Piata časť

O Jóbovi

Keď už viete, aké skúšky Jób podstúpil, väčšina z vás sa pravdepodobne bude chcieť dozvedieť viac podrobností o samotnom Jóbovi, najmä pokiaľ ide o tajomstvo, ktorým získal Božiu chválu. Poďme sa teda dnes porozprávať o Jóbovi!

V Jóbovom každodennom živote vidíme jeho dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu

Ak máme diskutovať o Jóbovi, potom musíme začať jeho hodnotením, vysloveným z Božích úst: „Nieto takého človeka na zemi, dokonalého a spravodlivého, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému.“

Poďme najskôr spoznať Jóbovu dokonalosť a spravodlivosť.

Ako rozumiete slovám dokonalý a spravodlivý? Myslíte si, že bol Jób bezúhonný a čestný? To by, samozrejme, bola doslovná interpretácia a chápanie slov dokonalý a spravodlivý. Zákonitosti skutočného života sú však neoddeliteľnou súčasťou pravého pochopenia Jóba – slová, knihy a samotná teória neposkytnú žiadne odpovede. Začneme tým, že sa pozrieme na rodinný život Jóba a na jeho normálne správanie počas života. To nám napovie o jeho životných zásadách a cieľoch, ako aj o jeho osobnosti a úsilí. Teraz si prečítajme posledné slová z knihy Jób 1, 3: „Tento muž bol najväčší zo všetkých mužov Východu.“ Tieto slová znamenajú, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi vysoké, a hoci sa nedozvedáme, či dôvod, prečo bol najväčší zo všetkých mužov Východu, bolo jeho bohatstvo alebo skutočnosť, že bol dokonalý, spravodlivý a bál sa Boha, zatiaľ čo sa vyhýbal zlu, celkovo vieme, že Jóbovo postavenie a štatút boli veľmi cenené. Ako je zaznamenané v Biblii, prvé dojmy ľudí z Jóba boli, že Jób bol dokonalý, že sa bál Boha a vyhýbal sa zlu a že mal veľké bohatstvo a ctihodné postavenie. Pre normálneho človeka žijúceho v takomto prostredí a za takýchto podmienok by bola Jóbova životospráva, kvalita života a rôzne aspekty jeho osobného života stredobodom pozornosti väčšiny ľudí; preto musíme pokračovať v čítaní Písma: „A jeho synovia šli a hodovali vo svojich domoch, každý vo svoj určený deň, a pozvali a zavolali aj svoje tri sestry, aby jedli a pili s nimi. A stalo sa tak, že keď uplynuli dni ich hodovania, Jób poslal po nich a posvätil ich, vstal skoro ráno a obetoval zápalné obety za nich všetkých, lebo si povedal: ‚Mohlo sa stať, že moji synovia zhrešili a zlorečili Bohu vo svojich srdciach.‘ Takto to Jób robil neustále.“ (Jób 1, 4-5) Tento úryvok nám objasňuje dve veci: po prvé, že Jóbovi synovia a dcéry pravidelne hodovali, veľa jedli a pili; po druhé, že Jób často obetoval zápalné obety, pretože sa často obával o svojich synov a dcéry zo strachu, že zhrešili a že vo svojich srdciach sa zriekli Boha. Sú tu opísané životy dvoch rôznych typov ľudí. Prvým typom sú Jóbovi synovia a dcéry, ktorí vďaka svojej zámožnosti často hodovali, žili extravagantne, pili víno a stolovali, koľko im hrdlo ráčilo, a tešili sa vysokej kvalite života, ktorú im prinášalo materiálne bohatstvo. Keď žili takýmto životom, bolo nevyhnutné, že často hrešili a urážali Boha – no napriek tomu sa neposvätili ani neprinášali zápalné obety. Vidíte teda, že v ich srdciach nebolo miesta pre Boha, nemysleli na Božie milosti ani sa nebáli, že urazia Boha, a už vôbec sa nebáli zrieknutia sa Boha vo svojich srdciach. Samozrejme, nezameriavame sa na Jóbove deti, ale