Vtelenie Boha spôsobilo otrasy vo všetkých náboženstvách a oblastiach, „rozvrátilo“ pôvodný poriadok náboženských kruhov a zasiahlo srdcia všetkých, ktorí túžia po zjavení Boha. Kto Ho nezbožňuje? Kto netúži vidieť Boha? Boh je osobne medzi ľuďmi už mnoho rokov, no človek si to nikdy neuvedomil. Dnes sa zjavil sám Boh a ukázal svoju identitu masám – ako by to mohlo nepriniesť potešenie ľudskému srdcu? Kedysi Boh s človekom zdieľal radosti a starosti, rozlúčky a stretnutia a dnes sa znovu spojil s ľudstvom a zdieľa s ním príbehy z minulých čias. Po svojom odchode z Judey nezanechal ľuďom po sebe ani stopu. Ľudia sa túžia s Bohom opäť stretnúť, netušia, že dnes sa s Ním opäť stretli a znovu sa s Ním spojili. Ako by to mohlo nevyvolať myšlienky na včerajšok? Dnes je to už dvetisíc rokov, čo Šimon, syn Jonášov, potomok Židov, uzrel Ježiša Spasiteľa, jedol s Ním pri jednom stole a potom, čo bol dlhé roky Jeho nasledovníkom k Nemu pocítil hlbšiu náklonnosť: miloval Ho z celého srdca; hlboko miloval Pána Ježiša. Židovský národ vôbec nevedel o tom, že toto zlatovlasé dieťa, narodené v studených jasliach, bolo prvým obrazom Božieho vtelenia. Všetci si mysleli, že je rovnaký ako oni, nikto Ho nepovažoval za odlišného – ako mohli ľudia spoznať tohto obyčajného a všedného Ježiša? Židovský ľud Ho považoval za židovského syna tej doby. Nikto sa na Neho nepozeral ako na milého Boha a ľudia nerobili nič iné, len na Neho slepo kládli požiadavky, žiadali od Neho bohaté a hojné milosti, pokoj a radosť. Vedeli len to, že podobne ako milionár má všetko, čo si človek môže priať. Ľudia sa však k Nemu nikdy nesprávali ako k milovanému; vtedajší ľudia Ho nemilovali, iba proti Nemu protestovali a kládli na Neho iracionálne požiadavky. Nikdy neodporoval, len neustále udeľoval človeku milosti, hoci Ho človek nepoznal. Stále len mlčky dával človeku teplo, lásku a milosrdenstvo, ba čo viac, dával mu nové spôsoby praxe, vyvádzal ho zo zákonných väzieb. Človek Ho nemiloval, iba Mu závidel a pripúšťal Jeho výnimočné nadanie. Ako mohlo slepé ľudstvo vedieť, aké veľké poníženie utrpel milý Ježiš Spasiteľ, keď prišiel medzi ľudí? Nikto nebral ohľad na Jeho trápenie, nikto nepoznal Jeho lásku k Bohu Otcu a nikto nemohol vedieť o Jeho osamelosti; hoci Mária bola Jeho vlastnou matkou, ako mohla vedieť, čo si milosrdný Pán Ježiš myslel v hĺbke srdca? Kto vedel o nevýslovnom utrpení, ktoré podstúpil Syn človeka? Po tom, čo Mu vyslovili svoje požiadavky, Ho vtedajší ľudia chladne odsunuli do úzadia a vyhnali preč. Preto blúdil ulicami, deň za dňom, rok za rokom, túlal sa mnohé roky, až kým sa nedožil tridsiatich troch ťažkých rokov, rokov, ktoré boli dlhé a zároveň tak krátke. Keď Ho ľudia potrebovali, s úsmevom Ho pozývali do svojich domovov a snažili sa od Neho niečo získať – a keď im to dal, okamžite Ho vystrčili za dvere. Ľudia jedli z Jeho úst, pili Jeho krv, tešili sa z milostí, ktoré im udeľoval, no zároveň sa Mu vzpierali, pretože sa nikdy nedozvedeli, kto im daroval život. Nakoniec Ho pribili na kríž, no On ani vtedy nevydal ani hláska. Aj dnes naďalej mlčí. Ľudia jedia Jeho telo, pijú Jeho krv, jedia pokrmy, ktoré pre nich pripravil, a kráčajú po ceste, ktorú im otvoril, no stále Ho chcú odmietnuť. S Bohom, ktorý im daroval život, zaobchádzajú ako s nepriateľom a s tými, ktorí sú otrokmi rovnako ako oni, zaobchádzajú ako s nebeským Otcom. Vari sa Mu tým zámerne nevzpierajú? Ako došlo k tomu, že Ježiš zomrel na kríži? Viete to? Nezradil ho vari Judáš, ktorý Mu bol najbližší a ktorý z Neho jedol, pil a radoval sa? Nezradil Judáš Ježiša preto, lebo nebol ničím iným než bezvýznamným, obyčajným učiteľom? Ak by ľudia naozaj videli, že Ježiš je výnimočný, že pochádza z nebies, ako by Ho mohli zaživa pribiť na kríž na dvadsaťštyri hodín, až kým v Jeho tele nezostal ani posledný kúsok dychu? Kto môže poznať Boha? Ľudia nerobia nič iné, len si Boha užívajú s nenásytnou chamtivosťou, ale nikdy Ho nepoznali. Dostali prst a vzali si celú ruku a „Ježiša“ nútia dokonale