Používam svoju autoritu na zemi a úplne odhaľujem svoje dielo. Na povrchu zeme sa odráža všetko, čo je v Mojom diele. Ľudstvo na zemi nebolo nikdy schopné pochopiť Moje kroky v nebi ani dôkladne uvažovať o obežných dráhach a trajektóriách Môjho Ducha. Väčšina ľudských bytostí chápe len drobnosti, ktoré sa nachádzajú mimo ducha, a nedokáže pochopiť jeho skutočný stav. Požiadavky, ktoré kladiem na ľudstvo, nevychádzajú z Môjho hmlistého Ja, ktoré je v nebi, ani z nemerateľného Ja, ktorým som na zemi. Kladiem primerané nároky podľa duchovného postavenia človeka na zemi. Nikdy som nikoho neuvrhol do ťažkostí ani som od nikoho nežiadal, aby pre Moje potešenie „potil krv“ – mohol by som svoje nároky obmedziť len na takéto situácie? Ktoré z nespočetného množstva stvorení na zemi sa nepodriaďuje povahe slov v Mojich ústach? Ktoré z týchto stvorení prichádzajúcich predo Mňa nie je úplne spálené Mojimi slovami a Mojím horiacim ohňom? Ktoré z týchto stvorení sa opováži „natriasať“ sa predo Mnou v pyšnom vytržení? Ktoré z týchto stvorení sa predo Mnou neukloní? Som Bohom, ktorý stvoreniam len nariaďuje mlčanie? Spomedzi nespočetného množstva stvorených vecí si vyberám tie, ktoré sú v súlade s Mojimi úmyslami. Spomedzi nespočetného množstva ľudských bytostí si vyberám tie, ktoré sa starajú o Moje srdce. Vyberám si najlepšie zo všetkých hviezd, čím dodávam svojmu kráľovstvu slabý lesk svetla. Prechádzam sa po zemi, všade rozptyľujem svoju vôňu a na každom mieste zanechávam svoju podobu. Na každom mieste sa ozýva zvuk Môjho hlasu. Ľudia všade lipnú na krásnych scénach včerajška, pretože celé ľudstvo si spomína na minulosť…

Celé ľudstvo túži vidieť Moju tvár, no keď osobne zostúpim na zem, všetci majú k Môjmu príchodu odpor a zaženú príchod svetla, ako keby som bol nepriateľom človeka v nebi. Človek Ma zdraví s obranným svetlom v očiach a je neustále v strehu, pretože má veľký strach, že by som pre neho mohol mať iné plány. Keďže ľudské bytosti Ma považujú za neznámeho priateľa, majú pocit, ako keby som mal v úmysle šmahom ich pozabíjať. V očiach človeka som smrtiaci protivník. Človek síce okúsil Moju vrúcnosť počas pohromy, stále si však neuvedomuje Moju lásku a usiluje sa Ma odohnať a poraziť. Mám ďaleko od toho, aby som využil jeho situáciu a konal proti nemu. Prijímam ho do tepla svojej náruče, jeho ústa plním ľúbeznosťou a do brucha mu vkladám potravu, ktorú potrebuje. Keď však Môj veľký hnev zatrasie pohoriami a riekami, človeka pre jeho zbabelosť už viac nebudem zahŕňať týmito rôznymi formami pomoci. Vtedy sa rozzúrim a žiadnym živým veciam nedám šancu kajať sa. Vzdám sa všetkých svojich nádejí týkajúcich sa človeka a uvalím na neho pomstu, ktorú si tak veľmi zaslúži. Vtedy sa blýska a hrmí, ako keby vlny oceánu besneli od zlosti, ako keby sa rúcali desaťtisíce pohorí. Človek je za svoju vzdorovitosť zasypaný hromami a bleskami, ostatné stvorenia sú vyhladené v nárazoch týchto hromov a bleskov, celý vesmír sa náhle prepadne do chaosu a stvorenie nedokáže znovu urobiť ten prvotný nádych života. Nespočetné zástupy ľudstva nedokážu uniknúť rachotiacemu hromu a ľudské bytosti sú uprostred bleskov v celých húfoch unášané rýchlym prúdom, ktorý sa valí dolu z hôr. Svet „ľudí“ sa náhle priblíži k miestu „konečného osudu“ človeka. Mŕtvoly plávajú na hladine oceánu. Celé ľudstvo sa odo Mňa vzďaľuje pre Môj hnev, pretože človek zhrešil proti podstate Môjho Ducha a jeho vzdorovitosť Ma urazila. No na miestach, kde nie je voda, sa iní ľudia smejú a spievajú, tešiac sa ešte vždy zo sľubov, ktoré som im dal.

Keď sú všetci ľudia ticho, pred ich očami vyžarujem svetelnú žiaru. Vďaka tomu sa im rozjasní myseľ a vyjasní zrak a už nechcú ostať ticho. Srdcia ľudí preto okamžite zaplaví duchovný pocit. Keď sa to stane, celé ľudstvo je vzkriesené. Všetci ľudia odhodia svoje nevyslovené sťažnosti a prídu predo Mňa. Získali ďalšiu šancu na prežitie prostredníctvom slov, ktoré hlásam. Je to tak preto, lebo všetky ľudské bytosti chcú žiť na zemi. Kto z nich však mal niekedy v úmysle žiť pre Mňa? Kto z nich v sebe niekedy odhalil nádherné veci, ktoré ponúkne pre Moje potešenie? Kto z nich niekedy rozpoznal Moju lákavú vôňu? Všetky ľudské bytosti sú hrubé a nevycibrené veci: navonok sa zdá, že sú pastvou pre oči, no ich podstatou nie je úprimne Ma milovať, pretože v hlbokých zákutiach ľudského srdca nikdy nebol žiadny prvok zo Mňa. Človeku toho príliš veľa chýba: pri porovnávaní so Mnou akoby sa zjavila priepasť veľká ako tá medzi nebom a zemou. Napriek tomu neudieram na jeho slabé a zraniteľné miesta ani sa mu pre jeho nedostatky nevysmievam. Moje ruky pracujú na zemi tisíce rokov a Moje oči po celý ten čas dohliadajú na celé ľudstvo. Nikdy som si však náhodne nezobral ani jeden ľudský život, aby som sa s ním hral ako s hračkou. Sledujem námahu, ktorú si človek dal, a rozumiem cene, ktorú zaplatil. Keď stojí predo Mnou, nechcem ho zaskočiť, aby som ho napomínal, ani si neželám dať mu nežiaduce veci. Namiesto toho som človeka po celý čas len zaopatroval a dával mu. Takže všetko, čomu sa človek teší, je Moja milosť, všetko je to štedrosť z Mojej ruky. Keďže som na zemi, človek nikdy nemusel znášať muky hladovania. Ja mu skôr dovoľujem prijímať veci z Mojich rúk, z ktorých sa môže tešiť, a ľudstvu umožňujem žiť v Mojich požehnaniach. Nežije celé ľudstvo pod Mojím napomínaním? Nemajú dnes ľudia žijúci v rozsahu Mojich slov o to viac potravy, ktorú si môžu ceniť a vychutnávať, rovnako ako je v hlbinách hôr hojnosť a vo vodách prebytok vecí prinášajúcich potešenie? Som na zemi a ľudstvo sa teší z Mojich požehnaní na zemi. Keď zem opustím, čo bude zároveň chvíľa, keď bude dokončené aj Moje dielo, k ľudstvu už viac nebudem pre jeho slabosť zhovievavý.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová Boha celému vesmíru, 17. kapitola