na to, čo urobil Jób, keď čelil takýmto veciam; to je ďalšia záležitosť opísaná v pasáži, ktorá zahŕňa Jóbov každodenný život a jeho ľudskú prirodzenosť-podstatu. Tam, kde Biblia opisuje hodovanie Jóbových synov a dcér, nie je žiadna zmienka o Jóbovi; hovorí sa len, že jeho synovia a dcéry spolu často jedli a pili. Inými slovami, Jób nehodoval ani sa nepripojil k svojim synom a dcéram pri ich extravagantnom stolovaní. Aj keď bol bohatý a mal veľký majetok a mnohých sluhov, neviedol luxusný život. Neočarilo ho výnimočné prostredie, v ktorom žil, a napriek svojmu bohatstvu neprepadol telesným pôžitkom ani nezabúdal obetovať zápalné obety, a už vôbec to nespôsobilo, že sa vo svojom srdci postupne vyhýbal Bohu. Jób bol teda očividne disciplinovaný vo svojom spôsobe života, nebol chamtivý ani hedonistický v dôsledku Božích požehnaní ani nelipol na kvalite života. Namiesto toho bol pokorný a skromný, nebol okázalý a pred Bohom bol opatrný a obozretný. Často premýšľal o Božích milostiach a požehnaniach a neustále mal bohabojné srdce. Vo svojom každodennom živote často skoro vstával, aby za svojich synov a dcéry obetoval zápalné obety. Inými slovami, nielenže sa sám Jób bál Boha, ale dúfal, že jeho deti sa tiež budú báť Boha a nebudú proti Nemu hrešiť. Jóbovo materiálne bohatstvo nezastávalo žiadne miesto v jeho srdci ani nenahrádzalo postavenie, ktoré v ňom zastával Boh; či už kvôli sebe alebo svojim deťom, Jóbove každodenné činy boli spojené so strachom pred Bohom a s vyhýbaním sa zlu. Jeho strach z Boha Jahveho nepredstavoval len prázdne reči, ale bolo to niečo, čo premieňal na činy a čo sa odrážalo v každej časti jeho každodenného života. Toto skutočné správanie Jóba nám ukazuje, že bol čestný a vo svojej podstate miloval spravodlivosť a veci, ktoré boli pozitívne. To, že často posielal po svojich synov a dcéry a posväcoval ich, znamená, že neuznával ani neschvaľoval správanie svojich detí; namiesto toho vo svojom srdci mal odpor k ich správaniu a odsudzoval ich. Dospel k záveru, že správanie jeho synov a dcér netešilo Boha Jahveho, a preto ich často vyzýval, aby išli pred Boha Jahveho a vyznali sa zo svojich hriechov. Jóbove činy nám ukazujú druhú stránku jeho ľudskej prirodzenosti, a to, že nikdy nekráčal spolu s tými, ktorí často hrešili a urážali Boha, ale namiesto toho sa im vyhýbal a obchádzal ich. Napriek tomu, že títo ľudia boli jeho synmi a dcérami, neopustil svoje vlastné zásady správania len preto, lebo boli z jeho rodu, ani nebol zhovievavý k ich hriechom pre svoje vlastné pocity. Namiesto toho ich nabádal, aby sa vyznali a získali zhovievavosť Boha Jahveho, a varoval ich, aby neopúšťali Boha pre svoj vlastný chamtivý pôžitok. Princípy toho, ako Jób zaobchádzal s ostatnými, sú neoddeliteľné od princípov jeho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Miloval to, čo Boh prijímal, a nenávidel to, čo Boha odpudzovalo. Miloval tých, ktorí sa Boha vo svojich srdciach báli, a nenávidel tých, ktorí páchali zlo alebo hrešili proti Bohu. Táto láska a nenávisť sa prejavovali v jeho každodennom živote a predstavovali spravodlivosť, ktorú v Jóbovi videli Božie oči. Prirodzene, je to aj vyjadrenie a žitie Jóbovej pravej ľudskej prirodzenosti vo vzťahoch s ostatnými v jeho každodennom živote, o ktorých sa musíme dozvedieť.

