Štrnásty bod: Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov (štvrtá časť)

Štandardy a základy na rozlišovanie rôznych druhov zlých ľudí

Dnes pokračujeme v duchovnom spoločenstve o štrnástej zodpovednosti vodcov a pracovníkov: „Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov.“ Počas niekoľkých predchádzajúcich stretnutí sme hovorili v duchovnom spoločenstve o niekoľkých aspektoch, ktoré by mali vodcovia a pracovníci rozlíšiť, ako aj o hlavných pravdách, ktorým by mali porozumieť pri konaní tejto práce; teda hovorili sme v duchovnom spoločenstve o tom, ako rozlíšiť všetky druhy zlých ľudí. Ako sú definované všetky druhy zlých ľudí? Sú to tí, ktorí sa pod zámienkou viery v Boha infiltrujú do Božieho domu, no neprijímajú pravdu a zároveň vyrušujú prácu cirkvi; všetci takíto ľudia patria do kategórie zlých ľudí. Sú to tí, ktorých by cirkev mala vyčistiť alebo vypudiť; teda tí, ktorým nie je dovolené existovať v cirkvi. Všetky druhy zlých ľudí rozlišujeme a rozoberáme prostredníctvom troch hlavných kritérií. Aké sú tieto tri kritériá? Prvým je účel viery v Boha. Druhým je ľudská prirodzenosť – rozbor ľudskej prirodzenosti človeka s cieľom rozlíšiť a jasne vidieť, či patrí medzi tých, ktorých by cirkev mala vyčistiť. Aké je tretie kritérium? (Postoj k svojim povinnostiam.) Postoj k svojim povinnostiam je tretie kritérium. O prvom kritériu sa hovorilo v duchovnom spoločenstve už predtým. Pokiaľ ide o druhé kritérium – ľudská prirodzenosť – v duchovnom spoločenstve sa hovorilo o dvoch bodoch. Aký bol prvý bod? (Mať záľubu v prekrúcaní faktov a šírení nepravdivých informácií.) A druhý? (Mať záľubu vo využívaní druhých.) Z obsahu týchto dvoch bodov sa môže zdať, že to nestačí na to, aby sme ich považovali za prejavy zlých ľudí, ale na základe podrobných prejavov, o ktorých som predtým hovoril v duchovnom spoločenstve, tieto dva typy ľudí veria v Boha už roky bez skutočného pokánia; ich rôzne prejavy už spôsobili vyrušenia a zničenie cirkevného života, vstupu Božieho vyvoleného ľudu do života a vzťahov medzi Božím vyvoleným ľudom. Podľa ich prejavov a na základe ich prirodzenosti-podstaty by tieto dva typy ľudí mali patriť do kategórie zlých ľudí. Cirkevní vodcovia a Boží vyvolený ľud by ich mali rozlíšiť, charakterizovať a včas vyčistiť. Je to vhodné? (Áno.) Je to úplne vhodné. Správanie týchto dvoch typov ľudí v cirkvi má veľmi negatívny vplyv; nemajú absolútne žiadny záujem o pravdu, ani sa vôbec nepodriaďujú Božiemu dielu. Medzi bratmi a sestrami sa zdá, že to, čo žijú, sa nelíši od nevercov; často klamú a podvádzajú ostatných, svoje povinnosti konajú povrchne a bez najmenšieho zmyslu pre zodpovednosť a napriek opakovaným napomenutiam sa nemenia. Nielenže ovplyvňujú cirkevný život, ale aj vážne vyrušujú prácu cirkvi. Nepochybne patria medzi tých, ktorých by cirkev mala vyčistiť alebo vypudiť, a je úplne vhodné charakterizovať ich ako zlých ľudí a zaradiť ich medzi nich – nie je to vôbec prehnané. Pokiaľ ide o prvý typ, tých, ktorí majú záľubu v prekrúcaní faktov a šírení nepravdivých informácií, ich problém nie je taký jednoduchý, ako že hovoria veci, ktoré nie sú veľmi vhodné, alebo že majú bariéry v komunikácii s ostatnými atď, ale skôr ide o problém s ich povahou. Na hlbšej úrovni je problém ich povahy problémom ich prirodzenosti-podstaty. Na plytšej úrovni je to problém s ich ľudskou prirodzenosťou; to znamená, že ich ľudská prirodzenosť je mimoriadne odporná a opovrhnutiahodná, čo im znemožňuje normálne interakcie s ostatnými. Nielenže im chýbajú pozitívne prejavy, ako je zaopatrovanie, pomoc alebo láska k druhým, ale ich činy a správanie slúžia len na vyrušovanie, ničenie a búranie. Ak sa niektorí ľudia zvyčajne zapájajú do prekrúcania faktov a šírenia nepravdivých informácií a robia to vždy, či už otvorene alebo tajne, a spôsobujú tak vážne negatívne vplyvy na prácu cirkvi a na bratov a sestry, potom patria medzi tých, ktorých by cirkev mala vyčistiť. Druhým typom sú tí, ktorí majú záľubu vo využívaní druhých. Bez ohľadu na situáciu sa vždy snažia získať výhodu a ich oči sú vždy upreté na vlastné záujmy. Nezameriavajú sa na vstupovanie do pravdy-reality, ani na dobré konanie svojich povinností či plnenie si vlastných zodpovedností. Ešte menej sa zameriavajú na normálne interakcie s bratmi a sestrami, na čerpanie zo silných stránok druhých, aby nahradili svoje vlastné nedostatky a budovali normálne vzťahy alebo aby viedli normálny cirkevný život. Na nič z toho sa nezameriavajú – prichádzajú do cirkvi a medzi bratov a sestry len s cieľom využívať. Pokiaľ sú prítomní v cirkvi a pokiaľ sú s nimi bratia a sestry v kontakte, bratia a sestry sa budú vnútorne cítiť nepohodlne. Bratia a sestry nielenže cítia odpor voči ich činom a správaniu, ale predovšetkým sa často cítia vo svojich srdciach vo veľkej miere vyrušovaní a obmedzovaní. Čo znamená „vo veľkej miere“? Znamená to, že v reálnych životných situáciách, keď čelia obťažovaniu zo strany pochybovačov alebo zlých ľudí, sú niektorí jednotlivci obmedzovaní svojimi pocitmi a neschopní sa oslobodiť, zatiaľ čo iní, hoci sa im to nepáči, sa neodvážia ozvať, ale vnútorne sa vždy cítia obmedzovaní a nemajú pokoj. Nie je to pre bratov a sestry vážne vyrušenie? (Áno.) Preto by mal Boží vyvolený ľud rozlíšiť tieto dva typy jednotlivcov; všetci, ktorí sú zaradení medzi zlých ľudí, patria medzi tých, ktorých by cirkev mala vyčistiť. O konkrétnych princípoch zaobchádzania s takýmito jednotlivcami sa už hovorilo v duchovnom spoločenstve na poslednom zhromaždení, takže sa o nich teraz nebude opäť podrobne hovoriť. Stručne povedané, dva typy ľudí, o ktorých sa hovorilo v duchovnom spoločenstve vyššie, spôsobili vyrušenia nielen v cirkevnom živote bratov a sestier, ale aj v riadnom vykonávaní ich povinností; správanie niektorých z nich dokonca môže priviesť k potknutiu niektorých nových veriacich, ktorým chýba základ. Preto na základe spôsobov a prostriedkov, ktorými konajú, ako aj na základe rôznych prejavov ich ľudskej prirodzenosti a nepriaznivých dôsledkov, ktoré tieto prejavy spôsobujú, patria tieto dva typy ľudí medzi tých, ktorých treba vyčistiť, a ich zaradenie medzi zlých ľudí nie je vôbec prehnané. Hoci sa správanie tých, ktorí majú záľubu v prekrúcaní faktov a šírení nepravdivých informácií, a tých, ktorí majú záľubu vo využívaní druhých, nemusí zdať také nerozumne hrubé alebo surové ako správanie zlých ľudí definovaných v ľudských predstavách – hoci im chýbajú takéto zjavné prejavy – nepriaznivé dôsledky ich správania a ich ľudskej prirodzenosti si vyžadujú, aby boli z cirkvi vyčistení. Toto boli prejavy dvoch typov ľudí a princípy zaobchádzania s nimi, o ktorých sa hovorilo v duchovnom spoločenstve naposledy.

