Božia autorita (II) Tretia časť

Šiesty medzník: smrť

Po toľkom zhone, frustráciách a sklamaniach, po mnohých radostiach a strastiach, vzostupoch a pádoch, mnohých nezabudnuteľných rokoch, po pozorovaní striedania ročných období človek bez toho, aby si to všimol, prejde dôležitými životnými medzníkmi a v okamihu sa ocitne na sklonku života. Stopy času sa otláčajú na celom tele: človek už nedokáže stáť vzpriamene, jeho vlasy sa zmenia z tmavých na biele, kým oči, ktoré boli kedysi bystré a jasné, sa zmenia na matné a zastreté a hladká, pružná pokožka zvráskavie a vytvoria sa na nej škvrny. Sluch človeka zoslabne, zuby sa mu uvoľnia a vypadnú, jeho reakcie sa spomalia, pohyby ustrnú… V tomto okamihu sa človek definitívne rozlúči s vášnivými rokmi svojej mladosti a vstúpi do súmraku svojho života – staroby. Potom sa stretne so smrťou, posledným medzníkom v ľudskom živote.

1) Len Stvoriteľ má moc nad životom a smrťou človeka

Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ určil pevný súbor okolností pre narodenie človeka, je len samozrejmé, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, smrť neprichádza nečakane a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlým a súčasným životom človeka. Okolnosti narodenia aj smrti sú vopred určené Stvoriteľom. Je to osud človeka, jeho predurčenie. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, platí aj to, že jeho smrť prirodzene nastane za osobitných, špecifických okolností. To je dôvod rozdielnej dĺžky života ľudí a rôzneho spôsobu a času ich úmrtia. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí, iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a pominú sa pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí ukončia svoj život ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči pri svojich blízkych. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia pod vodou, iní sa stratia pri katastrofách. Niektorí zomierajú ráno, iní v noci. … Každý chce zažiť úžasné narodenie, skvelý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekročiť svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Človek môže do budúcnosti plánovať všeličo, ale nikto nemôže naplánovať, ako sa narodí, ani spôsob a čas svojho odchodu z tohto sveta. Hoci sa ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a vzdorovať jej, nevedno prečo, smrť sa predsa len potichu blíži. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že moc nad životom a smrťou nemá v rukách ľudstvo, ani žiadna prirodzená bytosť, ale Stvoriteľ, ktorého autorita je jedinečná. Život a smrť ľudstva nie sú výsledkom nejakého zákona prirodzeného sveta, ale dôsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.

2) Toho, kto nepozná zvrchovanosť Stvoriteľa, bude prenasledovať strach zo smrti

Keď človek vstúpi do staroby, výzva, pred ktorou stojí, nespočíva v zabezpečení rodiny alebo naplnení veľkých životných ambícií, ale v tom, ako sa rozlúčiť so svojím životom, ako sa vyrovnať s koncom svojho života a ako dať bodku na koniec vety svojho života. Hoci sa navonok zdá, že ľudia smrti nevenujú veľkú pozornosť, nikto sa nemôže vyhnúť skúmaniu tejto témy, pretože nikto nevie, či sa na druhej strane smrti nachádza iný svet. Svet, ktorý ľudia nemôžu vnímať ani cítiť, o ktorom nič nevedia. To spôsobuje, že ľudia sa boja postaviť sa smrti tvárou v tvár, boja sa jej čeliť tak, ako by mali, a namiesto toho robia všetko pre to, aby sa tejto téme vyhli. Preto to každého človeka napĺňa strachom zo smrti a pridáva tejto nevyhnutnej skutočnosti života závoj tajomstva, ktorý vrhá na srdce každého človeka trvalý tieň.

Keď človek cíti, že jeho telo chradne a že sa blíži smrť, pociťuje neurčitú hrôzu, nevýslovný strach. Strach zo smrti spôsobuje, že sa človek cíti stále osamelejší a bezmocnejší, a v tej chvíli sa sám seba pýta: Odkiaľ sa vzal človek? Kam smeruje? Takto človek zomiera, keď jeho život prebehne okolo neho? Je toto obdobie koncom ľudského života? Aký má napokon život zmysel? A akú má hodnotu? Je o sláve a bohatstve? O založení rodiny? … Bez ohľadu na to, či človek premýšľa o týchto konkrétnych otázkach a ako veľmi sa bojí smrti, v hĺbke srdca každého človeka je vždy túžba skúmať tajomstvá, pocit nepochopenia života a do toho sa mieša pocit sentimentality voči svetu a nechuť odísť. Azda nikto nedokáže jasne vyjadriť, čoho sa bojí, čo hľadá, prečo je precitlivený a čo sa zdráha opustiť…

Pre strach zo smrti majú ľudia veľa starostí a pre strach zo smrti majú i veľa toho, čoho sa nevedia vzdať. Keď už majú zomrieť, niektorí sa trápia kvôli tomu či onomu. Robia si starosti o svoje deti, blízkych a majetok, akoby tým, že si budú robiť starosti, mohli vymazať utrpenie a strach, ktoré smrť prináša, akoby udržiavaním akejsi blízkosti so živými mohli uniknúť bezmocnosti a osamelosti, ktoré smrť sprevádzajú. V hĺbke ľudského srdca sa skrýva neznámy strach, strach z rozlúčky s milovanými, z toho, že už nikdy neuvidia modrú oblohu, že už nikdy neuvidia materiálny svet. Osamelá duša, zvyknutá na spoločnosť svojich blízkych, nechce pustiť ich zovretie a odísť úplne sama do sveta, ktorý je cudzí a neznámy.

