Doplnok:

Deň v živote Xiaojiu

Prejdime k ďalšej téme. O čom by mala byť? Asi by som vám mal vyrozprávať nejaký príbeh. Príbehy sa takisto dotýkajú pravdy a kritérií pre počínanie človeka, jeho konanie a uctievanie Boha. Počúvajte, čo má tento príbeh spoločné s pravdou a s kritériami týkajúcimi sa ľudského správania. Hovorí o dni v živote Xiaojiu. Naším hrdinom je Xiaojia, a teda približne v akom časovom rozpätí sa tento príbeh odohráva? (Počas jedného dňa.) Počas jedného dňa. Niektorí ľudia by mohli povedať: „Stoja udalosti jedného dňa vôbec za reč?“ Nuž, to záleží od toho, o čom sa hovorí. Ak sú to len klebety a posudzovanie druhých, potom to za reč nestojí. Ak sa to však dotýka pravdy, potom nezáleží na tom, že je to len deň – aj udalosti jednej minúty stoja za reč, nie je to tak? (Áno.)

Xiaojia je človekom, ktorý sa vášnivo usiluje a nadšene koná svoju povinnosť, a jeho príbeh sa začína jedného skorého rána hneď po prebudení. Po tom, čo vstal, prečítal si Božie slovo a vykonal svoje duchovné pobožnosti, vybral sa Xiaojia raňajkovať a nabral si misku ovsenej kaše a trochu zeleniny. Potom uvidel vajcia a pomyslel si: „Mal by som si dve vziať. Dve vajcia denne sú dostatočná výživa.“ Ale práve keď po nich siahal, zaváhal: „Vziať si dve alebo jedno? Bude zlé, ak ma ostatní uvidia vziať si dve. Je to príliš chamtivé a ostatní si budú myslieť, že som pažravý. Radšej si vezmem len jedno.“ Odtiahol ruku, potom ju znova natiahol a vzal si jedno vajce. Práve vtedy prišiel niekto iný, aby si vzal vajce, a Xiaojiovi pri tom stislo srdce. Pomyslel si: „Vlastne, najlepšie bude nejesť vajcia. Mám kašu a zeleninu, ako aj nejaké parené knedličky, a to na raňajky stačí. Nemal by som byť taký nenásytný. A prečo vôbec túžiť po vajciach? Hrôza, keby to ostatní videli. Nebolo by to oddávanie sa pohodliu? Nevezmem si žiadne.“ S touto myšlienkou Xiaojia vrátil vajce späť a po tom, čo o niekoľko minút dojedol raňajky, začal konať svoju povinnosť. Pohrúžil sa do úloh, ktoré mal pred sebou, a dokončoval jednu vec za druhou. Čas rýchlo plynul a v okamihu nastala doba obeda. Všetci ostatní sa pobrali jesť, ale Xiaojia sa pozrel na hodinky a videl, že je 12:40. „Počkám chvíľu. Nemal by som sa ponáhľať na jedlo, keď idú všetci ostatní. Ak sa tam poženiem so všetkými ostatnými, nebudem potom rovnaký ako oni a nebudem vyzerať ako pažravec? Ešte chvíľu počkám.“ Pokračoval v tom, čo robil, ale žalúdok ho zradil a začalo mu v ňom škvŕkať. Chytil sa zaň a neprítomne sa pozeral na počítač, mysliac si: „Umieram od hladu! Čo je dnes na obed? Mohlo by byť nejaké mäso? Bolo by skvelé, keby som si mohol dať trochu mäsa!“ Žalúdok mu pri týchto myšlienkach neustále škvŕkal a len s veľkými ťažkosťami sa mu podarilo vyčkať, kým sa všetci ostatní vrátili z obeda. Niekto povedal: „Prečo si nešiel na obed? Ponáhľaj sa, jedlo chladne.“ Xiaojia odvetil: „Nevadí. Ešte som nedokončil, čo robím. Pôjdem, keď budem hotový.“ „Nebolo by lepšie pokračovať v práci, keď sa naješ?“ „To je v poriadku. Čoskoro budem hotový.“ Xiaojia teda znášal hlad a pokračoval v práci. V skutočnosti bol teraz už veľmi hladný a nemal náladu pokračovať v práci, ale napriek tomu znášal hlad a pokračoval v predstieraní. Po chvíli sa znova pozrel na hodinky, videl, že je 13:30, a pomyslel si: „To by stačilo. Asi by som mal ísť na obed.“ Práve keď sa chystal vstať a ísť jesť, sestra mu priniesla podnos s jedlom a povedala: „Je tak neskoro! Prečo si nešiel na obed? Nezáleží na tom, aký si zaneprázdnený, aj tak musíš jesť a ak nebudeš jesť načas, dostaneš žalúdočné problémy.“ Xiaojia odpovedal: „To je v poriadku. Najem sa, keď skončím.“ „Nemusíš chodiť. Priniesla som ti jedlo, tak sa ponáhľaj a jedz.“ „Načo ten zhon? Ešte ani nie som hladný.“ Práve keď povedal, že nie je hladný, jeho žalúdok sa ozval hromovým zaškvŕkaním. Xiaojia sa zaň chytil, hanblivo sa pousmial a povedal sestre: „Nabudúce sa nemusíš obťažovať s nosením jedla.“ „Ale ak ti ho neprinesiem, vychladne a bude sa musieť znova ohrievať. Už ho raz ohrievali.“ „Tak potom ďakujem!“ Kým sa mu zbiehali slinky, Xiaojia si vzal jedlo od sestry. Keď sa pozrel na podnos, bol veľmi šťastný: dve parené knedličky, zelenina, mäso a polievka. Keď Xiaojia uvidel parené knedličky, napadla mu ďalšia myšlienka a povedal sestre: „Dve knedličky nezjem. V poslednom čase mám priveľa práce, nemôžem dobre spať a nemám veľkú chuť do jedla. Nie je to plytvanie, ak mi dáš dve knedličky? Vezmi si jednu späť.“ „To je v poriadku. Ak ju naozaj nedoješ, môžeš jednu vrátiť,“ odpovedala sestra predtým, ako odišla. Xiaojia si pomyslel: „Choď už, ponáhľaj sa. Umieram od hladu.“ Zdvihol misku, videl, že nikto nie je nablízku, stále sa však trochu hanbil, a opatrne si odchlipol. Potom sa pozrel na mäso: „Ach! Vôňu duseného bravčového som cítil už zďaleka. Ale nemôžem ho jesť hneď, najprv musím zjesť zeleninu. Ak sa nasýtim zeleninou, zjem menej mäsa, inak by som zjedol polovicu misky mäsa, a nebolo by to trápne?“ Chvíľu uvažoval a potom to tak urobil. Jedol parené knedličky a zeleninu a usrkával si z polievky. Ako jedol, pocítil, že by si chcel dať kúsok mäsa, tak si vzal sústo duseného bravčového. Vložil si ho do úst, zavrel oči a opatrne si ho vychutnával: „Aké chutné! Mäso je naozaj dobré, ale nemôžem ho jesť veľa. Stačí jeden kúsok, potom viac zeleniny a viac polievky.“ Pokračoval v jedení parených knedličiek, ale pri jedení zeleniny neustále pozeral na mäso: „Mám to mäso zjesť? Je také dobré, bola by naozaj škoda nechať ho v miske.“ Znova sa mu začali zbiehať slinky a pomyslel si: „Už to mám! Natrhám knedličky na kúsky a namočím ich do šťavy. Nie je to vari rovnaké ako jesť mäso? Takto ostatní uvidia, že nejem mäso, ale ja si aj tak vychutnám tú mäsovú chuť. To je skvelé!“ S touto myšlienkou vložil kúsok parenej knedličky do šťavy, potom ho vybral a zjedol, zistiac, že to chutí lahodne a takmer presne ako mäso. Xiaojia potom okamžite natrhal celú knedličku a vložil ju do šťavy… Za necelých desať minút všetko dojedol a dopil aj polievku. Zjedol len jednu parenú knedličku, prekonal túžbu zjesť aj druhú a ovládol sa. Po dojedení všetkých jedál podľa plánu bol Xiaojia v zásade sýty a nemyslel si, že potrebuje viac. Potom mu zišlo na um: „Ach, nehodí sa jesť tak rýchlo, akoby som umieral od hladu. Naozaj som bol dosť hladný, ale nie je dobré, aby ma ľudia takto videli. Musím jesť pomaly. Čo mám však robiť teraz, keď som už dojedol? Nuž, mám nápad. Počkám s vrátením desať minút.“ Držal hodinky a pozeral na ciferník: „Päť minút… desať… pätnásť… Dobre, sú dve hodiny. Skvelé, vrátim to!“ Šťastný vrátil zvyšné dusené bravčové a parenú knedličku.

