčky. Jednoducho povedané, slovné potýčky sú úplne bezvýznamné rozhovory, kde všetko povedané sú nezmysly, ani jedno slovo nie je pre ostatných budujúce či prospešné, ale naopak, všetky vyslovené slová sú zraňujúce a pochádzajú z ľudskej vôle, horkokrvnosti, ľudského myslenia a, samozrejme, ešte viac z ľudských skazených pováh. Každé vyslovené slovo je zamerané na vlastné záujmy, vlastný obraz a povesť, nie na budovanie alebo pomoc druhým, nie na vlastné porozumenie nejakého aspektu pravdy alebo porozumenie Božích úmyslov, a samozrejme nie na diskusiu o tom, ktoré z vlastných skazených pováh sú odhalené v Božích slovách, či sa ich skazené povahy zhodujú s Božími slovami, alebo či je ich porozumenie správne. Bez ohľadu na to, ako príjemne, úprimne alebo zbožne znejú tieto bezvýznamné sebaospravedlňovania a vysvetlenia, sú to všetko slovné potýčky a vzájomné útoky a posudzovania, ktoré neprospievajú ani druhým, ani sebe. Nielenže ubližujú druhým a ovplyvňujú normálne medziľudské vzťahy, ale bránia aj vlastnému životnému rastu. Stručne povedané, bez ohľadu na použité výhovorky, úmysly, postoje, tóny reči alebo prostriedky a techniky, pokiaľ ide o svojvoľné posudzovanie a odsudzovanie druhých, potom tieto slová, metódy a tak ďalej spadajú do kategórie útokov na druhých, sú to všetko slovné potýčky. Je to široký záber? (Je dosť široký.) Keď sa teda stretnete s útokmi, posudzovaním a odsudzovaním zo strany ľudí, dokážete sa zdržať útočného správania a odsudzovania druhých? Ako by ste mali praktizovať, keď sa stretnete s takýmito situáciami? (Musíme sa utíšiť pred Bohom prostredníctvom modlitby; potom už v našich srdciach nebude nenávisť.) Pokiaľ je človek chápavý a rozumný, pokiaľ sa dokáže utíšiť pred Bohom, modliť sa k Nemu a prijať pravdu, dokáže ovládať svoje úmysly a túžby a potom môže dospieť do bodu, kedy neposudzuje ani neútočí na druhých. Pokiaľ úmyslom a cieľom niekoho nie je ventilovať si osobnú zášť alebo sa mstiť, a už vôbec nie útočiť na druhú stranu, a namiesto toho, druhej strane sa ublíži neúmyselne, pretože nerozumie pravde alebo jej rozumie príliš povrchne a pretože je trochu hlúpy a nevedomý či svojvoľný, potom sa prostredníctvom pomoci, podpory a duchovného spoločenstva od ostatných, keď porozumie pravde, stane jeho reč presnejšou, rovnako ako jeho hodnotenia a názory na druhých, a bude schopný správne zaobchádzať so skazenými povahami, ktoré ostatní ľudia odhaľujú, a s ich nesprávnym konaním, čím postupne zníži svoje útoky a posudzovanie druhých. Ak však niekto stále žije vo svojich skazených povahách, hľadá príležitosti na pomstu voči komukoľvek, kto sa mu nepáči alebo kto ho predtým urazil alebo mu ublížil, stále prechováva takéto úmysly a vôbec nehľadá pravdu ani sa nemodlí k Bohu a nespolieha sa na Neho, potom je schopný útočiť na druhých kedykoľvek a kdekoľvek, a to je ťažké vyriešiť. Neúmyselné útočenie na druhých sa dá ľahko vyriešiť, ale vedomé a úmyselné útočenie nie. Ak človek občas a neúmyselne zaútočí na druhých a posudzuje ich, cez duchovné spoločenstvo o pravde s ostatnými, ktorí ho podporia a pomôžu mu, bude schopný zmeniť svoj kurz, len čo porozumie pravde. Ak sa však niekto neustále snaží mstiť a vybiť si osobnú zášť, vždy chce druhých trýzniť alebo zničiť a s takýmito úmyslami na nich útočí, čo všetci ľudia cítia a vidia, potom sa takéto správanie stáva narušením a vyrušením cirkevného života; ide o úplne úmyselné narušenie a vyrušenie. Preto je ťažké zmeniť túto povahu útočenia na druhých.

