II. Rozbor svojvoľného a diktátorského správania antikristov a toho, ako nútia ľudí, aby ich poslúchali

Antikristi konajú svojvoľne a diktátorsky, nikdy nehovoria s ostatnými v duchovnom spoločenstve ani sa neradia, robia si, čo sa im zachce, a nútia ostatných, aby ich poslúchali. Dá sa povedať, že bez ohľadu na to, čo antikristi robia, aké opatrenia alebo rozhodnutia vydávajú, nehovoria s ostatnými v duchovnom spoločenstve, nedosahujú zhodu, nehľadajú pravdu na riešenie problémov a princípy, ktoré by sa mali uplatňovať pri konaní svojich povinností. Navyše nedovoľujú ľuďom pochopiť, prečo robia veci určitým spôsobom, a nechávajú ľudí zmätených a povinných ich počúvať. Ak niekto nerozumie a spýta sa na to, antikrist nie je ochotný hovoriť v duchovnom spoločenstve ani vysvetľovať. Akú situáciu chce v tejto veci udržať? Nikto nesmie poznať podrobnosti; nikto nemá právo byť informovaný. Robí si, čo sa mu zachce, a to, čo považuje za správne, sa musí dôkladne uskutočniť. Ostatní nemajú právo pýtať sa, a už vôbec nie sú spôsobilí s ním spolupracovať; majú za úlohu len poslúchať a podriaďovať sa. Ako sa na to pozerá antikrist? „Keďže ste si ma vybrali za vodcu, ste pod mojím riadením a musíte ma počúvať. Ak ma nechcete počúvať, nemali ste si ma vybrať. Ak ste si ma vybrali, musíte ma počúvať. O všetkom rozhodujem ja!“ V jeho očiach, aký je vzťah medzi ním a bratmi a sestrami? On je ten, kto vydáva rozkazy. Bratia a sestry nemôžu analyzovať, čo je správne a čo nesprávne, nemôžu sa pýtať a nesmú ho obviňovať, rozlišovať, spochybňovať ani o ňom pochybovať; to všetko je zakázané. Antikristovi stačí predložiť plány, vyhlásenia a metódy a všetci musia bez otázok tlieskať a súhlasiť. Nie je to trochu donucovacie? Čo je to za taktiku? Je to svojvoľné a diktátorské. Aká je toto povaha? (Surová.) Z povrchného hľadiska „svojvoľný“ znamená robiť rozhodnutia sám, mať posledné slovo; a „diktátorský“ zase to, že po tom, čo človek sám vynesie úsudok alebo rozhodnutie, ho všetci ostatní musia vykonať bez práva na odlišné názory alebo vyjadrenia, ba dokonca sa ani nesmú pýtať. Byť svojvoľný a diktátorský znamená, že keď čelia nejakej situácii, sami o nej uvažujú a zvažujú ju, kým sa rozhodnú, čo urobia. Nezávisle a v zákulisí rozhodujú o tom, ako robiť veci, bez prispenia kohokoľvek iného; zasiahnuť nemôžu dokonca ani ich vlastní spolupracovníci, partneri alebo nadriadení vodcovia – toto znamená byť svojvoľný a diktátorský. Bez ohľadu na to, akej situácii čelia, tí, ktorí konajú týmto spôsobom, neustále premieľajú veci vo svojej mysli a lámu si hlavu pri zvažovaní, pričom sa nikdy neradia s ostatnými. Vo svojej hlave rozmýšľajú tak či onak, ale čo si myslia v skutočnosti, nikto nevie. Prečo to nikto nevie? Pretože to nepovedia. Niektorí ľudia si môžu myslieť, že je to len preto, že nie sú zhovorčiví, je to však naozaj tak? Nejde tu o otázku osobnosti; je to úmyselná voľba nechať ostatných v nevedomosti. Chcú robiť veci sami, majú svoje vlastné plány. Čo plánujú? Ich plány sa točia okolo ich vlastných záujmov, postavenia, slávy, zisku a prestíže. Dumajú nad tým, ako konať vo svoj prospech, ako ochrániť svoje postavenie a povesť pred poškodením, ako konať bez toho, aby ich ostatní prekukli, a čo je rozhodujúce, ako zatajiť svoje činy pred Zhora, dúfajúc, že nakoniec získajú prospech bez toho, aby niekomu odhalili akékoľvek slabiny. Myslia si: „Ak sa dopustím chvíľkovej chyby a poviem niečo zlé, všetci ma prekuknú. Ak niekto prehovorí nevhodne a nahlási ma Zhora, Zhora ma môže prepustiť a ja prídem o svoje postavenie. Okrem toho, ak budem vždy hovoriť s ostatnými v duchovnom spoločenstve, nebudú moje obmedzené schopnosti zrejmé všetkým? Nebudú sa na mňa ostatní pozerať zvrchu?