Človek trochu rozumie dielu dneška a dielu budúcnosti, ale nepozná konečný osud, do ktorého ľudstvo vstúpi. Ako stvorená bytosť má človek plniť povinnosť stvorenej bytosti: človek má nasledovať Boha vo všetkom, čo robí. Mali by ste vo všetkom postupovať tak, ako vám poviem. Nemáš žiadnu možnosť riadiť veci podľa seba a nemáš nad sebou žiadnu moc. Všetko sa musí ponechať na Božie riadenie a Boh všetko drží vo svojich rukách. Ak by Božie dielo určilo človeku v predstihu koniec, nádherný konečný osud, a ak by to Boh použil na zvádzanie človeka a tým ho prinútil, aby Ho nasledoval – ak by s človekom uzavrel dohodu –, potom by to nebolo podmanenie ani dielo na ľudskom živote. Keby Boh použil ľudský koniec, aby ho ovládal a získal jeho srdce, potom by človeka nezdokonaľoval ani by nebol schopný ho získať, ale namiesto toho by na jeho ovládanie použil konečný osud. Človek sa nestará o nič viac ako o budúci koniec, o konečný osud a o to, či je, alebo nie je niečo dobré, v čo môže dúfať. Ak by mal človek počas diela podmanenia krásnu nádej a pred podmanením by sa dozvedel o vlastnom konečnom osude, o ktorý by sa mal usilovať, potom by nielenže podmanenie človeka nedosiahlo svoj účinok, ale bol by ovplyvnený aj účinok diela podmanenia. To znamená, že dielo podmanenia dosiahne svoj účinok tým, že človeku zoberie osud a vyhliadky, a bude súdiť a napomínať jeho vzdorovitú povahu. Nedosiahne sa to tak, že sa s človekom uzavrie dohoda, teda že sa človeku udelí požehnanie a milosť, ale skôr tým, že sa vernosť človeka odhalí vzatím jeho „slobody“ a odstránením jeho vyhliadok. To je podstata diela podmanenia. Ak by človek dostal krásnu nádej na samom začiatku a dielo napomínania a súdu by sa vykonalo až potom, človek by prijal toto napomínanie a súd na základe svojich vyhliadok a nakoniec by nebolo možné dosiahnuť bezpodmienečnú podriadenosť a uctievanie Stvoriteľa všetkými Jeho stvorenými bytosťami. Existovala by len slepá, nevedomá podriadenosť alebo by človek len slepo kládol na Boha požiadavky, a tak by bolo nemožné úplne si podmaniť ľudské srdce. V dôsledku toho by si takéto dielo podmanenia nezískalo človeka a už vôbec by nevydávalo svedectvo o Bohu. Takéto stvorené bytosti by neboli schopné plniť svoju povinnosť a s Bohom by len uzatvárali dohody. Nebolo by to podmaňovanie, ale milosrdenstvo a požehnanie. Najväčším problémom človeka je, že nemyslí na nič iné ako na svoj osud a vyhliadky a robí si z nich modlu. Človek hľadá Boha kvôli svojmu osudu a vyhliadkam, neuctieva Boha kvôli svojej láske k Nemu. A tak pri podmanení človeka treba orezávať jeho sebectvo, chamtivosť a veci, ktoré mu najviac prekážajú v uctievaní Boha, a tým ich odstrániť. Týmto spôsobom sa dosiahnu účinky podmanenia človeka. V dôsledku toho je v prvých etapách podmanenia človeka nevyhnutné zbaviť ho divokých ambícií a najfatálnejších slabostí a tým odhaliť jeho srdce milujúce Boha a zmeniť jeho poznanie ľudského života, jeho pohľad na Boha a zmysel jeho existencie. Tak sa očistí srdce človeka milujúce Boha, čiže ľudské srdce bude podmanené. Postoj Boha voči všetkým stvoreným bytostiam nespočíva v tom, že Boh podmaňuje iba preto, aby dosiahol podmanenie. Podmaňuje preto, aby získal človeka, pre svoju vlastnú slávu a aby znovu nadobudol prvotnú, pôvodnú podobu človeka. Keby podmaňoval iba pre samotné podmanenie, potom by sa význam diela podmanenia stratil. To znamená, že ak by si Boh po podmanení človeka umyl ruky a nevenoval pozornosť jeho životu a smrti, potom by nešlo o riadenie ľudstva ani o podmanenie človeka kvôli jeho spáse. Jadrom celého diela spásy je iba získanie