B. Charakteristiky ľudskej prirodzenosti tých, ktorí často útočia na druhých

Dnes sme v duchovnom spoločenstve hovorili o niekoľkých aspektoch týkajúcich sa problému vzájomných útokov a slovných potýčok. Pochopili ste podstatu prejavov, ktoré vykazujú rôzne typy jednotlivcov v rámci každého z týchto aspektov? Začnime tými, ktorí majú sklon útočiť na druhých – majú rozum normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie.) Ako sa prejavuje ich nedostatok rozumu? Aké sú ich postoje a princípy voči ľuďom, udalostiam a veciam? Aké metódy a postoje si volia pri zaobchádzaní s rôznymi ľuďmi, udalosťami a vecami? Napríklad, záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie, nie je to jeden z postojov, ktoré prechovávajú voči ľuďom, udalostiam a veciam? (Je.) Záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie, znamená snažiť sa objasniť, čo je správne a čo nie v každej jednej záležitosti, neprestať, kým sa záležitosť nevyjasní a nepochopí sa, kto mal pravdu a kto sa mýlil, a tvrdohlavo sa upínať na zbytočné veci. Aký má vlastne zmysel takto konať? Je nakoniec správne hádať sa o tom, čo je správne a čo nie? (Nie.) V čom je chyba? Existuje nejaká súvislosť medzi týmto a praktizovaním pravdy? (Neexistuje žiadna súvislosť.) Prečo hovoríte, že neexistuje žiadna súvislosť? Hádať sa o tom, čo je správne a čo nie, neznamená dodržiavať pravdu-princípy, nie je to diskutovanie alebo duchovné spoločenstvo o pravde-princípoch; namiesto toho ľudia vždy hovoria o tom, kto má pravdu a kto sa mýli, kto konal správne a kto nie, kto je v práve a kto nie, kto má dobrý dôvod a kto nie, kto vyjadruje vyššie učenie; to je to, čo skúmajú. Keď Boh podrobuje ľudí skúškam, vždy sa snažia s Bohom hádať, vždy prídu s nejakým dôvodom. Diskutuje Boh s tebou o takýchto veciach? Pýta sa Boh, aký je kontext? Pýta sa Boh na tvoje dôvody a príčiny? Nepýta. Boh sa pýta, či máš postoj podriadenosti alebo odolávania, keď ťa skúša. Boh sa pýta, či rozumieš pravde, či si podriadený. To je všetko, čo sa Boh pýta, nič iné. Boh sa ťa nepýta, aký máš dôvod, že sa nepodriaďuješ, nepozerá sa na to, či máš dobrý dôvod – absolútne neberie do úvahy takéto veci. Boh sa pozerá len na to, či si podriadený. Bez ohľadu na tvoje životné prostredie a na to, aký je kontext, Boh len podrobne skúma, či je v tvojom srdci podriadenosť, či máš postoj podriadenosti. Boh s tebou nedebatuje o tom, čo je správne a čo nie; Boh sa nezaujíma o tvoje dôvody. Boh sa stará len o to, či si skutočne podriadený – to je všetko, čo sa ťa Boh pýta. Nie je to pravda-princíp? Druh ľudí, ktorí sa radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie, ktorí sa radi zapájajú do slovných potýčok – sú v ich srdciach pravda-princípy? (Nie.) Prečo nie? Venovali niekedy pozornosť pravde-princípom? Usilovali sa o ne niekedy? Hľadali ich niekedy? Nikdy im nevenovali pozornosť, ani sa o ne neusilovali, ani ich nehľadali, a v ich srdciach úplne chýbajú. V dôsledku toho môžu žiť len v ľudských predstavách, v ich srdciach je jedine to, čo je správne a čo nie, kto má pravdu a kto nie, zámienky, dôvody, sofistika a hádky, po ktorých čoskoro na seba útočia, súdia sa a obviňujú. Takíto ľudia sa vo svojej povahe radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie, súdia a odsudzujú ľudí. Takíto ľudia nemajú žiadnu lásku k pravde ani ju neprijímajú, sú náchylní snažiť sa hádať s Bohom, dokonca vynášať súd nad Bohom a vzdorovať Mu. Nakoniec skončia potrestaní.

