Rozbor toho, ako by antikristi chceli, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu

III. Rozbor toho, ako antikristi zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo dohliadať na nich pri ich práci

Pokračovaním témy nášho posledného duchovného spoločenstva je ôsmy bod spomedzi rôznych spôsobov, akými sa prejavujú antikristi: Chceli by, aby sa ostatní podriaďovali len im, nie pravde ani Bohu. Tento bod sme rozdelili na štyri podbody. Dva sme prebrali na našom poslednom zhromaždení: prvým bolo to, že nie sú schopní s nikým spolupracovať; druhým, že majú túžbu a ambíciu ovládať a podmaniť si ľudí. Aký je tretí? Zakazujú ostatným zasahovať, pýtať sa alebo na nich dohliadať pri akejkoľvek práci, ktorú prijali. Čo môže byť súčasťou akejkoľvek práce, ktorú prijali? Zahŕňa to akýkoľvek pracovný program, za ktorý môže byť zodpovedný vodca alebo pracovník, ako aj práca, za ktorú môže byť zodpovedný nadriadený tímu alebo vedúci tímu; môže ísť aj o odbornú prácu v nejakej oblasti alebo o prácu jednej osoby. Táto osoba, ktorá prijala nejakú prácu, môže byť vodcom alebo pracovníkom, alebo môže byť bežným bratom či sestrou. V akom stave sa nachádza, ak zakazuje ostatným zasahovať, pýtať sa alebo na ňu dohliadať? Aké správanie súvisí s týmto zákazom? Toto je ďalšie správanie, ktoré spadá pod ôsmy prejav antikristov, ďalšie odhalenie ich podstaty. Pri každom druhu povinnosti je určitá odborná práca a určitá práca, ktorá priamo zahŕňa život-vstup. Odborná práca sa týka všetkých aspektov vecí, ako sú technika, vedomosti, osvojené poznatky a personálne záležitosti. To všetko je v nej zahrnuté. Niektorí ľudia začnú na úlohe po jej prevzatí pracovať sami. Nediskutujú o nej s ostatnými, a keď majú ťažkosti, nechcú hľadať názory iných; chcú len sami rozhodovať a mať posledné slovo. Iní ľudia im môžu ponúknuť svoje nápady a podnety v nádeji, že im trochu pomôžu – ale prijmú to? (Nie.) Nie, nedokážu to prijať. Čo je to za povahu? Aká povaha ich ovláda, že zakazujú ostatným zasahovať do vykonávania ich povinnosti, pýtať sa naň alebo naň dohliadať? Myslia si: „Vyznám sa v tejto oblasti práce a poznám teóriu. Cirkev ma poverila touto prácou. Takže ju urobím sám.“ Často tvrdia, že rozumejú profesii a že sú z odboru, aby ospravedlnili to, že ostatným odmietajú prezradiť akékoľvek informácie súvisiace s prácou alebo jej priebehom. Dokonca nechcú, aby sa ostatní dozvedeli o prešľapoch, chybách alebo zlyhaniach, ktoré sa pri práci vyskytnú. Len čo sa o takejto veci dozvie niekto iný a chce sa pýtať, zapojiť sa alebo zistiť viac, odmietnu odpovedať, len povedia: „Veci v rozsahu mojej práce sú moje teritórium. Ty nemáš právo sa pýtať. Cirkev tým nepoverila teba – poverila mňa a ja o tom musím zachovať mlčanlivosť.“ Je to dobrý dôvod? Je od nich správne „zachovávať o tom mlčanlivosť“? (Nie.) Prečo nie? Bolo by to vyzradením informácií, keby sa s ostatnými hovorilo v duchovnom spoločenstve o stave práce, o prešľapoch a problémoch, ktoré sa v nej vyskytli, a o jej pláne a smerovaní? (Nie.) Nebolo, s výnimkou niektorých konkrétnych detailov, ktoré by pre cirkev predstavovali bezpečnostné riziko, keby vyšli najavo, a ktoré by nebolo vhodné povedať ostatným. V takýchto prípadoch je v poriadku nehovoriť o nich. Ale ak používajú zachovávanie mlčanlivosti ako ospravedlnenie, nedovolia ostatným vedieť nič, čo spadá do rozsahu ich práce, odmietajú pýtanie sa, kladenie otázok či vyzvedanie zo strany bežných bratov a sestier, ako aj od vodcov a pracovníkov, a odolávajú tomu, v čom je potom problém? Môžu napríklad chcieť urobiť niečo určitým spôsobom. Niekto iný im povie: „Ak to urobíš takto, spôsobí to stratu na záujmoch Božieho domu a sťažíš si veci. Čo keby sme to namiesto toho urobili takto?