3) Človek, ktorý strávi život hľadaním slávy a bohatstva je tvárou v tvár smrti bezradný

Vďaka Stvoriteľovej zvrchovanosti a predurčeniu získava osamelá duša, ktorá začala z ničoho, rodičov a rodinu, šancu stať sa členom ľudského pokolenia, zažiť ľudský život a vidieť svet. Táto duša tiež získava možnosť zažiť Stvoriteľovu zvrchovanosť, spoznať podivuhodnosť Stvoriteľovho stvorenia, ba čo viac, spoznať Stvoriteľovu autoritu a podrobiť sa jej. Väčšina ľudí však túto vzácnu a pominuteľnú príležitosť nevyužíva. Človek vynakladá celoživotnú energiu na boj s osudom, trávi všetok čas v zhone, snaží sa uživiť rodinu a pendluje medzi bohatstvom a postavením. Ľudia si cenia rodinu, peniaze a slávu a považujú ich za najvzácnejšie veci v živote. Všetci sa sťažujú na svoj osud, ale stále odsúvajú do úzadia otázky, ktoré musia nevyhnutne preskúmať a pochopiť: prečo človek žije, ako má žiť, aká je hodnota a zmysel života. Celý život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa ľudia len ženú za slávou a bohatstvom, až kým ich mladosť neopustí a oni zošedivejú a zvráskavejú. Takto žijú, až kým nezistia, že sláva a bohatstvo nedokážu zastaviť nástup ich staroby a peniaze zasa nedokážu vyplniť prázdnotu srdca, že nikto sa nemôže oslobodiť od zákonov narodenia, starnutia, choroby a smrti a nikto nemôže uniknúť tomu, čo mu osud pripraví. Až keď sú nútení čeliť poslednému štádiu života, skutočne pochopia, že aj keď človek vlastní obrovské bohatstvo a rozsiahly majetok, aj keď je privilegovaný a vysoko postavený, stále nemôže uniknúť smrti a musí sa vrátiť do svojho pôvodného postavenia: osamelej duše, ktorá nemá nič. Keď majú ľudia rodičov, veria, že rodičia sú všetko. Keď majú majetok, myslia si, že peniaze sú ich oporou, že sú prostriedkom, vďaka ktorému žijú. Keď majú postavenie, pevne na ňom lipnú a riskovali by preň život. Až keď sa ľudia chystajú opustiť tento svet, uvedomia si, že veci, o ktoré sa celý život usilovali, sú len prchavé oblaky, z ktorých si nič nemôžu uchovať, vziať so sebou, a nič ich nemôže ochrániť pred smrťou a poskytnúť spoločnosť alebo útechu osamelej duši na jej ceste späť. Už vôbec nič z toho nemôže človeka zachrániť a umožniť mu prekonať smrť. Sláva a bohatstvo, ktoré človek získava v materiálnom svete, mu prinášajú dočasné uspokojenie, pominuteľné potešenie, falošný pocit pohodlia, ale zároveň spôsobujú, že sa stráca na svojej ceste. A tak ľudí, ktorí sa zmietajú v obrovskom mori ľudstva a túžia po mieri, pohodlí a pokoji v srdci, pohlcuje jedna vlna za druhou. Keď si ľudia ešte len musia ujasniť otázky, ktoré je najdôležitejšie pochopiť – odkiaľ pochádzajú, prečo žijú, kam smerujú a podobne –, nechajú sa zviesť slávou a bohatstvom, sú nimi oklamaní a ovládaní a nenávratne stratení. Čas letí, roky ubiehajú ako voda, a kým si to človek uvedomí, rozlúči sa s najlepšími rokmi svojho života. Na sklonku života postupne prichádza k poznaniu, že všetko na svete sa vzďaľuje, že si už nedokáže udržať veci, ktoré mu pôvodne patrili. Vtedy má naozaj pocit, že je ako plačúce nemluvňa, ktoré sotva prišlo na svet a nemá nič okrem svojho mena. V tomto momente je človek nútený zamyslieť sa nad tým, čo v živote urobil, akú cenu má byť nažive, čo to znamená a prečo prišiel na svet. A práve v tomto bode sa človek čoraz viac zaujíma o to, či naozaj existuje ďalší život, či naozaj existuje nebo a či naozaj existuje odplata… Čím viac sa človek blíži k smrti, tým viac chce pochopiť, o čom život naozaj je. Čím viac sa blíži k smrti, tým viac sa mu zdá, že jeho srdce je prázdne a tým viac sa cíti bezmocne, a tak sa strach zo smrti každým dňom zväčšuje. Existujú dva dôvody, prečo sa takéto pocity prejavujú u ľudí, keď sa blížia k smrti: po prvé, čoskoro prídu o slávu a bohatstvo, od ktorých závisel ich život, a opustia všetko, čo na svete vidia, a po druhé, čoskoro sa ocitnú úplne sami v neznámom svete, v tajomnej, neznámej ríši, kam sa boja vkročiť, kde nemajú žiadnych blízkych a žiadne prostriedky na živobytie. Z týchto dvoch dôvodov sa každý, kto sa stretáva so smrťou, cíti nepríjemne, prežíva paniku a pocit beznádeje, aký nikdy predtým nepoznal. Až keď sa niekto skutočne dostane do tohto bodu, uvedomí si, že keď človek vstúpi na túto zem, musí v prvom rade pochopiť, odkiaľ sa vzali ľudské bytosti, prečo ľudia žijú, kto určuje ľudský osud, zabezpečuje ľudskú existenciu a má nad ňou zvrchovanosť. Toto poznanie je skutočným prostriedkom, vďaka ktorému človek žije, podstatným základom ľudského prežitia – nie schopnosť naučiť sa, ako zabezpečiť svoju rodinu alebo ako dosiahnuť slávu a bohatstvo, vystúpiť z davu alebo ako žiť zámožnejšie, a už vôbec nie ako vynikať a úspešne konkurovať iným. Rozličné schopnosti prežitia, ktoré si ľudia celý život cibria, im síce môžu poskytnúť hojnosť materiálneho pohodlia, ale nikdy im neprinesú skutočný pokoj a útechu do srdca. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú svoj smer, majú problém ovládať sa a premárnia každú príležitosť spoznať zmysel života. Tieto schopnosti prežitia spôsobujú skrytú úzkosť z toho, ako správne čeliť smrti. Ľudské životy sa takto ničia. Stvoriteľ zaobchádza s každým spravodlivo, počas celého života dáva každému príležitosť zažiť a spoznať Jeho zvrchovanosť, ale človek začne vidieť svetlo až vtedy, keď sa blíži smrť, keď sa blíži jej prízrak – a vtedy je už neskoro!

