Druhá časť

Boh sa prvýkrát stáva telom, aby vykonal dielo

Práve sme hovorili o celom diele, ktoré Boh vykonal, o rade nebývalých diel, ktoré uskutočnil. Každá jedna z týchto vecí súvisí s Božím plánom riadenia a Božími úmyslami. Súvisia aj s povahou samotného Boha a Jeho podstatou. Ak chceme lepšie porozumieť tomu, čo Boh má a čím je, nemôžeme sa zastaviť v Starom zákone alebo vo Veku zákona – musíme pokračovať ďalej, nasledovať kroky, ktoré Boh pri svojom diele vykonal. Tak ako Boh ukončil Vek zákona a započal Vek milosti, nech naše kroky smerujú do Veku milosti – veku plného milosti a vykúpenia. V tomto veku Boh opäť spravil niečo veľmi dôležité, čo nikdy predtým neurobil. Dielo v tomto novom veku bolo pre Boha i ľudstvo novým východiskovým bodom – východiskovým bodom pozostávajúcim z ďalšieho nového diela, ktoré Boh nikdy predtým nevykonal. Toto nové dielo bolo nebývalé a presahovalo predstavivosť ľudí a všetkých stvorení. Je to niečo, čo teraz ľudia dobre vedia – Boh sa po prvýkrát stal človekom a po prvý raz začal vykonávať nové dielo v podobe a s identitou človeka. Toto nové dielo znamenalo, že Boh dokončil svoje dielo vo Veku zákona a že už nikdy neurobí ani nepovie nič podľa zákona. Rovnako tak nepovie a neurobí nič vo forme zákona alebo podľa zásad alebo pravidiel zákona. To znamená, že celé Jeho dielo založené na zákone bolo naveky prerušené a už v ňom nebude pokračovať, pretože chcel začať nové dielo a robiť nové veci. Jeho plán mal znova nový východiskový bod a ľudstvo musel voviesť do nového veku.

Či to bola pre ľudí radostná alebo zlovestná správa, záviselo od podstaty každého jedného človeka. Mohli by sme povedať, že pre niektorých ľudí to nebola radostná, ale zlovestná správa, pretože keď Boh začal konať svoje nové dielo, ľudia, ktorí len dodržiavali zákony, pravidlá a učenie, no nebáli sa Ho, mali sklon používať staré dielo Boha na odsúdenie Jeho nového diela. Pre týchto ľudí to bola zlovestná správa. No pre každého nevinného a otvoreného človeka, ktorý bol k Bohu úprimný a snažil sa o Jeho vykúpenie, bolo prvé vtelenie Boha veľmi radostnou správou. Bolo to totiž prvýkrát od začiatku existencie ľudstva, čo sa Boh zjavil a žil medzi ľuďmi v podobe, ktorá nebola Duchom. Tentoraz sa narodil ako človek, žil medzi ľuďmi ako Syn človeka a pôsobil medzi nimi. Týmto „prvýkrát“ sa zrútili predstavy ľudí. Bolo to niečo, čo si nevedeli predstaviť. Všetci nasledovatelia Boha navyše získali hmatateľnú výhodu. Boh nielen ukončil starý vek, ale skončil aj so svojimi starými metódami a spôsobom práce. Už viac nežiadal svojich poslov, aby oznamovali Jeho úmysly. Už sa neskrýval v oblakoch, už sa nezjavoval a nehovoril k ľuďom príkazmi prostredníctvom hromobitia. Na rozdiel od všetkého predtým sa pre ľudí nepredstaviteľným spôsobom, ktorému ťažko rozumeli a ktorý ťažko prijímali – tým, že sa stal telom – stal Synom človeka, aby začal dielo tohto veku. Tento počin Boha zastihol ľudstvo úplne nepripravené. Ľudia boli v rozpakoch, pretože Boh opäť začal nové dielo, ktoré nikdy predtým nevykonal. Dnes sa pozrieme na to, aké nové dielo Boh dosiahol v novom veku, a pouvažujeme nad tým, čo nás toto nové dielo môže naučiť, pokiaľ ide o Božiu povahu a to, čo Boh má a čím je.

Nasledujúce slová sú zaznamenané v Novom zákone, ktorý je súčasťou Biblie:

1. Ježiš trhá v sobotu klasy obilia na jedenie

Mt 12, 1 V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.

2. Syn človeka je Pánom nad sobotou

Mt 12, 6-8 Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.

Najprv sa pozrime na túto časť: „V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy, aby sa najedli.“

Prečo som vybral práve túto časť? Ako súvisí s Božou povahou? Prvá vec, ktorú sa z tohto textu dozvieme, je, že bola sobota, ale Pán Ježiš išiel von a viedol svojich učeníkov obilnými poľami. Ešte „vierolomnejšie“ je, že dokonca „začali trhať klasy, aby sa najedli“. Podľa zákona Boha Jahveho vo Veku zákona ľudia v sobotu nemohli len tak ísť von alebo vykonávať nejaké činnosti – bolo veľa vecí, ktoré v sobotu nemohli robiť. Toto konanie Pána Ježiša bolo záhadou pre tých, ktorí žili dlhý čas podľa zákona, a dokonca vyvolalo vlnu kritiky. Ich zmätok a spôsob, akým hovorili o tom, čo Ježiš urobil, necháme teraz bokom a najprv si povieme, prečo sa Pán Ježiš rozhodol urobiť to spomedzi všetkých dní práve v sobotu a čo tým chcel povedať ľuďom, ktorí žili podľa zákona. To je súvislosť medzi týmto úryvkom a Božou povahou, o ktorej chcem hovoriť.