človeka po jeho podmanení a jeho záverečný príchod do nádherného konečného osudu. Len tak sa môže dosiahnuť cieľ ľudskej spásy. Inými slovami, iba príchod človeka do krásneho konečného osudu a jeho vstup do odpočinku sú vyhliadky, ktoré by mali mať všetky stvorené bytosti, a dielo, ktoré by mal vykonať Stvoriteľ. Ak by mal človek vykonávať tieto skutky, bolo by to príliš obmedzujúce: človek by mohol dospieť do určitého bodu, ale nebol by schopný dosiahnuť večný konečný osud. Človek nie je schopný rozhodovať o svojom osude a už vôbec si nedokáže zabezpečiť vyhliadky a budúci konečný osud. Dielo, ktoré koná Boh, je však iné. Keďže stvoril človeka, vedie ho. Keďže prináša človeku spásu, spasí ho úplne a celkom si ho získa. Keďže vedie človeka, privedie ho do správneho konečného osudu, a keďže stvoril a riadi človeka, musí prevziať zodpovednosť za jeho osud a vyhliadky. Toto je dielo, ktoré koná Stvoriteľ. Hoci dielo podmanenia sa dosiahne zbavením človeka jeho vyhliadok, ten nakoniec musí dosiahnuť svoj vlastný konečný osud, ktorý pre neho pripravil Boh. Človek má zaistený osud a konečný osud práve preto, že Boh na človeku koná svoje dielo. Vhodným konečným osudom nie sú nádeje ani vyhliadky človeka, ktorých sa zbavil v minulosti – obe sú odlišné. To, v čo človek dúfa a o čo sa usiluje, sú túžby vyplývajúce z jeho snahy o extravagantné túžby tela, a nie konečný osud, ktorý mu prináleží. To, čo Boh pripravil pre človeka, sú požehnania a zasľúbenia, ktoré mu prináležia, len čo sa stane čistým, ktoré Boh pripravil pre človeka po stvorení sveta a ktoré nie sú poškvrnené jeho voľbami, predstavami, nápadmi ani telom. Tento konečný osud nie je pripravený pre konkrétnu osobu, ale je miestom odpočinku celého ľudstva. A tak je tento konečný osud najvhodnejším konečným osudom pre ľudstvo.

Stvoriteľ má v úmysle ovládať stvorené bytosti. Nič z toho, čo robí, nesmieš odmietnuť alebo neposlúchnuť, ani Mu nesmieš vzdorovať. Keď dielom, ktoré koná, nakoniec dosiahne svoje ciele, získa tým slávu. Prečo sa dnes nehovorí, že si potomok Moába alebo pochádzaš z veľkého červeného draka? Prečo sa nehovorí o vyvolenom národe, ale len o stvorených bytostiach? Stvorená bytosť – to bol pôvodný názov človeka a práve to je jeho vrodená identita. Mená sa menia len preto, lebo sa menia veky a obdobia diela. V skutočnosti je človek obyčajnou stvorenou bytosťou. Všetky stvorené bytosti, či už sú najskazenejšie alebo najsvätejšie, musia plniť povinnosť stvorenej bytosti. Keď Boh vykonáva dielo podmanenia, neovláda ťa pomocou tvojich vyhliadok, osudu ani konečného osudu. V skutočnosti nemusí konať týmto spôsobom. Cieľom diela podmanenia je prinútiť človeka, aby plnil povinnosť stvorenej bytosti a uctieval Stvoriteľa; až potom môže vstúpiť do nádherného konečného osudu. Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať. Napriek tomu, že sa človek vždy náhli a je zaneprázdnený sám sebou, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej stvorenou bytosťou? Skrátka, bez ohľadu na to, ako Boh koná, celé Jeho dielo je v prospech človeka. Vezmime si napríklad nebo, zem a všetko, čo Boh stvoril, aby to slúžilo človeku: mesiac, slnko a hviezdy, ktoré stvoril pre človeka, zvieratá a rastliny, jar, leto, jeseň a zimu a tak ďalej – všetko je stvorené kvôli ľudskej existencii. Bez ohľadu na to, ako Boh napomína a súdi človeka, všetko sa deje pre ľudskú spásu. Aj keď zbavuje človeka jeho telesných nádejí, je to kvôli očisťovaniu človeka a očistenie človeka sa deje preto, aby prežil. Konečný osud človeka je v rukách Stvoriteľa, tak ako by mohol človek ovládať sám seba?

