I. Byť schopný kedykoľvek odísť

Deviaty prejav je: „Byť schopný kedykoľvek odísť.“ Tento typ človeka, ktorý je schopný kedykoľvek opustiť Boží dom, neodchádza iba vtedy, keď sa stretne s mimoriadnou situáciou alebo s veľkou pohromou, ktorá presahuje to, čo dokáže zniesť priemerný človek, a prekračuje jeho limity. Naopak, je schopný odísť kedykoľvek – aj kvôli drobnej záležitosti. Aj drobná záležitosť môže spôsobiť, že už nechce konať svoju povinnosť, nechce už veriť v Boha a chce opustiť Boží dom. Tento typ človeka je tiež obrovským problémom. Navonok sa môže zdať o niečo lepší ako ľudia, ktorí sú judášmi, ale je schopný opustiť Boží dom kedykoľvek a kdekoľvek. To, či dokáže zapredať bratov a sestry, je neisté. Myslíte si, že takýto človek je spoľahlivý? (Nie.) Počína si teda podľa nejakých princípov? Má nejaký základ vo viere v Boha? (Nie.) Prejavuje nejaké známky skutočnej viery? (Nie.) Aký je to teda človek? (Pochybovač.) Verí v Boha a koná svoju povinnosť, akoby to bol všetko vtip. Je ako niekto, kto sa nevenuje riadnej práci a ide von kúpiť mlieko, ale keď na ulici zbadá živú scénu s akrobatmi alebo umelcami, nechá sa strhnúť vzrušením, zabudne na mlieko a nakoniec zdrží niečo dôležité. Ľudia tohto druhu pri ničom dlho nevydržia; sú polovičatí a vrtkaví. Ich viera v Boha je tiež založená na ich záujme – majú pocit, že veriť v Boha je celkom zábavné, ale v určitom bode, keď stratia záujem, okamžite odídu bez akéhokoľvek zdráhania. Niektorí sa po odchode hneď pustia do podnikania, iní sa usilujú o úradnícku kariéru, ďalší sa zapletú do romantických vzťahov a pripravujú sa na manželstvo a tí, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť, zamieria priamo do kasína. Ľudia hovoria, že keď niekoho nevidíte tri dni, mali by ste sa na neho pozerať novými očami. Pokiaľ ide o človeka, ktorý je schopný kedykoľvek opustiť Boží dom, ak ho nevidíte len jeden deň, keď ho znova stretnete, bude z neho úplne iný človek. Včera bol ešte slušne a riadne oblečený, vyzeral byť dobre vychovaný a reprezentatívny. Dokonca sa so slzami stekajúcimi po tvári modlil k Bohu a hovoril, že chce Bohu zasvätiť svoju mladosť a preliať svoju krv, zomrieť za Boha, byť verný až do smrti a vstúpiť do kráľovstva. Vykrikoval také vznešené heslá, ale krátko nato išiel do kasína. Včera s radosťou konal svoju povinnosť a počas zhromaždenia čítal Božie slová, pričom mu celá tvár žiarila a prekypoval nadšením, bol dojatý až k slzám. Ako to, že dnes utiekol do kasína? Neskoro do noci hral hazardné hry a ani mu nenapadlo ísť domov, dobre sa bavil a prekypoval nadšením. Včera sa ešte zúčastňoval na zhromaždeniach, ale dnes utiekol do kasína – ktorý prejav je teda jeho skutočným ja? (Jeho skutočným ja je ten druhý.) Ak človek nerozumie pravde, naozaj nedokáže prezrieť, čo je tento človek zač. Oba prejavy, pred aj po, v skutočnosti patria tej istej osobe – ako je teda možné, že sa zdá, akoby patrili dvom rôznym osobám? Takéhoto človeka väčšina ľudí neprezrie. Vidíš, že ako veriaci v Boha často navštevuje zhromaždenia, nepácha zlo a je celkom schopný znášať útrapy a platiť cenu pri konaní svojej povinnosti. Keď sedí pred počítačom, je sústredený a usilovný, tvrdo pracuje a vkladá do toho srdce. Pomyslel by si si, že ako človek veriaci v Boha by nemal hrať madžong, však? Ale už po jednom dni, čo ho nevidíš, utiekol do herne madžongu alebo do kasína hrať hazardné hry. A je to veru prvotriedny hráč madžongu – vôbec