Akí sú to ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev? Jeden typ sú bezduchí, bezmyšlienkovití, zmätení ľudia, ktorí bez ohľadu na to, koľko rokov veria, nemajú ani potuchy, prečo veria v Boha. Nemajú ani potuchy, o čom vlastne viera v Boha je. Iný typ sú pochybovači, ktorí vôbec neveria v existenciu Boha a nerozumejú významu ani hodnote viery v Boha. Počúvanie kázní a čítanie Božích slov je pre nich ako štúdium teológie alebo učenie sa nejakých odborných znalostí – len čo tomu porozumejú a dokážu o tom hovoriť, považujú to za vybavené. Nikdy to neuvádzajú do praxe. Pre nich sú Božie slová len akousi teóriou, heslom a nikdy sa nemôžu stať ich životom. Preto týchto ľudí nezaujíma nič, čo súvisí s vierou v Boha. Veci ako konanie povinnosti, usilovanie sa o pravdu, praktizovanie Božích slov, zhromažďovanie sa s bratmi a sestrami a spoločný život v cirkvi atď. nie sú pre nich vôbec príťažlivé a nič z toho im neprináša také šťastie a vzrušenie, aké im prináša jedenie, pitie a zábava. Na druhej strane, úprimní veriaci v Boha cítia, že byť spolu s bratmi a sestrami, hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde alebo žiť cirkevný život im vždy môže priniesť úžitok a zisk. Hoci niekedy čelia nebezpečenstvu a prenasledovaniu alebo riskujú pri kázaní evanjelia a znášajú nejaké útrapy pri konaní svojej povinnosti, bez ohľadu na všetko, získavajú porozumenie pravde a dosahujú výsledok poznania Boha prostredníctvom znášania útrap a platenia ceny, a práve tieto útrapy a táto cena prinášajú premenu v ich život-povahe. Po zvážení a zhodnotení všetkého tohto cítia, že viera v Boha je dobrá a že schopnosť porozumieť pravde je neuveriteľne cenná. Ich srdcia sa obzvlášť primknú k cirkvi a nikdy nepomyslia na opustenie cirkevného života. Ak vidia, že cirkev niekoľkých jednotlivcov posiela do skupín B alebo ich izoluje či vyčistí za vyrušovanie práce cirkvi, tí, ktorí úprimne veria v Boha, cítia v srdci trochu trýzne. Myslia si: „Musím usilovne konať svoju povinnosť. Rozhodne nemôžem byť vyčistený. Byť vyčistený je to isté ako byť potrestaný, čo znamená, že výsledkom je odchod do pekla! Aký by potom malo zmysel žiť?“ Väčšina ľudí sa bojí opustiť cirkev; cítia, že len čo opustia cirkev a opustia Boha, nebudú môcť ďalej žiť a všetko sa skončí. Ale tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, vnímajú opustenie cirkvi ako celkom normálnu vec, rovnako ako dať výpoveď v práci a nájsť si inú. Nikdy necítia úzkosť ani netrpia žiadnou vnútornou bolesťou. Čo si myslíte – majú ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, nejaké svedomie alebo rozum? Takíto ľudia sú naozaj neuveriteľní! Niektorí ľudia nekonajú svoju povinnosť na požadovanej úrovni a vždy bezohľadne páchajú zlé skutky, čím prinášajú narušenia a vyrušenia do práce cirkvi. Cirkev im potom zabráni konať svoju povinnosť a pošle ich do bežnej cirkvi. A aký je výsledok? Hneď na druhý deň sa správajú ako úplne iný človek a začínajú úplne nový život. Niektorí začnú chodiť na rande a vezmú sa, niektorí si začnú hľadať prácu, iní idú na vysokú školu a ďalší sa znovu spoja so starými priateľmi, budujú si kontakty a hľadajú príležitosti, ako zbohatnúť. Títo ľudia sa rýchlo vmiešajú do obrovského sveta a