II. Na základe ľudskej prirodzenosti

C. Byť zhýralý a nespútaný

Dnes pokračujeme v duchovnom spoločenstve o prejavoch niekoľkých ďalších typov ľudí, pokiaľ ide o ich ľudskú prirodzenosť, a začneme tretím typom. Aká je hlavná črta ľudskej prirodzenosti týchto ľudí? Je to zhýralosť a nespútanosť. Porozumieť zhýralosti a nespútanosti z doslovného hľadiska je celkom ľahké; znamená to, že správanie, vystupovanie a reč týchto jedincov sa javia ako nevhodné – nie sú to dôstojní a slušní jedinci. Toto je základné porozumenie prejavom ľudí tohto typu. V cirkvi je nevyhnutné, že názory niektorých ľudí na vieru v Boha a spôsoby, akými sa usilujú, budú obsahovať odchýlky alebo chyby. Ich reči a vystupovaniu chýba akákoľvek zbožnosť, ich prejavy v živote a kvalita ich ľudskej prirodzenosti vôbec nespĺňajú to, čo sa patrí na svätých, a úplne im chýba bohabojné srdce. Celkovo sa ich reč, správanie a vystupovanie dajú opísať len ako zhýralé a nespútané. Samozrejme, konkrétnych prejavov je mnoho, sú viditeľné pre každého a ľahko sa dajú rozlíšiť. Títo jedinci sú podobní pochybovačom a nevercom; konkrétne prejavujú mimoriadne zhýralé správanie. Pokiaľ ide o zhromaždenia, ich odev a úprava sú veľmi ležérne. Niektorí sa pred odchodom z domu neobťažujú upraviť, prichádzajú na zhromaždenia v neupravenom stave, s neučesanými vlasmi a neumytými tvárami. Niektorí sú oblečení nedbalo, nosia na zhromaždenia ošúchané papuče alebo dokonca pyžamá. Iní žijú nedbalo, nedbajú na osobnú hygienu a nevadí im nosiť na zhromaždenia špinavé oblečenie. Títo všetci ľudia pristupujú k zhromaždeniam s extrémnou ležérnosťou, akoby si len odskočili k susedovi, neberú to vážne. Počas zhromaždení sú ich reč a vystupovanie tiež nespútané, hovoria nahlas bez akýchkoľvek zábran, dokonca sa vzrušujú a divoko gestikulujú, keď sú šťastní, a prejavujú extrémnu neviazanosť. Bez ohľadu na to, koľko ľudí je prítomných, smejú sa, vtipkujú a robia dramatické gestá, sedia s prekríženými nohami a správajú sa, akoby boli nad všetkými ostatnými; sú mimoriadne okázalí a dokonca povýšeneckí, keď s niekým hovoria, nikdy sa mu nepozerajú priamo do očí, ich pohľad namiesto toho bezcieľne blúdi. Nie je to zhýralé? (Áno.) Je to mimoriadne neviazané a bez štipky zdržanlivosti. Samozrejme, neverci by mohli pripísať reč a vystupovanie takýchto jedincov nedostatku dobrej výchovy, ale my tomu rozumieme inak; nie je to len otázka nedostatku dobrej výchovy. Ako dospelí by sme mali jasne poznať správne a vhodné spôsoby, ako hovoriť, správať sa a mať interakcie s ostatnými – najmä by sme mali vedieť, ako to robiť spôsobom, akým sa patrí na svätých, ktorý rozvíja bratov a sestry a ktorý predstavuje normálnu ľudskú prirodzenosť – bez toho, aby nám to niekto musel hovoriť. Človek sa musí obmedzovať najmä počas života v cirkvi, v prítomnosti bratov a sestier, hoci nie je potrebné sa pretvarovať. Aká je teda miera a požadovaný štandard tohto obmedzovania? Je to prispôsobiť sa tomu, čo sa patrí na svätých. Oblečenie a odev by mali byť dôstojné a slušné, treba sa vyhýbať bizarnému oblečeniu. V prítomnosti Boha musí byť človek zbožný a nerobiť dramatické gestá; samozrejme, aj pred ostatnými ľuďmi by si mal zachovať zbožnosť a ľudskú podobu, aby sa prezentoval spôsobom, ktorý je vhodný a prospešný pre ostatných a aby ich rozvíjal. Toto Boha uspokojuje. Tí, ktorí sú zhýralí a nespútaní, vôbec nedbajú na prežívanie najzákladnejších aspektov ľudskej prirodzenosti a jedným jednoznačným dôvodom ich ľahostajnosti je ich úplná nevedomosť o tom, ako byť zbožným človekom alebo človekom s integritou a dôstojnosťou, ktorý si zasluhuje úctu; jednoducho týmto veciam nerozumejú. Preto napriek opakovaným predpisom a požiadavkám cirkvi na úhľadný, dôstojný a slušný odev na zhromaždeniach, bez nosenia bizarného oblečenia, naďalej tieto pravidlá neberú vážne a často prichádzajú v papučiach, neupravení alebo dokonca v pyžame. Toto je jeden z prejavov tých, ktorí sú zhýralí a nespútaní.

