Spravodlivá Božia povaha (Prvá časť)

Teraz, keď ste si vypočuli predchádzajúcu diskusiu o Božej autorite v duchovnom spoločenstve, som presvedčený, že viete na túto tému obšírne rozprávať. To, koľko toho dokážete prijať a pochopiť, závisí od úsilia, ktoré tomu venujete. Dúfam, že k tejto záležitosti budete pristupovať s plnou vážnosťou; v žiadnom prípade by ste sa k nej nemali stavať povrchne! Rovná sa poznanie Božej autority poznaniu Božej celistvosti? Dalo by sa povedať, že poznanie Božej autority je začiatkom poznania samého Boha, jedinečného, a tiež že poznanie Božej autority znamená, že človek už prekročil bránu poznania podstaty samého Boha, jedinečného. Toto pochopenie je jednou časťou poznania Boha. Aká je teda tá druhá časť? O tejto téme by som chcel dnes diskutovať v našom duchovnom spoločenstve – o spravodlivej Božej povahe.

Vybral som z Biblie dve časti, ktoré nám v duchovnom spoločenstve poslúžia na diskusiu o dnešnej téme: prvá sa týka Božieho zničenia Sodomy, ktoré možno nájsť v knihe Genezis 19, 1-11 a 19, 24-25; druhá sa týka Božieho oslobodenia mesta Ninive, ktoré možno nájsť v knihe Jonáša 1, 1-2 a tiež v tretej a vo štvrtej kapitole knihy Jonáša. Predpokladám, že všetci čakáte, čo vám o týchto dvoch častiach poviem. To, čo poviem, samozrejme, nemôže vybočiť z rámca poznania samého Boha a Jeho podstaty. Na čo však bude zameraná dnešná diskusia v duchovnom spoločenstve? Vie to niekto z vás? Ktoré časti Mojej rozpravy o Božej autorite vás zaujali? Prečo som povedal, že jediný, kto má takú autoritu a moc, je sám Boh? Čo som tým chcel ozrejmiť? Čo som vás tým chcel naučiť? Sú Božia autorita a moc jedným z aspektov toho, ako sa prejavuje Jeho podstata? Sú súčasťou Jeho podstaty, súčasťou, ktorá dokazuje Jeho identitu a postavenie? Viete na základe týchto otázok, čo sa chystám povedať? Čo chcem, aby ste pochopili? Starostlivo si to premyslite.

Za tvrdohlavý odpor voči Bohu zničí človeka Boží hnev

Najprv sa pozrime na niekoľko úryvkov z Písma, ktoré opisujú Božie zničenie Sodomy.

Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Z týchto úryvkov nie je ťažké pochopiť, že podlosť a skazenosť Sodomy už dosiahli stupeň, ktorý sa hnusí človeku i Bohu, a tak si mesto v Božích očiach zaslúžilo byť zničené. Čo sa však dialo vo vnútri mesta pred jeho zničením? Akú inšpiráciu môžu ľudia čerpať z týchto udalostí? Čo ukazuje Boží postoj k týmto udalostiam ľuďom o Jeho povahe? Aby sme pochopili celý príbeh, pozorne si prečítajme jeho záznam v Písme…

Skazenosť Sodomy: neznesiteľná pre človeka, poburujúca pre Boha

V tú noc prijal Lót dvoch Božích poslov a pripravil pre nich hostinu. Po jedle, skôr ako si ľahli, ľudia z celého mesta obkľúčili Lótov dom a volali naňho. Písmo zaznamenáva tieto ich slová: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ Kto povedal tieto slová? Komu ich povedal? Boli to slová obyvateľov Sodomy, ktoré volali pred Lótovým domom a boli určené Lótovi. Aký pocit v tebe tieto slová vyvolávajú? Rozčuľujú ťa? Znechucujú? Prekypuješ hnevom? Nezaváňajú tieto slová satanom? Vnímaš prostredníctvom nich podlosť a temnotu v tomto meste? Vnímaš prostredníctvom nich brutálne a barbarské správanie týchto ľudí? Vnímaš prostredníctvom ich správania hĺbku ich skazenosti? Podľa obsahu ich reči nie je ťažké všimnúť si, že ich podlá a divoká povaha dosiahla úroveň, ktorá sa vymykala ich vlastnej kontrole. Okrem Lóta sa vôbec nik v tomto meste nelíšil od satana; už len pohľad na iného človeka vyvolával v týchto ľuďoch túžbu ublížiť mu a zožrať ho… Tieto veci dávajú človeku pocítiť nielen strašidelnú a desivú povahu mesta a auru smrti, ktorá ho obklopovala, ale aj jeho podlosť a krvavosť.

Keď sa ocitol zoči-voči bande neľudských zločincov, ľudí, ktorí prekypovali divokou túžbou požierať ľudské duše, ako Lót zareagoval? Podľa Písma to bolo takto: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ Lót týmito slovami myslel nasledovné: bol ochotný vzdať sa svojich dvoch dcér, aby ochránil poslov. Z každého rozumného hľadiska mali títo ľudia pristúpiť na Lótove podmienky a nechať oboch poslov na pokoji; poslovia boli pre nich koniec koncov úplnými cudzincami, ľuďmi, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné a nikdy nepoškodili ich záujmy. Motivovaní svojou podlou povahou to však nenechali tak, ale naopak, zintenzívnili svoje úsilie. Ďalší priebeh ich rozhovoru môže ľuďom nepochybne poskytnúť ďalší pohľad na skutočnú, zlomyseľnú povahu týchto ľudí a zároveň im umožňuje porozumieť dôvodu, prečo chcel Boh zničiť toto mesto.