zmiznú v mori ľudstva – stane sa to tak rýchlo. Niektorí bratia a sestry, po tom, čo boli poslaní do bežnej cirkvi pre slabé výsledky pri konaní svojej povinnosti, prechádzajú obdobím trýzne, ale sú schopní uvažovať o sebe a rozpoznať svoje vlastné problémy, čím prejavujú určitý postoj k náprave. Avšak tí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, už hneď po stretnutí s nejakými ťažkosťami nechcú konať svoju povinnosť a na druhý deň opúšťajú cirkev a vracajú sa k životu neverca. Vôbec sa necítia utrápene a dokonca si myslia: „Čo je také dobré na viere v boha? Ostatní sa ti neustále vysmievajú a ohovárajú ťa a dokonca je pravdepodobné, že ťa zatknú a uväznia. Ak ma veľký červený drak ubije na smrť, nebol by môj život márny? Za všetky tie roky, čo verím v boha, som zniesol toľko útrap, ale čo som získal? Keby som neveril v boha, už by som bol úradníkom, zarobil by som peniaze a žil by som život v prestíži! Keďže som veril v boha až doteraz, dokonca to ľutujem – keby som vedel, že to takto bude, odišiel by som už dávno! Načo je dobré porozumieť pravde? Dá sa z toho porozumenia najesť alebo zaplatiť účty?“ Vidíte? Nielenže to vôbec neľutujú, ale dokonca sa cítia šťastní, že môžu cirkev opustiť. Nie je to odhalenie ich pravej tváre ako pochybovačov? (Áno.)

Niektorí ľudia zvyknú byť pri vykonávaní svojej povinnosti povrchní a páchajú bezohľadné prečiny. Keď ich cirkev vyčistí a oni narazia na bratov a sestry, pozerajú sa na nich, akoby to boli ich nepriatelia. Dokonca aj keď sa s nimi bratia a sestry láskavo snažia rozprávať, ignorujú ich, nenávistne na nich pozerajú a hovoria: „To vy ste ma vyčistili z cirkvi. Pozrite sa na mňa teraz! Mám sa lepšie ako vy! Teraz som ovešaný zlatom a striebrom, som veľké zviera! Plavím sa týmto svetom s úplnou ľahkosťou, a pozrite sa, akí ste vy biedni a vyčerpaní z tej vašej viery v boha! Všetci sa neustále usilujete o získanie pravdy, ale nemyslím si, že ste o niečo bystrejší než ja! Čo je také dobré na získavaní pravdy? Dá sa jesť ako jedlo alebo míňať ako peniaze? Ja si žijem celkom dobre aj bez toho, aby som sa usiloval o pravdu, no nie? Bolo mojím šťastím, že ste ma vyčistili – mal by som sa vám za to poďakovať!“ Z ich slov je zrejmé, že sú to pochybovači, a konanie ich povinnosti ich zjavilo. Môže neverec, ktorý verí v Boha len slovne, konať svoju povinnosť ochotne? Konanie povinnosti znamená plniť si zodpovednosti a záväzky bez toho, aby za to človek dostával mzdu alebo zarábal peniaze. Považujú to za stratu, preto nie sú ochotní konať svoju povinnosť. Ich pravá tvár pochybovačov je tak zjavená; takto Božie dielo odhaľuje a vyraďuje pochybovačov. Niektorí ľudia majú pri konaní svojej povinnosti stále povrchný postoj a len tak sa nechávajú unášať deň za dňom. V okamihu, keď dostanú príležitosť zarobiť peniaze alebo získať povýšenie vo svete, kedykoľvek opustia cirkev – vždy mali tento úmysel. Ak sú preradení do bežnej cirkvi, pretože zvyknú byť pri konaní svojej povinnosti povrchní a páchajú bezohľadné prečiny, nielenže nad sebou nebudú uvažovať, ale ešte si aj pomyslia: „To, že si ma odstránil z cirkvi s povinnosťami na plný úväzok, je tvoja strata – ja som tým len získal.