Človek, ktorý strávi život hľadaním slávy a bohatstva je tvárou v tvár smrti bezradný

Vďaka Stvoriteľovej zvrchovanosti a predurčeniu získava osamelá duša, ktorá začala z ničoho, rodičov a rodinu, šancu stať sa členom ľudského pokolenia, zažiť ľudský život a vidieť svet. Táto duša tiež získava možnosť zažiť Stvoriteľovu zvrchovanosť, spoznať podivuhodnosť Stvoriteľovho stvorenia, ba čo viac, spoznať Stvoriteľovu autoritu a podrobiť sa jej. Väčšina ľudí však túto vzácnu a pominuteľnú príležitosť nevyužíva. Človek vynakladá celoživotnú energiu na boj s osudom, trávi všetok čas v zhone, snaží sa uživiť rodinu a pendluje medzi bohatstvom a postavením. Ľudia si cenia rodinu, peniaze a slávu a považujú ich za najvzácnejšie veci v živote. Všetci sa sťažujú na svoj osud, ale stále odsúvajú do úzadia otázky, ktoré musia nevyhnutne preskúmať a pochopiť: prečo človek žije, ako má žiť, aká je hodnota a zmysel života. Celý život, nech už trvá akokoľvek dlho, sa ľudia len ženú za slávou a bohatstvom, až kým ich mladosť neopustí a oni zošedivejú a zvráskavejú. Takto žijú, až kým nezistia, že sláva a bohatstvo nedokážu zastaviť nástup ich staroby a peniaze zasa nedokážu vyplniť prázdnotu srdca, že nikto sa nemôže oslobodiť od zákonov narodenia, starnutia, choroby a smrti a nikto nemôže uniknúť tomu, čo mu osud pripraví. Až keď sú nútení čeliť poslednému štádiu života, skutočne pochopia, že aj keď človek vlastní obrovské bohatstvo a rozsiahly majetok, aj keď je privilegovaný a vysoko postavený, stále nemôže uniknúť smrti a musí sa vrátiť do svojho pôvodného postavenia: osamelej duše, ktorá nemá nič. Keď majú ľudia rodičov, veria, že rodičia sú všetko. Keď majú majetok, myslia si, že peniaze sú ich oporou, že sú prostriedkom, vďaka ktorému žijú. Keď majú postavenie, pevne na ňom lipnú a riskovali by preň život. Až keď sa ľudia chystajú opustiť tento svet, uvedomia si, že veci, o ktoré sa celý život usilovali, sú len prchavé oblaky, z ktorých si nič nemôžu uchovať, vziať so sebou, a nič ich nemôže ochrániť pred smrťou a poskytnúť spoločnosť alebo útechu osamelej duši na jej ceste späť. Už vôbec nič z toho nemôže človeka zachrániť a umožniť mu prekonať smrť. Sláva a bohatstvo, ktoré človek získava v materiálnom svete, mu prinášajú dočasné uspokojenie, pominuteľné potešenie, falošný pocit pohodlia, ale zároveň spôsobujú, že sa stráca na svojej ceste. A tak ľudí, ktorí sa zmietajú v obrovskom mori ľudstva a túžia po mieri, pohodlí a pokoji v srdci, pohlcuje jedna vlna za druhou. Keď si ľudia ešte len musia ujasniť otázky, ktoré je najdôležitejšie pochopiť – odkiaľ pochádzajú, prečo žijú, kam smerujú a podobne –, nechajú sa zviesť slávou a bohatstvom, sú nimi oklamaní a ovládaní a nenávratne stratení. Čas letí, roky ubiehajú ako voda, a kým si to človek uvedomí, rozlúči sa s najlepšími rokmi svojho života. Na sklonku života postupne prichádza k poznaniu, že všetko na svete sa vzďaľuje, že si už nedokáže udržať veci, ktoré mu pôvodne patrili. Vtedy má naozaj pocit, že je ako plačúce nemluvňa, ktoré sotva prišlo na svet a nemá nič okrem svojho mena. V tomto momente je človek nútený zamyslieť sa nad tým, čo v živote urobil, akú cenu má byť