Keď sa Xiaojia vrátil, bolo už po druhej hodine. Jeho bratia a sestry si išli oddýchnuť po obede a on sám nemal čo robiť, tak sa veľmi nudil. Pomyslel si: „Mám si tiež zdriemnuť? Vždy je dobré si po jedle zdriemnuť. Ale nie, ak budem spať, kým spia všetci ostatní, ako to bude vyzerať? Nemôžem spať. Musím vydržať. Ale ako zostať hore? Postojačky by som nemohol spať, ale ak budem stále stáť a niekto zrazu vojde, vyľakám ho. Nie, stáť nemôžem. Tak si teda len sadnem pred počítač. Ak ma niekto uvidí, pomyslí si, že pracujem, ja si však v skutočnosti budem robiť prestávku. Aký dobrý ťah.“ Tak si podľa svojho zvyku sadol pred počítač, naprázdno hľadel na monitor, ale do piatich minút už spal a chrápal na klávesnici. O štyridsať minút neskôr sa Xiaojia zrazu prebudil z hlbokého spánku a vyskočil na rovné nohy: „Nestojím? Ako to, že som zaspal?“ Pozrel sa na hodiny, videl, že je už neskoro, a išiel si umyť tvár, kým tam nikto nebol. Keď sa uvidel v kúpeľni, povedal: „Ach, nie! Po tvári mám kopu odtlačkov od klávesnice! Ako sa môžem takto niekomu ukázať na oči?“ Rýchlo si umyl tvár, drhol si ju a potľapkával a v kúpeľni sa zdržal dosť dlho. Potom sa pozrel do zrkadla, uvidel, že odtlačky sú väčšinou preč, a v srdci sa zaradoval: „Nikto by si to ani nevšimol, pokiaľ by sa nepozeral naozaj pozorne.“ Potom si učesal vlasy, narovnal si golier a zrazu si uvedomil, že golier jeho svetlej košele je trochu usmolený a pri bližšom pohľade boli trochu špinavé aj jeho manžety. Pomyslel si: „Už niekoľko dní som sa nesprchoval ani neprezliekal, ale neumývať sa má aj svoje výhody. Trocha špiny nikomu neublíži a mňa trocha nečistoty netrápi. Navyše, nevyzerá to duchovnejšie, keď je človek trochu umazaný?“ Jednoducho si vyvrátil golier a manžety na košeli a vyhrnul si rukávy bundy, čím odhalil všetky špinavé miesta. Veľmi spokojný sa vzpružil a pokojne vyšiel z toaliet. Po chvíli bola väčšina ľudí na svojich miestach a začala sa venovať práci. Keď Xiaojia videl, že všetci ostatní sú tam, povedal: „Zdriemli ste si rýchlo, ľudia! Naozaj viete trpieť a platiť cenu! Ja som si ani nezdriemol, len som na minútu zavrel oči a potom som si opláchol tvár. Inak by som nemal žiadnu energiu.“ Nikto neodpovedal. Cítil sa dosť znudený, tiež sa teda pustil do práce. Pretože na obed zjedol toľko polievky, stále sa mu chcelo ísť na záchod, ale odolával nutkaniu, mysliac si: „Ak pôjdem, nepomyslia si ľudia, že som lenivý? To človeku na povesti nepridá, takže nemôžem ísť.“ Tak to zadržiaval a znášal, až kým konečne nešiel na záchod niekto iný, a on uvidel svoju príležitosť. Rýchlo išiel za ním a myslel si: „Je skvelé len tak nasledovať dav, pretože nikto o mne nič nepovie.“

Bolo to rušné popoludnie. Xiaojia urobil veľa práce: bol v duchovnom spoločenstve s jedným človekom, druhému kládol otázky, vyhľadával zdroje a plnil všemožné úlohy súvisiace s jeho povinnosťami. Po všetkom tom zhone bol konečne čas na večeru. Tentoraz prišiel Xiaojia o niečo neskôr ako ostatní, ale dojedol viac-menej načas. Čas po večeri bol pre Xiaojiu najšťastnejšou dobou dňa, pretože jedine vtedy si mohol pokojne dať šálku kávy, ktorú mal rád, bez akýchkoľvek vlastných výčitiek či kritiky ostatných, zato s pokojným srdcom. Prečo? Pretože mal dosť dôvodov, prečo potrebuje piť kávu, dôvodov, ktoré boli v očiach všetkých ostatných úplne legitímne. Preto to bol jeho najšťastnejší čas. Počas prípravy kávy si sám pre seba mrmlal: „Ach, dnes musím zase pracovať nadčas. Ani neviem, dokedy. Uvidíme, ako dlho ma táto káva udrží na nohách.“ Šálkou čerstvo uvarenej kávy buchol o stôl, akoby chcel každému povedať: „A čo? Dávam si svoju kávu, čo s tým urobíš?“ Pozrel sa na ostatných okolo seba. Nikto sa na neho nepozeral, on však aj tak nonšalantne zdvihol šálku a odpil si z kávy, mysliac si: „Všetci hovoria, že káva je dobrá, a naozaj je. Každý deň chutí inak, ponúka iný zážitok. Je to úžasné!“ Šťastný si hrdo popíjal kávu a potom sa neprítomne obzeral po svojej večernej práci. V podstate nemal na mysli žiadne ciele a po rušnom dni sa cítil vyčerpaný, ale nútil sa pokračovať. Nemohol zadriemať a dovoliť, aby tak ostatní videli, že je unavený alebo že má pri zvládaní svojej práce či povinnosti akýkoľvek povrchný, nezodpovedný alebo neúctivý postoj. Prinútil sa vzchopiť, sadol si k počítaču, aby pokračoval v práci, a samozrejme pil kávu za kávou. Čím viac jej pil, tým bol bdelejší a menej ospalý. Xiaojia občas pozrel na hodinky: „Je po jednej hodine, ale nemôžem spať, lebo som si stanovil cieľ o tretej. Nemôžem ísť spať ani o 2:50, lebo by som porušil svoj sľub a nemal by som pre Boha žiadne vysvetlenie. Toto je sľub, ktorý by stvorená bytosť mala dodržať, a ja ho musím splniť. Povedal som, že pôjdem spať o tretej, tak dovtedy vydržím, aj keby som mal vypiť litre kávy.“ Pil teda kávu a odolával únave, v duchu sa nútil a ovládal. O tretej hodine mal Xiaojia vykonať dôležitú úlohu, tak vzal telefón a poslal správu, ktorá znela: Sestra tá a tá, tu je Xiaojia. Mám pre teba dôležitú pripomienku, aby si nezabudla, že zajtra ráno o 10:00 je skupinové stretnutie. Účasť je povinná a nemeškaj. Podpísaný: Xiaojia. Zároveň s úľavou po odoslaní správy si Xiaojia pomyslel: „Poslať ju je jedna vec, ale čo ak ju nedostane? Vie, že som jej poslal správu? Ešte nemôžem ísť spať. Musím počkať a uvidím, či odpíše.“ Ani po polhodine čakania neprišla žiadna odpoveď a on si pomyslel: „Spí? Ako to, že spí tak zavčasu? Aká je neschopná, už o tretej spí.