Doplnok: Príbeh o Damingovi a Xiaomingovi

Skôr než sa dostaneme k hlavnej téme nášho duchovného spoločenstva, začnime tým, že si porozprávame jeden príbeh. Aký je prínos rozprávania príbehov? (Ľahko sa pamätajú.) Koľko ľahko zapamätateľných príbehov som vám doteraz povedal? (Príbeh o Dabaovi a Xiaobaovi.) „Príbeh o Dabaovi a Xiaobaovi“ som rozprával minule. (Takisto aj príbeh „Lov na potkany“ a príbeh o vodkyniach.) Už bolo povedaných dosť veľa príbehov. Prečo rozprávam príbehy? V skutočnosti je cieľom prejsť na uvoľnenejšiu a ľahko pochopiteľnú formu, aby sme hovorili v duchovnom spoločenstve o niektorých pravdách, ktorým by ľudia mali rozumieť. Ak pochopíte pravdy z príbehov, ktoré rozprávam, a tieto pravdy vám pomôžu v rôznych aspektoch vášho vstupu do každodenného života, potom tie príbehy neboli rozprávané nadarmo. Ukazuje to, že skutočne rozumiete pravdám obsiahnutým v príbehoch, že rozumiete praktickej stránke týchto právd a nepočúvate ich len ako obyčajné príbehy. Naposledy som rozprával príbeh o Dabaovi a Xiaobaovi. Dnes vám poviem príbeh o Damingovi a Xiaomingovi. Počas počúvania premýšľajte o tom, čo máte vďaka tomuto príbehu naozaj pochopiť a ktorého aspektu pravdy sa týka.

Daming a Xiaoming sú otec a syn. Pred nejakým časom Daming a jeho syn Xiaoming prijali nové Božie dielo. Je to dobrá vec? (Áno.) Je to dobrá vec. Xiaoming je malý a vie čítať len trochu, preto mu Daming každý deň číta Božie slová a trpezlivo mu vysvetľuje slová, ktorým Xiaoming nerozumie. Po nejakom čase Xiaoming pochopí dosť veľa učení o tom, ako si počínať, ako aj niektoré slová, s ktorými sa predtým, ako uveril v Boha, nikdy nestretol, ako napríklad podriadenosť, viera, čestnosť, klamlivosť a podobne. Daming sa veľmi teší, keď vidí synov pokrok. V poslednom čase si však Daming všimol, že bez ohľadu na to, ako veľmi Xiaomingovi číta Božie slová, v jeho správaní ani reči nie je veľký pokrok. Daminga to znepokojilo a pocítil bremeno. Premýšľal: „Ako môžem dosiahnuť, aby môj syn čítaním Božích slov pochopil nejakú pravdu a prejavil nejakú zmenu, aby ho ostatní schvaľovali, dali mu palec hore a chválili ho ako dobré dieťa? A potom by vďaka Xiaomingovmu správaniu mohli chváliť, že viera v Boha je dobrá, a prostredníctvom zmien môjho syna by sa evanjelium mohlo kázať ostatným – aké skvelé by to bolo!“ S týmto bremenom Daming neustále premýšľal: „Ako môžem správne vychovať Xiaominga, aby viac rozumel počínaniu, aby sa správal lepšie a bol v súlade s Božími úmyslami? Nakoniec, keď sa Xiaoming stane dobrým dieťaťom a všetci ho budú chváliť, všetka táto sláva by sa mohla pripísať Bohu – aké úžasné by to bolo! V tej chvíli by mi zo srdca spadol ťažký kameň.“ Je bremeno, ktoré Daming cíti, rozumné? Dá sa to z jeho strany považovať za vykonávanie riadnej úlohy? (Áno.) Z tohto pohľadu je jeho východisko správne – dá sa to považovať za rozumné a za riadnu úlohu. Je cesta, ktorú Daming vybral pre Xiaominga, správna alebo nesprávna? Je dobrá alebo zlá? Pozrime sa, ako to pokračovalo. Daming sa za to často modlí a prosí Boha a nakoniec jedného dňa dostane „inšpiráciu“. Akú „inšpiráciu“? Takzvanú „inšpiráciu“ v úvodzovkách. Keďže táto „inšpirácia“ je v úvodzovkách, na akú cestu by mohol Daming poukazovať? Viete si predstaviť, čo sa v príbehu stane ďalej? Nie je to veľmi jasné, však? Je to tak trochu neznáme.