“ Povedzte Mi teda, keby ich naozaj prekukli, bolo by to dobré alebo zlé? V skutočnosti tým, ktorí sa usilujú o pravdu, čestným ľuďom, na tom, že ich prekuknú a stratia trochu tváre alebo povesti, veľmi nezáleží. Nezdá sa, že by ich tieto veci veľmi trápili; skôr si ich uvedomujú menej zjavne a neprikladajú im príliš veľký význam. Antikristi sú však presný opak; neusilujú sa o pravdu a svoje postavenie a vnímanie a postoje ostatných voči nim považujú za dôležitejšie ako samotný život. Žiadať od nich, aby povedali, čo si myslia, alebo pravdu, je nesmierne ťažké; ani ponuka mnohých výhod by nemusela stačiť. Keby ich požiadali, aby odhalili svoje tajomstvá alebo súkromné záležitosti, bolo by to ešte ťažšie – možno by to neurobili ani za cenu vlastného života. Čo je toto za prirodzenosť? Môže takýto človek prijať pravdu? Môže byť spasený? Rozhodne nie. Koniec koncov, „leopard nedokáže zmeniť svoje škvrny“.

Mimoriadny význam antikristi prikladajú svojej vlastnej hodnote, postaveniu, povesti a všetkému, čo môže udržať ich moc. Hovoríš s nimi v duchovnom spoločenstve a vravíš: „Pri vykonávaní práce cirkvi, či už ide o vonkajšie záležitosti, alebo vnútornú administratívu, personálne úpravy alebo čokoľvek iné, musíš hovoriť v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami. Prvým krokom v učení sa spolupracovať s ostatnými je naučiť sa byť v duchovnom spoločenstve. Duchovné spoločenstvo nie je o prázdnych rečiach ani len o vyjadrovaní vlastnej negatívnosti či vzdoru voči Bohu. Nemal by si ventilovať svoje stavy negatívnosti alebo vzdoru, aby si ovplyvňoval ostatných. Hlavným bodom je hovoriť v duchovnom spoločenstve o tom, ako nájsť princípy v Božích slovách a pochopiť pravdu.“ No bez ohľadu na to, ako hovoríš o pravde v duchovnom spoločenstve, to nimi nedokáže pohnúť ani ich prinútiť zmeniť svoje princípy a smerovanie v tom, ako fungujú a počínajú si. Čo je toto za povahu? Mierne povedané, je to neoblomnosť; ostrejšie pomenované, je to surovosť. V skutočnosti je nazvať to surovosťou výstižné. Vezmi si vlka s ovcou v čeľustiach, ktorý si vychutnáva svoju korisť; ak s ním budeš vyjednávať a povieš: „Dám ti namiesto toho králika a ty tú ovcu pustíš, dobre?“ nebude súhlasiť. Povieš: „Dám ti kravu, čo ty na to?“ Rozhodne nebude súhlasiť. Najprv zožerie ovcu a potom pôjde po krave. Neuspokojí sa len s jedným; chce oboje. Čo je toto za povahu? (Nenásytne chamtivá a extrémne surová.) Je to všetko až príliš surové! Podobne, pokiaľ ide o extrémne surovú povahu antikristov, hovorenie o pravde v duchovnom spoločenstve, orezávanie ani radenie na nich nefunguje. Nič z toho nedokáže zmeniť ich hlboko zakorenenú snahu o postavenie ani túžbu ovládať druhých, pokiaľ ich neprilákaš vyšším postavením alebo väčšími výhodami. Inak korisť, ktorú už držia, rozhodne nepustia. Čo znamená toto absolútne odmietnutie pustiť? To, že len čo získajú určité postavenie, využijú túto príležitosť na to, aby sa energicky predvádzali a vystavovali. Vystavovali čo? Svoje rôzne talenty a dary, svoj pôvod, vzdelanie, hodnotu a svoje postavenie v spoločnosti, chváliac sa a vystatujúc, akí sú schopní a zruční, ako sa dokážu zahrávať s ľuďmi a manipulovať nimi, ako dokážu ľudí komandovať. Tí bez pravdy alebo rozlišovania majú po vypočutí tohto pocit, že takíto antikristi sú veľmi pôsobiví; sami sa cítia menejcenní a ochotne sa podriaďujú ovládaniu antikrista.

