Prvá časť

Počas nášho posledného stretnutia sme sa v duchovnom spoločenstve zaoberali veľmi dôležitou témou. Pamätáte si, akou? Dovoľte Mi to zopakovať. Témou nášho posledného duchovného spoločenstva bolo: Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh. Je to pre vás dôležitá téma? Ktorá časť je pre vás najdôležitejšia? Božie dielo, Božia povaha, alebo samotný Boh? Čo z toho vás zaujíma najviac? O ktorej časti sa chcete dozvedieť najviac? Viem, že je pre vás ťažké odpovedať na túto otázku, pretože Božia povaha je viditeľná v každom aspekte Jeho diela, Jeho povaha sa zjavuje v Jeho diele vždy a na všetkých miestach a v skutočnosti predstavuje samotného Boha. V celom Božom pláne riadenia sú Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh navzájom neoddeliteľné.

Obsah nášho posledného duchovného spoločenstva o Božom diele pozostával z biblických príbehov o udalostiach, ktoré sa udiali kedysi dávno. Boli to všetko príbehy o človeku a Bohu a opisujú udalosti, ktoré sa prihodili človeku, pričom sa v nich tiež vyskytuje a vyjadruje Boh, takže tieto príbehy majú osobitnú hodnotu a význam pre poznanie Boha. Hneď po stvorení ľudstva sa Boh začal zaoberať človekom, rozprával sa s ním a začal mu vyjadrovať svoju povahu. Inými slovami, od chvíle, keď sa Boh prvýkrát spojil s ľudstvom, začal bez prerušenia zverejňovať človeku svoju podstatu a to, čo má a čím je. Bez ohľadu na to, či to vtedajší alebo dnešní ľudia dokážu vidieť alebo pochopiť, Boh hovorí k človeku a pôsobí medzi ľuďmi, zjavuje svoju povahu a vyjadruje svoju podstatu – to je fakt, ktorý nikto nemôže poprieť. Znamená to tiež, že Božia povaha, Božia podstata a to, čo Boh má a čím je, sa neustále vydáva a zjavuje, keď Boh koná a zaoberá sa človekom. Nikdy pred človekom nič netajil ani neskrýval, namiesto toho zverejňuje a vydáva vlastnú povahu a nič nezatajuje. Boh teda dúfa, že Ho človek môže spoznať a pochopiť Jeho povahu a podstatu. Nechce, aby človek zaobchádzal s Jeho povahou a podstatou ako s večnými tajomstvami, ani nechce, aby ľudstvo považovalo Boha za nevyriešiteľnú hádanku. Iba keď ľudstvo spozná Boha, môže človek spoznať ďalšie smerovanie a prijať Božie vedenie, a iba takéto ľudstvo môže skutočne žiť pod Božou nadvládou a žiť vo svetle, uprostred Božieho požehnania.