Prejavy Jóbovej ľudskej prirodzenosti počas jeho skúšok (pochopenie Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu počas skúšok)

Vyššie sme sa podelili o rôzne aspekty Jóbovej ľudskej prirodzenosti, ktoré sa prejavili v jeho každodennom živote ešte pred pokušeniami, ktoré zakúsil. Tieto rôzne prejavy bezpochyby poskytujú prvotné oboznámenie sa s Jóbovou spravodlivosťou, so strachom z Boha a s vyhýbaním sa zlu a sú, samozrejme, prvotným potvrdením. Dôvod, prečo hovorím „prvotný“, je ten, že väčšina ľudí stále nezískala pravé pochopenie Jóbovej osobnosti a miery, do akej nasledoval cestu podriadenosti a strachu pred Bohom. To znamená, že u väčšiny ľudí sa pochopenie Jóba obmedzuje len na niečo ako priaznivý dojem, ktorý získali z dvoch biblických úryvkov obsahujúcich jeho slová: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“ a „vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Preto je veľmi potrebné, aby sme pochopili, ako Jób žil svoju ľudskú prirodzenosť, keď prijímal Božie skúšky; týmto spôsobom sa Jóbova pravá ľudská prirodzenosť prejaví všetkým v plnom rozsahu.

Keď sa Jób dopočul, že mu ukradli majetok, že jeho synovia a dcéry prišli o život a že jeho sluhovia boli zabití, reagoval takto: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ (Jób 1, 20) Tieto slová nám hovoria jednu skutočnosť: po vypočutí tejto správy Jób neprepadol panike, neplakal ani neobviňoval sluhov, ktorí mu túto správu oznámili, a už vôbec neskúmal miesto činu, aby vyšetril a overil podrobnosti a zistil, čo sa skutočne stalo. Neprejavil žiadnu bolesť či ľútosť nad stratou svojho majetku ani sa nezrútil v slzách v dôsledku straty svojich detí a svojich blízkych. Naopak, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu, padol na zem a klaňal sa. Konanie Jóba sa líši od konania každého obyčajného človeka. Mätie mnoho ľudí a núti ich, aby Jóbovi vo svojich srdciach vyčítali jeho „chladnokrvnosť“. Pri náhlej strate majetku by normálni ľudia vyzerali zdrvení alebo zúfalí – a niektorí by dokonca mohli upadnúť do hlbokej depresie. Je to preto, lebo v srdciach ľudí predstavuje ich majetok celoživotné úsilie – je to niečo, na čom závisí ich prežitie, je to nádej, ktorá ich udržuje pri živote. Strata ich majetku znamená, že ich úsilie bolo zbytočné, že stratili nádej, a dokonca, že nemajú žiadnu budúcnosť. Každý normálny človek sa takto stavia k svojmu majetku, má k nemu blízky vzťah a majetok má v očiach ľudí nesmiernu dôležitosť. Veľká väčšina ľudí sa preto cíti zmätená Jóbovým ľahostajným postojom k strate majetku. Dnes rozptýlime zmätok, ktorý pociťovali všetci títo ľudia, tým, že vysvetlíme, čo sa odohrávalo v Jóbovom srdci.

Zdravý rozum káže, že Jób by sa mal pred Bohom hanbiť za to, že stratil taký veľký majetok, ktorý mu Boh zveril, pretože sa oň nestaral alebo naň nedával pozor – neudržal si majetok, ktorý mu Boh daroval. Keď sa teda dopočul, že jeho majetok bol ukradnutý, jeho prvou reakciou by malo byť, že pôjde na miesto činu a prešetrí rozsah všetkého, o čo prišiel, a potom sa vyzná Bohu, aby mohol opäť získať Božie požehnania. Jób to však neurobil a, prirodzene, mal na to svoje dôvody. Vo svojom srdci bol Jób hlboko presvedčený, že všetko, čo má, mu daroval Boh a nebolo to výsledkom jeho vlastnej práce. Preto nevidel tieto požehnania ako niečo, z čoho by sa dalo ťažiť, ale namiesto toho ukotvil princípy svojho prežitia v tom, že sa zo všetkých síl držal cesty, ktorá by sa mala dodržiavať. Vážil si Božie požehnania a ďakoval za ne, no nebol nimi fascinovaný ani ich nevyhľadával. Taký bol jeho postoj k majetku. Nerobil nič pre získanie požehnaní, neobával sa nedostatku či straty Božích požehnaní ani sa pre ne netrápil. Pre Božie požehnania sa nestal neviazane, bláznivo šťastným ani neignoroval Božiu cestu a nezabudol na Božiu milosť len pre požehnania, z ktorých sa často tešil. Jóbov postoj k majetku odhaľuje ľuďom jeho pravú ľudskú prirodzenosť. Po prvé, Jób nebol chamtivý a bol nenáročný vo svojom materiálnom živote. Po druhé, Jób sa nikdy nestrachoval a nebál, že mu Boh vezme všetko, čo má, čo bol jeho postoj podriadenosti voči Bohu vo svojom srdci; to znamená, že nemal žiadne požiadavky ani sťažnosti, pokiaľ ide o to, či alebo kedy mu Boh vezme, a nepýtal sa na dôvod prečo, len sa snažil podriadiť sa Božím usporiadaniam. Po tretie, nikdy neveril, že jeho majetok pochádza z jeho vlastnej práce, ale že mu ho Boh daroval. To bola Jóbova viera v Boha a je znakom jeho presvedčenia. Objasnili sme Jóbovu ľudskú prirodzenosť a jeho pravé každodenné úsilie v tomto trojbodovom zhrnutí? Jóbova ľudská prirodzenosť a úsilie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho chladného správania, keď čelil strate svojho majetku. Práve vďaka svojmu každodennému úsiliu mal Jób duchovné postavenie a presvedčenie, aby počas Božích skúšok vyslovil: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová nezískal cez noc ani sa len tak neobjavili v Jóbovej hlave. Boli tým, čo videl a nadobudol počas mnohých rokov prežívania života. V porovnaní so všetkými, ktorí len hľadajú Božie požehnania a ktorí sa boja, že im Boh vezme, nenávidia to a sťažujú sa, nie je Jóbova podriadenosť veľmi reálna? V porovnaní so všetkými, ktorí veria, že Boh existuje, ale ktorí nikdy neverili, že Boh vládne nad všetkými vecami, nie je Jób nadmieru čestný a spravodlivý?