Jedného dňa, keď Daming dočítal svojmu synovi Božie slová, sa veľmi vážne opýtal Xiaominga, či je viera v Boha dobrá. Xiaoming vážne odpovedal: „Viera v Boha je dobrá. Ľudia, ktorí veria v Boha, nešikanujú ostatných, nestretne ich pohroma, môžu ísť do neba a po smrti nebudú poslaní do pekla.“ Má Xiaoming pravdu? Vzhľadom na jeho mladý vek je už dosť dobré, že Xiaoming dokáže povedať niečo také. Jeho chápanie viery v Boha je veľmi jednoduché, je základné a mimoriadne povrchné, ale pre neho je už hlboké. Keď to Daming počul, potešil sa a pocítil útechu a povedal: „Výborne, urobil si pokrok, Xiaoming. Zdá sa, že tvoja viera v Boha má nejaký základ. Ocko je veľmi potešený a cíti útechu. Ale je viera v Boha naozaj taká jednoduchá?“ Xiaoming chvíľu premýšľal a povedal: „Nehovoria Božie slová len o tomto? Čo iné tam ešte je?“ Daming okamžite odpovedal: „Božie požiadavky nie sú len tieto. Veríš v Boha už tak dlho, a keď prídu na návštevu bratia a sestry, nevieš ich ani pozdraviť. Odteraz, keď stretneš starších ľudí, hovor im dedko a babka; keď stretneš mladších dospelých, hovor im ujo, teta alebo starší brat a staršia sestra. Takto sa staneš dieťaťom, ktoré má každý rád – a Boh miluje len deti, ktoré majú všetci radi. Odteraz ma počúvaj a rob, čo ti poviem; keď ti poviem, ako niekoho osloviť, tak ho tak oslovíš.“ Xiaoming si vzal otcove slová k srdcu a cíti, že to, čo jeho otec hovorí, je správne. Vo svojom mladom srdci verí, že jeho otec je starší, prečítal viac Božích slov a vie viac ako on. Okrem toho, jeho otec to s ním myslí dobre a určite ho nezvedie na scestie, takže čokoľvek jeho otec povie, musí byť správne. Xiaoming nerozumie, čo je pravda a čo je učenie, ale prinajmenšom vie, čo je dobré a zlé, správne a nesprávne. Keď jeho otec dohovorí, aj on pocíti v tejto veci malé bremeno. Odvtedy vždy, keď išiel Xiaoming von s otcom a niekoho stretli, ak mu otec povedal, aby dotyčnú oslovil „teta“, povedal: „Dobrý deň, teta“; ak mu povedal, aby dotyčného oslovil „ujo“, povedal: „Dobrý deň, ujo“. Všetci chválili Xiaominga ako dobré a slušné dieťa a tiež chvália Daminga za jeho správnu výchovu. Xiaoming bol celkom potešený a v duchu si myslel: „Ockove rady sú dobré; každý, koho stretnem, ma má rád.“ Vnútri cítil radosť a bol obzvlášť hrdý, myslel si, že spôsob, akým ho otec vedie, je naozaj dobrý a správny.

Jedného dňa, hneď ako prišiel Xiaoming zo školy domov, pribehol k otcovi a povedal: „Oci, vieš, čo sa stalo? Sused, starý Zhang, chytil takú veľkú…“ Kým stihol dopovedať, Daming ho prerušil: „‚Starý Zhang‘? Ako to môžeš povedať, Xiaoming? Si ešte veriaci alebo nie? Ako ho môžeš volať ‚starý Zhang‘? Zabudol si, čo som ti hovoril, v skutočnosti nemáš vieru v Boha, nie si pravý veriaci. Pozri, ja si to pamätám; môžem ti pomôcť a pripomenúť ti to. Máš ho volať dedko Zhang, rozumieš?“ Xiaoming sa zamyslel: „Aj dedko Zhang môže byť.“ Pokračoval: „Takže dedko Zhang odvedľa chytil takúto veľkú rybu! Stará Zhangová bola celá bez seba od radosti!“ „Zase si zabudol?“ povedal Daming. „Stále to nechápeš, chlapče. Práve som ti povedal, že ho máš volať dedko Zhang; to znamená, že jeho ženu, ktorá je z rovnakej generácie, by si mal volať ako? Mala by to byť babka Zhangová. Zapamätaj si to; už nikdy nehovor starý Zhang ani stará Zhangová, lebo sa nám ľudia vysmejú. Neurobilo by nám to ako veriacim hanbu? Povedali by, že sme neslušní a nevychovaní, že nie sme ako veriaci. To neprináša Bohu slávu.“ Xiaoming bol pôvodne nadšený, že otcovi povie o veľkej rybe, ktorú chytil starý Zhang, ale po otcovom napomenutí stratil záujem a už o tom nechcel hovoriť. Otočil sa, s batohom na chrbte, a odchádzajúc si mrmlal: „Ty si myslíš, že všetko vieš, s tým tvojím dedkom Zhangom a babkou Zhangovou. Čo to má s nami spoločné? Akoby si bol jediný, kto je duchovný!“ Daming odpovedal: „Nuž ja v skutočnosti som duchovný! U väčšiny ľudí, bez ohľadu na to, akí sú starí, len pohľadom na ich vek viem určiť, do akej generácie patria, a viem, ako ich treba osloviť. Starších ľudí oslovujem ujo a teta – prečo ty nevieš ani správne oslovenie? Ako veriaci na to nesmieme zabúdať; nemôžeme popliesť generačné pojmy.“ Po tomto pokarhaní sa Xiaoming necítil dobre, ale v hĺbke duše si stále myslel, že jeho otec má pravdu; čokoľvek jeho otec urobí, je správne, a aj keď sa mu to nepáčilo, priznal si, že urobil chybu. Odvtedy vždy, keď vidí starého Zhanga alebo starú Zhangovú, oslovuje ich dedko Zhang a babka Zhangová. Všetko, čo ho otec učil a vštepoval mu, si Xiaoming vzal k srdcu. Je to dobrá alebo zlá vec? Zatiaľ to vyzerá ako dobrá vec, však?

