II. Boží ľud

Po duchovnom spoločenstve o prejavoch verných robotníkov si pohovorme o prejavoch iného typu ľudí. Títo jedinci po vypočutí rôznych Božích odhalení a súdov o skazených povahách všetkých druhov ľudí pri porovnaní viac premýšľajú o svojich vlastných rôznych minulých odhaleniach skazenej povahy a o rôznych postojoch k Bohu a pravde, ktoré vznikajú pod nadvládou ich skazenej povahy – začínajú uvažovať o svojich rôznych prejavoch a spoznávať ich, porovnávať sa s Božími slovami, skúmať svoj postoj k povinnosti a skúmať rôzne skazenosti, ktoré odhaľujú pri konaní svojej povinnosti a uprostred rôznych osôb, udalostí a vecí, ktoré Boh pripravil. Skúmajú a spoznávajú sa v každom jednom detaile, pričom sa snažia prijať Boží súd, odhalenie a disciplinovanie. V čom sú títo jedinci lepší ako robotníci? Dokážu iniciatívne a pozitívne prijímať pravdu, Božie slová a každú skazenú povahu, ktorú Boh odhalil. Hoci niekedy môžu byť negatívni, vyhýbaví alebo dokonca uvažujú o tom, že sa vzdajú, bez ohľadu na všetko majú v sebe stále hnaciu silu, ktorá ich núti prijať pravdu. Aká je to hnacia sila? Je to toto: „Božie slová môžu zmeniť ľudí. Pokiaľ človek prijme pravdu, všetky tieto problémy a skazené povahy sa dajú vyriešiť a človek potom môže byť spasený. Ak chcem byť spasený, musím spolupracovať s Božím dielom a prijať pravdu.“ Napríklad keď niektorí počujú pravdu o tom, ako byť čestným človekom, začnú o sebe uvažovať a jasnejšie vidia nečestnosť a podvody, ktorých sa dopúšťajú, ako aj svoje zákerné a podlé stránky. Spomínajú si na svoje minulé lži a podvodné spôsoby, ktoré im zostávajú v srdci alebo v dojmoch a ktoré sa im v mysli prehrávajú znova a znova ako scény z filmu, takže sa cítia čoraz viac zahanbení, ubolení a zarmútení. Po neustálom sebaskúmaní a sebareflexii sa cítia ako zločinci, okamžite úplne ochabnú a nedokážu sa postaviť. Cítia, že nie sú dobrí ľudia, ale zlí, a myslia si, že majú šťastie, že priamo neodolávali Bohu, čo je naozaj len o chlp! Potom sa začnú prebúdzať, nechcú takto ako ľudia zlyhať, a dajú si predsavzatie: „Musím začať odznova a byť čestným človekom, inak ma Boh nedokáže spasiť. Aby som bol spasený, musím byť čestným človekom. Rozhodne sa teraz nemôžem vzdať!“ Bez ohľadu na to, či títo ľudia prijmú pravdu skôr alebo neskôr, a bez ohľadu na to, či je ich chápanie Božích slov hlboké alebo plytké, ich postoj k Božím slovám nie je pohŕdavý, a už vôbec to nie je odpor ani odolávanie. Namiesto toho aktívne uznávajú a prijímajú Božie slová a potom sú vždy pripravení uviesť ich do praxe. Keď konajú alebo si konajú povinnosti, robia všetko pre to, aby hľadali princípy v Božích slovách a potom vedome konali podľa týchto princípov. Aj keď niekedy nedokážu nájsť konkrétne princípy alebo pochopiť smer, ich úmyslom je dobre konať svoju povinnosť, konať ju v súlade s Božími úmyslami a v zhode s pravdou-princípmi. Ľudská prirodzenosť týchto ľudí a robotníkov je zväčša rovnaká, bez rozdielu medzi vysokou a nízkou alebo medzi vznešenou a prízemnou. Samozrejme, mnohí ľudia tohto typu sa považujú za takých, ktorí „majú dobrú ľudskú prirodzenosť, skutočne veria v Boha a ako veriaci v Boha dokážu zanechať veci, a sú ochotní zaplatiť cenu a znášať útrapy, aby konali svoju povinnosť“. V čom je však rozdiel medzi týmito ľuďmi a robotníkmi? Po vypočutí Božích slov súdu a odhalenia ľudí nie je ich postojom