Štrnásty bod: Pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov (siedma časť)

Štrnásta zodpovednosť vodcov a pracovníkov je „pohotovo rozlíšiť a potom vyčistiť alebo vypudiť všetky druhy zlých ľudí a antikristov“. Minule sme v duchovnom spoločenstve hovorili o druhom kritériu na rozlíšenie rôznych druhov zlých ľudí, ktoré je založené na ich ľudskej prirodzenosti, a prebrali sme tri prejavy. Prečítajte tieto tri prejavy. (Po ôsme, byť schopný kedykoľvek zradiť; po deviate, byť schopný kedykoľvek odísť; po desiate, kolísanie.) O týchto troch prejavoch sme hovorili v duchovnom spoločenstve, rozumiete im teda? (Áno.) Väčšina ľudí, ktorí majú tieto problémy, vo všeobecnosti nemá schopnosť chápať pravdu; nerozumejú, čo je pravda, ani čo znamená veriť v Boha. Okrem toho niektorí z nich nedokážu pochopiť, o čo pri viere v Boha v skutočnosti ide. Myslia si, že viera v Boha je len náboženská viera a že stačí iba dodržiavať náboženské rituály. Nerozumejú významu viery v Boha ani významu konania povinnosti; dokonca ani vo svojich srdciach nemajú jasno v tom, či Boh existuje, a nie sú si istí, či je cesta nasledovania Boha správna. Bez ohľadu na to, koľko rokov veria alebo koľko kázní počuli, nikdy nie sú schopní vybudovať si základ na pravej ceste. V dôsledku toho kolíšu a ak sa stane niečo, čo sa im nepáči, sú schopní dokonca kedykoľvek opustiť cirkev alebo ju zradiť. Boží dom má špecifické princípy pre zaobchádzanie s týmito niekoľkými druhmi ľudí. V závislosti od ich rôznych situácií existujú konkrétne plány na ich zvládnutie a vyriešenie; koho treba vyčistiť, toho vyčistia, a koho treba vypudiť, toho vypudia. Aj keď niektorí z týchto ľudí nie sú zlí ľudia, a už vôbec nie antikristi, na základe povahy týchto ich prejavov a postojov k viere v Boha nepatria k ľuďom Božieho domu ani nie sú skutočnými bratmi a sestrami. Aj keď zostanú v cirkvi, bude pre nich veľmi ťažké pochopiť pravdu. Aké sú dôsledky toho, že je pre nich ťažké pochopiť pravdu? Znamená to, že keďže nikdy nedokážu pochopiť Božie slová ani pravdu, nakoniec nedosiahnu spásu a Boh ich nezíska. To znamená, že nakoniec sa nemôžu stať ľuďmi Božieho domu, nemôžu sa stať skutočnými stvorenými bytosťami a nemôžu si plniť povinnosť stvorených bytostí a vrátiť sa pred Boha. Okrem toho často zohrávajú v cirkvi negatívnu úlohu. Nielenže nemajú pozitívny vplyv, ale z času na čas spôsobujú aj vyrušovanie a rozvrat, čím ovplyvňujú stavy niektorých ľudí a vyrušujú niektorých, ktorí konajú svoju povinnosť. Preto by cirkev mala prijať zodpovedajúce opatrenia na zaobchádzanie s nimi, či už ich prehovorí k odchodu, alebo ich vyčistí či vypudí. V každom prípade sa im nesmie dovoliť, aby v cirkvi spôsobovali narušenia a vyrušenia.