Rozumiete teraz, ako by sa mal riešiť problém útočenia na druhých a ich odsudzovania? Existuje len jeden spôsob – človek sa musí modliť k Bohu a spoliehať sa na Neho a potom jeho nenávisť postupne zmizne. Existujú hlavne dva typy ľudí, ktorí dokážu útočiť na druhých. Jedným typom sú tí, ktorí hovoria bez rozmýšľania, sú otvorení a priami a môžu povedať nejaké zraňujúce veci, kedykoľvek sa im niekto nepáči. Väčšinou však neútočia na ľudí úmyselne alebo zámerne – len sa nedokážu ovládať, je to jednoducho ich povaha a neúmyselne útočia na iných ľudí. Ak sú orezaní, dokážu to prijať, a tak to nie sú zlí ľudia a nepatria k tým, ktorých treba odstrániť. Ale zlí ľudia neprijímajú orezávanie a často spôsobujú narušenia a vyrušenia cirkevného života, často útočia, súdia, napádajú a mstia sa druhým a ani v najmenšom neprijímajú pravdu. Sú to zlí ľudia a sú to tí, ktorých cirkev potrebuje riešiť a odstrániť. Prečo ich treba riešiť a odstrániť? Súdiac podľa ich prirodzenosti-podstaty, ich útočné správanie nie je neúmyselné, ale zámerné. Je to preto, lebo títo ľudia majú zlomyseľnú ľudskú prirodzenosť – nikto ich nemôže uraziť ani kritizovať, a ak niekto povie niečo, čo ich náhodou trochu zraní, budú premýšľať o tom, ako nájsť príležitosť na pomstu – a tak sú takíto ľudia schopní útočiť na druhých. Toto je jeden typ človeka, ktorého cirkev potrebuje riešiť a odstrániť. Každý, kto sa zapája do vzájomných útokov a slovných potýčok – bez ohľadu na to, o ktorú stranu ide, či útočí aktívne alebo pasívne – pokiaľ sa zúčastňuje na takýchto útokoch, je to zlý človek so zákernými úmyslami, ktorý bude trýzniť druhých pri najmenšej nespokojnosti. Takíto ľudia spôsobujú vážne narušenia a vyrušenia cirkevného života. Sú typom zlého človeka v cirkvi. Menej závažné prípady sa dajú riešiť izolovaním dotyčnej osoby za účelom uvažovania; v závažnejších prípadoch musí byť dotyčná osoba vyčistená alebo vypudená. Toto je princíp, ktorý vodcovia a pracovníci potrebujú pochopiť, pokiaľ ide o riešenie tejto záležitosti.

Vďaka tomuto duchovnému spoločenstvu teraz chápete, čo znamená útočiť na druhých? Dokážete to rozlíšiť? Po zadefinovaní, čo je útok, niektorí ľudia si myslia: „Kto by sa s takou širokou definíciou útokov na druhých odvážil v budúcnosti prehovoriť? Nikto z nás ľudí nerozumie pravde, takže len čo otvoríme ústa, začneme útočiť na druhých, čo je hrozné! V budúcnosti by sme mali len jesť jedlo a piť vodu a mlčať, držať jazyk za zubami a nehovoriť neuvážene hneď od prebudenia, aby sme neútočili na druhých. To by bolo skvelé a naše dni by boli oveľa pokojnejšie.“ Je tento spôsob myslenia správny? Držať jazyk za zubami nerieši problém; podstatou problému útočenia na druhých je problém srdca, je spôsobený skazenými povahami človeka a nie je to problém úst. To, čo ľudia hovoria ústami, je ovládané ich skazenými povahami a ich myšlienkami. Ak sa skazené povahy človeka vyriešia a naozaj pochopí nejaké pravdy, bude hovoriť podľa princípov a umiernenejšie, potom sa problém útočenia na druhých čiastočne vyrieši. Aby ľudia mali v cirkevnom živote normálne medziľudské vzťahy a nezapájali sa do vzájomných útokov alebo