Niektorí antikristi sú obzvlášť prefíkaní a veľmi intrigánski. Držia sa najvyššej satanskej filozofie, ktorou je zriedkakedy hovoriť a nevyjadrovať pohotovo svoj postoj v akejkoľvek situácii, ktorej čelia, pričom hovoria len vtedy, keď sú k tomu absolútne donútení. Iba pozorne sledujú konanie každého, akoby ich cieľom bolo dôkladne pochopiť a prekuknúť tých okolo seba predtým, ako prehovoria alebo začnú konať. V prvom rade identifikujú, kto môže byť ich korisťou a stať sa ich pomocníkom a pred kým sa musia mať na pozore ako pred svojím „politickým nepriateľom“. Niekedy nehovoria ani nezaujmú stanovisko a zostávajú ticho, no vo svojom vnútri rozvažujú a kalkulujú; títo jedinci sú v srdci prefíkaní a zriedkakedy prehovoria. Povedali by ste, že takýto človek je dosť zlovestný? Ak nehovoria často, ako ich môžeš rozoznať? Je ľahké ich prekuknúť? Je to veľmi ťažké. Srdcia takýchto ľudí sú úplne naplnené satanskou filozofiou. Nie je to ľstivé? Antikristi veria, že ak majú stále sklon veľa rozprávať, vyjadrovať svoje názory a byť s ostatnými v duchovnom spoločenstve, všetci ich prekuknú. Budú si myslieť, že antikristom chýba hĺbka, že sú to len obyčajní ľudia a nebudú si ich vážiť. Čo pre antikristov znamená strata rešpektu? Znamená stratu jeho váženého postavenia v srdciach ostatných a ukazuje, akí sú priemerní, nevedomí a obyčajní. Práve to antikristi nechcú vidieť. Preto keď vidia, že ostatní v cirkvi sa vždy otvárajú a priznávajú svoju negativitu, vzburu voči Bohu, chyby, ktoré včera urobili, alebo neznesiteľnú bolesť, ktorú pociťujú z toho, že dnes nie sú úprimní, antikristi považujú týchto ľudí za hlúpych a naivných, pretože oni sami nikdy takéto veci nepriznajú a svoje myšlienky držia v tajnosti. Niektorí ľudia hovoria zriedkavo z dôvodu slabej kvality alebo prostoduchosti či nedostatku komplexných myšlienok, ale keď zriedkavo hovoria antikristi, nie je to z rovnakého dôvodu – ide o problém povahy. Pri stretnutí s druhými hovoria zriedkavo a sa zdráhajú vyjadrovať svoje názory na to, o čom hovoria ostatní. Prečo nevyjadrujú svoje názory? Po prvé, určite im chýba pravda a nedokážu veci prezrieť. Ak prehovoria, mohli by robiť chyby a ostatní by ich mohli prezrieť. Majú strach, že na nich budú pozerať zvrchu, preto predstierajú mlčanie a tvária sa, že sú hĺbaví, čím sťažujú ostatným, aby ich odhadli, a dokonca vedú ostatných k tomu, aby si mysleli, že sú múdri a výnimoční. Takýmto spôsobom sa ľudia neodvážia antikristov podceniť, a keď vidia ich zdanlivo pokojný a vyrovnaný zovňajšok, majú ich dokonca vo veľkej úcte a vôbec sa ich neodvážia znevážiť. Toto je ľstivý a podlý aspekt antikristov. Svoje názory nevyjadrujú ochotne, pretože väčšina ich názorov nie je v súlade s pravdou, ale ide o ľudské predstavy a domnienky, ktoré sú úplne nevhodné na to, aby sa dostali na verejnosť. Preto mlčia. Vnútorne tiež dúfajú, že získajú nejaké svetlo, ktoré môžu uvoľniť, aby mali o nich ostatní vysokú mienku, keďže ho však nemajú, počas duchovného spoločenstva o pravde zostávajú ticho a skrytí, číhajúc v tieňoch ako duchovia čakajúci na príležitosť. Keď nájdu iných, ktorí hovoria o svetle, vymyslia spôsoby, ako si ich slová privlastniť, a vyjadrujú to iným spôsobom, aby sa predviedli. Takíto prefíkaní sú antikristi. Nech robia čokoľvek, snažia sa vyniknúť a byť nadradení, pretože len vtedy sa cítia spokojní. Ak na to nemajú príležitosť, najprv sa držia v úzadí a svoje názory si nechávajú pre seba. Toto je prefíkanosť antikristov. Napríklad, keď kázeň vydáva Boží dom, niektorí ľudia hovoria, že to vyzerá ako Božie slová, a iní si myslia, že to vyzerá skôr ako duchovné spoločenstvo Zhora. Relatívne úprimní ľudia hovoria, čo majú na srdci, ale antikristi, aj keď na to majú svoj názor, ho skrývajú. Pozorujú a sú pripravení nasledovať väčšinový názor, ale v skutočnosti to sami nedokážu dôkladne pochopiť. Môžu takíto úlisní a prefíkaní ľudia pochopiť pravdu alebo mať reálne rozlišovanie? Do čoho môže vidieť niekto, kto nerozumie pravde? Do ničoho. Niektorí ľudia nedokážu prehliadnuť cez veci, ale predstierajú, že sú hĺbaví; v skutočnosti im chýba schopnosť rozlišovať a boja sa, že ostatní ich prekuknú. Správny postoj v takýchto situáciách je: „Cez túto vec nevieme prehliadnuť. Keďže to nevieme, nemali by sme hovoriť ľahkomyseľne. Ak budeme hovoriť nesprávne, môže to mať negatívny vplyv. Počkám a uvidím, čo povedia Zhora.