B. Starostlivosť ľudí o svoje osobné okolie

Druhý bod: spravovanie osobného prostredia v každodennom živote ľudí. Ktorej oblasti normálnej ľudskej prirodzenosti sa tento bod týka? (Oblasti prostredia, v ktorom človek žije.) A z čoho toto prostredie pozostáva? Pozostáva hlavne z dvoch širokých oblastí: z prostredia, v ktorom človek bezprostredne žije a ktoré sa týka výlučne jeho osobného života, a z verejných prostredí, s ktorými často prichádza do kontaktu. A z čoho konkrétne pozostávajú tieto dve široké oblasti? Zo životného štýlu, ako aj zo starostlivosti o hygienu a svoje prostredie. Ak to rozoberieme podrobnejšie, z čoho pozostáva životný štýl? Z práce a odpočinku, stravy a vecí, ako je každodenná starostlivosť o zdravie a bežné vedomosti o každodennom živote. Začneme prvým bodom, prácou a odpočinkom. Tie by sa mali robiť pravidelne, podľa harmonogramu. Okrem mimoriadnych okolností, ako keď si práca vyžaduje zostať hore do noci alebo robiť nadčasy, by práca a odpočinok mali byť vo väčšine prípadov pravidelné a podľa harmonogramu. To je správny spôsob. Sú ľudia, ktorí radšej ponocujú. Večer nespia, ale zaoberajú sa všelijakými vecami. Spať idú až vtedy, keď ostatní vstávajú a začínajú pracovať, skoro ráno, a keď ostatní idú v noci spať, vtedy oni vstávajú a začínajú pracovať. Nie sú takí ľudia? Vždy nesynchronizovaní s ostatnými, vždy extra – takíto ľudia nemajú veľmi zdravý rozum. Rytmus všetkých ľudí by mal byť za normálnych okolností v podstate zosynchronizovaný, s výnimkou mimoriadnych prípadov. Čo je ďalší bod? (Strava.) Požiadavky normálnej ľudskej prirodzenosti na stravu sa dajú ľahko splniť, však? (Áno.) Toto je ľahké. Nemajú však ľudia niekoľko mylných názorov na stravu? Niektorí hovoria: „Veríme v Boha a všetko je v Jeho rukách. Neexistuje spôsob stravovania, ktorý by mohol poškodiť žalúdok. Budeme jesť, čo sa nám páči, slobodne, voľne. S Božou ochranou to nie je problém.“ Nie sú ľudia s takýmto chápaním? Nie je v tom niečo trochu skreslené? Takéto chápanie je nenormálne; tí, ktorí ho majú, nemajú normálne myslenie. Sú aj iní, ktorí si zamieňajú normálne, bežné poznatky o živote s braním ohľadu na telo. Veria, že venovať pozornosť bežným poznatkom o živote znamená brať ohľad na telo. Nie sú ľudia, ktorí tomu veria? (Áno.) Napríklad, niektorí ľudia majú problémy so žalúdkom a nejedia korenené, dráždivé jedlá. Sú takí, ktorí im hovoria: „To je tvoja stravovacia preferencia; berieš ohľad na telo. Musíš proti tomu vzdorovať. Pôjdeš na miesta, kde bude také jedlo, a budeš ho musieť jesť. Ako by si ho mohol nejesť?“ Nie sú ľudia s takýmto chápaním? (Áno.) Niektorí ľudia nemôžu jesť určitú vec, a napriek tomu na tom trvajú, aj keď im je z toho potom zle, aby vzdorovali telu. Hovorím: „Ak to jesť nechceš, tak nemusíš. Nikto ťa neodsúdi, ak to nezješ.“ Oni hovoria: „Nie, musím!“ V takom prípade si svoje nepohodlie zaslúžia. Sami si to spôsobili. Stanovili si pre seba predpisy, takže sú to oni, kto ich musí dodržiavať. Bolo by teda zlé nejesť tú vec? (Nie.) Nebolo. Iní ľudia s osobitnými zdravotnými problémami sú alergickí na niektoré potraviny. Musia sa im vyhýbať a nejesť ich. Niektorí sú alergickí na čili papričky, a teda by ich nemali jesť, no napriek tomu na tom trvajú. Pokračujú v ich jedení, veriac, že to znamená vzdorovať telu. Nie je to skreslené chápanie? To teda je. Ak im niečo nevyhovuje, nemali by to jesť. Prečo bojujú so svojím telom? Nie je to od nich bezohľadné? (Je.) Nie je potrebné dodržiavať ten predpis, ani takýmto spôsobom vzdorovať svojmu telu. Každý má svoj vlastný fyzický stav: niektorí majú citlivý žalúdok, iní slabé srdce, ďalší majú horší zrak, niektorí sa veľa potia a iní sa nepotia vôbec. Stav každého človeka je iný; musíš sa prispôsobiť podľa svojho vlastného stavu. Tieto prípady možno zhrnúť do jednej vety: Nauč sa trochu zdravého rozumu v živote. Čo v tomto prípade znamená „zdravý rozum“? Znamená to, že ty musíš vedieť, čo je pre teba škodlivé jesť a čo je pre teba dobré jesť. Ak niečo