Kto ďalší je v cirkevnom živote náchylný na ventilovanie negativity? Niektorí ľudia konajú svoju povinnosť bez výsledkov a stále robia chyby; neuvažujú nad sebou, no vždy majú pocit, že Boh nie je spravodlivý ani férový, že s ostatnými vždy zaobchádza milostivo, no s nimi nie, že sa na nich pozerá zvysoka a že ich nikdy neosvecuje, takže z ich konania povinnosti nikdy nevzídu žiadne výsledky a nikdy nedokážu dosiahnuť svoj cieľ vyniknúť a byť vážení. V srdci začnú prechovávať sťažnosti na Boha a zároveň začnú závidieť tým, ktorí verne konajú svoje povinnosti, pociťovať k nim odpor a nenávidieť ich. Aký charakter majú takíto ľudia? Nie sú malicherní? A okrem toho, nerozumejú vari, ako sa vo svojej viere v Boha usilovať o pravdu? Nechápu, čo je viera v Boha. Myslia si, že veriť v Boha a konať povinnosť je ako robiť prijímacie skúšky na univerzitu, kde si treba neustále porovnávať body a poradie. Preto týmto veciam pripisujú veľkú dôležitosť. Nie je to stav, v ktorom sú? Po prvé, majú takíto ľudia pohľadu chápania pravdy nejaké duchovné porozumenie? Nemajú a nechápu, čo znamená veriť v Boha a usilovať sa o pravdu. Na jednej strane pripisujú veľkú dôležitosť svojmu poradiu medzi ostatnými a na druhej strane vždy používajú bodovací systém na hodnotenie toho, ako dobre si ostatní konajú svoje povinnosti a ako dobre ich konajú oni sami, akoby hodnotili študentov v škole, čím merajú vieru ľudí v Boha a ich konanie povinností. Nie je na tom niečo zlé? A nie je navyše spôsob, akým sa pri konaní svojich povinností namáhajú, nesprávny? Nekonajú svoje povinnosti s námahou ako pri štúdiu a skúškach? (Áno.) Prečo to hovoríme? Chápu takíto ľudia, ako vo viere v Boha a pri konaní svojich povinností hľadať princípy? Dokážu hľadať princípy? Z jedného hľadiska nevedia, ako hľadať princípy. Nerozumejú záležitostiam ako: ako by mali ľudia čítať Božie slová, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a ako správne konať svoje povinnosti – ani sa o ne nezaujímajú. Vedia len to, že musia nájsť princípy a konať podľa nich, ale nerozumejú tomu, čo tieto princípy stanovujú, čo Boh vyžaduje alebo ako ostatní konajú podľa princípov. Jednoducho to nechápu. A sú na druhej strane schopní hodnotiť vykonávanie povinnosti na základe Božích štandardov merania toho, či si ľudia konajú svoje povinnosti spôsobom, ktorý je na požadovanej úrovni, a hodnotiť ho aj na základe princípov, ktoré Boh od ľudí pri konaní ich povinnosti vyžaduje? Dokážu tieto záležitosti vyrozumieť z Božích slov a z duchovného spoločenstva bratov a sestier? Po prvé nerozumejú Božím slovám ani záležitostiam konania povinnosti. Keď začnú veriť v Boha a konať povinnosti, premýšľajú: „Keď som chodil do školy, objavil som jedno pravidlo: Pokiaľ je človek ochotný tvrdo pracovať a viac sa učiť, môže dosiahnuť vysoké skóre. Takže to isté urobím aj vo svojej viere v boha. Budem viac čítať jeho slová a viac sa modliť. A kým sa ostatní budú rozprávať alebo jesť, ja sa budem učiť chválospevy a učiť naspamäť božie slová. S takýmto úsilím ma boh vzhľadom na moju tvrdú prácu, usilovnosť a pracovitosť určite požehná a moje konanie povinnosti bude určite plodné. Určite medzi ostatnými získam vysoké skóre a budem cenený a povýšený.“ Napriek tomu, že tak robia, však stále nedokážu dosiahnuť svoje želania: „Prečo som pri konaní svojej povinnosti ešte stále menej efektívny ako ostatní? Ako budem niekedy povýšený alebo poverený dôležitými úlohami? Neznamená to, že niet nádeje? Som od prírody súťaživý a nechcem zaostávať za ostatnými. Bol som taký v škole a som taký stále aj vo svojej viere v boha. Každého, kto ma predbehne, som odhodlaný prekonať, a nedám si pokoj, kým sa mi to nepodarí!