“ Pomyslia si: „Ak to urobím tak, ako hovoríš, ostatní tak budú vedieť, že môj spôsob nie je dobrý, však? A zásluha za prácu potom pripadne tebe, pravda? To nepôjde; radšej si sťažím veci, než by som postupoval podľa tvojho spôsobu. Musím sa držať svojho. Je mi jedno, či to spôsobí stratu na záujmoch božieho domu; záleží na mojej povesti a postavení – záleží na mojej prestíži!“ Aj keď je ich konanie nesprávne, budú v chybe pokračovať a nedovolia nikomu zasiahnuť. Nie je to povaha antikrista? (Je.) Aká je podstata toho, že nedovoľujú ostatným zasahovať? Je to venovanie sa vlastnému podniku. Záujmy Božieho domu pre nich nie sú dôležité a jeho práca nie je stredobodom ich záujmu. Nepracujú podľa tohto princípu. Namiesto toho sa pri práci zameriavajú na svoje osobné záujmy a svoje postavenie a prestíž; práca a záujmy Božieho domu musia slúžiť ich vlastnému postaveniu a ich vlastným záujmom. Preto nedovoľujú ostatným zasahovať do ich práce ani sa na ňu pýtať. Veria, že len čo do nej niekto zasiahne, ich postavenie a záujmy budú ohrozené, že ich nedostatky a chyby, ako aj problémy a odchýlky v ich práci, budú ľahko odhaliteľné. Sú teda skalopevne rozhodnutí zakázať ostatným zasahovať do svojej práce a od nikoho neprijímajú spoluprácu ani dohľad.

Bez ohľadu na to, akú prácu antikrist vykonáva, bojí sa, že sa o nej Zhora dozvedia viac a budú sa pýtať. Ak sa Zhora predsa len pýtajú na stav práce alebo personálne záležitosti, len povrchne opíše zopár banalít, niekoľko vecí, o ktorých si myslí, že je v poriadku, aby o nich Zhora vedeli, a z ktorých preňho nevyplynú žiadne následky, ak sa o nich bude vedieť. Ak sa Zhora podrobne pýtajú na zvyšok, verí, že zasahujú do jeho povinnosti a do jeho „vnútorných záležitostí“. Viac im nepovie, ale bude sa robiť hlúpym, klamať a zatajovať veci. Neodmieta tým dohľad Božieho domu? (Odmieta.) A čo urobí, ak niekto objaví jeho problém a chystá sa ho odhaliť a nahlásiť to Zhora? Zablokuje to, zachytí to – dokonca sa bude vyhrážať: „Ak to povieš a povedie to k tomu, že nás zhora orežú, vinný si ty. Ak má byť niekto orezaný, budeš to ty!“ Nesnaží sa vybudovať nezávislé kráľovstvo? (Snaží.) Nedovolí ani to, aby sa Zhora pýtali, a nikto nemá právo vedieť o veciach, ktoré spadajú do rozsahu jeho práce, ani sa ho na tieto veci pýtať, a už vôbec nie dávať odporúčania. Ak sa mu dostal do rúk nejaký pracovný program, potom len on sám môže mať posledné slovo v záležitostiach, ktoré spadajú do rozsahu tejto práce; len on môže rozhodovať; len on môže konať a hovoriť, ako sa mu zachce, a nech koná akokoľvek, má pre to ospravedlnenie. Aký postup zvolí, keď sa niekto začne pýtať? Povrchnosť a zatajovanie. A čo ešte? (Klamstvo.) Správne: klamstvo – dokonca ti predostrie falošný obraz. V nejakej cirkvi mohol napríklad vodca alebo diakon pre evanjelium získať v cirkvi, za ktorú je zodpovedný, za mesiac očividne len troch ľudí, čo je podstatne menej ako v iných cirkvách. Cíti, že neexistuje spôsob, ako to vysvetliť Zhora – tak čo urobí? Keď podáva správu o svojej práci, pridá za tú trojku nulu a povie, že získal tridsať ľudí. Niekto iný sa o tom dozvie a spýta sa ho: „Nie je to klamstvo?“ „Klamstvo?“ povie. „Ale veď to bude v poriadku, keď budúci mesiac získame tridsať ľudí, aby sme to dohnali, nie?