ignorovanie, nie je to únik, ale aktívne a úprimné prijatie. Aj keď sa po vypočutí týchto slov cítia smutne a skormútene, dokonca vyjadrujú hnev voči svojej vlastnej odhalenej skazenosti, nakoniec sú stále schopní správne im čeliť, aktívne ich prijať a proaktívne ich praktizovať a vstupovať do nich. Nie je to tiež jeden typ človeka? (Áno.) Nie sú títo ľudia do istej miery reprezentatívni? (Áno.) Je takýchto ľudí veľa? (Nie je ich veľa.) Hoci ich teraz nie je veľa, je nádej, že ich počet porastie. Do akej kategórie by sa teda mali títo ľudia zaradiť? Môžu tieto konkrétne prejavy naznačovať, že títo ľudia milujú pravdu a sú schopní ju prijať? (Áno.) Môžu. Hoci niektorí ľudia so slabšími schopnosťami chápania prijímajú pravdu pomalšie, hlboko v srdci ju prijímajú a majú postoj aktívneho vstupu do nej. Kedykoľvek niekto v duchovnom spoločenstve hovorí o novom svetle alebo o cestách praktizovania, ktoré sú v súlade s pravdou-princípmi, rozžiaria sa im oči, ich srdce je osvietené, cítia radosť a myslia si: „Konečne niekto hovoril v duchovnom spoločenstve o tomto svetle. To je to, čo mi chýba.“ Vždy dokážu pochopiť, čo im chýba, získať svetlo a osvietenie, ktoré naliehavo potrebujú a ktoré im chýba, a nájsť pravdu-princípy, ktoré potrebujú, z pravého skúsenostného porozumenia, o ktorom ich bratia a sestry hovoria v duchovnom spoločenstve. Netúži ich srdce na základe týchto konkrétnych prejavov po pravde? (Áno.) Ak povieme, že títo ľudia milujú pravdu, nejde o veľmi objektívne ani presné tvrdenie. Na základe svojich konkrétnych prejavov však títo ľudia skutočne túžia po pravde. Odkiaľ pochádza táto túžba? Pochádza z ich nádeje, že vyriešia svoje skazené povahy, z ich nádeje, že vyriešia rôzne problémy a ťažkosti, s ktorými sa stretávajú pri vstupe do života, a z ich nádeje, že dosiahnu pokrok v pravde a ponoria sa hlbšie, ako aj z ich nádeje, že budú schopní skutočne konať podľa princípov, mať cestu pre praktizovanie, že z odhalení svojich skazených pováh presnejšie spoznajú, aká je podstata ich skazených pováh a ako ich vyriešiť a odvrhnúť. Aj keď títo ľudia často žijú v skazených povahách, ako sú súperenie o postavenie, tvrdohlavé trvanie na svojom a samospravodlivosť, arogantnosť, nečestnosť či dokonca neoblomnosť, prostredníctvom neustáleho jedenia a pitia Božích slov a zažívania Božieho diela budú tieto zjavné problémy postupne preskúmané a identifikované. Potom ich dokážu rozpoznať ako problémy, odhalenia skazených pováh, ktoré nie sú v súlade s pravdou a ktoré Boh nenávidí. Keď si uvedomia svoje skazené povahy, ešte viac ich túžia vyriešiť a odvrhnúť. To je jeden zo zdrojov ich túžby po pravde. Inými slovami, majú potrebu vyriešiť svoje skazené povahy, naliehavé zmýšľanie odvrhnúť svoje skazené povahy. Zároveň, bez ohľadu na to, akú skazenú povahu podľa svojho zistenia odhalili, alebo na aké problémy či ťažkosti narazia, ešte viac túžia nájsť presné odpovede v Božích slovách a porozumieť, čo Boh od človeka vyžaduje a aké pravdy a Božie slová by mali použiť na ich vyriešenie. Toto sú ich konkrétne prejavy a zdroje túžby po pravde. Je toto tvrdenie objektívne? (Áno.) O týchto ľuďoch sa nedá povedať, že milujú pravdu. Ak by milovali pravdu, boli by veľmi iniciatívni a ich rôzne prejavy by boli pozitívnejšie. No na základe rôznych prejavov týchto ľudí a ich skutočného duchovného postavenia nedosiahli bod, v