“ Počkal, kým sestra o 3:50 odpísala: Nezabudla som na zajtrajšiu desiatu hodinu. Dúfam, že ani ty nezabudneš a prídeš načas. Xiaojia si to prečítal a pomyslel si: „Och, čo je toto za človeka? Ako môže ísť spať neskôr ako ja?“ Ale už to nevydržal. „Už žiadna káva! Ak si dám ďalšiu, tak dnes v noci vôbec nezaspím. Potrebujem ísť do postele, lebo musím vstávať o 5:30, najneskôr o 6:00. Nemôžem vstať neskôr ako ostatní bratia a sestry, lebo musím nechať všetkých, aby ma videli modliť sa, čítať Božie slová a počúvať kázne, keď vstanú. Nemôžem teda vstať neskoro. Všetko je to kvôli tejto správe, že som nemohol ísť spať skôr. Ale to nevadí, ostatní vedia, že som bol dlho hore. Svoj cieľ som dosiahol a zajtra sa pokúsim ísť spať do štvrtej.“ Kým sa Xiaojia snažil premýšľať, neubránil sa pocitu takej omámenosti, že keď sa vrátil do svojej izby, ani si nevyzliekol šaty. Zvalil sa na posteľ, už napoly v spánku, ale stále sa nútil pamätať si: Ráno nejedz vajcia, na obed si daj len jednu parenú knedličku, nejedz dusené bravčové, choď spať o tretej ráno, ešte máš poslať správy… Xiaojia premýšľal a premýšľal, až nakoniec zostal nehybne ležať a zaspal v únave, vyčerpaní, snoch a mámení. A taký bol jeden deň v živote Xiaojiu.

Povedzte Mi, o čo v tom všetkom išlo? Nebolo pre Xiaojiu únavné stále sa takto pretvarovať? (Áno, bolo.) Roboty sa neunavia, keď celý deň robia to isté, pretože nemajú zmysly ani vnímanie, ale pre ľudí je to vyčerpávajúce. Prečo žil Xiaojia takto, keď bol taký unavený? Prečo to robil? Mal nejaký plán? (Áno, mal.) Okolo čoho sa jeho plán točil? (Predvádzať sa pred ostatnými.) Mal z toho predvádzania nejaký úžitok? (Mohlo to spôsobiť, že ho ľudia budú obdivovať.) Mohlo to spôsobiť, že ho ľudia budú obdivovať. Je vám Xiaojiov prístup povedomý? Aký druh ľudí takto koná? (Farizeji.) Správne. Farizeji vezmú dobré správanie a také správanie a praktiky, ktoré sú v zhode s predstavami ľudí, a predvádzajú ich pred ostatnými, aby vyzerali dobre a aby ich uctievali. Túto metódu používajú na dosiahnutie svojho cieľa, ktorým je zavádzanie ľudí. Aká je primárna povaha toho, že sa takto pretvarujú a zapájajú sa do všemožných dobrých skutkov, aby sa predvádzali pred ostatnými? Je to pretvárka, podvod, zavádzanie – ešte niečo? (Falošná duchovnosť.) Koľko vecí v Xiaojiovom dni sa týkalo pováh a sú spoločné pre všetkých, ktorí sú schopní pretvárky? Jedenie vajec, parených knedličiek, duseného bravčového mäsa a pitie kávy. To všetko sú vonkajšie veci, ale akú podstatu v nich vidíš? Pretvárku a sebaovládanie. Akú pretvárku? (Pretvárku utrpenia.) Považujú ľudia utrpenie za dobrú alebo zlú vec? (Za dobrú vec.) Utrpenie predstavuje dobré správanie, ktoré každý veľmi obdivuje. Za čo ho ľudia považujú? Považujú ho za praktizovanie pravdy. Xiaojia teda neváhal trpieť a zaplatiť cenu. Čo bolo obsahom jeho utrpenia? Nejesť dobré jedlá, ponocovať, vstávať zavčasu a disciplinovať svoje telo. Aká je povaha tohto druhu utrpenia? Všetko je to pretvárka. Netrpel pre pravdu ani pre spravodlivosť, ale pre úctu a zbožňovanie od ostatných a pre dobrú povesť a prestíž pre seba. Trpel pre pravdu? (Nie, netrpel.) Ktoré z jeho činov boli v zhode s pravdami-princípmi a boli vzdorovaním sebe samému a odložením osobných záujmov v záujme pravdy? Boli nejaké také? (Nie.) Aká bola povaha jeho utrpenia? Išlo o uvádzanie pravdy do praxe? Bolo prejavom jeho lásky k pravde? (Nie, nebolo.) Tak čo to bolo? (Pokrytectvo.) Bolo to pokrytectvo, bol to odpor k pravde, bol to podvod, pretvárka, faloš a zavádzanie; boli to čisto činy a rozhodnutia založené na jeho vlastných domnienkach a predstavách, sústredené okolo jeho vlastných záujmov a nemali vôbec nič spoločné s pravdou. Nehľadal pravdu, a tak ani jeho činy neboli pravdou; nielenže nemali s pravdou vôbec nič spoločné, ale boli aj v úplnom rozpore s normálnymi potrebami ľudskej prirodzenosti, ktoré mal hlboko v srdci. Je hriech jesť vajcia? (Nie, nie je.) Xiaojia však považoval jedenie vajec za chamtivosť. Vajcia sú druh potravy, ktorú Boh stvoril pre človeka. Ak máš prostriedky na to, aby si ich jedol, potom to nie je chamtivé, ale ak tieto prostriedky nemáš a ukradneš a zješ vajcia iných, potom to chamtivé je. Ako Xiaojia definoval túto záležitosť? Veril, že jesť vajcia je chamtivé, a ešte chamtivejšie, ak by to videli ostatní. Myslel si, že keby mohol jesť vajcia za ich chrbtom bez toho, aby ho ktokoľvek z ľudí videl, nebolo by to chamtivé. Aký bol jeho štandard na meranie chamtivosti? Bol založený na tom, či to niekto videl. Založil ho na Božích slovách? Nie, išlo o jeho osobný názor. V skutočnosti, majú ostatní nejaké myšlienky alebo názory na túto záležitosť jedenia vajec? (Nie, nemajú.) Išlo čisto len o teóriu, ktorú si Xiaojia sám vymyslel. Veril, že jesť vajcia na raňajky je prejavom chamtivosti, oddávaním sa pohodliu a prejavovaním ohľaduplnosti voči telu. Na základe jeho názoru – neoddávajú sa potom všetci, ktorí jedia vajcia, pohodliu a neprejavujú ohľaduplnosť voči telu? Skrytý význam bol: „Keď vy všetci jete vajcia, prejavujete ohľaduplnosť voči telu. Ja neprejavujem ohľaduplnosť voči telu, dokážem sa ovládať, takže nejem vajcia. Položte vajcia priamo predo mňa a ja ich aj tak dokážem vrátiť, aj potom, čo ich vezmem do ruky. Presne také odhodlanie a rozhodnosť mám a tak veľmi milujem pravdu. Dokázali by ste to vy? Ak by ste to nedokázali, potom nemilujete pravdu.“ Za čo považoval svoju myšlienku? Za štandard na meranie toho, čo je správne a čo nesprávne. Nebola to pretvárka? (Áno, bola.) Toto bola pretvárka.