nechutí dobre, ale je to dobré pre tvoje zdravie, potom to musíš jesť, v záujme svojho zdravia; ak je niečo chutné, ale bude ti zle, keď to zješ, potom to nejedz. To je zdravý rozum. Okrem toho musia ľudia poznať aj niekoľko bežných spôsobov, ako si udržať zdravie. V štyroch ročných obdobiach nech čas, podnebie a ročné obdobie určujú, čo jete – to je hlavný princíp. Nebojujte so svojím telom – to je myslenie a porozumenie, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Sú ľudia, ktorí majú zápal tenkého čreva a trpia hnačkou, keď jedia dráždivé jedlá. Takže by ich nemali jesť. A predsa niektorí hovoria: „Nebojím sa. Boh ma chráni,“ a následne po jedle trpia hnačkou. Dokonca hovoria, že Boh ich podrobuje skúške a zušľachťuje ich. Nie sú to pochabí ľudia? Ak nie sú pochabí, sú to hrozní nenásytníci, ktorí jedia bez ohľadu na následky. Takíto ľudia sú veľmi problematickí. Nedokážu ovládať svoj apetít, ale hovoria: „Nebojím sa. Boh ma chráni!“ Aké je ich porozumenie tejto záležitosti? Je skreslené; nerozumejú pravde, a napriek tomu sa ju slepo snažia uplatniť. Majú zápal tenkého čreva, a napriek tomu jedia bez rozdielu, a keď následne dostanú hnačku a povedia, že Boh ich podrobuje skúške a zušľachťuje ich – nie je to slepé uplatňovanie predpisov? Keď taký pochabý človek povie také nezmysly – nie je to rúhanie sa Bohu? Pracoval by Duch Svätý v takom pochabom človeku? (Nie.) Ak nerozumieš pravde, nesmieš slepo uplatňovať predpisy. Podrobil by Boh niekoho skúškam bez rozdielu? Určite nie. Na to ani nie si spôsobilý; tvoj duchovný vzrast na to nestačí – a tak ťa Boh nepodrobí skúškam. Niekto, kto nevie, z akého jedla mu bude zle, je hlupák s narušeným intelektom. Môžu ľudia, ktorým chýba rozumnosť a intelekt, pochopiť Božie úmysly? Môžu pochopiť pravdu? (Nie.) Podrobil by Boh takého človeka skúškam? Nie, nepodrobil. To znamená nemať rozum a hovoriť nezmysly. Božie skúšanie ľudí má svoje princípy; je zamerané na ľudí, ktorí milujú pravdu a usilujú sa o ňu, na ľudí, ktorých by Boh použil a ktorí by o Ňom mohli podávať svedectvo. Podrobuje skúškam ľudí s pravou vierou, ktorí Ho môžu nasledovať a svedčiť o Ňom. Nikto, kto hľadá len pohodlie a pôžitok a vôbec sa neusiluje o pravdu, a určite nikto so skresleným chápaním vecí, nemá dielo Ducha Svätého. Keďže je to tak, podrobil by ho Boh skúškam? Je to absolútne nemožné.

Niektorí ľudia majú prístup k čínskym bylinným liečivám alebo zdravým potravinám, ktoré ľahkovážne užívajú. Niektoré ženy si často na tvár natierajú veci, ktoré chránia pokožku, bielia ju a napínajú. Každý deň strávia dve hodiny nanášaním mejkapu a tri hodiny jeho odstraňovaním a nakoniec si zničia pokožku na nepoznanie. Dokonca povedia: „Nikto nemôže prekonať prirodzený zákon, že s vekom sa vytráca krása – len sa pozrite na moju starnúcu pokožku!“ Faktom je, že by nevyzerali tak staro, keby si s tvárou stále toľko nevymýšľali – práve natieranie týchto produktov ich zostarlo. Ako si to vykladáte? (Sami si to spôsobili.) Dobre im tak! V normálnej ľudskej prirodzenosti existuje určité základné poznanie o živote a človek si ho musí osvojiť, ako napríklad bežné poznanie o udržiavaní zdravia a predchádzaní chorobám: napríklad, že studené nohy môžu spôsobiť bolesť chrbta, alebo ako by sa mala liečiť skorá ďalekozrakosť, prípadne ako vám môže uškodiť príliš dlhé sedenie pri počítači. Človek by mal trochu rozumieť takejto bežnej starostlivosti o svoje zdravie. Niekto by mohol povedať: „Ak veríte v Boha, mali by ste čítať len Jeho slová. Aký má zmysel učiť sa všetky tie bežné veci o zdraví? Dĺžka života človeka je vopred ustanovená Bohom; žiadne množstvo vedomostí o zdraví nepomôže. Keď príde tvoj čas zomrieť, nikto ťa nezachráni.