Spravodlivá Božia povaha (Druhá časť)

Ľudstvo si vyslúži Božie milosrdenstvo a toleranciu úprimným pokáním

Nasleduje biblický príbeh o „Božej záchrane mesta Ninive“.

Jon 1, 1-2 A prehovoril Jahve k Jonášovi, synovi Amittajovmu: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo Mnou.“

Jon 3 A prehovoril Jahve k Jonášovi po druhý raz: „Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž mu, čo som ti prikázal.“ Jonáš teda vstal a odišiel do Ninive podľa Jahveho slova. Ninive bolo veľmi veľké mesto na tri dni cesty. Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.“ Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách. Kto môže povedať, či sa Boh obráti, oľutuje to a odvráti sa od svojho prudkého hnevu, aby sme nezahynuli?“ A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.

Jon 4 Jonášovi sa to však veľmi nepáčilo a veľmi sa rozhneval. A modlil sa k Jahvemu a riekol: „Prosím ťa, Jahve, či som to nehovoril, keď som ešte bol vo svojej krajine? Preto som utiekol predtým do Taršíša, lebo som vedel, že si milosrdný a milostivý Boh, zhovievavý a veľmi láskavý, a činíš pokánie za zlo. Preto teraz, ó, Jahve, vezmi môj život, prosím, lebo je pre mňa lepšie zomrieť, ako žiť.“ A Jahve vtedy povedal: „Je dobre, že sa hneváš?“ Jonáš vyšiel z mesta, usadil sa na východ od neho, urobil si tam stánok a sedel pod ním v tieni, aby videl, čo sa stane s mestom. Boh Jahve pripravil ricínovník a prikázal mu vyrásť nad Jonášom, aby bol tieňom nad jeho hlavou, a tak ho vyslobodil z jeho zármutku. Jonáš sa z ricínovníka veľmi tešil. Ale keď na druhý deň ráno začalo svitať, Boh pripravil červa, ktorý napadol ricínovník, takže vyschol. A stalo sa, keď vyšlo slnko, že Boh pripravil silný východný vietor a slnko pieklo Jonášovi na hlavu, až omdlel. V duchu si želal zomrieť a povedal: „Lepšie mi je zomrieť, ako žiť.“ A Boh riekol Jonášovi: „Právom sa hneváš na ten ricínovník?“ A on odpovedal: „Právom sa hnevám, až na smrť.“ Vtedy riekol Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“

Zhrnutie príbehu o meste Ninive

Hoci je príbeh o „Božej záchrane mesta Ninive“ stručný, umožňuje nám nahliadnuť na druhú stránku spravodlivej Božej povahy. Ak chceme presne pochopiť, v čom táto stránka spočíva, musíme sa vrátiť k Písmu a preskúmať jeden z Božích činov, ktoré uskutočnil počas svojho diela.

Pozrime sa najprv na začiatok tohto príbehu: „A prehovoril Jahve k Jonášovi, synovi Amittajovmu: ‚Vstaň a choď do Ninive, do toho veľkého mesta a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo Mnou.‘“ (Jon 1, 1-2) V tomto úryvku z Písma čítame, že Boh Jahve prikázal Jonášovi ísť do mesta Ninive. Prečo mu tam prikázal ísť? Biblia o tom hovorí veľmi jasne: zloba ľudí v tomto meste vystúpila pred Boha Jahveho, a tak poslal Jonáša, aby im oznámil, čo zamýšľa urobiť. Aj keď nám záznamy neprezrádzajú, kto bol Jonáš, nijako to, samozrejme, nesúvisí s poznaním Boha, a preto nemusíte rozumieť tomuto mužovi, Jonášovi. Potrebujete len vedieť, čo Boh Jonášovi prikázal urobiť a čo Ho k tomu viedlo.

Varovanie Boha Jahveho prichádza k Ninivčanom

Prejdime k druhému úryvku, k tretej kapitole Knihy proroka Jonáša: „Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: ‚Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.‘“ Toto sú slová, ktoré Boh priamo adresoval Jonášovi, aby ich povedal Ninivčanom, takže ide, prirodzene, o slová, ktoré chcel Jahve povedať Ninivčanom. Tieto slová ľuďom hovoria, že Boh začal cítiť k obyvateľom mesta odpor a začal ich nenávidieť, pretože ich zloba sa dostala pred Jeho zrak, a tak chcel toto mesto zničiť. Pred zničením mesta chcel však ešte Ninivčanom niečo oznámiť a zároveň im dať šancu kajať sa zo svojej zloby a začať odznova. Táto šanca mala trvať štyridsať dní a nie dlhšie. Inak povedané, ak by ľudia v meste do štyridsiatich dní nečinili pokánie, nepriznali svoje hriechy a nesklonili sa pred Bohom Jahvem, Boh by mesto zničil tak, ako zničil aj Sodomu. To chcel Boh Jahve povedať Ninivčanom. Je jasné, že nešlo len o jednoduché vyhlásenie. Vyjadrovalo nielen hnev Boha Jahveho, ale aj Jeho postoj k Ninivčanom a zároveň slúžilo ako oficiálne varovanie pre ľudí žijúcich v meste. Toto varovanie ich informovalo o tom, že ich zlé činy im vyslúžili nenávisť Boha Jahveho a čoskoro ich privedú na pokraj ich vlastnej záhuby. Život každého Ninivčana bol preto v bezprostrednom ohrození.

