Šiesta časť

Teraz si prečítajme nasledujúce úryvky z Písma.

12. Slová Ježiša k učeníkom po Jeho zmŕtvychvstaní

Jn 20, 26-29 A po ôsmich dňoch boli vnútri opäť Jeho učeníci a s nimi Tomáš. Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Natiahni sem prst a pozri si Moje ruky, natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš Mu odpovedal: „Môj Pán a Môj Boh.“ Ježiš mu povedal: „Tomáš, pretože si Ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, čo nevideli, a predsa uverili.“

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V týchto úryvkoch sú opísané určité veci, ktoré Pán Ježiš vykonal a povedal svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozrime, či je Pán Ježiš v niečom iný pred zmŕtvychvstaním a po ňom. Bol stále tým istým Pánom Ježišom ako predtým? V Písme sa nachádza nasledujúci riadok, ktorý opisuje Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní: „Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘“ Je úplne jasné, že Pán Ježiš v tom čase už neprebýval v hmotnom, ale v duchovnom tele. Bolo to preto, lebo prekročil obmedzenia tela. Dvere boli síce zatvorené, no On mohol aj tak vojsť medzi ľudí a dovoliť im, aby Ho uvideli. Toto je najväčší rozdiel medzi Pánom Ježišom po zmŕtvychvstaní a Pánom Ježišom žijúcim v tele pred zmŕtvychvstaním. Hoci vo vzhľade duchovného tela v danej chvíli a vo vzhľade Pána Ježiša predtým nebol žiadny rozdiel, ľudia Ho od tej chvíle vnímali ako cudzieho, pretože po tom, ako vstal z mŕtvych, sa stal duchovným telom, ktoré v porovnaní s Jeho predchádzajúcim telom bolo pre ľudí väčšou záhadou a viac ich miatlo. Zároveň to spôsobilo, že Pán Ježiš a ľudia si boli vzdialenejší a ľudia mali vo svojich srdciach pocit, že v tej chvíli sa stal záhadnejším. Toto poznanie a pocity ľudí náhle vrátili do doby, keď verili v Boha, ktorého nemohli vidieť ani sa Ho dotknúť. Prvá vec, ktorú teda Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní urobil, bola tá, že ľuďom dovolil, aby Ho videli, a potvrdil, že existuje a že vstal z mŕtvych. Tento skutok navyše obnovil Jeho vzťah s ľuďmi z čias, keď pôsobil v tele, keď bol Kristom, ktorého mohli vidieť a ktorého sa mohli dotknúť. Jedným z dôsledkov toho je, že ľudia vôbec nepochybovali o tom, že Pán Ježiš po tom, ako Ho pribili na kríž, vstal z mŕtvych, a nemali ani žiadne pochybnosti o Jeho diele spočívajúcom vo vykúpení ľudstva. Skutočnosť, že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom a dovolil im, aby Ho uvideli a dotkli sa Ho, navyše pevne ukotvila ľudstvo vo Veku milosti. To zaistilo, že ľudia sa odteraz nebudú na domnelom základe spočívajúcom v tom, že Pán Ježiš „zmizol“ alebo „bez slova odišiel“, vracať do predchádzajúceho Veku zákona. Takto zabezpečil, že budú pokračovať v napredovaní a nasledovať učenie Pána Ježiša a dielo, ktoré vykonal. Týmto sa formálne otvorila nová etapa v diele vo Veku milosti a ľudia, ktorí žili pod zákonom, od tejto chvíle zákon formálne opustili a vstúpili do novej éry, do nového začiatku. Toto sú mnohostranné významy zjavenia Pána Ježiša ľudstvu po zmŕtvychvstaní.