“ Na prvý pohľad sa to zdá správne, ale v skutočnosti je to trochu pochabé. To by povedal niekto bez duchovného porozumenia. Naučia sa odriekať otrepané slová a učenia a zdajú sa byť duchovní, hoci v skutočnosti nemajú vôbec žiadne čisté chápanie. V rôznych situáciách sa slepo snažia uplatňovať predpisy, majú len pekné reči, bez toho, aby praktizovali akúkoľvek pravdu. Niekto im napríklad môže povedať, že kukuričná kaša je výživná, že je dobrá pre zdravie. Pôjde to však jedným uchom dnu a druhým von. Ale akonáhle počujú niekoho povedať, že dusené bravčové mäso je zdravé, najedia sa ho dosýta, keď ho nabudúce uvidia, a dokonca pri žuvaní hovoria: „Čo môžem robiť? Musím to jesť; je to pre moje zdravie!“ Nie je takýto výrok klamlivý? (Je.) Je to klamstvo. Mať to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, vedieť to, čo by ľudia mali vedieť, vedieť to, čo treba vedieť v životnej etape, ktorá zodpovedá tvojmu veku – to znamená mať normálnu ľudskú prirodzenosť. Niektorí dvadsiatnici jedia bez rozmyslu. V deň, keď mrzne, budú jesť kocky ľadu. Ľudia, ktorí sú od nich starší, sa zľaknú, keď to vidia, a naliehajú na nich, aby prestali, hovoriac im, že ich bude bolieť brucho. „Bolieť brucho? Budem v poriadku,“ hovoria, „Pozrite sa na mňa: som v špičkovej fyzickej kondícii!“ V ich veku o takýchto veciach nevedia. Počkajte, kým budú mať štyridsať; dajte im potom zjesť kocku ľadu. Urobili by to? (Nie.) A keď budú mať šesťdesiat, zabudnite na jedenie ľadu – budú sa báť k nemu čo i len priblížiť. Jeho chlad bude pre ich telo príliš veľký. To sa volá skúsenosť – učenie sa životných lekcií. Ak niekto v šesťdesiatke stále nevie, že jeho žalúdok nezvládne príliš veľa kociek ľadu, že ich jeho telo neznesie, že z nich ochorie, ako sa to volá? Chýba mu normálna ľudská prirodzenosť? Chýbajú mu životné skúsenosti. Ak nejaký šesťdesiatnik stále nevie, že chlad je zlý pre chrbát, že studené nohy spôsobujú bolesť chrbta, ako potom musel žiť tých vyše šesťdesiat rokov? Musel sa nimi len tak pretĺcť. Niektorí ľudia do štyridsiatky pochopia veľa bežných vecí o živote: napríklad bežné vedomosti o zdraví; a majú niekoľko správnych názorov na hmotné veci, peniaze a prácu, na svojich príbuzných, na záležitosti sveta, na život a tak ďalej. Majú čisté porozumenie týchto vecí, a aj keď neveria v Boha, stále týmto veciam rozumejú o niečo lepšie ako ľudia, ktorí sú od nich mladší. Sú to ľudia so zmyslom pre to, čo je správne a čo nesprávne, ktorých myslenie je normálne. V dvoch desaťročiach, ktoré prežili od svojej dvadsiatky, pochopili veľa vecí, z ktorých niektoré sa približujú pravde. To ukazuje, že sú to ľudia so schopnosťou chápania, ľudia dobrej kvality. A ak je to niekto, kto sa usiluje o pravdu, jeho vstup do pravdy-reality príde oveľa rýchlejšie, pretože za tých dvadsať rokov zažil veľa a získal niekoľko pozitívnych vecí. Jeho skúsenosti budú v súlade s pravdou-realitou, o ktorej hovorí Boh. Avšak, ak v ľudskej prirodzenosti toho človeka veľa chýba a nemá správne názory, ani myslenie normálnej ľudskej prirodzenosti, a už vôbec nie inteligenciu normálnej ľudskej prirodzenosti, pokiaľ ide o život a o osoby, udalosti a veci, ktoré sa vyskytnú v týchto dvadsiatich rokoch, potom tie roky prežil nadarmo. Na niekoľkých miestach, kde som bol, som zistil, že niektoré staršie sestry nevedia variť. Nedokážu ani naplánovať vyvážené jedlo. Z toho, čo sa má smažiť, urobia polievku, a to, čo patrí do polievky, usmažia. To, čo rastie v záhrade, sa s ročnými obdobiami mení, no napriek tomu je na ich stoloch vždy tých istých pár jedál. Čo sa tam deje? To je skutočný nedostatok inteligencie, však? Chýba im kvalita normálnej ľudskej prirodzenosti. Nedokážu ani uvariť rôzne potraviny, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote, veci ako kapusta a zemiaky. Nezvládajú ani najjednoduchšie úlohy a nedokážu ich splniť. Ako sa pretĺkli posledných päťdesiat alebo šesťdesiat rokov? Mohlo by to naozaj byť tak, že vo svojich srdciach nemali na svoj život žiadne nároky? Ak si niekto nedokáže vziať ponaučenie z ničoho, čo robí, akú povinnosť by taký človek mohol dobre konať? Faktom je, že ľudia sa môžu naučiť robiť veci, ak sa len snažia a chvíľu trénujú. Ak niekto nedokáže urobiť niečo ani po niekoľkých rokoch štúdia, jeho intelekt a kvalita musia byť hrozné!