Čo povedali ďalej? Ako sa píše v Biblii: „‚Odstúp!‘ A zase povedali: ‚Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.‘ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere.“ Prečo chceli vylomiť Lótove dvere? Dôvodom je to, že tým dvom poslom túžili spôsobiť škodu. Čo priviedlo týchto poslov do Sodomy? Prišli tam, aby zachránili Lóta a jeho rodinu, ale obyvatelia mesta sa mylne domnievali, že prišli zabrať úradné funkcie. Obyvatelia mesta sa nespýtali na dôvod príchodu poslov a svoju túžbu kruto im ublížiť založili len na domnienke; chceli ublížiť dvom ľuďom, ktorí s nimi nemali vôbec nič spoločné. Je zrejmé, že obyvatelia tohto mesta úplne stratili ľudskú prirodzenosť a rozum. Úroveň ich šialenstva a divokosti sa už nijako nelíšila od satanovej zlomyseľnej povahy, ktorou ubližuje ľuďom a požiera ich.

Čo urobil Lót, keď ho žiadali, aby im vydal týchto ľudí? Z textu vieme, že Lót im ich nevydal. Poznal Lót týchto dvoch Božích poslov? Samozrejme, že nie! Prečo ich však dokázal zachrániť? Vedel, čo prišli urobiť? Aj keď netušil, prečo prišli, vedel, že sú to Boží služobníci, a tak ich prijal do svojho domu. To, že týchto Božích služobníkov oslovil titulom páni, ukazuje, že Lót bol na rozdiel od ostatných obyvateľov Sodomy bežným Božím nasledovníkom. Keď k nemu teda prišli Boží poslovia, riskoval vlastný život, aby týchto dvoch služobníkov vzal do svojho domu. Okrem toho ponúkol aj svoje dve dcéry, aby týchto dvoch sluhov ochránil. Toto bol Lótov spravodlivý skutok; bol to hmatateľný prejav Lótovej prirodzenosti-podstaty a tiež dôvod, prečo Boh poslal svojich služobníkov, aby Lóta zachránili. Keď Lót čelil nebezpečenstvu, chránil týchto dvoch služobníkov a nehľadel pri tom na nič iné; dokonca sa pokúsil vymeniť svoje dve dcéry za bezpečnosť služobníkov. Bol v meste okrem Lóta ešte niekto, kto by čosi také urobil? Fakty hovoria jasnou rečou – nie, nebol! Preto je jasné, že všetci v Sodome, okrem Lóta, boli terčom zničenia, a to právom – zaslúžili si to.

Sodoma je úplne zničená pre urážku Božieho hnevu

Keď obyvatelia Sodomy uvideli týchto dvoch služobníkov, nepýtali sa na dôvod ich príchodu ani sa nik nepýtal, či prišli šíriť Božiu vôľu. Vytvorili naopak rozvášnený dav a bez toho, aby čakali na vysvetlenie, sa vyrútili ako divé psy či zúriví vlci, aby týchto dvoch služobníkov zajali. Sledoval Boh toto dianie? Čo si vo svojom srdci myslel o takomto ľudskom správaní, o takejto udalosti? Boh sa rozhodol, že toto mesto zničí. Nezaváhal, nečakal ani už neprejavil žiadnu trpezlivosť. Nadišiel Jeho deň, a tak sa pustil do diela, ktoré chcel vykonať. A tak sa v knihe Genezis 19, 24-25 uvádza: „Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.“ Tieto dva verše hovoria o spôsobe, akým Boh zničil toto mesto, ako aj o veciach, ktoré zničil. Najprv sa v Biblii píše, že Boh mesto zapálil a že tento oheň stačil na to, aby zničil všetkých ľudí a všetko, čo rástlo na zemi. To znamená, že oheň, ktorý zostúpil z neba, nezničil len mesto, ale aj všetkých ľudí a všetko živé v ňom, kým po ňom nezostalo ani stopy. Po zničení mesta zostala krajina bez živých tvorov; nebolo tam viac života ani žiadnych známok života. Z mesta sa stala pustatina, prázdne miesto plné smrteľného ticha. Už sa tu voči Bohu nepáchali žiadne podlé skutky, už sa tu nevraždilo ani sa neprelievala krv.

Prečo chcel Boh toto mesto tak dôkladne spáliť? Čo to podľa vás znamená? Naozaj by Boh zniesol dívať sa na to, ako sa takto ničí ľudstvo a príroda, Jeho vlastné výtvory? Ak dokážeš rozoznať hnev Boha Jahveho od ohňa, ktorý bol zoslaný z neba, ľahko pochopíš, aký veľký bol Jeho hnev, súdiac podľa cieľov Jeho ničenia a miery zničenia tohto mesta. Keď Boh nejakým mestom pohŕda, potrestá ho. Keď Boha nejaké mesto znechucuje, bude ľudí opakovane varovať, aby sa dozvedeli o Jeho hneve. Keď sa však Boh rozhodne skoncovať s mestom a zničiť ho – teda ak boli Jeho hnev a majestát urazené –, nevykoná žiadne ďalšie tresty ani nevydá varovania. Namiesto toho ho priamo zničí. Úplne ho nechá zaniknúť. Taká je spravodlivá Božia povaha.

Po opakovanom nepriateľstve a odpore Sodomy voči Nemu ju Boh úplne zničí

Teraz, keď už máme všeobecnú predstavu o spravodlivej Božej povahe, môžeme svoju pozornosť obrátiť na mesto Sodomu – miesto, ktoré Boh považoval za mesto hriechu. Keď pochopíme podstatu tohto mesta, pochopíme, prečo ho chcel Boh zničiť a prečo ho zničil tak dôkladne. Na základe toho môžeme spoznať spravodlivú Božiu povahu.