Jedného dňa sa Xiaoming a jeho otec išli prejsť a uvideli starú prasnicu, ktorá viedla vrh prasiatok. Vzťah medzi prasnicou a jej prasiatkami je veľmi blízky. Xiaoming si pomyslel, že všetko, čo Boh stvoril, je dobré; či už je to prasa alebo pes, všetky majú materské inštinkty a treba ich rešpektovať. Tentoraz Xiaoming nebol neslušný ani ju unáhlene nenazval „stará sviňa“. Bál sa, že urobí chybu a nahnevá otca, a tak sa potichu opýtal: „Oci, koľko rokov má táto prasnica? Porodila toľko prasiatok, ako ju mám volať?“ Daming sa na chvíľu zamyslel: „Ako by sme ju mali volať? To je ťažké povedať.“ Keď Xiaoming videl, že jeho otec dlho premýšľa a na nič neprichádza, posťažoval sa: „Nečítal si veľa Božích slov? Si aj starší ako ja; ako to, že to nevieš?“ Daming, vyprovokovaný Xiaomingom, trochu znervóznel a povedal: „Čo tak ju volať ‚babka‘?“ Kým Xiaoming stihol na prasa zakričať, Daming si to rozmyslel a povedal: „Nemôžeme ju volať babka; to by ju zaradilo do rovnakej generácie ako tvoju babku, nie? A volať ju babka Sviňa by bolo ešte horšie, to by ju zaradilo do rovnakej generácie ako moju matku. Keďže porodila toľko prasiatok, nemôžeme zanedbať jej identitu ani postavenie a nemôžeme sa pomýliť v jej generácii. Mali by sme ju volať ‚teta Sviňa‘.“ Keď to Xiaoming počul, s úctou sa prasaťu poklonil a zvolal: „Dobrý deň, teta Sviňa.“ Prasnica sa zľakla a v panike sa aj so všetkými prasiatkami rozutekala. Keď to Xiaoming videl, zauvažoval, či ju neoslovil nesprávne. Daming povie: „Tá svinka musí byť šťastná a nadšená, že takto reaguje. V budúcnosti, keď sa stretneme s takýmito situáciami, bez ohľadu na to, čo hovoria alebo robia ostatní, mali by sme sa naďalej takto správať. Buď slušný a dodržiavaj spoločenské pravidlá; aj prasatám sa to bude páčiť, keď to uvidia.“ Z tejto udalosti sa Xiaoming naučil niečo nové. Čo sa naučil? Povie: „Boh stvoril všetko; pokiaľ sa všetky bytosti navzájom rešpektujú, sú slušné, rozumejú staršiemu veku a ctia si starších a milujú mladších, potom môžu všetky bytosti žiť v harmónii.“ Xiaoming teraz chápe toto učenie. Keď to jeho otec počul, pochválil Xiaominga ako mimoriadne učenlivého chlapca. Odvtedy sa Xiaoming stal ešte civilizovanejším a slušnejším. Kamkoľvek ide, je vychovaný a vytŕča z davu. Nie je to „dobrý chlapec“? Je to „dobrý chlapec“ v úvodzovkách. A tým sa náš príbeh končí.

Čo si myslíte o tomto príbehu? Nie je celkom zábavný? Ako tento príbeh vznikol? Je odvodený z reči, skutkov, správania, myšlienok a názorov ľudí v reálnom živote – boli zhrnuté do tohto krátkeho príbehu. O akom probléme tento príbeh hovorí? Aké problémy vidíte v príbehu v Damingovi? A čo Xiaoming? Aká je podstata Damingových problémov? Najprv sa zamyslite: Je niečo z toho, k čomu Daming dospel a čo praktizoval, v zhode s pravdou? (Nie.) Čo teda praktizoval? (Predstavy a domnienky.) Odkiaľ pochádzali tieto predstavy a domnienky? (Z tradičnej kultúry.) Koreňom je tradičná kultúra; jeho predstavy a domnienky boli produktom nákazy, formovania a výchovy tradičnej kultúry. Vzal to, čo považoval za najlepšie, najpozitívnejšie a najpodstatnejšie prvky tradičnej kultúry, prebalil ich a premenil na to, čo považoval za pravdu, ktorú mal jeho syn praktizovať. Dá sa tento príbeh považovať za jasný a ľahko pochopiteľný? (Áno.) Povedzte, čomu ste z počúvania tohto príbehu porozumeli a čo ste si z neho dokázali vziať. (Po vypočutí som mal pocit, že Damingov problém bol v tom, že hoci veril v Boha, nikdy nevložil úsilie do Božích slov. Veril v Boha na základe tradičných ľudských predstáv a myslel si, že ak sa bude držať týchto povrchných noriem, Boh bude spokojný. Nehľadal v Božích slovách ani nepremýšľal nad tým, čo Boh vo svojich slovách od ľudí skutočne vyžaduje a ako by mal človek žiť normálnu ľudskú prirodzenosť.) Podľa čoho Daming žil? (Podľa predstáv a domnienok.) Žiť podľa predstáv a domnienok je prázdna fráza; v skutočnosti žil podľa tradičnej kultúry a tradičnú kultúru považoval za pravdu. Žil podľa tradičnej kultúry – aké detaily to zahŕňa? Prečo chcel, aby Xiaoming oslovoval ľudí určitými titulmi? (Navonok hovoril, že to robí, aby prostredníctvom tohto dobrého správania priniesol Bohu slávu, ale v skutočnosti chcel uspokojiť svoju vlastnú márnivosť, aby ho chválili za to, že je schopný dobre vychovať svoje dieťa.) Áno, to bol jeho úmysel. Jeho výchova nemala za cieľ, aby jeho dieťa porozumelo Božím slovám a pravde; chcel, aby jeho dieťa robilo veci, ktoré mu prinesú slávu, aby uspokojil svoju osobnú márnivosť. Aj toto je problém. Je problém v tom, že sa človek neustále zameriava na prikrášľovanie a prezentovanie sa