Jóbova racionálnosť

Jóbove skutočné skúsenosti a jeho spravodlivá a čestná ľudská prirodzenosť viedli k tomu, že vykonal najrozumnejšie súdy a rozhodnutia, keď prišiel o svoj majetok a deti. Takéto racionálne rozhodnutia boli neoddeliteľné od jeho každodenného úsilia a Božích skutkov, ktoré spoznal počas každodenného života. Jóbova čestnosť mu umožnila uveriť, že Jahveho ruka vládne nad všetkými vecami; jeho viera mu umožnila spoznať skutočnosť, že Boh Jahve je zvrchovaný nad všetkými vecami; jeho poznanie ho urobilo ochotným a schopným podriadiť sa zvrchovanosti a usporiadaniam Boha Jahveho; jeho podriadenosť mu umožnila byť čoraz pravdivejším vo svojom strachu pred Bohom Jahvem; jeho strach ho robil čoraz skutočnejším vo vyhýbaní sa zlu; nakoniec sa Jób stal dokonalým, pretože sa bál Boha a vyhýbal sa zlu; jeho dokonalosť ho urobila múdrym a dala mu najvyššiu racionálnosť.

Ako by sme mali rozumieť slovu racionálny? Doslovný výklad je, že to znamená mať zdravý rozum, byť logický a rozumný v myslení, prejavovať sa múdrou rečou, činmi a úsudkom a riadiť sa zdravými a správnymi morálnymi zásadami. Napriek tomu sa Jóbova racionálnosť nedá vysvetliť tak ľahko. Keď sa tu hovorí, že Jób mal najvyššiu racionálnosť, hovorí sa to v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou a jeho správaním pred Bohom. Pretože Jób bol čestný, bol schopný podriadiť sa Božej zvrchovanosti a veriť v ňu, čo mu dalo poznanie, ktoré bolo pre iných nedosiahnuteľné, a toto poznanie mu umožnilo presnejšie rozlišovať, posudzovať a definovať to, čo sa mu prihodilo, čo mu umožnilo presnejšie a presvedčivejšie si zvoliť, čo robiť a čoho sa pevne držať. To znamená, že jeho slová, správanie, princípy za jeho činmi a kódex, podľa ktorého konal, boli stále, jasné a konkrétne a neboli slepé, impulzívne ani emocionálne. Vedel, ako zaobchádzať s tým, čo ho postihlo, vedel, ako vyvážiť a zvládať vzťahy medzi zložitými udalosťami, vedel, ako sa pevne držať cesty, ktorej by sa mal pevne pridržiavať, a navyše vedel, ako zaobchádzať s tým, že Boh Jahve dáva a berie. Presne to bola Jóbova racionálnosť. Práve vďaka tejto racionálnosti Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, keď prišiel o majetok i o svojich synov a dcéry.

Keď Jób čelil obrovskej telesnej bolesti a výčitkám svojich príbuzných a priateľov, a keď čelil smrti, jeho skutočné správanie opäť všetkým ľuďom ukázalo jeho pravú tvár.

Skutočná Jóbova tvár: pravdivá, čistá a bez falše

Prečítajme si z Jóba 2, 7-8: „Tak satan odišiel od Jahveho a zasiahol Jóba bolestivými vredmi od chodidiel až po temeno hlavy. A Jób si vzal hrnčiarsky črep, aby sa ním oškrabal, a sadol si do popola.“ Toto je opis Jóbovho správania, keď mu telo posiali bolestivé vredy. Jób v tom čase sedel v popole a trpel bolesťami. Nikto ho neošetril a nikto mu nepomáhal zmierniť bolesť jeho tela; namiesto toho použil hrnčiarsky črep na oškrabanie bolestivých vredov. Na pohľad išlo len o etapu Jóbových múk a nemá to žiadny súvis s jeho ľudskou prirodzenosťou a so strachom z Boha, pretože Jób v tom čase nevyslovil žiadne slová, aby vyjadril svoju náladu a názory. Napriek tomu sú Jóbove činy a jeho správanie stále pravým vyjadrením jeho ľudskej prirodzenosti. V úryvku predchádzajúcej kapitoly sa dočítame, že Jób bol najväčší zo všetkých mužov Východu. Táto pasáž z druhej kapitoly nám medzitým ukazuje, že tento veľký muž z Východu skutočne vzal hrnčiarsky črep, aby sa oškrabal, zatiaľ čo sedel v popole. Nie je medzi týmito dvoma opismi zjavný kontrast? Je to kontrast, ktorý nám ukazuje Jóbovo pravé ja: napriek svojmu prestížnemu postaveniu a statusu tieto veci nikdy nemiloval ani im nevenoval žiadnu pozornosť; nezaujímalo ho, ako ostatní vnímajú jeho postavenie, ani sa nezaujímal o to, či by jeho činy alebo správanie mali negatívny vplyv na jeho postavenie; nevychutnával si výhody statusu ani si neužíval slávu, ktorá prichádzala so statusom a s postavením. Záležalo mu len na jeho hodnote a význame jeho žitia v očiach Boha Jahveho. Jóbovo pravé ja bolo jeho samotnou podstatou: nemiloval slávu a bohatstvo a nežil pre slávu a bohatstvo; bol pravdivý, čistý a bez falše.