Teraz sa poďme porozprávať o starostlivosti o hygienu. Nedávno som navštívil dve miesta, kde okolie domov bolo v absolútnom neporiadku. Všetko tam bolo pôvodne celkom usporiadané, tak ako sa tie miesta nakoniec stali takými „chlievmi“? Dôvod je, že ľudia tam nevedia, ako si udržať poriadok. Nemajú povedomie o hygiene ani požiadavky na ňu, aké má normálna ľudská prirodzenosť. Nie je to len tým, že sú leniví; okrem toho si zvykli žiť v takých podmienkach. Rozhadzujú smeti po zemi a veci si odkladajú hocikam, bez pravidiel a obmedzení. Keď nejaké miesto upracú, dokážu ho udržať čisté len deň alebo dva; o pár dní neskôr je to tam také neporiadne a špinavé, že sa na to nedá pozerať. Povedzte Mi, čo je to za prostredie? A ľudia tam dokážu v takých podmienkach výdatne jesť a zaspať – čo sú to za ľudia? Sú ako prasatá, však? Nemajú žiadne povedomie o hygiene, o svojom prostredí, o štruktúre, o správe a ničomu z toho nerozumejú. Nevšímajú si to, bez ohľadu na to, aké špinavé alebo neporiadne to je. Nevadí im to; sú bezstarostní a vôbec ich to netrápi. Žijú si ďalej ako doteraz, sú nenároční a nemajú žiadne požiadavky. Na niektorých miestach sa o svoju hygienu a prostredie starajú dobre a mysleli by ste si, že ľuďom tam záleží na čistote, že vedia, ako spravovať svoje okolie – ale až nečakaná kontrola odhalí, že tam dovtedy pred kontrolou posielali ľudí, aby to upratali. Ak im vopred povieš, že prídeš, miesto bude zaručene čisté; ak prídeš bez varovania, nájdeš iné prostredie, ktoré bude určite špinavé a neporiadne. V izbách niektorých dievčat sú rozhádzané šaty a topánky a vonku je pracovné náradie ako motyky a krompáče nahromadené spolu s oblečením. Niektorí ľudia tam možno povedia, že boli takí zaneprázdnení, že nemali čas poupratovať. Až takí zaneprázdnení? Nemali ani čas dýchať? Ak nemali, tak to je naozaj zaneprázdnenosť – ale určite boli až takí zaneprázdnení? Čo je také ťažké na spravovaní svojho priestoru? Čo je také namáhavé na udržiavaní čistého a uprataného prostredia? Súvisí to s ľudskou prirodzenosťou? Prečo by ľudia tak radi žili v „chlievoch“? Prečo by sa v takom prostredí cítili tak pohodlne? Ako by mohli na také okolie vôbec nereagovať? Čo sa tam deje? Čo je príčinou zle spravovaných prostredí? Ak niekam občas idem a poviem im to vopred, dokonale to tam vyriadia, ale ak tam chodím často, napokon upratovať prestanú. Povedia: „Ty si tu často, takže vynecháme formality. My sme už takí. Je vyčerpávajúce stále upratovať! Kto má na to energiu? Celý deň sme takí zaneprázdnení prácou, že nemáme čas ani si učesať vlasy!“ Dávajú takéto výhovorky. A aké ďalšie? „Toto je všetko dočasné. Nemusíme to dávať do dokonalého poriadku. Takto to stačí.“ Vskutku, všetko je dočasné – ale aj keby si býval v stane, stále by si sa oň musel starať, však? To je normálna ľudská prirodzenosť. Ak nemáš ani ten kúsok normálnej ľudskej prirodzenosti, ako veľmi sa líšiš od zvierat?