prostredníctvom správania? (Áno.) Naznačuje to problém s cestou, po ktorej kráčal, a to je najvážnejší problém. Aký je účel neustáleho zameriavania sa na prezentovanie svojho správania istým spôsobom? Cieľom je získať ľudský obdiv, aby ľudia človeku lichotili a chválili ho. Aká je povaha tohto konania? Je to pokrytectvo, je to prístup farizejov. Rozumejú pravde tí, ktorí sa zameriavajú na navonok dobré správanie, ktorí sa zameriavajú na prezentovanie svojho správania istým spôsobom, ktorí vkladajú veľa úsilia do svojho správania? (Nie.) Čítajú veľa Božích slov a vynakladajú na to dosť úsilia, tak prečo nerozumejú pravde? Nerozumejú, že Božie riadenie a spása ľudstva majú za cieľ, aby ľudia porozumeli pravde, aby boli zdokonalení a aby prešli zmenou povahy – nerozumejú tomu. Myslia si: „Nezáleží na tom, ako čítam Božie slová, odvodím si nejaké vyjadrenia, skutky a správanie, s ktorými ľudia ľahšie súhlasia, ktoré oceňujú a ktorým dajú palec hore, a potom budem tieto veci žiť a držať sa ich v skutočnom živote. Takto koná pravý veriaci.“

Máte problémy podobné tým Damingovým? Okrem zjavných aspektov, o ktorých sme práve hovorili, ako je dodržiavanie spoločenských pravidiel, venovanie pozornosti veku, úcta k starším a láska k mladším a udržiavanie správneho poriadku medzi staršími a mladšími, existujú aj iné podobné formy správania, myšlienky, názory alebo chápanie? Viete vy sami tieto problémy preskúmať a rozobrať? Napríklad, ak je v cirkvi niekto starší alebo verí v Boha už mnoho rokov, vždy sa snažíš o to, aby si on mohol zachovať tvár. Necháš ho dohovoriť, neprerušuješ ho, aj keď tára nezmysly, a aj keď urobí niečo zlé a potrebuje byť orezávaný, stále sa snažíš zachovať jeho tvár a vyhnúť sa jeho kritizovaniu pred ostatnými, v domnení, že bez ohľadu na to, aké nerozumné alebo hrozné sú jeho činy, každý mu musí odpustiť a tolerovať ho. Často tiež učíš ostatných: „Mali by sme starším ľuďom pomôcť zachovať si tvár a neubližovať ich dôstojnosti. Sme od nich mladšia generácia.“ Odkiaľ pochádza pojem „mladšia generácia“? (Z tradičnej kultúry.) Vychádza z tradičného kultúrneho myslenia. Okrem toho sa v cirkvi vytvorila určitá atmosféra, pričom keď sa ľudia stretnú so staršími bratmi a sestrami, oslovujú ich srdečne „starší brat“, „staršia sestra“ alebo „ujo“, „teta“, akoby všetci boli súčasťou veľkej rodiny; týmto starším ľuďom sa prejavuje mimoriadna úcta, čo v mysliach ostatných podvedome zanecháva dobrý dojem o mladších ľuďoch. Tieto prvky tradičnej kultúry sú hlboko zakorenené v myšlienkach a kostiach Číňanov do takej miery, že sa neustále šíria a formujú atmosféru v cirkevnom živote. Keďže ľudia sú často obmedzovaní a ovládaní týmito koncepciami, nielenže ich osobne schvaľujú a usilovne sa snažia konať a praktizovať v tomto smere, ale tiež schvaľujú, aby to isté robili aj ostatní, a dávajú im pokyny, aby ich nasledovali. Tradičná kultúra nie je pravda; to je isté. Stačí však, aby ľudia jednoducho vedeli, že to nie je pravda? To, že to nie je pravda, je jeden aspekt; prečo by sme to mali rozoberať? Aký to má koreň? V čom spočíva podstata problému? Ako sa môže človek zbaviť týchto vecí? Rozbor tradičnej kultúry je určený na to, aby ti poskytol úplne nové pochopenie teórií, myšlienok a názorov na tento aspekt hlboko v tvojom srdci. Ako možno dosiahnuť toto úplne nové porozumenie? Najprv musíš vedieť, že tradičná kultúra pochádza od satana. A ako satan vštepuje ľuďom tieto prvky tradičnej kultúry? Satan v každej dobe využíva niektoré slávne osobnosti a veľkých ľudí na šírenie týchto myšlienok, takzvaných slávnych výrokov a teórií. Potom sa tieto myšlienky postupne systematizujú a konkretizujú, stále viac sa dostávajú do života ľudí a nakoniec sa medzi ľuďmi rozšíria; kúsok po kúsku sa tieto satanské myšlienky, príslovia a teórie vštepujú do mysle ľudí. Po vštepení považujú ľudia tieto myšlienky a teórie pochádzajúce od satana za tie najpozitívnejšie veci, ktoré by mali praktizovať a dodržiavať. Satan potom využíva tieto veci na to, aby uväznil a ovládol ľudskú myseľ. Generácia za generáciou je vychovávaná, formovaná a ovládaná za takýchto okolností až do súčasnosti. Všetky tieto generácie veria, že tradičná kultúra je správna a dobrá. Nikto nerozoberá pôvod ani zdroj týchto takzvaných dobrých a správnych vecí – práve to dodáva problému jeho závažnosť. Dokonca aj niektorí veriaci, ktorí čítajú Božie slová už mnoho rokov, si stále myslia, že sú to správne a pozitívne veci, a to až do tej miery, že veria, že môžu nahradiť pravdu, že môžu nahradiť Božie slová. Niektorí si dokonca myslia: „Bez ohľadu na to, koľko Božích slov čítame, keď žijeme medzi ľuďmi, takzvané tradičné myšlienky a tradičné prvky kultúry – ako Tri poslušnosti a Štyri cnosti, ako aj koncepcie ako dobrotivosť, spravodlivosť, slušnosť, múdrosť a dôveryhodnosť – nemožno zavrhnúť. Je to preto, lebo sa dedia od našich predkov, ktorí boli mudrci. Nemôžeme ísť proti učeniu našich predkov len preto, lebo veríme v Boha, a učenia našich predkov a tých starovekých mudrcov nemôžeme zmeniť ani ich opustiť.