Ďalším Xiaojiovým prejavom bolo, že nešiel jesť, keď bol čas na obed. Čo robil namiesto toho? (Odkladal to.) Potláčal svoj hlad a odkladal jedenie. Ale prečo? (Aby sa predvádzal pred ostatnými.) Robil divadlo, aby to ostatní videli. Čo chcel, aby z toho ostatní videli a pochopili? Chcel im ukázať, koľko utrpenia dokáže zniesť a aký bol usilovný, verný, svedomitý a zodpovedný vo svojej práci! Chcel, aby ľudia videli, že je naozaj nadčlovek! Potom by dosiahol svoj cieľ; to bolo hodnotenie, o ktoré mu išlo. Čo pre neho toto hodnotenie znamenalo? Bol to jeho život, jeho životná miazga. Je to láska k pravde? (Nie, nie je.) Takže, čo majú radi ľudia ako on? Neváhajú sa predvádzať, zapájať sa do intríg a machinácií a klamať ostatných tým, že sa pretvarujú, ukazujú im, koľko dokážu trpieť, a tak od nich dostávajú komentáre ako: „Ty naozaj dokážeš znášať utrpenie. Si niekto, kto naozaj miluje Boha, a svoju povinnosť konáš s vernosťou.“ Neváhajú použiť falošný zovňajšok a triky, aby zakryli skutočné fakty, oklamali Boha a podviedli ostatných ľudí, a to všetko preto, aby od ostatných dostali dobré slovo alebo priaznivé hodnotenie. Aká je to povaha? (Podlá povaha.) Toto je podlé. Sú takí dobrí v pretvárke, v robení divadla a v používaní trikov! Je to len jedlo, aký je problém ísť sa normálne najesť? Ktorý živý človek neje? Je hriech jesť načas? Je hriech nájsť si niečo na jedenie, keď je človek hladný? (Nie, nie je.) Je to telesná potreba; je to rozumné. Títo ľudia považujú všetky rozumné potreby za nerozumné a odsudzujú ich. Čo presadzujú? Presadzujú neustále disciplinovanie tela, zakrývanie skutočných faktov a prezentovanie akejsi masky, aby ostatní videli, ako trpia, ako sa zdržiavajú oddávania sa pohodliu a ako platia akúkoľvek cenu a obetujú svoj čas, energiu a všetko, čo majú, pre svoju prácu. Toto je to, čo chcú, aby ľudia videli. Je to to, čo robia naozaj? Nie, nie je. Zavádzajú ostatných falošným zovňajškom a to je prejav podlej povahy. Robia taký cirkus okolo niečoho takého bezvýznamného, ako je jedlo – akí sú to ľudia? Je toto to, čo by mal robiť človek s normálnou ľudskou prirodzenosťou? (Nie, nie je.) Nie je. Je to príliš zákerné! Keby väčšina ľudí počula o niekom, kto sa tak veľmi predvádza kvôli maličkosti, súhlasila by alebo by cítila odpor? (Cítili by odpor.) Mohli by ste sa vy niekedy takto správať? (Niekedy.) Až tak vážne? (Nie.) Je ťažké znášať pocit hladu, ale niektorí ľudia dokážu toto utrpenie znášať. Ak ich požiadaš, aby sa podriadili Božím slovám, vynakladali úsilie na Jeho slová, konali podľa princípov Božích slov a hovorili úprimne, považovali by to za príliš namáhavé a ťažké. Pre týchto ľudí by bolo vzdanie sa vlastných záujmov a hrdosti ťažšie ako vystúpiť do neba, ale sú ochotní, bez ohľadu na cenu, odložiť Božie slová bokom, konať podľa vlastných domnienok a chrániť si vlastné telesné záujmy. Nie je to prejav toho, že nemilujú pravdu? (Áno, je.) To je jeden aspekt.

Aké ďalšie prejavy mal Xiaojia? Bol hrozne ospalý, ale nešiel spať. Povedzte Mi, ak je niekto ospalý a ide si na chvíľu ľahnúť alebo si zdriemne, a potom má viac sily do práce, nie je to rozumné? (Áno, je.) Je to rozumné. Odsúdil by niekto Xiaojiu za to, že spal? (Nie.) Prečo bol teda taký vydesený, ak by ho nikto neodsúdil? Čoho sa bál? (Že sa prezradí.) Správne, bál sa, že sa prezradí. Vo svojich domnienkach veril, že si ho všetci veľmi vážia, že si všetci myslia, že je obzvlášť schopný znášať utrpenie a mimoriadne zbožný. Cítil, že ak by sa odhalila jeho pravá tvár a všetci by zistili, že nie je takýmto človekom, celý jeho dobrý obraz by sa zrútil. Túto myšlienku nedokázal zniesť, a tak sa ovládal dokonca aj pri zdriemnutí. Bol k sebe takýto prísny. Aký je to človek? Nie je duševne chorý? Takíto ľudia často počúvajú kázne, čítajú Božie slová a zhromažďujú sa na duchovné spoločenstvo, tak ako to, že sa nesústredia na pravdu? Je skvelé, keď sa zamýšľaš nad pravdami-princípmi. Pozri sa, čo hovoria Božie slová: Sú v Božích slovách nejaké nariadenia o tom, že si ľudia zdriemnu? (Nie, nie sú.) Boh o tejto záležitosti neurobil žiadne vyhlásenia, ani ju nespomenul. Každý, kto má myslenie normálnej ľudskej prirodzenosti, by mal vedieť, ako k tomu pristúpiť. Je rozumné zdriemnuť si, keď si ospalý. Je rozumné oddychovať napoludnie v horúci letný deň. Najmä niektorí starší ľudia, ktorí už nestačia telom, energiou a podobne, si potrebujú po obede na chvíľu pospať. Nie je to založené na ich životných návykoch, ale na ich telesných potrebách. Boh ti dal vnímanie, vedomie a reakcie normálnej ľudskej prirodzenosti, aby si si mohol sám podľa svojej práce a prostredia riadiť svoje každodenné stravovanie, prácu a odpočinok; nemal by si sa týrať. Napríklad, predpokladajme, že neješ honosné jedlá a povieš: „Boh nedovoľuje ľuďom jesť štedré pokrmy; neustále jedenie dobrých jedál robí ľudí chamtivými.“ Boh to nikdy nepovedal a nemá na ľudí takúto požiadavku. Toto si však myslel Xiaojia a usúdil, že Boh si pravdepodobne myslí to isté. Myslel si, že ak niekto ide spať príliš skoro, oddáva sa pohodliu a Bohu sa to nepáči. Nie je to neporozumenie pravde? (Áno, je.) Keď Xiaojia nerozumel pravde, mohol ju hľadať, ale neurobil to, len konal podľa svojej vlastnej subjektívnej vôle. Ako ďaleko to dotiahol? Vypil tri alebo štyri šálky kávy za deň, len aby mohol zostať dlho hore. Niektorí ľudia hovoria: „Počas posledných rokov som pri konaní svojej povinnosti vypil veľa kávy, aby som mohol robiť prácu Božieho domu.