Ľudia sa celý život naháňajú za peniazmi a slávou, chytajú sa týchto slamiek, mysliac si, že sú ich jedinou oporou, akoby vďaka nim mohli ďalej žiť, oslobodení od smrti. Ale až keď majú zomrieť, uvedomia si, ako sú im tieto veci vzdialené, akí sú slabí tvárou v tvár smrti, ako ľahko sa zlomia, akí sú osamelí a bezmocní a nemajú sa kam obrátiť. Uvedomujú si, že život sa nedá kúpiť za peniaze či slávu a že bez ohľadu na to, aký je človek bohatý a aké má vysoké postavenie, tvárou v tvár smrti sú všetci rovnako chudobní a bezvýznamní. Pochopia, že život si nemožno kúpiť za peniaze, sláva nemôže vymazať smrť a že ani peniaze ani sláva nemôžu predĺžiť život človeka ani o jedinú minútu či sekundu. Čím viac to ľudia cítia, tým viac túžia žiť ďalej; čím viac to ľudia cítia, tým viac sa desia blížiacej sa smrti. Až v tom momente si skutočne uvedomia, že ich život im nepatrí, nemôžu ho ovládať a že človek nemôže rozhodnúť o tom, či bude žiť alebo zomrie – že to všetko je mimo jeho kontroly.

4) Podrobiť sa Stvoriteľovej nadvláde a pokojne čeliť smrti

V okamihu, keď sa človek narodí, jedna osamelá duša začína svoju skúsenosť života na zemi, skúsenosť so Stvoriteľovou autoritou, ktorú pre ňu Stvoriteľ pripravil. Netreba dodávať, že pre človeka – dušu – je to vynikajúca príležitosť nadobudnúť poznanie o Stvoriteľovej zvrchovanosti, spoznať Jeho autoritu a osobne ju zažiť. Ľudia žijú svoj život v rámci zákonov osudu, ktoré im stanovil Stvoriteľ, a pre každého rozumného človeka so svedomím nie je ťažké sa počas desiatok rokov svojho života zmieriť so zvrchovanosťou Stvoriteľa a spoznať Jeho autoritu. Preto by malo byť pre každého človeka veľmi ľahké uznať na základe vlastných životných skúseností v priebehu niekoľkých dekád, že všetky ľudské osudy sú predurčené, a malo by byť ľahké pochopiť alebo zhodnotiť, čo znamená byť nažive. Keď si človek osvojí tieto životné lekcie, postupne pochopí, odkiaľ pochádza život, pochopí, čo srdce skutočne potrebuje, čo ho privedie na pravú cestu života a aké by malo byť poslanie a cieľ ľudského života. Človek postupne uzná, že ak neuctieva Stvoriteľa a nepodrobí sa Jeho nadvláde, potom, keď príde čas postaviť sa tvárou v tvár smrti – keď sa jeho duša bude musieť opäť stretnúť so Stvoriteľom –, jeho srdce bude naplnené bezbrehou hrôzou a nepokojom. Ak je človek na svete už niekoľko desaťročí, ale ešte nepochopil, odkiaľ pochádza ľudský život, ani neuznal, v koho ruke spočíva ľudský osud, potom sa nemožno čudovať, že nebude schopný pokojne čeliť smrti. Človek, ktorý počas desiatok rokov skúseností s ľudským životom získal poznanie o zvrchovanosti Stvoriteľa, je osoba, ktorá správne oceňuje zmysel a hodnotu života. Takýto človek má hlboké poznanie zmyslu života, skutočnú skúsenosť a pochopenie zvrchovanosti Stvoriteľa a okrem toho je schopný podriadiť sa Stvoriteľovej autorite. Taká osoba chápe zmysel Stvoriteľovho stvorenia ľudstva. Rozumie, že človek by mal ctiť Stvoriteľa, že všetko, čo človek vlastní, pochádza od Stvoriteľa a že sa k Nemu niekedy v blízkej budúcnosti navráti. Tento typ človeka rozumie, že Stvoriteľ pripravuje narodenie človeka a má zvrchovanú moc nad jeho smrťou a že život aj smrť sú predurčené Stvoriteľovou autoritou. Keď teda človek tieto veci skutočne pochopí, bude prirodzene schopný pokojne čeliť smrti, pokojne odložiť všetok svoj pozemský majetok, prijať a radostne sa podriadiť všetkému, čo nasleduje, a privítať posledný životný okamih, ktorý Stvoriteľ zariadil, a nie sa ho slepo báť a bojovať proti nemu. Ak človek vníma život ako príležitosť zakúsiť Stvoriteľovu zvrchovanosť a spoznať Jeho autoritu, ak vníma svoj život ako vzácnu príležitosť splniť si povinnosť stvorenej ľudskej bytosti a splniť svoje poslanie, potom bude mať určite správny pohľad na život, určite prežije požehnaný život pod vedením Stvoriteľa, bude kráčať vo svetle Stvoriteľa, spozná Stvoriteľovu zvrchovanosť, iste sa podrobí Jeho nadvláde a stane sa svedkom Jeho zázračných skutkov, svedkom Jeho autority. Netreba dodávať, že takýto človek bude určite milovaný a prijatý Stvoriteľom, a len takýto človek môže mať pokojný postoj k smrti a s radosťou privítať posledný okamih života. Jedným z ľudí, ktorí zjavne mali takýto postoj k smrti, bol Jób. Jób bol v pozícii, keď mohol prijať poslednú etapu života s radosťou, a keď svoju životnú cestu úspešne zavŕšil a dokončil svoje životné poslanie, vrátil sa, aby bol po Stvoriteľovom boku.