ktorom by milovali pravdu, ale iba po nej túžia. Toto tvrdenie je už dosť objektívne. Takže keď sa pozrieme na rôzne prejavy týchto ľudí, do ktorej kategórie by sa mali zaradiť? Presne povedané, títo ľudia patria do kategórie Božieho ľudu. Toto tvrdenie má svoj základ. Aký základ? Skazené povahy týchto ľudí sú rovnaké ako u ostatných. Pokiaľ ide o ľudskú prirodzenosť, nedá sa povedať, že ich ľudská prirodzenosť je dobrá, ani sa nedá povedať, že sú v Božích očiach dokonalí; väčšina z nich má priemernú ľudskú prirodzenosť. Čo tu znamená „priemernú“? Znamená to, že majú určitú úroveň svedomia a rozumu. To však nie je najdôležitejší aspekt. Čo je najdôležitejšie? Je to to, že keď počujú Božie slová a Božie požiadavky, keď počujú o skazených povahách rôznych ľudí odhalených Božími slovami, nie sú ľahostajní, ale sú pohnutí a budú konať. Čo znamená konať? Znamená to, že po vypočutí týchto Božích slov a týchto právd už nechcú žiť v skazených povahách a pokračovať vo svojom predchádzajúcom spôsobe života. Namiesto toho sa snažia zmeniť rôzne myšlienky, názory a spôsoby existencie a životného štýlu, na ktoré sa predtým spoliehali. Zároveň aktívne hľadajú pravdu pri konaní svojej povinnosti a v rôznych okolnostiach, ktoré Boh pripravil, pričom používajú Božie slová ako základ a princípy pre praktizovanie, namiesto toho, aby boli bezohľadní a svojvoľní. Z hľadiska ich ľudskej prirodzenosti, kvality, ich postojov a názorov na Božie slová, Božie dielo, Božie požiadavky a tak ďalej, sú títo ľudia presne tí, ktorých Boh zamýšľa spasiť. Majú väčšiu nádej na odvrhnutie svojich skazených pováh a na spásu ako robotníci. Iba tí, ktorí prijímajú pravdu a dokážu odvrhnúť svoje skazené povahy, aby boli spasení, sa považujú za Boží ľud. Nie je táto definícia celkom priliehavá? (Áno.) Je najpriliehavejšia. Byť spasený neznamená len vynaložiť trochu úsilia a zaplatiť malú cenu, aby bol človek schopný zostať, a potom je všetko vyriešené. Aký je stav tých, ktorí môžu byť spasení? Je to stav, v ktorom sa prostredníctvom prijímania a zažívania Božích slov a diela vyriešia ich skazené povahy. V tomto procese spoznávajú Boha, rozumejú svojim vlastným skazeným povahám a majú skutočné a konkrétne skúsenosti s Božími slovami, a tak sú schopní svedčiť o Bohu – sú schopní podať svedectvo o Bohu. O akých aspektoch Boha podávajú svedectvo? Podávajú svedectvo o Božích úmysloch, Božej povahe, o tom, čo Boh má a čím je, o Božej identite a o tom, že Boh je Stvoriteľ. Toto sa môže prejaviť v človeku po dosiahnutí spásy. Prečo môžu ľudia dosiahnuť tieto výsledky po tom, čo sú spasení? Nie je to preto, lebo sa považujú za takých, ktorí „majú dobrú ľudskú prirodzenosť, skutočne veria v Boha a ako veriaci v Boha dokážu zanechať veci a sú ochotní zaplatiť cenu, aby konali svoju povinnosť“. Jediným dôvodom – a najdôležitejším bodom – je, že dokážu prijať Božie slová ako svoj život, sú schopní praktizovať pravdu, aby odvrhli svoje skazené povahy, odložia svoje pôvodné, staré spôsoby života a názory na život a prijímajú Božie slová ako svoj nový život. Používajú Božie slová ako základ svojho počínania, konania vecí, nasledovania Boha, podriaďovania sa Bohu a uspokojovania Boha. To je výsledok, ktorý sa dá u takýchto ľudí dosiahnuť. Čo je najdôležitejším aspektom pre dosiahnutie spásy? (Schopnosť prijať pravdu.) Správne. Schopnosť prijať pravdu je kľúčová.