Akonáhle bude dielo podmanenia dokončené, človek sa ocitne v krásnom svete. Samozrejme, že tento život bude stále na zemi, ale bude úplne odlišný od dnešného života človeka. Je to život, ktorý ľudstvo získa po podmanení celého ľudstva, pre človeka na zemi to bude nový začiatok a pre ľudstvo bude taký život dôkazom, že vstúpilo do novej a krásnej ríše. Bude to začiatok života človeka a Boha na zemi. Predpokladom takého krásneho života je, že po očistení a podmanení sa človek podriadi Stvoriteľovi. Dielo podmanenia je teda poslednou etapou Božieho diela predtým, ako ľudstvo vstúpi do tohto nádherného konečného osudu. Takýto život je budúcim životom človeka na zemi, najkrajším životom na zemi, životom, po ktorom človek túži, životom, ktorý človek nikdy predtým v dejinách sveta nedosiahol. Je to konečný výsledok šesťtisícročného diela riadenia, niečo, po čom ľudstvo najviac túži, a je to tiež Boží prísľub človeku. Tento prísľub sa však nedá splniť okamžite. Človek vstúpi do budúceho konečného osudu až vtedy, keď sa dokončí dielo posledných dní a bude úplne podmanený, to znamená, keď satan bude úplne porazený. Človek po zušľachtení nebude mať viac hriešnu prirodzenosť, pretože Boh porazí satana, čo znamená, že nedôjde k žiadnym zásahom nepriateľských síl a nebudú existovať žiadne nepriateľské sily, ktoré by mohli napadnúť ľudské telo. A tak bude človek slobodný a svätý – vstúpi do večnosti. Iba ak nepriateľské sily temnoty budú držané v otroctve, človek bude slobodný kamkoľvek pôjde, a tak nebude vzdorovať ani odporovať. Satan musí byť len držaný v otroctve a potom bude s človekom všetko v poriadku. Súčasný stav existuje, pretože satan všade na zemi stále vyvoláva vyrušenia a celé dielo Božieho riadenia ešte nedosiahlo svoj koniec. Po porážke satana bude človek úplne oslobodený. Keď človek získa Boha a vyjde z moci satana, uzrie slnko spravodlivosti. Obnoví sa život, ktorý prináleží normálnemu človeku. Všetko, čo by mal mať normálny človek – napríklad vedomosti o tom, ako rozlíšiť dobro od zla, ako jesť a obliekať sa a ako žiť normálne –, to všetko sa znovu získa. Keby Evu nepokúšal had, človek by mal takýto normálny život hneď od začiatku, hneď po stvorení. Mohol by jesť, obliekať sa a viesť normálny ľudský život na zemi. Po skazení človeka sa však tento život stal nedosiahnuteľnou ilúziou, a dokonca ani dnes sa človek neodváži predstaviť si takéto veci. V skutočnosti je tento krásny život, po ktorom človek túži, nevyhnutnosťou. Ak by človek nemal takýto konečný osud, potom by jeho skazený život na zemi nikdy neskončil, a ak by neexistoval taký krásny život, potom by nedošlo k ukončeniu satanovho osudu ani veku, v ktorom satan drží nad zemou moc. Človek musí prísť do ríše, kam nesiahajú sily temnoty, a keď sa tak stane, bude to dôkaz o