Keď Pán Ježiš prišiel, použil svoje praktické činy, aby ľuďom povedal, že Boh opustil Vek zákona a začal nové dielo a že toto nové dielo si nevyžaduje, aby ľudia svätili sobotu. To, že sa Boh zbavil obmedzení sobotného dňa, bolo len akýmsi predkrmom Jeho nového diela. Skutočné a veľké dielo malo ešte len prísť. Keď Pán Ježiš začal vykonávať svoje dielo, vymanil sa z „pút“ Veku zákona a prelomil jeho ustanovenia a princípy. Nebolo v Ňom ani stopy po ničom, čo by súviselo so zákonom. Naveky ho odvrhol a už ho viac nedodržiaval a ani od ľudstva už jeho dodržiavanie nevyžadoval. Tu teda vidíš, ako Pán Ježiš v sobotu išiel cez obilné polia, a že neodpočíval. Bol vonku a pracoval, neoddychoval. Toto Jeho konanie bolo pre predstavy ľudí šokom a povedalo im, že už viac nežije podľa zákona, zbavil sa obmedzení soboty a pred ľudstvom sa zjavil v novom obraze, s novým spôsobom práce. Tento Jeho čin ľuďom povedal, že so sebou priniesol nové dielo – dielo, ktoré sa začalo vymanením spod zákona a odklonom od soboty. Keď Boh vykonával toto nové dielo, už viac nelipol na minulosti, už sa netrápil ustanoveniami Veku zákona. Ani Jeho dielo v predchádzajúcom veku Ho neovplyvnilo. Namiesto toho v sobotu pracoval ako v ktorýkoľvek iný deň a keď boli Jeho učeníci v sobotu hladní, mohli si odtrhnúť kukuričné klasy. Toto všetko bolo v očiach Boha úplne normálne. Pre Boha je prípustné mať pre veľké množstvo diela, ktoré chce vykonať, a nové slová, ktoré chce povedať, nový začiatok. Keď začne niečo nové, nespomína svoje predchádzajúce dielo ani nepokračuje v jeho vykonávaní. Keďže Boh má počas konania diela svoje princípy, keď chce začať nové dielo, je to vtedy, keď chce ľudstvo priviesť do novej etapy svojho diela a keď sa Jeho dielo dostane do vyššej fázy. Ak budú ľudia naďalej konať podľa starých prísloví a ustanovení alebo sa ich ďalej pevne držať, nebude si to pamätať ani to neschváli. Je to preto, lebo už začal nové dielo a vstúpil do novej fázy svojho diela. Keď začne vykonávať nové dielo, zjaví sa ľudstvu v úplne novom obraze, z úplne nového uhla a úplne novým spôsobom, takže ľudia môžu vidieť odlišné aspekty Jeho povahy a to, čo má a čím je. Toto je jeden z cieľov Jeho nového diela. Boh nelipne na starých veciach ani nechodí po vychodených cestách. Keď pracuje a hovorí, nie je plný zákazov, ako si to ľudia predstavujú. V Bohu je všetko slobodné a uvoľnené, nie sú v Ňom žiadne zákazy, žiadne obmedzenia – ľudstvu prináša voľnosť a oslobodenie. Je živým Bohom, Bohom, ktorý naozaj a skutočne existuje. Nie je bábkou ani hlinenou figúrkou a je úplne iný ako modly, ktoré ľudia uctievajú a velebia. Je živý a energický a všetko, čo Jeho slová ľudstvu prinášajú, je život a svetlo, voľnosť a oslobodenie, pretože On je pravda, život a cesta – v žiadnom Jeho diele Ho nič neobmedzuje. Je jedno, čo ľudia hovoria a ako Jeho nové dielo vnímajú alebo hodnotia, svoje dielo bude vykonávať bez pochybností. Nebude sa trápiť tým, aké má niekto predstavy, alebo že ukazuje prstom na Jeho dielo a slová, a dokonca ani silným vzdorom a odporom ľudí k Jeho novému dielu. Žiadna zo stvorených bytostí nemôže použiť ľudský rozum ani predstavivosť, poznanie či morálku na zmeranie alebo určenie toho, čo Boh robí, ani na poškodenie, vyrušenie alebo sabotovanie Jeho diela. V Jeho diele ani v tom, čo robí, nie sú žiadne zákazy, a žiadny človek, udalosť ani vec to neobmedzí a nevyrušia to žiadne nepriateľské sily. Pokiaľ ide o Jeho nové dielo, je kráľom, ktorý vždy víťazí, a všetky nepriateľské sily, herézy a omyly ľudstva sú pošliapané pod Jeho nohami. Nezáleží na tom, ktorú novú etapu svojho diela vykonáva, toto veľké dielo sa v každom prípade bude rozvíjať a rozširovať medzi ľuďmi a určite bude vykonané bez prekážok v celom vesmíre, až kým nebude dokončené. Toto je Božia všemohúcnosť a múdrosť, Jeho autorita a moc. Pán Ježiš teda mohol pokojne ísť v sobotu von a pracovať, pretože vo svojom srdci nemal žiadne pravidlá, žiadne poznanie ani učenie, ktoré pochádzalo od ľudstva. To, čo mal, bolo Božie nové dielo a Božia cesta. Jeho dielom bola cesta k oslobodeniu ľudstva, k voľnosti ľudí, aby mohli existovať vo svetle a žiť. Tí, ktorí uctievajú modly alebo falošných bohov, zatiaľ žijú každý deň spútaní satanom a obmedzujú ich všetky druhy pravidiel a tabu – dnes je zakázaná jedna vec, zajtra druhá – v ich životoch nie je žiadna sloboda. Sú ako väzni v putách, žijúc bez radosti, o ktorej by mohli rozprávať. Čo znamenajú „zákazy“? Znamenajú obmedzenia, okovy a zlo. Keď človek uctieva nejakú modlu, uctieva falošného boha, zlého ducha. Zákazy prichádzajú, keď ľudia robia takéto veci. Nemôžete jesť to alebo tamto, dnes nemôžete ísť von, zajtra nemôžete variť, pozajtra sa nemôžete presťahovať do nového domu, pre svadby, pohreby a dokonca aj rodenie detí musia byť vyhradené určité dni. Ako sa to volá? Volá sa to zakazovanie. Je to otroctvo, sú to putá satana, ovládanie ľudí zlými duchmi a obmedzovanie ich sŕdc a tiel. Existujú tieto zákazy aj u Boha? Keď hovoríme o svätosti Boha, mal by si sa najprv zamyslieť nad týmto: U Boha neplatia žiadne zákazy. Boh má vo svojich slovách a svojom diele princípy, no žiadne zákazy, pretože samotný Boh je pravda, cesta a život.

Teraz sa pozrime na nasledujúci úryvok z Písma: „Ale Ja vám hovorím, že na tomto mieste je niekto väčší ako chrám. Keby ste však vedeli, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem a nie obetu, neodsúdili by ste nevinného. Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.“ (Mt 12, 6-8) Čo v tomto úryvku označuje slovo „chrám“? Jednoducho povedané, je to veľkolepá, vysoká budova a vo Veku zákona to bolo miesto, kde kňazi uctievali Boha. Keď Pán Ježiš povedal „na tomto mieste je niekto väčší ako chrám“, kto bol ten „niekto“? Jednoznačne je to Pán Ježiš v tele, pretože len On bol väčší ako chrám. Čo tieto slová ľuďom napovedali? Povedali im, aby vyšli z chrámu – Boh už chrám opustil a už v ňom viac nepôsobil, preto by ľudia mali hľadať Božie kroky mimo chrámu a nasledovať Jeho kroky v Jeho novom diele. Keď to Pán Ježiš povedal, v Jeho slovách sa skrýval predpoklad, že pod zákonom začali ľudia vnímať chrám ako niečo väčšie, než je samotný Boh. Znamená to, že uctievali skôr chrám než Boha, a tak ich Pán Ježiš varoval, aby neuctievali modly, ale Boha, pretože Boh je najvyšší. Povedal teda: „Milosrdenstvo chcem a nie obetu.“ Je zjavné, že v očiach Pána Ježiša väčšina ľudí žijúca podľa zákona už viac neuctievala Jahveho, ale len mechanicky prinášala obete. Pán Ježiš to označil za uctievanie modiel. Títo uctievači modiel považovali chrám za niečo väčšie a vyššie ako je Boh. Vo svojich srdciach mali len chrám, nie Boha, a keby o chrám prišli, prišli by o svoje obydlie. Bez chrámu nemali kde uctievať modly a nemohli prinášať svoje obete. Ich takzvané „obydlie“ je miesto, kde falošne predstierali, že uctievajú Boha Jahveho, aby mohli zostať v chráme a venovať sa vlastným aktivitám. Ich takzvané „prinášanie obetí“ bolo len vykonávaním hanebných osobných obchodov pod zámienkou, že robia službu v chráme. To bol dôvod, prečo ľudia v tom čase považovali chrám za väčší, než je Boh. Pán Ježiš povedal ľuďom tieto slová ako varovanie, pretože chrám používali ako záštitu a obete zas na to, aby zakryli, že klamú ľudí a Boha. Keď tieto slová použijeme vo vzťahu k súčasnosti, sú stále rovnako platné a vhodné. Hoci dnešní ľudia zažili iné dielo Boha než ľudia vo Veku zákona, ich prirodzenosť-podstata je rovnaká. V kontexte dnešného diela ľudia stále robia rovnaké veci, ako boli veci opísané v slovách „chrám je väčší než Boh“. Ľudia napríklad vnímajú vykonávanie svojej povinnosti ako svoju prácu. Svedectvo o Bohu a boj s veľkým červeným drakom považujú za politické hnutia na obranu ľudských práv, za demokraciu a slobodu. Svoju povinnosť využívať svoje zručnosti premenia na kariéru, ale strach z Boha a vyhýbanie sa zlu považujú len za náboženské učenie, ktoré sa má dodržiavať a podobne. Nie je takéto správanie v podstate to isté, čo vyjadrujú slová „chrám je väčší než Boh“? Rozdiel je v tom, že pred dvetisíc rokmi si ľudia vykonávali svoje súkromné aktivity vo fyzickom chráme, no dnes ich vykonávajú v nehmotných chrámoch. Ľudia, ktorí si cenia pravidlá, považujú pravidlá za niečo väčšie, než je Boh. Ľudia, ktorí majú radi postavenie, vnímajú postavenie za niečo väčšie, než je Boh. Tí, ktorí milujú svoju kariéru, považujú kariéru za niečo väčšie, ako je Boh a tak ďalej. Všetky ich vyjadrenia Ma vedú k tomu, aby som povedal toto: „Ľudia chvália Boha ako najväčšieho svojimi slovami, ale v ich očiach je všetko väčšie než Boh.“ Je to tak preto, lebo len čo na svojej ceste nasledovania Boha natrafia na príležitosť ukázať svoje vlastné talenty, venovať sa vlastným aktivitám alebo rozvíjať vlastnú kariéru, vzdialia sa od Boha a vrhnú sa na svoju milovanú kariéru. Pokiaľ ide o to, čo im Boh zveril, a Jeho úmysly, tieto veci už dávno odhodili. Aký je rozdiel medzi stavom týchto ľudí a tých, ktorí pred dvetisíc rokmi vykonávali svoju činnosť v chráme?