Tí, ktorí sú zhýralí a nespútaní, prejavujú aj ďalšie správanie, a to, že sa na zhromaždenia obliekajú módne a nanášajú si hrubú vrstvu zvodného mejkapu. Dva dni pred každým zhromaždením sa začnú strojiť a parádiť, uvažujú, aký mejkap si dajú, aké šperky si vezmú, aký účes si zvolia, aké oblečenie si oblečú, akú kabelku si vezmú a aké topánky si obujú. Niektoré ženy si dokonca nanášajú zvodný rúž, očné tiene a kontúrujú si nos, a v extrémnejších prípadoch sa niektoré obliekajú a stroja príliš zvodným spôsobom, odhaľujú si plecia a chrbát, nosia bizarné oblečenie. Na zhromaždeniach nepočúvajú pozorne duchovné spoločenstvo bratov a sestier, ani sa nemodlia; a už vôbec sa nezúčastňujú na duchovnom spoločenstve ani nezdieľajú svoje osobné porozumenie a skúsenostné svedectvá. Namiesto toho sa porovnávajú so všetkými ostatnými, zaoberajú sa tým, kto je lepšie alebo horšie oblečený ako oni, kto má na sebe obzvlášť módne značkové oblečenie, kto má na sebe lacné oblečenie z trhu, koľko stojí niečí náramok a podobne; zameriavajú sa len na tieto záležitosti, dokonca často otvorene robia takéto poznámky. Z odevu, ako aj z reči, správania a vystupovania týchto jedincov je zrejmé, že ich účasť na cirkevnom živote a ich interakcia s bratmi a sestrami nie sú zamerané na porozumenie pravde, a už vôbec nie na usilovanie sa o vstup do života s cieľom dosiahnuť zmenu v povahe; namiesto toho využívajú čas počas zhromaždení na to, aby predvádzali, ako si užívajú peniaze a materiálny život. Niektorí ľudia prichádzajú na miesta zhromaždení v značkovom oblečení, aby sa predvádzali, naplno sa oddávajú svojim túžbam po móde a spoločenských trendoch medzi bratmi a sestrami, lákajú ostatných, aby sa usilovali o tieto trendy, a dosahujú, že ostatní im závidia a majú o nich vysokú mienku. Napriek tomu, že si všímajú pohľady a odpudivé postoje niektorých bratov a sestier voči nim, zostávajú ľahostajní, pokračujú po svojom, nosia vysoké podpätky a značkové kabelky. Niektorí sa dokonca snažia tváriť ako zámožní, bohatí jedinci, majú na zhromaždeniach nekvalitný parfum, takže po vstupe do miestnosti sa zmiešané vône parfumu, lícenky a oleja na vlasy zmenia na prenikavý a nepríjemný zápach. Mnohí ďalší účastníci zhromaždenia sú rozhorčení, no neodvážia sa ozvať, cítia znechutenie pri pohľade na týchto ľudí, a tí, ktorí úprimne veria v Boha, si od nich držia odstup. Či už sú ich odev a úprava pomerne luxusné alebo pomerne ležérne, charakteristickými znakmi takýchto jedincov sú ich mimoriadne slobodná a nedisciplinovaná reč, správanie, vystupovanie a životný štýl, a to nielen počas zhromaždení, ale aj v ich každodenných interakciách s bratmi a sestrami alebo v ich každodennom živote. Presnejšie povedané, sú mimoriadne neviazaní, neriadia sa ani najmenšími obmedzeniami. Ich každodenný život nemá pravidelný režim; hovoria, čo chcú, konajú nerozvážne a svojvoľne, nikdy nehovoria o osobných skúsenostiach, zriedka zdieľajú svoje porozumenie Božím slovám a takmer nikdy nehovoria o ťažkostiach, s ktorými sa stretávajú pri konaní svojich povinností. O akých témach jedine hovoria? O spoločenských trendoch, móde, gurmánskom jedle, súkromnom živote slávnych osobností v spoločnosti a dokonca hviezd, a o nezvyčajných príbehoch a anekdotách zo spoločnosti. Z týchto ich prirodzených odhalení nie je ťažké vidieť, že viera takýchto ľudí v Boha je len spôsob, ako sa bezcieľne pretĺkať životom. Ich životy sú zamerané výlučne na jedenie, pitie a zábavu, a nie na záležitosti, ako je žitie cirkevným životom, konanie povinnosti alebo usilovanie sa o pravdu. To, čo sa myslí pod pojmom „zhýralí a nespútaní“, je, že životný štýl týchto jedincov, to, čo žijú v ľudskej prirodzenosti, a tiež ich spôsoby riešenia vecí, zaobchádzania s druhými a interakcie s ostatnými je všetko zhýralé a nespútané. Často napodobňujú populárne výrazy v spoločnosti; bez ohľadu na to, či ich bratia a sestry radi počúvajú alebo či im rozumejú, títo jedinci jednoducho stále hovoria. Dokonca často napodobňujú výroky niektorých slávnych osobností v spoločnosti a hudobných a filmových hviezd. Pokiaľ ide o pozitívnu slovnú zásobu často používanú v Božom dome a medzi bratmi a sestrami, nikdy neprejavujú žiadny záujem; vo svojom každodennom živote nikdy nehovoria v duchovnom spoločenstve o pravde. Ich modlami sú svetské trendy; cieľom ich zbožňovania a napodobňovania sú rôzne slávne osobnosti a hviezdy. Napríklad si rýchlo osvoja populárne pojmy a frázy na internete a používajú ich vo svojom živote a v rozhovoroch s bratmi a sestrami. Samozrejme, tieto termíny určite nie sú ničím pozitívnym alebo rozvíjajúcim; sú to všetko negatívne veci, ktoré nemajú žiadnu hodnotu a už vôbec nemajú žiadny význam pre tých, ktorí veria v Boha. Sú to populárne výrazy vytvorené skazeným a zlým ľudstvom, ktoré úplne reprezentujú myšlienky a názory zlých síl. Takéto slová si často všímajú, prijímajú ich a používajú tí pochybovači v cirkvi, ktorí majú radi zlé trendy. Sú úplne uzavretí voči duchovnej terminológii a slovnej zásobe Božieho domu, nepočúvajú ich ani sa o nich vážne neučia. Naopak, rýchlo sa učia a používajú negatívne veci neveriaceho sveta a veci, ktorým venujú pozornosť darebáci. Títo jedinci teda, či už súdení podľa ich vonkajšieho odevu, reči a vystupovania, alebo podľa rôznych myšlienok, názorov a postojov k veciam, ktoré odhaľujú, vyčnievajú medzi bratmi a sestrami ako mimoriadne odlišní. Čo znamená byť odlišný? Znamená to, že ich reč, správanie a vystupovanie sú ako u nevercov, nevykazujú absolútne žiadnu zmenu; jednoducho sú to pochybovači. Niektorí ľudia napríklad zaspievajú dva chválospevy na pódiu Božieho domu a získajú si uznanie všetkých, takže si začnú o sebe myslieť, že sú hviezdy alebo veľké mená, vždy vyžadujú na vystúpenia hrubú vrstvu mejkapu, trvajú na účese určitej celebrity a farbia si ho do zvláštnych farieb. Keď ostatní povedia: „Veriaci by sa mali obliekať dôstojne a slušne; tvoj štýl nespĺňa požiadavky Božieho domu,“ sťažujú sa a hovoria: „Pravidlá božieho domu sú príliš prísne; je to naozaj otravné! Prečo je také ťažké byť hviezdou?