Božie riadenie je hlboké, a predsa sa nevymyká ľudskému chápaniu. Je to preto, lebo celé Božie dielo súvisí s Jeho riadením a s Jeho dielom na spasenie ľudstva a týka sa života, žitia a konečného osudu ľudstva. Možno povedať, že Božie skutky konané medzi ľuďmi a na ľuďoch sú veľmi praktické a zmysluplné. Ľudia ich dokážu vidieť a zažiť, nie sú vôbec abstraktné. Ak všetko, čo Boh koná, je pre ľudí neprijateľné, tak aký zmysel má Jeho dielo? A ako dokáže také riadenie viesť k spáse ľudstva? Mnohí z tých, čo nasledujú Boha, sa zaujímajú len o získanie požehnania a odvrátenie nešťastia. Keď príde reč na Božie dielo a Božie riadenie, zmĺknu a strácajú všetok záujem. Myslia si, že porozumenie takým suchopárnym otázkam neprispeje k rastu ich života, ani im neposkytne žiaden iný úžitok. Takže síce počuli o Božom riadení, ale nevenujú mu pozornosť. Neprijímajú ho ako poklad, a už vôbec ho neprijímajú ako súčasť ich života. Nasledovanie Boha slúži u takýchto ľudí len jedinému účelu, a to získavaniu požehnaní. Sú príliš leniví, aby venovali pozornosť čomukoľvek, čo sa priamo netýka tohto účelu. V ich očiach neexistuje legitímnejší účel viery v Boha, než získavanie požehnaní – stojí na tom samotná hodnota ich viery. Ak niečo neprispieva k dosiahnutiu tohto cieľa, ich srdcia voči tomu zostávajú zatvorené. A presne to je prípad väčšiny tých, čo dnes veria v Boha. Ich zámer a úmysel pôsobia legitímne, lebo veria v Boha, a taktiež Bohu venujú svoj čas, oddávajú sa Mu a vykonávajú svoju povinnosť. Vzdávajú sa mladosti, opúšťajú rodiny a kariéry, a dokonca celé roky žijú mimo domova pohltení zhonom. Aby naplnili svoj najvyšší cieľ, menia svoje záujmy, svoj pohľad na život, a dokonca aj smer, ktorým sa ich život uberá; no nedokážu zmeniť zmysel ich viery v Boha. Vytrvalo a bez strachu zo smrti sa naháňajú za riadením svojich vlastných ideálov, nehľadiac na to, aká ďaleká je ich cesta, a koľko ťažkostí a prekážok sa na nej nachádza. Aká sila ich ženie, aby sa aj naďalej takto oddávali? Je to ich svedomie? Je to ich veľká a ušľachtilá osobnosť? Je to ich odhodlanie bojovať so silami zla až do úplného konca? Je to ich viera svedčiť o Bohu bez toho, aby žiadali odmenu? Je to ich lojalita, prejavujúca sa ochotou vzdať sa všetkého, aby splnili Božiu vôľu? Alebo taká je povaha ich zbožnosti – vždy sa zriekať prehnaných osobných požiadaviek? Je to jednoducho zázrak, aby sa niekto, kto nikdy neporozumel Božiemu riadeniu, napriek tomu zriekol toľkého. Nateraz sa nezaoberajme tým, koľko títo ľudia dali. Ich správanie je však hodné rozobrania. Odhliadnuc od prínosov, ktoré sa s týmito ľuďmi tak úzko spájajú, môžu byť aj iné dôvody, prečo by tí, čo nikdy nepochopili Boha, Mu dávali tak veľa? Narážame na doposiaľ nerozpoznaný problém: vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Jednoducho povedané, je to ako vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom: zamestnanec pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. Vo vzťahu tohto typu niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú to len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je to len potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej blízkosti, je to len neprekročiteľná priepasť. Ak to dospelo do tohto bodu, kto to dokáže zvrátiť? A koľko ľudí dokáže skutočne porozumieť, do akej krízy sa dostal tento vzťah? Verím, že keď sa ľudia ponoria do radosti z požehnania, žiadny z nich si nedokáže predstaviť, aký trápny a škaredý je taký vzťah s Bohom.

Najsmutnejšie na ľudskej viere v Boha je, že človek vykonáva svoje vlastné riadenie uprostred Božieho diela, a pritom nevenuje pozornosť Božiemu riadeniu. Najväčšie zlyhanie ľudstva spočíva v tom, že keď sa snaží podriadiť Bohu a uctievať Ho, vytvára si vlastný ideálny konečný osud a snaží sa zosnovať spôsob, ako získať čo najväčšie požehnanie a dosiahnuť najlepší konečný osud. Koľkí z tých, čo rozumejú, akí sú žalostní, odporní a úbohí, sa dokážu ľahko vzdať svojich ideálov a nádejí? A ktorí sa dokážu zastaviť a prestať uvažovať len o sebe? Boh potrebuje ľudí, ktorí s Ním budú úzko spolupracovať, aby sa Jeho riadenie naplnilo. Potrebuje tých, čo sa Jeho riadeniu podriadia celou svojou mysľou a celým svojím telom. Nepotrebuje ľudí, ktorí k Nemu každý deň naťahujú ruky, aby Ho prosíkali, nieto ešte takých, čo dajú málo a potom čakajú odmenu. Boh opovrhuje tými, ktorí po chabom príspevku zaspia na vavrínoch. Nenávidí týchto chladnokrvných ľudí, ktorí majú odpor k Jeho riadeniu a chcú hovoriť len o ceste do neba a získavaní požehnaní. Ešte väčší odpor prechováva voči tým, ktorí zneužívajú príležitosť poskytnutú dielom, ktoré koná, aby spasil ľudstvo. Je to preto, lebo títo ľudia sa nikdy nestarali o to, čo sa Boh snaží dosiahnuť a získať skrz svoje dielo riadenia. Zaujíma ich len to, ako využiť príležitosť poskytnutú Božím dielom, aby získali požehnania. Nezaujíma ich Božie srdce, ich pozornosť je pohltená vlastnou budúcnosťou a vlastným osudom. Tí, ktorí cítia odpor k dielu Božieho riadenia a nemajú najmenší záujem o to, ako Boh zachraňuje ľudstvo, ani o Jeho úmysly, konajú len to, čo teší ich, a to spôsobom, ktorý je odtrhnutý od diela Božieho riadenia. Boh si ich správanie nepamätá ani ho neschvaľuje a už vôbec Mu nie je priaznivo naklonený.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia