Gn 19, 1-11 A večer prišli dvaja anjeli do Sodomy. Lót sedel v bráne Sodomy, a keď ich uvidel, vstal a išiel im v ústrety. Sklonil sa tvárou k zemi a povedal: „Hľa, moji páni, vstúpte, prosím, do domu vášho sluhu a zostaňte tu celú noc, umyte si nohy a vstanete skoro ráno a pôjdete ďalej.“ A oni povedali: „Nie, ale zostaneme na ulici celú noc.“ A on na nich veľmi naliehal, a oni sa obrátili k nemu a vošli do jeho domu. Urobil im hostinu, upiekol nekvasené chleby a oni jedli. Ale skôr ako si ľahli, dom obkľúčili muži z mesta, aj muži zo Sodomy, starí i mladí, všetok ľud z každej štvrte. Volali na Lóta a povedali mu: „Kde sú tí muži, ktorí k tebe vošli túto noc? Vyveď ich k nám, aby sme ich poznali.“ A Lót vyšiel von za nimi, zavrel za sebou dvere a povedal: „Prosím vás, bratia, nebuďte takí podlí. Hľa, mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža; dovoľte mi, prosím, vyviesť ich k vám a urobte im, čo je dobré vo vašich očiach; len týmto mužom neublížte, lebo preto sa uchýlili pod moju strechu.“ A oni povedali: „Odstúp!“ A zase povedali: „Tento človek sem prišiel ako cudzinec, a ešte chce aj súdiť. Budeme s tebou zaobchádzať horšie ako s nimi.“ A tak veľmi naliehali na toho človeka, na Lóta, a priblížili sa, aby vylomili dvere. Muži však vystreli ruky, vtiahli Lóta k sebe do domu a dvere zavreli. A mužov, ktorí boli pri dverách domu, oslepili, malých i veľkých, takže sa unavili hľadaním dverí.

Gn 19, 24-25 Potom zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň. Pochádzali od Jahveho z neba. Zničil tie mestá i celé okolie i všetkých obyvateľov miest a to, čo rástlo na zemi.

Po opakovanom nepriateľstve a odpore Sodomy voči Nemu ju Boh úplne zničí

Z ľudského hľadiska bola Sodoma mestom, ktoré mohlo plne uspokojiť ľudskú túžbu a ľudskú podlosť. Bola príťažlivá a očarujúca, noc čo noc plná hudby a tanca, jej prosperita privádzala ľudí k fascinácii a šialenstvu. Jej podlosť rozožierala ľudské srdcia a priviedla ich k nemravnosti. Bolo to mesto, v ktorom zúrili nečistí a zlí duchovia; prekypovalo hriechom a vraždami, pričom vo vzduchu bolo cítiť krvavý, hnilobný zápach. Bolo to mesto, z ktorého ľuďom tuhla krv v žilách, mesto, od ktorého sa človek so zdesením odvracal. Nik v tomto meste – ani muž, ani žena, ani mladý, ani starý človek – nehľadal pravú cestu; nik netúžil po svetle ani po vzdaní sa hriechu. Ich život ovládal satan, jeho skazenosť a klamstvá. Stratili svoju ľudskú prirodzenosť, prišli o rozum a pôvodný cieľ ľudskej existencie. Dopustili sa nespočetných podlých skutkov odporu voči Bohu; odmietali Jeho vedenie a stavali sa proti Jeho vôli. Práve ich podlé skutky postupne privádzali týchto ľudí, mesto a všetko živé v ňom na cestu skazy.

Aj keď tieto dva úryvky nezaznamenávajú všetky podrobnosti o miere skazenosti sodomského ľudu, len ich správanie voči dvom Božím služobníkom po ich príchode do mesta, istá jednoduchá skutočnosť odhaľuje, do akej miery bol sodomský ľud skazený, podlý a odporoval Bohu. Odkrýva sa tak aj pravá tvár a podstata obyvateľov mesta. Títo ľudia nielenže odmietali prijať Božie varovania, ale nebáli sa ani Jeho trestu. Božím hnevom, naopak, opovrhovali a Bohu slepo vzdorovali. Bez ohľadu na to, čo alebo ako urobil, ich zlomyseľná povaha sa len umocňovala a oni Bohu opakovane odporovali. Sodomský ľud ostro odmietal Božiu existenciu, Jeho príchod, trest, a najmä Jeho varovania. Bol mimoriadne arogantný. Dokázal zožrať všetkých ľudí a ublížiť všetkým, ktorých bolo možné zožrať a ublížiť im, a inak sa nesprával ani k Božím služobníkom. Čo sa týka všetkých podlých skutkov, ktorých sa Sodomčania dopustili, ubližovanie Božím služobníkom bolo len špičkou ľadovca a ich podlá povaha, ktorá sa takto odkryla, v skutočnosti nebola viac než kvapkou v obrovskom mori. Preto sa Boh rozhodol zničiť ich ohňom. Nepoužil potopu ani hurikán, ani zemetrasenie, cunami či inú metódu na zničenie mesta. Čo znamenalo, že Boh použil na zničenie tohto mesta oheň? Znamenalo to úplné zničenie mesta; znamenalo to, že mesto úplne zmizlo z povrchu zemského a prestalo existovať. „Zničenie“ v tomto prípade neznamená len zánik formy a štruktúry mesta či jeho vonkajšieho vzhľadu; ide aj o to, že duše obyvateľov mesta prestali existovať a boli celkom vyhubené. Jednoducho povedané, všetci ľudia, všetky udalosti a veci spojené s mestom zanikli. Pre obyvateľov tohto mesta už nejestvoval žiadny život po smrti ani reinkarnácia; Boh ich vyňal z ľudskej prirodzenosti svojho stvorenia na celú večnosť. Použitie ohňa znamenalo koniec a obmedzenie hriechu na tomto mieste; tento hriech prestal existovať a šíriť sa. Znamenalo to, že satanova podlosť prišla o živnú pôdu, ako aj cintorín, ktorý mu poskytoval miesto na pôsobenie a na život. Vo vojne medzi Bohom a satanom je Božie použitie ohňa znamením Jeho víťazstva, ktorým je satan poznačený. Zničenie Sodomy je veľkým prešľapom v satanovej ambícii vzdorovať Bohu tým, že kazí a požiera ľudí, a je tiež potupným znakom obdobia vo vývoji ľudstva, keď človek odmietol Božie vedenie a oddal sa neresti. Okrem toho je záznamom pravého zjavenia spravodlivej Božej povahy.