“ Po zaspievaní len dvoch chválospevov si namýšľajú, že sú hviezdy a myslia si, že sú úžasní, a kedykoľvek nemajú čo robiť, neustále uvažujú: „Koľkými prstami držia hviezdy neveriaceho sveta mikrofón? Koľko krokov urobia, kým sa dostanú na pódium? Prečo nedostávam kvety, keď spievam tak dobre? Hviezdy vo svete majú agentov a asistentov; nemusia sa zaoberať väčšinou záležitostí ani ich riešiť samy, všetko za nich robia ich asistenti. Ale ako spevák v božom dome sa musím sám starať o všedné úlohy, ako je zaobstaranie si jedla, obliekanie a nakupovanie. Boží dom je príliš konzervatívny!“ Vo svojich srdciach sa počas života v Božom dome vždy cítia nešťastní; cítia sa obzvlášť ukrivdení, vždy nespokojní a plní sťažností. Dokáže takýto človek milovať pravdu? Bude praktizovať pravdu? Prečo nad sebou neuvažuje? Jeho pohľady na veci sú tak skreslené, podobné ako u nevercov; akože si to nedokáže uvedomiť? Boží dom mu nebráni stať sa hviezdou, ale sú tieto jeho názory a prístupy – ktoré sú názormi a prístupmi pochybovačov – v Božom dome uskutočniteľné? Sú v zásade neudržateľné. Ich bežná reč a vystupovanie sú pre väčšinu ľudí opovrhnutiahodné. Pre ich „otvorenú myseľ“ a extrémnu neviazanosť je všetko, čo takíto ľudia povedia alebo urobia, zhýralé a nespútané a neodhaľuje nič iné ako povahu satana.

Boží dom opakovane zdôrazňuje, že bratia a sestry by mali udržiavať hranice medzi mužmi a ženami a nezaplietať sa s opačným pohlavím. Niektorí ľudia sú však zhýralí a nespútaní, vôbec nedbajú na túto radu a dokonca sa pokúšajú tajne zvádzať alebo chodiť s inými, čím vyrušujú cirkevný život. Radi sa kontaktujú s osobami opačného pohlavia, dokonca si hľadajú dôvody a výhovorky, aby sa s nimi skontaktovali a hravo sa s nimi bavili. Keď vidia niekoho opačného pohlavia, kto je atraktívny alebo s kým si rozumejú, začnú ich ťahať a poťahovať, flirtovať a žartovať, hravo ich ťahať za oblečenie a strapatiť im vlasy, a dokonca im v zime hádžu snehové gule do oblečenia; hrajú sa spolu ako zvieratá, bez hraníc alebo zmyslu pre česť, necítia žiadnu hanbu. Niektorí ľudia hovoria: „Ako by sa to mohlo považovať za hranie? Prejavujú si náklonnosť; to sa volá byť po uši zamilovaný, byť romantický.“ Ak hľadáš romantiku, vybral si si zlé miesto. Cirkev je miesto, kde bratia a sestry konajú svoje povinnosti; je to miesto na uctievanie Boha, nie na flirtovanie. Verejné prejavy takéhoto správania pred všetkými spôsobujú, že väčšina ľudí cíti odpudivosť a znechutenie. Kľúčovým problémom je, že to nerozvíja ostatných a ty tiež strácaš svoju integritu a dôstojnosť. Koľko máš rokov? Nevieš rozoznať pravú ruku od ľavej? Nerozumieš rozdielu medzi mužmi a ženami? A napriek tomu sa zapájaš do flirtovania! Je normálne, že sa sedem – alebo osemročné deti hrajú; takéto správanie a záujmy sú pre ich vek typické. Ak však dospelí prejavujú takéto správanie, nie je to detinské? Jednoducho povedané, presne tak to je. Čo je to z hľadiska podstaty? (Neviazanosť, zhýralosť.) Je to príliš zhýralé! Keď veríš v Boha, musíš vedieť, že máš mať zmysel pre česť. Dokonca aj medzi nevercami sa málokto správa tak zhýralo. Akí ľahkomyseľní a opovrhnutiahodní sú takíto zhýralí jedinci! Hádzať snehové gule do oblečenia príslušníka opačného pohlavia pre vzrušenie, nielen ho hravo naháňať, ale dokonca ho kopať do zadku – keď niekto odhalí skutočnosť, že takéto správanie je príliš zhýralé a stiera hranice medzi mužmi a ženami, odvetia: „Takto sa hráme len preto, že sme si takí blízki; ľudia by tomu mali rozumieť.“ Oddávajú sa tomu do takej miery, že nielenže si dovoľujú oddávať sa tomu, ale aj lákajú ostatných, aby sa pripojili k ich neviazanosti. Čo sú to za úbožiaci? Povedzte Mi, mali by takíto ľudia zostať v cirkvi? (Nie.) Byť v blízkosti tohto typu človeka je vždy nepríjemné a trápne. Keď niekoho vidia, nepozdravia ho normálne; namiesto toho mu len dajú päsťou a povedia: „Kde si, do pekla, bol všetky tie roky? Myslel som si, že si sa vyparil z povrchu zemského! Ako sa máš?“ Dokonca aj ich spôsob pozdravu je taký barbarský a povýšenecký; nielenže hovoria barbarsky, ale dokonca si na iných fyzicky dovoľujú. Nepripomína to správanie chuligánov a banditov? Máte radi takýchto ľudí? (Nie.) Je pocit, že sa vám niekto vysmieva a zahráva sa s vami, príjemný? (Nie.) Je to nepríjemné a nemôžete to ani vyjadriť; musíte to len znášať a nabudúce, keď ich uvidíte, zďaleka sa im vyhnete. Stručne povedané, čo to hovorí o kvalite ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí? (Je slabá.) Bez ohľadu na uhol, z ktorého sa na nich pozeráme – či už je to ich reč a vystupovanie, ich osobné správanie, spôsob, akým zaobchádzajú so svetom, a ich interakcie s ostatnými, ich pohľad na trendy neveriaceho sveta, alebo ich spôsob viery v Boha a ich postoj k Bohu a Jeho slovám – nie je ťažké vidieť, že týmto jedincom chýba akákoľvek zbožnosť alebo bohabojné srdce. V ich viere v Boha tiež nemožno vidieť žiadnu úprimnosť, pokiaľ ide o hľadanie alebo prijímanie pravdy. To, čo je pozorované, je ich zhýralosť a nedostatok zdržanlivosti, ich neustále napodobňovanie hviezd a idolov a ich nedostatok akéhokoľvek úmyslu zmeniť kurz bez ohľadu na to, ako sa o pravde hovorí v duchovnom spoločenstve. Ako sa dajú zhrnúť charakteristiky ich ľudskej prirodzenosti? Zhýralosť a nedostatok zdržanlivosti. Preto sa dá s istotou povedať, že sú to neverci, ktorí sa infiltrovali do Božieho domu; sú to pochybovači.