Hľadajú pravdu tí, ktorí sa radi hádajú o tom, čo je správne a čo nie? Hľadajú Božie úmysly, Božie požiadavky alebo pravdu-princípy, ktoré by sa mali v týchto situáciách praktizovať prostredníctvom osôb, udalostí a vecí, s ktorými sa v nich stretávajú? Nehľadajú. Keď narazia na určité situácie, majú tendenciu skúmať, „aká bola tá udalosť“ alebo „aký je ten človek“. Aké je to správanie? Neoznačujú ľudia také niečo ako ustavičné upínanie sa na ľudí a veci? Hádajú sa o zdôvodneniach ľudí a o priebehu udalostí, trvajú na objasnení týchto vecí, ale nespomínajú, v ktorej časti procesu týchto zložitých situácií hľadali pravdu, pochopili pravdu alebo boli osvietení. Chýbajú im tieto skúsenosti a metódy praktizovania. Stále len hovoria: „V tej veci si sa na mňa jasne zameral, urážal si ma. Myslíš si, že som taký hlúpy, že si to nevšimnem? Prečo by si ma urážal? Neurazil som ťa; prečo by si sa na mňa zameral? Keďže sa na mňa zameriavaš, nezdržím sa! Bol som k tebe dlho trpezlivý, ale moja trpezlivosť má svoje hranice. Nemysli si, že sa nechám len tak utláčať; nebojím sa ťa!“ Držia sa týchto problémov, neustále predkladajú svoje zdôvodnenia, zaoberajú sa tým, kto má v danej veci pravdu a kto nie, čo je správne a čo nie, ale ich takzvané zdôvodnenia sa vôbec nezhodujú s pravdou a ani jedno ich slovo nie je v súlade s Božími požiadavkami. Zaoberajú sa ľuďmi, udalosťami a vecami do tej miery, že ostatní sú z toho úplne otrávení a nikto ich nechce počúvať, no oni sami sa nikdy neunavia hovoriť o týchto veciach, hovoria o nich, kamkoľvek idú, akoby boli posadnutí. Toto sa nazýva ustavičným lipnutím na ľuďoch a veciach a jednoducho odmietanie hľadať pravdu. Druhou charakteristikou ľudí, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, je ich osobitná záľuba v neustálom lipnutí na ľuďoch a veciach. Milujú pravdu tí, ktorí ustavične lipnú na ľuďoch a veciach? (Nie.) Nemilujú pravdu, to je zrejmé. Rozumejú teda títo jednotlivci pravde? Vedia, čo je v skutočnosti pravda, o ktorej hovorí Boh? Súdiac podľa ich vonkajšieho správania, keď ustavične lipnú na ľuďoch a veciach, vedia, čo je v skutočnosti pravda? Je jasné, že nevedia. Aká je myšlienka, ktorú uctievajú? Je to myšlienka, že ten, koho slová sú najviac opodstatnené, je v práve, ten, koho činy sú čestné a môžu byť predložené všetkým na oči, je v práve, a ten, kto koná v súlade s morálkou, etikou a tradičnou kultúrou a získava súhlas väčšiny, je v práve. Podľa ich názoru toto „právo“ predstavuje pravdu, takže môžu s veľkou drzosťou ustavične lipnúť na ľuďoch a veciach a nikdy sa neprestanú zaoberať týmito záležitosťami. Veria, že byť oprávnený sa rovná vlastniť pravdu – nie je to veľmi problematické? Niektorí ľudia hovoria: „Nenarušil som ani nevyrušil prácu cirkvi, nevyužívam druhých, nerád okrádam druhých a nie som tyran; nie som zlý človek.