Jób rozlišuje medzi láskou a nenávisťou

Ďalší aspekt Jóbovej ľudskej prirodzenosti sa prejavuje v nasledujúcom rozhovore medzi ním a jeho ženou: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘ On jej však povedal: ‚Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘“ (Jób 2, 9-10) Keď Jóbova žena uvidela muky, ktorými trpel, snažila sa dať Jóbovi radu, aby mu pomohla mukám uniknúť, ale jej „dobré úmysly“ nezískali Jóbov súhlas. Namiesto toho vyvolali jeho hnev, pretože poprela jeho vieru a podriadenosť voči Bohu Jahvemu a tiež poprela existenciu Boha Jahveho. To bolo pre Jóba neprijateľné, pretože si nikdy nedovolil urobiť nič, čo by odporovalo Bohu alebo Mu ubližovalo, o iných ani nehovoriac. Ako mohol zostať ľahostajný, keď videl iných hovoriť slová, ktorými sa rúhali Bohu a urážali Ho? Svoju manželku preto nazval „nerozumnou ženou“. Jób k svojej manželke pociťoval hnev a nenávisť, ako aj pohanu a výčitky. Bolo to prirodzené vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti – rozlišovania medzi láskou a nenávisťou – a bol to pravý obraz jeho spravodlivej ľudskej prirodzenosti. Jób mal zmysel pre spravodlivosť, ktorý ho nútil nenávidieť trendy a prílivy zla, neznášať, odsudzovať a odmietať absurdné kacírstvo, smiešne argumenty a groteskné tvrdenia a umožňoval mu držať sa vlastných, správnych zásad a postojov, keď ho masy odmietli a jeho blízki ho opustili.

Jóbova dobrosrdečnosť a úprimnosť

Keďže z Jóbovho správania môžeme vidieť prejavy rôznych aspektov jeho ľudskej prirodzenosti, čo vidíme z Jóbovej ľudskej prirodzenosti, keď otvoril ústa, aby preklial deň svojho narodenia? Touto témou sa budeme zaoberať nižšie.

Vyššie som hovoril o tom, čo viedlo k tomu, že Jób preklial svoj deň narodenia. Čo v tom vidíte? Keby bol Jób bezcitný a bez lásky, keby bol chladný a bez emócií a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by brať ohľad na Božie úmysly? Mohol by pohŕdať dňom svojho narodenia, keď mu záležalo na Božom srdci? Inými slovami, ak by bol Jób bezcitný a zbavený ľudskej prirodzenosti, mohol by byť skľúčený z Božej bolesti? Mohol by prekliať deň svojho narodenia, pretože Boh nad ním žialil? Odpoveď znie: rozhodne nie! Keďže Jób bol dobrosrdečný, záležalo mu na Božom srdci; keďže mu záležalo na Božom srdci, cítil Božiu bolesť; keďže bol dobrosrdečný, trpel väčšími mukami v dôsledku toho, že cítil Božiu bolesť; keďže cítil Božiu bolesť, začal nenávidieť deň svojho narodenia, a tak ho preklial. Pre nezaujatých je celé Jóbovo správanie počas jeho skúšok príkladné. Iba jeho prekliatie dňa narodenia kladie otáznik nad jeho dokonalosťou a spravodlivosťou alebo poskytuje odlišné hodnotenie. V skutočnosti to bolo najpravdivejšie vyjadrenie Jóbovej ľudskej prirodzenosti-podstaty. Jeho ľudská prirodzenosť-podstata nebola skrytá, zaobalená či niekým upravovaná. Keď preklial deň svojho narodenia, preukázal dobrosrdečnosť a úprimnosť hlboko vo svojom srdci. Bol ako prameň s tak čistou a priehľadnou vodou, že bolo vidno až na samé dno.