Slová a povaha, ktoré Boh vydáva a zjavuje, predstavujú Jeho úmysly a tiež Jeho podstatu. Keď sa Boh zaoberá človekom, bez ohľadu na to, čo hovorí alebo koná, alebo akú povahu zjavuje, a bez ohľadu na to, čo človek vidí z Božej podstaty a z toho, čo Boh má a čím je, všetko to predstavuje Božie úmysly pre človeka. Nezáleží na tom, koľko je človek schopný si uvedomiť, pochopiť alebo porozumieť, všetko predstavuje Božie úmysly – Božie úmysly pre človeka. O tom niet pochýb! Božie úmysly pre ľudstvo predstavujú to, čo Boh od ľudí požaduje, čo od nich vyžaduje, aby robili, ako od nich vyžaduje, aby žili, a ako od nich žiada, aby boli schopní uspokojovať Božie úmysly. Sú tieto veci neoddeliteľné od Božej podstaty? Inými slovami, Boh vydáva svoju povahu a všetko, čo má a čím je, spolu s tým, keď kladie požiadavky na človeka. Nie je v tom žiadna lož, predstieranie, utajovanie ani prikrášľovanie. Prečo však človek nie je schopný poznania a prečo nikdy nedokázal jasne vnímať Božiu povahu? Prečo si človek nikdy neuvedomil Božie úmysly? To, čo Boh zjavil a vydal, je to, čo samotný Boh má a čím je; je to každý útržok a aspekt Jeho pravej povahy – tak prečo to človek nedokáže vidieť? Prečo človek nie je schopný dôkladného poznania? Má to dôležitý dôvod. Aký je teda tento dôvod? Od čias stvorenia človek nikdy nezaobchádzal s Bohom ako s Bohom. V najskorších dobách, bez ohľadu na to, čo Boh vykonal so zreteľom na človeka – človeka, ktorý bol práve stvorený –, človek zaobchádzal s Bohom len ako so spoločníkom, ako s niekým, na koho sa dá spoľahnúť, a človek nemal žiadne poznanie ani pochopenie Boha. To znamená, že človek nevedel, že to, čo vydávala táto Bytosť – Bytosť, na ktorú sa spoliehal a ktorú videl ako svojho spoločníka –, bola podstata Boha ani že táto Bytosť bola tou, ktorá vládne všetkým veciam. Jednoducho povedané, vtedajší ľudia Boha vôbec nespoznali. Nevedeli, že On stvoril nebo, zem a všetko, ani nevedeli, odkiaľ prichádzal a kým bol. Boh vtedy, samozrejme, nepožadoval od človeka, aby Ho poznal alebo pochopil, alebo aby pochopil všetko, čo vykonal, či poznal Jeho úmysly, pretože to boli tie najstaršie časy hneď po stvorení ľudstva. Keď Boh spustil prípravy na dielo Veku zákona, vykonal na človeku isté veci a tiež začal klásť na človeka určité požiadavky, hovoriť mu, ako prinášať obety a uctievať Boha. Až potom človek získal niekoľko jednoduchých predstáv o Bohu a až vtedy spoznal rozdiel medzi človekom a Bohom, a to, že Boh je ten, ktorý stvoril ľudstvo. Keď človek vedel, že Boh je Boh a človek je človek, medzi ním a Bohom sa vytvoril určitý odstup, no Boh napriek tomu nežiadal, aby mal človek o Ňom veľké poznatky alebo hlboké porozumenie. Preto Boh kladie na človeka rôzne požiadavky na základe etáp a okolností svojho diela. Čo v tom vidíte? Aký aspekt Božej povahy vnímate? Je Boh skutočný? Sú Božie požiadavky na človeka primerané? V najstarších časoch po Božom stvorení ľudstva, keď Boh ešte nevykonal dielo podmanenia a zdokonalenia človeka a nepovedal mu veľa slov, žiadal od človeka málo. Bez ohľadu na to, čo človek urobil a ako sa správal – aj keď urobil niektoré veci, ktoré Boha urazili –, Boh mu všetko odpustil a prehliadol. Boh totiž vedel, čo dal človeku a čo je v ňom, a teda poznal úroveň požiadaviek, ktoré by mal na človeka klásť. Hoci úroveň Jeho požiadaviek bola v tom čase veľmi nízka, neznamená to, že Jeho povaha nebola veľká alebo že Jeho múdrosť a všemohúcnosť boli len prázdnymi slovami. Pre človeka existuje len jeden spôsob, ako spoznať Božiu povahu a samotného Boha: nasledovaním krokov Božieho riadenia a spásy ľudstva a prijatím slov, ktoré Boh hovorí ľudstvu. Len čo človek spozná, čo Boh má a čím je, a spozná Božiu povahu, bude naďalej žiadať Boha, aby mu ukázal svoju skutočnú osobu? Nie, človek by nežiadal a ani by sa neodvážil žiadať, pretože keď pochopí Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je, človek už uvidí samotného pravého Boha a Jeho skutočnú osobu. To je neodvratný výsledok.

Ako Božie dielo a plán nepretržite napredovali a potom, čo Boh s človekom uzavrel zmluvu dúhy na znamenie, že už nikdy nezničí svet povodňami, mal Boh čoraz naliehavejšiu túžbu získať tých, ktorí by s Ním mohli tvoriť jednu myseľ. Takisto mal stále naliehavejšie želanie získať tých, ktorí boli schopní nasledovať Jeho vôľu na zemi, a navyše získať skupinu ľudí schopných oslobodiť sa od síl temnoty a nebyť v područí satana, skupinu, ktorá by bola schopná podávať o Ňom svedectvo na zemi. Získanie takejto skupiny ľudí bolo dlho Božím želaním a čakal na to od čias stvorenia. Takže bez ohľadu na to, že Boh použil povodne na zničenie sveta, alebo bez ohľadu na Jeho zmluvu s človekom, Božie úmysly, rozpoloženie, plán a nádeje zostali všetky nemenné. Čo chcel vykonať, po čom túžil už dávno pred stvorením, bolo získať takých ľudí, ktorých chcel získať – získať skupinu ľudí schopných pochopiť a spoznať Jeho povahu a pochopiť Jeho úmysly, skupinu, ktorá by Ho dokázala uctievať. Takáto skupina ľudí by bola skutočne schopná o Ňom svedčiť a dá sa povedať, že by sa stali Jeho dôverníkmi.