Keď oheň zoslaný Bohom z neba premenil Sodomu len na popol, znamenalo to, že mesto s názvom Sodoma, ako aj všetko v ňom prestali existovať. Zničil ho Boží hnev, vytratilo sa v Božom hneve a majestáte. Sodome sa ušiel spravodlivý trest a zaslúžený koniec pre spravodlivú Božiu povahu. Zánik Sodomy bol spôsobený jej podlosťou a tiež Božím prianím, aby sa už nikdy nemusel pozerať na toto mesto ani na ľudí, ktorí v ňom žili, ani na život, ktorý v ňom rástol. Božia „túžba nikdy viac sa nepozrieť na toto mesto“ predstavuje Jeho hnev, ako aj Jeho majestát. Boh mesto spálil, pretože jeho podlosť a hriešnosť spôsobili, že voči nemu pocítil hnev, odpor a znechutenie a už sa naň nikdy nechcel pozerať – ani na ľudí či živé tvory v ňom. Keď mesto dotlelo a zostal po ňom iba popol, v Božích očiach skutočne prestalo existovať; dokonca aj Jeho spomienka naň zmizla, bola vymazaná. To znamená, že oheň zoslaný z neba nezničil len celé mesto Sodomu, nezničil len ľudí v meste, ktorí boli plní hriechu, nezničil len všetky veci v meste, ktoré boli poškvrnené hriechom; okrem týchto vecí zničil aj spomienku na podlosť a odpor ľudstva voči Bohu. Taký bol Boží úmysel pri spálení mesta.

Toto ľudstvo sa stalo mimoriadne skazeným. Títo ľudia nevedeli, kto je Boh a odkiaľ sami prišli. Ak si im spomenul Boha, útočili, ohovárali a rúhali sa. Dokonca aj keď Boží služobníci prišli šíriť Jeho varovanie, títo skazení ľudia nielenže neprejavili žiadne známky pokánia a neupustili od svojho podlého správania, ale naopak, bezočivo ubližovali Božím služobníkom. Prejavili a odkryli svoju prirodzenosť-podstatu mimoriadneho nepriateľstva voči Bohu. Vidíme, že vzdor týchto skazených ľudí voči Bohu bol viac než len zjavením ich skazenej povahy, rovnako ako bol viac než len ohováraním či výsmechom, ktoré jednoducho pramenili z nepochopenia pravdy. Príčinou ich podlého správania nebola ani hlúposť, ani nevedomosť; konali takto nie preto, že by boli oklamaní, a už vôbec nie preto, že by boli uvedení do omylu. Ich správanie dosiahlo úroveň do očí bijúceho bezočivého nepriateľstva, odporu a protestovania proti Bohu. Takéto ľudské správanie Boha bezpochyby nazlostilo a ovplyvnilo to aj Jeho povahu – povahu, ktorá sa nesmie uraziť. Preto Boh priamo a otvorene rozpútal svoj hnev a majestát; bolo to skutočné zjavenie Jeho spravodlivej povahy. Boh čelil mestu, ktoré prekypovalo hriechom, a chcel ho zničiť čo najrýchlejšie, aby čo najdôkladnejšie vyhladil ľudí v ňom a všetky ich hriechy, aby obyvatelia tohto mesta prestali existovať a aby sa hriech na tomto mieste prestal množiť. Najrýchlejším a najdôkladnejším spôsobom, ako to urobiť, bolo použiť oheň a spáliť ho. Boží postoj k sodomskému ľudu nebol postojom opustenosti alebo ľahostajnosti. Naopak, Boh použil svoj hnev, majestát a autoritu, aby týchto ľudí potrestal, skolil a úplne zničil. Jeho postoj k nim nebol len postojom fyzického zničenia, ale aj zničenia duše, večného vyhladenia. Toto je skutočný význam toho, čo Boh myslí pod výrazom „prestať existovať“.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II