“ Nie je to vari úprimné vyjadrenie? Je to taká jednoduchá reč, a predsa, prečo to antikristi nehovoria? Nechcú, aby ich ostatní prekukli; poznajú svoju vlastnú mieru, ale potajomky majú stále opovrhnutiahodný úmysel – dosiahnuť, aby o nich mali ostatní vysokú mienku. Nie je práve toto najodpornejšie? Keď všetci dohovoria a antikrist vidí, že väčšina hovorí, že sú to Božie slová, a niekoľkí hovoria, že nie, tiež má pocit, že to možno nie sú Božie slová, ale nepovie to priamo. Povie: „V tejto veci nemôžem robiť unáhlené závery; pridám sa k väčšine.“ Neprizná, že do toho nevidí, namiesto toho používa tento výrok na maskovanie a zakrývanie, pričom si myslí, že je veľmi múdry a že jeho metódy sú brilantné. Potom, o dva dni neskôr, keď Boží dom oznámi, že to boli Božie slová, antikrist okamžite povie: „Vidíš, čo som ti hovoril? Celý čas som vedel, že sú to božie slová, ale bál som sa o slabosť tých z vás, ktorí ich nerozpoznali, takže som to nemohol povedať. Keby som povedal, že sú to božie slová, neodsudzoval by som vás? Akí by ste boli smutní! Mohol by som byť pokojný, keď viem, akí ste slabí? Akým vodcom by som potom bol?“ Aký to majster pretvárky! Za všetkým, čo antikristi hovoria, sú úmysly a ciele; kedykoľvek otvoria ústa, robia to preto, aby sa chválili, aby sa vystatovali svojimi úspechmi, minulými dobrými skutkami a minulou slávou. Kedykoľvek hovoria, je to o týchto veciach. Tí, ktorí ich nedokážu prekuknúť, ich zbožňujú, zatiaľ čo tí, ktorí ich prekuknúť dokážu, ich považujú za extrémne zákerných a ľstivých – antikrist nikdy neprizná svoje nedostatky. Antikristi konajú v tajnosti a hovoria nejednoznačne; väčšina toho, čo hovoria, sú nezmysly a nie sú schopní cez nič prehliadnuť ani pochopiť žiadnu pravdu. Horšie je, že predstierajú, že rozumejú pravde, hoci žiadnej nerozumejú, a chcú sa do všetkého zapájať, robiť rozhodnutia a mať vo všetkých záležitostiach posledné slovo, pričom tých okolo seba nechávajú bez akéhokoľvek práva byť informovaní. K akej situácii to nakoniec vedie? Každý, kto s nimi spolupracuje alebo s nimi koná povinnosť, má pocit, že hoci sa na povrchu zdajú byť verní a ochotní zaplatiť cenu, v skutočnosti to tak nie je. Dokonca ani tí, ktorí boli antikristovi blízki celé roky, nedokážu prísť na to, čo si myslí, ani nevedia, čoho je skutočne schopný – väčšina ľudí ho nedokáže prekuknúť. To, čo hovoria, sú samé klamstvá a prázdne reči, falošné a podvodné slová. Chcú sa do všetkého zapájať a robiť všetky rozhodnutia, ale keď už rozhodnú, nepreberajú žiadnu zodpovednosť za možné následky a vymýšľajú si dôvody na ospravedlnenie tohto správania. Po rozhodnutí nechajú ostatných robiť prácu, zatiaľ čo oni prejdú k tomu, že zasahujú do iných záležitostí. Pokiaľ ide o to, či sa pôvodná záležitosť ďalej rieši, či sa realizuje, aká je efektívnosť vykonania, či má väčšina ostatných nejaké názory na tento prístup, či to poškodzuje záujmy Božieho domu alebo či o tom majú bratia a sestry rozlišovanie, je im to jedno, správajú sa, akoby to nebola ich starosť, že to s nimi nemá nič spoločné – neprejavujú ani najmenší záujem. O čo jediné sa zaujímajú? Len o záležitosti, v ktorých sa môžu predvádzať a získať obdiv ostatných; nikdy nepremeškajú príležitosti urobiť to. Vo svojej práci nerobia nič iné, len vydávajú rozkazy a vynucujú predpisy. Sú schopní len hrať mocenské hry a manipulovať ľuďmi, pričom sú so sebou spokojní a myslia si, že sú vo svojej práci úspešní. Vôbec si neuvedomujú následky svojho spôsobu práce – škodia Božiemu vyvolenému ľudu, spôsobujú narušenia a vyrušenia v práci cirkvi. Bránia vykonávaniu Božej vôle a snažia sa založiť svoje vlastné nezávislé kráľovstvo.