Poďme dnes pokračovať v hľadaní Božích stôp a nasledujme kroky Jeho diela, aby sme mohli odhaliť Jeho myšlienky a nápady a všetky rôzne detaily, ktoré majú s Bohom niečo spoločné, ktoré boli všetky veľmi dlhý čas „zapečatené“. Skrze tieto veci spoznáme Božiu povahu, pochopíme Božiu podstatu, vpustíme Boha do našich sŕdc a každý z nás sa pomaly priblíži k Bohu, čím sa zmenší naša vzdialenosť od Boha.

Časť z toho, o čom sme naposledy hovorili, sa týkala otázky, prečo Boh uzavrel s človekom zmluvu. Tentoraz budeme v duchovnom spoločenstve hovoriť o nižšie uvedených úryvkoch z Písma. Začnime čítaním z Písma.

A. Abrahám

1. Boh sľúbi, že dá Abrahámovi syna

Gn 17, 15-17 A Boh riekol Abrahámovi: „Pokiaľ ide o tvoju ženu Saraj, nebudeš ju volať Saraj, ale bude sa volať Sára. A požehnám ju a dám ti aj syna z nej. Áno, požehnám ju a bude matkou národov; z nej vyjdú králi národov.“ Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: „Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?“

Gn 17, 21-22 „Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.“ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.