5) Jóbovo úsilie a životné úspechy mu umožňujú pokojne čeliť smrti

Vo Svätom písme sa o Jóbovi píše: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) To znamená, že keď Jób zomrel, neľutoval a necítil bolesť, ale prirodzene odišiel z tohto sveta. Ako každý vie, Jób bol človek, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, kým bol nažive. Boh jeho skutky chválil a iní si ich pripomínali. Možno povedať, že jeho život mal hodnotu a význam, ktorý prevyšoval všetky ostatné. Jób sa tešil z Božieho požehnania a Boh ho na zemi nazval spravodlivým, ale zároveň ho pokúšal nielen Boh ale aj satan. Svedčil o Bohu a zaslúžil si, aby ho Boh nazval spravodlivým človekom. Desaťročia po tom, čo ho Boh skúšal, žil život, ktorý bol ešte hodnotnejší, zmysluplnejší, uzemnenejší a pokojnejší ako predtým. Pre jeho spravodlivé skutky ho Boh skúšal a tiež sa mu zjavil a priamo s ním hovoril. Takže nasledujúce roky po tom, čo bol skúšaný, Jób konkrétnejšie pochopil a ocenil hodnotu života, dosiahol hlbšie pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti a získal presnejšie a definitívnejšie poznanie o tom, ako Stvoriteľ dáva a odníma svoje požehnania. Kniha Jób zaznamenáva, že Boh Jahve udelil Jóbovi ešte väčšie požehnania ako predtým, vďaka čomu Jób ešte lepšie spoznal Stvoriteľovu zvrchovanosť a mohol pokojne čeliť smrti. Keď teda Jób zostarol a stál tvárou v tvár smrti, určite sa nestrachoval o svoj majetok. Nemal žiadne starosti, nič neľutoval a samozrejme sa nebál smrti, pretože celý svoj život kráčal cestou bázne pred Bohom a stránil sa zlého. Nemal dôvod obávať sa o svoj koniec. Koľko ľudí by sa dnes zachovalo rovnako ako Jób, keď stál zoči-voči vlastnej smrti? Prečo nikto nie je schopný zachovať si taký jednoduchý vonkajší postoj? Existuje len jeden dôvod: Jób prežil svoj život v subjektívnom hľadaní viery, uznania a podriadenia sa Božej zvrchovanosti a práve s touto vierou, uznaním a podriadením si prešiel dôležitými životnými okamihmi, prežil svoje posledné roky a privítal svoj posledný životný okamih. Bez ohľadu na to, čo Jób zažil, jeho úsilie a životné ciele neboli bolestné, ale šťastné. Šťastný bol nielen pre požehnania či pochvaly, ktoré mu udelil Stvoriteľ, ale predovšetkým pre svoje úsilie a životné ciele, pre rastúce poznanie a pravdivé pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti, ktoré dosiahol prostredníctvom bázne pred Bohom a vyhýbaním sa zlu, a navyše pre svoju osobnú skúsenosť ako predmet Stvoriteľovej zvrchovanosti, pre obdivuhodné Božie skutky a nežné, ale nezabudnuteľné zážitky a spomienky na spolužitie, spoznávanie a vzájomné porozumenie človeka a Boha. Jób bol šťastný vďaka úteche a radosti, ktoré mu prinášalo poznanie Stvoriteľových úmyslov, a vďaka bázni, ktorá sa v ňom vzbudila, keď videl, že On je veľký, obdivuhodný, milý a verný. Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí. Môžu ľudia v dnešnej dobe dosiahnuť také šťastie, aké mal Jób? Máte na to potrebné podmienky? Keďže ľudia v súčasnosti tieto podmienky majú, prečo nie sú schopní žiť šťastne, ako žil Jób? Prečo nedokážu uniknúť utrpeniu zo strachu pred smrťou? Niektorí ľudia sa pri pohľade na smrť nekontrolovane pomočujú, iní sa trasú, omdlievajú, búria sa proti nebu i ľuďom, niektorí dokonca nariekajú a plačú. V žiadnom prípade to nie sú prirodzené reakcie, ktoré sa náhle objavia vtedy, keď sa blíži smrť. Ľudia sa takto zahanbujúco správajú najmä preto, že sa v hĺbke svojho srdca boja smrti, lebo jasne nepoznajú a nedoceňujú Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia, a tým menej sa im skutočne podriaďujú. Ľudia takto reagujú preto, lebo nechcú nič iné, ako všetko usporadúvať a riadiť sami, ovládať svoj osud, život a smrť. Preto sa niet čomu čudovať, že nikdy nevedia uniknúť strachu zo smrti.