“ Znamená to, že si človek, ktorý praktizuje pravdu, niekto, kto vlastní pravdu? Veľká časť tých, ktorí sa ustavične upínajú na ľudí a veci, verí, že sú čestní ľudia, ktorí sa preto nemusia obávať klebiet, a považujú sa za čestných, čestných ľudí, ktorí by nikdy nikomu nelichotili. Keď sú preto konfrontovaní so situáciami, majú sklon sa hádať a debatovať a trvajú na tom, aby týmito prostriedkami dokázali, že ich zdôvodnenie je správne. Veria, že ak je ich zdôvodnenie pevné a môže byť predložené otvorene a väčšina s ním súhlasí, potom sú osobou, ktorá vlastní pravdu. Čo je ich „pravda“? Akým štandardom sa meria? Myslíte si, že takíto ľudia môžu pochopiť pravdu? (Nie.) Preto vždy ustavične lipnú na ľuďoch a veciach a tvrdohlavo sa nimi zaoberajú. Títo ľudia nerozumejú pravde, preto vždy hovoria: „Neurazil som ťa. Prečo sa na mňa vždy zameriavaš? Je od teba nesprávne, že sa na mňa zameriavaš!“ Veria: „Ak som ťa neurazil, nemal by si sa ku mne takto správať. Keďže sa ku mne takto správaš, pomstím sa ti, oplatím ti to a moja odveta je legitímna sebaobrana, je zákonná. Toto je pravda-princíp. Čo robíš, preto nie je v súlade s pravdou-princípmi, ale to, čo robím ja, je. Takže na tejto záležitosti budem lipnúť, vždy tento problém vytiahnem a vždy ťa spomeniem!“ Veria, že ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach je v súlade s pravdou-princípmi, ale nie je to obrovská chyba? Je to naozaj obrovská chyba a sú na zlej ceste. Ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach je úplne iná záležitosť ako praktizovanie pravdy. Toto je druhý problém s ľudskou prirodzenosťou týchto ľudí – ustavične lipnú na ľuďoch a veciach. S čím súvisia problémy ľudskej prirodzenosti? Nesúvisia s prirodzenosťou človeka? Títo ľudia veria v Boha mnoho rokov, ale nerozumejú pravde a myslia si, že pojmy, ktoré poznajú, ako byť otvorený a priamy, čestný a poctivý, úprimný a rovný, spravodlivý a charakterný a tak ďalej, sú základmi toho, ako si počínajú, a považujú tieto veci za pravdu-princípy. Toto je hlboko nesprávny názor.

Ľudia, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a majú sklon zúčastňovať sa na slovných potýčkach, majú abnormálnu ľudskú prirodzenosť. Prvým aspektom je záľuba v hádaní sa o tom, čo je správne a čo nie; druhým je ustavičné lipnutie na ľuďoch a veciach. Aký je tretí aspekt? Nie je to ich úplné odmietanie prijať pravdu? Nedokážu prijať ani jedno správne tvrdenie. Myslia si: „Aj keď je to, čo hovoríš, správne, stále mi musíš pomôcť zachovať si tvár, musíš hovoriť taktne a nezraniť ma. Ak sú tvoje slová ostré a mohli by ma pripraviť o tvár, musíš mi ich povedať v súkromí. Nesmieš ma zraniť pred mnohými ľuďmi, musíš brať ohľad na moju hrdosť a dať mi východisko z tejto trápnej situácie. Okrem toho, to, čo hovoríš, je nesprávne, takže musím vrátiť úder!“ V závažnejších prípadoch títo ľudia odporujú: „Nezáleží na tom, aké správne sú tvoje slová, neprijmem ich! Je v poriadku, ak hovoríš o niekom inom, ale zameriavať sa na mňa v poriadku nie je, aj keď máš pravdu!“ Dokonca aj pri čítaní Božích slov, ak majú pocit, že Božie slová sú zamerané na nich alebo ich odhaľujú, cítia k týmto slovám odpor a nie sú ochotní ich počúvať – ide len o to, že keďže čelia Božím slovám, nemôžu sa s Ním hádať. Ak niekto poukáže na ich problémy alebo stavy tvárou v tvár, alebo ich neúmyselne spomenie bez toho, aby sa na nich chcel zamerať, sú schopní vrátiť úder a začať slovné potýčky. Neznamená to, že takíto jednotlivci úplne odmietajú prijať pravdu? (Áno.) Toto je