„Sú svojvoľní a diktátorskí, nikdy nie sú s ostatnými v duchovnom spoločenstve a nútia ostatných, aby ich poslúchali“ – čo predovšetkým znamená podstata tohto správania antikristov? Ich povaha je podlá a surová a majú mimoriadne silnú túžbu ovládať druhých, presahujúcu hranice normálnej ľudskej rozumnosti. Okrem toho, aké je ich chápanie alebo pohľad a postoj k povinnosti, ktorú vykonávajú? Ako sa to líši od tých, ktorí skutočne konajú svoju povinnosť? Tí, ktorí skutočne konajú svoju povinnosť, hľadajú princípy pre to, čo robia, čo je základná požiadavka. Ako však antikristi chápu povinnosť, ktorú vykonávajú? Aká povaha a podstata sa zjavuje pri vykonávaní ich povinnosti? Sú vo vysokom postavení a povyšujú sa nad tých pod nimi. Len čo sú zvolení za vodcov, začnú sami seba vnímať ako osoby s postavením a identitou. Svoju povinnosť neprijímajú od Boha. Po získaní určitej pozície majú pocit, že ich postavenie je dôležité, moc veľká a identita jedinečná, čo im umožňuje pozerať sa na ostatných zvrchu z výšky svojej pozície. Zároveň si myslia, že môžu vydávať príkazy a konať podľa vlastných myšlienok a že pri tom nemusia mať ani žiadne obavy. Myslia si, že môžu využiť príležitosť vykonávať povinnosť na uspokojenie svojej túžby po autorite, na uspokojenie svojej túžby a ambície vládnuť a viesť ostatných pomocou moci. Dalo by sa povedať, že majú pocit, že konečne majú šancu byť vo svojej autorite nespochybniteľní. Niektorí hovoria: „K prejavom antikristov patrí, že sú svojvoľní a diktátorskí a nikdy nehovoria s ostatnými v duchovnom spoločenstve. Hoci aj náš vodca má povahu a zjavenia antikristov, často s nami hovorí v duchovnom spoločenstve!“ Znamená to, že nie je antikrist? Antikristi sa niekedy dokážu pretvarovať; po kole duchovného spoločenstva so všetkými a pochopení a uchopení myšlienok každého – pričom identifikujú, kto je s nimi v súlade a kto nie – si ich roztriedia. V budúcich záležitostiach komunikujú len s tými, s ktorými majú dobré vzťahy a sú s nimi kompatibilní. Tí, ktorí s nimi nie sú v súlade, sú často udržiavaní v nevedomosti o väčšine záležitostí a môžu im dokonca odoprieť knihy Božích slov. Konali ste niekedy takto, boli ste svojvoľní a diktátorskí a nikdy ste neboli s ostatnými v duchovnom spoločenstve? To, že ste svojvoľní a diktátorskí, sa určite stáva, nemusí to však nevyhnutne znamenať, že nikdy nie ste s ostatnými v duchovnom spoločenstve; občas to robiť môžete. Avšak po jeho skončení veci aj tak pokračujú tak, ako ste povedali. Niektorí ľudia si myslia: „Napriek nášmu duchovnému spoločenstvu som si v skutočnosti už dávno stanovil pevný plán. Som s tebou v duchovnom spoločenstve len formálne, len aby som ti dal vedieť, že v tom, čo robím, mám svoje princípy. Myslíš si, že nepoznám tvoju mieru? Nakoniec ma aj tak budeš musieť počúvať a nasledovať moju cestu.“ V skutočnosti sa vo svojom srdci už dávno rozhodli. Veria: „Mám podrezaný jazyk a akýkoľvek argument dokážem prekrútiť vo svoj prospech; nikto ma nedokáže prehovoriť, smerovanie teda bude prirodzene nasledovať moje vedenie.“ Svoje kalkulácie si urobili už dávno predtým. Existuje takáto situácia? Byť svojvoľný a diktátorský nie je správanie, ktoré sa náhodne zjaví pri nejakej príležitosti; je ovládané určitou povahou. Z ich spôsobu reči alebo konania sa nemusí zdať, že sú svojvoľní a diktátorskí, ale podľa ich povahy a charakteru ich činov sú skutočne takí. Robia veci len formálne a „počúvajú“ názory ostatných, dovoľujú ostatným hovoriť, oboznamujú ich s podrobnosťami situácie, diskutujú o tom, čo vyžaduje Božie slovo – používajú však určitú rétoriku alebo formulácie, aby ostatných viedli k dosiahnutiu zhody s nimi. A aký je konečný výsledok? Všetko sa vyvíja podľa ich plánu. To je ich zákerná stránka; nazýva sa to aj nútenie ostatných, aby ich poslúchali, je to druh „jemného“ donútenia. Myslia si: „Nepočúvaš, však? Nerozumieš, však? Dovoľ mi to vysvetliť.