“ Takéto myšlienky a vedomie existujú v srdciach všetkých ľudí. Podvedome sú stále ovládaní a spútavaní týmito prvkami tradičnej kultúry. Napríklad keď nejaké dieťa vidí, že si dvadsiatnik, a osloví ťa „ujo“, cítiš sa potešený a spokojný. Ak ťa priamo osloví tvojím menom, cítiš sa nepríjemne, myslíš si, že dieťa je nezdvorilé a malo by byť pokarhané, a tvoj postoj sa zmení. V skutočnosti to, či ťa osloví „ujo“ alebo menom, nemá žiadny vplyv na tvoju integritu. Tak prečo si nespokojný, keď ťa neosloví „ujo“? Je to preto, lebo ťa ovláda a ovplyvňuje tradičná kultúra; tá sa už vopred zakorenila v tvojej mysli a stala sa tvojím najzákladnejším štandardom pri prístupe k osobám, udalostiam a veciam a pri hodnotení a posudzovaní všetkých vecí. Keď je tvoj štandard nesprávny, môže byť povaha tvojho konania správna? To rozhodne nemôže. Ak by si túto záležitosť meral pravdou, ako by si k nej pristúpil? Záležalo by ti na tom, ako ťa ostatní oslovujú? (Nie.) Len ak ťa urážajú či ponižujú – v takom prípade by si sa určite cítil nepríjemne; je to normálny prejav ľudskej prirodzenosti. Ak sú však tvojím meradlom Božie slová, pravda alebo kultúra pochádzajúca od Boha, potom bez ohľadu na to, či ťa ľudia oslovujú tvojím menom alebo „ujo“ či „brat“, nevyvolá to v tebe absolútne žiadnu reakciu. V tejto záležitosti sa môžeš riadiť miestnymi zvyklosťami. Keď ťa napríklad v Číne niekto osloví „ujo“, cítiš, že je k tebe úctivý. Ale keby si išiel do západnej krajiny a niekto by ťa oslovil „ujo“, cítil by si sa nepríjemne; radšej by si sa nechal oslovovať menom, čo by si považoval za formu úcty. Ak by ťa v Číne niekto oveľa mladší ako ty oslovil tvojím menom, veľmi by ťa to znepokojilo, cítil by si, že nerešpektuje vekovú hierarchiu; cítil by si sa hlboko ponížený a hneval by si sa a dokonca by si túto osobu odsúdil. Neukazuje to, že je v tomto spôsobe myslenia problém? Toto je problém, ktorý mám v úmysle riešiť.

Každá krajina a každé etnikum má svoju vlastnú tradičnú kultúru. Kritizujeme všetky tradičné kultúry? Existuje jedna kultúra, ktorá by sa nemala kritizovať. Viete povedať, ktorá kultúra to je? Dám vám príklad. Boh stvoril Adama; kto dal Adamovi meno? (Boh.) Takže Boh stvoril ľudstvo a pri interakcii s ním, ako oslovuje ľudí? (Tým, že ich volá menom.) Správne, volá ich menom. Boh ti dá meno a toto meno má v Božích očiach význam; slúži ako označenie, pomenovanie. Keď ti Boh dá označenie, volá ťa týmto označením. Nie je to forma úcty? (Áno.) Toto je najlepšia forma úcty, je to úcta, ktorá je v najtesnejšej zhode s pravdou a je najpozitívnejšia. Toto je štandard úcty k ľuďom a pochádza od Boha. Nie je to forma kultúry? (Áno.) Mali by sme túto kultúru propagovať? (Áno.) Toto pochádza od Boha; Boh volá človeka priamo jeho menom. Boh ti dáva meno, dáva ti označenie a potom toto označenie používa na to, aby ťa reprezentovalo a aby ťa ním oslovoval. Takto sa Boh správa k ľuďom. Keď Boh stvoril druhú osobu, ako sa k nej správal? Boh nechal Adama, aby ju pomenoval. Adam ju pomenoval Eva. Volal ju Boh týmto menom? Áno. Takže toto je kultúra, ktorá pochádza od Boha. Boh dáva každej stvorenej bytosti označenie a keď vysloví toto označenie, ľudia aj Boh vedia, na koho sa odkazuje. Toto sa nazýva úcta, toto sa nazýva rovnosť, toto je štandard na meranie, či je človek zdvorilý, či existuje zmysel pre slušnosť v jeho ľudskej prirodzenosti. Je toto presné? (Áno.) Je to naozaj presné. V Biblii, či už zaznamenáva určitú udalosť alebo rodokmeň rodiny, všetky postavy majú mená, majú označenia. Avšak, existuje jedna vec, o ktorej si nie som istý, či ste si ju všimli: Biblia nepoužíva oslovenia ako starý otec, stará matka, strýko, teta, starší strýko, staršia teta a tak ďalej; jednoducho používa mená ľudí. Čo si z toho môžete vziať? To, čo Boh stanovil pre ľudí, či už sú to pravidlá alebo zákony, je z ľudského hľadiska akousi tradíciou, ktorá sa odovzdávala medzi ľuďmi. A čo je táto tradícia, ktorá sa odovzdávala od Boha? Je to niečo, čoho by sa ľudia mali držať: Nie sú potrebné žiadne hierarchické tituly. V Božích očiach neexistujú tieto komplikované rodinné tituly ako starý otec, stará matka, starší strýko, mladší strýko, staršia