Zhýralí a nespútaní ľudia používajú rovnaký výber slov ako banditi a chuligáni neveriaceho sveta; obzvlášť radi napodobňujú reč a štýl hviezd a negatívnych postáv zo spoločnosti, pričom väčšina ich jazyka má darebácky tón, ktorý pôsobí, akoby to hovoril chuligán alebo vagabund. Napríklad, keď príde neverec a po zaklopaní na dvere povie niekoľko zvláštnych fráz, bratia a sestry si povedia: „Niečo tu nesedí; prečo sa zdá, že ten človek je vyzvedač alebo špión?“ Hoci si v tej chvíli nemôžu byť istí, väčšina ľudí sa cíti nesvoja. No človek, ktorý je zhýralý a nespútaný, hovorí pôsobivo, dokonca s istou povýšeneckosťou, a vraví: „Vyzvedač? Toho sa nebojím! Prečo sa ho báť? Ak sa bojíte, nemusíte vychádzať von. Ja pôjdem zistiť, o čo mu ide.“ Pozrite sa, aký je odvážny a smelý. Hovorili by ste takto? (Nie, takto normálni ľudia nehovoria; je to ako niečo, čo by povedal bandita.) Banditi hovoria inak ako normálni ľudia; sú obzvlášť panovační. Ľudia sa učia jazyk svojho druhu; ľudia z ulice si osvojujú najmä v spoločnosti vychytené slová, banditi a chuligáni radi používajú svoj argot a pochybovači sú rovnakí ako neverci a hovoria všetko, čo hovoria neverci. Dobrí, dôstojní a slušní ľudia cítia odpor a hnus, keď počujú reč nevercov; nikto z nich sa nepokúša napodobňovať takúto reč. Niektorí pochybovači aj po desiatich alebo dvadsiatich rokoch viery stále používajú jazyk nevercov, zámerne si vyberajú takúto reč a pri rozprávaní dokonca napodobňujú správanie, výrazy a gestá nevercov, ako aj pohľady, ktoré vrhajú očami. Môžu byť takíto jednotlivci príjemní v očiach bratov a sestier v cirkvi? (Nie.) Väčšine bratov a sestier sú nepríjemní a necítia sa dobre, keď sa na nich pozerajú. Čo myslíte, čo k nim cíti Boh? (Odpor.) Odpoveď je jasná: odpor. Z toho, čo žijú, z ich úsilia a z osôb, udalostí a vecí, ktoré vo svojom srdci uctievajú, je zrejmé, že ich ľudská prirodzenosť nezahŕňa dôstojnosť ani slušnosť a ani zďaleka nedosahuje zbožnosť a súlad s dekórom svätých. Zriedkavo z ich úst počuť slová, ktoré by mali hovoriť veriaci alebo svätí, a slová, ktoré povznášajú druhých a vyjadrujú integritu a dôstojnosť; pravdepodobne ich nepovedia. To, čo vo svojom srdci uctievajú, po čom túžia a o čo sa usilujú, je zásadne nezlučiteľné s tým, o čo by sa mali usilovať a po čom by mali túžiť svätí, takže je ťažké, aby to, čo navonok žijú, ich reč a správanie boli zdržanlivé. Žiadať od nich, aby boli zdržanliví, nie zhýralí alebo pôžitkárski, a aby si zachovali dôstojnosť a slušnosť, je náročná úloha. Nehovoriac o tom, aby žili ako niekto s ľudskou prirodzenosťou a rozumom, kto rozumie pravde a vstupuje do pravdy-reality, nedokážu ani dosiahnuť to, aby boli normálnym človekom s integritou a dôstojnosťou, ktorý vyhovuje dekóru svätých, dodržiava pravidlá a navonok pôsobí rozumne. Kedysi išiel jeden človek na vidiek kázať evanjelium a videl, že niektorí bratia a sestry majú chudobné rodiny a žijú v schátraných domoch. Sarkasticky a posmešne povedal: „Tento dom je taký schátraný, že nie je vhodný pre ľudí; ledva sa hodí pre ošípané. Mali by ste sa rýchlo vysťahovať!“ Bratia a sestry odpovedali: „Vysťahovať sa je dosť ľahké, ale kto nám poskytne iný dom na bývanie?“ Hovoril bezohľadne a svojvoľne, hovoril, čo mu prišlo na um, bez toho, aby zvážil, aký vplyv to môže mať na ostatných. To je darebácka prirodzenosť. Bratia a sestry sa pýtali: „Ak sa vysťahujeme, kto nám dá dom na bývanie? Máš dom?“ Nemal odpoveď. Keď videl, že ľudia čelia ťažkostiam, mal byť schopný vyriešiť ich ťažkosti, kým začal hovoriť. Aké boli dôsledky toho, že hovoril bezohľadne bez toho, aby bol schopný vyriešiť ich ťažkosti? Bol to problém prílišnej úprimnosti a otvorenosti? Rozhodne nie. Problém bol v tom, že jeho darebáctvo bolo príliš vážne; bol zhýralý a nespútaný. Takýmto ľuďom úplne chýba akákoľvek predstava o integrite, dôstojnosti, ohľaduplnosti, tolerancii, starostlivosti, úcte, porozumení, súcite, milosrdenstve, pozornosti, pomoci a tak ďalej. Tieto vlastnosti nevyhnutné pre normálnu ľudskú prirodzenosť sú tým, čo by ľudia mali mať. Nielenže im tieto vlastnosti chýbajú, ale keď pri kontakte s inými vidia, že niekto čelí ťažkostiam, dokážu sa mu dokonca vysmievať, zosmiešňovať ho, urážať ho a posmievať sa mu; nielenže nie sú schopní pochopiť ho alebo mu pomôcť, ale prinášajú mu aj smútok, bezmocnosť, bolesť a dokonca problémy. Čo sa týka ľudí s takým vážnym darebáctvom, väčšina ľudí ich vidí jasne a opakovane ich znáša. Myslíte si, že takíto ľudia môžu mať skutočné pokánie? Nemyslím si, že je to pravdepodobné. Vzhľadom na ich prirodzenosť-podstatu nie sú milovníkmi pravdy, tak ako by mohli prijať orezávanie a disciplinovanie? Neverci majú pri opisovaní takýchto ľudí výrazy ako „robiť si veci po svojom“ alebo „kráčať vlastnou cestou bez ohľadu na to, čo hovoria iní“ – čo je to za absurdnú logiku? Tieto takzvané slávne výroky a ustálené slovné spojenia sú v tejto spoločnosti často vnímané ako pozitívne veci, čo prekrúca fakty a zamieňa správne a nesprávne. Pokiaľ ide o prejavy ľudskej prirodzenosti tých, ktorí sú zhýralí a nespútaní, toto to v podstate pokrýva.