porážke satana. Len čo už satan nebude stáť v ceste, Boh sám bude ovládať ľudstvo a bude riadiť a kontrolovať celý život človeka. Až vtedy bude satan skutočne porazený. Dnešný život človeka je prevažne životom špiny. Je to život utrpenia a súženia. Toto sa nedá nazvať porážkou satana. Človek musí uniknúť z mora súženia, musí utiecť z utrpenia ľudského života alebo vplyvu satana, no naďalej má len nepatrné poznanie Boha. Všetky ľudské útrapy vytvoril satan. Bol to satan, ktorý priniesol utrpenie do života človeka, a len keď sa satan ocitne v otroctve, bude človek schopný úplne uniknúť z mora súženia. Satanovo zotročenie sa však dosiahne podmanením a získaním ľudského srdca tým, že sa človek stane korisťou v bitke so satanom.

Úsilie stať sa premožiteľom a byť zdokonaleným je dnes tým, o čo sa človek usiluje skôr, než začne viesť normálny ľudský život na zemi. Sú to ciele, ktoré nasleduje skôr, než bude satan uvrhnutý do otroctva. Úsilie človeka stať sa premožiteľom, byť zdokonalený alebo byť veľmi užitočným v podstate spočíva v tom, aby unikol satanovmu vplyvu – úsilie človeka je stať sa premožiteľom, ale konečným výsledkom bude jeho únik pred vplyvom satana. Iba po úniku pred vplyvom satana môže človek viesť normálny ľudský život na zemi, život uctievania Boha. Snaha stať sa premožiteľom a byť zdokonalený je dnes to, o čo sa človek usiluje skôr, než začne žiť normálny ľudský život na zemi. Usiluje sa o to predovšetkým kvôli očisteniu a uvedeniu pravdy do praxe a kvôli uctievaniu Stvoriteľa. Ak človek vedie normálny ľudský život na zemi, život bez útrap a súženia, potom sa nebude usilovať o to, aby sa stal premožiteľom. „Stať sa premožiteľom“ a „byť zdokonalený“ sú ciele, ktoré Boh dáva človeku, aby sa o ne usiloval, a prostredníctvom snahy o tieto ciele núti človeka uviesť pravdu do praxe a žiť zmysluplný život. Cieľom je učiniť človeka úplným a získať ho, ale úsilie stať sa premožiteľom a byť zdokonaleným je len prostriedok. Ak v budúcnosti človek vstúpi do nádherného konečného osudu, nebude sa tam hovoriť o tom, kto sa stal premožiteľom a bol zdokonalený, ale každá stvorená bytosť tam iba bude plniť svoju povinnosť. V súčasnosti je človek nútený usilovať sa o tieto veci jednoducho preto, aby sa pre neho vymedzil priestor a jeho úsilie mohlo byť cielenejšie a praktickejšie. Inak by človek žil uprostred nejasnej abstraktnosti a usiloval by sa o vstup do večného života. Keby to tak bolo, nebol by človek ešte poľutovaniahodnejší? Nie je to sebaklam usilovať sa týmto spôsobom, bez cieľov a zásad? V konečnom dôsledku by toto úsilie bolo zákonite márne. Nakoniec by človek naďalej žil v moci satana a nebol by schopný sa z nej vymaniť. Prečo sa podrobuje takému bezcieľnemu snaženiu? Keď človek vstúpi do večného konečného osudu, bude uctievať