Nikto nemôže zabrániť dielu, ktoré sa Boh rozhodne vykonať

Takže všetci ste si práve vypočuli príbeh o Abrahámovi, však? Bol vyvolený Bohom po potope, ktorá zničila svet, volal sa Abrahám a keď mal sto rokov a jeho manželka Sára deväťdesiat, dostalo sa mu Božieho zasľúbenia. Aký sľub mu dal Boh? Boh sľúbil to, čo je uvedené v Písme: „A požehnám ju a dám ti aj syna z nej.“ Aké bolo pozadie Božieho sľubu, že mu dá syna? V Písme sa uvádza: „Vtedy padol Abrahám na tvár, zasmial sa a v duchu si povedal: ‚Či sa narodí dieťa storočnej žene? Či porodí Sára, ktorá má deväťdesiat rokov?‘“ Inými slovami, tento pár bol príliš starý na to, aby mohol mať deti. A čo urobil Abrahám, keď mu Boh dal sľub? S úsmevom padol na tvár a spýtal sa sám seba: „Či sa narodí dieťa storočnej žene?“ Abrahám sa domnieval, že je to nemožné – čo znamenalo, že veril, že Boží sľub nebol ničím iným než vtipom. Z ľudského hľadiska je to niečo pre človeka nedosiahnuteľné a rovnako nedosiahnuteľné a nemožné aj pre Boha. Pre Abraháma to možno bolo na smiech: „Boh stvoril človeka, ale zdá sa, že si neuvedomuje, že niekto taký starý nie je schopný porodiť dieťa; Boh si myslí, že mi umožní porodiť dieťa, hovorí, že mi dá syna – určite to nie je možné!“ Abrahám padol na tvár, zasmial sa a pomyslel si: „Nemožné – Boh so mnou žartuje, to nemôže byť pravda!“ Nebral Božie slová vážne. Akým človekom bol teda Abrahám v Božích očiach? (Spravodlivým.) Kde bolo uvedené, že bol spravodlivým mužom? Myslíte si, že všetci tí, ktorých Boh povolá, sú spravodliví a dokonalí, že sú to všetci ľudia, ktorí kráčajú s Bohom. Lipnete na učení! Musíte jasne vidieť, že keď Boh niekoho vymedzí, nekoná tak svojvoľne. Boh v tomto prípade nepovedal, že Abrahám bol spravodlivý. Boh si vo svojom srdci vytvára normy na meranie každého človeka. Hoci Boh nepovedal, aký typ človeka bol Abrahám, pokiaľ ide o jeho správanie, akú vieru mal Abrahám v Boha? Bolo to trochu abstraktné? Alebo bola jeho viera veľká? Nie, nebola! Jeho smiech a myšlienky dokazovali, kým bol, takže vaše presvedčenie, že bol spravodlivý, je len výplodom vašej fantázie, je to slepé nasledovanie učenia a nezodpovedný úsudok. Videl Boh Abrahámov smiech a jeho drobné vyjadrenia? Vedel o nich? Boh to vedel. Ale zmenil by Boh to, čo sa rozhodol vykonať? Nie! Keď Boh naplánoval a rozhodol sa, že si toho muža vyberie, naplnilo sa to. Myšlienky človeka a jeho správanie by ani v najmenšom neovplyvnili Boha ani Mu neprekážali; Boh by svojvoľne nezmenil svoj plán ani by ho impulzívne nezmenil či nezavrhol pre správanie človeka, dokonca ani ak by išlo o nevedomé správanie. Čo je teda napísané v Genezis 17, 21-22? „‚Svoju zmluvu však uzavriem s Izákom, ktorého ti Sára porodí v stanovenom čase na budúci rok.‘ Potom sa s ním prestal rozprávať a Boh odišiel od Abraháma.“ Boh nevenoval ani najmenšiu pozornosť tomu, čo si Abrahám myslel alebo povedal. Aký bol dôvod Jeho nevšímavosti? Bolo to preto, lebo v tom čase Boh nežiadal, aby mal človek veľkú vieru alebo aby bol schopný veľkého poznania Boha, či dokonca aby bol schopný pochopiť, čo Boh koná a hovorí. Preto nežiadal, aby človek úplne pochopil Jeho rozhodnutia, dôvody, prečo vybral určitých ľudí, či princípy Jeho činov, pretože duchovné postavenie človeka bolo jednoducho nedostatočné. Boh v tej dobe považoval všetko Abrahámovo konanie a správanie za normálne. Neodsudzoval ani nekarhal, len vyslovil: „Sára ti porodí Izáka v stanovenom čase na budúci rok.“ Keď Boh vyhlásil tieto slová, táto záležitosť sa postupne stala skutočnosťou; v očiach Boha sa už dosiahlo to, čo sa malo uskutočniť podľa Jeho plánu. Po dokončení príslušných príprav Boh odišiel. Čo človek robí alebo si myslí, čo chápe, jeho plány – nič z toho nemá žiadny vzťah k Bohu. Všetko prebieha podľa Božieho plánu, v súlade s časmi a etapami stanovenými Bohom. Taký je princíp Božieho diela. Boh nezasahuje do všetkého, čo si človek myslí alebo vie, ale ani sa nevzdáva svojho plánu či neopúšťa svoje dielo len preto, lebo človek neverí alebo nerozumie. Fakty sa tak uskutočňujú podľa Božieho plánu a myšlienok. Presne to vidíme v Biblii: Boh spôsobil, aby sa Izák narodil v tom čase, ktorý určil. Dokazujú fakty, že správanie a chovanie človeka bránilo Božiemu dielu? Nebránilo to Božiemu dielu! Ovplyvnila malá viera človeka v Boha a jeho predstavy a fantázie o Ňom Božie dielo? Nie, nemalo to žiadny vplyv! Ani v najmenšom! Boží plán riadenia nie je ovplyvnený žiadnym človekom, hmotou ani prostredím. Všetko, čo sa Boh rozhodne urobiť, bude dokončené a uskutočnené včas a podľa Jeho plánu a nikto nemôže zasahovať do Jeho diela. Boh prehliada určité aspekty ľudskej hlúposti a nevedomosti, a dokonca aj určité aspekty ľudského odporu a predstáv voči Nemu a bez ohľadu na to koná skutky, ktoré musí vykonať. To je Božia povaha a je to odraz Jeho všemohúcnosti.

2. Abrahám obetuje Izáka

Gn 22, 2-3 A riekol: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.

Gn 22, 9-10 A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.

Dielo Božieho riadenia a spásy ľudstva sa začína Abrahámovou obetou Izáka

Keď dal Boh Abrahámovi syna, naplnili sa slová, ktoré Abrahámovi povedal. To neznamená, že Boží plán sa tu zastavil; naopak, Boží veľkolepý plán riadenia a spásy ľudstva sa práve začal a Jeho požehnanie Abrahámovho syna bolo len predohrou k Jeho celkovému plánu riadenia. Kto v tom momente vedel, že Boží boj so satanom sa v tichosti začal vo chvíli, keď Abrahám obetoval Izáka?