Štandardy a základy na rozlišovanie rôznych druhov zlých ľudí

II. Na základe ľudskej prirodzenosti

J. Kolísanie

Ľudia, ktorí kolíšu, si nikdy nedokážu potvrdiť, či Boh skutočne existuje, a už vôbec si nedokážu potvrdiť, či je Boh, v ktorého veria, pravým Bohom. Dnes chcú hľadať tu a zajtra sa chcú ísť poobzerať inam, nevedia, ktorá cesta je tá pravá a vždy zaujímajú vyčkávací postoj. Takýchto ľudí rýchlo presvedčte, aby odišli, a povedzte im: „Nikdy si nedokážeš potvrdiť, že Božie dielo je pravá cesta, a nehľadáš pravdu, aby si vyriešil svoje ťažkosti. Aký výsledok môže mať to, že budeš takto veriť aj naďalej? Keďže nemiluješ pravdu a nepáči sa ti život v cirkvi, mal by si ísť na miesto, ktoré ťa zaujíma, na základe svojich vlastných rozhodnutí. Nechceš sa vari usilovať o to, aby si vynikol nad ostatnými a dosiahol veľký úspech? Potom by si mal vykročiť do sveta a usilovať sa o to. Možno zbohatneš alebo sa staneš funkcionárom a vo svete si splníš svoje sny. Už by si sa nemal zdržiavať v Božom dome.“ Takýchto ľudí by si nemal v žiadnom prípade nútiť ani na nich naliehať, aby zostali. Ak chcú opustiť cirkev, nechaj ich ísť. Neustále nabádanie týchto pochybovačov a naliehanie, aby zostali, nie je v súlade s Božími úmyslami. Božie dielo nikdy ľudí nenúti, a keď stále ťaháš a tlačíš tých, ktorí sú nerozhodní, je v tom prvok nátlaku. Títo ľudia chcú ísť pracovať, zarábať peniaze a žiť dobrý život alebo sa usilovať o veci, ktoré sa im osobne páčia. Vždy mali tieto úmysly a vždy mali svoje vlastné ašpirácie a plány. Hoci to nik nevie, ich správanie to už odhalilo. Napríklad pri konaní svojej povinnosti sú často polovičatí alebo často zabúdajú, sú povrchní a konajú len mechanicky. Často prejavujú mimoriadnu neochotu pri konaní svojej povinnosti, stále majú pocit, že o niečo prichádzajú, a myslia si, že konanie povinnosti im bráni v zarábaní peňazí. Takýchto ľudí treba presvedčiť, aby odišli, a povedať im: „Pri konaní svojej povinnosti si vždy polovičatý a povrchný a nakoniec nezískaš pravdu a Boh ťa neschváli – to bude veľká strata! Keďže ťa nezaujíma pravda, nedokážeš si potvrdiť existenciu Boha ani Jeho zvrchovanosť a myslíš si, že svet je fantastický, a veríš, že ak sa budeš oň usilovať, môžeš dosiahnuť veľký úspech a vyniknúť nad ostatnými, potom by bolo pre teba lepšie vrátiť sa do sveta a usilovať sa tam. Aký zmysel má znášať tu toto utrpenie?“ Obzvlášť títo ľudia majú často pocit, že sú v určitej oblasti zdatní, že majú nejaké zručnosti a schopnosti, a veria, že ak by sa vydali do spoločnosti alebo do sveta, mohli by získať slávu aj bohatstvo a tešiť sa z vysokého postavenia a odmeny. Avšak po tom, čo uverili v Boha a niekoľko rokov sa len tak poflakovali, nedostali žiadne povýšenie ani neboli vybraní na žiadnu dôležitú pozíciu. Neschopní vyniknúť nad ostatnými, cítia vo svojom srdci veľkú krivdu a veľkú neochotu. Nechcú kráčať cestou viery v Boha a nieto ešte konať svoju povinnosť. Neustále majú nepokojné srdce a blúdiacu myseľ a sú nestáli a neistí. Z času na čas premýšľajú o tom, ako ich spolužiaci a priatelia získali také dobré zamestnanie, dosiahli také vysoké pozície a žijú život, ktorý je lepší ako život ostatných, čo v nich obzvlášť vyvoláva pocit, že si vierou v Boha veľmi škodia, a myslia si, že sú naničhodní, neschopní a že zlyhali, pretože veria v Boha, a priveľmi sa hanbia pozrieť do očí svojim rodičom a predkom. To spôsobuje, že sú ešte viac rozrušení a neochotní a trpko