slovných potýčok, je samozrejme potrebné, aby často predstupovali pred Boha v modlitbe, prosili o Božie vedenie a aby sa utíšili pred Bohom so zbožnými srdcami, ktoré sú hladné a smädné po spravodlivosti. Keď ti takto niekto neúmyselne povie niečo, čo ťa zraní, tvoje srdce môže byť pred Bohom stíšené, nebudeš mu to mať za zlé a nebudeš sa chcieť s druhou osobou hádať, a už vôbec sa nebudeš chcieť brániť a ospravedlňovať. Namiesto toho to prijmeš od Boha, poďakuješ sa Bohu za to, že ti dal dobrú príležitosť spoznať samého seba, a poďakuješ Mu za to, že ti prostredníctvom slov iných umožnil uvedomiť si, že máš stále taký a taký problém. Toto je dobrá príležitosť, aby si spoznal sám seba, je to Božia milosť a mal by si ju od Boha prijať. Nemal by si prechovávať zášť voči osobe, ktorá ťa zranila, ani cítiť odpor a nenávisť voči osobe, ktorá neúmyselne spomenula tvoje chyby alebo odhalila tvoje nedostatky, a úmyselne alebo neúmyselne sa jej vyhýbať alebo používať všelijaké spôsoby, ako sa jej pomstiť. Žiadny z týchto prístupov sa Bohu nepáči. Často predstupuj pred Boha v modlitbe a keď sa tvoje srdce upokojí, budeš schopný s tým správne zaobchádzať, keď ti iní ľudia neúmyselne ublížia, budeš im schopný prejaviť toleranciu a trpezlivosť. Ak ti niekto ublíži úmyselne, čo by si mal urobiť? Ako by si k tomu pristúpil – hádal by si sa s ním z horkokrvnosti, alebo by si sa utíšil pred Bohom a hľadal pravdu? Samozrejme, bez toho, aby som to musel povedať Ja, vy všetci jasne viete, ktorá cesta vstupu je správna voľba.

Je veľmi ťažké vyhnúť sa vzájomným útokom a slovným potýčkam v cirkevnom živote spoliehaním sa na ľudskú silu, ľudské sebaovládanie a ľudskú trpezlivosť. Bez ohľadu na to, aká dobrá je tvoja ľudská prirodzenosť, aký si jemný a láskavý alebo aký si veľkorysý, je nevyhnutné, že sa stretneš s ľuďmi alebo vecami, ktoré zrania tvoju dôstojnosť, integritu a tak ďalej. Mal by si mať v mysli princíp, ako zvládať a riešiť takéto problémy. Ak k týmto problémom pristupuješ horkokrvne, je to veľmi jednoduché: oni ťa preklínajú a ty preklínaš ich, oni útočia na teba a ty na nich, zub za zub, oko za oko, čo na teba hádžu im vraciaš rovnakými metódami a chrániš si svoju dôstojnosť, integritu a tvár. To sa dá veľmi ľahko dosiahnuť. Mal by si si však v srdci zvážiť, či je táto metóda vhodná, či je prospešná pre teba aj pre ostatných a či sa páči Bohu. Keď ľudia nepochopia podstatu tohto problému, ich okamžité myšlienky sú často: „On mi neprejavuje milosrdenstvo, tak prečo by som mu ho mal prejavovať ja? On mi neprejavuje lásku, tak prečo by som sa k nemu mal správať s láskou? On nemá so mnou trpezlivosť a nepomáha mi, tak prečo by som mal ja byť s ním trpezlivý alebo mu pomáhať? On je ku mne neláskavý, tak mu urobím zle. Prečo nemôžem vrátiť zub za zub, oko za oko?