V Božom dome je jedna cirkev, ktorá má celkom dobrú polohu, pri horách a vode. Bola tam vybudovaná cesta a popri neďalekej rieke je vysadený rad stromov. Cirkev má dokonca aj altánok a vedľa neho okrasné kamene. Naozaj je to celkom pekné. Jedného dňa som z diaľky videl na tej čistej ceste nejakú malú žltú vec. Keď som prišiel bližšie, videl som, že je to šupka z pomaranča. Ktovie, kto by tam len tak ledabolo odhodil svoje smeti. A v altánku, ktorý bol tiež čistý, niekto jedol slnečnicové semienka a škrupiny odhadzoval po celej podlahe. Povedzte Mi, bol ten človek niekto, kto pozná pravidlá? V normálnej ľudskej prirodzenosti existujú požadované štandardy pre hygienu a prostredie, alebo azda nie? Niekto by mohol povedať: „Prečo by som nemal štandardy? Každý večer si umývam nohy. Niektorí ľudia to nerobia. Niektorí si ráno ani neumyjú tvár.“ Tvoje nohy môžu byť naozaj čisté, ale prečo je tvoje pracovné prostredie ako chliev? Načo je dobrá tá tvoja čistota? V najlepšom prípade to ukazuje, že si hrozne sebecký. Chcel by si spravovať všetky veci – ako by si mohol byť pánom všetkého, ak nedokážeš spravovať ani svoje prostredie? To je naozaj nehanebné! Títo ľudia nielenže nedokážu spravovať svoje prostredie – nedokážu sa postarať ani o vlastnú hygienu a hádžu odpadky na zem. Ako si vytvorili tento zlozvyk? Môžu ospravedlňovať hádzanie ovocných šupiek na zem tým, že to nazývajú kompostom. Prečo ich však potom nedajú na kompostovisko alebo do odpadkového koša? Prečo ich hádžu na cestu alebo do toho altánku? Je altánok miestom na kompost? Nie je to nerešpektovanie pravidiel? (Je.) Je to hrozný nedostatok ľudskej prirodzenosti, rozumu a morálky – sú to prízemní ľudia! Povedzte Mi, existuje spôsob, ako tento problém vyriešiť? Ako sa to dá zastaviť? Pomôže dohľad? Kto by na to mohol dohliadať? Čo treba urobiť? (Pokutovať ich.) Áno, to je posledná možnosť. Musí sa zaviesť riadny systém. Už žiadna beztrestnosť. Títo ľudia sú takí darebáci – sú nepoučiteľní! Na niektorých miestach sú všade rozhádzané zhnité kartónové krabice, zhnité dosky a kúsky papiera a ľudia tam hovoria, že si ich nechávajú na neskoršie použitie. Vzhľadom na to, že sú to užitočné veci, prečo ich neusporiadajú podľa typu na úhľadné kôpky? Nevyzeralo by to krajšie a nezaberalo by to menej miesta? Väčšina ľudí nevie, ako spravovať svoje veci. Veci sú v ich priestoroch chaoticky naukladané a rozhádzané, takže tam nie je žiadne voľné miesto. Hromady sú čoraz neporiadnejšie, ako rastú, a s neporiadkom prichádza špina, až sa z miesta stane smetisko, odpudivé pre všetkých, ktorí ho vidia. Majú ľudia, ktorí žijú v takomto prostredí, normálnu ľudskú prirodzenosť? Sú to ľudia s kvalitou, ak sa nedokážu postarať ani o prostredie, v ktorom žijú? Aký je rozdiel medzi takýmito ľuďmi a zvieratami? Časť dôvodu, prečo väčšina ľudí nevie, ako spravovať priestory, v ktorých žije, je, že nikto nemá povedomie o hygiene, ani nikto nevie, ako spravovať svoje prostredie. Tieto veci im nenapadnú a neuvedomujú si, aké by malo byť prostredie, v ktorom žijú ľudia. Sú ako zvieratá, neuvedomujú si, v akom prostredí by mali žiť. Druhá časť súvisí s tým, že vedúci nevedia, ako tieto veci spravovať. Vedúci nevedia, ako tieto veci spravovať, a tí, ktorí sú spravovaní, nie sú proaktívni ani si tieto veci neuvedomujú. Nakoniec sa „spoluprácou“ všetkých miesto zmení na „chliev“. Keď sú títo ľudia nejaký čas na nejakom mieste, odchádzam odtiaľ s určitým pocitom: „Prečo toto miesto nie je nikdy čisté? Prečo sa nikdy nezdá ako domov?“ Povedzte Mi, mohlo by človeku zdvihnúť náladu, keď vidí také miesto? (Nie.) Zlepšila by jeho návšteva náladu vám? (Nezanechalo by to v nás nijaký silný pocit.) To by bola vaša skutočná reakcia – nezanechalo by to vo vás nijaký silný pocit. Pre niekoľko z týchto miest som vypracoval plány a keď bola práca hotová a veci boli usporiadané, všetci sa z toho pohľadu tešili. Ale o pár dní neskôr boli veci opäť v neporiadku. Musel som nájsť niekoho vhodného, kto by túto úlohu riadil, ak sa mala udržať hygiena. Je to preto, že väčšina ľudí je taká nečistotná, že robí neporiadok v akejkoľvek práci, ktorú vykonáva. Niektorí ľudia zberajú zeleninu a nevedia, kde ju umyť. Trvajú na tom, že si nájdu čisté miesto, aby to urobili, čo toto miesto následne zašpiní. Ako by si sa cítil, keby si to videl? Nie sú títo ľudia stádo zvierat? Nemajú žiadnu ľudskú prirodzenosť! Pozrieť sa na týchto ľudí, ktorým vôbec nezáleží na hygiene a nevedia, ako spravovať svoje prostredie – to by vás nahnevalo! Títo ľudia dostanú pekné prostredie na život, kde je všetko pekne upravené. Na jar vyrastú všelijaké kvety a tráva; majú hory, vodu, altánok; majú miesta na prácu a miesta na život a všelijaké vybavenie. Aké pekné! Ale ako to dopadlo? Brali to ako samozrejmosť; neocenili tú láskavosť. Mysleli si: „Toto je krajšie miesto ako väčšina, ale je to viac-menej vidiek. Zem je len tráva a blato.