ich ľudská prirodzenosť-podstata – absolútne odmietanie prijať pravdu. Preto, bez ohľadu na obsah ich slovných potýčok alebo na to, kde sa tieto potýčky odohrávajú, ľudská prirodzenosť takýchto ľudí je jasná. Nerozumejú pravde, a aj keď rozumejú tomu, čo sa hovorí počas kázní, neprijímajú pravdu; stále sa zapájajú do vzájomných útokov a neustále sa zúčastňujú na slovných potýčkach, alebo majú často sklon útočiť na druhých. Súdiac podľa týchto ich prejavov, akí sú to ľudia? Po prvé, sú milovníkmi pravdy? Sú to jednotlivci, ktorí dokážu praktizovať pravdu, keď jej rozumejú? (Nie.) Keď objavia problémy, dokážu hľadať pravdu, aby ich vyriešili? (Nie.) Keď majú predstavy a predsudky alebo osobné názory na iných ľudí, dokážu ich z vlastnej iniciatívy odložiť bokom, aby hľadali pravdu? (Nie.) Nič z toho nedokážu. Pri pohľade na všetky tieto veci, ktorých nie sú schopní, je zrejmé, že všetci, ktorí sú náchylní útočiť na druhých a zapájať sa do slovných potýčok, za nič nestoja. Súdiac podľa ich rôznych prejavov, nemilujú pravdu a nie sú ochotní ju hľadať. V záležitostiach týkajúcich sa pravdy zostávajú samospravodliví a vôbec nehľadajú pravdu, bez ohľadu na to, aké predsudky alebo chybné názory si vytvoria, a aj keď im jasne hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, odmietajú ju prijať a už vôbec ju nechcú praktizovať. Zároveň títo jednotlivci vykazujú ešte ohavnejší prejav: keď pochopia niektoré slová a učenia, používajú tieto vznešené učenia, ktorým rozumejú, aby svojvoľne útočili, súdili a odsudzovali druhých, a dokonca ich obmedzovali a ovládali. Ak sa im nepodarí podriadiť si ťa svojimi súdmi a odsúdeniami, vymyslia si všelijaké spôsoby, ako ťa obmedziť prázdnymi teóriami. Ak sa stále nepodvolíš, uchýlia sa k ešte opovrhnutiahodnejším a hroznejším metódam, aby na teba zaútočili, až kým sa im nepodvolíš, nezoslabneš a nebudeš negatívny, alebo ich nezačneš obdivovať a nenecháš sa nimi manipulovať – potom sa budú cítiť spokojní. Takže na základe správania, prejavov a postoja týchto jednotlivcov k pravde, akí sú to ľudia? Úplne odmietajú prijať pravdu – to je ich postoj k pravde. A čo ich ľudská prirodzenosť? Väčšina týchto jednotlivcov sú zlí ľudia; konzervatívne povedané, viac ako 90 % z nich sú. Zlí ľudia v každej záležitosti radi objasňujú, čo je správne a čo nie, inak to nenechajú tak, a vždy majú takýto sklon. Keď navyše čelia nejakým situáciam, zlí jednotlivci sa zaoberajú ľuďmi a vecami a neustále na nich lipnú, vždy predkladajú svoje vlastné ospravedlnenia, vždy sa snažia, aby všetci s nimi súhlasili a podporovali ich, a hovorili, že majú pravdu, a nedovolia nikomu, aby o nich povedal niečo zlé. Okrem toho, keď zlí ľudia čelia situáciám, vždy hľadajú príležitosti, ako ľudí spútať a ovládať. Akú metódu používajú na ovládanie ľudí? Všetkých odsudzujú, každého nútia uveriť, že je nedostatočný, že má problémy a chyby a že je horší ako títo zlí ľudia. Potom sa títo zlí ľudia cítia potešení a šťastní. Keď už všetkých ostatných zrazili na kolená a zostali stáť len oni sami, nedostali všetkých pod svoju kontrolu? Cieľ, ktorý dosahujú ovládaním ľudí, je všetkých odsúdiť a zraziť, aby všetci uverili, že sú