“ Má pre to ospravedlnenie. Ak by niekto iný bral túto vec vážne a chcel by nahlásiť fakty Zhora, verí, že ten človek mu robí problémy, že si naňho zasadol. Tak ho potlačí a poráta sa s ním – narobí mu problémy. Netrýzni tým ľudí? Nepácha zlo? Pri svojej práci nikdy nehľadá pravdy-princípy, tak aký je jeho cieľ pri konaní práce? Ide o zabezpečenie jeho postavenia a živobytia. Nech robí akékoľvek zlé veci, ľuďom nehovorí o úmysle a pohnútke svojho konania. Musí ich udržiavať v prísnej tajnosti; tieto veci sú preňho tajnými informáciami. Ktorá téma je pre takýchto ľudí najcitlivejšia? Je to vtedy, keď sa ho spýtaš: „Čo si v poslednom čase robil? Prinieslo vykonávanie tvojej povinnosti nejaké výsledky? Vyskytli sa v oblasti, ktorú pokrýva tvoja práca, nejaké narušenia alebo vyrušenia? Ako si ich zvládol? Je tvoja práca tam, kde má byť? Konal si svoju povinnosť verne? Spôsobili pracovné rozhodnutia, ktoré si urobil, straty na záujmoch Božieho domu? Boli vodcovia, ktorí nie sú na požadovanej úrovni, prepustení? Boli povýšení a rozvíjaní ľudia dobrej kvality, ktorí sa relatívne usilujú o pravdu? Potlačil si ľudí, ktorí ti neboli podriadení? Aké máš poznanie o svojej skazenej povahe? Aký si človek?“ Toto sú témy, ktoré sú pre nich najcitlivejšie. Najviac sa boja, že im niekto položí tieto otázky, takže namiesto toho, aby čakali, kým sa ich spýtaš, sa ponáhľajú nájsť inú tému, ktorou by ich zakryli. Chceli by ťa v každom prípade zavádzať a brániť ti v tom, aby si vedel, aká je v skutočnosti situácia. Neustále ťa držia v nevedomosti, vždy ti bránia zistiť, kam sa v skutočnosti so svojou prácou dostali. Nie je tam ani kúsok transparentnosti. Majú takíto ľudia pravú vieru v Boha? Majú bázeň pred Bohom? Nie. Nikdy iniciatívne nepodávajú správy o práci, ani iniciatívne nehlásia zlyhania vo svojej práci; nikdy sa nepýtajú, nehľadajú ani sa neotvárajú, pokiaľ ide o ťažkosti a zmätok, s ktorými sa pri svojej práci stretli, ale zachádzajú až tak ďaleko, že tieto veci zakrývajú, balamutia a klamú ostatných. V ich práci nie je vôbec žiadna transparentnosť a až keď ich Zhora donútia podať pravdivú správu a zúčtovanie, neochotne niečo povedia. Radšej by zomreli, než by hovorili o akýchkoľvek problémoch, ktoré sa týkajú ich povesti a postavenia – zomreli by skôr, než by o tom povedali jediné slovo. Namiesto toho predstierajú, že nerozumeli. Nie je to povaha antikrista? Čo je to za človeka? Dá sa takýto problém ľahko vyriešiť? Ak im Zhora dajú usmernenie v ich práci, aký k tomu majú postoj? Povrchnosť. Zdá sa, že súhlasia, a dokonca vytiahnu zápisník alebo počítač a horlivo si robia poznámky – ale keď to urobia, pochopia vedenie a pustia sa do práce? (Nie.) Robia to naoko, aby si to videl, hrajú divadlo, aby ťa zaviedli. Čo si v skutočnosti myslia? „Keďže táto práca bola zverená mne, platí to, čo poviem ja. Nikto sa nemôže miešať do toho, čo chcem robiť. ‚Miestni úradníci majú väčšiu moc ako štátni úradníci‘, takže mám na to právo. Ak to tak nie je, nenechajte ma to robiť. Vyhoďte ma.“ Takto zmýšľajú a takto konajú. Čo je to za povahu? Nie je to povaha antikrista? (Je.) Znamená to problémy. Nesmieš zasahovať ani sa pýtať, ani vyzvedať a klásť otázky. Sú na to dosť citliví. Myslia si: „Snažia sa zhora preveriť moje problémy a skontrolovať moju prácu? Kto to vyzradil?“ V panike s odhodlaním vynaložia úsilie, aby zistili, kto presne ich skompromitoval. Nakoniec sa ich podozrenie zúži na dvoch ľudí a pošlú ich preč. Čo je to za problém? Je to povaha antikrista.