“ Pri vysvetľovaní prepletajú a krútia svoje slová, čím ostatných vťahujú do svojej logiky. Po tom, čo ich povodia za nos, ľudia počúvajú a myslia si: „To, čo hovoríš, je správne; budeme praktizovať tak, ako hovoríš, už to netreba brať tak vážne,“ a antikrist je potešený. Väčšina ľudí nedokáže rozoznať ich slová. Máte schopnosť rozlišovať? Čo by ste mali robiť, keď čelíte takýmto situáciám? Napríklad, keď si konfrontovaný s nejakou záležitosťou, cítiš, že je tam problém; v danej chvíli ho nedokážeš presne určiť, no cítiš, že ťa nútia poslúchať. Čo by si mal vtedy robiť? Mali by ste hľadať príslušné princípy, vyhľadať vedenie Zhora alebo byť v duchovnom spoločenstve s dotyčným jednotlivcom. Okrem toho tí, ktorí rozumejú pravde, môžu o tejto záležitosti spoločne diskutovať a hovoriť v duchovnom spoločenstve. Niekedy ti práca a vedenie Ducha Svätého umožnia pochopiť problémy v návrhoch alebo teóriách predložených antikristmi alebo tými, ktorí kráčajú po ceste antikristov, a ich postranné úmysly. Prostredníctvom bytia vo vzájomnom duchovnom spoločenstve môžete dospieť k porozumeniu. Možno však nie si v duchovnom spoločenstve, namiesto toho si myslíš: „Toto nie je veľký problém, nech si robí, čo chce. Koniec koncov, nie som primárne zodpovedný, nemusím sa týmito vecami zaoberať. Nebudem sa zodpovedať, ak sa niečo pokazí; on si to odnesie.“ Čo je toto za správanie? To je nevernosť voči vašej povinnosti. Nie je nevernosť voči vašej povinnosti zradou záujmov Božieho domu? Toto je ako Judáš! Mnohí ľudia, keď čelia utláčateľskej moci, nakoniec urobia kompromis a pridajú sa k tým, ktorí touto mocou mávajú, čo je prejavom nevernosti voči ich povinnosti. Či už čelíš antikristovi, alebo niekomu, kto koná bezohľadne a núti ťa, aby si ho poslúchal, aké princípy by si sa mal rozhodnúť dodržiavať? Akú cestu by si mal nasledovať? Ak cítite, že to, čo robíte, nie je v rozpore s Božími slovami a pracovnými opatreniami ani sa od nich neodchyľuje, musíte stáť pevne. Dodržiavanie pravdy je správne a Boh ho schvaľuje, ale skláňanie sa pred satanom a robenie kompromisov s ním, so zlými silami, s podlými ľuďmi je správanie zrady, je to zlý skutok, ktorý Boh nenávidí a preklína. Keď antikristi stretnú niekoho, kto sa s nimi háda, často hovoria: „V tejto veci mám posledné slovo a musí sa to urobiť po mojom. Ak sa čokoľvek pokazí, prevezmem zodpovednosť!“ Akú povahu predstavuje tento výrok? Môže mať niekto, kto takto hovorí a praktizuje, normálnu ľudskú prirodzenosť? Prečo nútia ostatných, aby ich poslúchali? Prečo nehľadajú pravdu na riešenie problémov, keď sa objavia? Prečo nedokážu určiť princípy praktizovania pravdy? To dokazuje, že im chýba pravda. Ste schopní rozoznať problém v tomto výroku? Povedať také veci stačí na to, aby sa dokázalo, že majú povahu antikrista; toto je jeho správanie. Avšak prefíkanejší antikrist, ktorý sa bojí, že ho ostatní rozoznajú, musí povedať nejaké veci, s ktorými všetci súhlasia a ktoré sa zdajú správne, aby dosiahol svoj cieľ zavádzať ľudí a získať pevnú pôdu pod nohami. Potom bude premýšľať nad tým, ako ovládať Boží vyvolený ľud.