Ostrý kontrast medzi reakciou mesta Ninive a Sodomy na varovanie Boha Jahveho

Čo znamená, ak je niečo zvrhnuté? V hovorovej reči to znamená, že to prestane existovať. No akým spôsobom? Kto by mohol zvrhnúť celé mesto? Človek by takýto čin, samozrejme, nemohol vykonať. Ninivčania však neboli hlúpi; z tohto oznámenia okamžite pochopili, o čo ide. Vedeli, že prišlo od Boha, že Boh sa chystá vykonať svoje dielo a že ich zloba rozzúrila Boha Jahveho a spustila na nich Jeho hnev, takže budú čoskoro zničení aj so svojím mestom. Ako zareagovali obyvatelia mesta, keď počuli varovanie Boha Jahveho? Biblia podrobne opisuje ich reakciu, od kráľa až po obyčajných ľudí. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: ‚Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách…‘“ (Jon 3, 5-9)

Po vypočutí oznámenia Boha Jahveho zaujal ninivský ľud úplne opačný postoj ako ten sodomský – zatiaľ čo Sodomčania otvorene odporovali Bohu a prechádzali od zlého k zlému, Ninivčania po vypočutí týchto slov záležitosť neignorovali a ani nekládli odpor. Namiesto toho Bohu uverili a vyhlásili pôst. Čo v tomto prípade znamená slovo uverili? Odkazuje na vieru a podriadenosť. Ak na vysvetlenie tohto slova použijeme samotné správanie Ninivčanov, znamená to, že verili, že Boh môže a chce urobiť, čo povedal, a že boli ochotní činiť pokánie. Cítil ninivský ľud zoči-voči hroziacej katastrofe strach? Strach do sŕdc mu vložila práve jeho viera. Čím teda môžeme dokázať vieru a strach ninivského ľudu? Je to tak, ako hovorí Biblia: „… vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších.“ To znamená, že Ninivčania skutočne uverili a že z tejto viery vzišiel strach, ktorý ich potom viedol k pôstu a oblečeniu si vrecoviny. Takto ukázali, že začínajú činiť pokánie. Ninivčania v ostrom protiklade k Sodomčanom nielenže neodporovali Bohu, ale svojím správaním a svojimi činmi jasne prejavili pokánie. Robili to, samozrejme, všetci obyvatelia mesta Ninive, nielen obyčajní ľudia – výnimkou nebol ani kráľ.

Pokánie ninivského kráľa si vyslúži pochvalu od Boha Jahveho

Keď to počul ninivský kráľ, vstal z trónu, vyzliekol si plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola. Potom vyhlásil, že nik v meste nesmie nič ochutnať a že ovce, voly ani iné hospodárske zvieratá sa nesmú pásť ani piť vodu. Ľudia aj dobytok sa mali navliecť do vrecoviny a ľudia mali úpenlivo prosiť Boha. Kráľ tiež vyhlásil, aby sa každý z nich odvrátil od svojej zlej cesty a zriekol sa násilia vo svojich rukách. Ninivský kráľ mal, súdiac podľa týchto konaní, v srdci pravé pokánie. Tieto jeho činy – vstanie z trónu, vyzlečenie si kráľovského plášťa, oblečenie si vrecoviny a sadnutie si do popola – ľuďom oznamujú, že ninivský kráľ odložil bokom svoje kráľovské postavenie a zaodel sa do vrecoviny spolu s obyčajnými ľuďmi. To znamená, že keď si ninivský kráľ vypočul oznámenie od Boha Jahveho, nezaujal svoj kráľovský post, aby pokračoval vo svojej zlej ceste alebo mal naďalej vo svojich rukách násilie. Naopak, odložil bokom svoju autoritu a činil pokánie pred Bohom Jahvem. V tejto chvíli ninivský kráľ nečinil pokánie ako kráľ; prišiel pred Boha, aby sa kajal a vyznal svoje hriechy ako obyčajný Boží poddaný. Okrem toho prikázal aj celému mestu, aby činilo pokánie a vyznalo svoje hriechy pred Bohom Jahvem rovnakým spôsobom ako on. Okrem toho mal aj konkrétny plán, ako to urobiť, ako sa píše v Písme: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. … a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách.“ Ninivský kráľ ako vládca mesta mal najvyššie postavenie a moc a mohol robiť, čo chcel. Keď čelil oznámeniu Boha Jahveho, mohol túto záležitosť ignorovať alebo mohol jednoducho činiť pokánie a vyznať svoje hriechy sám. To, či sa obyvatelia mesta rozhodli pre pokánie, mohol úplne ignorovať. Ninivský kráľ to však vôbec neurobil. Nielenže vstal zo svojho trónu, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola, činil pokánie a vyznal svoje hriechy pred Bohom Jahvem, ale nariadil to isté aj všetkým ľuďom a dobytku v meste. Dokonca prikázal ľuďom, aby „mocne volali k Bohu“. Týmito činmi ninivský kráľ skutočne dosiahol to, čo by mal vládca dosiahnuť. Jeho činy ťažko dosiahol ktorýkoľvek kráľ v dejinách ľudstva. Toto skutočne žiaden iný kráľ nedosiahol. Tieto činy by sme mohli označiť za bezprecedentné v ľudských dejinách a sú hodné toho, aby si ich ľudstvo pripomínalo a aby ich napodobňovalo. Každý kráľ už od úsvitu ľudstva viedol svojich poddaných k odporu a vzdoru voči Bohu. Nikto nikdy neviedol svojich poddaných k tomu, aby úpenlivo prosili Boha, aby hľadali vykúpenie za svoju zlobu, aby prijali odpustenie od Boha Jahveho a vyhli sa hroziacemu trestu. Ninivský kráľ však dokázal viesť svojich poddaných k tomu, aby sa obrátili k Bohu, zanechali svoje zlé cesty a vzdali sa násilia vo svojich rukách. Okrem toho dokázal odložiť bokom aj svoj trón a Boh Jahve výmenou za to zmenil názor a pocítil ľútosť, vzal svoj hnev späť a nechal obyvateľov mesta žiť, čím ich uchránil pred zničením. Konanie tohto kráľa možno nazvať nevídaným zázrakom v dejinách ľudstva či dokonca vzorovým príkladom skazeného ľudstva, ktoré činí pokánie a vyznáva svoje hriechy pred Bohom.