“ Verí, že so správnou metódou a prístupom – s tým, že na čítanie ďalších božích slov a učenie sa ďalších chválospevov iba vynaloží rovnaké úsilie ako na usilovné štúdium; nebude sa zapájať do planých rečí ani sústreďovať na parádenie sa; bude menej spať a menej si užívať; podrobí si svoje telo a nebude sa oddávať telesným pohodlnostiam –, bude schopný získať božie požehnania a pri konaní svojej povinnosti určite dosiahne výsledky. Veci sa však vždy vyvinú inak, ako očakával: „Prečo pri konaní svojej povinnosti stále robím chyby a stále ju nedokážem konať tak dobre ako ostatní? Ostatní robia veci rýchlo a dobre a vodca ich vždy chváli a vysoko si ich cení. Zniesol som toľko utrpenia a ťažkostí. Prečo stále nedosahujem výsledky?“ Ako o tom premýšľa, konečne urobí významný objav: „Ukázalo sa, že boh je nespravodlivý. Tak dlho som v neho veril a až teraz to vidím! Boh je milostivý, ku komu chce. Tak prečo nechce byť milostivý ku mne? Je to preto, lebo som hlúpy, neviem lichotiť a nie som výrečný ani pohotový? Alebo je to preto, lebo vyzerám príliš obyčajne a nemám vysoké vzdelanie? Boh ma týmto zjavuje, však? Prečítal som toľko božích slov – prečo ku mne boh nie je milostivý, ale namiesto toho ma zjavuje?“ Ako o tom premýšľa, stáva sa negatívnym: „Už nechcem konať svoju povinnosť. Boh ma pri jej konaní nepožehnal, a hoci som prečítal viac božích slov, stále ma neosvietil. V božích slovách sa hovorí, že boh je milostivý, ku komu chce, a zmilúva sa, nad kým chce. Nie som niekým, nad kým sa boh zmilúva alebo ku komu je milostivý. Prečo by som mal znášať toto trápenie?“ Čím viac premýšľa, tým je negatívnejší a tým menej cíti, že pozná cestu vpred. Cíti sa pridusený svojimi krivdami, nechce ďalej konať svoju povinnosť, a keď ju aj koná, robí to len mechanicky. Akokoľvek ostatní hovoria v duchovnom spoločenstve o princípoch, k nemu to neprenikne. Vnútri na to nijak nereaguje. Má v takomto stave nejaký vstup do života? Má nejakú vernosť pri konaní svojej povinnosti? Teraz už nie, a aj to málo úsilia a usilovnosti, ktoré kedysi mal, je preč. Čo mu teda zostalo v srdci? „Budem si robiť plány za pochodu a brať veci tak, ako prídu. Boh ma môže každým dňom zjaviť, vyradiť a vzdať sa ma. Keď príde deň, keď mi nebude dovolené konať moju povinnosť, nebudem ju konať. Viem, že nie som dosť dobrý. Boh ma možno ešte nevyradil, ale viem, že ma nemá rád. Je len otázkou času, kedy ma vyradí.“ V srdci mu vznikajú takéto myšlienky a názory, a keď komunikuje s ostatnými, občas mu vykĺznu takéto poznámky: „Len všetci usilovne verte. Boh vašu vieru a vaše konanie povinností určite požehná. No ja som beznádejný. Som na konci svojej cesty. Bez ohľadu na to, aký som usilovný alebo pracovitý, je to zbytočné. Ak boh niekoho nemá rád, akékoľvek množstvo úsilia, ktoré niekto vynaloží, bude nanič. Svoju povinnosť konám tak, že sa snažím, ako viem, no ak moje úsilie nemá kam smerovať, nedá sa s tým nič robiť. Môže boh nútiť ľudí robiť to, čo je nad ich sily? Nemôže nútiť rybu liezť na strom!“ Čo sa tu hovorí? Vyplýva z toho: „Takýto jednoducho som. Bez ohľadu na to, ako so mnou boh zaobchádza, sa k tomu budem stavať takto.“ Povedzte Mi teda, prečo by mal niekto s takýmto postojom a úmyslom stále chcieť získať Božie požehnania? Môže tento stav a tento postoj, ktorý si vypestoval, ovplyvniť ostatných? Môžu mať ľahko negatívny a nepriaznivý vplyv a viesť ostatných k negativite a slabosti. Nie je to zavádzanie a ubližovanie ostatným? Ľudia s takou mierou negativity sú diabli, však? Diabli nikdy nemilujú pravdu.