Bez ohľadu na to, či zhýralí a nespútaní jednotlivci ovplyvňujú cirkevný život, normálne vzťahy medzi bratmi a sestrami alebo normálne vykonávanie povinnosti Božieho vyvoleného ľudu, pokiaľ prejavy a odhalenia ich ľudskej prirodzenosti spôsobujú nepriaznivé vplyvy a následky a vyrušujú bratov a sestry, tieto problémy by sa mali riešiť a voči takýmto jednotlivcom by sa malo príslušne zakročiť, namiesto toho, aby sme im len dovolili konať bez obmedzení. V miernych prípadoch možno ponúknuť pomoc a podporu alebo môžu byť orezaní a varovaní. V závažných prípadoch, keď je ich správanie a vystupovanie obzvlášť zhýralé, ako u nevercov alebo pochybovačov, a chýba im čo i len štipka dekóra svätých, by cirkevní vodcovia a pracovníci mali prísť s vhodnými riešeniami, ako s týmito jednotlivcami zaobchádzať. Ak väčšina bratov a sestier súhlasí a podmienky to dovoľujú, títo jednotlivci by mali byť vyčistení; prinajmenšom by im nemalo byť dovolené konať svoje povinnosti v cirkvi s povinnosťami na plný úväzok. Čo znamená „v miernych prípadoch“? Znamená to, že niektorí ľudia sú noví veriaci, pôvodne neverci, ktorí nikdy neverili v kresťanstvo a nerozumejú, čo viera v Boha znamená. Ich reč a vystupovanie odhaľujú zvyky nevercov. Avšak čítaním Božieho slova, hovorením o pravde v duchovnom spoločenstve a žitím cirkevného života sa postupne obracajú a menia, stávajú sa podobnými veriacim a prejavujú určitú ľudskú podobu. Títo jednotlivci by nemali byť zaraďovaní medzi zlých ľudí, ale ako tí, ktorým možno pomôcť. Ďalšou kategóriou sú mladí ľudia okolo dvadsať rokov, ktorí napriek tomu, že veria v Boha tri až päť rokov, sa stále oddávajú hravosti, nie sú celkom usadení, prejavujú istú detinskosť vo svojej vonkajšej reči a vystupovaní – hovoria, správajú sa a konajú ako deti – a tak podobne, a to z dôvodu svojho mladého veku. Týmto ľuďom by sa mala s láskou ponúknuť pomoc a podpora; mali by dostať dostatok času na postupnú zmenu bez toho, aby sa na nich kládli príliš prísne požiadavky. Samozrejme, u dospelých, ktorí veria v Boha mnoho rokov, ale stále prejavujú zhýralú a nespútanú reč, vystupovanie, správanie a konanie ako neverci a odmietajú sa zmeniť napriek opakovaným napomenutiam, je potrebný iný prístup; malo by sa s nimi zaobchádzať podľa predpisov Božieho domu. Ak reč, vystupovanie a odhalenia ľudskej prirodzenosti takýchto jednotlivcov vyrušujú väčšinu a vytvárajú v cirkvi nepriaznivý vplyv, takže mnohí pri pohľade na nich cítia odpor, nechcú ich počúvať, nechcú vidieť ich výrazy, keď hovoria, ani sa nechcú pozerať na ich oblečenie, a väčšina je šťastnejšia a v lepšom stave, keď sa takíto jednotlivci nezúčastňujú na zhromaždeniach – cítia sa nesvoji a znechutení už len účasťou týchto ľudí na cirkevnom živote a ich samotnou prítomnosťou medzi bratmi a sestrami, akoby tam bola ploštica, ktorá spôsobuje vyrušovanie – potom sú takíto jednotlivci nepochybne zlí ľudia. To znamená, že kedykoľvek žijú cirkevný život a konajú svoju povinnosť s bratmi a sestrami, väčšina ľudí sa cíti vyrušená a obzvlášť znechutená. V takýchto prípadoch by sa s týmito jednotlivcami malo zaobchádzať čo najskôr, nemali by sa nechať tak, aby si robili, čo chcú, ani by sa nemali ďalej pozorovať. Prinajmenšom by mali byť odstránení z cirkvi s povinnosťami na plný úväzok a poslaní do bežnej cirkvi, aby činili pokánie. Prečo takto postupovať? (Väčšine ľudí spôsobili vyrušenia a nepriaznivé následky, čím vyrušili cirkevný život.) Pretože následky a vplyvy ich prejavov sú tak odporné! Podľa tohto by vodcovia a pracovníci a ani Boží vyvolený ľud nemali nad nimi prižmurovať oči a slepo tolerovať ich správanie. Je nevhodné, aby vodcovia a pracovníci nič nerobili, aj keď takíto jednotlivci spôsobujú vyrušenia väčšine; takíto jednotlivci by mali byť odstránení z cirkvi podľa predpisov Božieho domu – to je najmúdrejšia voľba.