nažive, čo to znamená a prečo prišiel na svet. A práve v tomto bode sa človek čoraz viac zaujíma o to, či naozaj existuje ďalší život, či naozaj existuje nebo a či naozaj existuje odplata… Čím viac sa človek blíži k smrti, tým viac chce pochopiť, o čom život naozaj je. Čím viac sa blíži k smrti, tým viac sa mu zdá, že jeho srdce je prázdne a tým viac sa cíti bezmocne, a tak sa strach zo smrti každým dňom zväčšuje. Existujú dva dôvody, prečo sa takéto pocity prejavujú u ľudí, keď sa blížia k smrti: po prvé, čoskoro prídu o slávu a bohatstvo, od ktorých závisel ich život, a opustia všetko, čo na svete vidia, a po druhé, čoskoro sa ocitnú úplne sami v neznámom svete, v tajomnej, neznámej ríši, kam sa boja vkročiť, kde nemajú žiadnych blízkych a žiadne prostriedky na živobytie. Z týchto dvoch dôvodov sa každý, kto sa stretáva so smrťou, cíti nepríjemne, prežíva paniku a pocit beznádeje, aký nikdy predtým nepoznal. Až keď sa niekto skutočne dostane do tohto bodu, uvedomí si, že keď človek vstúpi na túto zem, musí v prvom rade pochopiť, odkiaľ sa vzali ľudské bytosti, prečo ľudia žijú, kto určuje ľudský osud, zabezpečuje ľudskú existenciu a má nad ňou zvrchovanosť. Toto poznanie je skutočným prostriedkom, vďaka ktorému človek žije, podstatným základom ľudského prežitia – nie schopnosť naučiť sa, ako zabezpečiť svoju rodinu alebo ako dosiahnuť slávu a bohatstvo, vystúpiť z davu alebo ako žiť zámožnejšie, a už vôbec nie ako vynikať a úspešne konkurovať iným. Rozličné schopnosti prežitia, ktoré si ľudia celý život cibria, im síce môžu poskytnúť hojnosť materiálneho pohodlia, ale nikdy im neprinesú skutočný pokoj a útechu do srdca. Naopak, spôsobujú, že ľudia neustále strácajú svoj smer, majú problém ovládať sa a premárnia každú príležitosť spoznať zmysel života. Tieto schopnosti prežitia spôsobujú skrytú úzkosť z toho, ako správne čeliť smrti. Ľudské životy sa takto ničia. Stvoriteľ zaobchádza s každým spravodlivo, počas celého života dáva každému príležitosť zažiť a spoznať Jeho zvrchovanosť, ale človek začne vidieť svetlo až vtedy, keď sa blíži smrť, keď sa blíži jej prízrak – a vtedy je už neskoro!

Ľudia sa celý život naháňajú za peniazmi a slávou, chytajú sa týchto slamiek, mysliac si, že sú ich jedinou oporou, akoby vďaka nim mohli ďalej žiť, oslobodení od smrti. Ale až keď majú zomrieť, uvedomia si, ako sú im tieto veci vzdialené, akí sú slabí tvárou v tvár smrti, ako ľahko sa zlomia, akí sú osamelí a bezmocní a nemajú sa kam obrátiť. Uvedomujú si, že život sa nedá kúpiť za peniaze či slávu a že bez ohľadu na to, aký je človek bohatý a aké má vysoké postavenie, tvárou v tvár smrti sú všetci rovnako chudobní a bezvýznamní. Pochopia, že život si nemožno kúpiť za peniaze, sláva nemôže vymazať smrť a že ani peniaze ani sláva nemôžu predĺžiť život človeka ani o jedinú minútu či sekundu. Čím viac to ľudia cítia, tým viac túžia žiť ďalej; čím viac to ľudia cítia, tým viac sa desia blížiacej sa smrti. Až v tom momente si skutočne uvedomia, že ich život im nepatrí, nemôžu ho ovládať a že človek nemôže rozhodnúť o tom, či bude žiť alebo zomrie – že to všetko je mimo jeho kontroly.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III