Stvoriteľa, a pretože človek získal spásu a vstúpil do večnosti, nebude sa usilovať o žiadne ciele, a navyše sa nebude musieť obávať, že ho bude obliehať satan. V tom čase človek spozná svoje miesto a splní si svoju povinnosť, a aj keď ľudia nebudú napomínaní alebo súdení, každý si bude plniť svoju povinnosť. V tom čase bude človek stvorenou bytosťou, pokiaľ ide o totožnosť aj postavenie. Nebudú sa robiť rozdiely medzi vysoko a nízko postavenými, každý bude jednoducho vykonávať inú funkciu. Človek však bude naďalej žiť na mieste konečného osudu, ktoré je usporiadané a pre ľudstvo vhodné. Človek bude plniť svoju povinnosť kvôli uctievaniu Stvoriteľa a práve toto ľudstvo sa stane ľudstvom večnosti. V tom čase človek získa život osvetlený Bohom, život pod Božou ochranou a starostlivosťou, spoločný život s Bohom. Ľudstvo povedie normálny život na zemi a všetci ľudia vstúpia na správnu cestu. Šesťtisícročný plán riadenia úplne porazí satana, čo znamená, že Boh obnoví pôvodný obraz človeka po jeho stvorení na zemi, a tým sa uspokoja pôvodné Božie úmysly. Na počiatku, skôr než ľudstvo skazil satan, viedlo ľudstvo na zemi normálny život. Keď neskôr človeka skazil satan, človek stratil normálny život, a tak začalo dielo Božieho riadenia a boj so satanom za obnovenie normálneho života človeka. Život celého ľudstva na zemi oficiálne začne až vtedy, keď sa skončí šesťtisícročné dielo Božieho riadenia. Iba vtedy bude človek žiť nádherný život a Boh obnoví svoj počiatočný zámer stvoriť človeka, ako aj pôvodnú podobu človeka. A tak, len čo človek bude mať normálny život ľudstva na zemi, nebude sa usilovať o to, aby sa stal premožiteľom alebo bol zdokonalený, pretože bude svätý. „Byť premožiteľmi“ a „byť zdokonalenými“, ako o tom hovoria ľudia, sú ciele pridelené človeku, aby sa o ne usiloval počas boja medzi Bohom a satanom, a existujú len preto, lebo človek bol skazený. Satan bude porazený tým, že ti bude daný cieľ a budeš prinútený nasledovať tento cieľ. Požiadavka, aby si sa stal premožiteľom alebo aby si bol zdokonalený či použitý, si vyžaduje, aby si vydal svedectvo na zahanbenie satana. Nakoniec bude človek viesť normálny ľudský život na zemi a bude svätý. Keď sa tak stane, budú sa ľudia naďalej usilovať, aby sa stali premožiteľmi? Nie sú to všetko stvorené bytosti? Keď hovoríme, že sme premožitelia a zdokonalení, adresujeme tieto slová satanovi a ľudskej nemravnosti. Nespája sa slovo premožiteľ s víťazstvom nad satanom a nepriateľskými silami? Keď hovoríš, že si bol zdokonalený, čo sa v tebe zdokonalilo? Nie je to tak, že si sa zbavil svojich skazených satanských pováh, aby si mohol dosiahnuť najvyššiu lásku k Bohu? Toto sa hovorí v súvislosti s nečistými vecami vnútri človeka a vo vzťahu k satanovi. Nehovorí sa to v súvislosti s Bohom.