Teraz sa pozrime na poslednú vetu tohto úryvku: „Lebo Syn človeka je Pánom aj nad sobotou.“ Má táto veta nejakú praktickú stránku? Vidíte ju? Každá jedna vec, ktorú Boh hovorí, vychádza z Jeho srdca, tak prečo to povedal? Ako tomu rozumiete? Teraz možno rozumiete zmyslu tejto vety, ale v čase, keď ju Boh vyslovil, jej nerozumelo veľa ľudí, pretože ľudstvo práve opustilo Vek zákona. Pre ľudí bolo veľmi ťažké zanechať sobotu, nehovoriac o pochopení toho, čo je pravá sobota.

Veta „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“ hovorí ľuďom, že nie všetko na Bohu má materiálny charakter a že hoci Boh dokáže zabezpečiť všetky tvoje materiálne potreby, môže po ich naplnení uspokojenie z nich nahradiť tvoje hľadanie pravdy? To očividne nie je možné! Pravdou je Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, ako to bolo predmetom nášho duchovného spoločenstva. Jej hodnotu nemožno merať v porovnaní s materiálnymi vecami, nech sú akékoľvek cenné, ani ju nemožno vyčísliť peniazmi, pretože nejde o materiálnu vec, ale uspokojuje potreby srdca každého jedného človeka. Pre každého človeka by mala byť hodnota týchto nehmatateľných právd vyššia než hodnota akýchkoľvek materiálnych vecí, ktoré si možno ceníš, všakže? Touto vetou sa musíš dlho zaoberať. Najpodstatnejšie z toho, čo som práve povedal, je skutočnosť, že to, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, sú pre každého človeka najdôležitejšie veci a žiadna materiálna vec ich nemôže nahradiť. Uvediem príklad: Keď si hladný, potrebuješ jedlo. Toto jedlo môže byť viac alebo menej dobré alebo viac či menej vyhovujúce, no pokiaľ sa nasýtiš, nepríjemný pocit hladu zmizne – bude preč. Môžeš pokojne sedieť a tvoje telo bude odpočívať. Hlad ľudí možno zahnať potravou, ale keď nasleduješ Boha a máš pocit, že Mu nerozumieš, ako zaženieš prázdnotu vo svojom srdci? Môžeš ju zahnať jedlom? Alebo keď nasleduješ Boha a nerozumieš Jeho úmyslom, čím uspokojíš ten hlad vo svojom srdci? Ak počas svojej skúsenosti spásy prostredníctvom Boha a pri hľadaní zmeny svojej povahy nerozumieš Božím úmyslom alebo nevieš, čo je pravda, ak nerozumieš povahe Boha, nebudeš sa cítiť veľmi stiesnene? Nebudeš vo svojom srdci pociťovať silný hlad a smäd? Nezabránia ti tieto pocity v tom, aby si vo svojom srdci cítil pokoj? Ako teda uspokojíš ten hlad vo svojom srdci – existuje nejaký spôsob, ako ho odstrániť? Niektorí ľudia chodia nakupovať, iní sa zveria svojim priateľom, ďalší si dožičia dlhý spánok, iní si prečítajú ešte viac Božích slov alebo ťažšie pracujú a venujú viac úsilia vykonávaniu svojich povinností. Môžu tieto veci vyriešiť tvoje skutočné ťažkostí? Všetci týmto praktikám úplne rozumiete. Čo najviac potrebuješ, keď sa cítiš bezmocný, keď pociťuješ silnú túžbu získať od Boha osvietenie, aby si mohol spoznať realitu pravdy a Jeho úmysly? Nepotrebuješ sýte jedlo ani zopár milých slov, ani nehovoriac o pominuteľnom pohodlí a uspokojení tela – potrebuješ, aby ti Boh priamo a jasne povedal, čo a ako by si mal urobiť, aby ti jasne povedal, čo je pravda. Keď tomuto aspoň trochu porozumieš, nebudeš vo svojom srdci cítiť väčšiu spokojnosť, ako keby si si dal dobré jedlo? Nie je to tak, že keď je tvoje srdce spokojné, spolu s celým tvojím bytím si skutočne odpočinie? Rozumiete teraz vďaka tejto analógii a analýze, prečo som sa s vami chcel podeliť o vetu „Syn človeka je Pánom aj nad sobotou“? Znamená to, že to, čo pochádza od Boha, čo Boh má a čím je, a všetko, čo s Ním súvisí, je väčšie než akákoľvek iná vec vrátane veci alebo osoby, o ktorej si si kedysi myslel, že si ju ceníš najviac. Chcem povedať, že keď človek nemôže získať slová z úst Boha, alebo nerozumie Jeho úmyslom, nemôže si odpočinúť. Počas svojich budúcich skúseností porozumiete tomu, prečo som dnes chcel, aby ste videli tento úryvok – je to veľmi dôležité. Všetko, čo Boh robí, je pravda a život. Pravda je niečo, čo ľuďom v ich životoch nemôže chýbať a bez čoho nikdy nemôžu byť. Mohli by sme tiež povedať, že je to tá najväčšia z vecí. Hoci ju nevidíš ani sa jej nemôžeš dotknúť, nemôžeš ignorovať, aká je pre teba dôležitá. Je to jediná vec, ktorá dokáže priniesť odpočinok tvojmu srdcu.