Niektorí svoju negativitu neventilujú v dlhých prejavoch; jednoducho vyslovia zopár fráz: „Všetci ste lepší ako ja. Všetci ste veľmi požehnaní, a ja som beznádejný. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím, je to zbytočné. Nemám nádej, že dostanem Božie požehnania.“ Hoci sú tieto slová jednoduché, zdajú sa bezproblémové a znejú, akoby sa skúmali, rozoberali a prijímali fakty ako vlastnú slabú kvalitu a nedostatky, v skutočnosti šíria istý druh neviditeľnej negativity. Tieto slová v sebe nesú sarkazmus a výsmech, ako aj odpor a ešte viac v sebe, samozrejme, nesú nespokojnosť s Bohom a negatívnu a skľúčenú náladu. Možno je týchto negatívnych slov málo, ale táto nálada môže ako nákazlivá choroba ovplyvniť ostatných. Hoci výslovne nehovoria: „Už si nechcem konať svoje povinnosti, nemám nádej na spásu a vy všetci ste takisto v nebezpečenstve,“ vysielajú signál, ktorý v ľuďoch vyvoláva pocit, že ak tento jednotlivec napriek svojmu úsiliu nemá nádej na spásu, tí, ktorí sa nesnažia, majú túto nádej ešte menšiu. Vysielaním tohto signálu všetkým hovoria: „Nádej je dôležitá. Ak ti boh nedá nádej a nepožehná ťa, bez ohľadu na to, koľko úsilia vynaložíš, je to všetko márne.“ Keď väčšina ľudí prijme tento signál, viera v Boha v hĺbke ich duše môže akurát slabnúť, a vernosť a úprimnosť, ktorú by mali prejavovať pri konaní svojich povinností, sa výrazne zmenší. Hoci túto negativitu ventilujú bez jasného úmyslu zavádzať alebo priťahovať ľudí na svoju stranu, táto negatívna nálada rýchlo ovplyvní ostatných a vyvolá v nich pocit krízy a dojem, že ich úsilie je ľahko premárnené. Núti ľudí žiť vo svojich pocitoch, špekulovať na ich základe o Bohu a analyzovať a podrobne skúmať Jeho postoj a úprimnosť k ľuďom na základe povrchných javov. Keď sa táto negatívna nálada prenesie na ostatných, nemôžu sa ubrániť vzďaľovaniu sa od Boha, nesprávne chápu to, čo Boh povedal, a pochybujú o tom a už neveria v Jeho slová. Zároveň už nie sú úprimní voči svojim povinnostiam; nie sú ochotní zaplatiť cenu ani prejaviť žiadnu vernosť. To je vplyv týchto negatívnych poznámok na ľudí. Aký je dôsledok tohto vplyvu? Keď si ľudia vypočujú tieto slová, nebudú budovaní, a už vôbec nedosiahnu sebapoznanie, neobjavia svoje nedostatky ani sa nestanú schopnými praktizovať pravdu a konať svoje povinnosti podľa princípov – nezískajú žiadne z týchto pozitívnych výsledkov. Namiesto toho ich tento vplyv robí negatívnejšími, uvažujú o tom, že sa vzdajú úsilia o pravdu, a už nemajú odhodlanie vo svojich povinnostiach. Prečo stratili vieru? (Cítia, že nemajú žiadnu nádej na spásu.) Správne, prijal si túto správu a cítiš, že nemáš žiadnu nádej na spásu, takže už nie si ochotný snažiť sa pri konaní svojej povinnosti. Toto správanie ukazuje, že sa úprimne neusiluješ o pravdu, no na základe pocitov, nálad a dohadov vždy posudzuješ, či je Boh s tebou spokojný, či máš nádej na spásu a či Boh schvaľuje tvoje konanie povinnosti. Ľudia, ktorí tieto veci posudzujú na základe dohadov, nemajú veľkú motiváciu praktizovať pravdu. Prečo je to tak? Môžu ľudia presne posúdiť Boha, keď Ho posudzujú na základe dohadov? Môžu robiť presné dohady o každej myšlienke a nápade, ktoré Boh má? (Nie.) Ľudské mysle sú plné klamlivosti, transakcií, filozofií pre svetské záležitosti, satanovej logiky a tak ďalej. Aké sú dôsledky toho, keď ľudia robia dohady o Bohu na základe týchto vecí? Vedie to k tomu, že o Ňom pochybujú a vzďaľujú sa od Neho, a dokonca aj k úplnej strate viery v Boha. Keď človek úplne stratí vieru v Boha, v jeho srdci sa nevyhnutne objaví veľký otáznik o tom, či Boh existuje, a vtedy sa jeho obdobie ako veriaceho v Boha skončí – je úplne zničený. Je navyše správne, aby ľudia robili dohady o Bohu? Je to postoj, ktorý by mala mať stvorená bytosť voči Stvoriteľovi? Zjavne nie. Ľudia by nemali robiť dohady o Bohu a nemali by ani špekulovať o Jeho zmýšľaní alebo Jeho myšlienkach o ľuďoch. Už len to samo osebe je nesprávne; ľudia zaujali nesprávnu perspektívu a pozíciu.