“ Toto sú prvé myšlienky, ktoré ľuďom napadnú. Ale keď naozaj konáš takýmto spôsobom, cítiš vnútorný pokoj alebo nepokoj a bolesť? Keď si naozaj vyberieš toto, čo získaš? Čo dosiahneš? Mnoho ľudí zažilo, že keď naozaj konajú takto, cítia vnútorný nepokoj. Pre väčšinu ľudí to samozrejme nie je otázka zlého svedomia, a už vôbec nie nepokoj spôsobený pocitom, že sú Bohu dlžní; ľudia nemajú také duchovné postavenie. Čo spôsobuje tento nepokoj v nich? Pochádza z ľudskej nenávisti, z útoku na ich dôstojnosť a integritu, keď sú urazení, ako aj z bolesti, ktorú cítia, a z výbuchov zúrivosti, nenávisti, vzdoru a rozhorčenia, ktoré vznikajú v ich srdciach po slovnom provokovaní, čo všetko spôsobuje, že ľudia cítia nepokoj. Aké sú dôsledky tohto nepokoja? Hneď ako ho pocítiš, začneš uvažovať o tom, ako použiť jazyk na zvládnutie tej osoby, ako použiť legálne a rozumné prostriedky na jej uzemnenie, aby si jej ukázal, že máš dôstojnosť a integritu a že sa nedáš ľahko šikanovať. Keď sa cítiš nepokojne, keď v tebe vzniká nenávisť, to, o čom premýšľaš, nie je prejavovanie trpezlivosti a tolerancie voči tej osobe, alebo správne zaobchádzanie s ňou, alebo iné pozitívne veci, ale skôr všetky negatívne veci, ako žiarlivosť, odpor, nechuť, nevraživosť, nenávisť a odsudzovanie, až do takej miery, že ju v srdci nespočetnekrát preklínaš, a bez ohľadu na čas – dokonca aj keď ješ alebo spíš – premýšľaš o tom, ako sa jej pomstiť, a predstavuješ si, ako s ňou budeš zaobchádzať a ako zvládneš také situácie, ak na teba zaútočí alebo ťa odsúdi, a tak ďalej. Celý deň premýšľaš o tom, ako zničiť druhú osobu, ako si ventilovať svoju zášť a nenávisť a prinútiť druhú osobu, aby sa ti podvolila a bála sa ťa a neodvážila sa ťa znova provokovať. Často tiež premýšľaš o tom, ako dať druhej osobe lekciu, aby vedela, aký si silný. Keď sa takéto myšlienky objavia a keď sa v tvojej mysli opakovane objavujú vymyslené scenáre, vyrušenie a dôsledky, ktoré ti spôsobujú, sú nedozerné. Keď raz upadneš do stavu zapájania sa do slovných potýčok a vzájomných útokov, aké sú dôsledky? Je potom ľahké byť ticho pred Bohom? Neodďaľuje to tvoj vstup do života? (Áno.) Taký je dopad na človeka, keď si vyberie nesprávny spôsob riešenia záležitostí. Ak si vyberieš správnu cestu, tak keď niekto hovorí spôsobom, ktorý poškodzuje tvoj obraz alebo hrdosť, alebo uráža tvoju integritu a dôstojnosť, môžeš sa rozhodnúť, že budeš tolerantný. Nebudeš sa s ním púšťať do žiadnych slovných hádok, úmyselne sa zdôvodňovať, dokazovať omyl druhej strany ani na ňu útočiť, v dôsledku čoho v tebe vznikne nenávisť. V čom spočíva podstata a význam tolerancie? Hovoríš: „Niektoré veci, ktoré povedal, nie sú v súlade so skutočnosťou, ale taký je každý, pokým nepochopí pravdu a nedosiahne spásu. Aj ja som bol kedysi taký. Teraz, keď chápem pravdu, nekráčam cestou nevercov, ktorí sa hádajú, čo je správne a čo nie, alebo sa zapájajú do filozofie boja – vyberám si toleranciu a zaobchádzanie s druhými s láskou. Niektoré veci, ktoré povedal, nie sú v súlade so skutočnosťou, nevenujem im však pozornosť. Prijímam to, čo dokážem rozpoznať a pochopiť. Prijímam to od Boha, prinášam to pred Neho v modlitbe a žiadam Ho, aby mi pripravil okolnosti, ktoré zjavia moje skazené povahy, umožnia mi spoznať ich podstatu a dajú mi príležitosť začať tieto problémy riešiť, postupne ich prekonávať a vstúpiť do pravdy-reality. Pokiaľ ide o to, kto mi ubližuje svojimi slovami a či sú veci, ktoré hovorí, správne alebo nie, prípadne aké sú jeho úmysly, v jednom ohľade praktizujem rozlišovanie týchto vecí a v druhom ich tolerujem.