Keď sa ľudia dozvedia o Jóbovi toto všetko, väčšina z nich nepochybne získa pomerne presný a objektívny pohľad na Jóbovu ľudskú prirodzenosť-podstatu. Mali by tiež získať hlboké, praktické a pokročilejšie pochopenie a uznanie Jóbovej dokonalosti a spravodlivosti, ako o nich hovorí Boh. Dúfajme, že toto porozumenie a uznanie pomôže ľuďom vydať sa na cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Vzťah medzi Božím odovzdaním Jóba satanovi a cieľmi Božieho diela

Hoci väčšina ľudí už uznáva, že Jób bol dokonalý a spravodlivý, bál sa Boha a vyhýbal sa zlu, toto uznanie im neposkytuje väčšie pochopenie Božích úmyslov. Popri tom, ako závidia Jóbovej ľudskej prirodzenosti a úsiliu, pýtajú sa Boha nasledujúcu otázku: Jób bol taký dokonalý a spravodlivý, ľudia ho tak veľmi zbožňujú, tak prečo ho Boh vydal satanovi a vystavil ho toľkým mukám? Takéto otázky nevyhnutne existujú v srdciach mnohých ľudí – alebo skôr táto pochybnosť je otázkou v srdciach mnohých ľudí. Keďže to zmiatlo toľko ľudí, musíme túto otázku otvoriť a správne vysvetliť.

Všetko, čo Boh koná, je nevyhnutné a má mimoriadny význam, pretože všetko, čo v človeku vytvorí, sa týka Jeho riadenia a spásy ľudstva. Dielo, ktoré Boh vykonal v Jóbovi, samozrejme, nie je výnimkou, hoci Jób bol v Božích očiach dokonalý a bezúhonný. Inými slovami, bez ohľadu na to, čo Boh vykoná alebo akými prostriedkami to koná, a bez ohľadu na cenu či Jeho cieľ, sa zámer Jeho skutkov nemení. Jeho zámerom je pôsobiť na človeka Božími slovami, ako aj Božími požiadavkami a úmyslami. Inými slovami, pôsobiť na človeka všetkým, čo Boh považuje za pozitívne a v súlade s Jeho krokmi, umožniť človeku pochopiť Božie srdce a porozumieť Božej podstate a dovoliť mu podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, a tak mu umožniť báť sa Boha a vyhýbať sa zlu – to všetko je jeden aspekt Božieho zámeru vo všetkom, čo koná. Druhým aspektom je, že keďže satan je protipólom a predmetom služby v Božom diele, človek je často vydaný satanovi. To je prostriedok, ktorý Boh používa, aby umožnil ľuďom vidieť v satanových pokušeniach a útokoch podlosť, škaredosť a opovrhnutie satana, čím ľudí donúti nenávidieť satana a získať schopnosť poznať a rozoznať to, čo je negatívne. Tento proces im umožní postupne sa oslobodiť spod satanovej kontroly, obvinení, vyrušovania a útokov – až kým nezvíťazia nad útokmi a obvineniami satana vďaka Božím slovám, svojmu poznaniu Boha, podriadenosti voči Bohu, viere v Boha a strachu z Neho. Len potom budú úplne zachránení spod satanovej moci. Spása ľudí znamená, že satan je porazený a že už viac nie sú pokrmom v satanových ústach – satan sa ich zriekol namiesto toho, aby ich prehltol. Je to preto, lebo títo ľudia sú bezúhonní, prechovávajú vieru, podriadenosť a strach voči Bohu a načisto so satanom skoncovali. Zahanbujú satana, robia z neho zbabelca a úplne ho porazia. Ich odhodlanie nasledovať Boha, podriadenie sa Bohu a strach z Boha porazia satana a prinútia ho, aby sa ich úplne vzdal. Iba takíto ľudia sú skutočne získaní Bohom a to je to, čo je konečným Božím cieľom pri záchrane človeka. Ak chcú byť spasení a úplne získaní Bohom, potom všetci, ktorí Boha nasledujú, musia čeliť väčším či menším pokušeniam a útokom satana. Boh zachráni tých, ktorí sa vymania z týchto pokušení a útokov a sú schopní satana úplne poraziť. To znamená, že Boh zachráni tých, ktorí podstúpili Božie skúšky a ktorých nespočetne mnohokrát pokúšal a napádal satan. Tí, ktorých Boh zachráni, rozumejú Božím úmyslom a požiadavkám a dokážu sa podriadiť Božej zvrchovanosti a usporiadaniu. Neopúšťajú cestu strachu pred Bohom a vyhýbajú sa zlu uprostred satanových pokušení. Tí, ktorých Boh zachráni, sú čestní, dobrosrdeční, rozlišujú medzi láskou a nenávisťou, majú zmysel pre spravodlivosť, sú rozumní, dokážu sa o Boha starať a vážiť si všetko, čo od Neho pochádza. Týchto ľudí satan neobmedzuje, nesleduje, neobviňuje ani nezneužíva. Sú úplne voľní, úplne sa oslobodili a boli prepustení. Jób bol práve takým slobodným človekom a práve preto ho Boh vydal satanovi.