6) Jedine prijatím Stvoriteľovej zvrchovanosti sa k Nemu človek môže vrátiť

Ak človek nemá jasné poznanie a skúsenosť s Božou zvrchovanosťou a s Jeho opatreniami, jeho poznanie osudu a smrti bude nevyhnutne neucelené. Ľudia nemôžu jasne vidieť, že všetko spočíva v Božích rukách, neuvedomujú si, že všetko podlieha Božej kontrole a zvrchovanosti a neuznávajú, že človek sa tejto zvrchovanosti nemôže zbaviť ani jej uniknúť. Preto, keď príde ich čas stretnutia so smrťou, ich posledné slová, starosti a výčitky nemajú konca kraja. Ťaží ich veľa bremien, neochoty a zmätku. To v nich vyvoláva obavy zo smrti. Pre každého človeka, ktorý sa narodí na tento svet, je narodenie nevyhnutné a smrť nutná. Nikto sa nemôže povzniesť nad týmto chodom vecí. Ak chce človek odísť z tohto sveta bezbolestne, ak chce vedieť čeliť poslednej životnej križovatke bez neochoty a obáv, jedinou cestou je nezanechať po sebe žiadne výčitky. A jediný spôsob, ako odísť bez výčitiek, je poznať Stvoriteľovu zvrchovanosť, Jeho autoritu a podriadiť sa im. Len tak môže človek zostať ďaleko od ľudských sporov a zla, od satanovho zajatia a žiť život ako Jób, vedený a požehnaný Stvoriteľom, život slobodný a oslobodený, s hodnotou a zmyslom, život čestný a otvorený. Len takto sa človek môže podriadiť, podobne ako Jób, skúškam a strádaniu Stvoriteľa, Stvoriteľovmu riadeniu a opatreniam. Jedine tak môže človek celý život uctievať Stvoriteľa, získať si Jeho pochvalu, ako to urobil Jób, a počuť Jeho hlas, vidieť Ho, ako sa zjavuje. Len tak môže človek žiť a zomrieť šťastne ako Jób, bez bolesti, starostí a výčitiek. Iba tak môže žiť vo svetle ako Jób a prejsť všetkými životnými križovatkami vo svetle, bez problémov dokončiť svoju cestu vo svetle, úspešne splniť svoje poslanie – zažiť, učiť sa a ako stvorená bytosť spoznať Stvoriteľovu zvrchovanosť – a odísť vo svetle a už naveky stáť po Stvoriteľovom boku ako stvorená ľudská bytosť, ktorú Stvoriteľ chváli.

Nepremeškajte príležitosť spoznať zvrchovanosť Stvoriteľa

Šesť vyššie opísaných medzníkov predstavuje kľúčové fázy stanovené Stvoriteľom, ktorými musí prejsť každý normálny človek počas svojho života. Z ľudského hľadiska je každá z týchto fáz reálna, žiadna sa nedá obísť a všetky majú vzťah k Stvoriteľovmu predurčeniu a zvrchovanosti. Pre človeka je teda každá z týchto fáz dôležitým kontrolným bodom a vy všetci teraz stojíte pred vážnou otázkou, ako úspešne prejsť každým z nich.

Niekoľko desaťročí, ktoré tvoria ľudský život, nie je ani dlhých, ani krátkych. Asi dvadsať rokov medzi narodením a dosiahnutím plnoletosti uplynie mihnutím oka, a hoci sa v tomto období života človek považuje za dospelého, ľudia v tomto veku nevedia o ľudskom živote a osude takmer nič. Keď získajú viac skúseností, postupne vstúpia do stredného veku. Ľudia medzi tridsiatkou a štyridsiatkou získavajú prvotné skúsenosti o živote a osude, ale ich názory na tieto veci sú stále veľmi nejasné. Až po štyridsiatke niektorí ľudia začnú rozumieť ľudstvu a vesmíru, ktoré stvoril Boh, a pochopia, o čom je ľudský život a ľudský osud. Niektorí ľudia, hoci sú už dlho Božími nasledovníkmi a sú v strednom veku, stále nedisponujú presným poznaním a definíciou Božej zvrchovanosti, a už vôbec nie pravou podriadenosťou. Niektorí sa nestarajú o nič iné ako o snahu získať požehnania, a hoci žijú už mnoho rokov, ani prinajmenšom nepoznajú a nerozumejú skutočnosti Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom. Okrem toho neurobili ani najmenší krok k praktickej lekcii podriadenia sa Božiemu riadeniu a opatreniam. Títo ľudia sú veľmi hlúpi a svoj život žijú nadarmo.