ľutujú, že sa na začiatku vôbec rozhodli veriť v Boha! Ich myseľ potom ešte viac kolíše. Za celé tie roky viery v Boha a konania svojej povinnosti sa ich viera nielenže neposilnila, ale stratili aj počiatočné nadšenie, ktoré kedysi mali. Ako by sa podľa vás malo s takýmito ľuďmi zaobchádzať? (Treba ich presvedčiť, aby odišli.) Ak ich presvedčíš, aby odišli, môžu povedať: „Verím v Boha už toľko rokov, vzdal som sa vzdelania, manželstva aj vyhliadok. Teraz mi hovoríš, aby som odišiel z cirkvi – neznamená to, že všetko utrpenie, ktoré som za tie roky znášal, bolo zbytočné? Nebudem mať azda žiaden konečný osud? To by znamenalo stratu na oboch stranách. To je akoby si mi vzal život, nie?“ Je príliš bezcitné presviedčať ich, aby odišli? Je vhodné to urobiť? (Takíto ľudia v prvom rade nikdy nechceli veriť v Boha. Do cirkvi sa dostali len podvodom, aby získali požehnania. Keď vidia, že cirkev sa stále zameriava na jedenie a pitie Božích slov a duchovné spoločenstvo o pravde, cítia k týmto veciam odpor a chcú odísť. Takýchto ľudí je potrebné presvedčiť, aby odišli. Hoci ich môžete udržať, nemôžete udržať ich srdcia.) Ak konajú svoju povinnosť s určitou úprimnosťou, ale jednoducho im chýba jasnosť v pravde, alebo sa dočasne stanú trochu negatívnymi a slabými, pretože čelia neúspechom a zlyhaniam alebo zažili orezávanie, v týchto prípadoch môžete hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde, aby ste im pomohli a podporili ich. Ak však uvážime, že ich slabosť nie je dočasná, ale skôr sú pri konaní svojej povinnosti jednostaj povrchní a robia ju len mechanicky a polovičato a sú spokojní len s tým, že ich nepošlú preč; a za predpokladu, že konajú svoju povinnosť bez úprimnosti alebo snahy, alebo presnejšie povedané, nemajú žiadne ciele, o ktoré by sa usilovali, a len sa bezcieľne nechávajú unášať dňami – ak sa ukáže, že sú takýmto typom človeka, potom ich možno presvedčiť, aby odišli.

Niektorí ľudia sú pochybovači. Ak jasne vidíš, že sú to v podstate ľudia, ktorí nemilujú pravdu a nie sú ochotní ani len pracovať, potom ich treba presvedčiť, aby odišli. Ich hlavné prejavy sú, že nikdy nečítajú Božie slová, nikdy sa neučia chválospevy, nikdy nepočúvajú kázne a nikdy nehovoria v duchovnom spoločenstve o pravde ani nehovoria o poznaní samých seba. Tiež neradi počúvajú skúsenostné svedectvá bratov a sestier. Nikdy nepozerajú filmy, videá s chválospevmi ani videá so skúsenostnými svedectvami, ktoré vytvoril Boží dom, a aj keď ich pozerajú, je to len pre zábavu alebo zo zvedavosti, v takom prípade si len neochotne pozrú kúsok; a vôbec to nie je z pocitu bremena za svoj vlastný vstup do života, ale len pre zábavu a vzrušenie. Čo robia väčšinu času? Rozprávajú sa, klebetia alebo si na internete pozerajú veci, ktoré sa im páčia. Niektorí z nich majú napríklad radi trh s akciami a neustále na internete sledujú trendy na burze; niektorí majú radi autá alebo elektroniku a neustále na internete sledujú, ktoré značky vydali nové modely alebo vyvinuli nejakú novú technológiu; iní radi sledujú online spravodajstvo produkované nezávislými médiami; a niektorí sa zaujímajú o krásu, líčenie alebo starostlivosť o zdravie a často chodia na internet čítať si o týchto veciach alebo o spôsoboch, ako si udržať dobré zdravie a dosiahnuť dlhovekosť. Títo ľudia nemajú absolútne žiadny záujem o rôzne pravdy, do ktorých musia veriaci vstúpiť, aby boli spasení, ani o skúsenostné svedectvá bratov a sestier. Okrem