V diele, ktoré Pán Ježiš vykonal vo Veku milosti, môžeš vidieť ďalšiu stránku toho, čo Boh má a čím je. Táto stránka bola vyjadrená skrze Jeho telo a ľudia ju mohli vidieť a oceniť pre Jeho ľudskú prirodzenosť. V Synovi človeka ľudia videli, ako Boh v tele žije svoju ľudskú prirodzenosť, a videli božskú prirodzenosť Boha vyjadrenú prostredníctvom tela. Tieto dva druhy výrazu ľuďom umožnili vidieť úplne praktického Boha a vytvoriť si o Ňom inú predstavu. Lenže v čase medzi stvorením sveta a koncom Veku zákona, teda pred Vekom milosti, boli jedinými stránkami Boha, ktoré ľudia videli, počuli a zažili, božská prirodzenosť Boha, veci, ktoré Boh urobil a povedal v nemateriálnej oblasti, a veci, ktoré vyjadril ako skutočná osoba, ktorú ľudia nevideli a nemohli sa jej dotknúť. Tieto veci v ľuďoch často vyvolávali pocit, že Boh je vo svojej veľkosti taký vznešený, že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Boh v ľuďoch obvykle vyvolával dojem, že Ho raz môžu a inokedy nemôžu vnímať. Mali dokonca pocit, že každá jedna z Jeho myšlienok a predstáv je záhadná a prchavá, a preto neexistuje spôsob, ako by sa k nim dostali, a už vôbec sa nemôžu pokúsiť im porozumieť a oceniť ich. Pre ľudí bolo všetko súvisiace s Bohom veľmi vzdialené, také vzdialené, že to nemôžu vidieť ani sa toho dotknúť. Zdal sa byť vysoko na oblohe a ako keby vôbec neexistoval. Nemohli teda porozumieť Božiemu srdcu a mysli ani žiadnej z Jeho myšlienok – niečo také nemohli dosiahnuť. Hoci Boh vo Veku zákona vykonal nejaké konkrétne diela, vyslovil špecifické slová a vyjadril špecifické povahy, lebo chcel, aby ľudia ocenili a vnímali skutočné poznatky, ktoré sa Ho týkali, tieto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nakoniec pochádzali z nemateriálnej oblasti, a to, čomu ľudia rozumeli, čo poznali, sa stále týkalo božskej stránky toho, čo Boh má a čím je. Ľudstvo z tohto vyjadrenia toho, čo Boh má a čím je, nemohlo získať konkrétnu predstavu a ich predstava o Bohu uviazla v rámci „duchovného tela, ku ktorému sa dá len ťažko priblížiť a ktoré človek raz vníma a inokedy nie“. Keďže Boh na to, aby sa ľuďom zjavil, nepoužíval konkrétny objekt alebo obraz patriaci do materiálnej oblasti, ľudia Ho naďalej nedokázali definovať ľudskou rečou. Ľudia vo svojich srdciach a mysliach vždy chceli použiť svoj vlastný jazyk, aby stanovili štandard Boha, aby Ho zhmotnili a poľudštili – napríklad aký je vysoký, veľký, ako vyzerá, čo presne má rád, či akú má osobnosť. Boh vo svojom srdci v skutočnosti vedel, že ľudia takto rozmýšľajú. Boli Mu veľmi jasné ich potreby a, samozrejme, vedel aj to, čo by mal urobiť. Vo Veku milosti teda svoje dielo vykonal iným spôsobom. Tento nový spôsob bol božský a zároveň poľudštený. V čase, keď Pán Ježiš pôsobil, ľudia videli, že Boh má mnoho ľudských výrazov. Vedel napríklad tancovať, mohol chodiť na svadby, komunikovať s ľuďmi, hovoriť s nimi a rozoberať s nimi rôzne veci. Pán Ježiš okrem toho vykonal veľa diel, ktoré vyjadrovali Jeho božskú prirodzenosť Boha a, samozrejme, všetky tieto diela boli výrazom a zjavením Božej povahy. V tomto čase, keď mala božská prirodzenosť Boha podobu obyčajného tela a ľudia ju mohli vidieť a dotknúť sa jej, prestali mať pocit, že Ho raz vnímajú a raz nie, alebo že sa k Nemu nemôžu priblížiť. Naopak, prostredníctvom každého pohybu, prostredníctvom slov a diela Syna človeka sa mohli pokúsiť pochopiť Božie úmysly alebo porozumieť Jeho božskej prirodzenosti. Vtelený Syn človeka vyjadroval božskú prirodzenosť Boha svojou ľudskou prirodzenosťou a ľudstvu oznamoval Božie úmysly. A svojím vyjadrením Božích úmyslov a povahy ľuďom zároveň zjavil Boha žijúceho v duchovnej oblasti, ktorého nevidia a nemôžu sa Ho dotknúť. Čo ľudia videli, bol samotný Boh v hmatateľnej podobe, z tela a krvi. Vtelený Syn človeka teda skonkretizoval a poľudštil veci, ako sú identita samotného Boha, postavenie Boha, Jeho obraz, povaha a to, čo má a čím je. Hoci vonkajší vzhľad Syna človeka mal určité obmedzenia, pokiaľ ide o obraz Boha, Jeho podstata a to, čo má a čím je, dokázali plne vyjadriť identitu a postavenie samotného Boha – až na určité rozdiely v spôsobe výrazu. Nemôžeme poprieť, že Syn človeka reprezentoval identitu a postavenie samotného Boha, a to tak vo forme Jeho ľudskej prirodzenosti, ako aj v Jeho božskej prirodzenosti. V tomto čase však Boh pracoval prostredníctvom tela, hovoril z pohľadu tela a pred ľudstvom stál s identitou a postavením Syna človeka. Toto ľuďom umožňovalo stretnúť sa s praktickými slovami a dielom Boha medzi ľuďmi a zažiť ich. Ľuďom to zároveň dovolilo vnímať Jeho božskú prirodzenosť a veľkosť v pokore, a tiež predbežne porozumieť pravosti a praktickosti Boha a poznať jej definíciu. Aj keď sa dielo, ktoré vykonal Pán Ježiš, Jeho spôsoby práce a perspektíva, z ktorej hovoril, líšili od skutočnej osoby Boha v duchovnej oblasti, všetko, čo s Ním súviselo, skutočne vyjadrovalo samotného Boha, ktorého ľudstvo nikdy predtým nevidelo – toto nemožno poprieť! To znamená, že bez ohľadu na to, v akej podobe sa Boh zjaví, z akej perspektívy hovorí alebo aký je Jeho obraz pred ľudstvom, nezastupuje nič iné, len samého seba. Nemôže reprezentovať žiadneho človeka ani skazené ľudstvo. Boh je samotný Boh a toto nemožno poprieť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III