Aký je hlavný znak povahy antikrista? Držanie sa postavenia a ovládanie ostatných. Získavajú postavenie, aby ovládali ostatných. Pokiaľ ho majú, budú ľudí legitímne ovládať. Prečo hovorím, že to budú robiť legitímne? Pretože túto prácu im pridelil Boží dom; bratia a sestry ich vybrali, aby ju vykonávali. Nebudú mať teda pocit, že sú pri jej vykonávaní oprávnení? (Áno.) Takže im to slúži ako niečo, z čoho môžu ťažiť, a majú pritom na pamäti toto: „Vybrali ste ma, nie? Ak ste ma vybrali, musíte mi dôverovať. Existuje príslovie nevercov: ‚Ak ti niekto slúži, nepodozrievaj ho; ak ho podozrievaš, nevyužívaj ho.‘“ Tu dokonca používajú satanskú zásadu. Je toto príslovie pravdivé? (Nie.) Je to satanská heréza a blud. Ak sa pýtaš na ich prácu, prídu s takouto teóriou: „‚Ak ti niekto slúži, nepodozrievaj ho; ak ho podozrievaš, nevyužívaj ho.‘ Ak ma využívaš, nemôžeš ma podozrievať. Ak nevieš, aký som človek, ak ma nedokážeš prezrieť, tak ma nevyužívaj. Ale ty ma využívaš, a keďže je to tak, musím v tejto pozícii stáť pevne. Musí platiť to, čo poviem ja.“ To, čo povedia, musí platiť vo všetkých pracovných záležitostiach; ak im to nedovolíte, alebo ak im nájdete partnera, alebo ak na nich budú dohliadať a viesť ich iní, nebude to fungovať. Ak niekto príde skontrolovať ich prácu, jednoducho povedia nie – majú pocit, že neurobili nič nesprávne a nepotrebujú kontrolu. S pocitom oprávnenosti zneužívajú svoje postavenie a autoritu na to, aby prevzali kontrolu nad ostatnými, nad pracoviskom a nad prácou cirkvi. Nevytvárajú nezávislé kráľovstvo? Nie je to antikrist? Boží dom ho môže nechať robiť túto prácu a vykonávať túto povinnosť, ale nedovolil by, aby vládli ako diktátori. Nepochopil takýto človek nesprávne Boží úmysel a opatrenia Jeho domu? Prečo vždy lipne na postavení a moci namiesto toho, aby dobre konal svoju povinnosť? (Ovláda ho povaha antikrista.) Správne – taká je povaha antikrista. Prečo to chápe nesprávne, keď mu cirkev zariadi prácu? Pretože prirodzene rád ovláda ľudí. To je jeho prirodzenosť-podstata – to je to, čím je. Zariaďte mu prácu a bude mať pocit, že teraz má moc a postavenie, a teda má kontrolu nad svojím teritóriom. Ak pôjdeš na jeho teritórium, musíš robiť to, čo povie. Boží dom napríklad raz zariadil, aby jeden vodca išiel skontrolovať prácu antikrista. Vodca a antikrist boli obaja cirkevní vodcovia; mali rovnakú funkciu. Antikrist povedal: „Ty si cirkevný vodca a ja som cirkevný vodca. Máme rovnakú funkciu. Ty sa nestaraj do mňa a ja sa nebudem starať do teba. Nehovor so mnou v duchovnom spoločenstve – nie si v pozícii, aby si to robil! A chcel by si sa pýtať na to, ako to ide v našej cirkvi – nariadili ti to zhora? Ukáž mi dôkaz.“ Vodca povedal: „Zhora mi len kázali odovzdať odkaz. Choď sa opýtať, ak mi neveríš.“ Antikrist povedal: „Čo ti teda dáva právo byť so mnou v duchovnom spoločenstve a obviňovať ma? Čo ti dáva právo pýtať sa na veci, ktoré spadajú pod moju prácu? Nemáš na to žiadne oprávnenie!