Niektorí ľudia hovoria: „Ak sa vydám Bohu až do konca, požehná ma Boh hojne?“ Ak neprijímaš pravdu, ale stále dokážeš vytrvať v nasledovaní Boha až do konca, pracovať až do poslednej chvíle, pričom sa nedopustíš žiadnych veľkých priestupkov a neurazíš Božiu povahu, potom ťa za takýchto okolností bude Boh považovať za verného robotníka, ktorý smie zostať. Niektorí ľudia sa pýtajú: „Aké je to požehnanie, smieť zostať?“ Nie je to žiadne malé požehnanie! Ak bude príležitosť a možnosť, možno uvidíš Božiu pravú podobu, a to závisí od toho, čo Boh urobí v nasledujúcom veku. Ak bude príležitosť zostať a žiť o niekoľko desaťročí dlhšie, toto požehnanie je dosť významné. Ako sa toto požehnanie dosiahne? Dosahuje sa vernou prácou, pričom sa človek drží názoru: „Mám dobrú ľudskú prirodzenosť, skutočne verím v Boha, dokážem zanechať veci a som ochotný zaplatiť cenu a znášať útrapy, aby som konal svoju povinnosť.“ Nemali by robotníci dokázať byť spokojní? (Áno.) Mali by byť spokojní, že dosiahli toto požehnanie. Ty ani neprijímaš Božie slová, no pretože Boh vidí tvoju vernosť a schopnosť pracovať až do konca, bez toho, aby si počas tohto obdobia dezertoval, bez toho, aby si urazil Božiu povahu alebo porušil Jeho správne ustanovenia, bez toho, aby si sa dopustil veľkých priestupkov, udeľuje ti toto požehnanie a milosť – od stvorenia ľudstva je to najväčší dar, aký Boh dáva skazeným ľuďom, ktorí len verne pracovali, ale nedosiahli spásu. Vynaložil si len trochu úsilia a ani neprijímaš Božie slová – môcť prijať také veľké požehnanie je už dosť dobré; je to nesmierna Božia milosť. Ďalšou kategóriou je Boží ľud, o ktorom sme práve hovorili. Požehnania, ktoré prijíma Boží ľud, sú určite väčšie ako tie, ktoré prijímajú robotníci. Aké je teda požehnanie Božieho ľudu? Samozrejme, nie je to také jednoduché, ako len môcť zostať alebo mať príležitosť vidieť Božiu pravú podobu. Je oveľa viac požehnaní, ale nebudeme tu o nich diskutovať. Hovoriť o tom nie je realistické, a okrem toho, aj keby som vám to povedal, teraz by ste tomu neporozumeli ani to nedosiahli. Boží ľud sú tí, ktorých Boh zamýšľa spasiť, a spomedzi celého ľudstva prijímajú najväčšie požehnania; to v žiadnom prípade nie je prehnané. Prečo je to tak? Pretože v Božom diele, v diele Božieho šesťtisícročného plánu riadenia na spásu ľudstva, Boží ľud tým, že dokáže prijať Božie slová, tým, že dokáže zaobchádzať s Božími slovami ako s pravdou a ako s princípmi pre svoju existenciu, a tým, že si z Božích slov urobí svoj život, odvrhol satanskú skazenú povahu a žil Božie slová, čím podal silné a zvučné svedectvo o Bohu. Sú schopní použiť to, čo žijú, svoj život, na to, aby satanovi zasadili úder a zahanbili ho, schopní svedčiť o Bohu medzi ľudstvom, a tak priniesť Bohu slávu. Preto je Boží ľud tým, koho Boh zamýšľa spasiť, a tým, kto prijíma spásu. Niektorí ľudia hovoria: „Keďže títo jedinci si dokážu urobiť z Božích slov svoj život, žiť Božie slová a svedčiť o Bohu, robí to z nich Božích milovaných synov, tých, v ktorých má Boh zaľúbenie?“ Príliš veľa premýšľaš; je dosť dobré byť jedným z Božieho ľudu. Ak ťa Boh nazve Svojím synom, Svojím dieťaťom alebo Svojím milovaným synom, je to Božia vec, ale bez ohľadu na to, kedy, nikdy sa nesmieš sám vyhlasovať za Božieho milovaného syna, Božieho syna alebo Božieho miláčika. Nerob o sebe takéto vyhlásenia a nepovažuj sa za takého; si stvorená bytosť – to je správne. Aj keby si bol jedného dňa povolaný medzi Boží ľud, alebo si sa už vydal na cestu spásy, stále si len stvorená bytosť. Ak takto premýšľaš, dokazuje to, že cesta, po ktorej kráčaš, je správna. Ak vždy hľadáš, aby si bol Božím milovaným synom, bol milovaný Bohom, bol Bohom obľúbený, potom je cesta, po ktorej kráčaš, nesprávna; táto cesta nikam nevedie a nemal by si sa oddávať takýmto zbožným prianiam. Bez ohľadu na to, či Boh niekedy povedal také slová, alebo dal ľuďom taký sľub, nemal by si sa takto považovať; nie je to to, čo by si sa mal snažiť dosiahnuť. Byť jedným z Božieho ľudu je už dosť dobré; Boží ľud už spĺňa štandard stvorených bytostí – je len škoda, že ním ešte nie si. Takže sa neusiluj o tie hmlisté, iluzórne, prázdne veci. Byť schopný usilovať sa o spásu je už do istej miery vykročením na cestu spásy. Hlavné charakteristiky Božieho ľudu sú tie, že sú schopní prijať pravdu a prejavujú lásku k pravde. V procese zažívania Božieho diela a usilovania sa o spásu môžu byť ich skazené povahy, staré myšlienky a rôzne negatívne stavy a prejavy súvisiace s ich skazenými povahami v rôznej miere vyriešené, odvrhnuté a zmenené. Potom môžu žiť podľa Božích požiadaviek, aby boli čestnými ľuďmi, ľuďmi, ktorí rozumejú pravde-princípom, ľuďmi, ktorí majú vernosť a podriadenosť, a ľuďmi, ktorí sa dokážu báť Boha a vyhýbať sa zlu. Pokiaľ ide o to, ako byť jedným z Božieho ľudu, ktorý je na požadovanej úrovni a spĺňa kritériá, o tom sa tu nebudeme podrobne rozpisovať; to nie je témou nášho dnešného duchovného spoločenstva.