Keďže Pán Ježiš teraz prebýval v duchovnom tele, ako sa Ho ľudia mohli dotknúť a ako Ho mohli vidieť? Táto otázka sa dotýka významu toho, že Pán Ježiš sa zjavil ľuďom. Všimli ste si niečo v úryvkoch z Písma, ktoré sme si práve prečítali? Duchovné telá vo všeobecnosti nie sú viditeľné a nemožno sa ich dotknúť a po zmŕtvychvstaní bolo dielo, ktoré Pán Ježiš na seba vzal, už dokončené. Teoreticky teda nemal vôbec žiadnu potrebu vracať sa medzi ľudí vo svojom pôvodnom obraze a stretnúť sa s nimi. Zjavenie duchovného tela Pána Ježiša ľuďom ako Tomáš však spôsobilo, že Jeho zjavenie bolo konkrétnejšie a preniklo hlbšie do ľudských sŕdc. Keď prišiel k neveriacemu Tomášovi, dovolil mu, aby sa dotkol Jeho ruky, a povedal mu: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tieto slová a skutky neboli vecami, ktoré Pán Ježiš chcel povedať a urobiť len po svojom zmŕtvychvstaní. V skutočnosti to boli veci, ktoré chcel povedať a urobiť ešte predtým, ako Ho pribili na kríž, pretože Tomášove pochybnosti nevznikli až vtedy, ale mal ich počas celého svojho nasledovania Pána Ježiša. Je zjavné, že Pán Ježiš mal k ľuďom ako Tomáš pochopenie ešte skôr, než Ho pribili na kríž. Čo z toho teda môžeme vyvodiť? Po zmŕtvychvstaní bol stále tým istým Pánom Ježišom. Jeho podstata sa nezmenila. Bol tu však Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a vrátil sa z duchovnej sféry so svojím pôvodným obrazom, so svojou pôvodnou povahou a porozumením pre ľudstvo z čias, keď bol v tele. Preto išiel najprv k Tomášovi a nechal ho, nech sa Mu dotkne rebra, a to nielen preto, aby Tomáš videl Jeho duchovné telo po zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby sa dotkol Jeho duchovného tela a cítil jeho existenciu, a tak sa úplne zbavil svojich pochybností. Skôr než Pána Ježiša pribili na kríž, Tomáš vždy pochyboval o tom, že je Kristus, a nebol schopný veriť. Veriť v Boha začal až na základe toho, čo videl na vlastné oči a čoho sa mohol dotknúť vlastnými rukami. Pán Ježiš dobre rozumel viere takéhoto človeka. Títo ľudia verili len v Boha na nebi a vôbec neverili v toho, ktorého zoslal Boh, alebo v Krista v tele a ani Ho neprijali. Aby Tomáš uznal a uveril v existenciu Pána Ježiša a že je naozaj vteleným Bohom, dovolil mu vystrieť ruku a dotknúť sa Jeho rebra. Boli Tomášove pochybnosti pred zmŕtvychvstaním Pána Ježiša a po ňom v niečom rozdielne? Vždy pochyboval a okrem toho, že sa mu duchovné telo Pána Ježiša osobne zjavilo a dovolilo mu dotknúť sa stôp po klincoch na Jeho tele, neexistoval iný spôsob, ako by ktokoľvek mohol jeho pochybnosti vyvrátiť a odohnať. Takže od chvíle, keď Pán Ježiš dovolil Tomášovi, aby sa dotkol Jeho rebra, a Tomáš mohol skutočne vnímať existenciu stôp po klincoch, jeho pochybnosti zmizli a skutočne vedel, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Uznal a uveril, že Pán Ježiš bol pravý Kristus a vtelený Boh. Hoci v tejto chvíli už viac nepochyboval, navždy stratil možnosť stretnúť sa s Kristom. Navždy stratil možnosť byť s Ním, nasledovať Ho, spoznať Ho. Stratil možnosť, aby ho Kristus zdokonalil. Zjavenie a slová Pána Ježiša boli záverom a verdiktom o viere tých, ktorí boli plní pochybností. Použil svoje praktické slová a skutky, aby pochybovačom a tým, čo verili len v Boha na nebi, ale neverili v Krista, povedal: Boh ich vieru neschvaľoval a neschvaľoval ani to, aby Ho nasledovali, keď o Ňom pochybujú. Deň, keď úplne uverili v Boha a Krista, mohol byť len dňom, keď Boh dokončil svoje veľkolepé dielo. Samozrejme, ten deň bol zároveň dňom vynesenia verdiktu nad ich pochybovaním. Ich postoj ku Kristovi určil ich osud, ich tvrdošijné pochybnosti znamenali, že ich viera im nepriniesla žiadne ovocie, a ich tvrdosť zas znamenala, že ich nádeje boli márne. Keďže ich vieru v Boha na nebi živili ilúzie a ich pochybnosti o Kristovi boli v skutočnosti ich pravým postojom k Bohu, aj keď sa dotkli stôp po klincoch na tele Pána Ježiša, ich viera bola naďalej zbytočná a ich výsledky možno opísať len ako naberanie vody deravým košom, teda úplne zbytočne. To, čo Pán Ježiš povedal Tomášovi, bolo očividne to, čo hovorí každému človeku: Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Pán Ježiš, ktorý tridsaťtri a pol roka pracoval medzi ľuďmi. Hoci Ho pribili na kríž a bol v údolí tieňa smrti a hoci vstal z mŕtvych, nijako sa nezmenil. Aj keď mal teraz na tele stopy po klincoch a hoci vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu, Jeho povaha, Jeho porozumenie pre ľudstvo a Jeho úmysly týkajúce sa ľudstva sa ani trochu nezmenili. Ľuďom tiež hovoril, že zišiel z kríža, zvíťazil nad hriechom, prekonal ťažkosti a zvíťazil nad smrťou. Stopy po klincoch boli len dôkazom Jeho víťazstva nad satanom, dôkazom, že je obetou za hriech, aby úspešne vykúpil celé ľudstvo. Ľuďom hovoril, že už na seba vzal hriechy ľudstva a dokončil svoje dielo vykúpenia. Keď sa vrátil, aby navštívil svojich učeníkov, prostredníctvom svojho zjavenia im povedal: „Som stále živý, stále existujem a dnes pred vami skutočne stojím, aby ste Ma videli a dotkli sa Ma. Vždy budem s vami.“ Pán Ježiš chcel tiež použiť Tomášov prípad ako varovanie ľudí v budúcnosti: hoci Pána Ježiša vo svojej viere v Neho nemôžeš vidieť ani sa Ho dotknúť, si vďaka svojej pravej viere požehnaný, vďaka nej Pána Ježiša vidíš a takýto človek je požehnaný.