Ľudia by k Bohu nemali pristupovať s dohadmi, špekuláciami, pochybnosťami alebo podozrením a nemali by Ho ani posudzovať na základe ľudských myšlienok, názorov, filozofií pre svetské záležitosti alebo akademických vedomostí. Ako by teda mali ľudia pristupovať k Bohu? Po prvé by ľudia mali veriť, že Boh je pravda. Božie požiadavky na ľudí, Jeho úmysly s nimi, láska a nenávisť, ktorú k nim má, Jeho opatrenia, myšlienky a plány pre rôzne druhy ľudí a tak ďalej si nevyžadujú tvoje špekulácie; tieto záležitosti majú v Božích slovách jasné vysvetlenia a jasný význam. Stačí len veriť, hľadať a potom konať podľa Božích slov – je to také jednoduché. Boh od teba nežiada, aby si na základe pocitov posudzoval, aké sú Jeho úmysly s tebou alebo ako sa na teba pozerá. Myslíš si, že nemáš nádej na spásu – je to pocit alebo fakt? Povedali to Božie slová? (Nie.) Čo teda hovoria Božie slová? Boh ľuďom hovorí, ako hľadaním pravdy nachádzať riešenia a ako nájsť cestu k praktizovaniu pravdy, kedykoľvek čelia nejakému problému alebo odhalia skazené povahy. Potvrdzuje to jednu vec: Je pravda, že Boh chce spasiť ľudí a premeniť ich skazené povahy; Boh ťa neklame a nie sú to prázdne reči. Myslíš si, že nemáš nádej na spásu, ale to je len dočasná nálada – pocit, ktorý vznikol v určitom prostredí. Tvoje pocity nevyjadrujú Božie túžby ani úmysly, a už vôbec nevyjadrujú Jeho myšlienky ani pravdu. Ak teda žiješ podľa tohto pocitu, robíš si na jeho základe dohady o Bohu a používaš svoj pocit na nahradenie Božích túžob, veľmi sa mýliš a padol si do satanovej pasce. Čo by mal človek v tejto situácii robiť? Nespoliehať sa na pocity. Niektorí ľudia hovoria: „Ak sa nemáme spoliehať na pocity, na čo sa máme spoliehať?“ Spoliehať sa na čokoľvek tvoje je zbytočné; ľudské pocity nevyjadrujú pravdu. Ktovie, ako tvoj pocit vznikol a odkiaľ skutočne pochádza – ak vznikol tým, že ťa satan zviedol, tak je to problematické. V každom prípade ten pocit nevyjadruje pravdu, nech už vznikol akokoľvek. Čím intenzívnejšie sú ľudské pocity a intuície, tým viac človek potrebuje hľadať pravdu, prísť pred Boha a uvažovať nad sebou. Ľudské pocity a fakty a pravda sú dve odlišné veci. Môžu ti pocity poskytnúť pravdu? Môžu ti priniesť cestu praktizovania? Nemôžu. Iba Božie slová, a teda pravda, ti môžu priniesť cestu praktizovania a obrat k lepšiemu a otvoriť východisko. Preto by si nemal praktizovať hľadanie vlastných pocitov – tvoje pocity nie sú dôležité. To, čo by si mal urobiť, je prísť pred Boha hľadať pravdu a porozumieť Božím úmyslom prostredníctvom Jeho slov. Čím viac sa spoliehaš na pocity, tým viac sa ocitáš bez cesty vpred, tým hlbšie upadáš do negativity a tým viac veríš, že Boh je nespravodlivý a nepožehnal ťa. No ak naopak odložíš tieto pocity a budeš hľadať pravdu-princípy, aby si zistil, ktorými činmi si pri konaní svojej povinnosti porušil pravdu-princípy a ktoré boli vykonané z tvojej vlastnej vôle a vôbec s pravdou-princípmi