III. Najatí pracovníci

Okrem robotníkov a Božieho ľudu je tu ešte jedna kategória jednotlivcov, ktorí sú najúbohejší spomedzi tých, ktorých si Boh vyvolil. Po vypočutí rôznych právd vyjadrených Bohom a rôznych slov Jeho odhalenia ľudstvu ich správanie, to, čo žijú, a ich snahy nevykazujú vôbec žiadnu zmenu. Bez ohľadu na to, ako s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, zostávajú ľahostajní: „Nechcem sa zmeniť. Budem si žiť, ako chcem, a nikto ma nemôže ovládať. Robte si, čo chcete, je mi to jedno! Teraz nemám dobrú náladu, takže by ma nikto z vás nemal provokovať. Ak to urobíte, nebudem k vám slušný!“ Nepovažujú sa za takých s jednoznačným postojom alebo názorom: „Mám dobrú ľudskú prirodzenosť, skutočne verím v Boha, dokážem zanechať veci a som ochotný znášať útrapy a zaplatiť cenu“, ale medzi bratmi a sestrami prejavujú ešte jednoznačnejší postoj. Aký je to postoj? Je to postoj: „Budem konať, ako chcem, robiť, čo si želám. Nikto by ma nemal nútiť prijať pravdu, nikto by sa ma nemal snažiť zmeniť. Každý, kto sa na mňa snaží naliehať, aby som prijal pravdu, si len koleduje o problémy, a ak sa ma niekto pokúsi orezať, budem s ním bojovať na život a na smrť!“ Nemajú ani najmenší záujem o žiadnu vetu, ktorú Boh vyslovil, ani o dielo, ktoré Boh koná. Samozrejme, pokiaľ ide o skazené povahy ľudí a princípy konania, ako aj o postoj, ktorý by ľudia mali mať k Bohu, a o princípy, ktoré by sa mali dodržiavať v medziľudských vzťahoch – ktoré bratia a sestry spomínajú počas zhromaždení alebo pri konaní svojej povinnosti – pristupujú k nim s pohŕdavým postojom. Niektorí jednotlivci konajú povinnosť, ale úplne ignorujú princípy vyžadované Božím domom a robia veci tak, ako si naplánovali. Hneď ako s nimi dohovoríš v duchovnom spoločenstve o princípoch, do očí s tebou súhlasia, ale potom sa otočia a začnú konať bezohľadne a svojvoľne, pričom ukazujú svoju démonickú stránku. Sú aj jednotlivci, ktorí navonok vyzerajú ako slušní ľudia, ale keď sa s nimi rozprávaš alebo chatuješ, ich názory sú nesprávne, ich tón je nesprávny, a čo je ešte dôležitejšie, ich povaha je nesprávna, takže sa s nimi nedá viesť rozhovor. Keď sa ich opýtaš: „Existuje na svete Boh?“, povedia: „Neviem.“ Ty povieš: „Toto by sa malo robiť takto, je to Boží úmysel.“ Oni odpovedia: „Zdám sa ti nepríjemný? Chceš mi robiť problémy? Snažíš sa ma vypudiť?“ Ty povieš: „Takéto konanie je šírenie predstáv a ventilovanie negativity, čo by mohlo spôsobiť, že niektorí noví veriaci zakopnú. Musíme sa držať pravidiel Božieho domu a musíme mať jasno v princípoch, ktoré by sa mali dodržiavať vo vzájomných vzťahoch a stykoch medzi ľuďmi. Ak to, čo sa hovorí a robí, nemôže druhých povzniesť alebo im pomôcť, prinajmenšom by to nemalo mať na nich negatívny vplyv. To je rozum, ktorý by mal mať niekto s normálnou ľudskou prirodzenosťou.“ Oni povedia: „Hovoriť mi o normálnej ľudskej prirodzenosti, poučovať ma o pravidlách, kto si myslíš, že si? Čo je zlé na tom, že ventilujem negativitu? Ak nový veriaci zakopne, je o jedného nového veriaceho menej – ušetrí mi to mrzutosť z toho, že sa na neho musím pozerať!