“ Ak je tento človek niekým, kto prijíma pravdu, môžeš si s ním pokojne sadnúť a hovoriť v duchovnom spoločenstve. Ak ním nie je, ak je to zlý človek, potom mu nevenuj pozornosť. Počkaj, kým toho dostatočne veľa vykoná, všetci bratia a sestry ho spolu s tebou dôkladne rozlíšia a vodcovia a pracovníci sa ho budú chystať vyčistiť a zaoberať sa ním – vtedy nastane čas, aby ho oslovil Boh, a samozrejme, aj ty sa budeš cítiť potešený. Cesta, ktorú by si si mal vybrať, však vôbec nie je účasť na slovných potýčkach alebo hádkach so zlými ľuďmi a snaha obhajovať sa. Namiesto toho je to praktizovanie podľa pravdy-princípov, kedykoľvek sa niečo stane. Bez ohľadu na to, či ide o zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí ti ublížili, alebo s tými, ktorí ti neublížili a sú pre teba prospešní, princípy praktizovania by mali byť rovnaké. Keď si vyberieš túto cestu, bude v tvojom srdci nejaká nenávisť? Môže tam byť trochu nepohodlia. Kto by sa necítil nepríjemne, keď sa zraní jeho dôstojnosť? Ak by niekto tvrdil, že sa necíti nepríjemne, bolo by to klamstvo, bolo by to nečestné, ale ty dokážeš zniesť a pretrpieť túto ťažkosť, aby si praktizoval pravdu. Keď si vyberieš túto cestu, budeš mať čisté svedomie, keď znova predstúpiš pred Boha. Prečo bude tvoje svedomie čisté? Pretože budeš jasne vedieť, že tvoje slová nepochádzajú z horkokrvnosti, že sa nehádaš s ostatnými až kým nesčervenáš v tvári pre vlastné sebecké túžby, a že na základe pochopenia pravdy namiesto toho nasleduješ Božiu cestu a kráčaš po vlastnej ceste. Budeš mať v srdci úplne jasno, že cestu, ktorú si si vybral, usmerňuje Boh a Boh ju aj vyžaduje, a tak budeš vnútri cítiť mimoriadny pokoj. Keď budeš mať takýto pokoj, vyruší ťa nenávisť a osobné zášti medzi tebou a ostatnými? (Nie.) Keď sa toho naozaj vzdáš a ochotne si vyberieš pozitívnu cestu, tvoje srdce bude tiché a pokojné. Už ťa nebude vyrušovať zášť, nenávisť a pomstychtivé myslenie a intrigy, ktoré z tej nenávisti vznikajú, okrem iných vecí, ktoré pochádzajú z horkokrvnosti. Cesta, ktorú si si vybral, ti prinesie pokoj a tiché srdce a tie veci, ktoré sú z horkokrvnosti, ťa už nebudú môcť vyrušovať. Keď ťa už viac nebudú môcť vyrušovať, budeš stále premýšľať o spôsoboch, ako útočiť na tých, ktorí ťa zranili svojimi slovami, alebo sa s nimi púšťať do slovných potýčok? Nebudeš. Samozrejme, občas sa tvoja horkokrvnosť, impulzívnosť a zášť prebudia pre tvoje nízke duchovné postavenie alebo pre nejaké špeciálne okolnosti. Avšak tvoje odhodlanie, rozhodnosť a vôľa praktizovať pravdu zabránia týmto veciam, aby znepokojovali tvoje srdce. To znamená, že tieto veci ťa nemôžu vyrušiť. Stále môžeš mať výbuchy horkokrvnosti, ako napríklad myšlienky: „Neustále mi robí problémy. Jedného dňa by som mu mal dohovoriť a opýtať sa ho, prečo sa na mňa stále zameriava a stále mi robí problémy. Mal by som sa ho opýtať, prečo sa na mňa stále pozerá zvrchu a uráža ma.