Slová o tom, že Pán Ježiš prehovoril, keď sa zjavil Tomášovi, ktoré sú zaznamenané v Biblii, veľmi pomáhajú všetkým ľuďom vo Veku milosti. Jeho zjavenie Tomášovi a slová, ktoré mu povedal, mali veľmi veľký vplyv na nasledujúce generácie – ich význam je večný. Tomáš predstavuje človeka, ktorý v Boha verí, no pochybuje o Ňom. Je podozrievavý, má zlovestné srdce, je vierolomný a neverí vo veci, ktoré Boh dokáže. Neverí v Božiu všemohúcnosť a Jeho zvrchovanosť a neverí ani vo vteleného Boha. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša bolo však v rozpore s týmito charakteristikami a navyše mu umožnilo objaviť a uvedomiť si svoju vlastnú pochybnosť, uznať svoju vierolomnosť a začať skutočne veriť v existenciu a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To, čo sa stalo s Tomášom, bolo varovaním a upozornením pre neskoršie generácie, aby si viac ľudí mohlo uvedomiť, že nemajú pochybovať ako Tomáš a že ak budú plní pochybností, upadnú do temnoty. Ak nasleduješ Boha, no rovnako ako Tomáš sa vždy chceš dotknúť Pánovho rebra a cítiť Jeho stopy po klincoch, aby si si potvrdil alebo overil, či Boh existuje, a aby si o tom špekuloval, Boh ťa zaprie. Pán Ježiš teda od ľudí vyžaduje, aby neboli ako Tomáš a neverili len tomu, čo vidia na vlastné oči, ale boli čistými, čestnými ľuďmi, aby nemali o Bohu pochybnosti, ale v Neho jednoducho verili a nasledovali Ho. Takíto ľudia sú požehnaní. To je veľmi malá požiadavka Pána Ježiša na ľudí a tiež varovanie pre Jeho nasledovateľov.

Vyššie je uvedený postoj Pána Ježiša k tým, ktorí sú plní pochybností. Čo teda povedal Pán Ježiš tým, ktorí v Neho dokážu úprimne uveriť a nasledovať Ho, a čo pre nich urobil? Na to sa pozrieme teraz v rozhovore medzi Pánom Ježišom a Petrom.

V tomto rozhovore sa Pán Ježiš opakovane opýtal Petra jednu vec: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Toto je vyššia úroveň, ktorú Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vyžadoval od ľudí ako Peter, ľudí, ktorí skutočne veria v Krista a snažia sa milovať Pána. Táto otázka mala charakter vyšetrovania a vypočúvania. Ba čo viac, bola to požiadavka na ľudí ako Peter a tiež niečo, čo sa od nich očakávalo. Pán Ježiš použil túto metódu kladenia otázok, aby ľudia o sebe premýšľali, pozreli sa do svojho vnútra a opýtali sa: Aké má Pán Ježiš na ľudí požiadavky? Milujem Pána? Som človekom, ktorý miluje Boha? Ako by som mal milovať Boha? Aj keď Pán Ježiš položil túto otázku len Petrovi, pravda je taká, že keď mu kládol tieto otázky, vo svojom srdci chcel túto príležitosť využiť na to, aby rovnakú otázku položil viacerým ľuďom, ktorí sa snažia milovať Boha. Ide len o to, že Peter mal to požehnanie predstavovať tento druh človeka a dostať túto otázku z úst samotného Pána Ježiša.