“ Sú tieto slová v súlade s pravdou? (Nie.) Čo je to za konanie? Také, aké by urobil len antikrist. Medzi nevercami sa hovorí: „Platí právo silnejšieho.“ Súperia o to, kto má vyššiu funkciu, kto má väčšiu silu, kto je kompetentnejší. Súperia o to, kto má na starosti viac ľudí. A v Božom dome antikristi súperia s ostatnými o tie isté veci. Neprišli na nesprávne miesto? Bude človek, ktorý má skazené povahy, ale nie je antikristom, bežne takto uvažovať, keď stretne cirkevného vodcu rovnakej funkcie ako on? Niečo odhalí, ale bude schopný byť s týmto cirkevným vodcom normálne v duchovnom spoločenstve. Rozhodne nepovie: „Si v pozícii, aby si sa pýtal na moju prácu?“ Nepovie to, pretože má normálny rozum a bohabojné srdce. Ako sa bude správať niekto s normálnym rozumom? Pomyslí si: „To, že vedieme cirkev – to nás Boh pozdvihuje; je to Jeho poverenie a je to naša povinnosť. Keby nás Boh nepoveril, aby sme to robili, neboli by sme ničím. Nie je to nejaká úradnícka funkcia. Môžem s tebou hovoriť v duchovnom spoločenstve o práci cirkvi a o tom, ako sa darí bratom a sestrám, a o mojich pracovných skúsenostiach.“ Bude antikrist hovoriť s ostatnými v duchovnom spoločenstve o týchto veciach? Nie – rozhodne ich neodhalí. Takže jednou z čŕt antikristov je túžba po postavení a moci, ktorá prevyšuje túžbu bežných ľudí; navyše sú prefíkanejší a zákernejší ako bežní ľudia. Kde sa prejavuje ich prefíkanosť a zákernosť? (Nič ti nepovedia. Nič ti nehovoria priamo.) Ide o to, že majú pocit, že každá záležitosť je tajomstvom, niečím, o čom by nemali s ostatnými hovoriť. V každej záležitosti sú voči ostatným ostražití; všetko držia zaobalené, zakryté a utajené. Môžu mať potom pri kontakte s ostatnými normálnu interakciu a komunikáciu? Môžu povedať niečo zo srdca? Nie. Ponúknu len zopár povrchných fráz a príjemných slov, aby ti zabránili odhadnúť skutočnú situáciu. Keď s nimi budeš chvíľu v kontakte, budeš mať pocit: „Podľa vzhľadu sa tento človek nezdá byť zlý, ale prečo mám vždy pocit, že jeho srdce je tak ďaleko od ostatných ľudí? Prečo je vždy také nepríjemné byť s ním v kontakte? Vždy mám pocit, že je nepochopiteľný.“ Máš ten pocit? (Áno.) To je povaha antikrista: je ostražitý voči každému. A prečo je ostražitý? Pretože podľa neho môže ktokoľvek predstavovať hrozbu pre jeho postavenie. Ak si nedá pozor, ak poľaví v ostražitosti, ostatní môžu zistiť, čo sa s ním v skutočnosti deje, aké je jeho skutočné ja – a jeho postavenie potom nebude udržateľné. Takže, keď narazí na niekoho, kto sa pýta na stav jeho práce a povinnosti, alebo na jeho osobný stav, zakryje, čo sa dá, a zaobalí, čo sa dá. Pri tom, čo nemôže zaobaliť, nájde spôsob, ako to uhladiť, alebo sa pred tebou skryje. Niektorí antikristi majú zvláštnu povahu: hoci žijú medzi ľuďmi, neuvidíš ich mať s nikým normálny kontakt a s nikým normálne nekomunikujú. Každý deň sa držia v ústraní, objavia sa v čase jedla a po ňom opäť zmiznú. Vždy sa vyparia. Prečo sa nestýkajú s ostatnými? Svojej rodine povedia čokoľvek, tak prečo nemajú čo povedať bratom a sestrám? Neverci majú príslovie: „Príliš veľa rečí vedie k chybám.