“ Dokonca sa cítia sami so sebou celkom spokojní. Nie sú takíto ľudia pochybovači? Povedzte Mi, je v súlade s princípmi, aby pochybovačov, ktorí sú odstránení pre svoje bezohľadné prečiny, ktorými vážne narušili a vyrušili prácu cirkvi, Boží dom takto odstránil? (Áno.) Je to úplne v súlade s princípmi; ani v najmenšom sa im tým nekrivdí. Ich postoj k Bohu a ku konaniu povinnosti je taký, že sú schopní ich kedykoľvek zanechať a zradiť. To dostatočne dokazuje, že vo svojich srdciach nemajú absolútne žiadny záujem o pozitívne veci. Veria v Boha už toľko rokov a počuli toľko kázní, no žiadna z právd viery v Boha ani skúsenostné svedectvá Božieho vyvoleného ľudu nedokážu udržať ich srdcia. Ani jedna z týchto vecí ich nezaujíma, nedojíma ich ani nespôsobuje, že by k nej pociťovali nejakú náklonnosť. To je podstata ich ľudskej prirodzenosti, ktorá spočíva v tom, že nemajú absolútne žiadny záujem o pozitívne veci. O čo sa potom zaujímajú? Zaujímajú sa o jedenie, pitie a zábavu, o telesné pôžitky, o zlé trendy a satanove filozofie. Zvlášť sa zaujímajú o všetky negatívne veci v spoločnosti; len o pravdu a Božie slová sa nezaujímajú. Preto sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom. Nemajú vôbec žiadny záujem o časté čítanie Božích slov ani o časté duchovné spoločenstvo o pravde počas zhromaždení Božieho domu. Obzvlášť sa im protiví konanie povinnosti a dokonca si myslia, že tí, ktorí konajú svoju povinnosť, sú všetci hlupáci. Aká je to mentalita a aká ľudská prirodzenosť? Nemajú záujem o pravdu ani o Božiu spásu ľudí a necítia vôbec žiadne puto k cirkevnému životu. Hoci otvorene nesúdili ani neodsúdili Božie slová, už niekoľko rokov počúvajú kázne bez toho, aby porozumeli čo i len trochu pravde – to jasne poukazuje na problém. Nikoho neodpudzujú pozitívne aj negatívne veci. Pokiaľ nemáš rád pozitívne veci, budeš sa zvlášť zaujímať o negatívne veci. Ak sa zvlášť zaujímaš o negatívne veci, potom sa určite nebudeš zaujímať o pozitívne veci. Tento typ človeka nemá absolútne žiadny záujem o pozitívne veci, takže v Božom dome nie je nič, k čomu by cítil puto, nič, čo by sa mu páčilo ani po čom by túžil. Zlé trendy vo svete, peniaze, sláva a zisk, túžba po moci a postavení, bohatnutie a rôzne populárne kacírstva a bludy sú to, o čo sa najviac zaujíma. Jeho srdce je upriamené na svet, nie na Boží dom, a preto je schopný kedykoľvek odísť. Odchod z Božieho domu a z cirkevného života mu neprináša žiadnu ľútosť, žiadne muky ani bolesť, ale skôr úplnú úľavu. Myslí si: „Konečne už nemusím každý deň počúvať kázne alebo duchovné spoločenstvá o pravde, už sa nemusím nechať obmedzovať týmito vecami. Teraz sa môžem smelo usilovať o slávu a zisk, o peniaze, o krásne ženy a o svoje osobné vyhliadky. Konečne môžem bez obáv smelo klamať a podvádzať ostatných, splietať intrigy a úskoky a praktizovať všelijaké podlé taktiky. Pri interakcii s ľuďmi môžem používať akékoľvek prostriedky!“ Počúvanie kázní a hovorenie v duchovnom spoločenstve o pravde v Božom dome je pre nich bolestivé a odchod z Božieho domu vnímajú ako úľavu. To znamená, že tieto pozitívne veci nie sú to, čo ich srdce potrebuje. Všetko, čo potrebujú, sú veci zo sveta a spoločnosti. Z toho je zrejmé, že dôvod, prečo opustili cirkev, priamo súvisí s ich úsilím a preferenciami.