V porovnaní s nasledujúcimi slovami, ktoré Pán Ježiš povedal Tomášovi po svojom zmŕtvychvstaní: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci“, Jeho otázka, ktorú Petrovi položil trikrát: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“, umožňuje ľuďom lepšie precítiť tvrdosť postoja Pána Ježiša a naliehavosť, ktorú pociťoval, keď kládol otázky. Pokiaľ ide o neveriaceho Tomáša a jeho klamlivú prirodzenosť, Pán Ježiš mu dovolil, aby natiahol ruku a dotkol sa stôp po klincoch na Jeho tele, v dôsledku čoho Tomáš uveril, že Pán Ježiš je Syn človeka, ktorý vstal z mŕtvych, a uznal Jeho identitu Krista. A hoci Pán Ježiš Tomáša prísne nepokarhal ani o ňom slovne nevyjadril žiadny jasný súd, pomocou praktických skutkov mu dal spoznať, že mu rozumie, pričom však zároveň prejavil svoj postoj a rozhodnutie vo vzťahu k takémuto človeku. Zo slov Pána Ježiša nie sú zrejmé Jeho požiadavky na takéhoto človeka ani očakávania, ktoré na neho kladie, pretože ľudia ako Tomáš proste nemajú ani štipku pravej viery. Požiadavky Pána Ježiša na takýchto ľudí siahajú len takto ďaleko, ale postoj k ľuďom ako Peter, ktorý Pán Ježiš zjavil, je úplne iný. Od Petra nepožadoval, aby natiahol svoju ruku a dotkol sa Jeho stôp po klincoch, ani mu nepovedal: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Namiesto toho mu opakovane kládol rovnakú otázku. Bola to zmysluplná otázka vyvolávajúca úvahy, otázka, ktorá musí v každom nasledovateľovi Krista vyvolať výčitky a strach, a zároveň mu dá pocítiť úzkosť a zármutok Pána Ježiša. A keď takíto ľudia cítia veľkú bolesť a utrpenie, dokážu lepšie porozumieť obavám a starostlivosti Pána Ježiša Krista a uvedomia si Jeho úprimné učenie a prísne požiadavky na čistých, čestných ľudí. Otázka Pána Ježiša umožňuje ľuďom vnímať, že očakávania Pána od ľudí, ktoré sa zjavujú v týchto jednoduchých slovách, nespočívajú len v tom, aby v Neho uverili a nasledovali Ho, ale aby v sebe mali lásku a milovali svojho Pána a svojho Boha. Takáto láska je starostlivá a podriaďujúca sa. Znamená, že ľudia pre Boha žijú a zomierajú, všetko Mu zasvätia, odovzdajú sa Mu a dajú Mu všetko. Takáto láska navyše Boha utešuje, dovoľuje Mu radovať sa zo svedectva a odpočívať. Ľudstvo tým Bohu spláca dlh. Je to zodpovednosť, povinnosť, úloha človeka a cesta, po ktorej musia ľudia ísť celý svoj život. Tieto tri otázky boli požiadavkou na Petra a všetkých ľudí, ktorí mali byť zdokonalení, ako aj ich upozornením. Práve tieto tri otázky Petra viedli a motivovali k tomu, aby v živote kráčal po svojej ceste až do konca, a boli to tieto tri otázky Pána Ježiša počas Jeho rozlúčky, ktoré Petra viedli k tomu, aby sa vydal na cestu za zdokonalením a k tomu, aby sa z lásky k Pánovi staral o Jeho srdce, podriadil sa Mu, utešoval Ho a kvôli tejto láske obetoval celý svoj život a svoje bytie.

Počas Veku milosti bolo Božie dielo primárne určené pre dva druhy ľudí. Prvým boli ľudia, ktorí v Neho uverili a nasledovali Ho, dokázali dodržiavať Jeho prikázania, niesť kríž a držať sa cesty Veku milosti. Tento druh ľudí získal Božie požehnanie a tešil sa z Jeho milosti. Druhým typom človeka boli ľudia ako Peter, ktorí mohli byť zdokonalení. Pán Ježiš teda po svojom zmŕtvychvstaní najprv spravil tieto dve veci, ktoré mali najväčší zmysel. Jednu urobil s Tomášom a druhú s Petrom. Čo tieto dve veci vyjadrujú? Predstavujú skutočné zámery Boha zachrániť ľudstvo? Predstavujú úprimnosť Boha k ľudstvu? Dielo, ktoré vykonal s Tomášom, spočíva vo varovaní ľudí, aby nepochybovali, ale jednoducho uverili. Dielo, ktoré vykonal s Petrom, zas spočívalo v posilnení viery ľudí ako Peter, v objasnení Jeho požiadaviek na tento druh človeka a predstavení cieľov, ktoré by mal dosahovať.

Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom, ktorým považoval za potrebné sa zjaviť. Hovoril s nimi, vyslovil svoje požiadavky a zanechal za sebou svoje úmysly, ktoré mal s ľuďmi, a to, čo od nich očakáva. To znamená, že Jeho starosť o ľudstvo a požiadavky na ľudí sa nezmenili, ani keď bol vteleným Bohom. Zostali rovnaké, keď bol v tele, aj keď bol po ukrižovaní vo svojom duchovnom tele a vstal z mŕtvych. O týchto učeníkov si robil starosti pred ukrižovaním a vo svojom srdci mal jasno, v tom, v akom stave je každý jeden človek. Rozumel nedostatkom každého človeka a, samozrejme, po svojej smrti, zmŕtvychvstaní a po tom, ako sa stal duchovným telom, rozumel ľuďom rovnako, ako keď bol v tele. Vedel, že ľudia si neboli úplne istí Jeho identitou Krista, ale keď bol v tele, nemal na nich prísne požiadavky. Po zmŕtvychvstaní sa im však zjavil a rozhodne ich uistil, že Pán Ježiš prišiel od Boha a že On je vtelený Boh. Svoje zjavenie a zmŕtvychvstanie použil ako najväčšiu víziu a motiváciu celoživotného hľadania ľudstva. Jeho zmŕtvychvstanie nielen dodalo silu všetkým, ktorí Ho nasledovali, ale zároveň medzi ľuďmi dôkladne zakorenilo Jeho dielo Veku milosti, a tak sa evanjelium o spáse Pána Ježiša vo Veku milosti postupne šírilo do všetkých kútov, v ktorých ľudia žili. Povedal by si, že zjavenie Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní malo nejaký význam? Keby si bol v tom čase Tomášom alebo Petrom a vo svojom živote by si sa stretol s niečím takým významným, aký vplyv by to na teba malo? Vnímal by si to ako najlepšiu a najväčšiu víziu svojho života, v ktorom veríš v Boha? Vnímal by si to ako silu, ktorá ťa vedie, keď Boha počas celého svojho života nasleduješ, snažíš sa Ho uspokojiť a milovať? Vynaložil by si celoživotné úsilie, aby si túto najväčšiu z vízií šíril? Prijal by si šírenie spásy Ježiša Krista ako poverenie od Boha? Aj keď ste to nezažili, príklad Tomáša a Petra dnešným ľuďom stačí na to, aby jasne porozumeli Bohu a Jeho úmyslom. Mohli by sme povedať, že keď sa Boh stal telom, keď osobne zažil život medzi ľuďmi a vyskúšal si ľudský život, a keď videl mravnú skazenosť ľudstva a situáciu ľudského života v tom čase, Boh v tele väčšmi cítil, aké je ľudstvo bezmocné, biedne a úbohé. Boh bol kvôli svojej ľudskej prirodzenosti, ktorú mal, keď žil v tele, a kvôli svojim telesným inštinktom k situácii človeka empatickejší. V dôsledku toho mal ešte väčšiu starosť o svojich nasledovateľov. To sú zrejme veci, ktoré nemôžete pochopiť. Túto obavu a starostlivosť Boha v tele vo vzťahu ku každému z jeho nasledovateľov môžem opísať dvomi slovami „veľká starosť“. Hoci ide o pojem v ľudskej reči a hoci je to veľmi ľudský pojem, pravdivo vyjadruje a opisuje, čo Boh cítil k svojim nasledovateľom. Túto veľkú starosť Boha o ľudí budete počas získavania skúseností postupne cítiť a zažijete ju. Môžete to však dosiahnuť len tak, že postupne porozumiete povahe Boha, a to tak, že sa budete snažiť o zmenu vo svojej vlastnej povahe. Keď sa Pán Ježiš takto zjavil, vyvolalo to v Ňom veľkú starosť o to, aby sa Jeho nasledovatelia v ľudskej prirodzenosti zhmotnili a prešli do Jeho duchovného tela alebo do Jeho božskej prirodzenosti. Jeho zjavenie ľuďom umožnilo ešte raz zažiť a pocítiť starosť a opateru Boha a zároveň to bolo veľmi silným dôkazom, že Boh je ten, kto istý vek začína, rozvíja ho a aj ho ukončuje. Svojím zjavením posilnil vieru všetkých ľudí a dokázal svetu, že je samotný Boh. Jeho nasledovatelia tak získali večný dôkaz. Svojím zjavením zároveň začal etapu svojho diela v novom veku.

13. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo

Lk 24, 30-32 Keď s nimi sedel pri stole, vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im. Otvorili sa im oči a spoznali Ho, ale On im zmizol z očí. A oni si povedali: „Či nám srdce nehorelo v srdci, keď sa s nami cestou rozprával a keď nám vysvetľoval Písma?“

14. Učeníci dávajú Ježišovi zjesť pečenú rybu

Lk 24, 36-43 Keď to hovorili, sám Ježiš sa postavil medzi nich a povedal im: „Pokoj vám!“ Ale oni sa zľakli a vydesili a mysleli si, že videli ducha. On im povedal: „Prečo ste ustarostení a prečo v duchu pochybujete? Pozrite sa na Moje ruky a nohy, že som to Ja sám; dotknite sa Ma a uvidíte, lebo duch nemá telo a kosti, ako mám Ja.“ Keď to povedal, ukázal im svoje ruky a nohy. A keď ešte neverili od radosti a čudovali sa, spýtal sa ich: „Máte tu niečo na jedenie?“ A oni Mu podali kúsok pečenej ryby a plást medu. On to vzal a jedol pred nimi.