teta, mladšia teta a tak ďalej. Prečo sa ľudia tak starajú o tieto hierarchické tituly a oslovenia? Čo to znamená? Boh tieto veci najviac nenávidí. Vždy je to satanov druh ľudí, ktorý sa týmito vecami zaoberá. Z hľadiska tejto tradičnej kultúry existuje u Boha jedna veľmi podstatná skutočnosť: Boh stvoril celé ľudstvo a jasne vie, koľko rodín a potomkov má jedna osoba; nie je potrebná žiadna hierarchia. Boh jednoducho hovorí, aby si bol plodný a množil sa, aby si svojej rodine zaistil prosperitu – to je všetko, čo si potrebuješ pamätať. Koľko potomkov má každá generácia a koľko potomkov majú títo potomkovia – to je všetko, nie je potrebná žiadna hierarchia. Neskoršie generácie nemusia vedieť, kto boli ich predkovia, ani nemusia stavať rodinné siene alebo chrámy, o to menej ponúkať obety alebo ich uctievať. V Biblii sa píše, že všetci, ktorí veria v Boha a nasledujú Ho, tí, ktorí veria v Jahveho, všetci prinášajú obety pred oltár. Každý v rodine prichádza pred Boha a prináša obety. Toto nie je ako u Číňanov, kde má každá rodina rodinnú sieň plnú pamätných tabúľ pre prapradedov, pradedov, prababky. V mieste, kde Boh prvýkrát začal svoje dielo, tieto veci neexistujú. Iné miesta ďaleko od miesta Božieho diela sú však kontrolované satanom a zlými duchmi. V týchto budhistických krajinách prekvitajú tieto satanské praktiky. Ľudia tam musia uctievať svojich predkov a všetko sa musí hlásiť rodine, všetko sa musí oznámiť rodinným predkom; aj keď popol týchto predkov už neexistuje, neskoršie generácie stále musia obetovať kadidlo a skláňať hlavy. V modernej dobe niektorí ľudia, ktorí boli vystavení západnejším a novším myšlienkam a oslobodili sa od tradičných rodinných pút, nechcú zostať v takýchto rodinách. Cítia sa pevne a prísne kontrolovaní takýmito rodinami, pričom starší v rodine zasahujú takmer do každej záležitosti, najmä pokiaľ ide o manželstvo. V Číne takéto veci nie sú nezvyčajné. Satan núti ľudí upínať sa na vekovú hierarchiu a tento koncept sa zdá byť ľahko prijímaný ľuďmi, ktorí veria, že: „Každá generácia má svoju hodnosť; tí na vrchole sú naši predkovia. Len čo sa spomenie slovo ‚predok‘, ľudia by sa mali skloniť a uctievať ich ako bohov.“ Človek je od detstva takto ovplyvňovaný, formovaný a vychovávaný svojou rodinou; jeho mladá myseľ je naplnená jednou vecou: že človek nemôže žiť na tomto svete bez rodiny a že opustenie rodiny alebo oslobodenie sa od rodinných pút je morálne odsúdeniahodný priestupok. Čo to znamená, morálne odsúdeniahodný priestupok? Znamená to, že ak nepočúvaš svoju rodinu, si neúctivé dieťa a byť neúctivý znamená, že nie si človek. Preto sa väčšina ľudí neodváži prelomiť tieto rodinné putá. Číňania sú vážne formovaní, ovplyvnení a kontrolovaní hierarchiou, ako aj konceptmi ako Tri poslušnosti a Štyri cnosti a Tri základné väzby a Päť stálych cností. Mladí ľudia, ktorí správne neoslovujú svojich starších ako ujov, tety, dedka alebo babku, sú často obviňovaní z hrubosti a nevychovanosti. Čo to znamená? Znamená to, že si v tejto etnickej skupine, v tejto spoločnosti, považovaný za podradného, pretože nedodržiavaš spoločenské normy, si nevychovaný a bezcenný. Iní sú dobre oblečení, zruční v predstieraní a hovoria s gráciou a vkusom; majú medové reči, zatiaľ čo ty ani nevieš, ako niekoho osloviť ujo alebo teta. Ľudia povedia, že si nevychovaný a budú sa na teba pozerať zhora, kamkoľvek pôjdeš. Toto je druh ideológie, ktorý je čínskym ľuďom vštepovaný. Niektoré deti, ktoré nevedia, ako oslovovať ľudí, rodičia tvrdo pokarhajú alebo dokonca zbijú. Počas bitky niektorí rodičia povedia: „Si hrubý, bezcenný a nevychovaný; radšej by som ťa rovno zabil! Robíš mi len hanbu a strápňuješ ma pred ľuďmi!“ Len preto, že dieťa nevie, ako osloviť ostatných, rodičia zveličia problém kvôli vlastnej povesti a dieťa kruto zbijú. Aký druh správania to je? Je to čistý nezmysel! Uvedomili by ste si tieto veci, keby som o nich takto nehovoril v duchovnom spoločenstve? Dokážete prostredníctvom javov, ktoré pozorujete v reálnom živote, alebo čítaním Božích slov, alebo prostredníctvom svojich vlastných skúseností, postupne a krok za krokom preniknúť do podstaty týchto záležitostí a potom zmeniť smer svojho života, zmeniť smer cesty, po ktorej kráčate? Ak nie, potom vám chýba vhľad. Vo všetkých veciach je najsprávnejším prístupom používať ako štandard Božie slová, Božie dielo a Božie požiadavky, je to bez jedinej chyby – o tom niet pochýb. Čokoľvek, čo pochádza od satana, bez ohľadu na to, ako veľmi je to v súlade s ľudskými predstavami alebo vkusom, bez ohľadu na to, ako slušne sa to javí, nie je pravda, ale podvrh.