Aká je prirodzenosť-podstata týchto ľudí, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom? Teraz vidíte, čo ňou je? (Áno. Sú to ľudia typu pochybovačov. Väčšina z nich sú prevtelené zvery, sú to všetko popletení jedinci bez mozgu a myšlienok.) Správne. Nerozumejú záležitostiam viery. Nerozumejú, o čom je v skutočnosti ľudský život, akou cestou by sa ľudia mali uberať, aké najzmysluplnejšie veci by mali konať, akých princípov praktizovania by sa mali držať, pokiaľ ide o ich vlastné počínanie a tak ďalej, a ani nechcú hľadať pravdu, aby na to prišli. O čo sa radi usilujú? Od rána do večera myslia len na to, čo môžu urobiť, aby získali výhody a užívali si lepší život než ostatní. Niektorí ľudia začnú veriť v Boha, kým sú zamestnaní vo svete. Akonáhle ich však povýšia na vedúceho alebo manažéra, alebo sa stanú šéfom, prestanú veriť. Keď sa s nimi bratia a sestry skontaktujú, povedia: „Teraz som človek so statusom a povesťou, s určitým spoločenským postavením. Veriť v boha spolu s vami je príliš ponižujúce. Držte sa odo mňa všetci ďaleko a už ma nikdy nehľadajte! Ak chcete, môžete ma vyškrtnúť alebo vypudiť. V každom prípade, moja kapitola viery v boha sa skončila a už s vami nemám nič spoločné!“ Vidíte, čo hovoria? Aký druh ľudí to je? Kontaktovali by ste ich ešte? (Nie.) Povedali to takto na rovinu, no niektorí cirkevní vodcovia stále cítia ľútosť, keď ich vidia odchádzať, a viackrát sa s nimi skontaktujú, aby ich presvedčili: „Máš takú dobrú kvalitu a dokonca si bol kedysi vodcom a pracovníkom. Bol si prepustený len preto, že si sa neusiloval o pravdu. Ak sa budeš usilovne usilovať o pravdu, určite budeš spasený a v budúcnosti budeš určite pilierom, hlavnou oporou v Božom dome!“ Čím viac vodcovia hovoria tieto veci, tým viac to druhú stranu odpudzuje. Niektorí cirkevní vodcovia sú popletení a chýba im schopnosť rozlišovať; táto osoba bola povýšená vo svete, no títo vodcovia jej stále závidia a chcú s ňou nadviazať kontakty – neukazuje to nedostatok sebaúcty? Ľudia, ktorí rozumejú pravde, vidia túto záležitosť jasne: byť povýšený v spoločnosti nie je dobré znamenie; nie je to správna cesta, ktorou by mal človek kráčať! Niektorí ľudia prestanú veriť v Boha len čo získajú trochu postavenia v spoločnosti – to ich len zjavuje a dokazuje, že to nie sú ľudia, ktorí úprimne veria v Boha alebo milujú pravdu. Ak by boli úprimnými veriacimi, aj keby boli povýšení a mali sľubnú budúcnosť v spoločnosti, stále by Boha neopustili. Teraz, keď zradili Boha, je potrebné, aby sa cirkev s nimi skontaktovala a pracovala na nich? Nie je to potrebné, pretože už boli zjavení ako pochybovači. Tým, že neveria v Boha, sú to oni, ktorí strácajú – jednoducho nemajú to požehnanie. Sú to len úbohé bytosti; nie je to hlúpe, ak stále trváš na tom, aby si ich vtiahol do viery v Boha? Čím viac sa ich takto snažíš vtiahnuť, tým viac sa na teba pozerajú zvrchu. Myslia si, že všetci ľudia, ktorí veria v Boha, majú nízke spoločenské postavenie a nedostatočnú kvalitu. Preto sú obzvlášť arogantní a samospravodliví a na všetkých sa pozerajú s opovrhnutím. Ak sa o nich niekto zaujíma alebo sa o nich stará, považujú to za snahu si ich nakloniť. Aká je to mentalita? Je to neschopnosť správne vnímať bratov a sestry. Sú to ľudia, ktorí úprimne veria v Boha? Keď stretnete tento typ človeka, mali by ste ho odmietnuť. Akonáhle povie: „Teraz som vyšší vedúci. Už ma nehľadajte. Ak ma budete naďalej kontaktovať, obrátim sa proti vám! Najmä nechoďte do mojej firmy a nerobte mi hanbu – nemám nič spoločné s ľuďmi, ktorí veria v boha!