“ Takíto ľudia sa držia tejto zásady; nedovolia si hovoriť bez rozmyslu, pretože niečo, čo povedia, by ich mohlo prezradiť a odhaliť ich slabosť. Ťažko povedať, ktoré slovo by mohlo spôsobiť, že sa na nich ostatní budú pozerať zvrchu a dozvedia sa, čo sa s nimi v skutočnosti deje, takže robia všetko pre to, aby sa ostatným vyhli. Je táto ich vyhýbavosť neúmyselná, alebo je v nej niečo, čo ju ovláda? Je tam niečo, čo ju ovláda. Je tá vec spravodlivá a čestná, alebo je to niečo nekalé? (Je to nekalé.) Samozrejme, že je to nekalé. Toto nie je jediný spôsob, akým sa antikristi správajú – s ostatnými väčšinou nekomunikujú ani sa s nimi normálne nestýkajú; niekedy sú však veľmi výreční a dokážu hovoriť – o akých však veciach hovoria? Aký je ich obsah? Kážu slová a učenia a predvádzajú sa. Hovoria, že dokážu robiť skutočnú prácu a riešiť skutočné problémy, hoci v skutočnosti nemajú žiadne reálne zručnosti. Spýtaj sa ich, aké majú nedostatky, či majú arogantnú povahu, a oni povedia: „Kto spomedzi skazeného ľudstva nie je arogantný?“ Pozri sa na to – aj ich arogancia má svoje opodstatnenie. Zahŕňa do seba všetkých, akoby bola celkom náležitá. Nikdy nebudú hľadať pravdu a zdá sa, že nevnímajú, že v práci sú nejaké problémy alebo ťažkosti. A skutočnú situáciu od nich nezistíš tým, že sa ich budeš pýtať. Keď nemajú čo robiť, budú len ticho sedieť, a kedykoľvek prehovoria, hovoria o svojich spôsobilostiach. Nikdy sa neotvoria; nikdy nepovedia, akú majú v sebe vzdorovitosť alebo prehnané túžby, ani ako sa snažia obchodovať s Bohom, komu klamali, či aké sú ich ambície pri konaní práce. Nikdy tieto otázky neotvoria, a keď to urobia iní, nezaujíma ich to. Dokonca aj pri otázkach, ktoré sa týkajú vecí v rozsahu ich práce, hovoria len trochu a povrchne. Stručne povedané, každý, kto s nimi príde do kontaktu, bez ohľadu na to, na ako dlho, bude mať veľké ťažkosti, ak sa bude chcieť dozvedieť viac o čomkoľvek v rozsahu ich povinnosti, či už ide o personálne záležitosti, odbornú prax alebo priebeh práce. Bez ohľadu na uhol tvojho prístupu – či sa snažíš položiť otázku nepriamo, alebo sa pýtaš priamo, alebo ju položíš niekomu z ich blízkych – výsledky nezískaš ľahko. Je to veľmi namáhavé. Nie je to zákerné? (Áno.) Prečo je také namáhavé získať od nich akékoľvek informácie o skutočnom stave vecí? Prečo držia veci tak prísne zaobalené? Aký je ich cieľ? Chcú si udržať istotu svojho postavenia a živobytia. Myslia si: „Nebolo ľahké získať toto postavenie, dostať sa tam, kde som dnes – neznamenalo by to pre mňa problémy, keby som sa strápnil tým, že v chvíľkovej nepozornosti urobím chybu? A okrem toho, keby boží dom vedel o zlých veciach, ktoré som urobil, ktovie, či by sa so mnou neporátal?“ Nech hovoríš koľkokoľvek o tom, že treba byť otvorený, byť čestným človekom a verne konať povinnosť, prenikne to k nim? Nie, neprenikne. Pre nich existuje len jedno krédo: Kto veľa hovorí, ten si uškodí. Ak povieš ostatným všetko, si neschopný – si úbožiak! To je ich krédo. Taká je povaha antikristov.