Z ľudského hľadiska bola Sodoma mestom, ktoré mohlo plne uspokojiť ľudskú túžbu a ľudskú podlosť. Bola príťažlivá a očarujúca, noc čo noc plná hudby a tanca, jej prosperita privádzala ľudí k fascinácii a šialenstvu. Jej podlosť rozožierala ľudské srdcia a priviedla ich k nemravnosti. Bolo to mesto, v ktorom zúrili nečistí a zlí duchovia; prekypovalo hriechom a vraždami, pričom vo vzduchu bolo cítiť krvavý, hnilobný zápach. Bolo to mesto, z ktorého ľuďom tuhla krv v žilách, mesto, od ktorého sa človek so zdesením odvracal. Nik v tomto meste – ani muž, ani žena, ani mladý, ani starý človek – nehľadal pravú cestu; nik netúžil po svetle ani po vzdaní sa hriechu. Ich život ovládal satan, jeho skazenosť a klamstvá. Stratili svoju ľudskú prirodzenosť, prišli o rozum a pôvodný cieľ ľudskej existencie. Dopustili sa nespočetných podlých skutkov odporu voči Bohu; odmietali Jeho vedenie a stavali sa proti Jeho vôli. Práve ich podlé skutky postupne privádzali týchto ľudí, mesto a všetko živé v ňom na cestu skazy.

Aj keď tieto dva úryvky nezaznamenávajú všetky podrobnosti o miere skazenosti sodomského ľudu, len ich správanie voči dvom Božím služobníkom po ich príchode do mesta, istá jednoduchá skutočnosť odhaľuje, do akej miery bol sodomský ľud skazený, podlý a odporoval Bohu. Odkrýva sa tak aj pravá tvár a podstata obyvateľov mesta. Títo ľudia nielenže odmietali prijať Božie varovania, ale nebáli sa ani Jeho trestu. Božím hnevom, naopak, opovrhovali a Bohu slepo vzdorovali. Bez ohľadu na to, čo alebo ako urobil, ich zlomyseľná povaha sa len umocňovala a oni Bohu opakovane odporovali. Sodomský ľud ostro odmietal Božiu existenciu, Jeho príchod, trest, a najmä Jeho varovania. Bol mimoriadne arogantný. Dokázal zožrať všetkých ľudí a ublížiť všetkým, ktorých bolo možné zožrať a ublížiť im, a inak sa nesprával ani k Božím služobníkom. Čo sa týka všetkých podlých skutkov, ktorých sa Sodomčania dopustili, ubližovanie Božím služobníkom bolo len špičkou ľadovca a ich podlá povaha, ktorá sa takto odkryla, v skutočnosti nebola viac než kvapkou v obrovskom mori. Preto sa Boh rozhodol zničiť ich ohňom. Nepoužil potopu ani hurikán, ani zemetrasenie, cunami či inú metódu na zničenie mesta. Čo znamenalo, že Boh použil na zničenie tohto mesta oheň? Znamenalo to úplné zničenie mesta; znamenalo to, že mesto úplne zmizlo z povrchu zemského a prestalo existovať. „Zničenie“ v tomto prípade neznamená len zánik formy a štruktúry mesta či jeho vonkajšieho vzhľadu; ide aj o to, že duše obyvateľov mesta prestali existovať a boli celkom vyhubené. Jednoducho povedané, všetci ľudia, všetky udalosti a veci spojené s mestom zanikli. Pre obyvateľov tohto mesta už nejestvoval žiadny život po smrti ani reinkarnácia; Boh ich vyňal z ľudskej prirodzenosti svojho stvorenia na celú večnosť. Použitie ohňa znamenalo koniec a obmedzenie hriechu na tomto mieste; tento hriech prestal existovať a šíriť sa. Znamenalo to, že satanova podlosť prišla o živnú pôdu, ako aj cintorín, ktorý mu poskytoval miesto na pôsobenie a na život. Vo vojne medzi Bohom a satanom je Božie použitie ohňa znamením Jeho víťazstva, ktorým je satan poznačený. Zničenie Sodomy je veľkým prešľapom v satanovej ambícii vzdorovať Bohu tým, že kazí a požiera ľudí, a je tiež potupným znakom obdobia vo vývoji ľudstva, keď človek odmietol Božie vedenie a oddal sa neresti. Okrem toho je záznamom pravého zjavenia spravodlivej Božej povahy.

Keď oheň zoslaný Bohom z neba premenil Sodomu len na popol, znamenalo to, že mesto s názvom Sodoma, ako aj všetko v ňom prestali existovať. Zničil ho Boží hnev, vytratilo sa v Božom hneve a majestáte. Sodome sa ušiel spravodlivý trest a zaslúžený koniec pre spravodlivú Božiu povahu. Zánik Sodomy bol spôsobený jej podlosťou a tiež Božím prianím, aby sa už nikdy nemusel pozerať na toto mesto ani na ľudí, ktorí v ňom žili, ani na život, ktorý v ňom rástol. Božia „túžba nikdy viac sa nepozrieť na toto mesto“ predstavuje Jeho hnev, ako aj Jeho majestát. Boh mesto spálil, pretože jeho podlosť a hriešnosť spôsobili, že voči nemu pocítil hnev, odpor a znechutenie a už sa naň nikdy nechcel pozerať – ani na ľudí či živé tvory v ňom. Keď mesto dotlelo a zostal po ňom iba popol, v Božích očiach skutočne prestalo existovať; dokonca aj Jeho spomienka naň zmizla, bola vymazaná. To znamená, že oheň zoslaný z neba nezničil len celé mesto Sodomu, nezničil len ľudí v meste, ktorí boli plní hriechu, nezničil len všetky veci v meste, ktoré boli poškvrnené hriechom; okrem týchto vecí zničil aj spomienku na podlosť a odpor ľudstva voči Bohu. Taký bol Boží úmysel pri spálení mesta.