Boh vidí hlboko v srdciach Ninivčanov úprimné pokánie

Po vypočutí si Božieho oznámenia vykonal ninivský kráľ a jeho poddaní niekoľko činov. Aká bola povaha týchto činov a ich správania? Inak povedané, aká bola podstata ich správania vo svojej celistvosti? Prečo vykonali to, čo vykonali? V Božích očiach činili úprimné pokánie, a to nielen preto, lebo sa úpenlivo modlili k Bohu a vyznali pred Ním svoje hriechy, ale aj preto, lebo zanechali svoje zlé správanie. Konali takto preto, lebo po vypočutí si Božích slov boli nesmierne vyľakaní a verili, že Boh urobí, čo povedal. Pôstom, nosením vrecoviny a sedením v popole chceli vyjadriť svoju ochotu pozmeniť svoje správanie a odvrátiť sa od zloby, pričom sa modlili k Bohu Jahvemu, aby zadržal svoj hnev, a úpenlivo Ho prosili, aby vzal svoje rozhodnutie späť a odvrátil bezprostrednú katastrofu. Ak preskúmame celé ich správanie, zistíme, že už pochopili, že ich predchádzajúce zlé činy sa Bohu Jahvemu protivili, a zistíme aj to, že pochopili dôvod, prečo ich chcel čoskoro zničiť. Preto chceli všetci činiť úplné pokánie, odvrátiť sa od svojich zlých ciest a zanechať násilie vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa dozvedeli o oznámení Boha Jahveho, každý jeden z nich pocítil v srdci strach; prestali sa správať zle a už nepáchali tie činy, ktoré sa Bohu Jahvemu tak protivili. Okrem toho úpenlivo prosili Boha Jahveho, aby im odpustil ich predošlé hriechy a aby sa k nim nesprával podľa ich minulých činov. Boli ochotní navždy zanechať zlé konanie a riadiť sa pokynmi Boha Jahveho, len aby Ho už nikdy nerozzúrili. Ich pokánie bolo úprimné a dôkladné. Vychádzalo z hĺbky ich sŕdc a bolo nefalšované a neoblomné.

Keď sa všetci Ninivčania, od kráľa až po obyčajných ľudí, dozvedeli, že sa na nich Boh Jahve hnevá, Boh mohol jasne a zreteľne vidieť každý ich ďalší čin a ich správanie v celej jeho celistvosti, ako aj každé ich rozhodnutie a voľbu. Božie srdce sa menilo podľa ich správania. Aké bolo Božie rozpoloženie v danom momente? Túto otázku ti môže zodpovedať Biblia. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a oľutoval zlo, ktoré im chcel údajne učiniť, a neurobil to.“ (Jon 3, 10) Hoci Boh zmenil svoj názor, na Jeho rozpoložení nebolo nič komplikované. Jednoducho sa po prejavení svojho hnevu upokojil a potom usúdil, že na mesto Ninive nezošle katastrofu. Božie rozhodnutie ušetriť Ninivčanov od katastrofy bolo také rýchle preto, lebo Boh pozoroval srdce každého človeka v Ninive. Videl, čo prechovávajú hlboko vo svojich srdciach: úprimné pokánie a vyznanie svojich hriechov, úprimnú vieru v Neho, hlboké pochopenie toho, ako ich zlé činy rozzúrili Jeho povahu, a z toho vyplývajúci strach z hroziaceho trestu Boha Jahveho. Boh Jahve zároveň vypočul aj ich modlitby, ktoré vychádzali z hĺbky ich sŕdc a úpenlivo Ho prosili, aby sa na nich prestal hnevať a aby ich nepostihla táto katastrofa. Zatiaľ čo Boh sledoval všetky tieto skutočnosti, Jeho hnev sa postupne rozplýval. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa predtým hneval, Jeho srdca sa dotklo, keď videl úprimné pokánie v hĺbke sŕdc týchto ľudí, a tak na nich nedokázal zniesť katastrofu a prestal sa na nich hnevať. Namiesto toho im naďalej prejavoval svoje milosrdenstvo a toleranciu, ďalej ich viedol a staral sa o nich.