Ak sa obdobia ľudského života rozdelia podľa stupňa životných skúseností a poznania ľudského osudu, možno ich rozdeliť zhruba do troch fáz. Prvou fázou je mladosť, čo sú roky medzi narodením a stredným vekom alebo od narodenia do tridsiateho roku života. Druhou fázou je dozrievanie, teda obdobie od stredného veku do staroby, respektíve od tridsiatky po šesťdesiatku. A tretia fáza je obdobie zrelosti, ktoré trvá od začiatku staroby, teda od šesťdesiatky až do odchodu človeka zo sveta. Inak povedané, od narodenia do stredného veku sa poznanie osudu a života väčšiny ľudí obmedzuje len na napodobňovanie myšlienok iných a nemá takmer žiadny skutočný, praktický obsah. V tomto období sú pohľad človeka na život a spôsoby komunikácie s inými ľuďmi dosť povrchné a naivné. Je to obdobie mladosti. Až keď človek okúsi všetky radosti a strasti života, skutočne pochopí osud a – podvedome, hlboko vo svojom srdci – si postupne uvedomí nezvratnosť osudu a pomaly pochopí, že Stvoriteľova zvrchovanosť nad ľudským osudom skutočne existuje. Je to obdobie dozrievania. Človek vstúpi do obdobia zrelosti, keď prestane bojovať s osudom, keď sa už nechce nechať zatiahnuť do boja a namiesto toho pozná svoj životný údel, podriaďuje sa nebeskej vôli, bilancuje svoje životné úspechy a chyby a očakáva Stvoriteľov súd nad svojím životom. Vzhľadom na rôzne skúsenosti a vedomosti, ktoré ľudia nadobúdajú počas týchto troch období, za normálnych okolností nie je časový priestor na spoznanie zvrchovanosti Stvoriteľa veľmi veľký. Ak sa človek dožije šesťdesiatky, na poznanie Božej zvrchovanosti má približne len tridsať rokov. Ak niekto potrebuje dlhšie časové obdobie, je to možné len vtedy, pokiaľ jeho život trvá dostatočne dlho a môže žiť celé storočie. Preto tvrdím, že podľa bežných zákonov ľudskej existencie, hoci je to veľmi dlhý proces od chvíle, keď sa človek prvýkrát stretne s témou poznania Stvoriteľovej zvrchovanosti, až po chvíľu, keď je schopný rozpoznať skutočnosť tejto zvrchovanosti, a od tej chvíle až po okamih, keď je schopný sa jej podriadiť, ak naozaj spočítame tieto roky, nie je ich viac ako tridsať alebo štyridsať, počas ktorých má človek možnosť získať tieto výhody. Ľudia sa často nechávajú uniesť svojimi túžbami a ambíciami, aby získali požehnanie, takže nedokážu rozoznať, v čom spočíva podstata ľudského života, a nechápu, aké dôležité je poznať zvrchovanosť Stvoriteľa. Takíto ľudia si nevážia túto vzácnu príležitosť vstúpiť do ľudského sveta, zažiť ľudský život a Stvoriteľovu zvrchovanosť a neuvedomujú si, aké vzácne je pre stvorenú bytosť dostať Stvoriteľovo osobné vedenie. Preto hovorím, že tí ľudia, ktorí chcú, aby sa Božie dielo rýchlo skončilo, a želajú si, aby Boh naplánoval skon človeka na čo najskôr, aby mohli okamžite uzrieť Jeho skutočnú osobu a čo najskôr získali požehnania – dopúšťajú sa najhoršieho druhu neposlušnosti a sú nanajvýš nerozumní. Pritom tí, ktorí sú medzi ľuďmi múdri, tí, ktorí disponujú najvyššou mentálnou ostrosťou, sú tí, ktorí chcú počas svojho obmedzeného času využiť túto jedinečnú príležitosť na spoznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti. Tieto dve rozdielne túžby odhaľujú dva výrazne odlišné pohľady a úsilia: tí, ktorí hľadajú požehnania, sú sebeckí a prízemní a neberú ohľad na Božie úmysly, nikdy sa nesnažia poznať Božiu zvrchovanosť, nikdy sa jej nechcú podriadiť, ale jednoducho chcú žiť tak, ako sa im páči. Sú to ľahkovážni zvrhlíci a práve táto kategória ľudí bude zničená. Tí, ktorí sa snažia spoznať Boha, sú schopní odložiť svoje túžby, sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a snažia sa byť takými ľuďmi, ktorí sa podriaďujú Božej autorite a uspokojujú Božie úmysly. Takíto ľudia žijú vo svetle a uprostred Božích požehnaní a Boh ich určite pochváli. V každom prípade je ľudská voľba zbytočná a ľudia nemôžu ovplyvniť, ako dlho bude trvať Božie dielo. Je lepšie, keď sa ľudia zveria Božiemu riadeniu a podriadia sa Jeho zvrchovanosti. Ak sa nevydáš na Jeho milosť, čo môžeš urobiť? Utrpí Boh v dôsledku toho nejakú stratu? Ak sa nezveríš Jeho riadeniu, no namiesto toho sa pokúsiš prevziať zodpovednosť, potom robíš nerozumné rozhodnutie a nakoniec to budeš práve ty, kto utŕži stratu. Len ak ľudia začnú urýchlene spolupracovať s Bohom, poponáhľajú sa a prijmú Jeho riadenie, spoznajú Jeho autoritu a pochopia všetko, čo pre nich urobil, budú mať nádej. Len tak totiž ich život nebude márny a dosiahnu spásu.