“ Ak iná osoba povie: „Kto ťa nútil piť kávu? Nerozhodol si sa ju piť sám?“ Pomyslia si: „Vieš, prečo pijem kávu? Nie je to preto, aby som zostal dlho hore, ale aby som schudol. Nevedel si to? Ale to ti nemôžem povedať, lebo potom by si to vedel. Budem vyzerať chudo, ak budeš chudší ako ja?“ Toto je skutočne vypočítavé, však? Aké názory a myšlienky sú v tom obsiahnuté? Je v tom nejaké chápanie alebo rozumnosť normálnej ľudskej prirodzenosti? (Nie, nie je.) Nie, sú tam len súboje dôvtipu, triky a intrigy, predstieranie, pretvárka a zavádzanie. To je všetko. Ide o vypočítavosť, kedykoľvek sa niečo stane. Absolútne nikomu nepovedia svoje úprimné názory a myšlienky, nieto ešte, aby to dovolili vedieť všetkým alebo aby to dovolili vidieť Bohu. Ich mentalita nie je taká, že: „Odhalím sa. Moje činy sú v zhode s mojimi myšlienkami a taký jednoducho som.“ Ich mentalita rozhodne nie je taká, tak aká je? Čo najviac sa skrývajú a pretvarujú, lebo sa obávajú, že obraz, ktorý o nich majú ostatní, nie je dosť veľkolepý, zbožný alebo duchovný.

Prečo chcel Xiaojia ponocovať? Mnohé druhy práce si ponocovanie nevyžadujú a ľudia sú po desiatej večer väčšinou ospalí. Aj keby ďalej pracovali, nebolo by to efektívne, pretože ľudská energia je obmedzená. Ale Xiaojia sa vždy nútil, nestaral sa, či je to efektívne, hoci dobre vedel, že nie je. Prečo poslal správu pred spaním? (Aby si to ostatní všimli.) Aby mu ostatní dosvedčili, že išiel spať o tretej. Aj keď celú noc nespíš, nebudeš nakoniec ty tým, kto bude ospalý? A nespôsobil si si to sám? Niektorí ľudia ponocujú a o tretej ráno pošlú správu. Keď im príjemca o štvrtej odpíše, počkajú do piatej, aby odpísali, a tak dokázali, že idú spať ešte neskôr. Takto sa trápia a navzájom si škodia a nakoniec sa ani jeden z nich celú noc nevyspí. Nie sú to dvaja nerozvážni hlupáci? Aké je to správanie? Je to hlúpe správanie. Čo je zdrojom tohto typu správania? Všetko pochádza zo skazenej povahy. Zatiaľ sa nebudeme zaoberať tým, z ktorej skazenej povahy toto správanie pochádza, povieme si len, aké je absurdné. Títo ľudia by tento druh absurdného správania a praktiky mohli zmeniť tým, že by si vybrali ktorékoľvek z Božích slov na praktizovanie. Ktorékoľvek z Jeho slov by im umožnilo žiť pokojne a bezpečne a urobilo by ich životy realistickejšími a praktickejšími. Prečo sa nerozhodnú žiť podľa Božieho slova? Prečo sa takto trápia? Nežnú to, čo sami zasiali? (Áno, žnú.) Nech takýto človek trpí akokoľvek, vždy to bude zbytočné, a nech znesie akékoľvek utrpenie, následky si ponesie sám. Niektorí ľudia hovoria: „Verím v Boha celé roky a dvadsať rokov som bol vodcom. Vždy som ponocoval a nespal a nakoniec som trpel nervovým vyčerpaním.“ Ja hovorím: „S nervovým vyčerpaním si ešte dobre obišiel. Ak budeš naďalej takto hlúpo konať a trápiť sa, psychóza si na teba počká.“ Môže byť niekto zdravý, ak v noci nespí, je stále v napätí a jeho telo nefunguje normálne? Spôsobili si to sami! Povedzme, že im povieš: „Takto konať sa nepatrí. Snaž sa naplánovať si prácu na deň a zvýšiť svoju produktivitu. Keď každý diskutuje o práci, hovor menej nezmyslov a nerozprávaj toľko o nedôležitých veciach. Mal by si sa chytiť kľúčových bodov, jadra a témy diskusie, a keď sa tá skončí, každý by sa mal venovať svojim úlohám. Prestaň s rozvláčnym rozprávaním a neotáľaj.“ Nepočúvnu ťa. Vyjadrovanie sa im nejde, ale neosvojujú si skúsenosť, len vykladajú nezmysly, aby márnili čas až do jednej alebo druhej ráno, nespia a nenechajú spať ani nikoho iného. Nie je to trápenie a škodenie ostatným? Nakoniec si myslia: „Bože, videl si ma, však? Boli tri hodiny a ja som ešte nespal!“ Boh to videl. Videl nielen to, ako vyzerali navonok, ale aj ich vnútorné srdcia, a hovorí: „Tvoje srdce je špinavé. Celú noc ponocuješ v zbytočnom trápení, ale Boh si to nikdy nebude pamätať. Keď je čas spať, nejdeš do postele, ale nútiš sa vydržať. Toto utrpenie si si spôsobil sám!“ Keď sú ľudia ospalí, ich viečka sa prirodzene zatvoria. Je to inštinkt, takže si zaslúžiš trpieť, ak zakaždým ideš proti inštinktom a prírodným zákonom! Boh od teba nebude žiadať, aby si znášal utrpenie, ktoré je zbytočné alebo spôsobené porušovaním prírodných zákonov, prípadne porušovaním princípov či pravdy. Ak na týchto druhoch utrpenia trváš, tak nech sa páči. Niektorí ľudia, keď počujú, že niekto nejde spať skôr ako o tretej ráno, si pomyslia: „Nerobí to presne ako ja? No, v budúcnosti budem chodiť spať o pol štvrtej.“ Potom počujú, že niekto spáva od pol štvrtej, tak chcú spať od štvrtej. Nie je to duševná choroba? Mohol by si súťažiť v čomkoľvek, a ty si vyberieš súťaž o to, kto chodí spať najneskôr – to znamená, že si duševne abnormálny. Majú takíto ľudia problém s chápaním? (Áno, majú.) Nedokážu pochopiť pravdu. Keď máš čas, prestaň vynakladať úsilie, lámať si hlavu a premýšľať o takých veciach ako vonkajšie správanie, predstieranie a pretvárka. Na čo by si teda mal vynakladať úsilie? Pozri sa, ako Božie slová odhaľujú skazenú prirodzenosť a podlú povahu ľudstva a ako odhaľujú, že ľudia sú povrchní. Vynakladaj úsilie na porovnávanie sa s týmito Božími slovami, ktoré odhaľujú človeka, uvažuj o tom, koľko z prejavov, ktoré Boh odhaľuje, máš, a koľko z nich často konáš alebo odhaľuješ. Je skvelé tieto veci prehodnotiť! Aké opovrhnutiahodné je, keď sa človek vždy snaží kvôli niekoľkým vajciam alebo pareným knedličkám, alebo kvôli namáčaniu vecí do šťavy! Čo je to? Len vypočítavosť a nedostatok múdrosti. Čo je to za človeka? (Hlupák.) Dobre povedané. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí vždy zvažujú, koľko vajec zjesť, alebo zakaždým premýšľajú o pití kávy, aby zostali v noci hore, nie je prehnané nazvať ich hlupákmi, ktorí sú posadnutí jedlom. V čom sú hlúpi? Prečo hovoríme, že títo ľudia sú hlúpi? (To, čo trpia, je úplne bezcenné.) Je to rozhodne bezcenné. Prečo by si chcel robiť také detinské veci? Myslíš si, že keď celý život nebudeš jesť vajcia, umožní ti to pochopiť pravdu? Nie je takéto konanie hlúpe? (Áno, je.) Nerob hlúposti. Aký druh ľudí má tendenciu robiť hlúposti? (Ľudia, ktorí nemajú duchovné porozumenie.) Majú títo ľudia schopnosť chápať pravdu? (Nie, nemajú.) Niektorí ľudia hovoria: „Ich kvalita je dobrá a dokážu tak zručne kázať.“ Možno kážu zručne, ale prečo sa vždy zapájajú do detinských aktivít, keď príde čas konať? Prečo konajú tak nezrelo a smiešne? O čo tu ide? Hovoria jedno, ale robia druhé. To, o čom hovoria, je ich doktrinálne chápanie, a to, čo konajú, sú tie veci, ktoré skutočne chápu a dokážu prijať. Schvaľujú alebo uznávajú hlboko vo vnútri učenia, ktoré kážu? (Nie, neuznávajú ich.) Neuznávajú, že tieto veci sú pravdou alebo kritériami, ktoré by mali uvádzať do praxe a dodržiavať. V skutočnosti sú tým, čo skutočne považujú za kritériá a cesty praktizovania, intrigy a predstavy v ich srdciach, falošné myšlienky a praktiky a správanie, ktoré ostatní považujú za dobré. Nebudú takíto ľudia odpísaní, ak sa nikdy nezmenia? Budú mať nejakú šancu na spásu? Je malá nádej.

Povedzte Mi, je rozumné rozprestrieť si slnečník alebo si nasadiť slamený klobúk na horúcom slnku? (Áno, je to rozumné.) Ľudia sa pri práci na slnku rýchlo spália, ak nenosia klobúk, je to teda úplne rozumné. Niektorí z nich si to však nemyslia a hovoria: „Nosiť slamený klobúk? Nebola by to pre mňa urážka? Mohol by som nosiť klobúk? Nebojím sa utrpenia ani opálenia. V skutočnosti je to zdravé.“ Ak si to naozaj myslia, nie je to problém, kľúčové však je, že hlboko vo vnútri to niektorí ľudia vnímajú inak. Myslia si: „Pozrite sa na vás všetkých, nosíte slamené klobúky, lebo sa bojíte, že sa v horúcom dni opálite alebo spálite. Ja si klobúk nedám! Čoho sa báť pri opálení alebo spálení? Bohu sa to páči, takže ma nezaujíma, čo si myslia ostatní!“ Aký je váš názor na tých, ktorí takto hovoria? Nemyslíte si, že sú trochu ľstiví, trochu falošní? V skutočnosti je za ich odmietnutím nosiť klobúk motív, ktorým je ukázať ľuďom, že dokážu trpieť a že sú naozaj duchovní. Pokrytecké správanie tohto druhu je nechutné! Môžu ľudia, ktorým takto ide pretvarovanie, dobre konať svoje povinnosti? Môžu trpieť a platiť cenu za svoje povinnosti? Keď sa opália alebo spália, nebudú sa sťažovať a obviňovať Boha? Pokryteckí farizeji nikdy neuvádzajú pravdu do praxe, ale predstierajú duchovnosť. Dokázali by naozaj trpieť a platiť cenu? Na základe podstaty pokrytcov môžete vidieť, že nemajú žiadnu lásku k pravde a že ešte menej sú schopní trpieť alebo platiť za ňu cenu. Navyše, bez ohľadu na to, koľko slov pravdy počujú, nikdy im nenačúvajú ani ich nechápu ako pravdu, namiesto toho s nimi zaobchádzajú a kážu ich tak, ako keby išlo o nejakú duchovnú teóriu. Tieto druhy pokrytcov nerozumejú tomu, prečo ľudia veria v Boha, prečo im On chce poskytnúť pravdu, aký je proces prijímania Božej spásy, v čom spočíva jeho význam a čo Boh spásou skutočne myslí. Nerozumejú žiadnej z týchto právd. Ak je v cirkvi pokrytec, ktorý nemiluje pravdu, ale miluje byť falošný, potom naozaj ide o farizeja. Venuje pozornosť správaniu, zovňajšku a tomu, ako ho ľudia hodnotia vo svojich srdciach, a bez ohľadu na to, koľko právd počuje, nikdy ich neuvádza do praxe. Všetko, čo hovorí, je správne, a dokáže hovoriť o každom druhu učenia, to, čo káže, však nepraktizuje. Ak je s ním niekto skutočne v súlade, je to rovnaký druh človeka? (Áno, je.) Ako bude niekto s normálnym myslením vnímať prejavy tohto pokrytca? Pomyslí si: „Jeho metóda praktizovania je nesprávna, však? Prečo je taká čudná? Keď je čas na jedlo, mal by sa jednoducho ísť najesť, tak prečo okolo toho robí toľko okolkov?“ Ľudia povedia, že tento človek je čudný, že chápe veci inak ako ostatní, skreslene – a nenechajú sa ním ovplyvniť. Ale ak je niekto rovnakým druhom človeka ako tento pokrytec a venuje osobitnú pozornosť vonkajšiemu správaniu a názorom ľudí, potom sa s ním bude porovnávať a súťažiť. Je to presne ako keď Xiaojia poslal správu o tretej ráno a príjemca odpísal o štvrtej, mysliac si: „Poslal si mi správu o tretej ráno, tak ja ti odpíšem o štvrtej ráno,“ a Xiaojia si nato pomyslel: „Odpísal si mi o štvrtej ráno, tak ja ti odpoveď pošlem o piatej ráno.“ Pri takomto súťažení sa postupom času pokrytcami stávajú všetci. Ak je cirkevný vodca takýto človek a bratom a sestrám chýba schopnosť rozlišovať, potom sa ocitajú v nebezpečenstve, môžu byť kedykoľvek zavedení. Prečo to hovorím? Pre človeka, ktorý nerozumie pravde, je ľahké nechať sa zaviesť a ovplyvniť vonkajším dobrým správaním ostatných. Pretože nevie, čo je správne, vo svojich predstavách verí, že takéto správanie je dobré. Ak je niekto iný schopný takto sa správať, táto osoba sa potom stane predmetom jeho zbožňovania a bude si o nej myslieť, že by mala byť vodcom, byť zdokonalená a milovaná Bohom. Bude tento druh správania schvaľovať a uznávať ho v hĺbke svojho srdca. Čo sa stane, ak to bude uznávať? Bude túto osobu nasledovať. Ak sú obaja vodcami, budú sa navzájom porovnávať a súťažiť. Raz sa vodcovia a pracovníci z cirkví v rôznych krajinách zhromaždili online. Keď som sa pripojil a chvíľu počúval, cítil som, že niečo nie je v poriadku. Pomyslel som si: „Čo tu títo ľudia robia? Kážu?