Ľudstvo si vyslúži Božie milosrdenstvo a toleranciu úprimným pokáním (Vybrané pasáže))

Varovanie Boha Jahveho prichádza k Ninivčanom

Prejdime k druhému úryvku, k tretej kapitole Knihy proroka Jonáša: „Jonáš začal vchádzať do mesta a po jednom dni cesty zvolal: ‚Ešte štyridsať dní a Ninive bude zvrhnuté.‘“ Toto sú slová, ktoré Boh priamo adresoval Jonášovi, aby ich povedal Ninivčanom, takže ide, prirodzene, o slová, ktoré chcel Jahve povedať Ninivčanom. Tieto slová ľuďom hovoria, že Boh začal cítiť k obyvateľom mesta odpor a začal ich nenávidieť, pretože ich zloba sa dostala pred Jeho zrak, a tak chcel toto mesto zničiť. Pred zničením mesta chcel však ešte Ninivčanom niečo oznámiť a zároveň im dať šancu kajať sa zo svojej zloby a začať odznova. Táto šanca mala trvať štyridsať dní a nie dlhšie. Inak povedané, ak by ľudia v meste do štyridsiatich dní nečinili pokánie, nepriznali svoje hriechy a nesklonili sa pred Bohom Jahvem, Boh by mesto zničil tak, ako zničil aj Sodomu. To chcel Boh Jahve povedať Ninivčanom. Je jasné, že nešlo len o jednoduché vyhlásenie. Vyjadrovalo nielen hnev Boha Jahveho, ale aj Jeho postoj k Ninivčanom a zároveň slúžilo ako oficiálne varovanie pre ľudí žijúcich v meste. Toto varovanie ich informovalo o tom, že ich zlé činy im vyslúžili nenávisť Boha Jahveho a čoskoro ich privedú na pokraj ich vlastnej záhuby. Život každého Ninivčana bol preto v bezprostrednom ohrození.

Ostrý kontrast medzi reakciou mesta Ninive a Sodomy na varovanie Boha Jahveho

Čo znamená, ak je niečo zvrhnuté? V hovorovej reči to znamená, že to prestane existovať. No akým spôsobom? Kto by mohol zvrhnúť celé mesto? Človek by takýto čin, samozrejme, nemohol vykonať. Ninivčania však neboli hlúpi; z tohto oznámenia okamžite pochopili, o čo ide. Vedeli, že prišlo od Boha, že Boh sa chystá vykonať svoje dielo a že ich zloba rozzúrila Boha Jahveho a spustila na nich Jeho hnev, takže budú čoskoro zničení aj so svojím mestom. Ako zareagovali obyvatelia mesta, keď počuli varovanie Boha Jahveho? Biblia podrobne opisuje ich reakciu, od kráľa až po obyčajných ľudí. V Písme sú zaznamenané nasledujúce slová: „Ninivský ľud uveril Bohu, vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších. Lebo k ninivskému kráľovi sa doniesla správa, vstal zo svojho trónu, zobliekol si plášť, zakryl sa vrecovinou a sadol si do popola. A dal to vyhlásiť a uverejniť v Ninive na základe rozhodnutia kráľa a jeho veľmožov: ‚Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. Nech sa však človek i dobytok zahalia vrecovinou a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách…‘“ (Jon 3, 5-9)

Po vypočutí oznámenia Boha Jahveho zaujal ninivský ľud úplne opačný postoj ako ten sodomský – zatiaľ čo Sodomčania otvorene odporovali Bohu a prechádzali od zlého k zlému, Ninivčania po vypočutí týchto slov záležitosť neignorovali a ani nekládli odpor. Namiesto toho Bohu uverili a vyhlásili pôst. Čo v tomto prípade znamená slovo uverili? Odkazuje na vieru a podriadenosť. Ak na vysvetlenie tohto slova použijeme samotné správanie Ninivčanov, znamená to, že verili, že Boh môže a chce urobiť, čo povedal, a že boli ochotní činiť pokánie. Cítil ninivský ľud zoči-voči hroziacej katastrofe strach? Strach do sŕdc mu vložila práve jeho viera. Čím teda môžeme dokázať vieru a strach ninivského ľudu? Je to tak, ako hovorí Biblia: „… vyhlásil pôst a obliekol si vrecovinu od najväčších až po najmenších.“ To znamená, že Ninivčania skutočne uverili a že z tejto viery vzišiel strach, ktorý ich potom viedol k pôstu a oblečeniu si vrecoviny. Takto ukázali, že začínajú činiť pokánie. Ninivčania v ostrom protiklade k Sodomčanom nielenže neodporovali Bohu, ale svojím správaním a svojimi činmi jasne prejavili pokánie. Robili to, samozrejme, všetci obyvatelia mesta Ninive, nielen obyčajní ľudia – výnimkou nebol ani kráľ.