Ak je tvoja viera v Boha pravdivá, často sa ti dostane Jeho opatery

Boh pri zmene svojich úmyslov voči Ninivčanom vôbec nezaváhal a nebolo na tom nič nejednoznačné ani nejasné. Nastala skôr premena z čistého hnevu na čistú toleranciu. To je pravé zjavenie Božej podstaty. Boh nie je vo svojom konaní nikdy nerozhodný ani váhavý; všetky princípy a zámery za Jeho konaním sú jasné a priehľadné, čisté a bezchybné, pričom nezahŕňajú žiadne triky ani intrigy. Inak povedané, Božia podstata neobsahuje žiadnu temnotu ani podlosť. Boh sa nahneval na Ninivčanov, pretože ich zlé skutky sa dostali pred Jeho zrak; v tom čase Jeho hnev vychádzal z Jeho podstaty. Keď sa však Boží hnev rozplynul a Boh opäť prejavil Ninivčanom svoju toleranciu, všetko, čo zjavil, bolo stále Jeho vlastnou podstatou. Celú túto premenu spôsobila zmena postoja človeka k Bohu. Jeho neurážlivá povaha, Jeho tolerantná podstata ani láskavá a milosrdná podstata sa počas celého tohto obdobia nezmenili. Keď ľudia páchajú zlé činy a urážajú Boha, zošle na nich svoj hnev. Keď budú ľudia skutočne činiť pokánie, Boh zmení názor a Jeho hnev utíchne. Keď budú naďalej tvrdohlavo odporovať Bohu, Jeho hnev neustane a postupne ich bude dusiť, až kým ich nezničí. Taká je podstata Božej povahy. Bez ohľadu na to, čo Boh vyjadruje a zjavuje zo svojej povahy – či už je to Jeho hnev, alebo Jeho milosrdenstvo a láskavosť –, závisí to od správania a konania ľudí, ako aj od ich postoja k Bohu v hĺbke ich srdca. Ak Boh ustavične vystavuje jedného človeka svojmu hnevu, srdce tohto človeka Mu nepochybne odporuje. Keďže tento človek nikdy skutočne nečinil pokánie, nesklonil sa pred Bohom a naozaj v Neho neveril, nikdy nezískal Božie milosrdenstvo a toleranciu. Ak niekto často prijíma Božiu starostlivosť, milosrdenstvo a toleranciu, bezpochyby vo svojom srdci prechováva pravú vieru v Boha a jeho srdce Mu neodporuje. Tento človek často činí pred Bohom ozajstné pokánie. Preto, aj keď na tohto človeka často zostupuje Božie disciplinovanie, Jeho hnev naňho nezostúpi.

Tento krátky opis umožňuje ľuďom vidieť Božie srdce, reálnosť Božej podstaty aj to, že Boží hnev a zmena Božích úmyslov majú určitú príčinu. Napriek ostrému kontrastu, ktorý Boh prejavil, keď sa hneval a keď zmenil svoj názor, čo ľudí núti veriť, že medzi týmito dvoma aspektmi Božej podstaty – Jeho hnevom a toleranciou – existuje veľký rozpor alebo kontrast, Boží postoj k pokániu Ninivčanov opäť raz umožňuje ľuďom vidieť inú stránku pravej Božej povahy. Zmena Božieho názoru skutočne umožňuje ľudstvu opäť vidieť reálnosť Božieho milosrdenstva a láskavej dobroty a pravé zjavenie Božej podstaty. Stačí, že ľudstvo uzná, že Božie milosrdenstvo a láskavosť nie sú mýty ani výmysly. Je to preto, lebo Boží pocit v tej chvíli bol skutočný a zmena Božieho názoru bola skutočná – Boh v podstate opäť udelil ľudstvu svoje milosrdenstvo a toleranciu.

Skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov im vyslúži Božie milosrdenstvo a zmení ich vlastné výsledky

Bol nejaký rozpor medzi zmenou Božieho názoru a Jeho hnevom? Samozrejme, že nie! Je to preto, lebo Božia tolerancia v tom danom čase mala svoj dôvod. Aký dôvod to mohol byť? Je to ten, ktorý je uvedený v Biblii: „Každý človek sa odvrátil od svojej zlej cesty“ a „zanechal násilie vo svojich rukách“.

Táto „zlá cesta“ sa nevzťahuje na niekoľko zlých činov, ale na zdroj zla, z ktorého pramení ľudské správanie. Keď sa človek „odvráti od svojej zlej cesty“, znamená to, že sa už nikdy nedopustí týchto činov. Inak povedané, už nikdy sa nebude takto zle správať; metóda, zdroj, cieľ, zámer a princíp jeho konania sa zmenili; už nikdy tieto metódy a princípy nepoužije, aby svojmu srdcu priniesol radosť a šťastie. Výraz „zriecť sa“ v slovnom spojení „zriecť sa násilia vo svojich rukách“ znamená odložiť alebo zavrhnúť, úplne sa rozlúčiť s minulosťou a už sa nikdy nevrátiť. Keď sa Ninivčania zriekli násilia vo svojich rukách, dokazovalo a predstavovalo to ich skutočné pokánie. Boh sleduje vonkajšie prejavy ľudí, ako aj ich srdcia. Keď Boh spozoroval skutočné pokánie v srdciach Ninivčanov aj to, že sa odvrátili od svojich zlých ciest a zriekli sa násilia vo svojich rukách, zmenil názor. To znamená, že správanie a počínanie si týchto ľudí a rôzne spôsoby ich konania, ako aj ich skutočné vyznanie a pokánie z hriechov v ich srdciach spôsobili, že Boh zmenil svoj názor a svoje úmysly, vzal späť svoje rozhodnutie a nepotrestal ich ani nezničil. Ninivčania tak pre seba získali iný výsledok. Vykúpili svoje životy a zároveň si vyslúžili Božie milosrdenstvo a toleranciu. V tomto momente sa Boh tiež prestal hnevať.

Božie milosrdenstvo a tolerancia nie sú výnimočné – pravé ľudské pokánie výnimočné je