Toto ľudstvo sa stalo mimoriadne skazeným. Títo ľudia nevedeli, kto je Boh a odkiaľ sami prišli. Ak si im spomenul Boha, útočili, ohovárali a rúhali sa. Dokonca aj keď Boží služobníci prišli šíriť Jeho varovanie, títo skazení ľudia nielenže neprejavili žiadne známky pokánia a neupustili od svojho podlého správania, ale naopak, bezočivo ubližovali Božím služobníkom. Prejavili a odkryli svoju prirodzenosť-podstatu mimoriadneho nepriateľstva voči Bohu. Vidíme, že vzdor týchto skazených ľudí voči Bohu bol viac než len zjavením ich skazenej povahy, rovnako ako bol viac než len ohováraním či výsmechom, ktoré jednoducho pramenili z nepochopenia pravdy. Príčinou ich podlého správania nebola ani hlúposť, ani nevedomosť; konali takto nie preto, že by boli oklamaní, a už vôbec nie preto, že by boli uvedení do omylu. Ich správanie dosiahlo úroveň do očí bijúceho bezočivého nepriateľstva, odporu a protestovania proti Bohu. Takéto ľudské správanie Boha bezpochyby nazlostilo a ovplyvnilo to aj Jeho povahu – povahu, ktorá sa nesmie uraziť. Preto Boh priamo a otvorene rozpútal svoj hnev a majestát; bolo to skutočné zjavenie Jeho spravodlivej povahy. Boh čelil mestu, ktoré prekypovalo hriechom, a chcel ho zničiť čo najrýchlejšie, aby čo najdôkladnejšie vyhladil ľudí v ňom a všetky ich hriechy, aby obyvatelia tohto mesta prestali existovať a aby sa hriech na tomto mieste prestal množiť. Najrýchlejším a najdôkladnejším spôsobom, ako to urobiť, bolo použiť oheň a spáliť ho. Boží postoj k sodomskému ľudu nebol postojom opustenosti alebo ľahostajnosti. Naopak, Boh použil svoj hnev, majestát a autoritu, aby týchto ľudí potrestal, skolil a úplne zničil. Jeho postoj k nim nebol len postojom fyzického zničenia, ale aj zničenia duše, večného vyhladenia. Toto je skutočný význam toho, čo Boh myslí pod výrazom „prestať existovať“.

Hoci je Boží hnev skrytý a človeku neznámy, netoleruje žiadne urážky

Božie zaobchádzanie so všetkými ľuďmi, aj keď sú hlúpi a nevedomí, sa zakladá hlavne na milosrdenstve a tolerancii. Na druhej strane, Jeho hnev zostáva takmer po celý čas a v drvivej väčšine udalostí skrytý a človek ho nepozná. V dôsledku toho človek ťažko uvidí, ako Boh prejavuje svoj hnev, a tiež ho len ťažko pochopí. Preto Boží hnev zľahčuje. Keď človek čelí záverečnému Božiemu dielu a kroku tolerancie a odpustenia človeku – to znamená, keď sa k ľudstvu naposledy dostane Božie milosrdenstvo a Jeho posledné varovanie –, ak ľudia stále používajú tie isté metódy, aby vzdorovali Bohu, a nevynakladajú žiadne úsilie, aby činili pokánie, napravili svoje cesty a prijali Jeho milosrdenstvo, Boh k nim už viac nebude tolerantný a trpezlivý. Vtedy im, naopak, vezme svoje milosrdenstvo. Potom už len zosiela svoj hnev. Svoj hnev môže vyjadriť rôznymi spôsobmi a rôzne metódy môže použiť aj na potrestanie a zničenie ľudí.

Použitie ohňa na zničenie mesta Sodoma je najrýchlejšia Božia metóda úplného vyhladenia ľudstva alebo čohokoľvek iného. Spálenie Sodomčanov zničilo viac než len ich fyzické telá; úplne zničilo ich ducha, dušu i telo, takže obyvatelia mesta prestali jestvovať v hmotnom svete aj vo svete, ktorý je pre človeka neviditeľný. Toto je jeden zo spôsobov, ktorým Boh zjavuje a prejavuje svoj hnev. Tento spôsob zjavenia a prejavu je jedným z aspektov podstaty Božieho hnevu a rovnako je prirodzene aj zjavením podstaty spravodlivej Božej povahy. Keď Boh zosiela svoj hnev, prestáva zjavovať milosrdenstvo alebo láskavosť, pričom viac neprejavuje ani toleranciu či trpezlivosť. Neexistuje osoba, vec ani dôvod, ktorý by Ho dokázal presvedčiť, aby bol naďalej trpezlivý, aby opäť prejavoval milosrdenstvo a udeľoval zhovievavosť. Namiesto toho Boh bez jediného zaváhania zosiela svoj hnev a majestát a robí, čo chce. Robí to rýchlo a čisto v súlade so svojimi prianiami. Takýmto spôsobom zosiela Boh svoj hnev a majestát, ktorý človek nesmie uraziť, a je to tiež prejav jedného z aspektov Jeho spravodlivej povahy. Keď sú ľudia svedkami toho, ako Boh prejavuje záujem a lásku voči človeku, nie sú schopní všimnúť si Jeho hnev, vidieť Jeho majestát ani pocítiť Jeho neznášanlivosť voči urážkam. Tieto veci vždy viedli ľudí k presvedčeniu, že spravodlivá Božia povaha je výhradne jedným z prejavov milosrdenstva, tolerancie a lásky. Keď však človek vidí, ako Boh ničí mesto alebo neznáša ľudstvo, Jeho hnev pri ničení človeka a Jeho majestát umožňujú ľuďom zahliadnuť i druhú stránku Jeho spravodlivej povahy. Je to Božia neznášanlivosť voči urážkam. Božia povaha, ktorá netoleruje žiadne urážky, prevyšuje predstavivosť akejkoľvek stvorenej bytosti, pričom spomedzi nestvorených bytostí nie je nik schopný narušiť ju alebo ovplyvniť; a už vôbec sa nedá zosobniť alebo napodobniť. Tento aspekt Božej povahy by preto malo ľudstvo poznať najviac. Daný druh povahy má iba sám Boh, iba On disponuje týmto druhom povahy. Boh má tento druh spravodlivej povahy, pretože neznáša podlosť, temnotu, vzdorovitosť a satanove podlé činy – kazenie a požieranie ľudstva –, lebo neznáša všetky hriešne činy, ktoré sú v protiklade s Ním, a pre svoju svätú a nepoškvrnenú podstatu. Práve preto neznesie, aby Mu otvorene odporovala alebo Ho napadla akákoľvek stvorená či nestvorená bytosť. Stačí, aby človek, ktorému Boh dokonca kedysi preukázal milosrdenstvo alebo ktorého si vyvolil, vyprovokoval Jeho povahu a porušil Jeho princípy trpezlivosti a tolerancie, a On bez štipky milosrdenstva či zaváhania rozpúta a zjaví svoju spravodlivú povahu, ktorá netoleruje žiadne urážky.