Ak sa neusiluješ stať premožiteľom a byť zdokonaleným teraz, potom v budúcnosti, keď ľudstvo povedie normálny život na zemi, nebude na takéto úsilie žiadna príležitosť. V tom čase bude odhalený koniec každého druhu človeka. V tom čase bude jasné, kým si, a ak sa budeš chcieť stať premožiteľom alebo byť zdokonalený, bude to nemožné. Lenže pre svoju vzdorovitosť bude človek potrestaný až po jeho odhalení. V tom čase sa človek nebude usilovať o vyššie postavenie ako iní, aby sa niektorí stali premožiteľmi a iní boli zdokonalení alebo aby sa niektorí stali prvorodenými Božími synmi a iní Božími synmi. Nebudú sa o tieto veci usilovať. Všetci budú stvorenými bytosťami, všetci budú žiť na zemi a všetci budú žiť na zemi spolu s Bohom. Teraz nastal čas súboja medzi Bohom a satanom. Je to čas, keď sa tento boj ešte neskončil a človek nie je úplne získaný – je to obdobie prechodu. A tak sa od človeka vyžaduje, aby sa usiloval stať sa buď premožiteľom, alebo jedným z Božieho ľudu. Dnes existujú rozdiely v postavení, ale keď nadíde čas, už žiadne také rozdiely nebudú: všetci, ktorí zvíťazili, budú mať rovnaké postavenie, všetci budú oprávnenými členmi ľudstva a budú žiť na zemi rovnako, čo znamená, že všetci budú oprávnenými stvorenými bytosťami a všetkým bude dané to isté. Pretože veky Božieho diela sú odlišné a aj predmety Jeho diela sú odlišné, ak sa toto dielo vykonáva vo vás, potom ste oprávnení stať sa zdokonalenými a premožiteľmi. Ak by sa konalo v cudzine, potom by tamojší ľudia boli oprávnení stať sa prvou skupinou ľudí, ktorá bude podmanená, a prvou skupinou ľudí, ktorá bude zdokonalená. Dnes sa toto dielo nevykonáva v cudzine, takže ľudia z iných krajín nie sú oprávnení, aby sa stali zdokonalenými a premožiteľmi, a je nemožné, aby sa stali prvou skupinou. Pretože predmet Božieho diela je iný, vek Božieho diela je iný a jeho rozsah je iný, existuje prvá skupina, teda premožitelia, a preto bude existovať aj druhá skupina, ktorá sa zdokonalí. Keď bude existovať prvá skupina, ktorá bude zdokonalená, bude existovať ukážka a vzor, a tak v budúcnosti vznikne druhá a tretia skupina tých, ktorí budú zdokonalení, ale vo večnosti budú všetci rovnakí a nebudú existovať žiadne delenia postavenia. Budú jednoducho zdokonalení v rôznych obdobiach a nebudú existovať žiadne rozdiely v postavení. Až nastane čas, keď budú všetci úplní a dielo celého vesmíru bude ukončené, nebudú žiadne rozdiely v postavení a všetci si budú rovní. Dnes sa toto dielo koná medzi vami, a preto sa stanete premožiteľmi. Ak by sa dialo v Británii, potom by Británia mala prvú skupinu, rovnako ako budete prvou skupinou vy. Ide len o to, že ste boli zvlášť požehnaní milosťou v spôsobe, akým sa toto dielo dnes vo vás uskutočňuje, a ak by sa toto dielo vo vás neuskutočnilo, potom by ste boli druhou skupinou alebo treťou, štvrtou či piatou. Dôvodom je len rozdiel v postupnosti konania diela. Prvá a druhá skupina neznamená, že jedna je vyššia alebo nižšia ako tá druhá, jednoducho označujú poradie, v ktorom sú títo ľudia zdokonaľovaní. O týchto slovách sa dozvedáte dnes, ale prečo ste o nich nevedeli skôr? Pretože bez procesu majú ľudia sklony k extrémom. Napríklad Ježiš vo svojej dobe povedal: „Ako som odišiel, tak aj prídem.“ Dnes sú mnohí týmito slovami pobláznení a chcú nosiť len biele rúcho a čakajú na uchvátenie do neba. Preto existuje mnoho slov, ktoré nemožno vysloviť príliš skoro. Ak by sa vyslovili príliš skoro, človek by sa prikláňal k extrémom. Duchovné postavenie človeka je príliš nízke, a tak nie je schopný vidieť pravdivosť týchto slov.