Bez ohľadu na to, ako sa Boh na Ninivčanov hneval, hneď ako vyhlásili pôst, obliekli si vrecovinu a sadli si do popola, obmäkčilo to Jeho srdce a začal meniť svoj názor. Keď im oznámil, že zničí ich mesto – len chvíľu pred ich vyznaním a pokáním za hriechy –, stále sa na nich hneval. Keď vykonali činy pokánia, Boží hnev na Ninivčanov sa postupne zmenil na milosrdenstvo a toleranciu voči nim. Na súbežnom zjavení týchto dvoch aspektov Božej povahy v tej istej udalosti nie je nič protirečivé. Ako by sme teda mali chápať a poňať tento nedostatok protirečenia? Boh postupne vyjadril a zjavil každú z týchto dvoch protikladných podstát, predtým aj potom ako Ninivčania činili pokánie, čo im umožnilo vidieť reálnosť a neuraziteľnosť Božej podstaty. Boh použil svoj postoj, aby ľuďom povedal nasledovné: niežeby Boh netoleroval ľudí alebo im nechcel preukázať milosrdenstvo; skôr ide o to, že len zriedka činia pred Bohom skutočné pokánie a len zriedka sa skutočne odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách. Inak povedané, keď sa Boh na človeka hnevá, dúfa, že človek bude schopný činiť skutočné pokánie – v skutočnosti dúfa, že uvidí pravé pokánie človeka. V takom prípade bude naďalej hojne udeľovať človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu. To znamená, že zlé správanie človeka vzbudzuje Boží hnev, zatiaľ čo Božie milosrdenstvo a tolerancia sa udeľujú tým, čo počúvajú Boha a činia pred Ním skutočné pokánie, tým, čo sa dokážu odvrátiť od svojich zlých ciest a zrieknuť sa násilia vo svojich rukách. Boží postoj sa veľmi jasne prejavil v Jeho správaní sa k Ninivčanom: Božie milosrdenstvo a toleranciu nie je vôbec ťažké získať a to, čo Boh vyžaduje, je pravé ľudské pokánie. Pokiaľ sa ľudia odvrátia od svojich zlých ciest a zrieknu sa násilia vo svojich rukách, Boh zmení svoj názor aj postoj k nim.

Stvoriteľova spravodlivá povaha je skutočná a živá

Keď Boh zmenil svoj názor na Ninivčanov, boli Jeho milosrdenstvo a tolerancia falošnou zástierkou? Samozrejme, že nie! Čo teda ukázal prechod medzi týmito dvoma aspektmi Božej povahy počas Božieho riešenia tejto jednej situácie? Božia povaha predstavuje úplný celok – nie je vôbec rozdelená. Bez ohľadu na to, či Boh prejavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu voči ľuďom, všetko sú to prejavy Jeho spravodlivej povahy. Božia povaha je živá a jasne viditeľná a Boh mení svoje myšlienky a postoje podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Zmena Jeho postoja voči Ninivčanom informuje ľudstvo o tom, že má svoje vlastné myšlienky a predstavy; nie je to robot ani hlinená figúrka, ale sám živý Boh. Mohol sa na Ninivčanov hnevať, no vďaka ich postojom im tiež mohol odpustiť ich minulosť. Mohol sa rozhodnúť, že na nich zošle nešťastie, no vďaka ich pokániu tiež mohol zmeniť svoje rozhodnutie. Ľudia radi prísne uplatňujú pravidlá a pomocou nich ohraničujú a definujú Boha. Radi tiež používajú vzorce a skúšajú tak pochopiť Božiu povahu. Pokiaľ teda ide o oblasť ľudského myslenia, Boh nemyslí a nemá ani žiadne zásadné predstavy. V skutočnosti sú však Božie myšlienky v stave neustálej premeny v závislosti od zmien vo veciach a v prostredí. Kým sa tieto myšlienky menia, odkrývajú sa rôzne aspekty Božej podstaty. Počas tohto procesu premeny, presne vtedy, keď Boh mení svoj názor, ukazuje ľudstvu pravú existenciu svojho života a to, že Jeho spravodlivá povaha je plná dynamickej vitality. Boh zároveň používa svoje vlastné pravé zjavenia, aby ľudstvu dokázal pravdivosť existencie svojho hnevu a milosrdenstva, svojej láskavej dobroty a tolerancie. Jeho podstata sa zjaví kedykoľvek a kdekoľvek podľa toho, ako sa veci vyvíjajú. Má v sebe leví hnev a materinské milosrdenstvo a toleranciu. Jeho spravodlivá povaha nedovoľuje, aby ju niekto spochybňoval, narúšal, menil či prekrúcal. Medzi všetkými záležitosťami a vecami sa Božia spravodlivá povaha – teda Boží hnev a Božie milosrdenstvo – môže zjaviť kedykoľvek a kdekoľvek. Týmto aspektom dáva životný prejav v každom kúte stvorenia a uskutočňuje ich s vitalitou v každom plynúcom okamihu. Božia spravodlivá povaha nie je obmedzená časom ani priestorom. Inak povedané, neprejavuje ani nezjavuje sa mechanicky na základe časových či priestorových obmedzení, ale s dokonalou ľahkosťou vždy a všade. Keď vidíš, že Boh zmenil názor, prestal prejavovať svoj hnev a rozmyslel si zničenie mesta Ninive, môžeš povedať, že Boh je len milosrdný a láskavý? Môžeš povedať, že Boží hnev pozostáva z prázdnych slov? Keď sa Boh prudko hnevá a odvoláva svoje milosrdenstvo, môžeš povedať, že necíti voči ľudstvu pravú lásku? Tento prudký hnev prejavuje Boh ako odpoveď na zlé ľudské skutky; Jeho hnev nie je chybný. Božie srdce je dojaté v reakcii na ľudské pokánie a práve toto pokánie mení Jeho názor. Keď sa cíti dojatý, keď mení názor a keď prejavuje voči človeku svoje milosrdenstvo a toleranciu, všetko je úplne bezchybné, čisté, nepoškvrnené a nesfalšované. Božia tolerancia je presne týmto: toleranciou, rovnako ako Jeho milosrdenstvo nie je ničím iným než milosrdenstvom. Jeho povaha zjavuje hnev alebo milosrdenstvo a toleranciu v súlade s pokáním človeka a odchýlkami v jeho správaní. Bez ohľadu na to, čo zjaví a prejaví, všetko je čisté a priame; podstata toho je odlišná od podstaty akejkoľvek stvorenej bytosti. Keď Boh prejavuje princípy, ktoré sú základom Jeho činov, sú bez akýchkoľvek chýb či kazov, rovnako ako Jeho myšlienky, nápady a každé Jeho rozhodnutie a každý Jeho čin. Keďže sa Boh takto rozhodol a takto konal, dokončil svoje počiny. Výsledky Jeho počinov sú správne a bezchybné práve preto, že ich zdroj je bezchybný a nepoškvrnený. Boží hnev je bezchybný. Podobne aj Božie milosrdenstvo a tolerancia – ktoré žiadne stvorené bytosti nevlastnia – sú sväté a bezchybné a znesú hĺbavé úvahy a skúsenosti.