Je vaše chápanie pravdy súčasťou vášho stavu? V skutočnom živote sa najskôr musíš zamyslieť nad tým, ktoré pravdy súvisia s ľuďmi, udalosťami a vecami, s ktorými si sa stretol. Práve medzi týmito pravdami môžeš nájsť Božie úmysly a spojiť si to, s čím si sa stretol, s Jeho úmyslami. Ak nevieš, ktoré aspekty pravdy súvisia s vecami, s ktorými si sa stretol, a namiesto toho priamo hľadáš Božie úmysly, ide o slepý prístup, ktorý ti nemôže priniesť výsledky. Ak chceš hľadať pravdu a porozumieť Božím úmyslom, najskôr sa musíš zamerať na to, aké veci sa ti stali a s ktorými aspektmi pravdy súvisia, a v Božom slove hľadať konkrétnu pravdu, ktorá súvisí s tým, čo si zažil. Potom v tej pravde budeš hľadať cestu praktizovania, ktorá je pre teba tá správna. Takto môžeš nepriamo porozumieť Božím úmyslom. Hľadanie a praktizovanie pravdy nie je mechanické aplikovanie učenia alebo dodržanie nejakého vzorca. Pravda sa nedá vyjadriť vzorcom a nie je to ani zákon. Nie je mŕtva – samotná pravda je život, je to živá vec a pravidlo, ktoré stvorená bytosť musí v živote dodržiavať, a pravidlo, ktoré človek musí v živote mať. Je to niečo, čo musíš v maximálnej miere pochopiť prostredníctvom skúseností. Je jedno, do ktorej etapy si sa so svojimi skúsenosťami dostal. Nemôžeš sa oddeliť od Božieho slova ani pravdy a všetko, čo vieš o Božej povahe a o tom, čo Boh má a čím je, vyjadrujú Božie slová. Božie slová sú navždy spojené s pravdou. Božia povaha a to, čo Boh má a čím je, to je samé o sebe pravda. Pravda je autentický prejav Božej povahy a toho, čo Boh má a čím je. Vďaka tomu má to, čo Boh má a čím je, konkrétny charakter, a je to jasné vyjadrenie toho, čo Boh má a čím je. Priamočiarejším spôsobom ti to hovorí, čo Boh má a čo nemá rád, čo chce, aby si urobil a čo ti nepovoľuje urobiť, ktorými ľuďmi pohŕda a z ktorých má potešenie. Za pravdami, ktoré Boh vyjadruje, môžu ľudia vidieť Jeho potešenie, hnev, smútok a šťastie, ako aj Jeho podstatu – je to zjavenie Jeho povahy. Okrem poznania toho, čo Boh má a čím je, a porozumenia Jeho povahe na základe Jeho slova, je najdôležitejšia potreba dosiahnuť toto porozumenie prostredníctvom praktickej skúsenosti. Ak sa človek izoluje od skutočného života, aby spoznal Boha, nebude to schopný dosiahnuť. Aj keď existujú ľudia, ktorí tomu do istej miery porozumejú na základe Božieho slova, ich porozumenie je obmedzené na teórie a slová a je to v určitom rozpore s tým, aký je samotný Boh naozaj.

Všetko to, o čom teraz komunikujeme, patrí medzi príbehy zaznamenané v Biblii. Ľudia môžu prostredníctvom týchto príbehov a rozobraním vecí, ktoré sa stali, porozumieť Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, tak ako to vyjadril, a môžu tak širšie, hlbšie, podrobnejšie a dôkladnejšie spoznať každú stránku Boha. Sú teda tieto príbehy jediným spôsobom, ako spoznať každú stránku Boha? Nie, nie je to jediný spôsob! To, čo Boh hovorí, a dielo, ktoré vykonáva vo Veku kráľovstva, totiž ľuďom viac pomôže spoznať Jeho povahu a poznať ju dôkladnejšie. Myslím si však, že je trochu ľahšie spoznať Božiu povahu a porozumieť tomu, čo má a čím je, prostredníctvom nejakých príkladov alebo príbehov zaznamenaných v Biblii, ktoré ľudia poznajú. Ak by som vzal slová súdu a napomínania a pravdy, ktoré Boh dnes vyjadruje, slovo po slove, aby som ti umožnil takýmto spôsobom Ho spoznať, budeš mať pocit, že je to príliš jednotvárne a zdĺhavé, a niektorí ľudia budú mať dokonca pocit, ako keby boli Božie slová mechanické. Ak však tieto biblické príbehy použijem ako príklady, aby som ľuďom pomohol spoznať Božiu povahu, nebudú to považovať za nudné. Mohli by ste povedať, že pri vysvetľovaní týchto príkladov sa ľudia o detailoch toho, čo bolo v tom čase v srdci Boha – o Jeho nálade alebo pocitoch či Jeho myšlienkach a predstavách –, dozvedeli ľudskou rečou a cieľom tohto celého je dosiahnuť, aby to ocenili a mali pocit, že to, čo Boh má a čím je, nemá mechanický charakter. Nie je to legenda alebo niečo, čo ľudia nevidia alebo čoho sa nemôžu dotknúť. Ide o niečo, čo naozaj existuje, čo ľudia cítia a oceňujú. Toto je hlavný cieľ. Mohli by ste povedať, že ľudia žijúci v tomto veku sú požehnaní. Môžu čerpať z príbehov Biblie, aby lepšie porozumeli predchádzajúcemu dielu Boha. Prostredníctvom diela, ktoré vykonal, môžu vidieť Jeho povahu. Vďaka týmto povahám, ktoré vyjadril, môžu porozumieť Božím úmyslom pre ľudstvo a pochopiť konkrétne prejavy Jeho svätosti a starostlivosti o ľudí. Týmto spôsobom môžu podrobnejšie a hlbšie spoznať Božiu povahu. Verím, že každý z vás to teraz cíti!