Nikto nemôže zmeniť skutočnosť, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom

Zmenila sa po vypočutí všetkého, čo som práve povedal, vaša predstava o osude? Ako chápete skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom? Jednoducho povedané, pod Božou autoritou každý človek aktívne alebo pasívne prijíma Jeho zvrchovanosť a opatrenia a nezávisle od toho, ako sa v priebehu svojho života trápi, koľko kľukatých ciest prejde, nakoniec sa vráti na dráhu osudu, ktorú mu vytýčil Stvoriteľ. Toto je neprekonateľnosť Stvoriteľovej autority a spôsob, akým Jeho autorita ovláda a riadi vesmír. Práve táto neprekonateľnosť, táto forma ovládania a vedenia, je zodpovedná za zákony, ktoré určujú život všetkého, umožňujú ľuďom znovu a znovu sa nerušene opakovane narodiť, vďaka čomu sa svet pravidelne točí a hýbe vpred, deň čo deň, rok čo rok. Ste svedkami všetkých týchto skutočností a chápete ich, či už povrchne alebo do hĺbky, a miera vášho pochopenia závisí od vašich skúseností, poznania pravdy-reality a od vášho poznania Boha. To, ako dobre poznáte skutočnú pravdu, koľko Božích slov ste zažili, ako dobre poznáte Božiu podstatu a povahu – to všetko predstavuje hĺbku vášho pochopenia Božej zvrchovanosti a opatrení. Závisí existencia Božej zvrchovanosti a opatrení od toho, či sa im ľudské bytosti podriaďujú? Je skutočnosť, že Boh má túto autoritu, podmienená tým, či sa jej ľudstvo podriaďuje? Božia autorita existuje bez ohľadu na okolnosti. Vo všetkých prípadoch Boh diktuje a usporadúva ľudské osudy a všetko v súlade so svojimi myšlienkami a túžbami. To sa nezmení v dôsledku zmeny človeka. Nezávisí to na ľudskej vôli, nemôžu to zmeniť žiadne zmeny v čase, priestore a geografii, pretože Božia autorita je Jeho samotnou podstatou. Bez ohľadu na to, či je človek schopný poznať a prijať Božiu zvrchovanosť a či je schopný sa jej podriadiť – ani jedna z týchto okolností ani v najmenšom nemení skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom. To znamená, že nezávisle od toho, aký postoj človek zaujme voči Božej zvrchovanosti, to jednoducho nemôže zmeniť fakt, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom a nad všetkým. Aj keď sa nepodriaďuješ Božej zvrchovanosti, On naďalej riadi tvoj osud. Aj keď nemôžeš poznať Jeho zvrchovanosť, Jeho autorita predsa len existuje. Božia autorita a skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom sú nezávislé od ľudskej vôle a nemenia sa v závislosti od ľudských preferencií a rozhodnutí. Božia autorita je všade, každú hodinu, v každom okamihu. Nebo a zem sa pominú, ale Jeho autorita sa nikdy nepominie, pretože On sám je Boh, má jedinečnú autoritu a Jeho autorita nie je obmedzená ani limitovaná ľuďmi, udalosťami alebo vecami, priestorom alebo miestom. V každom čase Boh uplatňuje svoju autoritu, prejavuje svoju moc, pokračuje vo svojom diele riadenia tak, ako to vždy robil. Nepretržite všetkému vládne, všetko zabezpečuje a ovláda – tak, ako to robil vždy. Nikto to nemôže zmeniť. Je to fakt, nemenná pravda od nepamäti!

Správny postoj a praktizovanie pre toho, kto sa chce podriadiť Božej autorite

S akým postojom by mal teraz človek poznať a vnímať Božiu autoritu a skutočnosť Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom? Je to skutočný problém, ktorý stojí pred každým človekom. Ako by si mal pri konfrontácii s reálnymi životnými problémami poznať a chápať Božiu autoritu a Jeho zvrchovanosť? Keď sa stretávaš s týmito problémami a nevieš, ako im rozumieť, ako ich zvládať a prežívať, aký postoj by si mal zaujať, aby si preukázal svoj zámer, túžbu podriadiť sa a tvoju skutočnú podriadenosť Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam? Najprv sa musíš naučiť čakať, potom hľadať a následne sa naučiť podriadiť sa. „Čakať“ znamená počkať na Boží čas, očakávať ľudí, udalosti a veci, ktoré pre teba usporiadal, čakať na Jeho úmysly, ktoré sa ti postupne zjavia. „Hľadať“ znamená pozorovať a pochopiť Božie premyslené úmysly s tebou prostredníctvom ľudí, udalostí a vecí, ktoré ti pripravil, a prostredníctvom nich chápať pravdu. Ďalej to znamená pochopiť, čo musia ľudia dosiahnuť a akých ciest sa musia držať, aké výsledky chce Boh v ľuďoch docieliť a aké úspechy chce v nich dosiahnuť. „Podriadiť sa“, samozrejme, znamená prijať ľudí, udalosti a veci, ktoré Boh nariadil, prijať Jeho zvrchovanosť a cez ňu spoznať, ako Stvoriteľ diktuje ľudský osud, ako dáva človeku svoj život a ako v človeku uskutočňuje pravdu. Všetko, čo je predmetom Božích opatrení a zvrchovanosti, sa riadi prirodzenými zákonmi, a ak sa rozhodneš nechať Boha, aby pre teba všetko usporiadal a určil, mal by si sa naučiť čakať, hľadať a mal by si sa naučiť podriadiť. To je postoj, ktorý musí zaujať každý človek, ktorý sa chce podriadiť Božej autorite, základná vlastnosť, ktorú musí mať každý, kto chce prijať Božiu zvrchovanosť a opatrenia. Aby si si udržal takýto postoj a disponoval touto vlastnosťou, musíš na tom viac pracovať. Jedine tak môžeš vstúpiť do pravej reality.