Boží hnev je ochranou všetkých síl spravodlivosti a všetkých pozitívnych vecí

Ak pochopíš tieto príklady Božej reči, myšlienok a činov, dokážeš pochopiť aj spravodlivú Božiu povahu, povahu, ktorá neznesie, aby ju človek urážal? V skratke platí, že bez ohľadu na to, do akej miery ju človek dokáže pochopiť, je to aspekt povahy samého Boha a je pre Neho jedinečný. Božia neznášanlivosť voči urážkam je Jeho jedinečnou podstatou; Boží hnev je Jeho jedinečnou povahou; Boží majestát je Jeho jedinečnou podstatou. Princípom za Božím hnevom je prejav identity a postavenia, ktoré má len On. Je jasné, že tento princíp je tiež symbolom podstaty samého jedinečného Boha. Božia povaha je Jeho vlastnou vrodenou podstatou, ktorá sa postupom času vôbec nemení – a nemenia ju ani zmeny geografickej polohy. Jeho vrodená povaha je Jeho vnútornou podstatou. Bez ohľadu na to, na kom vykonáva svoje dielo, Jeho podstata sa nemení a nemení sa ani Jeho spravodlivá povaha. Keď Boha niekto rozčúli, prejaví svoju vrodenú povahu; vtedy sa princíp za Jeho hnevom nemení a nemenia sa ani Jeho jedinečná identita a postavenie. Nerozčúli sa preto, lebo by sa zmenila Jeho podstata alebo by z Jeho povahy vyplynuli iné prvky, ale preto, lebo ľudský odpor voči Nemu uráža Jeho povahu. Keď človek očividne provokuje Boha, je to vážne spochybňovanie vlastnej Božej identity a postavenia. Z Božieho pohľadu platí, že keď Ho človek spochybňuje, napáda Ho tým a pokúša Jeho hnev. Keď človek odporuje Bohu, napáda Ho, neustále pokúša Boží hnev – pričom práve v takýchto chvíľach hriech bujnie –, Boží hnev sa prirodzene zjaví a prejaví. Preto je prejav Božieho hnevu symbolom toho, že všetky podlé sily zaniknú, a tiež toho, že všetky nepriateľské sily budú zničené. V tom spočíva jedinečnosť spravodlivej Božej povahy a Božieho hnevu. Keď sa spochybňuje Božia dôstojnosť a svätosť, keď sa hatia pre človeka neviditeľné sily spravodlivosti, vtedy Boh prejaví svoj hnev. Vzhľadom na Božiu podstatu sú všetky sily na zemi, ktoré napádajú Boha, odporujú Mu a súperia s Ním, podlé, skazené a nespravodlivé; pochádzajú od satana a aj mu patria. Keďže je Boh spravodlivý, pochádza zo svetla a je dokonale svätý, všetko podlé, skazené a patriace satanovi sa vytratí, keď sa rozpúta Boží hnev.