Teraz sa pozrieme na vyššie uvedené úryvky z Písma. Prvý úryvok rozpráva o tom, ako Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a vysvetľoval Písmo. Druhý zas hovorí o tom, ako Pán Ježiš jedol pečenú rybu. Ako vám tieto dva úryvky pomáhajú spoznať Božiu povahu? Viete si predstaviť obraz, ktorý získate z opisov toho, ako Pán Ježiš je chlieb a potom pečenú rybu? Viete si predstaviť, ako by ste sa asi cítili, keby Pán Ježiš stál pred vami a jedol chlieb? Alebo aký by ste mali pocit, keby s vami jedol za jedným stolom, jedol by s ľuďmi rybu a chlieb? Keby si k Pánovi pociťoval veľkú blízkosť, a to, že je k tebe veľmi dôverný, je to správny pocit. Je to presne ten výsledok, ktorý chcel Pán Ježiš dosiahnuť, keď po svojom zmŕtvychvstaní jedol chlieb a rybu pred zhromaždenými ľuďmi. Ako by sa ľudia cítili, keby sa s nimi Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní len rozprával, keby necítili Jeho telo a kosti a namiesto toho by Ho vnímali ako nedosiahnuteľného Ducha? Neboli by sklamaní? Keby boli sklamaní, necítili by sa opustení? Nevnímali by akýsi odstup od Pána Ježiša Krista? Aký negatívny vplyv by mal tento odstup na vzťah ľudí s Bohom? Ľudia by sa určite obávali a neodvážili by sa k Nemu prísť blízko, a preto by si od Neho udržiavali úctivú vzdialenosť. Od tej chvíle by prerušili svoj dôverný vzťah s Pánom Ježišom Kristom a vrátili by sa k vzťahu medzi ľudstvom a Bohom v nebi, ktorý existoval vo Veku milosti. Duchovné telo, ktorého sa ľudia nemohli dotknúť a necítili ho, by zničilo ich dôvernosť s Bohom a ukončilo existenciu dôverného vzťahu, ktorý sa vytvoril, keď bol Pán Ježiš Kristus v tele, keď medzi Ním a ľuďmi nebol žiadny odstup. Jediné, čo duchovné telo v ľuďoch vyvolalo, boli pocity strachu a vyhýbania a nemý uprený pohľad. Neodvážili by sa k Nemu priblížiť alebo s Ním viesť rozhovor, ani nehovoriac o tom, že by Ho nasledovali, dôverovali Mu alebo Ho obdivovali. Boh si neželal, aby z Neho mali ľudia takýto pocit. Nechcel vidieť, ako sa Mu vyhýbajú alebo sa od Neho odťahujú. Chcel len, aby Mu porozumeli, priblížili sa k Nemu a boli Jeho rodinou. Ako by si sa cítil, keby ťa vlastná rodina, tvoje deti videli, no nepoznali by ťa, neodvážili by sa k tebe priblížiť a vždy by sa ti vyhýbali, keby nenadobudli porozumenie toho, čo všetko si pre nich urobil? Nebolelo by ťa to? Nezlomilo by ti to srdce? Presne to Boh cíti, keď sa Mu ľudia vyhýbajú. Po zmŕtvychvstaní sa teda Pán Ježiš stále zjavoval ľuďom vo forme tela a kostí a stále s nimi jedol a pil. Boh vníma ľudí ako rodinu a chce, aby aj Jeho ľudstvo považovalo za niekoho, kto im je najdrahší. Len takto si môže skutočne ľudí získať a len takto Ho ľudia môžu naozaj milovať a uctievať. Rozumiete už, aký som mal zámer, keď som z Písma vybral tieto dva úryvky, v ktorých Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní je chlieb a vysvetľuje Písmo, a v ktorých Mu učeníci dávajú jesť pečenú rybu?

Možno povedať, že veci, ktoré Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní povedal a urobil, boli múdro premyslené. Boli plné láskavosti a náklonnosti Boha k ľudskej prirodzenosti, a tiež Jeho opatery a úzkostlivej starostlivosti o dôverný vzťah, ktorý si s ľudstvom vytvoril v čase, keď bol v tele. Ba čo viac, boli plné Jeho nostalgie a túžby po živote v tele, keď jedol a žil so svojimi nasledovateľmi. Boh teda nechcel, aby ľudia vnímali odstup medzi Ním a človekom, a tiež nechcel, aby sa ľudstvo od Neho vzdialilo. Dokonca nechcel ani to, aby malo pocit, že Pán Ježiš po zmŕtvychvstaní už nebol viac Pánom, ktorý mal s ľuďmi taký dôverný vzťah, že už nebol s ľudstvom, lebo sa vrátil do duchovnej sféry k Otcovi, ktorého ľudia nikdy nevidia ani sa k Nemu nemôžu dostať. Nechcel, aby mali ľudia pocit, že medzi Ním a ľudstvom nastal nejaký rozdiel v postavení. Keď Boh vidí ľudí, ktorí Ho chcú nasledovať, ale udržiavajú si od Neho úctivú vzdialenosť, bolí Ho srdce, pretože to znamená, že ich srdcia sú od Neho veľmi vzdialené a bude pre Neho veľmi ťažké si ich získať. Keby sa teda ľuďom zjavil v duchovnom tele, ktoré by nevideli a nemohli by sa ho dotknúť, znova by ich to od Boha vzdialilo a mylne by sa domnievali, že Kristus sa po zmŕtvychvstaní stal povýšeneckým, že sa od nich líši a už s človekom nezdieľa stôl a neje s ním, pretože ľudia sú hriešni, nečistí a nikdy sa nemôžu priblížiť Bohu. Aby Pán Ježiš odstránil toto nesprávne chápanie ľudstva, urobil niekoľko vecí, ktoré robieval v tele, ako to je zaznamenané v Biblii: „Vzal chlieb, požehnal ho, lámal ho a dával im.“ Tiež ľuďom vysvetľoval Písmo tak, ako to robieval v minulosti. Všetky tieto veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, vyvolali v každom človeku, ktorý Ho videl, pocit, že Pán sa nezmenil, že je to stále ten istý Pán Ježiš. Aj keď Ho ukrižovali a zomrel, vstal z mŕtvych a ľudstvo neopustil. Vrátil sa medzi ľudí a nič sa na Ňom nezmenilo. Syn človeka stojaci pred ľuďmi bol stále ten istý Pán Ježiš. Jeho vystupovanie a spôsob, ako sa s ľuďmi rozprával, im boli také známe. Stále bol plný láskavosti, milosti a znášanlivosti – stále to bol ten istý Pán Ježiš, ktorý miloval iných tak, ako miloval seba, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť sedemdesiatkrát sedem. Tak ako vždy predtým, jedol s ľuďmi, hovoril s nimi o Písme a čo je ešte dôležitejšie, rovnako ako predtým bol z mäsa a kostí a ľudia sa Ho mohli dotknúť a vidieť Ho. Ako Syn človeka dal ľuďom pocítiť dôvernosť, vnútorný pokoj a radosť z toho, že znovu získali niečo, čo stratili. Ľudia sa veľmi ľahko začali smelo a sebaisto na Syna človeka, ktorý dokázal ľudstvu odpustiť jeho hriechy, spoliehať a obdivovať Ho. Začali sa tiež bez váhania modliť v mene Pána Ježiša, modliť sa za Jeho milosť a požehnanie, za to, aby im dal radosť a pokoj, aby sa o nich staral a chránil ich a v mene Pána Ježiša začali uzdravovať chorých a vyháňať démonov.