Boha nezaujíma, či je človek hlúpy – žiada len, aby bol pravdivý

Pozrime sa ďalej na to, čo spôsobil Boh Abrahámovi. V Genezis 22, 2 vydal Boh Abrahámovi nasledujúci príkaz: „Vezmi svojho syna, jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, o ktorých ti poviem.“ Boží odkaz bol jasný: hovoril Abrahámovi, aby daroval svojho jediného syna Izáka, ktorého miloval, ako zápalnú obetu. Ak sa na to pozrieme dnes, je Boží príkaz stále v rozpore s ľudskými predstavami? Áno! Všetko, čo Boh vtedy vykonal, je úplne v rozpore s predstavami človeka; je to pre človeka nepochopiteľné. Vo svojich predstavách ľudia veria nasledovnému: keď človek neveril a považoval to za nemožné, Boh mu dal syna, a keď syna získal, Boh ho požiadal, aby svojho syna obetoval. To je úplne neuveriteľné! Čo mal Boh vlastne v úmysle urobiť? Aký bol skutočný Boží úmysel? Dal Abrahámovi syna bezpodmienečne, a predsa žiadal Abraháma, aby priniesol bezpodmienečnú obetu. Bolo to neúmerné? Z pohľadu tretej strany to bolo nielen neúmerné, ale tak trochu to bol aj prípad „bezdôvodného vytvárania problémov“. Samotný Abrahám si však nemyslel, že Boh žiada priveľa. Hoci mal na to niekoľko vlastných drobných názorov a hoci bol voči Bohu trochu podozrievavý, bol stále pripravený priniesť obetu. Čo vidíš v tomto bode ako dôkaz, že bol Abrahám ochotný obetovať svojho syna? O čom sa píše v týchto vetách? V pôvodnom texte sa uvádza toto: „Abrahám vstal skoro ráno, osedlal osla, vzal so sebou dvoch svojich mladíkov a svojho syna Izáka, naštiepal drevo na zápalnú obetu, vstal a šiel na miesto, o ktorom mu povedal Boh.“ (Gn 22, 3) „A prišli na miesto, o ktorom mu riekol Boh, a Abrahám tam vytvoril oltár, nazhromaždil drevo, spútal svojho syna Izáka a položil ho na drevo na oltári. Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby zabil svojho syna.“ (Gn 22, 9-10) Keď Abrahám natiahol ruku a zobral nôž, aby svojho syna zabil, videl Boh jeho činy? Áno. Celý proces – od začiatku, keď Boh požiadal Abraháma, aby obetoval Izáka, až do chvíle, keď Abrahám skutočne zdvihol nôž, aby zabil svojho syna – ukázal Bohu Abrahámovo srdce a bez ohľadu na jeho predchádzajúcu hlúposť, nevedomosť a nepochopenie Boha bolo jeho srdce v tom čase pre Boha pravdivé a čestné a Abrahám sa skutočne chystal vrátiť Izáka, syna, ktorého mu dal Boh, späť Bohu. Boh v ňom uvidel podriadenosť, presne tú podriadenosť, po ktorej túžil.

Boh koná mnohé veci, ktoré sú pre človeka nepochopiteľné a dokonca neuveriteľné. Keď Boh chce niekoho ovládať, toto ovládanie je často v rozpore s predstavami človeka a je pre neho nepochopiteľné, ale je to práve tento nesúlad a nepochopiteľnosť, ktoré sú Božou skúškou a testom človeka. Abrahám medzitým dokázal preukázať podriadenosť Bohu, čo bolo najzákladnejšou podmienkou jeho schopnosti uspokojiť Božiu požiadavku. Len vtedy, keď sa Abrahám dokázal podriadiť Božej požiadavke a podujal sa obetovať Izáka, Boh skutočne pocítil istotu a uznanie voči ľudstvu – voči Abrahámovi, ktorého si vyvolil. Až vtedy Boh získal istotu, že táto osoba, ktorú si vybral, bola nenahraditeľným vodcom, ktorý mohol prijať Jeho sľub a Jeho následný plán riadenia. Hoci to bola len skúška a test, Boh sa cítil uspokojený, vnímal ľudskú lásku a cítil sa potešený človekom ako nikdy predtým. Zastavil Boh Abraháma vo chvíli, keď zdvihol nôž, aby zabil Izáka? Boh nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, pretože Boh jednoducho nemal v úmysle vziať Izákovi život. Boh teda zastavil Abraháma práve včas. Abrahámova podriadenosť prešla Božou skúškou. To, čo urobil, bolo dostatočné a Boh už videl výsledok toho, čo zamýšľal urobiť. Bol tento výsledok pre Boha uspokojivý? Dá sa povedať, že tento výsledok bol pre Boha uspokojivý, že to bolo to, čo Boh chcel a túžil vidieť. Je to pravda? Hoci Boh v rôznych súvislostiach používa rozličné spôsoby skúšania každého človeka, v Abrahámovi Boh videl to, čo chcel, videl, že Abrahámovo srdce bolo pravdivé a jeho podriadenosť bezpodmienečná. Bola to práve táto „bezpodmienečnosť“, po čom Boh túžil. Ľudia často hovoria: „Už som obetoval toto, už som sa vzdal tamtoho – prečo so mnou Boh stále nie je spokojný? Prečo ma stále vystavuje skúškam? Prečo ma neustále testuje?“ Dokazuje to jeden fakt: Boh nevidel tvoje srdce ani tvoje srdce nezískal. Znamená to, že neuvidel takú úprimnosť, ako keď Abrahám dokázal zdvihnúť nôž, aby zabil svojho syna vlastnou rukou a obetoval ho Bohu. Nevidel tvoju bezpodmienečnú podriadenosť a nepotešil si Ho. Je teda prirodzené, že ťa Boh neustále skúša. Nie je to pravda? Teraz odložíme túto tému stranou. Ďalej si prečítame Boží sľub Abrahámovi.