“ Hovoriť s nimi o pravidlách je zbytočné, a takisto je to aj s diskusiou o ľudskej prirodzenosti. A čo duchovné spoločenstvo o pravde, duchovné spoločenstvo o Božích slovách? Nepočúvajú ani duchovné spoločenstvo o Božích slovách. Nikto sa ich neodváži kritizovať, nikto sa neodváži ich obťažovať ani provokovať. Sú v cirkvi takíto ľudia? (Áno.) Medzi tými, ktorí boli vyčistení, sú skutočne takíto jednotlivci. Sú títo ľudia robotníci, Boží ľud, alebo čo? (Sú to ľudia, ktorí boli vyradení.) Prečo boli vyradení? (Pretože neprijímali pravdu; pretože mali odpor k pravde.) Toto je podstata problému. Prečo teda neprijímajú pravdu? Prečo majú odpor k pravde? Aká je hlavná príčina? (Podstata týchto ľudí je podstata pochybovačov.) Správne, ich podstata je podstata pochybovačov. V cirkvi je dosť veľa pochybovačov, ale sú všetci pochybovači takíto? (Nie.) Sú títo jednotlivci, ktorým chýbajú aj najzákladnejšie ľudské morálne zásady a výchova – vyradení len preto, že sú pochybovači? Prečo sú vyradení? V konečnom dôsledku je to problém ľudskej prirodzenosti; títo ľudia majú zlú, zlomyseľnú ľudskú prirodzenosť. Presne povedané, chýba im ľudská prirodzenosť. Keď im chýba ľudská prirodzenosť, čím sú? Sú to ľudia s diabolskou prirodzenosťou. Akí sú ľudia s diabolskou prirodzenosťou v porovnaní so zvieratami? Myslím si, že sú ešte horší ako zvieratá; niektoré zvieratá dokážu byť poslušné a vyhýbať sa zlému konaniu. Napríklad psy môžu byť dosť dobré; niektoré psy sú skutočne skvelými domácimi miláčikmi a výnimočne dobre vychádzajú s ľuďmi! Sú obzvlášť poslušné a rozumné, rozumejú všetkému, čo ľudia hovoria, a sú vhodné na chov v interiéri. Takéto psy sú oveľa lepšie ako neposlušní ľudia. Je veľa ľudí, ktorí sú ešte horší ako dobré psy. Sú potom ešte ľuďmi? Nie, nie sú to ľudia; sú to neľudia. Mnoho ľudí nerozumie ľudskej reči; je nemožné s nimi komunikovať. Neprijímajú pravdu bez ohľadu na to, ako sa o nej hovorí v duchovnom spoločenstve, sťažujú sa, keď sú orezávaní, a keď ich vyradia, začnú vulgárne nadávať, pričom neprejavujú žiadnu zmenu bez ohľadu na to, koľko rokov veria. Môžu takíto ľudia ešte zostať v Božom dome? (Nie.) Nemôžu zostať. Do akej kategórie by sa mali takíto jednotlivci zaradiť? Po prvé, mali by byť títo jednotlivci zaradení medzi Boží vyvolený ľud? (Nie.) Ak nie sú medzi Božími vyvolenými, do akej kategórie by mali byť zaradení? Nebyť medzi Božími vyvolenými – ako by sa to malo interpretovať? Znamená to, že z pohľadu ľudskej prirodzenosti, ktorú prejavujú a žijú, to nie je jednoduchá záležitosť bytia pochybovačmi; ich podstata nie je ľudská. Je veľa takých, ktorí sú pochybovačmi – sú všetci takí zlí a zlomyseľní ako títo jednotlivci? Nie. Dokonca ani medzi nevercami nie je každý taký zlý; niektorí ľudia majú najzákladnejšie morálne štandardy. A čo títo jednotlivci? Chýbajú im aj najzákladnejšie morálne zásady a výchova, akú majú neverci; ich odhalenia a to, čo žijú, presne povedané, nespĺňajú štandardy ľudskej morálky. Podstatou týchto ľudí je diabolskosť. Z pohľadu ich podstaty, spasí ich teda Boh? (Nie.) Boh ich nespasí. A prečo je to tak? Pretože ich ľudská prirodzenosť je zlá a zlomyseľná, je to démonická prirodzenosť, a preto majú odpor k pravde a odolávajú jej. Takéto slová sú vlastne ich povyšovaním; presnejšie povedané, títo jednotlivci majú odpor k pozitívnym veciam a nenávidia ich, nedosiahnu úroveň odporovania pravde a jej neprijímania. Majú odpor k najzákladnejším pozitívnym veciam, nenávidia ich a odolávajú im; pravidlá, ktoré by mal človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou dodržiavať, a výchova, ktorú by mal mať, to všetko sú veci, ktoré ich odpudzujú. Dokážu prijať pravdu? (Na to nestačia.) Správne, na to nestačia; nie sú ani robotníci. Niektorí ľudia hovoria: „Keďže nie sú ani robotníci, za čo sa považujú v Božom dome? Ako sa dostali do Božieho domu?