Satan zneužil Jóba, ktorý však získal večnú slobodu a oslobodenie a získal právo, aby už nikdy nebol vystavený satanovej skazenosti, zneužívaniu a obvineniam, aby namiesto toho žil vo svetle Božej priazne, slobodný a nezaťažený a žil uprostred Božích požehnaní, ktoré mu boli dané. Nikto mu nemohol toto právo odobrať, zničiť alebo sa ho zmocniť. Bolo dané Jóbovi ako odmena za jeho vieru, odhodlanie, podriadenosť Bohu a strach z Boha. Jób zaplatil cenu svojho života, aby získal radosť a šťastie na zemi a získal právo a oprávnenie – čo je úplne prirodzené a oprávnené – uctievať Stvoriteľa bez zasahovania ako pravá Božia stvorená bytosť na zemi. To bol tiež najväčší výsledok pokušení, ktoré Jób znášal.

Keď ľudia ešte len musia byť spasení, satan často vyrušuje, ba dokonca ovláda ich životy. Inými slovami, ľudia, ktorí neboli spasení, sú satanovými väzňami, nemajú slobodu, satan sa ich nevzdal, nie sú spôsobilí ani oprávnení uctievať Boha a satan ich zblízka prenasleduje a zlovoľne na nich útočí. Takíto ľudia nemajú žiadne šťastie, o ktorom by mohli hovoriť, nemajú právo na normálnu existenciu, a navyše nemajú žiadnu dôstojnosť, o ktorej by mohli hovoriť. Iba ak povstaneš a začneš bojovať so satanom, použiješ svoju vieru v Boha, podriadenosť Bohu a strach z Boha ako zbrane, s ktorými budeš bojovať so satanom na život a na smrť, aby si ho úplne porazil, prinútil ho stiahnuť chvost, premenil ho na zbabelca vždy, keď ťa zbadá, a dosiahol, že úplne zastaví svoje útoky a obvinenia proti tebe, len potom budeš spasený a slobodný. Ak si odhodlaný úplne skoncovať so satanom, ale nemáš zbrane, ktoré ti pomôžu satana poraziť, potom budeš stále v ohrození. Ak ťa bude satan postupom času mučiť natoľko, že už v tebe nezostane ani štipka sily, no ty stále nedokážeš vydať svedectvo a úplne sa nezbavíš satanových obvinení a útokov proti tebe, potom bude tvoja nádej na spásu veľmi malá. Nakoniec, keď sa vyhlási ukončenie Božieho diela, budeš stále v zovretí satana, neschopný sa oslobodiť, a tak nikdy nedostaneš šancu ani nádej. Z toho vyplýva, že takíto ľudia budú úplne v satanovom zajatí.

Prijmite Božie skúšky, prekonajte satanove pokušenia a dovoľte Bohu, aby získal celú vašu bytosť

Počas diela Božej trvalej starostlivosti a podpory pre človeka mu rozpovie všetky svoje úmysly a požiadavky a ukáže mu svoje skutky, povahu a to, čo má a čo pre človeka znamená. Cieľom je dať človeku duchovné postavenie, dovoliť mu získať od Boha rôzne pravdy a zároveň Ho nasledovať – pravdy, ktoré sú zbraňami, ktoré dal človeku Boh, aby s nimi bojoval proti satanovi. Takto vyzbrojený človek musí čeliť Božím skúškam. Boh má mnoho prostriedkov a spôsobov skúšania človeka, ale každý z nich vyžaduje „spoluprácu“ Božieho nepriateľa – satana. To znamená, že keď dal Boh človeku zbrane, s ktorými môže bojovať so satanom, odovzdáva človeka satanovi a dovoľuje satanovi „skúšať“ jeho duchovné postavenie. Ak sa človek dokáže vymaniť zo satanových bojových šíkov, dokáže uniknúť satanovmu obkľúčeniu a prežiť, potom zloží skúšku. Ak sa mu však nepodarí utiecť zo satanovej bojovej formácie a podvolí sa satanovi, skúškou neprejde. Bez ohľadu na to, ktorý aspekt človeka Boh skúma, kritériom Jeho skúmania je to, či človek stojí pevne za svojím svedectvom, keď ho satan napadne, alebo či opustil Boha, kapituloval a vzdal sa satanovi, keď ho chytil do svojich osídiel. Dá sa povedať, že to, či človek môže alebo nemôže byť zachránený, závisí od toho, či môže premôcť a poraziť satana. A jeho schopnosť získať slobodu závisí od toho, či je schopný sám od seba pozdvihnúť zbrane, ktoré mu dal Boh, aby premohol satanovo zajatie, čím by satan úplne stratil nádej a nechal ho na pokoji. Ak satan opustí nádej a niekoho sa zriekne, znamená to, že sa už nikdy nepokúsi vziať túto osobu Bohu, už nikdy ju neobviní a nevyruší a už nikdy ju nebude svojvoľne mučiť ani na ňu útočiť. Jedine niekto taký bude skutočne získaný Bohom. To je celý proces, ktorým Boh získava ľudí.