Teraz, keď ste porozumeli príbehu o meste Ninive, chápete už druhú stránku podstaty spravodlivej Božej povahy? Vidíte druhú stránku jedinečnej spravodlivej Božej povahy? Má niekto z ľudí takýto druh povahy? Prejavuje niekto takýto druh hnevu, Boží hnev? Disponuje niekto takým milosrdenstvom a toleranciou ako Boh? Kto zo stvorených bytostí dokáže rozpútať taký veľký hnev a rozhodnúť sa zničiť ľudstvo či zoslať naň katastrofu? A kto je spôsobilý udeliť človeku milosrdenstvo, toleranciu a odpustenie, a tak zmeniť svoje predošlé rozhodnutie zničiť človeka? Stvoriteľ vyjadruje svoju spravodlivú povahu prostredníctvom svojich vlastných jedinečných metód a princípov a nepodlieha kontrole ani obmedzeniam stanoveným ľuďmi, udalosťami alebo vecami. Vďaka Jeho jedinečnej povahe nedokáže nik zmeniť Jeho myšlienky či nápady ani Ho nik nedokáže presvedčiť a zmeniť žiadne z Jeho rozhodnutí. Všetko správanie a všetky myšlienky jestvujúce vo všetkých stvorených bytostiach existujú pod dozorom Jeho spravodlivej povahy. Nik nemôže ovplyvniť, či prejaví hnev alebo milosrdenstvo; o tom môže rozhodnúť iba Stvoriteľova podstata – alebo inak povedané, spravodlivá Stvoriteľova povaha. Taká je jedinečná prirodzenosť spravodlivej Stvoriteľovej povahy!

Dokážete prostredníctvom analýzy a pochopenia premeny Božieho postoja k Ninivčanom použiť slovo jedinečný na opísanie milosrdenstva v spravodlivej Božej povahe? Predtým sme povedali, že Boží hnev je jedným z aspektov podstaty Jeho jedinečnej spravodlivej povahy. Teraz ako Jeho spravodlivú povahu definujem dva aspekty – Boží hnev a Božie milosrdenstvo. Spravodlivá Božia povaha je svätá; neznesie urážky ani spochybňovanie; je to niečo, čo nemá žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí. Je jedinečná a zároveň výlučne Božia. To znamená, že Boží hnev je svätý a neuraziteľný. Rovnako aj druhý aspekt spravodlivej Božej povahy – Božie milosrdenstvo – je svätý a nedá sa uraziť. Žiadna zo stvorených ani nestvorených bytostí nemôže nahradiť ani zastupovať Boha v Jeho konaní. Nik Ho nemohol nahradiť alebo zastúpiť ani pri zničení Sodomy či záchrane mesta Ninive. To je pravý výraz jedinečnej spravodlivej Božej povahy.

Úprimné city Stvoriteľa voči ľudstvu

Ľudia často tvrdia, že spoznať Boha nie je ľahké. Ja však hovorím, že spoznať Ho nie je vôbec ťažké, pretože často dáva najavo svoje skutky tak, aby ich človek videl. Nikdy neprestáva viesť s ľudstvom dialóg, nikdy sa pred ním nezatajuje ani neskrýva. Všetky Jeho myšlienky, predstavy, slová a skutky sú ľudstvu zjavené. Pokiaľ chce teda človek spoznať Boha, môže Ho pochopiť a oboznámiť sa s Ním všetkými možnými spôsobmi a metódami. Človek sa slepo domnieva, že sa mu Boh úmyselne vyhýba, že sa pred ľudstvom zámerne skryl, že nemá v úmysle umožniť človeku, aby Ho pochopil a spoznal – a to preto, lebo nevie, kto je Boh, ani Ho nechce pochopiť. Človek sa dokonca ani nezaujíma o Stvoriteľove myšlienky, slová či skutky… Pravdupovediac, ak človek skrátka využije svoj voľný čas na to, aby sa zameral na Stvoriteľove slová alebo skutky a pochopil ich, a ak venuje čo i len trochu pozornosti Stvoriteľovým myšlienkam a hlasu Jeho srdca, nebude preňho ťažké pochopiť, že Stvoriteľove myšlienky, slová a skutky sú viditeľné a jasné. Rovnako nebude príliš zložité uvedomiť si, že Stvoriteľ je medzi ľuďmi neustále, že sa s človekom a celým stvorením ustavične zhovára a každý deň koná nové skutky. Jeho podstata a povaha sa prejavujú v dialógu s človekom; Jeho myšlienky a predstavy sa úplne odkrývajú v Jeho skutkoch; ľudstvo neustále sprevádza a pozoruje. Svojimi tichými slovami sa nehlučne prihovára ľudstvu a celému stvoreniu: „Som na nebesiach a tiež medzi svojím stvorením. Dávam pozor; vyčkávam; som po tvojom boku…“ Jeho ruky sú teplé a silné; Jeho kroky sú ľahké; Jeho hlas je mäkký a podmanivý; Jeho podoba plynie a mení sa, objímajúc celé ľudstvo; Jeho tvár je nádherná a nežná. Nikdy neodišiel, nikdy nezmizol. Vo dne i v noci je stálym spoločníkom ľudstva, ktoré nikdy neopustí. Jeho oddaná starostlivosť a výnimočná náklonnosť voči ľudstvu, ako aj Jeho skutočný záujem o človeka a láska k nemu sa postupne odhaľovali, keď zachraňoval mesto Ninive. Stvoriteľovu nehu k ľudstvu, ktoré sám stvoril, naplno zjavil najmä rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom. Prostredníctvom týchto slov môžeš hlboko pochopiť úprimné Božie city voči ľudstvu…