“ Ak by sme ich mali vysvetliť, zaradiť ich do kategórie, títo jednotlivci sú, presne povedané, ako najatí pracovníci alebo dočasní pracovníci privezení spomedzi nevercov. Je význam tohto jasný? Toto je ich kategória, ako aj úloha, ktorú hrajú v Božom dome. Nie sú ani robotníci; nepovažujem ich za robotníkov, nie sú toho hodní! Pracovníci majú vlastnosti ako dobrá ľudská prirodzenosť, skutočná viera v Boha, ochota zaplatiť cenu a schopnosť znášať útrapy, a tieto veci aj žijú. Týmto jednotlivcom chýbajú aj tieto vlastnosti, takže ich zaradenie do kategórie najatých pracovníkov je už prejavom najväčšej láskavosti a je to veľmi zdvorilé. Čo znamená byť najatým pracovníkom alebo dočasným pracovníkom? Znamená to, že Boží dom z dôvodu osobitných potrieb počas určitých období najíma niektorých jednotlivcov, ktorí nesúvisia so spásou, aby dokončili určité úlohy. Po dokončení týchto úloh sa odhalí pravá tvár týchto jednotlivcov. Boží vyvolený ľud si v styku s nimi dosť vytrpel, znechutili sa mu až do neúnosnej miery a tiež ich dostatočne rozlíšil. Za takýchto okolností by mali byť títo jednotlivci vyčistení; toto je najvhodnejší čas na takéto kroky. Bolo práve teraz jasne vysvetlené, ako títo jednotlivci vznikajú? (Áno.) Sú to najatí pracovníci, ktorí nesúvisia so spásou a ktorí sú prijatí počas osobitných období práce cirkvi. Po tom, čo nejaký čas robia príležitostné práce a poskytujú služby, sa títo jednotlivci dopúšťajú v Božom dome bezohľadných neprávostí, spôsobujú početné narušenia a vyrušenia. Úloha, ktorú hrajú, je úloha negatívnych postáv. Plne odzrkadľujú pravú tvár satana a diablov, vyrušujú prácu cirkvi a ničia poriadok cirkevného života. Konkrétnejšie sa dá povedať, že títo jednotlivci výrazne poškodzujú záujmy Božieho domu, napríklad poškodzujú mnohé zariadenia, stroje, cenné predmety a tak ďalej v Božom dome. Dá sa povedať, že činy a správanie týchto jednotlivcov vyvolali všeobecný hnev. Samozrejme, viacerým ľuďom tiež umožnili poučiť sa a získať schopnosť rozlišovať, naučiť sa, čo je diabol a čo znamená chýbajúca ľudská prirodzenosť, a jasne vidieť pravú tvár pochybovačov; umožnili ľuďom jasným a konkrétnejším spôsobom vidieť, aké sú myšlienky a názory pochybovačov, o čo sa usilujú, po čom túžia hlboko vo svojich srdciach, aký postoj majú k Bohu a k pravde a aký postoj majú k svojim povinnostiam a k pozitívnym veciam, a dokonca aj postoje, ktoré títo jednotlivci majú k určitým nariadeniam vydaným Božím domom, a tak ďalej. Keď sa to stane takto konkrétnym, spôsob, akým títo jednotlivci žijú svoju ľudskú prirodzenosť, ich ľudská prirodzenosť-podstata a to, o čo sa usilujú, sú úplne odhalené. Ponechať týchto jednotlivcov v cirkvi sa potom zdá byť zbytočné; spôsobí to veľkú škodu Božiemu vyvolenému ľudu a vôbec mu to neprospeje. Toto je čas, aby odišli. Ak teda povieme, že Boží dom im dal dosť času a príležitostí na prijatie pravdy a uctievanie Boha, je toto tvrdenie správne? (Nie.) Ako by sa to teda malo povedať? Boží dom im dal dostatok príležitostí a dosť času na to, aby sa obrátili, ale konečný výsledok odhaľuje skutočnosť: Diabol je vždy diabol v každom čase a nikdy sa nemôže zmeniť. Toto je skutočnosť. Je možné prinútiť veľkého červeného draka, aby uznal Božie postavenie a identitu? Prinútiť týchto ľudí s démonickou prirodzenosťou, aby sa zmenili a dodržiavali nejaké pravidlá – dá sa to dosiahnuť? (Nie.) Nemôžu to dosiahnuť. Príležitosti sa im nedávajú na to, aby prijali pravdu, uznali dielo vykonané Bohom alebo konali podľa pravdy-princípov, ale aby dostali možnosť sa obrátiť. Ak by bol čo i len najmenší náznak, že sa obrátili, ich prípadný výsledok by sa mohol zmeniť. Títo ľudia však nevedia, čo je pre nich dobré; ich démonická prirodzenosť bude vždy len taká. Bez ohľadu na to, koľko času alebo