Aj keď je vyliatie Božieho hnevu jedným z aspektov prejavu Jeho spravodlivej povahy, Boží hnev v žiadnom prípade nerobí rozdiely, pokiaľ ide o jeho cieľ, a nie je ani bezzásadový. Skôr naopak, vôbec nevzplanie rýchlo a Boh svoj hnev ani majestát nezjavuje ľahko. Okrem toho je Boží hnev pomerne regulovaný a riadený; vôbec sa nedá porovnať s tým, ako zvykne vybuchnúť od zlosti alebo si vybiť svoj hnev človek. V Biblii je zaznamenaných mnoho rozhovorov medzi človekom a Bohom. Slová niektorých jednotlivcov zapojených do rozhovorov boli plytké, nevedomé a detinské, no Boh ich neskolil ani neodsúdil. Najmä počas Jóbovej skúšky, ako sa Boh Jahve správal k trom Jóbovým priateľom a k ostatným po tom, čo si vypočul slová, ktoré adresovali Jóbovi? Odsúdil ich? Hneval sa na nich? Nič také nespravil! Namiesto toho povedal Jóbovi, aby sa za nich úpenlivo prihováral a modlil, a sám Boh si ich chyby nevzal k srdcu. Všetky tieto prípady predstavujú základný Boží postoj k ľudstvu, ku skazenému a nevedomému ľudstvu. Preto rozpútanie Božieho hnevu nie je v žiadnom prípade prejavom Jeho nálady ani spôsobom, ktorým by dal voľný priebeh svojim pocitom. Navzdory tomu, čo si myslia ľudia, Boží hnev nie je úplným výbuchom zlosti. Boh nerozpútava svoj hnev preto, lebo by nedokázal ovládať svoju náladu, ani preto, že Jeho hnev dosiahol kritický bod a musí sa vyventilovať. Jeho hnev je, naopak, prejavom a skutočným vyjadrením Jeho spravodlivej povahy a symbolickým zjavením Jeho svätej podstaty. Boh je hnev a neznesie žiadne urážky na svoju adresu – to však neznamená, že Boží hnev nerozlišuje medzi príčinami alebo že je bezzásadový; na bezpríčinné, náhodné výbuchy hnevu, na hnev nerozlišujúci medzi príčinami má výhradný nárok skazené ľudstvo. Pre človeka s postavením je často náročné ovládať svoju náladu, a tak rád využíva príležitosti na vyjadrenie svojej nespokojnosti a vyventilovanie svojich emócií; často sa rozzúri bez zjavnej príčiny, aby odhalil svoje schopnosti a dal ostatným najavo, že Jeho postavenie a identita sa líšia od postavenia a identity obyčajných ľudí. Samozrejme, aj skazení ľudia bez akéhokoľvek postavenia sa často prestanú ovládať. Ich hnev je nezriedka spôsobený poškodením ich súkromných záujmov. Na ochranu vlastného postavenia a dôstojnosti dajú často voľný priechod svojim emóciám a odkryjú svoju arogantnú povahu. Človek sa rozzúri a dá voľný priechod svojim emóciám, aby obhájil a podporil existenciu hriechu, a takýmto konaním človek vyjadruje svoju nespokojnosť. Prekypuje nečistotami, úkladmi a intrigami, ľudskou skazenosťou a podlosťou a – viac než čímkoľvek iným – divokými ľudskými ambíciami a túžbami. Keď sa spravodlivosť stretne so zlobou, ľudský hnev nevzplanie na obranu existencie spravodlivosti alebo na jej podporu; naopak, keď sú sily spravodlivosti ohrozené, prenasledované a napádané, človek nadobudne postoj prehliadania, vyhýbania sa alebo úskoku. Keď však človek čelí silám podlosti, jeho postoj je postojom prispôsobenia sa, sklonenia sa a poklonkovania. Preto je ventilovanie človeka únikom pre podlé sily, výrazom prudkého a nezastaviteľného podlého konania telesného človeka. Keď však Boh zošle svoj hnev, všetky podlé sily budú zastavené, všetky hriechy škodiace človeku budú obmedzené, všetky nepriateľské sily brániace Božiemu dielu sa odhalia, budú oddelené a prekliate, zatiaľ čo všetci satanovi komplici, ktorí odporujú Bohu, budú potrestaní a vykorenení. Bez nich bude Božie dielo napredovať bez akýchkoľvek prekážok, Boží plán riadenia sa bude ďalej postupne rozvíjať podľa plánu a Boží vyvolený národ už nebude vyrušovaný a zavádzaný satanom, zatiaľ čo tí, ktorí nasledujú Boha, sa budú tešiť z Božieho vedenia a zabezpečenia v pokojnom a mierumilovnom prostredí. Boží hnev je ochranou, ktorá zamedzuje množeniu a bujneniu všetkých podlých síl, chráni existenciu a šírenie všetkého, čo je spravodlivé a pozitívne, a večne to chráni pred potlačením a rozvrátením.

Vidíte podstatu Božieho hnevu v tom, že zničil Sodomu? Je v ňom aj prímes niečoho iného? Je Boží hnev čistý? Ak použijeme ľudské slová, je Boží hnev nefalšovaný? Skrýva sa za Jeho hnevom nejaká lesť? Je v ňom nejaké sprisahanie? Sú v ňom nejaké nevysloviteľné tajomstvá? Môžem vám to povedať vážne a velebne: v Božom hneve nie je nič, čo by človeka viedlo k pochybnostiam. Jeho hnev je čistý a nefalšovaný, pričom v sebe neskrýva žiadne iné úmysly ani ciele. Dôvody Jeho hnevu sú čisté, nevinné a nepodliehajú kritike. Je to prirodzené zjavenie a prejav Jeho svätej podstaty; je to niečo, čo nevlastní žiadna zo stvorených bytostí. Je to súčasť jedinečnej spravodlivej Božej povahy a zároveň výrazný rozdiel medzi podstatou Stvoriteľa a podstatou stvorených bytostí.