Bez ohľadu na to, akú prácu antikrist vykonáva, zakazuje ostatným zasahovať alebo sa pýtať, a ešte viac zakazuje Božiemu domu, aby na neho dohliadal. S akým cieľom to robí? Hlavne chce ovládať Boží vyvolený ľud, zabezpečiť si svoje postavenie a svoju moc, čo znamená, že si zabezpečuje svoje živobytie. To je jeho hlavný cieľ. Ak ste vodcami alebo pracovníkmi, bojíte sa, že sa Boží dom bude pýtať na vašu prácu a dohliadať na ňu? Bojíte sa, že Boží dom objaví nedostatky a odchýlky vo vašej práci a oreže vás? Bojíte sa, že keď Zhora spoznajú vašu skutočnú kvalitu a duchovné postavenie, budú vás vidieť v inom svetle a nebudú vás brať do úvahy pri povyšovaní? Ak máš tieto obavy, dokazuje to, že tvoje motivácie nie sú v záujme cirkevnej práce, pracuješ pre povesť a postavenie, čo dokazuje, že máš povahu antikrista. Ak máš povahu antikrista, máš tendenciu kráčať po ceste antikrista a páchať všetko zlo spôsobované antikristami. Ak v srdci nemáš strach z toho, že Boží dom dohliada na tvoju prácu, a ak si schopný poskytnúť reálne odpovede na otázky a dopytovanie Zhora bez toho, aby si čokoľvek skrýval, a hovoríš toľko, koľko vieš, potom bez ohľadu na to, či to, čo hovoríš, je správne alebo nie, bez ohľadu na skazenosť, ktorú si odhalil – dokonca aj keby si zjavil povahu antikrista – v žiadnom prípade nebudeš charakterizovaný ako antikrist. Kľúčové je, či si schopný spoznať svoju vlastnú povahu antikrista a či si schopný hľadať pravdu, aby si ten problém vyriešil. Ak si niekým, kto prijíma pravdu, tvoja povaha antikrista sa dá napraviť. Ak veľmi dobre vieš, že máš povahu antikrista, a napriek tomu nehľadáš pravdu, aby si to vyriešil, ak sa dokonca snažíš zatajovať problémy, ktoré sa vyskytnú, alebo o nich klamať a vyhýbaš sa zodpovednosti a ak neprijímaš pravdu, keď si podrobený orezávaniu, potom to je vážny problém a neodlišuješ sa od antikrista. Keď vieš, že máš povahu antikrista, prečo sa jej neodvážiš čeliť? Prečo k tomu nemôžeš pristupovať úprimne a povedať: „Ak sa Zhora opýtajú na moju prácu, poviem všetko, čo viem, a aj keď vyjdú na svetlo zlé veci, ktoré som urobil, a Zhora ma už nebudú využívať, keď sa to dozvedia, a ja stratím svoje postavenie, aj tak jasne poviem, čo musím“? Tvoj strach z dohľadu nad tvojou prácou a z pýtania sa na ňu zo strany Božieho domu dokazuje, že svoje postavenie si ceníš viac ako pravdu. Nie je to vari povaha antikrista? Vážiť si postavenie nadovšetko je povaha antikrista. Prečo si tak ceníš postavenie? Aké výhody môžeš vďaka postaveniu získať? Ak by ti postavenie prinieslo katastrofu, ťažkosti, rozpaky a bolesť, stále by si si ho cenil? (Nie.) Z postavenia plynie množstvo výhod, sú to veci ako závisť, rešpekt, úcta a lichôtky od iných ľudí, rovnako ako ich obdiv a uznanie. Tvoje postavenie ti prináša aj pocit nadradenosti a privilegovanosti, čo ti dáva hrdosť a pocit vlastnej hodnoty. Navyše si môžeš užívať aj veci, ktoré iní nemôžu, napríklad výhody postavenia a osobitné zaobchádzanie. Sú to veci, na ktoré sa neodvažuješ ani pomyslieť, také, po ktorých túžiš vo svojich snoch. Ceníš si tieto veci? Ak je postavenie len prázdne, bez reálneho významu a jeho obhajoba neslúži žiadnemu reálnemu zmyslu, nie je vari hlúpe ceniť si ho? Ak sa dokážeš vzdať vecí ako sú záujmy a pôžitky tela, potom ťa sláva, zisk a postavenie nebudú viac zväzovať. Čo teda treba vyriešiť ako prvé, aby sa vyriešili problémy súvisiace s cenením si postavenia a usilovaním sa oň? V prvom rade prenikni do povahy problému páchania zla a zapájania sa do úskokov, zatajovania a zakrývania, ako aj odmietania dohľadu, pýtania sa a vyšetrovania Božieho domu s cieľom využívať výhody postavenia. Nie je to do očí bijúce odolávanie a odporovanie Bohu? Ak dokážeš preniknúť do povahy a dôsledkov túžby po výhodách postavenia, problém usilovania sa o postavenie sa vyrieši. Ak nedokážete prezrieť podstatu túžby po výhodách postavenia, tento problém sa nikdy nevyrieši.