“ S takýmto zmýšľaním to miesto bezmyšlienkovite zničili. Nemysleli na to, aby spravovali svoje prostredie. Koľko vecí chýba v takej ľudskej prirodzenosti! Nemá tie veci, ktoré by ľudská prirodzenosť mala mať; títo ľudia sa nedokážu postarať ani o najzákladnejšie aspekty prostredia, v ktorom žijú. Povedzte Mi, ako môžu ľudia nemyslieť na to, aby si vážili také pekné prostredie, v ktorom žijú? Ako môžu nemyslieť na to, aby sa oň starali? Prečo? Je to preto, že sú takí zaneprázdnení svojimi povinnosťami, že nemajú čas? Alebo čo iné sa s nimi deje? Kto nie je zaneprázdnený svojimi povinnosťami? Sú niektorí, ktorí žijú v horších prostrediach ako vy, a napriek tomu sa o svoj priestor starajú celkom dobre. Ľudia to vidia, ukazujú im palec hore, obdivujú ich a vážia si ich. A potom je tu prostredie, kde žijete vy – ostatní ani nemusia vojsť dovnútra; pohrdli by tebou už len pri pohľade na exteriér. Nie je to tvoja vlastná práca? Tvoje činy a správanie spôsobili toto žalostne ošarpané prostredie, v ktorom žiješ. Keď ľudia vidia prostredie, v ktorom žiješ, je to pre nich to isté, ako keby videli tvoju podstatu. Môžeš ich potom obviňovať, že tebou pohŕdajú? Či má človek vysoké alebo nízke postavenie, či je vznešený alebo prízemný, nerozhodujú hodnotenia iných, ale to, čo sám žije. Ak máš to, čo patrí k normálnej ľudskej prirodzenosti, si schopný žiť pravú ľudskú podobu. Budeš schopný prejaviť svoju vznešenú kvalitu a ostatní si ťa prirodzene budú vážiť a ctiť. Ak ty tieto veci nemáš a nerozumieš bežnej hygiene a nevieš, ako sa starať o svoje prostredie, žiješ všetky svoje dni v „chlieve“ a cítiš sa s tým celkom spokojný, odhaľuje to tvoju zverskú kvalitu. Znamená to, že si nízky a prízemný. Taký nízky a prízemný človek, s takou nízkou a prízemnou ľudskou prirodzenosťou, bez štipky myslenia, názorov, požiadaviek a úsilia, ktoré by normálna ľudská prirodzenosť mala mať – bez ktorejkoľvek z týchto vecí, môže taký človek pochopiť pravdu? Môže vstúpiť do pravdy-reality? (Nie.) Aj vy si myslíte, že nemôže? Prečo nie? Niektorí povedia: „My sme sa už dávno zbavili všetkých tých svetských vecí v našich rokoch viery v Boha. Nám na takých veciach nezáleží! ‚Žiť kvalitný život‘ – to je svetská vec!“ Nie sú takí, ktorí to hovoria? Je vzduch, ktorý dýchaš, svetská vec? Oblečenie, ktoré nosíš, všetky hmotné veci, ktoré používaš – sú to svetské veci? Prečo si nenájdeš hocijaké miesto pod holým nebom na zhromaždenie? Prečo sa zhromažďovať v miestnosti? Nie sú ľudia, ktorí toto hovoria, absurdní? Poviem ti fakt: Ak taký človek chce vstúpiť do pravdy-reality, bude to pre neho ťažké. Ak chce človek vstúpiť do pravdy-reality, musí najprv mať normálnu ľudskú prirodzenosť; okrem toho sa musí zbaviť tých zlých životných návykov, aby sa usiloval o štýl a cieľ v živote, ktorý má kvalitu, spôsoby a morálku. Je to vhodný spôsob, ako to povedať? Dobre teda, dajú sa tieto problémy ľahko napraviť? Ako dlho trvá zmeniť životný štýl a zbaviť sa zlozvykov vo svojom živote? Akú metódu treba použiť, aby sa do toho vstúpilo čo najrýchlejšie? Aké metódy existujú okrem trestu? (Vzájomný dohľad.) Vzájomný dohľad je jedna metóda; záleží na tom, či ju ľudia prijmú. Ako to vidím ja, ukladanie pokút je silný krok a skutočne účinný. Akonáhle sa dotknete peňažných pokút, dotýkate sa záujmov ľudí. Nemajú inú možnosť, než sa podriadiť, zo strachu, že by ich záujmy mohli utrpieť. To je to, čo sa dosiahne ukladaním pokút. Ale prečo sa nič nedosiahne duchovným spoločenstvom o pravde s tými ľuďmi? Pretože nemajú normálnu ľudskú prirodzenosť ani potrebné podmienky na prijatie pravdy. Preto je duchovné spoločenstvo o pravde s nimi neúčinnou metódou. V akomkoľvek pracovnom prostredí sa najprv naučte triediť veci podľa typu, po druhé udržiavať poriadok, po tretie udržiavať hygienu a čistotu, a potom si navyše osvojte zvyk upratovať odpadky. To je to, čo by mala mať normálna ľudská prirodzenosť.