toho, že neochotne konajú trochu povinnosti, sú inak vždy zameraní na meniacu sa situáciu v neveriacom svete a na to, aké nové trendy a dôležité správy sú vo svete, a na vývoj vo svojej vlastnej krajine a podobne. Pozerajú len na tento druh informácií. Vzhľadom na to, že sa na tieto veci neustále pozerajú, ich srdcia sú naplnené len takýmito záležitosťami a úplne ignorujú pravdy, ktoré by mali ako veriaci v Boha chápať. Bez ohľadu na to, kto s nimi hovorí v duchovnom spoločenstve, neprijímajú to. Nezaujímajú sa ani sa nestarajú o záležitosti súvisiace so vstupom do života, ako napríklad o to, aké princípy by mali dodržiavať pri konaní svojej povinnosti, aké skazené povahy odhaľujú a aké problémy existujú pri konaní ich povinnosti a ktoré z rôznych Božích požiadaviek na ľudí splnili a ktoré nie. Hoci konajú svoju povinnosť, len ju mechanicky odbavia a ani v najmenšom nehľadajú pravdu-princípy. Hoci takíto ľudia tvrdia, že veria v Boha, to, čo sa im v duchu páči a na čo sa zameriavajú, sú peniaze, postavenie a trendy neveriaceho sveta, a radi sa stýkajú s tými, ktorí trendy neveriaceho sveta nasledujú. Keď hovoria o záležitostiach neveriaceho sveta, robia to s veľkým nadšením a neúnavným entuziazmom, hovoria výrečne a bez konca, ale keď sa stretnú s tými, ktorí radi hovoria v duchovnom spoločenstve o pravde, nemajú čo povedať. Keď brat alebo sestra povie: „Je tu jeden chválospev, ktorý je taký krásny, že som sa naučil celý text naspamäť,“ povrchne odvetia: „Naučil si sa ho naspamäť. To je pekné.“ Keď brat alebo sestra povie: „Skúsenostné svedectvo sestry tej a tej je naozaj dobré!“ povedia: „Teraz je toľko videí so skúsenostnými svedectvami, ktoré nie je dobré? Všetky sú celkom dobré.“ Odpovedajú len takto povrchne; v skutočnosti nemajú záujem o pravdu a nemajú spoločnú reč s bratmi a sestrami. Keď sa ich niekto opýta: „Modlíš sa, keď čelíš situáciám?“ odpovedia: „Ako sa modliť? Za čo sa modliť?“ Nemodlia sa ani nemajú Bohu čo povedať. Títo ľudia nemajú záujem o nič, čo súvisí s vierou v Boha, a ich srdcia sú naplnené všelijakými vecami z neveriaceho sveta. Čo si myslíte – majú takíto ľudia problém? (Áno.) Ak vidíš, že pri konaní svojej povinnosti sú vždy polovičatí, a keď im je pridelená akákoľvek úloha, stávajú sa veľmi netrpezlivými, sťažujú sa, len čo trochu trpia, a po niekoľkých rokoch viery v Boha často zjavujú myšlienky ako: „Vierou v boha som prišiel o výhody. Keby som neveril v boha, môj plat by sa už zvýšil na takú a takú sumu a mohol by som si užívať také a také postavenie a taký a taký luxusný životný štýl,“ ako by sa s takýmito ľuďmi malo zaobchádzať? (Treba ich presvedčiť, aby odišli.) Takýchto ľudí len presvedčte, aby odišli, a už im nedávajte žiadnu povinnosť, pretože nie sú ochotní ani len pracovať. Za únosné považujú len zúčastňovanie sa na zhromaždeniach, ale konanie povinnosti a nasledovanie Boha im prekáža v ich veľkých počinoch. Cítia, že konanie povinnosti a nasledovanie Boha je hlavnou prekážkou v ich úsilí o šťastie. Veria, že keby nekonali svoju povinnosť, už by dávno vynikli nad ostatnými, stali by sa vysokopostavenými úradníkmi a zarobili by vo svete veľa peňazí. Prečo by sme ich teda mali brzdiť? Takže presvedčiť ich, aby odišli, je dobré pre všetkých. Nútiť ich alebo naliehať na nich, aby zostali, by bola obrovská chyba. Takýchto ľudí by ste mali presvedčiť takto: „Prečo si sa rozhodol veriť v Boha? Môžeš niekedy získať pravdu, ak ťa pravda nezaujíma a vždy si