Spolupracujete s ostatnými pri práci a vykonávaní svojich povinností? Prijímate dohľad? Urobili ste niečo, aby ste zabránili ostatným zasahovať alebo sa pýtať? Ak sa niekto pýta, odolávaš mu a povieš: „Kto si myslíš, že si, že sa miešaš do mojich vecí? Som o stupeň vyššie ako ty, čo sa týka postavenia, a v mojej práci platí to, čo poviem ja. Zhora sa nepýtali, tak čo ti dáva toto právo?“ Niečo také? Aká je hlavná povaha antikristov? Zaberanie postavenia a chopenie sa moci; nerobenie ničoho, čo prospieva práci Božieho domu, ničoho, čo vychádza z ohľadu na jeho záujmy, ale byť povrchní a zavádzajúci a robiť veci mechanicky. Navonok sa zdá, že sú pri svojich úlohách dosť horlivo zaneprázdnení, ale pozrite sa na veci, ktoré robia: po prvé, nedosahujú žiadny pokrok; po druhé, sú neefektívne; a po tretie, nemajú veľký účinok – urobili z nich úplný chaos. Je len jedna vec, ktorej sa nevzdajú, a to je využitie príležitosti, ktorú im ich práca ponúka, aby sa chopili moci a nepustili ju. Sú spokojní, pokiaľ majú moc. Nech robia akúkoľvek prácu, či už súvisí s profesiou, s vonkajšími záležitosťami, technickou zručnosťou alebo s inými aspektmi, nie je v nej vôbec žiadna transparentnosť. Je tento nedostatok transparentnosti neúmyselný? Nie – čo je neúmyselné, nie je prejavom povahy, ale súvisí s nedostatkom kvality a nevedomosťou, ako robiť prácu. Prečo teda hovorím, že táto povaha je povahou antikrista? Konajú úmyselne. Majú v sebe úmysel: vedome ti bránia vedieť o týchto veciach a vedome sa pred tebou skrývajú a vyhýbajú sa stretnutiu s tebou. Obmedzujú svoju reč a komunikáciu s tebou na minimum; obmedzujú svoje interakcie s tebou na minimum. Minimalizujú odhaľovanie týchto vecí, aby si ich neustále neobviňoval a nepýtal sa ich, aby si nevedel príliš veľa o tom, čo sa v skutočnosti deje, aby si nevnímal ich pravú tvár. Nie je to úmyselné? Nie je v tom úmysel? Aký je ich úmysel a cieľ? Chcú ťa oklamať, prejsť cez to klamstvom; vyvolávajú v tebe falošný dojem a bránia ti vedieť, ako sa veci v skutočnosti majú. Takto si zabezpečia svoje postavenie, čo ich poteší. Nie je to prirodzenosť tejto veci? (Je.) Je to povaha antikristov, vedome klamať, balamutiť a zakrývať veci. Všetko je to vedomé. Povedzte Mi, aký pracovný program zamestnáva ľudí natoľko, že nemajú čas stretnúť sa s ostatnými? Žiadny, však? Žiadny pracovný program nerobí človeka takým zaneprázdneným, že nemá čas jesť alebo spať, ani čas stretnúť sa s ostatnými. Veci ešte nie sú také hektické. Čas na tieto veci sa dá nájsť. Tak prečo títo ľudia nemajú čas? Nechcú sa s tebou stretnúť; nechcú, aby si sa pýtal na ich prácu. Nie je to povaha antikrista? (Je.) Čo sú to za ľudia? Nie sú to pochybovači? Sú – každý jeden antikrist je pochybovač. Keby neboli, neprivlastňovali by si prácu Božieho domu ani by neovládali tých, ktorí nasledujú Boha, pod svojou vlastnou mocou. Nerobili by takéto veci. Prvým prejavom pochybovačov je, že nemajú vôbec žiadne bohabojné srdce. Pod zámienkou viery v Boha intrigujú pre svoje vlastné záujmy; sú trúfalí a bezohľadní, vôbec sa neboja. Ich viera v Boha nie je pravá viera, ale len heslo. V srdci nemajú vôbec žiadnu bázeň pred Bohom.