Niektoré ženy sa učešú a idú von bez toho, aby najprv zamietli vypadnuté vlasy. Robia to každý deň. Dá sa takýto zvyk zmeniť? Keď sa dočešeš, musíš to hneď upratať a dať do poriadku. Nenechávaj to upratovať iných – sám dobre udržiavaj svoje prostredie. Ak chceš dobre udržiavať svoje prostredie, musíš začať od seba. Najprv si uprac svoj vlastný priestor. Okrem toho musí byť človek ohľaduplný voči verejným prostrediam, v ktorých žije. Napríklad zodpovednosť za udržiavanie priestorov, kde ľudia žijú a odpočívajú, by mala padať na každého. Ak vidíš na zemi pár kúskov pomarančovej šupky, jednoducho ich zdvihni a hoď do koša. Na niektorých pracoviskách sú po dokončení práce všade drevené triesky, hobliny, železné tyče a klince. Choď tam a ľahko môžeš stúpiť na klinec, ak si nedáš pozor. Je to strašne nebezpečné. Prečo to po dokončení práce nedajú do poriadku a nevyčistia? Čo je to za odporný zvyk? Dokážu sa týmto konaním obhájiť? Čo by si ľudia pomysleli, keby videli také neporiadne, špinavé pracovisko? Nerobia takto svoju prácu zvieratá? Ľudia s ľudskou prirodzenosťou musia po dokončení práce všetko pekne upratať a ostatní budú na prvý pohľad vedieť, že tú prácu robili ľudia. Zvieratá po sebe neupratujú, keď dokončia prácu, akoby upratovanie nebolo ich starosťou a akoby sa ich to netýkalo. Čo je to za logiku? Videl som nemálo ľudí, ktorí po sebe neupratujú, keď dokončia prácu. Všetci majú tento zlozvyk. Povedal som im, že každý deň, keď je práca hotová, musia zariadiť, aby niekto upratal všetky smeti. Upratovať každý deň. Tak bude miesto čisté. Musia si vypestovať takýto zvyk. Aby si človek vypestoval životný návyk, musí začať udržiavaním prostredia, a postupne si naň zvykať. Potom sa jedného dňa, keď sa to prostredie zmení, bude sám cítiť nesvoj, keď uvidí, že niečo nie je čisté. Je to presne ako s niektorými ľuďmi, ktorí žili v zahraničí tri alebo päť rokov a myslia si, že tam je všetko lepšie. Príde deň, keď sa vrátia do svojho rodného mesta a majú pocit, že sa zrazu stali niečím viac. S opovrhnutím sa pozerajú na ostatných, ktorí nedbajú na hygienu, na ľudí, ktorých domy sú nečisté. Neznesú ani to, že by sa pár dní nesprchovali. Neurčilo to práve ich prostredie? Tak to funguje. Takže musíš začať tým, že sa budeš starať o svoju osobnú hygienu a svoje prostredie. To je spôsob, ako sa cítiť pohodlne pri konaní svojej povinnosti; je to tiež to, čo by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou. Na niekoľkých miestach, kde som bol, som videl dievčenské izby, v ktorých bol úplný neporiadok, chaos. Niektoré dievčatá by možno povedali: „Ty chceš, aby sme boli poriadkumilovné; má to tu byť ako v kasárňach?“ To nie je potrebné. Každý deň si usteľ posteľ a uprac izbu. Udržiavaj čistotu. Urob si z toho zvyk. Ak budeš tieto veci robiť každý deň a stanú sa zvykom, normou a takými automatickými ako jedenie, potom si vypestuješ tento druh každodenného návyku a tvoje požiadavky na tvoje okolie sa posunú o stupeň vyššie. A keď sa posunú o ten stupeň vyššie, pozdvihne sa celé tvoje vystupovanie, tvoj duševný stav, tvoj vkus, tvoja ľudská prirodzenosť a tvoja dôstojnosť. Ale ak žiješ v „chlieve“, na mieste, ktoré nie je pre ľudí, ale skôr pripomína brloh zvieraťa, nemáš ľudskú podobu. Napríklad, keď niektorí ľudia vstupujú do miestnosti a vidia, že táto miestnosť a podlaha sú čisté, strávia chvíľu tým, že si vonku ošúchajú špinu z topánok. Stále sa budú cítiť nečistí, takže si pred vstupom do miestnosti vyzujú topánky. Keď majiteľ miestnosti uvidí, akí sú čistotní a ako si ho vážia, bude si vážiť aj on ich. Iní ľudia vojdú dnu v zablatených topánkach a vôbec im nevadí, že zablatia podlahu. Sú voči tomu úplne necitliví. Majiteľ miestnosti vidí, že vo svojej podstate nedbajú na pravidlá. Má o nich zlú mienku, a tak nimi opovrhuje a v budúcnosti ich dnu nevpustí. Nechá ich čakať vonku a bude to znamenať toto: „Nezaslúžiš si ísť dovnútra – keby si tam šiel, zašpinil by si to tam, a ako dlho by som to musel upratovať!