nesúvisia, v procese hľadania zistíš, že máš až priveľa vlastnej vôle a priveľa predstáv. Len s trochou tejto svedomitosti odhalíš mnoho problémov: „Som príliš vzdorovitý, svojvoľný a arogantný! Nie je to tak, že nemám nádej na spásu; moje pocity sú nepresné. Je to tak, že som nebral vážne Božie slová a nekonal som podľa pravdy-princípov. Neustále sa sťažujem, že ma Boh nepožehnáva, nevedie a je zaujatý, ale v skutočnosti som si neuvedomil, že si svoju povinnosť vykonávam povrchne, svojvoľne a nerozvážne – to je moja chyba. Teraz som si uvedomil, že Boh nie je zaujatý. Keď ľudia nehľadajú pravdu ani neprichádzajú pred Boha, Boh je k nim už aj tak dobrý, že im neodoberie oprávnenie vykonávať povinnosť; Boh je v tomto ohľade až veľmi zhovievavý. A ja som bol stále plný pocitu krivdy a dokonca som sa s Bohom hádal a dohadoval. Predtým som si myslel, že som celkom dobrý, ale teraz vidím, že to vôbec nie je pravda. Nič z toho, čo som robil, sa nezakladalo na princípoch a to, že ma Boh nedisciplinoval, bola Jeho milosť – videl moje malé duchovné postavenie!“ Prostredníctvom takéhoto hľadania porozumieš niektorým pravdám a budeš schopný prevziať iniciatívu a aktívne konať podľa pravdy-princípov. Kúsok po kúsku budeš cítiť, že v tom, ako si počínaš a konáš svoju povinnosť, máš nejaké princípy. Nebudeš mať vtedy oveľa pokojnejšie svedomie? „Predtým som cítil, že nemám nádej na spásu, ale prečo teraz tento pocit a toto vedomie čoraz viac slabne? Ako to, že sa tento stav zmenil? Predtým som si myslel, že nemám nádej, no nebola to len negativita, odolávanie a boj proti Bohu? Bol som až príliš vzdorovitý!“ Keď sa podriadiš, v procese konania svojej povinnosti nevedomky začneš rozumieť niektorým princípom a už sa ďalej nebudeš porovnávať s ostatnými; budeš sa sústreďovať len na to, ako sa vyhnúť povrchnosti a ako svoje povinnosti konať podľa princípov. Nevedomky už prestaneš cítiť, že nemôžeš byť spasený, a nebudeš už uväznený v tom negatívnom stave. Budeš svoje povinnosti konať podľa princípov, budeš cítiť, že sa tvoj vzťah s Bohom stal normálnym, a keď to budeš cítiť, pomyslíš si: „Boh ma neopustil; cítim Jeho prítomnosť a cítim Jeho vedenie a požehnania, keď Ho pri konaní povinností hľadám. Konečne cítim, že Boh žehná ostatným a žehná aj mne a že nie je zaujatý; zdá sa, že mám stále nádej na spásu. Ukázalo sa, že cesta, po ktorej som predtým kráčal, bola nesprávna; vždy som si svoju povinnosť konal len mechanicky a páchal nerozvážne zlé skutky a dokonca som si myslel, že som v poriadku, žil som vo svojom malom svete a obdivoval som sa. Teraz vidím, že robiť to bola veľká chyba! Žiť v totálnom stave vykrikovania a vzdoru voči Bohu – niet divu, že som nedostal Božie osvietenie. Ako by som mohol dostať Božie osvietenie, ak nekonám podľa princípov?“ Vidíš, dva úplne odlišné spôsoby praktizovania a úplne odlišné spôsoby zaobchádzania s vlastnými myšlienkami nakoniec vedú k odlišným výsledkom.