“ – akonáhle vysloví tieto slová, mali by ste okamžite odísť, vyškrtnúť ho a už sa s takým človekom nikdy nestýkať. Bojí sa, že využijeme jeho úspech; preto musíme mať trochu sebauvedomenia. Darí sa mu a stúpa na vyššie priečky; je mimo našej ligy. My sme len obyčajní ľudia, ľudia na spodku spoločnosti. Nemali by sme sa snažiť nadväzovať s ním kontakt – neznižujte sa k tomu! Sú aj starší ľudia, ktorých deti si kúpia luxusný dom v meste. Po nasťahovaní sa bratom a sestrám vyparia a povedia: „Už ma viac nehľadajte. Všetci ste z vidieka. Ak ma budete hľadať, ľudia si budú myslieť, že som tiež z vidieka, že mám vidieckych príbuzných. Aké by to bolo trápne! Viete, čo za človeka je môj syn? Je to boháč, bohatý muž, verejne známa osobnosť! Ak so mnou budete v kontakte, vari to neponíži môjho syna? Takže ma v budúcnosti už nehľadajte!“ Akonáhle vyslovia tieto slová, len odpovedzte: „Keďže je tvoj postoj takýto, rozumieme. Potom ti prajeme šťastie a radosť!“ Ak v tej chvíli poviete čo i len jedno slovo navyše, budete pôsobiť hlúpo a úboho. Správna vec je len okamžite odísť. Nikdy sa nesnažte nasilu presviedčať pochybovačov – to je proste hlúpe správanie. Rozumiete? (Áno.) Akí hlúpi môžu byť niektorí ľudia? Povedia: „Syn tej osoby je bohatý muž, boháč so spoločenským postavením. Dokonca má kontakty s vládnymi úradníkmi. Ak ho budeme presviedčať, aby naďalej veril v Boha, jeho rodina by dokonca mohla hostiť bratov a sestry!“ Ako znie táto myšlienka? Ak sa na to pozriete z hľadiska ohľaduplnosti voči práci cirkvi, ohľaduplnosti voči bratom a sestrám a z hľadiska bezpečnosti, je to úplne vhodné. Ale musíš vidieť, či úprimne verí v Boha. Ak nie je ochotný veriť v Boha a nerád je v kontakte s bratmi a sestrami, a ty ho stále chceš presviedčať, aby veril v Boha, nie je to hlúpe? Nerobte veci, ktoré ukazujú nedostatok sebaúcty. Vo viere v Boha máme Božiu ochranu a Božie vedenie. Bez ohľadu na to, v akom prostredí žijeme, všetko sa odohráva pod Božou zvrchovanosťou a opatreniami. Bez ohľadu na to, aké utrpenie znášame, mali by sme žiť svoj život s dôstojnosťou. Niektorí ľudia dokonca závidia tejto osobe, ktorá opustila Boží dom, a hovoria, že je schopná – je tento názor správny? Ako by sme mali nazerať na túto záležitosť? Keď sa tento človek nasťahoval do veľkého domu, prestal veriť v Boha. V spoločnosti má status a spoločenské postavenie a vo svojom srdci sa pozerá na bratov a sestry zvrchu a považuje ich za ľudí na spodku spoločnosti, ktorí nie sú hodní interakcie s ním. Preto by sme mali mať sebauvedomenie a nesnažiť sa nadväzovať kontakt s takými ľuďmi alebo sa im podlizovať, všakže? (Áno.)