Riešila už cirkev ľudí, ktorí sú zhýralí a nespútaní? (Áno.) Keď sa takíto ľudia riešili, niektorí plakali a hovorili: „Nebolo to naschvál. Je to len moje občasné správanie; ja nie som taký človek. Prosím, dajte mi ešte jednu šancu! Ak nebudem mať dovolené konať svoju povinnosť, nebudem schopný veriť v boha, keď sa vrátim domov, kde sú všetci neverci.“ Hovoria tak pôsobivo a zdajú sa byť skutočne zúfalí, vyjadrujú neochotu opustiť Boha a prosia Boží dom o ďalšiu príležitosť na pokánie. Dať im ďalšiu šancu je možné, ale kľúčové je, či sa dokážu zmeniť alebo nie. Ak sa jasne ukáže, že tomuto človeku chýba čo i len štipka ľudskej prirodzenosti, nemá svedomie ani rozum a v podstate je to bytosť bez srdca a bez ducha, potom by nemal dostať ďalšiu šancu; bolo by to zbytočné. Ak je však jadro človeka dobré a jeho ľudská prirodzenosť je len nezrelá kvôli mladému veku a je isté, že sa o niekoľko rokov zmení, potom musí dostať príležitosť na pokánie. Rozhodne by nemal byť vyčistený z cirkvi; žiadny dobrý človek nesmie byť nikdy zničený. Niektorí ľudia sú vrodení pochybovači; sú to od prírody zhýralé, nevedomé a hlúpe stvorenia a v ich ľudskej prirodzenosti im prirodzene chýba predstava o cti a nevedia, čo je to pocit hanby. Väčšina ľudí by po neslušnom správaní na verejnosti cítila ľútosť a hanbila by sa stretnúť s ostatnými. Navyše, keď chcú urobiť niečo také, dokážu brať ohľad na pocity a názory bratov a sestier a dbať na vlastnú integritu a dôstojnosť, a nebudú sa tak správať; nanajvýš možno urobia scénu doma so svojimi deťmi alebo súrodencami. Keď sú vonku a stretávajú sa s cudzími ľuďmi, mali by rozumieť, čo znamená zmysel pre česť, slušnosť, pravidlá a dôstojnosť. Môže sa niekto, komu chýba porozumenie týchto pojmov, zmeniť hoci aj s tvojou pomocou? Aj keď sú teraz zdržanliví, ako dlho to vydržia? Nepotrvá dlho a vrátia sa k svojim starým zvykom. Pretože takýmto ľuďom v ich ľudskej prirodzenosti chýba dôstojnosť a zmysel pre hanbu, nevedia, čo znamenajú pravidlá, slušnosť alebo dekórum svätých, a ich ľudská prirodzenosť nemá tieto vlastnosti vrodené, nedokážeš im pomôcť. Ľudia, ktorým sa nedá pomôcť, sú ľudia, ktorí sa nedokážu zmeniť, ľudia, ktorých nemožno poučiť ani ovplyvniť. Takíto jednotlivci musia byť odstránení čo najrýchlejšie a čo najskôr, aby nespôsobovali vyrušenia medzi bratmi a sestrami a aby sem neprinášali hanbu. Boží dom nepotrebuje nikoho len do počtu. Ak Boh niekoho nespasí, potom mu žiadne dopĺňanie počtov nepomôže. Tí, ktorých Boh neuznáva, by mali byť vyčistení – odstráňte tých, ktorí by nemali zostať v Božom dome, aby prítomnosť tohto jedného človeka nepriaznivo neovplyvnila mnohých ďalších, čo je nespravodlivé voči väčšine. Ak vidíte do podstaty tých, ktorí sú zhýralí a nespútaní, mali by ste ich čo najskôr riešiť a vyčistiť, a nie ich donekonečna tolerovať. Niektorí hovoria: „Pri konaní svojej povinnosti občas dosahujú nejaké výsledky. Stále ich potrebujeme pre tento aspekt práce. Majú tiež dosť milujúce srdce a dokážu zaplatiť určitú cenu.“ Ale kto z tých, ktorí zostali v Božom dome, nedokáže zaplatiť určitú cenu? Kto nedokáže dosiahnuť nejaké výsledky pri konaní svojej povinnosti? Ak všetci dokážu dosiahnuť nejaké výsledky, prečo si na konanie povinností nevybrať dobrých ľudí, ktorí sú dôstojní a slušní? Prečo trvať na tom, aby v cirkvi s povinnosťami na plný úväzok zostávali darebáci, lotri a hlupáci a spôsobovali vyrušenia? Prečo trvať na tom, aby pochybovači, ktorí žijú ako neverci, pracovali v Božom dome? Boží dom nemá nedostatok robotníkov; Boží dom chce len čestných ľudí, ktorí milujú pravdu, poctivých ľudí a tých, ktorí sa dokážu usilovať o pravdu, aby sa vydali Bohu.