Či už sa niekto hnevá pred očami iných alebo za ich chrbtom, hnev každého človeka má iný úmysel a cieľ. Možno si tým buduje prestíž alebo bráni svoje záujmy, zachováva si svoj imidž či svoju tvár. Niektorí sú vo svojom hneve zdržanliví, zatiaľ čo iní sú unáhlenejší a umožnia mu kedykoľvek vzplanúť bez najmenšej zábrany. Hnev človeka skrátka vychádza z jeho skazenej povahy. Bez ohľadu na to, aký je jeho účel, vychádza z tela a z prirodzenosti; nemá nič spoločné so spravodlivosťou či nespravodlivosťou, pretože nič v ľudskej prirodzenosti-podstate nezodpovedá pravde. Preto by sa skazená ľudská povaha a Boží hnev nemali spomínať súčasne. Správanie človeka skazeného satanom sa bez výnimky začína túžbou chrániť skazenosť a skutočne sa zakladá na skazenosti. Preto sa ľudský hnev nemôže spomínať súčasne s Božím hnevom, bez ohľadu na to, aký náležitý sa ľudský hnev môže teoreticky zdať. Keď Boh zosiela svoj hnev, podlé sily sú zadržané a podlé veci zničené, zatiaľ čo spravodlivé a pozitívne veci sa tešia Božej starostlivosti a ochrane a môžu pokračovať. Boh zosiela svoj hnev, pretože nespravodlivé, negatívne a podlé veci blokujú, narúšajú alebo ničia normálnu činnosť a rozvoj spravodlivých a pozitívnych vecí. Cieľom Božieho hnevu nie je chrániť vlastné postavenie a identitu, ale chrániť existenciu spravodlivých, pozitívnych, krásnych a dobrých vecí, chrániť zákony a poriadok normálneho ľudského prežívania. To je hlavná príčina Božieho hnevu. Boží hnev je veľmi náležitým, prirodzeným a pravým prejavom Jeho povahy. V Jeho hneve nie sú žiadne skryté motívy, klamstvá ani tajné plány, nehovoriac o túžbach, prešibanosti, zlomyseľnosti, násilí, podlosti či iných spoločných vlastnostiach skazeného ľudstva. Skôr než Boh vyšle svoj hnev, už celkom jasne a úplne pochopil podstatu každej veci a už sformuloval presné, jasné definície a závery. Boží cieľ vo všetkom, čo robí, je teda úplne jasný, podobne ako aj Jeho postoj. Nie je popletený, slepý, impulzívny ani ľahostajný a rozhodne nie je bezzásadový. To je praktický aspekt Božieho hnevu a práve vďaka nemu nadobudlo ľudstvo svoju normálnu existenciu. Bez Božieho hnevu by upadlo do abnormálnych životných podmienok a všetko spravodlivé, krásne a dobré by bolo zničené a zaniklo by. Bez Božieho hnevu by boli zákony a pravidlá existencie stvorených bytostí porušené alebo dokonca úplne zničené. Boh od stvorenia človeka neustále používa svoju spravodlivú povahu, aby ochránil a udržal normálnu existenciu ľudstva. Keďže Jeho spravodlivá povaha zahŕňa hnev a majestát, všetci podlí ľudia, veci a predmety a všetko, čo narúša a poškodzuje normálnu existenciu ľudstva, je v dôsledku Jeho hnevu potrestané, obmedzené a zničené. Počas niekoľkých uplynulých tisícročí Boh neustále používal svoju spravodlivú povahu, aby skolil a zničil všetky druhy nečistých a zlých duchov, ktorí odporujú Bohu a pôsobia ako satanovi komplici a prisluhovači v Božom diele riadenia ľudstva. Božie dielo spásy človeka tak vždy postupovalo podľa Jeho plánu. To znamená, že vďaka existencii Božieho hnevu neboli nikdy zničené najspravodlivejšie záležitosti ľudstva.

Teraz, keď ste pochopili podstatu Božieho hnevu, určite už lepšie rozumiete tomu, ako rozpoznať satanovu podlosť!

Hoci sa satan zdá byť ľudský, spravodlivý a cnostný, jeho podstata je krutá a podlá

Satan si buduje meno tým, že klame ľudí, a často sa stavia do úlohy priekopníka a vzoru spravodlivosti. Pod falošnou zámienkou ochrany spravodlivosti škodí ľuďom, požiera ich duše a používa všakovaké prostriedky, aby človeka ochromil, zavádzal a provokoval. Jeho cieľom je, aby človek schvaľoval jeho podlé konanie a podporoval ho, aby sa k nemu pridal a odporoval Božej autorite a zvrchovanosti. Keď však človek prekukne jeho plány a intrigy a odhalí jeho odporné vlastnosti, a keď si už nepraje, aby ho naďalej pošliapaval a podvádzal, aby mu naďalej otročil či aby bol zároveň potrestaný a zničený, vtedy satan zmení svoje predošlé „sväté“ vlastnosti a strhne si falošnú masku, aby odhalil svoju pravú tvár, ktorá je podlá, zlomyseľná, škaredá a surová. Najväčšmi by chcel zahubiť všetkých, ktorí ho nechcú nasledovať, a odporujú jeho podlým silám. V tom bode si už satan nemôže osvojiť dôveryhodnú, uhladenú podobu; namiesto toho sa pod ovčím rúchom odhalia jeho pravé škaredé a diabolské črty. Keď vyjdú najavo satanove plány a odhalia sa jeho pravé vlastnosti, rozzúri sa a odkryje svoje barbarstvo. Následne sa jeho túžba škodiť a požierať ľudí len umocní. Je rozzúrený tým, že sa človek prebúdza do pravdy, a cíti silnú nenávisť a pomstychtivosť voči ľuďom za ich túžbu po slobode a svetle a vymanenie sa z jeho väzenia. Jeho hnev má za cieľ brániť a udržiavať jeho podlosť a je tiež pravým zjavením jeho krutej prirodzenosti.