Nasledujúci úryvok je zaznamenaný v Knihe proroka Jonáša 4, 10-11: „Vtedy riekol Jahve: ‚Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A nemal by som sa zmilovať nad Ninive, týmto veľkým mestom, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?‘“ Toto sú skutočné slová Boha Jahveho, pochádzajúce z rozhovoru medzi Bohom a Jonášom. Hoci je tento rozhovor krátky, prekypuje Stvoriteľovou starostlivosťou o ľudstvo a Jeho neochotou vzdať sa ho. Tieto slová vyjadrujú skutočný postoj a city, ktoré Boh prechováva voči svojim stvoreným bytostiam vo svojom srdci. Boh prostredníctvom týchto slov, ktoré sú jasné a presné a človek také počuje iba zriedka, vyjadruje svoje skutočné úmysly s ľudstvom. Tento rozhovor vyjadruje postoj, aký Boh zaujal voči Ninivčanom – čo je to však za postoj? Je to postoj, ktorý zastával voči Ninivčanom pred ich pokáním aj po ňom, a postoj, ktorý zaujíma voči ľudstvu. V týchto slovách sú zahrnuté Jeho myšlienky a povaha.

Aké Božie myšlienky sú zjavené v týchto slovách? Ak budete pri čítaní venovať pozornosť detailom, ľahko si všimnete, že používa slovo „zmilovanie“; použitie tohto slova ukazuje skutočný Boží postoj voči ľudstvu.

Na úrovni doslovného významu môžu ľudia slovo „zmilovanie“ interpretovať rôznymi spôsobmi: po prvé, znamená „milovať a chrániť, cítiť voči niečomu nehu“; po druhé, „mať niečo nesmierne rád“; a napokon, „nechcieť a nedokázať niečomu ublížiť“. Toto slovo jednoducho značí nežnú náklonnosť a lásku, ako aj neochotu vzdať sa niekoho alebo niečoho; poukazuje na Božie milosrdenstvo a toleranciu voči človeku. Hoci Boh použil toto slovo, ktoré ľudia bežne vyslovujú, keď ho vyslovil On, hlas Jeho srdca a Jeho postoj k ľudstvu boli úplne obnažené.

Aj keď mesto Ninive bolo plné rovnako skazených, podlých a násilných ľudí ako Sodoma, vďaka ich pokániu zmenil Boh názor a rozhodol sa nezničiť ich. Keďže spôsob, akým zaobchádzali s Božími slovami a pokynmi, svedčil o postoji, ktorý bol v ostrom rozpore s postojom Sodomčanov, a keďže sa úprimne podriadili Bohu, úprimne ľutovali svoje hriechy a správali sa pravdivo a srdečne vo všetkých ohľadoch, Boh sa nad nimi opäť z celého srdca zľutoval a udelil im zmilovanie. To, čo Boh udeľuje ľudstvu, a Jeho súcit s ľudstvom nemôže nik napodobniť a nie je možné ani to, aby niekto vlastnil Božie milosrdenstvo, Jeho toleranciu alebo úprimné city voči ľudstvu. Nájde sa niekto, koho považuješ za veľkého muža či veľkú ženu, alebo dokonca nadčloveka, kto by z vysokého miesta, z pozície veľkého muža či veľkej ženy, alebo z najvyššieho miesta, toto oznámil ľudstvu alebo stvoreným bytostiam? Kto z ľudí môže poznať stav ľudského života ako svoju dlaň? Kto môže niesť bremeno a zodpovednosť za existenciu ľudstva? Kto je oprávnený vyhlásiť zničenie mesta? A kto je oprávnený odpustiť mestu? Kto môže povedať, že sa zmiluje nad vlastným stvorením? Iba Stvoriteľ! Jedine Stvoriteľ je nežný voči tomuto ľudstvu. Jedine Stvoriteľ mu prejavuje súcit a náklonnosť. Jedine Stvoriteľ voči nemu prechováva skutočnú, nezlomnú náklonnosť. Rovnako iba Stvoriteľ mu môže udeliť milosrdenstvo a iba On sa môže zmilovať nad všetkými svojimi stvorenými bytosťami. Jeho srdce je strhávané s každým jedným ľudským činom: ľudská podlosť a skazenosť Ho hnevajú, deptajú a zarmucujú; nad ľudským pokáním a vierou sa teší, raduje, odpúšťa a jasá; každá Jeho myšlienka a predstava existuje pre ľudstvo a točí sa okolo neho; to, čím je a čo má, sa prejavuje úplne v ľudskom záujme; všetky Jeho emócie sú prepletené s ľudskou existenciou. V ľudskom záujme cestuje a náhli sa; v tichosti odovzdáva každý kúsok svojho života; každú minútu a sekundu svojho života daruje… Nikdy nevedel, ako si ctiť vlastný život, a predsa sa vždy zmiloval nad ľudstvom, ktoré sám stvoril… Tomuto ľudstvu dáva všetko, čo má… Svoje milosrdenstvo a toleranciu udeľuje bezpodmienečne a nič za to neočakáva. Robí to len preto, aby ľudstvo mohlo naďalej žiť pred Jeho zrakom a prijímať Jeho starostlivosť o život. Robí to len preto, aby sa Mu ľudstvo jedného dňa mohlo poddať a uznať, že On je Ten, kto vyživuje existenciu človeka a dáva život celému stvoreniu.