“ Nebude si ich vážiť. Keď vidí, že nemajú ľudskú podobu, nebude si ich ani vážiť. Ak človek v živote dospeje do tohto bodu, je to vôbec ešte človek? Aj to domáce zviera je lepšie než on. Takže ľudia musia žiť ľudskú podobu, aby sa mohli nazývať ľuďmi, a musia mať normálnu ľudskú prirodzenosť, aby mohli žiť ľudskú podobu. Nech už človek žije kdekoľvek a koná akúkoľvek povinnosť, musí dodržiavať pravidlá. Musí sa starať o svoj priestor a hygienu, mať zmysel pre zodpovednosť a mať dobré životné návyky. Musí byť pozorný a svedomitý vo všetkom, čo robí, a vytrvať v tom, kým tú vec neurobí dobre a nedosiahne štandard. Takto ľudia uvidia pri tvojom vykonávaní tvojej povinnosti a v spôsobe, akým si počínaš a riešiš veci, že si čestný a slušný, dobrý človek. Budú ťa obdivovať a prirodzene si ťa začnú vážiť. Budú si ťa ceniť a vážiť si ťa a nebudú ťa vodiť za nos ani ťa šikanovať. Budú s tebou hovoriť vážne, bez akéhokoľvek výsmechu alebo pohŕdania. Neviem, ako ľudia vnímajú Môj výzor, ale mám taký pocit: Keď sa stretnem s väčšinou ľudí, nežartujú ani nehovoria ľahkovážne. Neviem, prečo to tak je. Možno ľudia nadobudnú pocit: „Ty si jednoducho taký svedomitý človek a si vážny aj vo Svojej reči a Svojich činoch. Si čestný človek; neodvážil by som sa žartovať pri jednaní s Tebou. Na prvý pohľad je jasné, že Ty nie si ten typ človeka.“ Ak ty prídeš na nejaké miesto a rozprávaš sa s ľuďmi, debatuješ s ľuďmi, komunikuješ s ľuďmi a oni cítia, že v tvojej ľudskej prirodzenosti a morálke niečo je – možno nevedia jasne povedať, čo to je, ale ty budeš vedieť, na čo každý deň myslíš, a vždy budeš mať princípy a štandardy pre to, ako sa pozeráš na veci a ako jednáš s ľuďmi – ak takto jednáš a komunikuješ s ostatnými, tak povedia, že si taký dôsledný, taký svedomitý a dôsledný vo všetkom, čo robíš, čo znamená, že si taký zásadový. Aký pocit to v nich nakoniec vyvolá? Pomaly o tom popremýšľaj. Ak máš vo svojom počínaní veci, ktoré by mali mať ľudia s normálnou ľudskou prirodzenosťou, nezáleží na tom, ako ťa ľudia môžu hodnotiť za tvojím chrbtom. Ak v hĺbke srdca cítia, že si čestný, dôsledný človek, niekto so svedomitým, zodpovedným postojom ku všetkému, kto má ušľachtilú cnosť, tak po tom, čo s tebou budú nejaký čas jednať a komunikovať, ťa začnú uznávať a vážiť si ťa. A potom budeš mať ako človek nejakú hodnotu. Ak po tom, čo sa s tebou budú nejaký čas stýkať, uvidia, že nič nerobíš dobre, že si lenivý a pažravý, neochotný sa čokoľvek naučiť, že preceňuješ svoje schopnosti, že si dosť hrabivý a sebecký – a navyše, že ťa nezaujíma hygiena a nenapadne ti starať sa o svoje prostredie; ak vidia, že sa v ničom, čo robíš, nevyznáš, že máš dosť slabú kvalitu a že nie si dôveryhodný, nedokážeš dobre vykonať žiadnu úlohu, ktorú dostaneš – potom nebudeš pre ľudí nič znamenať a budeš ako človek odpísaný. To, že pre ostatných nič neznamenáš, nie je koniec koncov žiadna veľká vec – dôležité je to, že ak si rovnako podlý, prízemný a bezcenný v Božom srdci, ako zviera, bez srdca a ducha, potom máš problém. Si ešte tak ďaleko od spásy! Má vôbec nádej na spásu človek, ktorého charakter nie je na požadovanej úrovni, ktorého reč a činy sú úplne neriadené a ktorý je ako zviera? Vidím to tak, že je v nebezpečenstve. Skôr či neskôr bude vyradený.