V diele, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, môžeš vidieť ďalšiu stránku toho, čo Boh má a čím je. Táto stránka bola vyjadrená skrze Jeho telo a ľudia ju mohli vidieť a oceniť pre Jeho ľudskú prirodzenosť. V Synovi človeka ľudia videli, ako Boh v tele žije svoju ľudskú prirodzenosť, a videli božskú prirodzenosť Boha vyjadrenú prostredníctvom tela. Tieto dva druhy výrazu ľuďom umožnili vidieť úplne praktického Boha a vytvoriť si o Ňom inú predstavu. Lenže v čase medzi stvorením sveta a koncom Veku zákona, teda pred Vekom milosti, boli jedinými stránkami Boha, ktoré ľudia videli, počuli a zažili, božská prirodzenosť Boha, veci, ktoré Boh urobil a povedal v nemateriálnej oblasti, a veci, ktoré vyjadril ako skutočná osoba, ktorú ľudia nevideli a nemohli sa jej dotknúť. Tieto veci v ľuďoch často vyvolávali pocit, že Boh je vo svojej veľkosti taký vznešený, že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Boh v ľuďoch obvykle vyvolával dojem, že Ho raz môžu a inokedy nemôžu vnímať. Mali dokonca pocit, že každá jedna z Jeho myšlienok a predstáv je záhadná a prchavá, a preto neexistuje spôsob, ako by sa k nim dostali, a už vôbec sa nemôžu pokúsiť im porozumieť a oceniť ich. Pre ľudí bolo všetko súvisiace s Bohom veľmi vzdialené, také vzdialené, že to nemôžu vidieť ani sa toho dotknúť. Zdal sa byť vysoko na oblohe a ako keby vôbec neexistoval. Nemohli teda porozumieť Božiemu srdcu a mysli ani žiadnej z Jeho myšlienok – niečo také nemohli dosiahnuť. Hoci Boh vo Veku zákona vykonal nejaké konkrétne diela, vyslovil špecifické slová a vyjadril špecifické povahy, lebo chcel, aby ľudia ocenili a vnímali skutočné poznatky, ktoré sa Ho týkali, tieto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nakoniec pochádzali z nemateriálnej oblasti, a to, čomu ľudia rozumeli, čo poznali, sa stále týkalo božskej stránky toho, čo Boh má a čím je. Ľudstvo z tohto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nemohlo získať konkrétnu predstavu a ich predstava o Bohu uviazla v rámci „duchovného tela, ku ktorému sa dá len ťažko priblížiť a ktoré človek raz vníma a inokedy nie“. Keďže Boh na to, aby sa ľuďom zjavil, nepoužíval konkrétny objekt alebo obraz patriaci do materiálnej oblasti, ľudia Ho naďalej nedokázali definovať ľudskou rečou. Ľudia vo svojich srdciach a mysliach vždy chceli použiť svoj vlastný jazyk, aby stanovili štandard Boha, aby Ho zhmotnili a poľudštili – napríklad aký je vysoký, veľký, ako vyzerá, čo presne má rád, či akú má osobnosť. Boh vo svojom srdci v skutočnosti vedel, že ľudia takto rozmýšľajú. Boli Mu veľmi jasné ich potreby a, samozrejme, vedel aj to, čo by mal urobiť. Vo Veku milosti teda svoje dielo vykonal iným spôsobom. Tento nový spôsob bol božský a zároveň poľudštený. V čase, keď Pán Ježiš pôsobil, ľudia videli, že Boh má mnoho ľudských výrazov. Vedel napríklad tancovať, mohol chodiť na svadby, komunikovať s ľuďmi, hovoriť s nimi a rozoberať s nimi rôzne veci. Pán Ježiš okrem toho vykonal veľa diel, ktoré vyjadrovali Jeho božskú prirodzenosť Boha a, samozrejme, všetky tieto diela boli výrazom a zjavením Božej povahy. V tomto čase, keď mala božská prirodzenosť Boha podobu obyčajného tela a ľudia ju mohli vidieť a dotknúť sa jej, prestali mať pocit, že Ho raz vnímajú a raz nie, alebo že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Naopak, prostredníctvom každého pohybu, prostredníctvom slov a diela Syna človeka sa mohli pokúsiť pochopiť Božie úmysly alebo porozumieť Jeho božskej prirodzenosti. Vtelený Syn človeka vyjadroval božskú prirodzenosť Boha svojou ľudskou prirodzenosťou a ľudstvu oznamoval Božie úmysly. A svojím vyjadrením Božích úmyslov a povahy ľuďom zároveň zjavil Boha žijúceho v duchovnej oblasti, ktorého nevidia a nemôžu sa Ho dotknúť. Čo ľudia videli, bol samotný Boh v hmatateľnej podobe, z tela a krvi. Vtelený Syn človeka teda skonkretizoval a poľudštil veci, ako sú identita samotného Boha, postavenie Boha, Jeho obraz, povaha a to, čo má a čím je. Hoci vonkajší vzhľad Syna človeka mal určité obmedzenia, pokiaľ ide o obraz Boha, Jeho podstata a to, čo má a čím je, dokázali plne vyjadriť identitu a postavenie samotného Boha – až na určité rozdiely v spôsobe výrazu. Nemôžeme poprieť, že Syn človeka reprezentoval identitu a postavenie samotného Boha, a to tak vo forme Jeho ľudskej prirodzenosti, ako aj v Jeho božskej prirodzenosti. V tomto čase však Boh pracoval prostredníctvom tela, hovoril z pohľadu tela a pred ľudstvom stál s identitou a postavením Syna človeka. Toto ľuďom umožňovalo stretnúť sa s praktickými slovami a dielom Boha medzi ľuďmi a zažiť ich. Ľuďom to zároveň dovolilo vnímať Jeho božskú prirodzenosť a veľkosť v pokore, a tiež predbežne porozumieť pravosti a praktickosti Boha a poznať jej definíciu. Aj keď sa dielo, ktoré vykonal Pán Ježiš, Jeho spôsoby práce a perspektíva, z ktorej hovoril, líšili od skutočnej osoby Boha v duchovnej oblasti, všetko, čo s Ním súviselo, skutočne vyjadrovalo samotného Boha, ktorého ľudstvo nikdy predtým nevidelo – toto nemožno poprieť! To znamená, že bez ohľadu na to, v akej podobe sa Boh zjaví, z akej perspektívy hovorí alebo aký je Jeho obraz pred ľudstvom, nezastupuje nič iné, len samého seba. Nemôže reprezentovať žiadneho človeka ani skazené ľudstvo. Boh je samotný Boh a toto nemožno poprieť.

Teraz sa pozrieme na podobenstvo, ktoré Pán Ježiš rozpovedal vo Veku milosti.

3. Podobenstvo o stratenej ovci

Mt 18, 12-14 Čo myslíte, ak má niekto sto oviec a jedna z nich zablúdi, nenechá tých deväťdesiatdeväť, nepôjde do hôr a nebude hľadať tú, čo zablúdila? A ak ju nájde, veru, hovorím vám, že sa z tej ovce bude tešiť viac ako z deväťdesiatich deviatich, ktoré nezablúdili. Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.

Tento úryvok je podobenstvom – aký pocit v ľuďoch vyvoláva? Spôsob vyjadrovania v podobenstvách, ktoré sa tu používa, je v ľudskom jazyku rečníckou figúrou, a preto je súčasťou ľudského poznania. Keby Boh povedal niečo podobné vo Veku zákona, ľudia by mali pocit, že Jeho slová nie sú plne v súlade s Božou identitou. Keď však tieto slová vyslovil Syn človeka vo Veku milosti, na ľudí to zapôsobilo príjemne, vrúcne a dôverne. Keď sa Boh stal telom a zjavil sa v podobe človeka, použil veľmi vhodné podobenstvo, ktoré vychádzalo z Jeho vlastnej ľudskej prirodzenosti, aby vyjadril hlas svojho srdca. Tento hlas predstavoval vlastný hlas Boha a dielo, ktoré chcel v tom veku vykonať. Predstavoval tiež postoj Boha k ľuďom vo Veku milosti. Z perspektívy postoja Boha k ľuďom prirovnal každého človeka k ovci. Ak sa ovca stratila, urobil všetko pre to, aby ju našiel. Bol to princíp Božieho diela medzi ľuďmi v tom čase, keď bol v tele. Boh použil toto podobenstvo, aby opísal svoje odhodlanie a postoj v uvedenom diele. Bola to výhoda toho, že Boh sa stal telom – mohol využiť ľudské poznanie a použiť ľudskú reč, aby k nim prehovoril a vyjadril svoje želania. Človeku vysvetlil svoj veľkolepý, božský jazyk, ktorému ľudia nerozumeli, alebo im ho „preložil“ do ľudskej reči, podal ho ľudským spôsobom. Toto ľuďom pomohlo porozumieť Jeho úmyslom a zistiť, čo chce urobiť. Mohol tiež s ľuďmi viesť rozhovory z pohľadu človeka a v ľudskom jazyku a komunikovať s nimi spôsobom, ktorému rozumeli. Za použitia ľudského jazyka a poznania mohol dokonca hovoriť a pracovať, takže ľudia mohli cítiť dobrotu a blízkosť Boha, a tiež vidieť Jeho srdce. Čo v tom vidíte? Je v Božích slovách a činoch nejaký zákaz? Ľudia to vnímajú tak, že nie je možné, aby Boh používal ľudské poznanie, jazyk alebo spôsoby reči na to, aby hovoril o tom, čo chce povedať samotný Boh, o diele, ktoré chce vykonať, alebo aby vyjadril svoje vlastné úmysly. Toto myslenie je však nesprávne. Boh použil toto podobenstvo, aby ľudia mohli cítiť skutočnosť a úprimnosť Boha a vnímať Jeho postoj k nim počas toho obdobia. Toto podobenstvo zobudilo zo sna ľudí, ktorí dlho žili podľa zákona, a zároveň inšpirovalo jednu generáciu ľudí žijúcich vo Veku milosti za druhou. Keď si ľudia prečítajú úryvok z tohto podobenstva, spoznajú úprimnosť Boha, pokiaľ ide o záchranu ľudstva, a porozumejú významu a dôležitosti, ktorú má ľudstvo v Božom srdci.