“ Niekedy môžeš mať takéto myšlienky. Avšak po ďalšom premýšľaní si uvedomíš, že sú nesprávne a že takéto konanie by sa Bohu nepáčilo. Keď sa takéto myšlienky objavia, rýchlo sa vrátiš pred Boha, aby si tento stav zvrátil, takže tieto chybné myšlienky ťa neovládnu. V dôsledku toho sa v tebe začnú objavovať nejaké pozitívne veci – ako sebapoznanie, ako aj nejaké osvietenie a osvetlenie, ktoré ti Boh dáva, čo ti umožní rozlišovať ľudí a prekuknúť veci – a bez toho, aby si si to uvedomil, tieto pozitívne veci ti umožnia pochopiť viac pravdy-reality a vstúpiť do nej. V tomto bode sa tvoja odolnosť, to znamená „protilátky“, ktoré odrážajú nenávisť, sebecké túžby a horkokrvnosť, stane silnejšou a silnejšou a tvoje duchovné postavenie bude stále narastať. Tie veci, ktoré sú z horkokrvnosti, ťa už nebudú môcť ovládať. Hoci občas môžeš mať nejaké nesprávne myšlienky, nápady a impulzy, tieto veci rýchlo zmiznú, budú eliminované a odstránené tvojou odolnosťou a duchovným postavením. V tom čase budú v tebe dominovať pozitívne veci, realita pravdy a Božie slová. Keď budú tieto pozitívne veci dominovať, už ťa nebudú ovplyvňovať vonkajší ľudia, udalosti a veci. Tvoje duchovné postavenie porastie, tvoj stav bude čoraz normálnejší a už nebudeš žiť podľa skazených pováh a nevyberieš sa smerom do začarovaného kruhu, a takto bude tvoje duchovné postavenie neustále rásť.

Keď si v cirkvi alebo v skupine ľudí, je prospešné, ak si dokážeš zvoliť byť tolerantný a trpezlivý a vybrať si správnu cestu praktizovania, keď narazíš na osobné útoky, ktoré poškodzujú tvoju dôstojnosť a integritu. Tento prínos možno nevidíš, ale keď zažiješ takúto udalosť, nevedomky zistíš, že Božie požiadavky na ľudí a cesta, ktorú im Boh poskytuje, sú svetlou cestou, pravou a živou cestou, že umožňujú ľuďom získať pravdu a prospievajú im a že sú tou najzmysluplnejšou cestou. Keď si v skupine ľudí, najmä keď si v cirkevnom živote, dokážeš prekonať rôzne pokušenia a lákadlá. Keď na teba niekto zlomyseľne útočí a zraňuje ťa alebo sa ti úmyselne snaží pomstiť a ventilovať si na tebe svoju nenávisť, je kľúčové, aby si k tomu dokázal pristupovať a praktizovať podľa pravdy-princípov. Pretože Boh nenávidí skazené povahy ľudí, hovorí ľuďom, aby k veciam, s ktorými sa stretávajú, nepristupovali s horkokrvnosťou, ale aby sa utíšili pred Bohom a hľadali pravdu a Božie úmysly a potom pochopili, aké sú skutočné Božie požiadavky na ľudí. Ľudská trpezlivosť je obmedzená, ale keď človek pochopí pravdu, jeho trpezlivosť bude mať princípy a môže sa zmeniť na hnaciu silu a pomoc pre toho človeka, aby praktizoval pravdu. Ak však človek nemiluje pravdu, rád sa háda o tom, čo je správne a čo nesprávne, útočí na druhých a má sklon žiť vo svojej horkokrvnosti, potom bude mať po napadnutí sklon zapájať sa do slovných potýčok a vzájomných útokov. To prináša škodu všetkým zúčastneným a nikomu neposkytuje žiadne budovanie ani pomoc. Kedykoľvek sa niekto zapojí do vzájomných útokov a slovných potýčok, zostane vyčerpaný, extrémne unavený a obe strany sú zranené; nedokážu získať žiadne pravdy a nakoniec nič nezískajú. Zostáva len nenávisť a úmysel pomstiť sa, keď sa naskytne príležitosť. Toto je zlý následok, ktorý nakoniec ľuďom prinášajú vzájomné útoky a slovné potýčky.