“ Po pochopení situácie som si uvedomil, že sa modlia. Pýtal som sa sám seba, prečo sa modlia takto. Znelo to desivo, akoby cerili tesáky a vystrkovali pazúry. To samo o sebe veľký problém nie je, čo teda bol hlavný problém? Zdalo sa, že sa modlia s otvorenými očami, nie pred Bohom, a nehovoria to, čo majú v srdci. Skôr súťažili, kto je najvýrečnejší, kto dokáže povedať viac učení a kto hovorí najobšírnejšie a najhlbšie. Znelo to ako zápas v aréne a rozhodne nie ako modlitba k Bohu. Nie sú títo ľudia hotoví? Neboli odpísaní? Ak ako vodcovia slúžia takíto ľudia, koľko utrpenia musia znášať tí pod nimi? Nie sú ľudia pod nimi poškodzovaní? Každý sa nadšene modlil aspoň 20 minút, a v rozpore s nariadeniami Zhora, že zhromaždenia by nemal ovládať nikto a že ľudia môžu mať duchovné spoločenstvo len 5 až 10 minút, si aj tak drzo zaberali toľko času modlitbou. Neskôr som konečne pochopil, prečo toľko zhromaždení trvá od rána do večera: Títo takzvaní vodcovia strávia dlhý čas len tým, že sa modlia, jeden po druhom, zatiaľ čo tí pod nimi trpia. Títo falošní vodcovia tam boli, aby slovne súperili, aby tárali, niektorí tak nesúvislo, že zabudli, či už niečo povedali. Pre nich to bolo v poriadku, pokiaľ hovorili dlhšie ako ostatní. Bol som zmätený: Keď sa človek modlí, mal by sa modliť k Bohu so zatvorenými očami, tak prečo mali oči otvorené? Naozaj nerušilo ich myseľ, keď mali otvorené oči a videli, ako sa modlia ostatní? Najmä keď museli premýšľať o tom, ako sa modlia ostatní a aké slová používajú, a chceli byť lepší ako oni – bolo by možné modliť sa so srdcom plným takýchto vecí k Bohu a hovoriť zo srdca? Nie je to abnormálny rozum? Nejde v tom všetkom o prejavy falošnej duchovnosti falošných vodcov a falošných pracovníkov? Je dobré, keď sa všetci zhromaždia, čítajú Božie slová a majú duchovné spoločenstvo o pravde, ale niektorí ľudia sa sťažovali: „Och, ty ani netušíš. Keď sa tí vodcovia zhromaždia a modlia, je to, akoby odriekavali Písmo; jednostaj hovoria o jednej veci a pri každom zhromaždení je to rovnaké. Už ma to nebaví počúvať.“ Ako takéto zhromaždenia budujú ľudí? Falošní vodcovia a pracovníci to robia zakaždým; môžu byť v súlade s Božími úmyslami? Nevenujú pozornosť duchovnému spoločenstvu o pravde, aby pomohli ľuďom pochopiť ju, ani riešeniu problémov prostredníctvom duchovného spoločenstva o pravde; namiesto toho sa zapájajú do falošnej duchovnosti náboženstva. Neznamená to, že vedú ľudí na scestie? V čom je tu problém? Vôbec nerozumejú Božím úmyslom a ani Jeho požiadavkám na ľudí. Len sa zapájajú do náboženských obradov a predvádzajú sa! Ešte horšie je, že modlitbu používajú na odhaľovanie a odsudzovanie ostatných a útočenie na nich, zatiaľ čo niektorí ju používajú na ospravedlnenie seba samých. Ich modlitby sa zdajú byť určené Božím ušiam, ale v skutočnosti sú pre uši človeka. Preto títo ľudia nemajú ani najmenší kúsok bohabojného srdca, sú to všetko pochybovači, ktorí vyrušujú prácu Božieho domu. Títo falošní vodcovia odhaľujú vo svojich modlitbách toľko ošklivosti. Niektorí sa modlia a hovoria veci ako: „Bože, niektorí ľudia ma nepochopili. Nemyslel som to tak. Modlím sa k tebe, necítim sa negatívne a ostatní si môžu myslieť, čo chcú.“ Niektorí hovoria učenia a iní súťažia v tom, kto počúva viac kázní, kto si pamätá viac textov chválospevov alebo Božích slov, koho modlitby trvajú najdlhšie, kto je najvýrečnejší alebo kto má najrozmanitejšie spôsoby modlitby a zapája sa do mnohých jej rôznych typov. Je toto modlitba? (Nie, nie je.) Čo to je? Je to bezohľadné páchanie zla! Je to zahrávanie sa s pravdou a jej pošliapavanie, znevažovanie Boha a rúhanie sa Mu! Títo diabli a pochybovači sa prostredníctvom modlitby odvážia povedať čokoľvek – povedzte Mi, sú to praví veriaci? Majú vôbec nejakú zbožnosť? (Nie, nemajú.) Takíto ľudia sa stanú negatívnymi, keď im je odobraté postavenie vodcu, vôbec o sebe neuvažujú, ale všade sa sťažujú: „Toľko som pri svojej práci pre boha trpel, a predsa povedali, že som nevykonával žiadnu skutočnú prácu a že som bol falošný vodca, a prepustili ma. Navyše, koľko ľudí dokáže hovoriť učenia tak komplexne ako ja? Koľkí sú takí milujúci ako ja? Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry a každý deň som trávil v cirkvi na zhromaždeniach s mojimi bratmi a sestrami, kde som tri alebo päť dní vkuse hovoril. Ako ma mohli len tak prepustiť?“ Sú neposlušní a prechovávajú sťažnosti. Sú aj takí, ktorí šíria tvrdenie: „Nebuď vodcom v božom dome. Ak ťa vyberú za vodcu, čakajú ťa problémy, a keď ťa raz prepustia, nedostaneš ani šancu byť obyčajným veriacim.“ Čo sú to za slová? Sú to tie najabsurdnejšie a najnezmyselnejšie slová, a dá sa takisto povedať, že sú to slová nepodriadenosti, nespokojnosti a rúhania sa Bohu. Nie je to význam týchto slov? (Áno, je.) Čo je v týchto slovách obsiahnuté? Útok – tieto slová nie sú obyčajným posudzovaním! Títo ľudia nehovoria, že boli prepustení za to, že vyčíňali, robili zlé veci a nevykonávali žiadnu skutočnú prácu, ale sťažujú sa, že Boh bol voči nim nespravodlivý, že pri svojich činoch nebral ohľad na ich hrdosť a že nerozumel ich pocitom a emocionálnym investíciám. Ich mentalita je mentalitou neverca, sú úplne zbavení právd-realít!