Pozrime sa na poslednú vetu tohto úryvku: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Boli to vlastné slová Pána Ježiša alebo slová Otca na nebesiach? Na povrchu sa zdá, že hovorí Pán Ježiš, Jeho úmysly však predstavujú úmysly samotného Boha, čo je dôvod, prečo povedal: „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých.“ Ľudia v tom čase uznávali ako Boha len Otca na nebesiach a verili, že túto osobu, ktorú videli priamo pred sebou, Otec na nebesiach len poslal a že Ho nemôže zastupovať. Preto Pán Ježiš musel na koniec tohto podobenstva pridať túto vetu, aby ľudia mohli naozaj pocítiť Božie úmysly pre ľudstvo a pravosť a presnosť toho, čo povedal. Túto vetu bolo síce jednoduché vysloviť, povedal ju však so starostlivosťou a láskou a zjavila pokoru a skrytosť Pána Ježiša. Je jedno, či sa Boh stal telom, alebo či pôsobil v duchovnej oblasti, ľudské srdce poznal najlepšie a najlepšie rozumel tomu, čo ľudia potrebovali. Vedel, čo ich trápilo a čo ich miatlo, a preto doplnil túto vetu. Táto veta zdôraznila problém skrytý v ľudstve: Ľudia boli skeptickí, pokiaľ ide o to, čo povedal Syn človeka. To znamená, že keď Pán Ježiš rozprával, musel doplniť vetu „Tak ani úmysly vášho Otca, ktorý je na nebesiach, nie sú, aby zahynul čo i len jeden z týchto maličkých“. Len na základe tejto premisy mohli Jeho slová priniesť ovocie, len takto ľudia uverili, že sú presné, a ich dôveryhodnosť sa zvýšila. To ukazuje, že keď sa Boh stal obyčajným Synom človeka, medzi Ním a ľudstvom bol veľmi problematický vzťah, a situácia Syna človeka bola veľmi trápna. Ukazuje to tiež, aké bezvýznamné bolo v tom čase postavenie Pána Ježiša medzi ľuďmi. Keď tieto slová vyslovil, ľuďom chcel vlastne povedať: Môžete si byť istí – tieto slová nevyjadrujú, čo je v Mojom vlastnom srdci, ale sú to úmysly Boha, ktorý je vo vašich srdciach. Nebolo to pre ľudstvo ironické? Hoci mal Boh, ktorý konal v tele, mnoho výhod, ktoré nemal ako osoba, musel znášať ich pochybnosti a odmietnutie, ako aj ich necitlivosť a nechápavosť. Mohli by sme povedať, že proces diela Syna človeka bol procesom, v ktorom zažíval odmietnutie zo strany ľudstva a to, že s Ním ľudstvo zápasilo. Ba čo viac, bol to proces konania diela s cieľom neustále si získavať dôveru ľudstva a podmaniť si ho prostredníctvom toho, čo má a čím je, skrze svoju vlastnú podstatu. Nešlo ani tak o to, že vtelený Boh viedol pozemnú vojnu so satanom, ale skôr o to, že Boh sa stal obyčajným človekom a začal bojovať s tými, ktorí Ho nasledujú. Syn človeka v tomto boji vykonal svoje dielo s pokorou, s tým, čo má a čím je, a so svojou láskou a múdrosťou. Získal ľudí, ktorých chcel, dosiahol identitu a postavenie, ktoré si zaslúžil, a „vrátil sa“ na svoj trón.

Teraz sa pozrime na nasledujúce dva úryvky z Písma.

4. Odpustiť sedemdesiatkrát sedem

Mt 18, 21-22 Vtedy k Nemu pristúpil Peter a povedal: „Pane, keď sa môj brat prehreší proti mne, koľkokrát mu môžem odpustiť, až sedemkrát?“ Ježiš mu povedal: „Vravím ti, nie sedemkrát, ale až sedemdesiatkrát sedem.“

5. Láska Pána

Mt 22, 37-39 Ježiš mu povedal: „Pána, svojho Boha, budeš milovať celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Také je prvé a najväčšie prikázanie. A druhé je obdobné: Svojho blížneho budeš milovať ako seba samého.“

Z týchto dvoch úryvkov hovorí jeden o odpustení a druhý o láske. Tieto dve témy skutočne zdôrazňujú dielo, ktoré chcel Pán Ježiš vykonať vo Veku milosti.