Varovanie a osvietenie pre budúce generácie cez Jóbove svedectvo

Len čo ľudia pochopia proces, ktorým Boh niekoho úplne získa, pochopia aj ciele a význam Božieho odovzdania Jóba satanovi. Ľudí už viac nevyrušujú Jóbove muky a znovu si uvedomujú ich význam. Už sa nestarajú o to, či sami budú vystavení rovnakému pokúšaniu ako Jób, a už viac neodporujú ani neodmietajú zoslanie Božích skúšok. Jóbova viera, podriadenosť a jeho svedectvo o zdolaní satana sú pre ľudí zdrojom obrovskej pomoci a povzbudenia. V Jóbovi vidia nádej na vlastnú spásu a vidia, že vierou, podriadenosťou a strachom pred Bohom je úplne možné poraziť satana a zvíťaziť nad ním. Vidia, že pokiaľ sa podriadia Božej zvrchovanosti a usporiadaniam a pokiaľ majú odhodlanie a vieru nezriecť sa Boha po tom, čo stratili všetko, môžu privodiť satanovi hanbu a porážku a uvidia, že potrebujú len odhodlanie a vytrvalosť, aby stáli pevne vo svojom svedectve – aj keď to znamená stratiť svoje životy –, aby bol satan zastrašený a dal sa na rýchly útek. Jóbovo svedectvo je varovaním pre budúce generácie a toto varovanie im hovorí, že ak neporazia satana, nikdy sa nebudú môcť zbaviť jeho obvinení a vyrušovania ani nikdy nebudú schopní uniknúť jeho zneužívaniu a útokom. Jóbovo svedectvo osvietilo budúce generácie. Toto osvietenie učí ľudí, že len ak budú dokonalí a spravodliví, dokážu sa báť Boha a vyhýbať sa zlu; učí ich, že len ak sa budú báť Boha a vyhýbať sa zlu, môžu vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu; iba ak budú vydávať silné a zvučné svedectvo o Bohu, nikdy ich neovládne satan a budú žiť pod vedením a ochranou Boha – len vtedy budú skutočne spasení. Jóbovu osobnosť a jeho životné úsilie by mal napodobňovať každý, kto sa usiluje o spásu. To, ako žil celý svoj život a ako sa správal počas skúšok, je vzácnym pokladom pre všetkých, ktorí nasledujú cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu.

Jóbove svedectvo prináša Bohu útechu

Ak vám teraz poviem, že Jób je milý muž, možno nebudete vedieť oceniť význam týchto slov a možno nedokážete pochopiť myšlienku, prečo som hovoril o všetkých týchto veciach. Počkajte však do dňa, keď okúsite skúšky, ktoré budú rovnaké alebo podobné ako Jóbove skúšky, keď si prejdete ťažkosťami, podstúpite skúšky, ktoré pre vás osobne pripravil Boh, keď zo seba vydáš všetko a budeš znášať poníženie a útrapy, aby si zvíťazil nad satanom a svedčil o Bohu uprostred pokušení – potom budeš schopný oceniť význam týchto slov, ktoré hovorím. Vtedy budeš mať pocit, že si oveľa horší než Jób, pocítiš, aký milý je Jób a že je hodný nasledovania. Keď nadíde ten čas, uvedomíš si, aké dôležité sú tieto nadčasové Jóbove slová pre toho, kto je skazený a žije v týchto časoch, a zistíš, aké ťažké je pre dnešných ľudí dosiahnuť to, čo dosiahol Jób. Keď budeš mať pocit, že je to ťažké, uvedomíš si, aké je Božie srdce ustráchané a znepokojené, uvedomíš si, akú vysokú cenu Boh zaplatil za získanie takýchto ľudí a aké vzácne je to, čo Boh koná a vynakladá pre ľudstvo. Keď ste si teraz vypočuli tieto slová, rozumiete presne Jóbovi a hodnotíte ho správne? Bol vo vašich očiach Jób skutočne dokonalým a spravodlivým mužom, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu? Verím, že väčšina ľudí určite povie áno. Pretože fakty o tom, čo Jób vykonal a zjavil, nemôže nikto poprieť, a to ani satan. Sú najsilnejším dôkazom Jóbovho víťazstva nad satanom. Tento dôkaz vytvoril Jób a bol prvým svedectvom, ktoré Boh prijal. Keď teda Jób zvíťazil nad satanovými pokušeniami a svedčil o Bohu, potešil Božie srdce a Boh v ňom videl nádej. Od čias stvorenia až do Jóbových čias to bolo prvýkrát, keď Boh skutočne zakúsil, čo je to útecha a čo to znamená byť potešený človekom. Bolo to prvýkrát, čo uvidel a získal pravé svedectvo, vydané pre Neho.