Odhalenie skazenej ľudskej povahy nemá svoj pôvod v ničom inom ako v otupenom svedomí človeka, v jeho zlomyseľnej prirodzenosti a v jeho chorom rozume. Ak sa svedomie a rozum človeka dokážu opäť vrátiť do normálu, potom sa človek stane vhodným, aby ho Boh použil. Je to jednoducho preto, lebo ľudské svedomie bolo vždy otupené a ľudský rozum, ktorý nebol nikdy zdravý, je na tom čoraz horšie. Človek čoraz viac vzdoruje Bohu, a to až do takej miery, že dokonca pribil Ježiša na kríž a odmieta, aby Božie vtelenie posledných dní vstúpilo do jeho domu, odsudzuje Božie telo a považuje ho za podradné. Keby mal človek len trochu ľudskej prirodzenosti, nezaobchádzal by tak kruto s vteleným Božím telom. Keby mal len trochu rozumu, nebol by taký zlomyseľný pri zaobchádzaní s vteleným telom Boha. Keby mal len trochu svedomia, „neodvďačoval“ by sa vtelenému Bohu týmto spôsobom. Človek žije v dobe, keď sa Boh stal telom, no nie je schopný ďakovať Bohu za to, že mu dal takú dobrú príležitosť. Namiesto toho preklína Jeho príchod alebo úplne ignoruje skutočnosť Božieho vtelenia a podľa všetkého sa stavia proti tomu a má k tomu odpor. Bez ohľadu na to, ako človek vníma Boží príchod, Boh jednoducho vždy trpezlivo pokračoval vo svojom diele, aj keď človek nebol k Nemu ani trochu prívetivý a slepo na Neho kládol svoje požiadavky. Povaha človeka je úplne podlá, jeho rozum je úplne otupený, jeho svedomie úplne pošliapané zlom a už dávno prestalo byť pôvodným svedomím človeka. Človek je nielen nevďačný vtelenému Bohu za to, že dal ľudstvu toľko života a milosti, ale dokonca sa na Boha hnevá za to, že mu dal pravdu. Je to preto, lebo človek nemá najmenší záujem o pravdu, a preto voči Bohu prejavuje hnev. Nielenže človek nie je schopný položiť svoj život za vteleného Boha, ale snaží sa od Neho získať priazeň a nárokuje si záujem, ktorý je desaťkrát väčší ako to, čo človek dal Bohu. Ľudia s takýmto svedomím a rozumom si myslia, že to nie je veľká vec, a domnievajú sa, že zo seba vydali Bohu tak veľa a Boh im dal príliš málo. Sú ľudia, ktorí Mi podajú misku s vodou, natiahnu ruky a žiadajú, aby som im zaplatil za dve misky mlieka, alebo Mi dajú izbu na jednu noc a žiadajú, aby som zaplatil nájomné za niekoľko dní. Ako by ste si mohli získať život s takou ľudskou prirodzenosťou a s takým svedomím? Ste len opovrhnutiahodní úbožiaci! Tento druh ľudskej prirodzenosti a tento druh svedomia sú príčinou toho, že vtelený Boh putuje po zemi a nemá kde skloniť hlavu. Tí, ktorí naozaj majú svedomie a ľudskú prirodzenosť, by mali uctievať vteleného Boha a z celého srdca Mu slúžiť nie preto, aké dielo vykonal, ale dokonca aj vtedy, keby neurobil vôbec nič. Mali by to robiť tí, ktorí majú zdravý rozum, a je to povinnosťou človeka. Väčšina ľudí dokonca hovorí o podmienkach svojej služby Bohu. Nezaujíma ich, či je to Boh, alebo človek, hovoria len o svojej vlastnej situácii a snažia sa uspokojiť iba svoje vlastné túžby. Keď pre Mňa varíte, žiadate poplatok za obsluhu, keď pre Mňa niečo vybavujete, požadujete za to