V čase, keď Pán Ježiš pôsobil v tele, si väčšina Jeho nasledovateľov nemohla úplne overiť Jeho identitu a veci, ktoré povedal. Keď prichádzal ku krížu, Jeho nasledovníci Ho pozorovali. Od chvíle, keď Ho pribili na kríž, až dovtedy, keď Ho uložili do hrobu, boli z Neho ľudia sklamaní. V tom čase už ľudia vo svojich srdciach prestávali spochybňovať veci, ktoré Pán Ježiš vykonal, keď bol v tele, a začali Ho úplne popierať. Keď však vyšiel z hrobu a ľuďom sa jednému po druhom zjavil, väčšina tých, ktorí Ho videli na vlastné oči alebo počuli o Jeho zmŕtvychvstaní, postupne prešla od popierania ku skepse. To, že Pán Ježiš je Kristus v tele skutočne prijali, až keď Pán Ježiš vyzval Tomáša, aby vložil svoju ruku do Jeho boku a keď po svojom zmŕtvychvstaní polámal chlieb a jedol ho pred davom a potom pred ním jedol pečenú rybu. Mohli by sme povedať, že to bolo, ako keby toto duchovné telo z mäsa a kostí stojace pred ľuďmi prebudilo každého jedného zo sna – Syn človeka stojaci pred nimi bol tým, ktorý existoval od nepamäti. Mal tvar, telo a kosti a už dlho predtým žil a jedol s ľudstvom… Vtedy ľudia pocítili, že Jeho existencia je taká skutočná a taká nádherná. Zároveň boli veselí a šťastní a plní emócií. Jeho opätovné zjavenie ľuďom umožnilo skutočne vidieť Jeho pokoru, cítiť Jeho blízkosť a náklonnosť k ľudstvu a to, koľko na nich myslel. V dôsledku tohto krátkeho opakovaného stretnutia mali tí, čo Pána Ježiša videli, pocit, ako keby prešla večnosť. Ich stratené, zmätené, ustráchané, úzkostlivé a necitlivé srdcia plné túžby našli útechu. Už viac nepochybovali ani neboli sklamaní, pretože cítili, že teraz majú nádej a majú sa na čo spoliehať. Syn človeka, ktorý vtedy stál pred nimi, bude ochrancom, bude po celú večnosť ich pevnou vežou, ich útočiskom.

Hoci Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Jeho srdce a dielo ľudstvo neopustili. Svojím zjavením ľuďom povedal, že nezáleží na tom, akú má podobu, bude ich sprevádzať, kráčať s nimi a bude s nimi vždy a všade. Povedal im, že vždy a všade bude ľudstvo zabezpečovať a viesť, dovolí mu, aby Ho videlo a dotklo sa Ho, a zaistí, aby už nikdy nemalo pocit bezmocnosti. Pán Ježiš tiež chcel, aby ľudia vedeli, že na tomto svete nežijú sami. Ľudstvo je v opatere Boha, Boh je s ním. Vždy sa o Neho môže oprieť a je rodinou každého zo svojich nasledovateľov. Keď sa ľudstvo bude môcť oprieť o Boha, už viac nebude osamelé ani bezmocné a tí, čo Ho prijmú ako obetu za ich hriechy, už viac neuviaznu v hriechu. V ľudských očiach boli tieto časti diela, ktoré Pán Ježiš vykonal po svojom zmŕtvychvstaní, veľmi malé skutky, Ja to však vnímam tak, že každá jedna vec, ktorú vykonal, bola veľmi zmysluplná, cenná, dôležitá a plná významu.