neschopní, aby sa stali negatívnymi a slabými, stratili vieru v Božie slová a v pravdu a stratili vieru v Boha a nemali cestu, ktorou by mohli nasledovať – potom sa títo zlí ľudia cítia šťastní a spokojní. Pri pohľade na tieto aspekty nie je jasné, že zlí ľudia tvoria väčšinu týchto druhov jednotlivcov? Pozrite sa, ktoré typy ľudí majú vždy sklon útočiť na druhých, keď sú v nejakej skupine, či už tvárou v tvár alebo za chrbtom, používajúc rôzne metódy na útočenie na druhých – takíto ľudia sú zlí. Títo jednotlivci vôbec neprijímajú pravdu, ani v duchovnom spoločenstve nehovoria o pravde, a často využívajú situáciu, aby sa chválili, akí sú dobrí ľudia, že všetko, čo robia, je oprávnené a podložené a že sa správajú čestne a otvorene – vždy sa chvália, že sú slušní a úctyhodní ľudia a priami a spravodliví jednotlivci. Títo ľudia nikdy nesvedčia o pravde ani o Božích slovách, len sa radi ustavične upínajú na ľudí a veci a predkladajú svoje vlastné zdôvodnenia. Ich úmyslom a cieľom je, aby ľudia uverili, že sú dobrí a že všetkému rozumejú. Pokiaľ ide o tých v cirkvi, ktorí sa často zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, či už sú to tí, ktorí útoky iniciujú, alebo tí, ktorí sú napadnutí, ak je život cirkvi narušený a vyrušený, potom by sa väčšina ľudí mala postaviť, aby ich varovala a obmedzila. Týmto ľuďom by sa nemal dávať čas na to, aby sa správali ako utrhnutí z reťaze a robili zlé veci, ani by sa im nemalo dovoliť, aby ovplyvňovali ostatných tým, že si ventilujú svoju osobnú zlosť a hľadajú pomstu pre svoje osobné spory a chvíľkový hnev. Aj cirkevní vodcovia by si mali samozrejme svedomito plniť svoje zodpovednosti, účinne obmedzovať týchto ľudí v narúšaní a vyrušovaní cirkevného života a chrániť väčšinu ľudí pred vyrušovaním. Keď sa ľudia zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok, cirkevní vodcovia by ich mali byť schopní včas zastaviť a obmedziť. Ak pokus o ich zastavenie a obmedzenie problém nevyrieši a oni naďalej na seba útočia a dostávajú sa do slovných potýčok, vyrušujú ostatných a naďalej poškodzujú cirkevný život, potom by takíto jednotlivci mali byť vyčistení alebo vypudení. To je zodpovednosť cirkevných vodcov.

Pomerne dosť sme hovorili v duchovnom spoločenstve o správaní a prejavoch tých, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok. Práve sme tiež stručne rozobrali ich ľudskú prirodzenosť a hovorili o nej v duchovnom spoločenstve, čo vám umožní získať o nich väčšiu schopnosť rozlišovať a zistiť, o čo ide, a vedeli ich včas rozlíšiť, keď hovoria a konajú. Čím dôkladnejšie pochopíte a spoznáte podstatu týchto ľudí, tým rýchlejšie ich dokážete rozlíšiť a následne nimi budete čoraz menej vyrušovaní. Väčšine z vás by malo byť jasné, akú škodu spôsobujú cirkevnému životu a Božiemu vyvolenému ľudu, ktorí sa zapájajú do vzájomných útokov a slovných potýčok. Takíto ľudia určite nebudú nad sebou uvažovať a neprestanú bojovať. Ak sa s nimi nebude pohotovo zaoberať a nebudú vyčistení, budú spôsobovať neustále narušenia a vyrušenia v živote cirkvi. Preto je riešenie takýchto ľudí a ich vyčistenie veľmi dôležitou úlohou pre cirkevných vodcov a nemalo by sa to prehliadať.

5. júna 2021