Účelom rozprávania tohto príbehu je, aby ste precitli a porozumeli, čo je pravda, čo ľudia získajú vierou v Boha, čo znamená, keď Boh dosahuje, aby ľudia zmenili svoje povahy, a umožňuje im získať pravdu, a či pravda, ktorú Boh hovorí, a Jeho požiadavky majú nejaký vzťah k tomu, čo si človek dokáže predstaviť, alebo k myšlienkam, perspektívam a rôznym porozumeniam, ktoré sú výsledkom výchovy a formovania národným a spoločenským prostredím. Vy všetci by ste si tiež mali tieto veci rozobrať. Dnes sme sa zamerali len na jeden aspekt nášho príkladu. V srdci každého človeka vlastne nie je núdza o veci z tradičnej kultúry. Niektorí ľudia hovoria: „Keďže máme ignorovať hierarchiu, znamená to, že môžem svojich rodičov oslovovať menom?“ Je to v poriadku? Ak oslovujete svojich rodičov mama a otec, znamená to, že stále dodržiavate hierarchiu a vrátili ste sa k tradičnej kultúre? Nie. Rodičov treba stále oslovovať tak, ako sa má; oslovovať ich mama a otec je spôsob, akým Boh chce, aby ich ľudia oslovovali. Takto by sa mali oslovovať; je to rovnaké, ako keď ťa tvoji rodičia volajú „dieťa“, „syn“ alebo „dcéra“. Čomu teda máte v prvom rade porozumieť z toho, že som vám porozprával tento príbeh? Aký problém to hlavne rieši? (Náš štandard na posudzovanie vecí sa musí zmeniť; všetko by sa malo posudzovať podľa Božích slov a požiadaviek.) Správne. Nevymýšľaj si slepo veci. Ľudia si vždy chcú vytvárať vlastnú „pravdu“. Kedykoľvek chcú niečo urobiť, vymyslia si súbor argumentov a teórií a potom súbor metód a uskutočnia to bez ohľadu na to, či to je správne, alebo nie. Praktizujú to roky, tvrdohlavo sa toho držia bez ohľadu na to, či to prináša nejaký výsledok, a napriek tomu sa cítia dobročinní, spravodliví a láskaví. Myslia si, že veci, ktoré žijú, sú dobré a že im to prináša chválu a obdiv, a nakoniec si o sebe začnú čoraz viac myslieť, že sú úžasní. Ľudia nikdy nepremýšľajú, nesnažia sa pochopiť ani nehľadajú, aké sú Božie požiadavky na každú vec, aké sú princípy konania pri každej veci a či v procese konania svojej povinnosti preukázali vernosť Božiemu povereniu. O týchto veciach nepremýšľajú; premýšľajú len o tých prekrútených a podlých veciach – nie je to páchanie podlosti? (Áno.) Ktokoľvek je navonok jemný, správa sa správne, je vzdelaný a dodržiava spoločenské normy, je plný rečí o dobročinnosti, spravodlivosti, slušnosti, múdrosti a dôveryhodnosti a kto hovorí s vycibrenou eleganciou a hovorí príjemné veci – pozorujte, či takýto človek praktizuje pravdu, alebo nie. Ak nikdy nepraktizuje pravdu, potom nie je nič iné ako pokrytec, ktorý predstiera dobrotu; je presne ako Daming a ani o kúsok sa nelíši. Akí ľudia sú tí, ktorí sa zameriavajú výlučne na dobré správanie a používajú ho na oklamanie ostatných, aby ich chválili a obdivovali? (Pokrytci.) Majú títo ľudia duchovné porozumenie? (Nie.) Môžu ľudia, ktorí nemajú duchovné porozumenie, praktizovať pravdu? (Nie.) Prečo nemôžu? (Nerozumejú, čo je pravda, takže si len vezmú za pravdu nejaké navonok dobré správanie a veci, ktoré ľudia považujú za dobré, a praktizujú ich.) To nie je to hlavné. Bez ohľadu na to, ako veľmi nerozumejú pravde, nepoznajú aspoň niektoré zjavné zásady konania? Keď im povieš, ako majú konať svoju povinnosť, nedokážu tomu porozumieť? Takíto ľudia majú jednu charakteristiku: nemajú v úmysle praktizovať pravdu. Nech povieš čokoľvek, nebudú ťa počúvať; budú si robiť a hovoriť, čo sa im zachce. V poslednom čase často hovoríme o rôznych prejavoch antikristov. Pozri sa na ľudí okolo seba: pozri, kto prejavil nejakú zmenu a koho správanie a zásady konania sa vôbec nezmenili, koho srdcia zostávajú nepohnuté bez ohľadu na to, ako s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve, a kto sa stále nemení ani nemá v úmysle sa zmeniť a naďalej si robí veci, ako sa mu zachce, aj keď je schopný prepojiť si obsah tvojho duchovného spoločenstva so sebou samým. Stretli ste sa s takýmito ľuďmi? Stretli, však? Prečo sú niektorí vodcovia a pracovníci prepustení? Je to preto, lebo nepraktizujú pravdu, nerobia skutočnú prácu. Rozumejú všetkým druhom učení a vytrvávajú vo svojich vlastných spôsoboch. Bez ohľadu na to, ako hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravdách-princípoch, stále majú svoje vlastné pravidlá, držia sa svojich vlastných názorov a nikoho nepočúvajú. Robia si, čo chcú – ty hovoríš jedno, oni robia druhé. Takíto vodcovia a pracovníci by mali byť prepustení, však? (Áno.) Rozhodne by mali. Po akej ceste kráčajú títo ľudia? (Po ceste antikrista.) Tí, ktorí kráčajú po ceste antikrista, sa po dostatočne dlhom čase sami stanú antikristom. Je to len otázka času. Ak bez ohľadu na to, ako s nimi hovoríš v duchovnom spoločenstve o pravde, stále ju neprijímajú a vôbec sa nemenia, potom je to naozaj problematické a už sa stali antikristom.