Hoci Pán Ježiš zažil v čase, keď pôsobil v tele, množstvo ťažkostí a utrpenia, svoje dielo z času, keď bol v tele, vykonal úplne a dokonale, aby vykúpil ľudstvo zjavením vo svojom duchovnom tele z mäsa a kostí. Svoju službu začal tým, že sa stal telom, a dokončil ju, keď sa ľudstvu zjavil v telesnej podobe. Zvestoval Vek milosti, čím začal nový vek prostredníctvom svojej identity Krista. Takto vykonal dielo vo Veku milosti, v ktorom dodal silu svojim nasledovateľom a viedol ich. O Božom diele môžeme povedať, že to, čo Boh začne, to aj dokončí. Toto dielo má svoje kroky a plán a je plné Jeho múdrosti, všemohúcnosti, zázračných skutkov a Jeho lásky a milosrdenstva. Samozrejme, hlavnou charakteristikou celého Božieho diela je Jeho starostlivosť o ľudstvo. Je presiaknuté Jeho obavami, ktorých sa nevie nikdy zbaviť. Tieto verše z Biblie zjavili nemenné nádeje a starosť Boha o ľudstvo v každej jednej veci, ktorú Pán Ježiš urobil po svojom zmŕtvychvstaní, ako aj Jeho úzkostlivú starostlivosť a opateru ľudstva. Nič z toho sa ani do dnešného dňa nezmenilo – vidíte to? Keď to vidíte, nepribližujú sa vaše srdcia podvedome bližšie k Bohu? Ako by ste sa cítili, keby ste žili v tom veku a Pán Ježiš by sa vám po svojom zmŕtvychvstaní zjavil v hmotnej podobe, aby ste Ho videli? A keby sedel pred vami, jedol chlieb a rybu, vysvetľoval vám Písmo a hovoril s vami, čo by ste cítili? Boli by ste šťastní? Alebo by ste cítili vinu? Nezmizli by všetky predchádzajúce nedorozumenia a vyhýbanie sa Bohu, konflikty s Ním a pochybnosti o Ňom? Nebol by vzťah medzi Bohom a človekom normálnejší a správnejší?

Našli ste pri interpretácii týchto obmedzených kapitol z Biblie nejaké chyby v Božej povahe? Našli ste v nich falšovanie Božej lásky? Vidíte vo všemohúcnosti alebo múdrosti Boha nejaké klamstvo alebo zlo? Určite nie! Môžete teraz s istotou povedať, že Boh je svätý? Môžete s istotou povedať, že každá z emócií Boha je zjavením Jeho podstaty a povahy? Dúfam, že porozumenie, ktoré získate po prečítaní týchto slov, vám pomôže a bude pre vás prínosom pri vašom hľadaní zmeny povahy a strachu z Boha, a že vám to prinesie ovocie – ovocie, ktoré bude postupne rásť, aby ste sa počas tohto hľadania dostali čoraz bližšie k Bohu a úrovne, ktorú Boh vyžaduje. Už nebudete mať odpor k hľadaniu pravdy a už nebudete mať pocit, že hľadanie pravdy a zmeny povahy je nepríjemná alebo nepotrebná vec. Motivovaní výrazom pravej povahy Boha a Jeho svätou podstatou budete túžiť po svetle a spravodlivosti, rozhodnete sa usilovať o pravdu a naplnenie Božích úmyslov a stanete sa človekom, ktorého si Boh získal, stanete sa skutočným človekom.

Dnes sme hovorili o niektorých skutkoch, ktoré Boh vykonal vo Veku milosti po prvom vtelení. V týchto skutkoch sme videli povahu, ktorú vyjadril a zjavil v tele, ako aj každý aspekt toho, čo má a čím je. Všetky aspekty toho, čo má a čím je, pôsobia veľmi poľudšteným dojmom, realita je však taká, že podstata všetkého, čo zjavil a vyjadril, sa nedá oddeliť od Jeho vlastnej povahy. Každá metóda a každý aspekt vteleného Boha, ktorý vyjadruje Jeho povahu v ľudskej prirodzenosti je nerozlučne spojený s Jeho vlastnou podstatou. Je teda veľmi dôležité, aby Boh prišiel k ľudstvu prostredníctvom vtelenia. Dôležité je aj dielo, ktoré vykonal v tele, ale pre každého človeka žijúceho v tele a v skazenosti je ešte dôležitejšia povaha, ktorú zjavil, a úmysly, ktoré vyjadril. Je to niečo, čo dokážete pochopiť? Dospeli ste po tom, ako ste porozumeli Božej povahe a tomu, čo Boh má a čím je, k nejakým záverom, ktoré by sa týkali toho, ako by ste sa mali správať k Bohu? V odpovedi na túto otázku by som vám na záver rád dal tri rady: po prvé, neskúšaj Boha. Je jedno, do akej miery Bohu rozumieš a koľko toho vieš o Jeho povahe, v žiadnom prípade Ho neskúšaj. Po druhé, nezápas s Bohom o postavenie. Nezáleží na tom, aké postavenie ti Boh dá, alebo akú prácu ti zverí, akú povinnosť ti uloží a nakoľko si sa Mu vydal a obetoval, v žiadnom prípade s Ním nebojuj o postavenie. Po tretie, nesúťaž s Bohom. Je jedno, či rozumieš alebo sa dokážeš podriadiť tomu, čo s tebou Boh robí, čo pre teba zariaďuje, a veciam, ktoré ti prináša, v žiadnom prípade s Ním nesúťaž. Ak dokážeš dodržiavať tieto tri rady, budeš relatívne v bezpečí a nebudeš mať sklon Boha nahnevať. Tu dnes naše duchovné spoločenstvo ukončíme.

23. novembra 2013