Ako dlho sa zvyčajne počas zhromaždení modlíte? Nezaberá to všetkým príliš veľa času? Neotravujú vaše modlitby niekedy ľudí? Existujú ľudia, ktorí sa modlia dlho a všetci sú znechutení, keď ich počúvajú, oni si však aj tak myslia, že sú najduchovnejší a veria, že toto je to, čo získali a dosiahli počas mnohých rokov viery v Boha. Neunavia sa ani po dvoch hodinách modlitby, počas ktorej len opakujú tie isté staré, nepodstatné veci, hovoria všetky tie slová a učenia a heslá, ktoré poznajú, alebo veci, ktoré počuli od iných, či veci, ktoré si vymysleli. Robia to bez ohľadu na to, či sú všetci znechutení alebo nie a bez ohľadu na to, či sa to ostatným páči alebo nie. Modlíte sa takto aj vy? Povedzte Mi, je správne modliť sa krátko alebo dlho? (Tu sa nedá hovoriť o správnom ani nesprávnom.) Správne. Nemôžete vyniesť rozsudok nad tým, čo je správne alebo nesprávne, mali by ste sa len modliť k Bohu podľa potrieb svojho srdca. Niekedy si modlitba nevyžaduje žiadny obrad, zatiaľ čo inokedy áno; závisí to od prostredia a od toho, čo sa stalo. Ak si myslíš, že modlitba môže trvať dlhšie, potom sa o svojich osobných záležitostiach modli k Bohu súkromne. Nemodli sa o tom všetkom na zhromaždeniach a nezaberaj všetkým čas. Tomu sa hovorí rozum. V záujme svojej hrdosti a povesti sa niektorí ľudia o to nestarajú. To je nevedomosť a nedostatok rozumu. Majú ľudia, ktorým chýba rozum, nejakú hanbu? Ani si neuvedomujú, že všetci majú odpor k ich sledovaniu pri modlitbe. Môžu ľudia, ktorým chýba aj táto malá vnímavosť alebo uvedomenie, pochopiť pravdu? Nemôžu. Pravdy-princípy, ktorých uvádzanie do praxe človekom Boh vyžaduje, sú všetky v Jeho slovách a všetky slová, o ktorých Boh hovorí v duchovnom spoločenstve ohľadom praktizovania pravdy, obsahujú princípy a sú princípmi, ľudia sa nad nimi len musia dôkladne zamyslieť. V Božích slovách je tak veľa princípov o uvádzaní pravdy do praxe; existujú princípy a cesty, ako praktizovať vo všetkých druhoch záležitostí, situácií a kontextov, kľúčové je, či máš alebo nemáš duchovné porozumenie a či je ti vlastná schopnosť chápania. Ak má niekto túto schopnosť chápania, potom môže pochopiť pravdu. Pokiaľ mu však chýba, všetko, čo pochopí, budú predpisy, bez ohľadu na to, aké podrobné sú Božie slová, a to nie je chápanie pravdy. Boh ti preto dáva princíp, aby si si ho mohol prispôsobiť rôznym okolnostiam. Prostredníctvom počúvania Jeho slov a spoznávania Ho, prostredníctvom rôznych skúseností a duchovného spoločenstva, ako aj osvietenia od Ducha Svätého pochopíš jeden aspekt princípov, podľa ktorých On hovorí, a Jeho požadované štandardy pre jeden druh záležitosti. Potom pochopíš ten aspekt pravdy. Ak by Boh musel všetko podrobne vysvetľovať a hovoriť ľuďom, ako konať v tej či onej záležitosti, potom by princípy, o ktorých hovorí, boli zbytočné. Ak by Boh použil túto metódu a povedal ľudstvu predpisy pre jednu vec za druhou, čo by ľudia nakoniec získali? Len nejaké praktiky a správanie. Nikdy by nepochopili Božie úmysly ani Jeho slová. Ak ľudia nerozumejú Božím slovám, potom nikdy nebudú schopní pochopiť pravdu. Nie je to tak? (Áno, je.) Ste schopní pochopiť pravdu? Väčšina ľudí nie je a len tí nemnohí, ktorí majú duchovné porozumenie a milujú pravdu, to naozaj môžu dosiahnuť. Aké sú teda predpoklady pre tých, ktorí to dokážu dosiahnuť? Môžu to dosiahnuť, ak majú duchovné porozumenie, je im vlastná schopnosť chápania, úprimne sa usilujú a milujú pravdu a pozitívne veci. Pokiaľ ide o tých ostatných, ktorí to nie sú schopní dosiahnuť, v jednom ohľade je to kvôli problémom s ich kvalitou alebo chápaním a v druhom je to otázka času. Je to ako s ľuďmi vo veku dvadsať rokov – ak ich požiadaš, aby dosiahli to, čo by mohol a mal dosiahnuť niekto po päťdesiatke, nenútiš ich robiť niečo, čo je nad ich sily? (Áno, nútiš.) Teraz sa zamyslite, s čím súvisí schopnosť človeka chápať pravdu? (S jeho kvalitou.) Súvisí to s jeho kvalitou. S čím ešte? (S tým, či sa usiluje o pravdu alebo nie.) Je to v určitom vzťahu s jeho úsilím. Niektorí ľudia sú v skutočnosti dostatoční, pokiaľ ide o ich chápavosť, rýchlosť myslenia a IQ, a dokážu pochopiť pravdu, ale nemilujú ju ani sa o ňu neusilujú. Vo svojich srdciach necítia k pravde nič a v tomto ohľade nevynakladajú žiadne úsilie. Pre takýchto ľudí bude pravda vždy niečím hmlistým a nerozpoznateľným, a bez ohľadu na to, koľko rokov veria v Boha, nebude to mať žiadny úžitok.

Tak, dorozprával som Svoje príbehy. Môže vám ich dej a obsah pomôcť pochopiť niektoré pravdy? (Áno.) Prečo tieto príbehy rozprávam? Bolo by potrebné rozprávať ich, ak by boli odtrhnuté od životných situácií ľudí, pováh, ktoré odhaľujú, a ich myšlienok v reálnom živote? (Nie.) Nebolo by to potrebné. Vecami, o ktorých sme diskutovali, sú všetko bežné javy a stavy, ktoré vo svojom živote ľudia často odhaľujú, a súvisia s ľudskými povahami, názormi a myšlienkami. Ak si po vypočutí týchto príbehov myslíte, že sú to len príbehy, že sú trochu vtipné a zľahka zaujímavé, ale to je všetko, a nedokážete v nich pochopiť pravdy, potom pre vás nebudú mať žiadny úžitok. Musíte z nich pochopiť niektoré pravdy – to bude mať prinajmenšom nápravný účinok na to, ako sa správate, najmä na vaše názory na určité veci, a umožní vám odvrátiť sa od vašich skreslených metód chápania a získať čisté chápanie týchto druhov vecí. Neslúži to len na zmenu vášho správania, ale na vyriešenie týchto stavov, ktoré sú vytvárané skazenými povahami, od koreňa. Rozumiete? Teraz majme duchovné spoločenstvo o hlavnej téme.