Prijať Boha za svojho jedinečného Vládcu je prvým krokom k dosiahnutiu spásy

Pravdy o Božej autorite musí každý človek brať vážne, musí ich prežívať a chápať svojím srdcom, nakoľko majú vplyv na život každého človeka, na jeho minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vplývajú aj na zásadné okamihy, ktorými musí každý človek v živote prejsť, na poznanie Božej zvrchovanosti a postoj, s ktorým sa má človek postaviť Božej autorite, a prirodzene, na konečný osud každého človeka. Na ich spoznanie a pochopenie je teda potrebná celoživotná energia. Keď sa pozrieš priamo na Božiu autoritu a prijmeš Jeho zvrchovanosť, postupne si uvedomíš a pochopíš pravdu o existencii Božej autority. Ak však nikdy neuznáš Božiu autoritu a nikdy neprijmeš Jeho zvrchovanosť, potom bez ohľadu na to, koľko rokov budeš žiť, nezískaš ani najmenšie poznatky o Božej zvrchovanosti. Ak naozaj nespoznáš a nepochopíš Božiu autoritu, potom, keď prídeš na koniec svojej životnej cesty, aj keby si desaťročia veril v Boha, nebudeš mať nič, čím by si sa mohol pochváliť, a prirodzene nebudeš mať ani najmenšie poznatky o Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom. Nie je to veľmi smutné? Takže bez ohľadu na to, ako ďaleko si v živote došiel, koľko máš teraz rokov alebo ako dlho ešte bude trvať tvoja cesta, najprv musíš uznať Božiu autoritu, brať ju vážne a prijať skutočnosť, že Boh je tvojím jedinečným Vládcom. Dosiahnutie jasného, presného poznania a pochopenia týchto právd týkajúcich sa Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom je povinnou lekciou pre všetkých. Je to kľúč k poznaniu ľudského života a nájdeniu pravdy. Taký je život spoznávania Boha, jeho základný smer štúdia, s ktorým sa musia všetci stretávať každý deň a ktorému sa nikto nemôže vyhnúť. Ak chce niekto na dosiahnutie tohto cieľa využiť skratky, potom ti hneď teraz hovorím, že je to nemožné! Ak chceš uniknúť Božej zvrchovanosti, tak to už vôbec nejde! Boh je jediným Pánom človeka, jediným Vládcom ľudského osudu, a preto je nemožné, aby si človek sám určoval svoj osud a aby z neho vybočil. Bez ohľadu na to, aké má človek veľké schopnosti, nemôže ovplyvňovať – a už vôbec nie riadiť, usporadúvať, ovládať alebo meniť – osudy iných. Jedine sám Boh, jedinečný, človeku všetko diktuje. Keďže len sám Boh, jedinečný, disponuje jedinečnou autoritou, ktorá má zvrchovanú moc nad ľudským osudom, len Stvoriteľ je jedinečným Vládcom človeka. Božia autorita drží zvrchovanosť nielen nad stvoreným ľudstvom, ale aj nad nestvorenými bytosťami, ktoré žiaden človek nemôže vidieť, nad hviezdami a vesmírom. To je nesporná skutočnosť, fakt, ktorý naozaj jestvuje a ktorý nemôže zmeniť žiadna osoba ani vec. Ak je niekto z vás stále nespokojný s tým, ako sa veci majú, a verí, že má nejaké zvláštne zručnosti alebo schopnosti, a stále si myslí, že nejakým zázrakom môže zmeniť svoju súčasnú situáciu alebo jej inak uniknúť, ak sa pokúša zmeniť svoj osud ľudským úsilím, a tým sa odlíšiť od svojich blížnych a získať slávu a bohatstvo, potom ti hovorím, že si to sťažuješ, koleduješ si len o ťažkosti a kopeš si vlastný hrob! Jedného dňa, skôr či neskôr, prídeš na to, že si sa rozhodol zle a tvoje úsilie bolo zbytočné. Tvoja ctižiadosť, tvoja túžba bojovať s osudom a tvoje vlastné bezohľadné správanie ťa zavedú na cestu, z ktorej niet návratu, a za to draho zaplatíš. Hoci v súčasnosti nevidíš závažnosť dôsledkov, keď budeš naďalej hlbšie prežívať a oceňovať pravdu, že Boh je Vládcom ľudského osudu, pomaly si uvedomíš, o čom dnes hovorím, a aké to má skutočné dôsledky. To, či máš skutočne srdce a ducha a či si človek, ktorý miluje pravdu, závisí od toho, aký postoj zaujmeš k Božej zvrchovanosti a k pravde. To prirodzene určuje, či môžeš skutočne spoznať a pochopiť Božiu autoritu. Ak si nikdy v živote nepocítil Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia a už vôbec neuznal a neprijal Božiu autoritu, potom budeš úplne bezcenný a Boh ťa nepochybne zavrhne, a to pre cestu, ktorou si sa vybral a rozhodnutie, ktoré si urobil. Ale tí, ktorí v Božom diele dokážu prijať Jeho skúšku, prijať Jeho zvrchovanosť, podriadiť sa Jeho autorite a postupne získajú skutočnú skúsenosť s Jeho slovami, dosiahnu skutočné poznanie Božej autority a skutočné uznanie Jeho zvrchovanosti a odovzdajú sa Stvoriteľovi. Len takíto ľudia budú naozaj spasení. Keďže spoznali Božiu zvrchovanosť a prijali ju, ich hodnotenie reality Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom a podriadenie sa jej je skutočné a správne. Keď budú čeliť smrti, ich myseľ, podobne ako u Jóba, nebude zastrašená smrťou a podriadia sa Božiemu riadeniu a opatreniam vo všetkom, a to bez nároku na vlastnú voľbu alebo túžbu. Len takýto človek sa bude môcť vrátiť k Stvoriteľovi ako pravá, stvorená ľudská bytosť.

17. decembra 2013