nevyzerá ako človek, ktorý verí v Boha! Úplne ťa zmiatol – je to človek, ktorý verí v Boha, alebo neverec, ktorý hrá madžong? Ako môže tak rýchlo meniť roly? Keď teda verí v Boha, má Boha v srdci? (Nie.) Verí v Boha len pre zábavu a na skrátenie času, aby videl, o čom je viera v Boha a či mu môže priniesť do života šťastie. Ak nie je šťastný, je schopný kedykoľvek odísť. Nikdy neplánuje veriť celý život a už vôbec neplánuje konať svoju povinnosť a po celý život nasledovať Boha. Čo teda plánuje? Berie to tak, že ak má skutočne veriť v Boha, prinajmenšom mu to nesmie brániť v zábave, nesmie to zahŕňať žiadnu prácu a zároveň mu to musí zaručiť šťastný život. Ak musí každý deň čítať Božie slová a hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, potom ho to nebude zaujímať ani tešiť. Keď ho to omrzí, opustí cirkev a utečie späť do sveta. Myslí si: „Život nie je ľahký, takže ľudia by sa nemali k sebe správať zle. Musíme byť pánmi svojho osudu a nesprávať sa zle k svojmu telu. Musíme si zabezpečiť, aby sme boli každý deň šťastní – to je jediný spôsob, ako žiť bezstarostný život. Viera v boha by sa nemala praktizovať zanovito. Pozrite sa, aký som bezstarostný – idem tam, kde je šťastie. Ak nie som šťastný, odídem. Prečo by som si mal komplikovať život? Byť schopný kedykoľvek odísť je moje najvyššie krédo, podľa ktorého si počínam. Byť naďalej ‚slobodomyseľným veriacim‘ – takýto život je pohodlný a bezstarostný!“ Aké piesne si často spievajú ľudia tohto druhu? „Nepýtaj sa ma, odkiaľ prichádzam, moja vlasť je ďaleko.“ Ak nie túto, čo iné spievajú? „Prečo si aspoň raz neužiť slobodu?“ Keď majú pocit, že je to už nudné alebo že to už nie je zábava, rýchlo odídu s myšlienkou: „Prečo sa držať jedného miesta, keď je na svete toho toľko, čo možno vidieť?“ Aké ďalšie slávne príslovie používajú? „Prečo sa vzdať celého lesa pre jeden strom?“ Čo myslíte – majú ľudia tohto druhu skutočnú vieru? (Nie, sú to pochybovači.) Pokiaľ ide o pochybovačov, keďže hovoríme o tom, že všetky ich problémy sú problémami ľudskej prirodzenosti, čo presne je zlé na ľudskej prirodzenosti takýchto ľudí? Myslíte si, že ľudia tohto druhu niekedy uvažovali o otázkach, ako by si ľudia mali počínať, akou cestou by mali kráčať alebo aký pohľad na život a hodnoty by mali počas života mať? (Nie.) Aký je teda problém s ľudskou prirodzenosťou tohto druhu človeka? (Tomuto druhu človeka chýba svedomie a rozum normálnej ľudskej prirodzenosti; neuvažuje o takýchto otázkach.) To je isté. Okrem toho, presne povedané, tento druh človeka nemá dušu; je to len chodiaca mŕtvola. Nemá žiadne vlastné požiadavky na to, ako si počínať alebo akou cestou by mal človek kráčať, ani o týchto veciach neuvažuje. Neuvažuje o týchto veciach preto, lebo hoci má navonok ľudský vzhľad, jeho podstata je v skutočnosti chodiacou mŕtvolou, dutou schránkou. Postoj tohto druhu človeka k záležitostiam ľudského života a prežitia je len tak sa pretĺkať životom. Konkrétne povedané, „pretĺkať sa životom“ znamená len sa tak motať a čakať na smrť, neučiť sa, zostávať v nevedomosti, tráviť dni jedlom, pitím a zábavou. Ide tam, kde je šťastie, a čokoľvek ho robí šťastným a radostným a prináša mu pohodlie pre telo, to aj robí. Ale vyhýba sa a drží sa ďaleko od všetkého, čo spôsobuje utrpenie jeho telu alebo mu prináša vnútornú bolesť. Jednoducho nechce, aby jeho telo znášalo útrapy. Sú však aj ľudia, ktorí zažívajú život znášaním útrap. Alebo tým, že podstupujú