Keď sa Boh stal telom, spolu s Ním prišla etapa Jeho diela pozostávajúca zo špecifických pracovných úloh a povahy, ktorú chcel vyjadriť v tomto veku. Všetko, čo v tom období Syn človeka urobil, sa točilo okolo diela, ktoré Boh chcel v tomto veku vykonať. Neurobil nič viac a nič menej. Každá jedna vec, ktorú povedal, a každý druh diela, ktoré vykonal, súviseli s týmto vekom. Bez ohľadu na to, či to vyjadril ľudským spôsobom pomocou ľudského jazyka alebo prostredníctvom božského jazyka a nezávisle od toho, akým spôsobom alebo z akej perspektívy to urobil, Jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom porozumieť, čo chce urobiť, aké sú Jeho úmysly a aké má na ľudí požiadavky. Na to, aby ľuďom pomohol porozumieť Jeho úmyslom, spoznať ich a porozumieť Jeho dielu spočívajúcemu v záchrane ľudstva, mohol používať rôzne prostriedky a rozličné pohľady. Vo Veku milosti teda vidíme, ako Pán Ježiš po väčšinu času používa ľudský jazyk, aby vyjadril to, čo chce ľudstvu oznámiť. Dokonca Ho vidíme z perspektívy obyčajného vodcu, ktorý hovorí s ľuďmi, zabezpečuje ich potreby a pomáha im s tým, o čo požiadali. Takýto spôsob práce vo Veku zákona, ktorý predchádzal Veku milosti, neexistoval. Bol bližšie k ľudstvu a viac s ním súcitil a zároveň vedel lepšie dosahovať praktické výsledky, pokiaľ ide o formu aj spôsob. Metafora o tom, že ľuďom treba odpustiť sedemdesiatkrát sedem, tento bod skutočne objasňuje. Cieľom čísla v tejto metafore je umožniť ľuďom porozumieť úmyslu Pána Ježiša v čase, keď to povedal. Jeho cieľom bolo, aby ľudia odpúšťali iným ľuďom – nie raz alebo dvakrát a dokonca ani nie sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedem. Aká myšlienka je obsiahnutá v čísle „sedemdesiatkrát sedem“? Cieľom je dosiahnuť, aby ľudia vnímali odpúšťanie ako svoju povinnosť, niečo, čo sa musia naučiť, a „cestu“, ktorú musia nasledovať. Hoci to bola len metafora, slúžila na zdôraznenie kľúčovej veci. Pomohla ľuďom hlboko si vážiť, čo mal Boh na mysli, a nájsť správne spôsoby praktizovania a ich princípy a normy. Táto metafora pomohla ľuďom jasne chápať a dodala im správnu predstavu – že by sa mali naučiť odpúšťať a mali by odpúšťať neobmedzene veľakrát bezpodmienečne, ale s postojom znášanlivosti a porozumenia pre druhých. Čo mal Pán Ježiš vo svojom srdci, keď to povedal? Naozaj tým myslel číslo „sedemdesiatkrát sedem“? Nie. Je stanovené, koľkokrát Boh odpustí človeku? Mnoho ľudí veľmi zaujíma „počet“, ktorý sa tu spomína, a chcú skutočne porozumieť pôvodu a zmyslu tohto čísla. Chcú rozumieť tomu, prečo z úst Pána Ježiša vyšlo toto číslo. Veria, že to má nejaký hlbší dosah. Boh však v skutočnosti použil len rečnícku figúru, ktorá sa používa v ľudskej reči. Akýkoľvek dosah alebo zmysel sa musí vnímať spolu s požiadavkami Pána Ježiša na ľudstvo. Skôr než sa Boh stal telom, ľudia väčšine z toho, čo povedal, nerozumeli, pretože Jeho slová vychádzali z čistej božskej prirodzenosti. Pre ľudstvo boli perspektíva a kontext toho, čo povedal, neviditeľné a nedosiahnuteľné. Bolo to vyjadrené z duchovnej oblasti, ktorú ľudia nevideli. Ľudia žijúci v tele totiž nemohli prejsť do duchovnej oblasti. Keď sa však Boh stal telom, hovoril k ľudstvu z perspektívy ľudskej prirodzenosti, vyšiel z rozsahu duchovnej oblasti a prekročil ho. Svoju božskú povahu, úmysly a postoj mohol vyjadriť prostredníctvom vecí, ktoré si ľudia vedeli predstaviť, vecí, ktoré vo svojich životoch videli a stretli, a pomocou metód, ktoré dokázali akceptovať, v jazyku, ktorému rozumeli a s poznaním, ktoré dokázali pochopiť. Cieľom bolo, aby ľudstvo mohlo porozumieť Bohu a poznať Ho, pochopiť Jeho túžby a normy, ktoré požadoval, v rámci svojich schopností a do takej miery, do akej bolo schopné. Toto bola metóda a princíp Božieho diela v ľudskej prirodzenosti. Hoci spôsoby a princípy pôsobenia Boha v tele sa väčšinou dosiahli prostredníctvom ľudskej prirodzenosti alebo cez ňu, skutočne dosiahli výsledky, ktoré nebolo možné dosiahnuť pôsobením priamo v božskej prirodzenosti. Božie dielo v ľudskej prirodzenosti bolo konkrétnejšie, autentickejšie a cielené, metódy boli oveľa flexibilnejšie a toto dielo malo formu, ktorá prevýšila dielo vykonané počas Veku zákona.

Teraz sa porozprávajme o láske k Pánovi a láske k svojmu blížnemu ako sebe samému. Je to niečo, čo je priamo vyjadrené v božskej prirodzenosti? Nie, určite nie! Boli to všetko veci, o ktorých Syn človeka rozprával v ľudskej prirodzenosti. Len ľudia by povedali niečo ako „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ a „Miluj ostatných rovnako, ako opatruješ svoj vlastný život“. Tento spôsob reči je výlučne ľudský. Boh nikdy takto nehovoril. Boh prinajmenšom nepoužíva vo svojej božskej prirodzenosti tento druh jazyka, pretože nepotrebuje heslo „Miluj svojho blížneho ako seba samého“, aby reguloval svoju lásku k ľudstvu. Božia láska k ľudstvu je totiž prirodzeným zjavením toho, čo Boh má a čím je. Kedy ste počuli Boha povedať niečo ako „milujem ľudstvo, ako milujem sám seba“? Nepočuli ste to, pretože láska je v Božej podstate a v tom, čo Boh má a čím je. Božia láska k ľudstvu a Jeho postoj, spôsob, akým zaobchádza s ľuďmi, sú prirodzeným výrazom a zjavením Jeho povahy. Nepotrebuje to robiť úmyselne určitým spôsobom alebo zámerne dodržiavať istú metódu alebo morálny kódex, aby miloval svojho blížneho ako seba samého – tento druh podstaty už má. Čo v tom vidíš? Keď Boh pôsobil v ľudskej prirodzenosti, mnoho Jeho metód, slov a právd vyjadroval ľudským spôsobom. Božia povaha, to, čo Boh má a čím je, a Jeho úmysly však boli zároveň vyjadrené, aby to ľudia poznali a porozumeli tomu. To, čo spoznali a čomu porozumeli, bola presne Jeho podstata a to, čo má a čím je, čo vyjadruje vrodenú identitu a postavenie samotného Boha. To znamená, že Syn človeka v tele vyjadril vrodenú povahu a podstatu samotného Boha v najväčšom možnom rozsahu a tak presne, ako je to možné. Ľudská prirodzenosť Syna človeka nielenže nebola prekážkou alebo bariérou komunikácie človeka a jeho interakcie s Bohom na nebesiach, ale v skutočnosti bola jediným kanálom a mostom, cez ktorý sa ľudstvo mohlo spojiť s Pánom stvorenia. Nemáte v tejto chvíli pocit, že povaha a metódy diela, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, a súčasná etapa vykonávania diela sú si v mnohom podobné? Táto súčasná etapa diela tiež využíva na vyjadrenie Božej povahy veľa ľudského jazyka a veľa jazyka a metód z každodenného života ľudstva a ľudského poznania na vyjadrenie úmyslov samotného Boha. Keď sa Boh stane telom, je jedno, či hovorí z ľudskej alebo božskej perspektívy. Veľká časť Jeho jazyka a spôsobov vyjadrovania prichádza prostredníctvom ľudského jazyka a metód. To znamená, že keď sa Boh stane telom, je to pre teba tá najlepšia príležitosť, aby si uvidel Božiu všemohúcnosť a Jeho múdrosť a spoznal každú praktickú stránku Boha. Keď sa Boh stal telom, počas toho, ako vyrastal, porozumel, osvojil si a pochopil niečo z poznania ľudstva, zdravý rozum, jazyk a spôsoby vyjadrovania v ľudskej prirodzenosti. Vtelený Boh mal tieto veci, ktoré pochádzali od ľudí a ktoré stvoril. Pre Boha v tele sa stali nástrojom na vyjadrenie Jeho povahy a božskej prirodzenosti a umožnili Mu zvýšiť relevantnosť, autentickosť a presnosť Jeho diela, keď pracoval medzi ľuďmi, z ich perspektívy a za použitia ich jazyka. Vďaka tomu bolo Jeho dielo prístupnejšie a ľudia Mu ľahšie porozumeli, čím dosiahol výsledky, ktoré chcel. Nie je pre Boha praktickejšie vykonávať dielo v tele týmto spôsobom? Nie je to Božia múdrosť? Keď sa Boh stal telom, keď bolo Božie telo schopné prevziať dielo, ktoré chcel vykonať, teda keď prakticky vyjadril svoju povahu a svoje dielo, bol to zároveň čas, keď mohol oficiálne započať svoju službu ako Syn človeka. Znamenalo to, že medzi Bohom a človekom už nebol „generačný rozdiel“, že Boh čoskoro prestane komunikovať prostredníctvom poslov a že samotný Boh môže osobne vyjadriť všetky slová a dielo v tele, ktoré chce. Znamenalo to tiež, že ľudia, ktorých Boh zachraňuje, k Nemu boli bližšie, že Jeho dielo riadenia vstúpilo na nové územie a že celé ľudstvo malo zakrátko čeliť novej ére.