Pokánie ninivského kráľa si vyslúži pochvalu od Boha Jahveho

Keď to počul ninivský kráľ, vstal z trónu, vyzliekol si plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola. Potom vyhlásil, že nik v meste nesmie nič ochutnať a že ovce, voly ani iné hospodárske zvieratá sa nesmú pásť ani piť vodu. Ľudia aj dobytok sa mali navliecť do vrecoviny a ľudia mali úpenlivo prosiť Boha. Kráľ tiež vyhlásil, aby sa každý z nich odvrátil od svojej zlej cesty a zriekol sa násilia vo svojich rukách. Ninivský kráľ mal, súdiac podľa týchto konaní, v srdci pravé pokánie. Tieto jeho činy – vstanie z trónu, vyzlečenie si kráľovského plášťa, oblečenie si vrecoviny a sadnutie si do popola – ľuďom oznamujú, že ninivský kráľ odložil bokom svoje kráľovské postavenie a zaodel sa do vrecoviny spolu s obyčajnými ľuďmi. To znamená, že keď si ninivský kráľ vypočul oznámenie od Boha Jahveho, nezaujal svoj kráľovský post, aby pokračoval vo svojej zlej ceste alebo mal naďalej vo svojich rukách násilie. Naopak, odložil bokom svoju autoritu a činil pokánie pred Bohom Jahvem. V tejto chvíli ninivský kráľ nečinil pokánie ako kráľ; prišiel pred Boha, aby sa kajal a vyznal svoje hriechy ako obyčajný Boží poddaný. Okrem toho prikázal aj celému mestu, aby činilo pokánie a vyznalo svoje hriechy pred Bohom Jahvem rovnakým spôsobom ako on. Okrem toho mal aj konkrétny plán, ako to urobiť, ako sa píše v Písme: „Nech neokúsia nič ani človek, ani zviera, ani stádo, ani kŕdeľ, nech sa nepasú ani nepijú vodu. … a nech mocne volajú k Bohu. Áno, nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v jeho rukách.“ Ninivský kráľ ako vládca mesta mal najvyššie postavenie a moc a mohol robiť, čo chcel. Keď čelil oznámeniu Boha Jahveho, mohol túto záležitosť ignorovať alebo mohol jednoducho činiť pokánie a vyznať svoje hriechy sám. To, či sa obyvatelia mesta rozhodli pre pokánie, mohol úplne ignorovať. Ninivský kráľ to však vôbec neurobil. Nielenže vstal zo svojho trónu, obliekol si vrecovinu a sadol si do popola, činil pokánie a vyznal svoje hriechy pred Bohom Jahvem, ale nariadil to isté aj všetkým ľuďom a dobytku v meste. Dokonca prikázal ľuďom, aby „mocne volali k Bohu“. Týmito činmi ninivský kráľ skutočne dosiahol to, čo by mal vládca dosiahnuť. Jeho činy ťažko dosiahol ktorýkoľvek kráľ v dejinách ľudstva. Toto skutočne žiaden iný kráľ nedosiahol. Tieto činy by sme mohli označiť za bezprecedentné v ľudských dejinách a sú hodné toho, aby si ich ľudstvo pripomínalo a aby ich napodobňovalo. Každý kráľ už od úsvitu ľudstva viedol svojich poddaných k odporu a vzdoru voči Bohu. Nikto nikdy neviedol svojich poddaných k tomu, aby úpenlivo prosili Boha, aby hľadali vykúpenie za svoju zlobu, aby prijali odpustenie od Boha Jahveho a vyhli sa hroziacemu trestu. Ninivský kráľ však dokázal viesť svojich poddaných k tomu, aby sa obrátili k Bohu, zanechali svoje zlé cesty a vzdali sa násilia vo svojich rukách. Okrem toho dokázal odložiť bokom aj svoj trón a Boh Jahve výmenou za to zmenil názor a pocítil ľútosť, vzal svoj hnev späť a nechal obyvateľov mesta žiť, čím ich uchránil pred zničením. Konanie tohto kráľa možno nazvať nevídaným zázrakom v dejinách ľudstva či dokonca vzorovým príkladom skazeného ľudstva, ktoré činí pokánie a vyznáva svoje hriechy pred Bohom.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II