a zažívajú rôzne veci, spôsobujú, že ich život nie je prázdny a môžu z neho niečo získať. Nakoniec dospejú k záveru, akou cestou by mal človek kráčať a akým druhom človeka by mal byť. Prostredníctvom životných skúseností získavajú veľa. Na jednej strane sú schopní prezrieť určitých ľudí; zároveň dokážu dospieť k záveru, aké princípy a metódy by mal človek používať pri zaobchádzaní s rôznymi osobami, udalosťami a vecami a ako by mal žiť celý svoj život. Bez ohľadu na to, či je ich konečný záver v súlade s pravdou alebo proti nej, prinajmenšom o tom uvažovali. Na druhej strane, ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom, nemajú záujem usilovať sa o pravdu alebo konať svoju povinnosť vo viere v Boha. Vždy hľadajú príležitosti na uspokojenie svojich vlastných žiadostivých túžob a preferencií a nikdy sa nechcú usilovne naučiť určitú odbornú zručnosť pri konaní povinnosti, nechcú konať svoju povinnosť dobre ani žiť zmysluplný život. Chcú byť len ako neverci, každý deň šťastní a radostní. Preto, kamkoľvek idú, hľadajú zábavu a potešenie, len aby uspokojili svoje vlastné záujmy a zvedavosť. Ak musia neustále konať jednu povinnosť, stratia záujem a nemajú viac motiváciu v nej pokračovať. Postoj ľudí tohto druhu k životu je len tak sa ním pretĺkať. Na pohľad sa zdá, akoby žili veľmi slobodne a bezstarostne, bez toho, aby sa s druhými zbytočne naťahovali o drobnosti. Každý deň sa javia veselí a bezstarostní, schopní prispôsobiť sa okolnostiam kamkoľvek idú. Niektorých dokonca zdanlivo neovplyvňujú a neobmedzujú svetské zvyky alebo konvencie ľudských vzťahov. Navonok to vytvára dojem, že sú mimoriadni a vynikajú nad bežným davom. V skutočnosti je však ich podstatou chodiaca mŕtvola, vec bez duše. Ľudia, ktorí veria v Boha, ale sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, sa nikdy dlho nedržia ničoho, čo robia – dokážu si udržať len dočasné nadšenie. Ľudia so svedomím a rozumom sú však iní. Bez ohľadu na to, akú povinnosť konajú, učia sa ju s vážnosťou a snažia sa ju robiť dobre. Sú schopní niečo dosiahnuť a vytvoriť nejakú hodnotu. Na jednej strane sú schopní získať uznanie od ľudí okolo seba a zároveň sa môžu cítiť vnútorne sebavedomí, pretože vidia, že niečo dokážu a sú užitoční, nie zbytoční. To je minimum, čo je schopný dosiahnuť človek so svedomím a rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti. Ale pokiaľ ide o tých, ktorí sa pretĺkajú životom, títo ľudia nikdy o týchto veciach neuvažujú. Kamkoľvek idú, je to len o jedle, pití a zábave. Navonok sa môže zdať, že žijú veľmi slobodne a uvoľnene, ale v skutočnosti nemajú v hlave žiadne myšlienky. Nikdy nič nerobia s vážnosťou. Sú vždy povrchní a motivovaní krátkodobým nadšením, nikdy nič nedosiahnu. Chcú sa celý život pretĺkať a kamkoľvek idú, nesú si tento istý postoj – ani ich viera v Boha nie je výnimkou. Môžeš vidieť, že počas určitého obdobia sa zdá, že svoju povinnosť konajú celkom vážne, dokážu znášať útrapy a platiť cenu, ale bez ohľadu na to, kto poukáže na ich problémy alebo im povie, ako majú veci robiť, nikdy to neberú vážne a vôbec neprijímajú pravdu. Robia si veci, ako sa im zachce – pokiaľ sú šťastní, je to pre nich v poriadku. A ak nie sú šťastní, idú sa zabávať a nepočúvajú nikoho rady. V srdci si myslia: „Aj tak som nikdy neplánoval veriť v boha dlhodobo.“ Ak ich niekto oreže, sú schopní okamžite odísť. Toto je jeden z prejavov ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.

Tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, majú aj iný typ prejavu. Niektorí ľudia sa môžu jednoducho zdvihnúť a zmiznúť, len čo sa stretnú s mimoriadnou okolnosťou, ktorá sa týka ich osobných záujmov – a to bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, bez ohľadu na to, či sa zdá, že majú základ alebo nie, a bez ohľadu na to, akú povinnosť predtým vykonávali. Kedykoľvek je možné, že s nimi ostatní stratia kontakt a už ich v cirkvi nevidia, pričom nemajú ani tušenia, čo sa s nimi deje. Keď sa niektorí ľudia stretnú s niekým opačného pohlavia, kto sa ich snaží zviesť, prestanú konať svoju povinnosť a idú randiť a začnú byť úplne nedostupní. Sú aj takí, ktorých deti dosiahli vek na sobáš, a oni sa začnú zaoberať vybavovaním svadieb svojich detí, prestanú konať svoju povinnosť a prestanú sa zúčastňovať na zhromaždeniach. Bez ohľadu na to, kto ich hľadá, vo dverách ho odmietnu. Niektorí ľudia, keď ochorejú ich rodičia alebo manželský partner a sú hospitalizovaní, alebo keď sa doma stane niečo vážne alebo dôjde k nečakanej pohrome, dajú – ak sú skutočnými veriacimi v Boha – vysvetlenie a povedia: „V poslednom čase mám doma nejaké záležitosti, o ktoré sa musím postarať, takže nemôžem chodiť na zhromaždenia. Musím požiadať o voľno a ak nájdete niekoho vhodného, prosím, nech ma bezodkladne dočasne zastúpi v mojej povinnosti.“ Prinajmenšom dajú nejaké oznámenie a vysvetlenie. Ale tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, prerušia kontakt s cirkvou bez jediného slova a bez ohľadu na to, ako sa bratia a sestry snažia, nevedia sa s nimi spojiť. Nie je to tak, že by nemali prostriedky, akými by ich bolo možné kontaktovať – akýmkoľvek spôsobom by sa dali zastihnúť – ale jednoducho nechcú kontaktovať bratov a sestry ani im odpovedať. Hovoria: „Prečo by som sa mal s tebou spojiť? Svoju povinnosť konám dobrovoľne; nedostávam za ňu plat. Ak chcem odísť, odídem! Ak sa niečo deje doma, je to moja osobná vec. Nie som povinný ťa informovať a ty nemáš žiadne právo to vedieť!“ Niektorí ľudia odídu na mesiac alebo dva a potom sa vrátia, aby sa prihlásili, bez toho, aby sa vôbec hanbili, a správajú sa, akoby sa nič nestalo. Iní odídu na dva či tri roky a sú úplne nedostupní. Ľudia v cirkvi, ktorí nepoznajú situáciu, si myslia, že keďže tento človek veril v Boha mnoho rokov, je nemožné, aby opustil cirkev. Predpokladajú, že sa muselo stať niečo nečakané a obávajú sa, či ich nezatkla ČKS. V skutočnosti je to len tak, že ten človek už nechce veriť v Boha a odišiel bez toho, aby to oznámil bratom a sestrám. Niektorí ľudia odídu asi na desať dní a potom sa vrátia; to neznamená, že prestali veriť. Niektorí ľudia odídu a potom sú preč dva alebo tri roky – povedali by ste, že prestali veriť? (Áno.) Naozaj prestali veriť a mali by byť vyškrtnutí. Toto nie je obyčajný odchod; prestali veriť. Z ľudského hľadiska sa to nazýva už neveriť. Ako to vníma Boh? V Božích očiach sa to nazýva zapieranie Boha, nenasledovanie Boha a je to odmietnutie Boha. Ale z ich pohľadu si myslia: „Neodmietol som boha; v srdci stále verím v boha!“ Vidíte? Len to tak ľahkovážne odbijú. Sú aj takí, ktorí prestanú chodiť na zhromaždenia a prestanú konať svoju povinnosť len preto, že majú zlú náladu alebo sa cítia vnútorne rozrušení, pretože si myslia, že konať svoju povinnosť je príliš ťažké a únavné, alebo pretože boli trochu orezaní. Odchádzajú bez toho, aby vôbec niečo vysvetlili o práci, ktorú mali na starosti, a povedia: „Nech ma nikto nekontaktuje. Nie som šťastný a už nechcem veriť!