3. Boží sľub Abrahámovi

Gn 22, 16-18 „Prisahal som na seba,“ riekol Jahve, „lebo si to urobil a neušetril si svojho jediného syna. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol Môj hlas.“

To je neskrátený príbeh o Božom požehnaní Abraháma. Hoci je stručný, jeho obsah je bohatý: zahŕňa dôvod a pozadie Božieho daru Abrahámovi a to, čo Abrahámovi dal. Je tiež naplnený radosťou a vzrušením, s ktorými Boh vyslovil tieto slová, ako aj naliehavosťou Jeho túžby získať tých, ktorí sú schopní počúvať Jeho slová. Vidíme v tom Božiu opateru a nežnosť voči tým, ktorí poslúchajú Jeho slová a podriaďujú sa Jeho príkazom. Tiež tak vidíme cenu, ktorú platí za získanie ľudí, a opateru a myšlienky, ktoré vkladá do ich získania. Táto pasáž, ktorá obsahuje slová „prisahal som na seba“, nám navyše dáva silný pocit trpkosti a bolesti, ktorú znáša Boh a jedine Boh v zákulisí tohto diela svojho plánu riadenia. Je to pasáž na zamyslenie, ktorá mala osobitný význam pre tých, ktorí prišli potom, a mala na nich ďalekosiahly dosah.

