Boh používa dúhu ako symbol svojej zmluvy s človekom (Vybrané pasáže)

Gn 9, 11-13 „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ A Boh riekol: „Toto je znamenie zmluvy, ktorú uzatváram medzi sebou a medzi vami a každou živou bytosťou, ktorá je s vami, na večné pokolenia. Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou.“

Na konci Noemovho príbehu si môžeme všimnúť, že Boh v tom čase použil na vyjadrenie svojich pocitov neobyčajnú metódu. Bola to veľmi zvláštna metóda: uzavrieť s človekom zmluvu, ktorá ohlasovala koniec Božieho ničenia sveta prostredníctvom potopy. Na prvý pohľad sa uzavretie zmluvy môže zdať ako niečo úplne bežné. Je to len použitie slov, ktoré zaväzujú dve strany a zabraňujú porušeniu ich vzájomnej dohody s cieľom ochrániť záujmy oboch strán. Z formálneho hľadiska je to čosi úplne bežné, ale z hľadiska Božej motivácie a Božieho úmyslu pri tomto konaní ide o skutočné zjavenie Božej povahy a Božieho rozpoloženia. Ak tieto slová jednoducho odložíš bokom a budeš ich ignorovať, ak ti nikdy nepoviem pravdu o veciach, ľudstvo naozaj nikdy nespozná Božie zmýšľanie. Keď Boh uzatváral túto zmluvu, v tvojich predstavách sa možno usmieval a možno sa tváril vážne, no bez ohľadu na predstavy ľudí o najobyčajnejšom Božom výraze, nik by nebol schopný vidieť Božie srdce alebo Jeho bolesť, nehovoriac o Jeho osamelosti. Nik nemôže Boha prinútiť, aby mu dôveroval či aby bol hoden Jeho dôvery, alebo aby bol niekým, komu môže vyjadriť svoje myšlienky alebo sa zveriť so svojou bolesťou. Preto nemal Boh inú možnosť, ako urobiť toto. Na prvý pohľad Boh urobil jednoduchú vec, keď sa rozlúčil s takým ľudstvom, aké bolo, vyriešil otázku minulosti a dokonale ukončil svoje zničenie sveta potopou. Boh však bolesť z tohto okamihu pochoval hlboko vo svojom srdci. V čase, keď sa nemal komu zveriť, uzavrel s ľudstvom zmluvu, v ktorej mu oznámil, že už nikdy nezničí svet prostredníctvom potopy. Zjavenie dúhy malo ľuďom pripomenúť, že sa niečo také stalo, a upozorniť ich, aby sa vyvarovali zla. Dokonca ani v takomto bolestnom stave Boh na ľudstvo nezabudol a stále sa oň veľmi zaujímal. Vari to nedokazuje Božiu lásku a nezištnosť? Na čo však ľudia myslia, keď trpia? Nie je to čas, keď najviac potrebujú Boha? V takýchto chvíľach ľudia vždy vyvíjajú na Boha nátlak, aby im poskytol útechu. Boh ľudí za žiadnych okolností nesklame a vždy im umožní dostať sa z nepríjemných situácií von a žiť vo svetle. Aj keď sa Boh takto stará o ľudstvo, v srdci človeka nie je ničím iným ako liekom na upokojenie, tonikom na útechu. Keď Boh trpí či keď je Jeho srdce zranené, mať stvorenú bytosť alebo niekoho, kto by Mu robil spoločnosť alebo Ho utešoval, by bolo pre Neho bezpochyby len nesplniteľným želaním. Človek nikdy nevenuje pozornosť Božím pocitom, preto Boh nikdy nežiada ani neočakáva, že by sa našiel niekto, kto by Ho mohol utešiť. Na vyjadrenie svojej nálady používa len vlastné metódy. Ľudia si nemyslia, že pre Boha je veľmi náročné znášať nejaké utrpenie, ale až vtedy, keď sa skutočne pokúsiš pochopiť Boha, keď dokážeš naozaj oceniť Božie úprimné úmysly vo všetkom, čo robí, môžeš pocítiť Božiu veľkosť a nezištnosť. Aj keď Boh uzavrel zmluvu s ľudstvom prostredníctvom dúhy, nikdy nikomu nepovedal, prečo to urobil – prečo túto zmluvu ustanovil. To znamená, že nikdy nikomu neodhalil svoje skutočné myšlienky. Je to preto, že nik nedokáže pochopiť hĺbku lásky, ktorú Boh cíti k ľudstvu, ktoré stvoril vlastnými rukami. Podobne nik nedokáže oceniť, ako veľmi Jeho srdce ranilo, keď ľudstvo zničil. Preto aj keby ľuďom povedal, čo cíti, neboli by schopní túto dôveru prijať. Napriek tomu, že cíti bolesť, naďalej pokračuje v ďalšom kroku svojho diela. Boh vždy dáva ľudstvu zo seba to najlepšie, dáva mu tie najlepšie veci, pričom sám mlčky znáša všetko utrpenie. Toto utrpenie nikdy otvorene neprejavuje. Namiesto toho ho znáša a v tichosti čaká. Božia vytrvalosť nie je chladná, ochromená ani bezmocná a nie je ani znakom slabosti. Božia láska a podstata boli totiž vždy nezištné. Je to prirodzené zjavenie Jeho podstaty a povahy a skutočné stelesnenie Božej identity ako pravého Stvoriteľa.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I