Satanovo správanie za každých okolností odkrýva jeho podlú prirodzenosť. Všetky podlé činy, ktoré satan vykonal na človeku – od jeho počiatočného úsilia zavádzať človeka, aby ho nasledoval, cez jeho vykorisťovanie, v rámci ktorého zaťahuje človeka do svojich podlých skutkov, až po jeho pomstychtivosť voči človeku po tom, čo sa odkryli jeho pravé vlastnosti a človek ho spoznal a opustil –, odhaľujú podlú satanovu podstatu a to, že nemá vzťah k pozitívnym veciam a že je zdrojom všetkých podlých vecí. Celé jeho konanie chráni jeho podlosť, zachováva kontinuitu jeho podlých činov, ide proti spravodlivým a pozitívnym veciam a ničí zákony a poriadok normálnej ľudskej existencie. Tieto satanove činy sú nepriateľské voči Bohu a Boží hnev ich zničí. Hoci má satan svoj hnev, jeho hnev je len prostriedkom na vybitie jeho podlej prirodzenosti. Satan sa rozčuľuje a zúri práve preto, lebo jeho príšerné plány boli odhalené; jeho intrigy mu len tak ľahko neprejdú; jeho divoké ambície a túžba nahradiť Boha a konať ako Boh boli porazené a prekazené; a jeho cieľ ovládnuť celé ľudstvo teraz vyšiel nazmar a už nikdy mu nevyjde. Opakované privolávanie Božieho hnevu, zas a znova, zastavilo satanove intrigy a prerušilo šírenie a bujnenie satanovej podlosti. Preto satan neznáša Boží hnev a zároveň sa ho bojí. Zakaždým, keď zostúpi Boží hnev, nielenže odhalí satanovu pravú odpornú podobu, ale zároveň vystaví satanove podlé túžby svetlu a počas toho tiež vychádzajú na povrch dôvody satanovho hnevu voči ľudstvu. Výbuch satanovho hnevu je pravým zjavením jeho podlej prirodzenosti a odhalením jeho plánov. Každé rozhorčenie satana, samozrejme, ohlasuje zničenie podlých vecí a ochranu a pokračovanie pozitívnych vecí; ohlasuje pravdu, že Boží hnev nemožno uraziť!

Aby človek spoznal Božiu spravodlivú povahu, nesmie sa spoliehať na skúsenosť a predstavivosť

Keď sa zrazu ocitneš zoči-voči Božiemu súdu a napomínaniu, budeš tvrdiť, že Božie slovo je sfalšované? Povieš, že za Božím hnevom je príbeh, ktorý je sfalšovaný? Budeš očierňovať Boha a tvrdiť, že Jeho povaha nemusí byť nevyhnutne celkom spravodlivá? Keď sa zaoberáš každým z Božích činov, musíš si byť najprv istý, že spravodlivá Božia povaha je oslobodená od akýchkoľvek iných prvkov, že je svätá a bezchybná. Medzi tieto činy patrí skolenie, potrestanie a zničenie ľudstva Bohom. Každý z Božích činov sa bez výnimky deje v prísnom súlade s Jeho vrodenou povahou a Jeho plánom a nezahŕňa nič z ľudského poznania, tradície ani filozofie. Každý Boží čin je prejavom Jeho povahy a podstaty, ktorá nesúvisí s ničím, čo patrí skazenému ľudstvu. Ľudstvo si myslí, že len Božia láska, milosrdenstvo a tolerancia voči ľudstvu sú bezchybné, nefalšované a sväté, no nik nevie, že rovnako nefalšovaný je aj Jeho hnev a rozhorčenie. Okrem toho, nik sa nezamýšľa nad otázkami typu: prečo Boh netoleruje urážky alebo prečo je Jeho hnev taký veľký. Niektorí si Boží hnev, naopak, mýlia so zlou náladou, akú majú skazení ľudia, a mylne ho chápu ako hnev skazených ľudí. Dokonca sa nesprávne domnievajú, že Boží hnev je presne ako prirodzené zjavenie skazenej ľudskej povahy a že prúdenie Božieho hnevu je ako hnev skazených ľudí, keď čelia nejakej nešťastnej situácii, a sú presvedčení, že prílev Božieho hnevu je prejavom Jeho nálady. Dúfam, že po tomto rozhovore v duchovnom spoločenstve už nebude mať nikto z vás žiadne mylné predstavy, domnienky ani špekulácie týkajúce sa spravodlivej Božej povahy. Dúfam, že po vypočutí Mojich slov skutočne vo svojich srdciach spoznáte hnev spravodlivej Božej povahy, zavrhnete predošlé mylné chápanie Božieho hnevu a zmeníte vlastné mylné presvedčenia a názory na podstatu Božieho hnevu. Okrem toho dúfam, že si vo svojich srdciach presne zadefinujete Božiu povahu, že už nebudete mať o spravodlivej Božej povahe žiadne pochybnosti a že si pravú Božiu povahu nebudete vykladať na základe ľudského uvažovania alebo predstáv. Spravodlivá Božia povaha je pravá podstata Boha. Nie je to čosi, čo napísal alebo vytvoril človek. Jeho spravodlivá povaha je Jeho spravodlivou povahou a nijako nesúvisí so žiadnou stvorenou bytosťou. Sám Boh je samým Bohom. Nikdy sa nestane stvorenou bytosťou, a keby sa aj stal členom stvorených bytostí, Jeho vrodená povaha a podstata sa nezmenia. Poznať Boha preto nie je to isté, ako poznať nejaký predmet; poznať Boha neznamená niečo rozobrať ani to nie je to isté, ako pochopiť človeka. Pokiaľ človek na poznanie Boha používa svoju predstavu alebo metódu poznania predmetu či pochopenia osoby, potom Boha nikdy nespoznáš. Poznanie Boha nezávisí od skúsenosti alebo predstavivosti, a preto nesmieš Bohu nikdy vnucovať svoju skúsenosť či predstavivosť. Bez ohľadu na to, aké bohaté sú tvoje skúsenosti a predstavivosť, aj tak sú stále obmedzené. Tvoja predstavivosť okrem toho nezodpovedá faktom, a už vôbec nie pravde, a nie je v súlade s pravou Božou povahou a podstatou. Ak sa budeš pri chápaní Božej podstaty spoliehať na svoju predstavivosť, nikdy neuspeješ. Jediná cesta vedie tadiaľto: prijmi všetko, čo pochádza od Boha, a následne to postupne zaži a pochop. Príde deň, keď ťa Boh osvieti, aby si Ho vďaka svojej spolupráci a svojmu hladu a smädu po pravde skutočne pochopil a spoznal. A týmto môžeme ukončiť túto časť nášho rozhovoru.