Jóbovo úsilie a životné úspechy mu umožňujú pokojne čeliť smrti

Vo Svätom písme sa o Jóbovi píše: „Jób teda zomrel starý a naplnený.“ (Jób 42, 17) To znamená, že keď Jób zomrel, neľutoval a necítil bolesť, ale prirodzene odišiel z tohto sveta. Ako každý vie, Jób bol človek, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa zlu, kým bol nažive. Boh jeho skutky chválil a iní si ich pripomínali. Možno povedať, že jeho život mal hodnotu a význam, ktorý prevyšoval všetky ostatné. Jób sa tešil z Božieho požehnania a Boh ho na zemi nazval spravodlivým, ale zároveň ho pokúšal nielen Boh ale aj satan. Svedčil o Bohu a zaslúžil si, aby ho Boh nazval spravodlivým človekom. Desaťročia po tom, čo ho Boh skúšal, žil život, ktorý bol ešte hodnotnejší, zmysluplnejší, uzemnenejší a pokojnejší ako predtým. Pre jeho spravodlivé skutky ho Boh skúšal a tiež sa mu zjavil a priamo s ním hovoril. Takže nasledujúce roky po tom, čo bol skúšaný, Jób konkrétnejšie pochopil a ocenil hodnotu života, dosiahol hlbšie pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti a získal presnejšie a definitívnejšie poznanie o tom, ako Stvoriteľ dáva a odníma svoje požehnania. Kniha Jób zaznamenáva, že Boh Jahve udelil Jóbovi ešte väčšie požehnania ako predtým, vďaka čomu Jób ešte lepšie spoznal Stvoriteľovu zvrchovanosť a mohol pokojne čeliť smrti. Keď teda Jób zostarol a stál tvárou v tvár smrti, určite sa nestrachoval o svoj majetok. Nemal žiadne starosti, nič neľutoval a samozrejme sa nebál smrti, pretože celý svoj život kráčal cestou bázne pred Bohom a stránil sa zlého. Nemal dôvod obávať sa o svoj koniec. Koľko ľudí by sa dnes zachovalo rovnako ako Jób, keď stál zoči-voči vlastnej smrti? Prečo nikto nie je schopný zachovať si taký jednoduchý vonkajší postoj? Existuje len jeden dôvod: Jób prežil svoj život v subjektívnom hľadaní viery, uznania a podriadenia sa Božej zvrchovanosti a práve s touto vierou, uznaním a podriadením si prešiel dôležitými životnými okamihmi, prežil svoje posledné roky a privítal svoj posledný životný okamih. Bez ohľadu na to, čo Jób zažil, jeho úsilie a životné ciele neboli bolestné, ale šťastné. Šťastný bol nielen pre požehnania či pochvaly, ktoré mu udelil Stvoriteľ, ale predovšetkým pre svoje úsilie a životné ciele, pre rastúce poznanie a pravdivé pochopenie Stvoriteľovej zvrchovanosti, ktoré dosiahol prostredníctvom bázne pred Bohom a vyhýbaním sa zlu, a navyše pre svoju osobnú skúsenosť ako predmet Stvoriteľovej zvrchovanosti, pre obdivuhodné Božie skutky a nežné, ale nezabudnuteľné zážitky a spomienky na spolužitie, spoznávanie a vzájomné porozumenie človeka a Boha. Jób bol šťastný vďaka úteche a radosti, ktoré mu prinášalo poznanie Stvoriteľových úmyslov, a vďaka bázni, ktorá sa v ňom vzbudila, keď videl, že On je veľký, obdivuhodný, milý a verný. Jób dokázal čeliť smrti bez akéhokoľvek utrpenia, pretože vedel, že keď zomrie, vráti sa k Stvoriteľovi. Práve jeho úsilie a životné úspechy mu umožnili pokojne čeliť smrti a tiež vyhliadke, že Stvoriteľ si vezme jeho život späť. Navyše mu umožnili stáť pred Stvoriteľom bez poškvrny a starostí. Môžu ľudia v dnešnej dobe dosiahnuť také šťastie, aké mal Jób? Máte na to potrebné podmienky? Keďže ľudia v súčasnosti tieto podmienky majú, prečo nie sú schopní žiť šťastne, ako žil Jób? Prečo nedokážu uniknúť utrpeniu zo strachu pred smrťou? Niektorí ľudia sa pri pohľade na smrť nekontrolovane pomočujú, iní sa trasú, omdlievajú, búria sa proti nebu i ľuďom, niektorí dokonca nariekajú a plačú. V žiadnom prípade to nie sú prirodzené reakcie, ktoré sa náhle objavia vtedy, keď sa blíži smrť. Ľudia sa takto zahanbujúco správajú najmä preto, že sa v hĺbke svojho srdca boja smrti, lebo jasne nepoznajú a nedoceňujú Božiu zvrchovanosť a Jeho opatrenia, a tým menej sa im skutočne podriaďujú. Ľudia takto reagujú preto, lebo nechcú nič iné, ako všetko usporadúvať a riadiť sami, ovládať svoj osud, život a smrť. Preto sa niet čomu čudovať, že nikdy nevedia uniknúť strachu zo smrti.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III