Čo vás na dnešnom príbehu najviac inšpirovalo? Že pre ľudí je ľahké zísť z cesty. Prečo je pre ľudí ľahké zísť z cesty? Po prvé, ľudia majú skazené povahy; po druhé, bez ohľadu na vek, ľudia nie sú v myšlienkach a v hĺbke svojho srdca nepopísaný list. Aké podnety vám teda tento príbeh dáva? Pre ľudí je ľahké zísť z cesty – to je prvý. Po druhé, ľudia majú tendenciu držať sa toho, čo považujú za dobré a správne, akoby to bola pravda, a zaobchádzajú s biblickými poznatkami a duchovnými učeniami ako s Božími slovami, ktoré treba praktizovať. Keď ste porozumeli týmto dvom problémom, aké nové porozumenie, nápady alebo plány máte pre cestu, po ktorej by ste mali v budúcnosti kráčať, a pre každú úlohu, ktorú máte v budúcnosti vykonať? (Keď budeme v budúcnosti niečo robiť, nemali by sme konať podľa toho, čo považujeme za správne. Najprv by sme mali zvážiť, či sú naše myšlienky zosúladené s tým, čo si želá Boh, a či zodpovedajú Božím požiadavkám. Mali by sme nájsť princípy praktizovania v Božích slovách a potom konať. Len tak si môžeme byť istí, že praktizujeme pravdu a že cesta, po ktorej kráčame vo viere v Boha, je správna.) Musíte vynaložiť úsilie, pokiaľ ide o Božie slová. Prestaňte si vytvárať vlastné predpoklady. Nemáš duchovné porozumenie; tvoja kvalita je slabá; a nech sú nápady, s ktorými prídeš, akokoľvek veľkolepé, nie sú pravdou. Aj keď si si istý, že to, čo si urobil, je bezchybné a správne, mal by si to stále predniesť bratom a sestrám na duchovné spoločenstvo a overenie, alebo to porovnať s príslušnými Božími slovami. Dá sa takto dosiahnuť stopercentná bezchybnosť? Nie nevyhnutne; stále môžeš mať nejaké odchýlky vo svojej praxi, pokiaľ si úplne nepochopil pravdy-princípy a zdroj toho, čo Boh povedal. To je jeden aspekt. Aký je druhý? Ak sa ľudia odchýlia od Božích slov, bez ohľadu na to, aké rozumné alebo prijateľné sa ich konanie môže zdať, nemôže nahradiť pravdu. Čokoľvek, čo nemôže nahradiť pravdu, nie je pravda, ani to nie je pozitívna vec. Ak to nie je pozitívna vec, čo to je? Určite to nie je niečo, čo sa páči Bohu, ani to nie je v súlade s pravdou; je to niečo, čo Boh odsudzuje. Aké budú následky, ak urobíš niečo, čo Boh odsudzuje? Spôsobíš, že sa Bohu zhnusíš. Všetko, čo nepochádza od Boha, sú negatívne veci, pochádzajú od satana. Niektorí ľudia tomu možno nerozumejú; nech to príde postupne, ako budete získavať skúsenosti.

Dnes sme vážne kritizovali jednu vec; čo kritizujeme? Záležitosť oslovovania starej prasnice teta Sviňa, však? Je hanebné volať prasa „teta Sviňa“? (Áno.) Je to hanebná záležitosť. Ľudia vždy chcú mať čestný titul. Odkiaľ pochádza táto „česť“? Na čo sa „česť“ vzťahuje? Je to o vekovej hierarchii? (Áno.) Vždy chcieť byť považovaný za staršieho, vždy sa zameriavať na vekovú hierarchiu – je to dobré? (Nie.) Prečo nie je dobré zameriavať sa na vekovú hierarchiu? Mali by ste analyzovať, aký význam má zameriavanie sa na vekovú hierarchiu. Je také jednoduché povedať to takto: „Boh nedovoľuje ľuďom zameriavať sa na vekovú hierarchiu, tak prečo o tom bezdôvodne diskutuješ? Hovoríš nezmysly a pritom sa tváriš civilizovane. Pri konaní svojej povinnosti nikdy neberieš do úvahy záujmy Božieho domu a vždy ich zrádzaš. Keď ide o tvoje vlastné záujmy, neváhaš zradiť záujmy Božieho domu. Koho sa snažíš oklamať tým, že sa tváriš ako dobrý človek? Si vôbec hoden, aby ťa považovali za dobrého?“ Bolo by prijateľné povedať to takto? (Áno.) Čo by sa malo povedať, aby to bolo ešte ostrejšie? „O čom to táraš? Si len hlúpe prasa, imbecil, bez akéhokoľvek porozumenia pravde. Za čo sa vydávaš? Bol si vzdelaný, si kultivovaný a veríš v Boha. Prečítal si toľko Božích slov a stále si o sebe myslíš, ako dobre veríš v Boha. Ale nakoniec ani nevieš, čo znamená praktizovať pravdu. Nie si len hlúpe prasa, úplný idiot?“ To je k tomuto príbehu všetko. Teraz sa vráťme k hlavnej téme duchovného spoločenstva.