Človek získava Božie požehnania svojou úprimnosťou a podriadenosťou

Bolo požehnanie, ktoré udelil Boh Abrahámovi a o ktorom tu čítame, veľké? Aké veľké bolo? Je tu jedna kľúčová veta: „A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ Táto veta dokazuje, že Abrahám prijal požehnanie, ktoré nebolo dané nikomu, kto prišiel pred ním alebo po ňom. Keď, ako žiadal Boh, Abrahám vrátil Bohu svojho jediného syna – svojho milovaného jediného syna (tu nemôžeme použiť slovo obetoval; mali by sme povedať, že svojho syna vrátil Bohu) –, Boh nielenže nedovolil Abrahámovi obetovať Izáka, ale ho aj požehnal. Akým sľubom požehnal Abraháma? Požehnal ho sľubom, že rozmnoží jeho potomstvo. A ako sa malo rozmnožiť? V Písme je tento záznam: „ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, a tvoje potomstvo obsadí bránu svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ V akom kontexte Boh vyslovil tieto slová? Teda ako Abrahám získal Božie požehnania? Dostal ich presne tak, ako hovorí Boh v Písme: „pretože si poslúchol Môj hlas.“ To znamená, že Abrahám sa riadil Božím príkazom, pretože urobil všetko, čo Boh povedal, žiadal a prikázal, bez najmenšej ponosy, a tak mu Boh dal taký sľub. V tomto sľube je jedna kľúčová veta, ktorá sa dotýka vtedajších Božích myšlienok. Vidíte ju? Možno ste nevenovali veľkú pozornosť Božím slovám: „Prisahal som na seba.“ Znamenajú, že keď Boh tieto slová vyslovil, prisahal sám na seba. Na čo ľudia prisahajú, keď skladajú prísahu? Prisahajú na nebo, čo znamená, že skladajú prísahu Bohu a prisahajú na Boha. Ľudia možno veľmi nerozumejú, čo znamená, že Boh prisahal sám na seba, ale dokážete to pochopiť, keď vám poskytnem správne vysvetlenie. Keď sa Boh stretol s mužom, ktorý počul len Jeho slová, ale nerozumel Jeho srdcu, cítil sa znovu osamelý a stratený. V zúfalstve – a dá sa povedať, že podvedome – urobil Boh niečo veľmi prirodzené: položil ruku na svoje srdce a obrátil sa sám na seba, keď udeľoval tento sľub Abrahámovi, a tento muž počul Boha povedať: „Prisahal som na seba.“ Skrze Božie činy môžeš myslieť na seba. Keď si položíš ruku na srdce a rozprávaš sa sám so sebou, máš jasnú predstavu o tom, čo hovoríš? Je tvoj postoj úprimný? Hovoríš otvorene, zo srdca? Vidíme tu teda, že keď Boh hovoril s Abrahámom, bol vážny a úprimný. Keď Boh hovoril k Abrahámovi a žehnal mu, zároveň hovoril aj sám k sebe. Hovoril si: Požehnám Abraháma a rozmnožím jeho potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu, pretože poslúchol Moje slová a on je ten, ktorého som si vyvolil. Keď Boh povedal: „Prisahal som na seba“, rozhodol, že v Abrahámovi vytvorí vyvolený ľud Izraela a povedie tento ľud vpred spolu so svojím dielom. To znamená, že Boh by nechal Abrahámových potomkov niesť dielo Božieho riadenia, a Božie dielo a to, čo Boh vyjadril, by sa začalo Abrahámom a pokračovalo Abrahámovými potomkami, čím by sa naplnilo Božie želanie spasiť človeka. Čo poviete, nie je to požehnaná vec? Pre človeka neexistuje väčšie požehnanie ako toto; dá sa povedať, že je to tá najpožehnanejšia vec. Požehnanie, ktoré Abrahám získal, nepredstavovalo rozmnoženie jeho potomstva, ale dosiahnutie Božieho riadenia, Jeho poverenia a Jeho diela v Abrahámových potomkoch. To znamená, že požehnania, ktoré Abrahám získal, neboli dočasné, ale pokračovali spolu s napredovaním Božieho plánu riadenia. Keď Boh prehovoril, keď Boh prisahal na seba, už urobil rozhodnutie. Bol proces tohto rozhodnutia pravdivý? Bolo to skutočné? Boh sa rozhodol, že od toho okamihu bude Jeho úsilie, cena, ktorú zaplatil, to, čo má a čím je, Jeho všetko, a dokonca aj Jeho život, dané Abrahámovi a jeho potomkom. Boh sa tiež rozhodol, že počnúc touto skupinou ľudí prejaví svoje skutky a umožní človeku vidieť Jeho múdrosť, autoritu a moc.

Nemenným Božím úmyslom je získať tých, ktorí poznajú Boha a sú schopní o Ňom svedčiť

V rovnakom čase, keď Boh prehovoril k sebe, hovoril aj k Abrahámovi, ale okrem toho, že si vypočul požehnania, ktoré mu Boh dal, dokázal Abrahám v tej chvíli pochopiť skutočné Božie úmysly vo všetkých Jeho slovách? Nie, nedokázal! Takže v tej chvíli, keď Boh prisahal na seba, Jeho srdce bolo stále osamelé a smutné. Naďalej neexistoval jediný človek, ktorý by bol schopný pochopiť alebo porozumieť, čo Boh zamýšľal a plánoval. V tom okamihu s Ním nikto – vrátane Abraháma – nedokázal dôverne hovoriť, a už vôbec s Ním nikto nedokázal spolupracovať pri vykonávaní diela, ktoré musel vykonať. Na povrchu Boh získal Abraháma, niekoho, kto dokázal poslúchať Jeho slová. No v skutočnosti nemal tento človek o Bohu takmer žiadne poznatky. Aj keď Boh požehnal Abraháma, Božie srdce stále nebolo uspokojené. Čo znamená, že Boh nebol uspokojený? Znamená to, že Jeho riadenie sa len začalo, že ľudia, ktorých chcel získať, ľudia, ktorých túžil vidieť, ľudia, ktorých miloval, boli od Neho stále vzdialení; potreboval čas, potreboval počkať, potreboval byť trpezlivý. Lebo vtedy okrem samotného Boha nebolo nikoho, kto by vedel, čo potrebuje, čo chce získať alebo po čom túži. Takže v tom istom čase, keď sa Boh cítil veľmi vzrušený, cítil zároveň na srdci ťažobu. Napriek tomu nezastavil svoje kroky a pokračoval v plánovaní ďalšieho kroku toho, čo musí urobiť.