Väčšina z tých, ktorí v súčasnosti konajú povinnosti, sú ľudia, ktorí veria v Boha viac ako päť alebo šesť rokov, a v procese konania svojich povinností sa naplno zjavili všetky druhy ľudí – boli zjavení tí, ktorí sú pochybovači, popletení ľudia, falošní vodcovia, zlí ľudia a antikristi. Mnohí z Božieho vyvoleného ľudu jasne videli, že väčšina týchto ľudí sa odmieta zmeniť napriek opakovaným napomenutiam a už spôsobili vážne vyrušenia a narušenia diela Božieho domu. Nastal čas, keď títo pochybovači, zlí ľudia a antikristi musia byť odstránení. Ich neodstránenie ovplyvní fungovanie práce cirkvi a šírenie evanjelia o Božom kráľovstve. Ich neodstránenie ovplyvní vstup Božieho vyvoleného ľudu do života; cirkevný život bude naďalej vyrušovaný a nikdy nenájde pokoj. Preto by cirkevní vodcovia a pracovníci na všetkých úrovniach mali začať s odstraňovaním ľudí z cirkvi podľa Božích úmyslov a na základe Božích slov. Vidím, že dosť veľkému počtu ľudí chýba ľudská prirodzenosť. Počas zhromaždení niektorí prejavujú všelijaké neslušné správanie a nemajú správne držanie tela, či už sedia, alebo stoja, a vedľa seba majú pripravený čaj, mobilné telefóny, krém na tvár a parfum. Niektorí, ktorí sa radi páčia, si neustále kontrolujú vzhľad v zrkadle a upravujú si mejkap, a iní neustále pijú vodu, prechádzajú si telefón, aby čítali správy alebo pozerali videá z neveriaceho sveta, hovoria a rozprávajú sa s prekríženými nohami, majú dvakrát ohnuté telo a pripomínajú tvar hada, bez toho, aby si vôbec udržali riadny postoj. Tiež som počul, že niektorí ľudia sa v noci vrátia do svojej spálne a ľahnú si na posteľ bez toho, aby si vyzuli topánky, a spia až do svitania. Ráno otvoria oči nie preto, aby sa modlili alebo venovali duchovným pobožnostiam, ale aby si najprv skontrolovali správy na mobilnom telefóne. Keď počas jedla vidia chutné jedlo alebo keď vidia mäso, hltavo sa doň pustia – nestarajú sa o to, či sa ostatným ujde, pokiaľ sú oni sýti – a potom sa rovno vrátia spať. Chýba im ľudská podoba vo všetkom, čo robia, správajú sa zhýralo a nespútane ako neverci, nedodržiavajú vôbec žiadne pravidlá, bez štipky poslušnosti alebo podriadenosti, presne ako zvieratá. Povedzte Mi, môže byť typ ľudí, ktorí majú takú vážnu darebácku prirodzenosť, spasený? (Nie.) Má teda nejaký zmysel, aby verili v Boha? Dokážu s kvalitou príliš slabou na to, aby vôbec dosiahla pravdu, rozumieť Božím slovám, keď ich čítajú? Môže byť ich práca bez akýchkoľvek pravidiel, pokiaľ ide o počínanie si, na požadovanej úrovni? Dokážu bez svedomia alebo rozumu prijať, keď počúvajú kázne a rozhovory o pravde v duchovnom spoločenstve? (Nie.) Tí, ktorí prejavujú takéto správanie, v podstate nemajú žiadnu ľudskú prirodzenosť, tak ako by mohli získať pravdu? Tí bez ľudskej prirodzenosti sú zvieratá, diabli, mŕtvi ľudia bez ducha, ktorí nedokážu porozumieť pravde, keď ju počujú, a nezaslúžia si ju počuť. Nechať ich porozumieť pravde a získať ju je ako nútiť ryby žiť na súši alebo nútiť ošípané lietať – nemožné! Predtým, keď sa hovorilo o tom, aké typy ľudí sú zvieratá, slovo „zvieratá“ sa často uvádzalo so slovom „pes“, takže sa nazývali „psie zvieratá“. Avšak po tom, čo som choval psov a bol s nimi v úzkom kontakte, som zistil, že psy majú tie najlepšie veci, ktoré ľuďom chýbajú: Správajú sa podľa pravidiel, sú poslušné a majú zmysel pre sebaúctu. Vymedzíš im hranicu na pohyb a budú sa pohybovať len v nej a bez výnimky vôbec nepôjdu na miesta, kam im zakážeš ísť. Ak náhodou prekročia hranicu, rýchlo sa stiahnu, nepretržite vrtia chvostom, prosia o odpustenie a priznávajú si chybu. Dokážu to ľudia? (Nie.) Ľudia to nedokážu. Hoci psy možno nerozumejú toľko ako ľudia, chápu jednu vec: „Toto je územie majiteľa, domov majiteľa. Idem tam, kam mi majiteľ dovolí, a vyhýbam sa miestam, kam mám zakázané chodiť.“ Aj bez toho, aby boli bité, sa zdržia toho, aby tam išli; majú zmysel pre sebaúctu. Dokonca aj psy vedia, čo je hanba, tak prečo nie ľudia? Je prehnané klasifikovať tých, ktorí nepoznajú hanbu, ako zvieratá? (Nie.) Vôbec to nie je prehnané; väčšina ľudí nemá ani len cnosti psa. V budúcnosti, keď povieme, že niektorí ľudia sú zvieratá, už ich nemôžeme nazývať „psie zvieratá“; to by bola urážka psov, pretože títo ľudia, tieto zvieratá, sú ešte horší ako psy. Preto, len čo takíto ľudia spôsobia vyrušovanie v cirkevnom živote alebo pri vykonávaní povinností bratov a sestier, musia byť okamžite vyčistení – je to len rozumné, opodstatnené a vôbec nie prehnané. To nie je nedostatok lásky; to je konanie na základe princípu. Aj keď tí, ktorí sú zhýralí a nespútaní, vykazujú nejaké výsledky vo svojich povinnostiach, môžu byť spasení? Sú to ľudia, ktorí prijímajú pravdu? Nedokážu ani obmedziť svoje vlastné konanie, tak ako by mohli prijať pravdu? Nedokážu si udržať vlastnú integritu a dôstojnosť, tak ako by mohli vstúpiť do pravdy-reality? To je nemožné. Preto zaobchádzať s týmito jednotlivcami takýmto spôsobom nie je vôbec prehnané; je to úplne založené na princípe a úplne s cieľom ochrániť Boží vyvolený ľud pred satanovými vyrušeniami. Stručne povedané, po odhalení takýchto jednotlivcov by sa s nimi malo zaobchádzať podľa niekoľkých princípov, ktoré som práve spomenul. Je prehnané kategorizovať ľudí, ktorí sú skutočne zhýralí a nespútaní a ktorí sa skutočne oddávajú telu bez akéhokoľvek dekóra svätých, ako nevercov a pochybovačov? (Nie.) Keďže sú kategorizovaní ako neverci a pochybovači, zahrnúť ich medzi rôzne typy zlých ľudí, ktorých by mala cirkev vyčistiť, nie je prehnané. Ľudia, ktorí nedokážu obmedziť ani svoje vlastné správanie a vystupovanie, určite nedokážu prijať pravdu. Nie sú tí, ktorí nedokážu prijať pravdu, nepriateľmi pravdy? (Áno, sú.) Je prehnané charakterizovať tých, ktorí sú nepriateľmi pravdy, ako zlých ľudí? (Nie.) Vôbec to nie je prehnané. Preto sú princípy zaobchádzania s nimi úplne primerané.