poplatky, keď pre Mňa pracujete, požadujete plat, keď periete Moje šatstvo, požadujete poplatky za pranie, keď niečo poskytnete cirkvi, požadujete náhradu za obnovu, keď hovoríte, požadujete rečnícke poplatky, keď rozdávate knihy, požadujete distribučné poplatky, a keď píšete, požadujete autorské poplatky. Tí, ktorých som orezával, odo Mňa dokonca požadujú náhradu, zatiaľ čo tí, ktorých som poslal domov, požadujú odškodnenie za poškodenie ich mena. Tí, ktorí nie sú zosobášení, požadujú veno alebo odškodné za stratenú mladosť. Tí, ktorí zabijú kurča, požadujú mäsiarske poplatky, tí, ktorí vypražia jedlo, požadujú odmenu za vyprážanie, a tí, ktorí uvaria polievku, sa tiež dožadujú platby… Toto je vaša vznešená a mocná ľudská prirodzenosť a toto sú činy, ktoré vám diktuje vaše vrúcne svedomie. Kde sa podel váš rozum? Kde je vaša ľudská prirodzenosť? Ja vám to poviem! Ak budete takto pokračovať, prestanem medzi vami pôsobiť. Nebudem pôsobiť medzi svorkou šeliem v ľudskom šate, nebudem trpieť pre takú skupinu ľudí, ktorých bledé tváre skrývajú divoké srdcia, nebudem znášať takú svorku zvierat, ktorá nemá ani najmenšiu šancu na spásu. Deň, keď sa k vám obrátim chrbtom, je dňom vašej smrti, dňom, keď sa ponoríte do tmy, a dňom, keď vás opustí svetlo. Ja vám to poviem! Nikdy nebudem dobrotivý ku skupine, ako je tá vaša, skupine, ktorá je ešte podradnejšia ako zvieratá! Moje slová a skutky majú svoje hranice a s vašou ľudskou prirodzenosťou a svedomím už neurobím nič, pretože nemáte dostatok svedomia. Spôsobili ste Mi príliš veľa bolesti a som príliš znechutený z vášho opovrhnutiahodného správania. Ľudia, ktorým chýba ľudská prirodzenosť a svedomie, nebudú mať nikdy šancu na spásu. Nikdy by som nespasil takých bezcitných a nevďačných ľudí. Keď nadíde Môj deň, budem naveky šľahať blčiace plamene na synov vzbury, ktoré kedysi vyvolali Môj prudký hnev, uvalím svoj večný trest na tie zvieratá, ktoré Ma kedysi urážali a opustili, naveky spálim ohňom svojho hnevu synov vzbury, ktorí kedysi jedli a žili spolu so Mnou, ale neverili vo Mňa, ktorí Ma urážali a zrádzali. Potrestám všetkých, ktorí vyprovokovali Môj hnev, zošlem všetok svoj hnev na tie šelmy, ktoré kedysi chceli stáť vedľa Mňa ako seberovné, ale neuctievali Ma ani sa Mi nepodriadili. Prút, ktorým udieram človeka, zasiahne tie zvieratá, ktoré sa kedysi tešili z Mojej opatery a z tajomstiev, o ktorých som hovoril, a ktoré sa kedysi pokúšali odo Mňa brať materiálne pôžitky. Neodpustím nikomu, kto sa pokúsi zaujať Moje miesto. Neušetrím nikoho z tých, ktorí sa Mi pokúšajú ukradnúť jedlo a šaty. Nateraz zostávate bez ujmy a naďalej na Mňa kladiete prehnané požiadavky. Keď nadíde deň hnevu, nebudete na Mňa klásť už žiadne ďalšie požiadavky. Vtedy vám dovolím, aby ste sa „radovali“ do sýtosti, zatlačím vám tvár do zeme a už nikdy nedokážete vstať! Skôr či neskôr vám tento dlh „splatím“ – a dúfam, že budete trpezlivo čakať na príchod tohto dňa.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Nezmeniť svoju povahu znamená byť nepriateľom Boha