“ Keď sa rozčúlia, môže to trvať rok alebo tak nejako. To je ale povaha! – nevedia sa z toho spamätať rok alebo tak nejako! Niektorí ľudia preberajú prácu vodcov a pracovníkov v cirkvi, ale nielenže prácu nerobia dobre, ale aj bezohľadne páchajú zlé skutky, čím prinášajú narušenia a vyrušenia do práce cirkvi. Neskôr ich bratia a sestry nezvolia a tiež ich v duchovnom spoločenstve rozlíšia a odhalia. Tak začnú premýšľať: „Toto je akože nejaké pranierovanie namierené proti mne? Veď som tu prácu len nerobil dobre, je to naozaj taká veľká vec? Prečo o mne takto hovoria v duchovnom spoločenstve a odhaľujú ma? Za celý svoj život som nikdy neutrpel takú krivdu! Predtým, ako som veril v boha, vždy som to bol ja, kto karhal ostatných; nikto nikdy nekarhal mňa. Kedy som predtým znášal také útrapy? Všetci si tu na mňa zasadáte a ponižujete ma. Už nebudem veriť!“ A len tak prestanú veriť. Tí, ktorí to hovoria, nie sú len mladí ľudia – niektorí veria v Boha aj osem či desať rokov a majú štyridsať alebo päťdesiat rokov, no aj oni dokážu povedať takéto veci, keď sú nešťastní. Majú takíto ľudia v srdci miesto pre Boha? Berú vieru v Boha ako najdôležitejšiu vec v živote? Je normálne cítiť sa trochu negatívne a slabo, keď je človek orezaný alebo keď sa stretne s pohromami alebo neúspechmi, ale tieto veci by nemali viesť k tomu, že človek prestane veriť v Boha. Takíto ľudia nie sú úprimní veriaci v Boha. Úprimní veriaci v Boha dokážu vytrvať vo svojej viere, aj keď sú zatknutí a prenasledovaní – len to sú ľudia, ktorí majú svedectvo. Keď sa niektorí ľudia stretnú s malou prírodnou pohromou a ak o tom bratia a sestry buď nevedia, alebo sa to dozvedia trochu neskoro a včas im nepomôžu, začnú premýšľať: „Čelím ťažkostiam a nikto si ma nevšíma. Takže mnou pohŕdajú! Viera v boha je zbytočná. Už nebudem veriť!“ Len pre takú malú záležitosť môžu prestať veriť v Boha. Toto je jeden z prejavov ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.

Existuje aj iná situácia pre tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev. S cieľom získať ich na svoju stranu im ČKS ponúkne dobrú prácu a hovorí im: „Vierou v boha nič nezarábaš. Aké vyhliadky by si vôbec mohol mať? Našli sme ti miesto v zahraničnej spoločnosti s vysokým mesačným platom, dobrými benefitmi a sociálnym poistením. Vo viere v boha nemáš žiadnu budúcnosť; lepšie je pracovať, zarábať peniaze a žiť dobrý život.“ Nakoniec opustia cirkev a idú do práce. Niekto povie: „Včera tento človek ešte konal svoju povinnosť v cirkvi. Prečo si dnes zbalil veci a odišiel?“ Idú pracovať a zarábať peniaze; už neveria v Boha. Odídu bez slova a odvtedy kráčajú inou cestou než bratia a sestry a stávajú sa ľuďmi na inej ceste. Chcú sa usilovať o slávu a zisk, dostať sa vysoko a vyniknúť, a už neveria v Boha. Sú aj ľudia, ktorí pri kázaní evanjelia stretnú niekoho, kto sa im páči, dajú sa s ním dokopy a odídu si spolu žiť svoj život. Nielenže prestanú konať svoju povinnosť, ale dokonca prestanú veriť v Boha. Ich rodičia doma o tom stále nevedia a myslia si, že konajú svoju povinnosť v Božom dome. V skutočnosti už dávno zmizli – ktovie, možno už majú aj deti. Konať svoju povinnosť je tak dôležité, a predsa dokážu opustiť aj takú kľúčovú prácu, akou je kázanie evanjelia. Keď stretnú niekoho, kto sa im páči, alebo niekoho, komu sa páčia oni, stačí pár jednoduchých zvodných a lákavých slov od toho človeka, aby ich zviedol preč. Sú takí ľahkomyseľní a nedbalí, schopní kedykoľvek a kdekoľvek opustiť a zradiť Boha. Nezáleží na tom, koľko rokov takíto ľudia veria v Boha alebo koľko kázní si už vypočuli, stále nerozumejú ani kúsku pravdy. Pre nich viera v Boha jednoducho nie je dôležitá a ani konanie povinnosti nemá význam – kvôli získaniu požehnaní majú pocit, že nemajú na výber a musia tieto veci robiť. Len čo sa vyskytne osobná záležitosť alebo rodinný problém, sú schopní len tak odísť. Keď sa stretnú s malou prírodnou pohromou, môžu len tak prestať veriť. Čokoľvek môže narušiť ich vieru v Boha; akákoľvek záležitosť ich môže uvrhnúť do negativity a prinútiť ich vzdať sa svojej povinnosti. Akí sú to ľudia? Táto otázka si naozaj zaslúži hlbokú úvahu.