Každý, kto čítal Bibliu, vie, že keď sa Pán Ježiš narodil, stalo sa mnoho udalostí. Najväčšou z nich bolo to, že na Neho poľoval kráľ diablov, čo bola taká mimoriadna udalosť, že všetky dvojročné a mladšie deti v meste boli zavraždené. Je zjavné, že Boh predvídal veľké riziko spočívajúce v tom, že sa stal telom medzi ľuďmi. Zjavná je aj vysoká cena, ktorú zaplatil za svoje riadenie záchrany ľudstva. Rovnako zjavné sú aj veľké nádeje, ktoré Boh vkladal do svojho diela v tele medzi ľuďmi. Ako sa Boh cítil, keď sa Jeho telo dokázalo ujať diela medzi ľuďmi? Ľudia by tomu mali vedieť do určitej miery porozumieť, všakže? Boh bol prinajmenšom šťastný, pretože mohol medzi ľuďmi začať vykonávať svoje nové dielo. Keď bol Pán Ježiš pokrstený a oficiálne začal so svojím dielom, aby vykonal svoju službu, Božie srdce bolo plné radosti, pretože po toľkých rokoch čakania a príprav Boh mohol konečne používať telo normálneho človeka a začať svoje nové dielo v podobe človeka z mäsa a kostí, ktorého ľudia vidia a môžu sa ho dotknúť. Konečne mohol pomocou identity človeka s ľuďmi hovoriť tvárou v tvár a od srdca k srdcu. Konečne sa mohol ľudstvu postaviť zoči-voči prostredníctvom ľudských spôsobov a jazyka. Mohol ľudstvo zabezpečovať, osvecovať a pomáhať mu pomocou ľudského jazyka, mohol s ním jesť za jedným stolom a žiť s ním na rovnakom mieste. Mohol vidieť ľudí, veci a všetko tak, ako to videli ľudia, a dokonca ich vlastnými očami. Už toto bolo pre Boha prvé víťazstvo Jeho diela v tele. Mohli by sme tiež povedať, že to bol úspech veľkého diela – toto, samozrejme, robilo Boha najšťastnejším. Vtedy Boh po prvýkrát pocítil určité potešenie zo svojho diela medzi ľuďmi. Všetky udalosti, ktoré sa diali, boli veľmi praktické a prirodzené a potešenie, ktoré Boh cítil, bolo také pravdivé. Vždy keď sa uskutoční nová etapa Božieho diela a Boh sa cíti potešene, pre ľudstvo je to chvíľa, keď môže byť bližšie k Bohu a k spáse. Pre Boha je to tiež začiatok Jeho nového diela, rýchlo postupuje vo svojom pláne riadenia a sú to navyše časy, keď sa Jeho úmysly približujú k úplnému naplneniu. Pre ľudstvo je takáto možnosť šťastím a veľkým pozitívom. Pre všetkých, ktorí čakajú na Božiu spásu, je to dôležitá a radostná správa. Keď Boh vykonáva novú etapu diela, vtedy vlastní nový začiatok, a keď sa toto nové dielo a nový začiatok spustia a zavedú medzi ľudí, je to chvíľa, keď už je rozhodnuté o výsledku tejto etapy diela, tento výsledok už bol dosiahnutý a Boh už videl konečný účinok a ovocie. Je to tiež okamih, keď tieto účinky napĺňajú Boha spokojnosťou a, samozrejme, Jeho srdce je vtedy šťastné. Pociťuje istotu, pretože svojimi očami už videl a určil ľudí, ktorých hľadá, a už túto skupinu ľudí získal – skupinu, ktorá dokáže zabezpečiť úspech Jeho diela a priniesť Mu spokojnosť. Odkladá teda svoje obavy a je šťastný. Inak povedané, keď sa telo Boha dokáže pustiť do nového diela medzi ľuďmi, keď začne bez prekážok vykonávať dielo, ktoré musí vykonať, a má pocit, že všetko bolo dosiahnuté, vtedy je pre Neho koniec na dohľad. Preto je spokojný a Jeho srdce je šťastné. Ako sa prejavuje šťastie Boha? Viete si predstaviť, aká by mohla byť odpoveď? Smie Boh plakať? Vie Boh plakať? Vie tlieskať rukami? Vie tancovať a spievať? Ak áno, čo by spieval? Samozrejme, Boh by mohol zaspievať krásnu, dojemnú pieseň, ktorá by vyjadrovala radosť a šťastie v Jeho srdci. Mohol by ju zaspievať pre ľudstvo, pre seba a pre všetky veci. Šťastie Boha možno vyjadriť akýmkoľvek spôsobom – všetko toto je normálne, pretože Boh prežíva radosť a smútok a Jeho rôzne pocity môžu byť vyjadrené rôznymi spôsobmi. Je to Jeho právo a nič nemôže byť normálnejšie a správnejšie. Ľudia by si o tom nemali myslieť nič iné. Nemali by ste sa pokúšať nasadzovať Bohu „rituálnu kovovú obruč“^[a] a hovoriť Mu, čo by nemal robiť, či ako by nemal konať, a týmto obmedzovať Jeho šťastie alebo akýkoľvek pocit, ktorý by mohol mať. V ľudských srdciach Boh nevie byť šťastný, nevie roniť slzy či plakať – nevie vyjadrovať žiadnu emóciu. Verím, že vďaka tomu, o čom sme komunikovali počas týchto dvoch duchovných spoločenstiev, už viac nebudete Boha vnímať takto, ale dáte Mu nejakú slobodu a voľnosť. Toto je veľmi dobrá vec. Keď budete v budúcnosti schopní skutočne precítiť smútok Boha v prípade, že sa dopočujete, že je smutný, a budete schopní skutočne precítiť Jeho šťastie, keď sa dopočujete, že je šťastný, budete prinajmenšom jasne vedieť a chápať, čo Ho robí šťastným a čo smutným. Keď dokážeš byť smutný, lebo Boh je smutný, a šťastný, lebo Boh je šťastný, vtedy úplne získa tvoje srdce a medzi tebou a Ním už nebude žiadna prekážka. Už sa nebudeš pokúšať Boha obmedzovať ľudskými obrazmi, predstavami a poznatkami. Vtedy bude Boh v tvojom srdci živý a vitálny. Bude Bohom tvojho života a Pánom všetkého, čo s tebou súvisí. Máte takúto snahu? Ste presvedčení, že to môžete dosiahnuť?

Poznámky pod čiarou:

a. „Rituálna kovová obruč“ je obruč, ktorú používal mních Tang Sanzang v čínskej novele Cesta na západ. Používal ju na to, aby mal vo svojej moci Suna Wukonga. Kovovú obruč mu pripevnil okolo hlavy, čo mu spôsobovalo akútne bolesti hlavy, a takto ho mal vo svojej moci. Stala sa z toho metafora opisujúca niečo, čo človeka zväzuje.