Ľudia vo svojej viere v Boha nemôžu žiť podľa pocitov. Pocity ľudí sú len prechodné nálady – majú niečo spoločné s ich výsledkami alebo faktami? (Nie.) Keď sa ľudia vzdialia od Boha a žijú v stave, v ktorom Boha nesprávne chápu alebo Mu vzdorujú, bojujú proti Nemu a vykrikujú proti Nemu, úplne opustili Božiu starostlivosť a ochranu a v srdciach už pre Neho nemajú miesto. Keď ľudia žijú v takomto stave, nemôžu si pomôcť a žijú podľa vlastných pocitov. Nejaká drobná myšlienka ich môže tak veľmi rozrušiť, že nemôžu jesť ani spať, niekoho neopatrná poznámka ich môže uvrhnúť do dohadov a zmätku a dokonca aj jediná nočná mora v nich môže vyvolať negativitu a spôsobiť, že nesprávne pochopia Boha. Keď sa ľudia ocitnú v tomto začarovanom kruhu, dospejú k záveru, že je to ich koniec, že stratili všetku nádej na spásu a že Boh ich opustil a nespasí ich. Čím viac takto rozmýšľajú a čím viac podobných pocitov majú, tým viac prepadajú negativite. Skutočným dôvodom, prečo ľudia majú tieto pocity, je, že nehľadajú pravdu ani nepraktizujú podľa pravdy-princípov. Keď sa ľuďom niečo prihodí, namiesto hľadania a praktizovania pravdy zakaždým idú vlastnou cestou a žijú vo vlastnej malichernej prešibanosti. Trávia každý deň porovnávaním sa a súťažením s ostatnými, nenávidia a žiarlia na každého, koho považujú za lepšieho ako oni, znevažujú a zosmiešňujú každého, kto je podľa nich pod ich úroveň, žijú v povahe satana, nerobia veci podľa pravdy-princípov a odmietajú prijať rady, nech už sú od hocikoho. To ich nakoniec vedie k tomu, že si v mysli vytvárajú všelijaké bludy, špekulácie a úsudky a neustále sa znepokojujú. No nezaslúžia si to? Takéto trpké ovocie môžu jesť len oni sami – a naozaj si ho zaslúžia. Čo je príčinou toho všetkého? Je to spôsobené tým, že ľudia nehľadajú pravdu, sú príliš arogantní a samospravodliví, neustále konajú v súlade s vlastnými názormi, neustále sa predvádzajú a porovnávajú s ostatnými, vždy sa snažia odlíšiť, vždy kladú na Boha neprimerané nároky a tak ďalej – všetky tieto veci spôsobujú, že ľudia sa postupne vzďaľujú od Boha, odolávajú Mu a dokola porušujú pravdu. Napokon upadnú do temnoty a negativity. V takých chvíľach ľudia nemajú skutočné porozumenie svojho vzdoru a odporu, a už vôbec k týmto veciam nedokážu pristupovať so správnym postojom. Namiesto toho sa sťažujú na Boha, mylne Mu rozumejú a špekulujú o Ňom. Vtedy však ľudia konečne rozpoznajú, ako hlboko skazení sú a koľko problémov spôsobujú. Stanovia, že patria k typu ľudí, ktorí odolávajú Bohu, čo ich nevyhnutne vedie do negativity, z ktorej sa nevedia vyhrabať. Veria tomuto: „Boh ma zavrhuje, Boh ma nechce. Som príliš vzdorovitý, zaslúžim si to, Boh ma už iste nespasí.“ Veria, že to všetko sú fakty. Usúdia, že dohady v ich srdciach sú fakty. Bez ohľadu na to, kto s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde, je to márne a neprijímajú ju. Navrávajú si: „Boh ma nepožehná a nespasí, tak aký zmysel má viera v Boha?