Pokiaľ ide o tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom, či už sú to pochybovači alebo len povaľači, či veria v Boha, aby získali požehnania alebo aby sa vyhli pohromám – bez ohľadu na situáciu – pokiaľ sú schopní kedykoľvek opustiť Boží dom a po odchode sa im protiví, keď sa s nimi bratia a sestry skontaktujú, a ešte viac sa im protiví pomoc a podpora bratov a sestier, a prejavujú nepriateľstvo voči každému, kto s nimi má duchovné spoločenstvo o pravde, takýmto ľuďom netreba venovať žiadnu pozornosť. Ak sa objavia pochybovači tohto typu, mali by byť včas odhalení a vyčistení. Niektorí ľudia možno nemilujú pravdu, ale radi sú dobrými ľuďmi a radi žijú spolu s bratmi a sestrami; cítia sa vďaka tomu dobre a navyše sa vyhnú zlému zaobchádzaniu. V srdci vedia, že veria v pravého Boha a sú ochotní usilovne pracovať. Ak majú naozaj takýto postoj, myslíte si, že by sa im malo dovoliť pokračovať v konaní ich povinnosti? (Áno.) Ak sú ochotní pracovať a nevyrušujú ani nenarúšajú, potom môžu v práci pokračovať. Ale ak jedného dňa už nebudú ochotní pracovať a budú chcieť opustiť Boží dom so slovami: „Idem sa pokúsiť presadiť vo svete. Už s vami nebudem veriť v boha. Tu to nie je žiadna zábava a niekedy, keď som pri konaní svojej povinnosti povrchný, som orezaný. Je to tu naozaj ťažké; chcem odísť“ – malo by sa takého človeka presviedčať, aby zostal? (Nie.) Môžeme sa ho spýtať len jedno: „Poriadne si si to premyslel?“ Ak odpovie: „Dlho som o tom premýšľal,“ môžeš povedať: „Potom ti prajeme všetko najlepšie. Dávaj na seba pozor a zbohom!“ Je tento prístup v poriadku? (Áno.) Aký druh ľudí to podľa vás je? Sú to ľudia, ktorí si myslia, že sú niečo viac ako ostatní, a ktorí pohŕdajú svetom a jeho spôsobmi, často recitujú verše od slávnych ľudí, ako napríklad: „Zamávam rukávom, nič si so sebou neberiem, ani chumáč oblaku.“ Myslia si, že sa udržiavajú v čistote a nezapadajú do tohto sveta, a prostredníctvom viery v Boha chcú nájsť nejakú útechu. Vždy sa považujú za niekoho výnimočného, ale v skutočnosti sú to tí najobyčajnejší ľudia, ktorí žijú len pre jedenie, pitie a zábavu. Nemajú žiadne skutočné myšlienky ani reálne úsilie. Považujú sa za niekoho vznešeného, akoby nikto nedokázal pochopiť ich myšlienky alebo sa vyrovnať ich spôsobu myslenia. Považujú svoj rozhľad za širší ako rozhľad bežného človeka a hovoria veci ako: „Vy všetci ste obyčajní ľudia, ale pozrite sa na mňa – ja som iný. Ak sa ma spýtaš, odkiaľ som, poviem ti, že moja domovina je ďaleko.“ Povedali ti, odkiaľ sú? Vieš, kde je to takzvané „ďaleké“ miesto? Ľudia, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev, sú presne tento typ. Cítia, že žiadne miesto ich nemôže uspokojiť a stále premýšľajú o nejakých nerealistických, hmlistých, iluzórnych veciach. Nezameriavajú sa na realitu a nerozumejú, o čom je ľudský život alebo akú cestu by si ľudia mali zvoliť. Nerozumejú týmto veciam – sú to len čudáci. Ak sa človek tohto typu rozhodne opustiť cirkev a povie, že o tom dlho premýšľal, potom ho netreba presviedčať, aby zostal. Nepovedzte už ani slovko navyše – len ho vyškrtnite a to je všetko. To je spôsob, ako by sa s takými ľuďmi malo zaobchádzať; je to v súlade s princípmi zaobchádzania s ľuďmi. Týmto sa končí duchovné spoločenstvo o tých, ktorí sú schopní kedykoľvek opustiť cirkev.