Boh prebdel mnoho bezsenných nocí pre dielo ľudstva. Zostúpil z najvyššej výšky až do najnižších hlbín, do pekla, v ktorom žije človek, aby s ním prežil svoje dni. Nikdy sa nesťažoval na biedu medzi ľuďmi a nikdy nevyčítal človeku jeho vzdorovitosť, ale znáša najväčšie poníženie, keď osobne vykonáva svoje dielo. Ako by mohol Boh patriť do pekla? Ako by mohol v pekle stráviť svoj život? Ale pre dobro všetkých ľudí, aby celé ľudstvo čo najskôr našlo odpočinok, znášal poníženie a trpel nespravodlivosť, aby prišiel na zem a osobne vstúpil do „pekla“ a „podsvetia“, do tigrieho brlohu, aby zachránil človeka. Čo dáva človeku právo odporovať Bohu? Aký má dôvod sťažovať sa na Boha? Kde berie tú drzosť pozerať sa na Boha? Nebeský Boh prišiel do tejto najšpinavšej krajiny neresti, a nikdy nedal voľný priechod svojim ponosám, ani sa na človeka nesťažoval, naopak, pokojne prijíma ľudské pustošenie^[1] a útlak. Nikdy neoplatil nerozumné požiadavky človeka, nikdy na neho nekládol prehnané nároky ani neprimerané požiadavky; iba bez ponôs vykonáva celé dielo, ktoré človek vyžaduje: vyučovanie, osvietenie, karhanie, zušľachťovanie slov, pripomínanie, upozorňovanie, utešovanie, súdenie a zjavovanie. Ktorý z Jeho krokov nebol učinený pre život človeka? Hoci odložil vyhliadky a osud človeka bokom, ktorý z krokov vykonaných Bohom nebol v záujme jeho osudu? Ktorý z nich nebol v záujme prežitia človeka? Ktorý z nich nemal oslobodiť človeka od tohto utrpenia a od útlaku temných síl, čiernych ako noc? Ktorý z nich nie je pre dobro človeka? Kto môže pochopiť Božie srdce, ktoré je ako srdce milujúcej matky? Kto môže pochopiť horlivé Božie srdce? Vášnivé Božie srdce a vrúcne očakávania boli oplatené chladnými srdcami, bezcitnými, ľahostajnými pohľadmi a opakovanými výčitkami a urážkami človeka. Boli oplatené uštipačnými poznámkami, sarkazmom a znevažovaním; boli oplatené ľudským posmechom, pošliapaním a odmietaním, nepochopením, nárekmi, odcudzením, vyhýbaním a ničím iným než klamstvom, útokmi a zatrpknutosťou. Vrúcne slová sa stretávali so zvrašteným obočím a chladným odporom tisícov hroziacich prstov. Boh to všetko môže len znášať, so sklonenou hlavou, slúžiac ľuďom ako poslušný vôl^[2]. Toľko sĺnc a mesiacov, toľko ráz čelil hviezdam, toľko ráz odchádzal za úsvitu a vracal sa za súmraku, prehadzoval sa, znášal muky tisíckrát väčšie ako bolesť pri odchode od svojho Otca, znášal útoky a porušenia človeka a orezával ho. Božia pokora a skrytosť boli oplatené ľudskými predsudkami^[3], ich nespravodlivými názormi a zaobchádzaním. Nehlasný spôsob, akým Boh pracuje v ústraní, Jeho zhovievavosť a tolerancia boli oplatené chamtivým pohľadom človeka; človek sa bez výčitiek svedomia pokúša udupať Boha na smrť a pokúša sa Ho zašliapať do zeme. Postoj človeka pri zaobchádzaní s Bohom je postojom „ojedinelej chytrosti“ a Boh, ktorého človek šikanuje a ktorým opovrhuje, je drvený pod nohami desaťtisícov ľudí, zatiaľ čo samotný človek stojí vysoko, akoby chcel byť víťazom, akoby chcel prevziať absolútnu moc^[4], súdiť spoza opony, urobiť z Boha režiséra, ktorý je zásadový a dodržuje pravidlá zo zákulisia, a nesmie sa brániť ani robiť problémy. Boh musí hrať rolu posledného cisára, musí byť bábkou^[5], zbavenou akejkoľvek slobody. Skutky človeka sú nevypovedateľné, čo mu teda dáva právo žiadať od Boha to či ono? Čo mu dáva právo dávať Bohu návrhy? Čo mu dáva právo požadovať, aby Boh súcitil s jeho slabosťami? Ako je spôsobilý prijať Božie milosrdenstvo? Ako je spôsobilý na to, aby znova a znova prijímal Božiu veľkodušnosť? Ako je spôsobilý na to, aby znova a znova prijímal Božie odpustenie? Kde je jeho svedomie? Už dávno Bohu zlomil srdce, už dávno zanechal Jeho srdce rozbité na kúsky. Boh prišiel medzi ľudí s rozžiareným pohľadom a nadšením, dúfajúc, že človek bude voči nemu zhovievavý, prejaví hoci len trochu vrúcnosti. Božiemu srdcu sa však od človeka dostáva len sťažka útechy, všetko, čo dostáva, sú útoky a muky, ktoré sa nabaľujú ako snehová guľa^[6]. Ľudské srdce je príliš chamtivé, jeho túžba je príliš veľká, nikdy sa nedokáže nasýtiť, človek je vždy zlomyseľný a pochabý, nikdy Bohu nedopraje žiadnu slobodu ani právo prejavu, a tak Bohu nezostáva nič iné, len sa podrobiť poníženiu a dovoliť človeku, aby s Ním manipuloval, ako sa mu zachce.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (9)

Poznámky pod čiarou:

1. „Pustošenie“ sa používa na odhalenie vzdorovitosti ľudstva.

2. „Stretávali sa so zvrašteným obočím a chladným odporom tisícov hroziacich prstov, so sklonenou hlavou, slúžiac ľuďom ako poslušný vôl“ bola pôvodne jedna veta, ale tu je rozdelená na dve, aby bol význam jasnejší. Prvá časť vety sa vzťahuje na konanie človeka, kým druhá naznačuje utrpenie, ktoré podstúpil Boh, a to, že Boh je pokorný a skrytý.

3. „Predsudky“ sa vzťahuje na vzdorovité správanie ľudí.

4. „Prevziať absolútnu moc“ sa vzťahuje na vzdorovité správanie ľudí. Vyvyšujú sa, zväzujú druhých, nútia ich, aby ich nasledovali a trpeli za nich. Sú to sily, ktoré sú voči Bohu nepriateľské.

5. „Bábka“ sa používa na zosmiešnenie tých, ktorí nepoznajú Boha.

6. „Nabaľujú sa ako snehová guľa“ sa používa na zdôraznenie prízemného správania ľudí.