Prejavov toho, že antikristi sú svojvoľní a diktátorskí, by malo byť veľa, pretože tento druh správania, povahy a vlastnosti možno vidieť u každého skazeného človeka, nieto ešte u antikristov. Dokážete si spomenúť na nejaké príklady, keď ste boli svojvoľní a diktátorskí? Napríklad, ak niekto povie, že s krátkymi vlasmi vyzeráš dobre, a ty odpovieš: „Čo je na krátkych vlasoch také dobré? Ja mám radšej dlhé vlasy a urobím si po svojom,“ je to svojvoľné a diktátorské? (Nie.) To je len osobná preferencia, súčasť normálnej ľudskej prirodzenosti. Niektorí ľudia radi nosia okuliare, aj keď nie sú krátkozrakí. Ak ho niektorí ľudia súdia a hovoria: „Len sa snažíš vyzerať dobre, v skutočnosti okuliare nepotrebuješ!“ a on odpovie: „No a čo? Aj tak ich budem nosiť!“ – je to svojvoľné a diktátorské? Nie, je to osobná preferencia, ide najviac ak o tvrdohlavosť a nezahŕňa to žiadny problém s ich povahou; možno po niekoľkých dňoch okuliare prestanú nosiť, ak sa im zachce. Čo teda tvorí hlavnú podstatu toho, že je niekto svojvoľný a diktátorský? Týka sa to najmä cesty, ktorou sa človek uberá, jeho povahy, princípov a motivácií, ktoré stoja za jeho činmi. Napríklad v manželstve, kde má manžel rád autá a rodina má len 20 000 jüanov, a on si napožičiava peniaze, kde sa dá, aby si nezmyselne kúpil auto za 200 000 jüanov, takže rodina si nemôže dovoliť jedlo, a manželka o kúpe ani nevie, je tento manžel svojvoľný a diktátorský? Toto je naozaj svojvoľné a diktátorské. Byť svojvoľný a diktátorský znamená nebrať do úvahy pocity, myšlienky, názory, postoje alebo stanoviská iných, sústrediť sa len na seba. Jednoducho povedané, v každodennom živote to znamená uspokojovanie vlastných telesných pôžitkov a túžob, uspokojovanie vlastného sebectva, a keď ide o povinnosť, týka sa to uspokojovania vlastných ambícií a túžby po postavení a moci. Tu je príklad: Cirkev mala dom a vedľa neho bolo treba postaviť cestu. O vhodnej šírke cesty mala rozhodnúť veľkosť domu a dvora s cieľom dosiahnuť estetickosť aj funkčnosť. Vzhľadom na veľkú rozlohu tohto domu a dvora musela byť cesta široká aspoň dva metre. Zodpovedná osoba povedala: „Rozhodol som sa, urobíme ju širokú jeden meter.“ Ostatní povedali: „Každý deň vchádza a vychádza veľa ľudí a niekedy musíme nosiť veci; jeden meter jednoducho nebude stačiť, je to príliš úzke.“ Ten, kto to mal na starosti, však trval na svojom názore a nebol ochotný diskutovať. Po dokončení všetci videli, že cesta je príliš úzka; nehodila sa k domu a dvoru a bola nepraktická – vyžadovala si prerábku, čo viedlo k jej prepracovaniu. Všetci sa potom na túto osobu sťažovali. V skutočnosti ešte pred začatím výstavby cesty niektorí ľudia vzniesli námietky, táto osoba však nesúhlasila a trvala na svojom názore, čím nútila ostatných, aby konali podľa jej želania, čo viedlo k takýmto následkom. Prečo táto osoba nemohla prijať návrhy ostatných? Keď sa objavili odlišné názory, prečo nemohla zvážiť všetky aspekty a nájsť správny prístup? Keby sa nebolo s kým poradiť, je v poriadku robiť vlastné rozhodnutia, ale v tomto prípade, keď sa bolo s kým poradiť a boli k dispozícii dokonca lepšie návrhy, prečo ich nemohla prijať? Čo je toto za povahu? Sú aspoň dve možnosti: Jednou je, že tá osoba je nerozvážna, ide o popleteného jedinca; druhou je, že jej povaha je príliš arogantná a samospravodlivá, zakaždým má pocit, že má pravdu, a nie je schopná prijať to, čo hovoria iní, bez ohľadu na to, aké je to správne – to je také arogantné, že to spôsobuje stratu rozumu. Takáto jednoduchá záležitosť odhalila ich povahu. Nadmerná arogancia vedie k strate rozumnosti. Čo znamená nemať rozumnosť? Čo nemá rozumnosť? Zvieratá ju nemajú. Ak človeku chýba rozumnosť, nelíši sa od zvieraťa; jeho myseľ nemá schopnosť súdiť a chýba jej rozumnosť. Ak sa človek stane takým arogantným, že stratí rozum a chýba mu rozumnosť, nie je podobný zvieratám? (Áno.) Presne takí sú; chýbajúca ľudská rozumnosť znamená, že nie sú ľuďmi. Majú antikristi takúto rozumnosť? (Nie.) Antikristom chýba ešte viac; sú horší ako zvieratá, sú to diabli. Ako keď sa Boh opýtal satana: „Odkiaľ prichádzaš?“ Božia otázka bola v skutočnosti veľmi jasná; aké posolstvo Boh odovzdal? (Pýtal sa satana, odkiaľ prišiel.) Táto veta sa zjavne končí otáznikom; je to otázka, ktorá sa vzťahuje na „satana“ s podmetom „ty“: „Odkiaľ si prišiel?“ Gramatika je vhodná a Božia otázka je ľahko zrozumiteľná. Ako satan odpovedal? („Z potuliek po zemi a z pochôdzky po nej.“ (Jób 1, 7)) Toto je slávny satanov citát. Vykazuje satanova odpoveď nejakú rozumnosť? (Nie.) Rozumnosť jej chýba. Keď sa ho Boh znova opýtal, odkiaľ prišiel, zopakoval tú istú odpoveď, akoby Božím slovám nerozumel. Môžu ľudia rozumieť tomu, čo satan povedal? Má jeho reč nejakú rozumnosť? (Nie.) Chýba jej rozumnosť – môže potom rozumieť pravde? Dokonca aj na takúto jednoduchú Božiu otázku odpovedal takto; je ešte menej schopný rozumieť pravdám, ktoré hovorí Boh. Dá sa povedať, že aj antikristom chýba rozumnosť; tí, ktorí konajú ľstivo, ktorí nedokážu rozumieť Božím slovám alebo pravde, sú všetci nerozumní. Bez ohľadu na to, koľko hovoríš o praktizovaní pravdy, konaní podľa princípov a ich hľadaní a bytí v duchovnom spoločenstve s ostatnými pri vykonávaní povinnosti – na čo hovoria, že rozumejú a vedia –, keď príde na činy, neberú si tvoje slová k srdcu a robia si, čo sa im zachce. Toto je démonská prirodzenosť! Tí s takouto démonskou prirodzenosťou nerozumejú pravde a chýba im rozumnosť. Aký je ich najnerozumnejší a najnehoráznejší aspekt? Ľudia sú stvorení Bohom a Boh si ich vyberá a privádza pred seba s akým cieľom? Je to preto, aby dbali na Božie slová a rozumeli im, aby kráčali po správnej ceste životom, ako to Boh prikazuje, a nakoniec aby boli schopní rozlíšiť dobré od zlého, pozitívne a negatívne veci. Toto Boh zamýšľa; takýmto spôsobom sa tí, ktorí nasledujú Boha, stávajú čoraz lepšími. A do akej miery sú antikristi nerozumní? Myslia si: „Bože, ty privádzaš ľudí pred seba, tak ja urobím to isté; ty si môžeš vyvoliť ľudí a ovládať ich a mať nad nimi zvrchovanosť, ja teda urobím to isté; ty môžeš mať ľudí, ktorí sa ti podriaďujú a počúvajú ťa, dávaš priame príkazy a nechávaš ich robiť, čo hovoríš, tak ja urobím to isté.“ Nie je to nerozumné? (Áno.) Neznamená byť nerozumní to, že nemajú žiadny zmysel pre hanbu? (Áno.) Sú ľudia tvoji? Mali by ťa nasledovať? Prečo by ťa mali počúvať? Ty si len jednou z malých stvorených bytostí, ako by si mohol túžiť byť nad všetkým? Nie je to nerozumné? (Áno.)