poslúchať ich príkazy, ich rozkazy. Kto kedy prejavil niečo ako milosrdenstvo voči tomuto Synovi človeka, ktorý nemá kam hlavu skloniť? Komu kedy napadlo spojiť s Ním sily, aby splnil poverenie Boha Otca? Kto na Neho kedy vôbec pomyslel? Kto bol niekedy ohľaduplný k Jeho ťažkostiam? Človek Ho bez štipky lásky ťahá sem a tam; nevie, odkiaľ sa vzalo jeho svetlo a život, a nerobí nič iné, len tajne plánuje, ako ešte raz ukrižovať „Ježiša“ spred dvetisíc rokov, ktorý zakúsil bolesť medzi ľuďmi. Naozaj „Ježiš“ vzbudzuje takú nenávisť? Či sa už dávno zabudlo na všetko, čo urobil? Nenávisť, ktorá sa hromadila tisíce rokov, nakoniec vytryskne von. Vy, ktorí ste rovnakí ako Židia! Kedy bol „Ježiš“ voči vám nepriateľský, že Ho tak nenávidíte? Toľko toho vykonal a toľko toho povedal – vari nie je nič z toho pre váš úžitok? Dal vám svoj život bez toho, aby za to niečo žiadal, celý sa vám vydal – naozaj Ho ešte stále chcete zjesť zaživa? Dal vám svoje všetko bez toho, aby si čokoľvek ponechal, bez toho, aby si niekedy užíval svetskú slávu, teplo, lásku alebo všetky požehnania medzi ľuďmi. Ľudia sú voči Nemu takí zlí, nikdy si neužil všetko bohatstvo na zemi, celé svoje úprimné, vášnivé srdce dáva človeku, celé svoje Ja venoval ľudstvu – a kto Mu kedy dal teplo? Kto Mu kedy poskytol útechu? Človek Naňho nahrnul všetok tlak, preniesol na Neho všetko nešťastie, vnútil Mu tie najhoršie ľudské skúsenosti, obviňuje Ho zo všetkej nespravodlivosti a On to mlčky prijal. Protestoval niekedy pred niekým? Požadoval niekedy od niekoho čo i len malé odškodné? Kto Mu kedy prejavil nejaký súcit? Kto z vás, obyčajných ľudí, nemal romantické detstvo? Kto nemal pestrú mladosť? Kto nemá teplo blízkych? Komu chýba láska príbuzných a priateľov? Komu chýba úcta druhých? Komu chýba teplo rodiny? Komu chýba útecha svojich dôverníkov? Zažil vari On niekedy niečo také? Kto Mu kedy poskytol trochu tepla? Kto Mu kedy poskytol aspoň zlomok útechy? Kto Mu kedy ukázal aspoň štipku ľudskej morálky? Kto bol voči Nemu kedy tolerantný? Kto pri Ňom kedy stál v ťažkých časoch? Kto s Ním kedy prešiel ťažkým životom? Človek vo svojich požiadavkách na Neho nikdy nepoľavil; ďalej ich na Neho kladie bez akýchkoľvek škrupúľ, akoby po príchode do ľudského sveta mal byť volom alebo koňom človeka, jeho väzňom, a mal dať človeku všetko; ak nie, človek Mu nikdy neodpustí, nikdy k Nemu nebude zhovievavý, nikdy Ho nebude volať Bohom a nikdy Ho nebude mať vo veľkej úcte. Človek je vo svojom postoji k Bohu príliš prísny, akoby si predsavzal utrápiť Boha až na smrť, až potom zmierni svoje požiadavky voči Nemu. Inak človek nikdy nepoľaví zo svojich požiadaviek voči Bohu. Ako by takého človeka Boh nemohol nenávidieť? Nie je to tragédia dnešnej doby? Svedomie človeka nikde nevidieť. Stále hovorí, že Bohu odvďačí Jeho lásku, ale iba Ho rozpitvá a umučí na smrť. Nie je to „tajný recept“ na jeho vieru v Boha, ktorý mu odovzdali jeho predkovia? Niet miesta, kde by sa nenachádzali „Židia“, a aj dnes robia to isté, stále vykonávajú to isté dielo, stavajú sa proti Bohu ale veria, že Ho vyzdvihujú. Ako by mohli oči človeka spoznať Boha? Ako by mohol človek, ktorý žije v tele, považovať vteleného Boha za Boha, ktorý vzišiel z Ducha? Kto z ľudí by Ho mohol poznať? Kde sa medzi ľuďmi podela pravda? Kde je pravá spravodlivosť? Kto dokáže spoznať Božiu povahu? Kto môže súťažiť s Bohom v nebi? Niet divu, že Boha nikto nepoznal, keď prišiel medzi ľudí, a že bol odmietnutý. Ako môže človek tolerovať existenciu Boha? Ako môže dovoliť, aby svetlo vytlačilo temnotu sveta? Nie je toto všetko z úctyhodnej pobožnosti človeka? Nie je to poctivý vstup človeka? A nesústreďuje sa Božie dielo okolo vstupu človeka? Želal by som si, aby ste si spojili Božie dielo so vstupom človeka a vytvorili dobrý vzťah medzi človekom a Bohom a plnili povinnosť, ktorú by mal plniť človek, ako najlepšie vie. Takto sa Božie dielo dostane k svojmu ukončeniu a On v jeho závere získa slávu!

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (10)