Stvoriteľ vyjadruje svoje pravé city voči ľudstvu

Tento rozhovor medzi Bohom Jahvem a Jonášom je bezpochyby vyjadrením pravých citov Stvoriteľa voči ľudstvu. Na jednej strane informuje ľudí o Stvoriteľovom chápaní celého stvorenia pod Jeho zvrchovanosťou; ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nerozlišujú medzi pravou a ľavou rukou, a tiež mnoho dobytka?“ Inak povedané, Božie chápanie mesta Ninive nebolo ani náhodou povrchné. Nielenže poznal počet živých stvorení v meste (vrátane ľudí a dobytka), ale vedel aj to, koľko ľudí nerozlišuje medzi pravou a ľavou rukou, teda koľko je tam detí a mladistvých. To je konkrétny dôkaz všeobecného Božieho chápania ľudstva. Na druhej strane tento rozhovor informuje ľudí o Stvoriteľovom postoji voči ľudstvu, teda o váhe ľudstva v Stvoriteľovom srdci. Je to presne tak, ako povedal Boh Jahve: „Zmiloval si sa nad ricínovníkom, pre ktorý si sa nenamáhal a nedal si mu rásť, ktorý vyrástol za noc a zahynul za noc. A Mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta…?“ To sú vyčítavé slová, ktoré Boh Jahve adresuje Jonášovi, no všetky sú pravdivé.

Aj keď dostal Jonáš za úlohu zvestovať Ninivčanom slová Boha Jahveho, nerozumel Božím úmyslom ani obavám a očakávaniam voči obyvateľom mesta. Týmto pokarhaním mu chcel Boh povedať, že ľudstvo je produktom Božích rúk a že na každého jedného človeka vynaložil obrovské úsilie, že každý nesie na svojich pleciach Božie očakávania a teší sa z vyživenia Božím životom; Boh za každého človeka zaplatil cenu v podobe obrovského úsilia. Toto pokarhanie tiež Jonášovi napovedalo, že Boh sa zmiloval nad ľudstvom, ktoré je dielom Jeho vlastných rúk, rovnako ako sa sám Jonáš zľutoval nad ricínovníkom. Boh by v žiadnom prípade len tak ľahko alebo v poslednej chvíli neopustil ľudstvo aj preto, že v meste bolo veľa detí a nevinného dobytka. Pri zaobchádzaní s týmito mladými a nevedomými stvorenými ľuďmi neschopnými rozoznať pravú ruku od ľavej bolo ešte menej predstaviteľné, že by Boh ukončil ich životy a určil ich výsledky takýmto unáhleným spôsobom. Boh dúfal, že ich uvidí vyrásť; dúfal, že nebudú kráčať po tých istých cestách ako ich starší, že si nebudú musieť znova vypočuť varovanie Boha Jahveho a budú svedčiť o minulosti mesta Ninive. Ešte väčšmi však Boh dúfal, že uvidí Ninive po jeho pokání, že uvidí budúcnosť mesta po tom, čo učinilo pokánie, a čo je ešte dôležitejšie, že ho uvidí opäť žiť pod Božím milosrdenstvom. Preto boli v Božích očiach títo stvorení ľudia, ktoré nedokázali rozlíšiť pravú ruku od ľavej, budúcnosťou mesta Ninive. Mali na seba prevziať jeho minulosť hodnú opovrhnutia, rovnako ako aj dôležitú povinnosť svedčiť o minulosti mesta Ninive aj o jeho budúcnosti pod vedením Boha Jahveho. V tomto vyjadrení svojich pravých citov Boh Jahve predstavil Stvoriteľovo milosrdenstvo pre ľudstvo v celej jeho celistvosti. Ukázal ľudstvu, že „Stvoriteľovo milosrdenstvo“ nie je len prázdna fráza či prázdny prísľub; zahŕňa konkrétne princípy, metódy a ciele. Boh je pravý a skutočný, nepoužíva žiadne klamstvá ani prestrojenia a svoje milosrdenstvo neustále udeľuje ľudstvu rovnakým spôsobom v každom čase a každom veku. Stvoriteľov rozhovor s Jonášom je však dodnes jediným, výlučným slovným vyjadrením toho, prečo preukazuje ľudstvu milosrdenstvo, ako to robí, aký je k ľudstvu tolerantný a aké sú Jeho skutočné city voči ľudstvu. Výstižné slová Boha Jahveho počas tohto rozhovoru vyjadrujú Jeho myšlienky voči ľudstvu ako nedeliteľnému celku; sú pravdivým výrazom postoja Jeho srdca k ľudstvu a tiež konkrétnym dôkazom toho, že ľudstvu hojne udeľuje milosrdenstvo. Toto milosrdenstvo neudeľuje len starším generáciám, ale aj mladším členom ľudského spoločenstva, tak ako to bolo vždy, z generácie na generáciu. Aj keď Boží hnev často dolieha na určité ľudské zákutia a veky, Božie milosrdenstvo nikdy neustáva. Svojím milosrdenstvom riadi a vedie jednu generáciu stvorených ľudských bytostí za druhou a zásobuje a vyživuje jednu generáciu stvorených ľudských bytostí za druhou, pretože Jeho skutočné city voči ľudstvu sa nikdy nezmenia. Ako povedal Boh Jahve: „A Mne by nemalo byť ľúto…?“ Vždy ľutoval svoje vlastné stvorenie. To je milosrdenstvo Stvoriteľovej spravodlivej povahy – a zároveň úplná jedinečnosť Stvoriteľa!