“ Keď sa cesta ich viery v Boha dostane do tohto bodu, sú ľudia ešte schopní veriť? Nie. Prečo už nemôžu pokračovať? Faktom je, že keď negativita ľudí dosiahne určitý bod, srdce im prekypuje odolávaním a sťažnosťami a chcú prerušiť svoj vzťah s Bohom raz a navždy, tak to nie je niečo také jednoduché, ako keď sa neboja Boha, nepodriaďujú sa Mu alebo nemilujú a neprijímajú pravdu. Čo to namiesto toho je? V srdci sa aktívne rozhodujú vzdať sa viery v Boha. Nazdávajú sa, že pasívne čakať na vyradenie je hanebné a dôstojnejšie je, ak sa rozhodnú vzdať, a tak sa chopia iniciatívy, vzdajú sa svojej šance a ukončia veci sami od seba. Odsudzujú vieru v Boha ako zlú, odsudzujú pravdu ako neschopnú zmeniť ľudí, odsudzujú Boha ako nespravodlivého a sťažujú sa, že ich nespasí: „Som taký usilovný, trpím oveľa viac ako ostatní, platím oveľa vyššiu cenu ako všetci ostatní a konám si svoju povinnosť úprimne, no Boh ma aj tak nepožehnal. Teraz jasne vidím, že Boh ma nemá rád a zaobchádza s ľuďmi neférovo.“ Sú natoľko trúfalí, že premieňajú svoje pochybnosti o Bohu na odsudzovanie a rúhanie sa Mu. Keď sa táto skutočnosť stane realitou, môžu pokračovať v ceste viery v Boha? Keďže vzdorujú Bohu, stavajú sa proti Nemu, neprijímajú pravdu a vôbec nie sú schopní sebareflexie, Boh sa ich zriekol. Nie je nerozumné, keď niekto z vlastnej iniciatívy opustí Boha a potom sa sťažuje, že mu Boh nežehná ani nepreukazuje milosť? Každý si vyberá svoju vlastnú cestu a kráča po nej sám; nikto to za neho nemôže urobiť. To ty si si vybral slepú uličku a ty si opustil Boha a odmietol si Ho. Od začiatku až do konca Boh nikdy nepovedal, že ťa nechce, že sa ťa vzdal alebo že ťa odmieta spasiť; to ty si si Ho vymedzil na základe svojich dohadov. Ak by si skutočne veril v Boha, veril by si v Neho, aj keby ťa nechcel, a stále by si v Neho veril, naďalej čítal Jeho slová a ďalej prijímal pravdu a normálne konal svoje povinnosti, aj keby ťa nenávidel, kto by ťa mohol obmedziť alebo zastaviť? Nie je to všetko o tvojich vlastných voľbách a úsilí? Sám nemáš vieru, a predsa sa obrátiš a sťažuješ na Boha; to je nerozumné. Neudržiavaš si vzťah s Bohom a trváš na jeho zničení; keď už raz vznikne trhlina, dá sa obnoviť? Rozbité zrkadlo sa ťažko skladá naspäť, a aj keď sa zloží, prasklina na ňom stále bude. Keď už sa vzťah narušil, nikdy sa nemôže obnoviť do pôvodného stavu. Ľudia by sa teda bez ohľadu na to, s akým prostredím sa vo viere v Boha stretnú, mali naučiť podriadiť sa a hľadať pravdu – len tak môžu pevne stáť. Ak chceš nasledovať Boha až na koniec cesty, kľúčové je usilovať sa o pravdu. Či už pri konaní svojich povinností, alebo pri čomkoľvek inom, treba hlavne rozumieť pravde-princípom a treba ich praktizovať a uplatňovať, pretože práve prostredníctvom procesu chápania pravdy a praktizovania v súlade s pravdou-princípmi spoznáš Boha, pochopíš Ho, porozumieš Mu a pochopíš Jeho úmysly. Umožňuje ti to byť s Ním v súlade, porozumieť Jeho podstate a prijať ju. Ak neuvádzaš pravdu-princípy do praxe a jednoducho konáš alebo si svoje povinnosti plníš podľa vlastnej vôle, nikdy neprídeš do kontaktu s pravdou. Čo znamená nikdy neprísť do kontaktu s pravdou? Znamená to, že sa nikdy nestretneš s Božím postojom ku všetkým veciam ani s Jeho požiadavkami alebo s Jeho myšlienkami; a je ešte menej pravdepodobné, že sa stretneš s Božou povahou a podstatou, ako sa zjavujú v Jeho diele. Ak sa ti nepodarí stretnúť s týmito skutočnosťami Božieho diela, tvoje chápanie Boha bude navždy obmedzené na ľudské domnienky a predstavy. Zostane v sfére domnienok a predstáv a nikdy sa nezhodne s podstatou a pravou povahou Boha. Týmto spôsobom nebudeš môcť dosiahnuť skutočné porozumenie Boha.