koľko príležitostí dostanú, to, čo žijú, a ich podstata sa nezmenia; to je skutočnosť. Preto konečným spôsobom, ako s týmito ľuďmi naložiť, je zbaviť ich povinností, nechať ich opustiť cirkev a zabezpečiť, aby už nemali žiadne väzby ani vzťah s Božím domom. Sú jednotlivci, ktorým bude ľúto, že odchádzajú, a budú ich ľutovať so slovami: „Títo ľudia sú ešte dosť mladí; časom by z nich boli vynikajúci ľudia. Majú veľmi dobrú kvalitu, sú takí nadaní a talentovaní – aké skvelé by bolo, keby mohli prijať pravdu! Ak Boží dom dokáže byť láskavejší a tolerantnejší a dať im viac možností na pokánie, možno sa veci skončia inak, keď budú starší“? Akí ľudia takto premýšľajú? (Popletení ľudia, zmätení ľudia.) Správne. Všetko sú to popletení, zmätení ľudia – jednoducho darebáci! Boh takýchto ľudí nespasí a Boží dom im nedovolí zostať – čo je na nich hodné ľútosti? Boh hovorí, že takýchto ľudí nespasí, no ty navrhuješ dať im možnosť pokánia. Dokážeš spasiť ľudí? Nejdeš tým proti Bohu? Snažíš sa, aby si ostatní mysleli, že si láskavejší ako Boh? Máš pravdu-realitu? Dokážeš prezrieť podstatu človeka? Kto dokáže spasiť ľudí, Boh alebo ty? Odvážiť sa ísť proti Bohu – to je príliš arogantné, samospravodlivé a bez rozumu, nie? Nie je to veľká vzbura? Nie je to tak, že satan a zlí duchovia sa reinkarnovali a vždy sa tešia z toho, že idú proti Bohu? Pochybovači, o ktorých sa práve hovorilo, sú menej ako zvieratá. Akokoľvek sa im v duchovnom spoločenstve hovorí o pravde, je to zbytočné; dokonca aj ich orezávanie je márne. Dá sa povedať, že majú satanskú prirodzenosť a nikdy sa nezmenia. Ak chce niekto dať tým, ktorí sú satanovho druhu, možnosť pokánia, nech sa o takých ľudí postará; uvidíme, či naozaj majú tú lásku. Tí pochybovači, ktorí vôbec neprijímajú pravdu, sú v cirkvi najhorší; všetci sú ako zvieratá, nerozumní a neschopní spásy. Či už v minulosti alebo v súčasnosti, cirkev s nimi zaobchádzala najvhodnejšie; cirkev im preukázala nesmiernu trpezlivosť a toleranciu a dala im dostatok príležitostí. Dodnes sa však vôbec nezmenili, dokonca sa vo svojich spôsoboch ešte zhoršili. Na začiatku, keď títo ľudia prichádzajú veriť v Boha so svojimi predstavami, domnienkami a túžbou po požehnaniach, dokážu byť trochu zdržanliví a konajú svoje povinnosti s určitým nadšením a zápalom. Keď však nakoniec vidia, že „veriť v Boha znamená usilovať sa o pravdu, poznať Božie dielo a podriaďovať sa Bohu, a to je všetko“, ich postoj k Bohu a k pravde, ako aj ich pravá tvár, sú dôkladne odhalené. Čo sa odhalí? Nielenže im chýba ľudská prirodzenosť, svedomie a rozum, ale sú aj mimoriadne suroví, podlí a hrubí. Pohŕdajú Bohom a pravdou a dokonca sa k požiadavkám a pravidlám Božieho domu – a k Božím správnym ustanoveniam – správajú s nepriateľstvom a vzdorom. Tieto ich prejavy zintenzívnili nechuť a odpor, ktoré k nim cíti Boží vyvolený ľud, a tiež urýchlili tempo, akým ich Boží dom odstraňuje, a nakoniec rýchlo rozhodli o tom, či zostanú alebo odídu, rozhodli o ich výsledkoch a osudoch. Svoje výsledky a osudy si zaslúžili sami, neboli spôsobené podnecovaním ani navádzaním zo strany niekoho, ani tým, že by ich niekto nútil alebo pokúšal, a určite neboli spôsobené objektívnymi okolnosťami; svoje výsledky a osudy si spôsobili sami, boli spôsobené ich vlastnými voľbami a určené ich prirodzenosťou-podstatou a cestami, ktorými sa vydali. Výsledky a osudy týchto ľudí sú stanovené; len čo sú vyčistení z radov tých, ktorí konajú svoje povinnosti, potom už nie sú ani robotníci. Dobre si viete predstaviť, aký osud budú mať – nestojí to tu za zmienku, lebo si to nezaslúžia.