Čo vidíte v Božom sľube Abrahámovi? Boh udelil Abrahámovi veľké požehnania jednoducho preto, lebo poslúchol Božie slová. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá normálne a samozrejmé, vidíme v tom Božie srdce: Boh si obzvlášť cení ľudskú podriadenosť voči Nemu a váži si ľudské pochopenie a úprimnosť voči Nemu. Ako veľmi si Boh váži túto úprimnosť? Možno nechápete, ako veľmi si to váži, a možno si to ani nikto neuvedomuje. Boh dal Abrahámovi syna, a keď tento syn vyrástol, Boh požiadal Abraháma, aby Mu svojho syna obetoval. Abrahám do písmena splnil Boží príkaz, poslúchol Božie slovo a jeho úprimnosť pohla Bohom tak, že to ocenil. Do akej miery to Boh ocenil? A prečo to ocenil? V čase, keď nikto nechápal Božie slová ani nerozumel Jeho srdcu, Abrahám urobil niečo, čo otriaslo nebom a rozochvelo zem, a to spôsobilo, že Boh pocítil bezprecedentný pocit uspokojenia a mal radosť, že získal niekoho, kto bol schopný podriadiť sa Jeho slovám. Toto uspokojenie a radosť pochádzali od stvorenej bytosti, ktoré Boh vytvoril vlastnou rukou, a bola to prvá „obeta“, ktorú človek priniesol Bohu a ktorú si Boh najviac cenil od stvorenia človeka. Boh dlho čakal na túto obetu a považoval ju za prvý najdôležitejší dar od človeka, ktorého stvoril. Ukázala Bohu prvé ovocie Jeho úsilia a cenu, ktorú zaplatil, a umožnila Mu uzrieť v ľudstve nádej. Potom Boh ešte väčšmi zatúžil po skupine takýchto ľudí, aby Mu robili spoločnosť, zaobchádzali s Ním s úprimnosťou a aby sa o neho úprimne starali. Boh dokonca dúfal, že Abrahám bude žiť ďalej, pretože si želal, aby Ho sprevádzalo také srdce, aké má Abrahám, a aby bol s Ním, keď bude pokračovať vo svojom riadení. Bez ohľadu na to, čo Boh chcel, bolo to len želanie, len myšlienka – pretože Abrahám bol len človekom, ktorý bol schopný podriadiť sa Mu a nemal najmenšie pochopenie ani poznanie Boha. Abrahám zďaleka nedosahoval normy Božích požiadaviek na človeka, ktorými sú: poznanie Boha, schopnosť svedčiť o Bohu a byť s Bohom jedna myseľ. Abrahám teda nemohol s Bohom držať krok. V Abrahámovom obetovaní Izáka uvidel Boh jeho úprimnosť a podriadenosť a videl, že odolal Božej skúške. Aj keď Boh prijal jeho úprimnosť a podriadenosť, stále nebol hoden stať sa Božím dôverníkom, stať sa niekým, kto pozná a chápe Boha, a niekým, kto je schopný poznať Božiu povahu; ani zďaleka nebol s Bohom jednej mysle a nenasledoval Božiu vôľu. Boh preto vo svojom srdci stále zostával osamelý a znepokojený. Čím osamelejším a znepokojenejším sa Boh stával, tým viac potreboval čo najskôr pokračovať vo svojom riadení a byť schopný vybrať a získať skupinu ľudí, aby čo najskôr uskutočnili Jeho plán riadenia a splnili Jeho vôľu. Bol to dychtivý Boží úmysel a nezmenil sa od samého začiatku až dodnes. Odkedy Boh na počiatku stvoril človeka, túži po skupine premožiteľov, skupine, ktorá si dokáže uvedomiť, spoznať a pochopiť Jeho povahu a bude s Ním kráčať. Tento Boží úmysel sa nikdy nezmenil. Bez ohľadu na to, ako dlho ešte musí čakať, aká ťažká môže byť cesta vpred a aké vzdialené môžu byť ciele, po ktorých túži, Boh nikdy nezmenil svoje očakávania od človeka ani sa ich nevzdal. Teraz, keď som to vyslovil, uvedomujete si niečo z Božieho úmyslu? Možno to, čo ste si uvedomili, nie je veľmi hlboké – ale postupne to príde!