plný pochybností o Bohu? Si človek s nápadmi, diplomami a talentom – keby si sa usilovne snažil vo svete, mohol by si sa stať prezidentom alebo generálnym riaditeľom nejakej spoločnosti, alebo milionárom či miliardárom. Tým, že sa len takto poflakuješ v Božom dome, po prvé, nemôžeš vyniknúť nad ostatnými; po druhé, nemôžeš dosiahnuť veľký úspech; a nakoniec, nemôžeš priniesť slávu svojim predkom. Navyše si pri konaní svojej povinnosti stále povrchný, čo vedie k tomu, že si orezávaný a neustále sa cítiš skleslý. Prečo znášať toto utrpenie? Mal by si vykročiť do sveta, buď do politiky, alebo do podnikania, a iste dosiahneš určitú úroveň úspechu. Si iný ako my: máš diplomy aj talent a si vznešený jednotlivec – nie je vari pod tvoju úroveň veriť v Boha spolu s nami, obyčajnými ľuďmi? Ako zvyknú hovorievať neverci: ‚Svet ti leží pri nohách‘ – mal by si využiť skutočnosť, že vo svete je ešte čas, aby si sa usiloval o nejakú slávu, zisk a postavenie, kým máš ešte príležitosť. Nekrivdi si tým, že tu zostaneš.“ Je to vhodný spôsob, ako ich presvedčiť? Tie slová sú dosť taktné, však? (Áno.) Neublížia im a zároveň hovoria to, čo chcú počuť. Myslím si, že tento prístup je vhodný, uľahčuje im prijatie tejto rady a oni tak môžu odvážne odísť bez akýchkoľvek starostí. Ak máš pri zaobchádzaní s ľuďmi tohto druhu istotu, že sú to pochybovači, a vidíš, že nemajú absolútne žiadne nadšenie pre vieru v Boha, že pri konaní svojej povinnosti nie sú nikdy úprimní a že nikdy nezískali žiadny vstup do života – a z dlhodobého hľadiska sa to pravdepodobne ani nezmení, potom je potrebné ich presvedčiť, aby odišli. Ak ich nepresvedčíš k odchodu, pri konaní svojej povinnosti budú mať vždy povrchný a vlažný postoj a môže nastať čas, keď spôsobia veľkú pohromu.

K. Byť zbabelý a podozrievavý

Práve sme dohovorili v duchovnom spoločenstve o desiatom prejave – kolísaní. Teraz sa ďalej pozrime na jedenásty prejav – byť zbabelý a podozrievavý. Aké sú prejavy zbabelých ľudí? (Zbabelí ľudia sa boja, keď čelia zatknutiu a prenasledovaniu. Chcú konať svoju povinnosť, ale neodvážia sa.) To je len jeden malý aspekt. Hlavným problémom je, že majú na vieru v Boha určitý názor: vždy majú pocit, že veriaci v Boha do tohto sveta akoby nepatrili; cítia, že ich viera v Boha je zahanbujúca. Najmä v niektorých autoritárskych krajinách alebo krajinách bez náboženskej slobody, kde veriaci v Boha nielenže nie sú chránení zákonom, ale sú aj prenasledovaní, sa niektorí ľudia neodvážia priznať, že veria v Boha, a boja sa, že sa to ostatní dozvedia. Cítia, že viera v Boha nie je niečo čestné a úctyhodné. Hoci vedia, že veria v pravého Boha, necítia v tom žiadnu česť ani nemajú sebavedomie. Keď sa objaví akýkoľvek náznak problémov alebo keď vidia, že vláda zatýka, prenasleduje, utláča a vylučuje veriacich, začnú sa obzvlášť obávať, že by sa to mohlo týkať aj ich. V takýchto situáciách sa niektorí ľudia rýchlo dištancujú od cirkvi, dokonca sa ponáhľajú vrátiť knihy do Božieho domu. Iní sa zo strachu pred zatknutím už neodvážia zúčastňovať na zhromaždeniach a neodvážia sa pozdraviť bratov a sestry, keď ich stretnú. Najmä s tými, ktorí sú relatívne známi svojou vierou alebo boli predtým zatknutí, sa títo ľudia ešte viac boja stýkať – sú až takí zbabelí. Ešte horšie je, že keď počujú, že vláda začala veľkú vlnu zatýkania, ponáhľajú sa na úrady, aby proaktívne priznali, že predtým verili v Boha a ktorých veriacich poznajú, iniciatívne týchto ľudí zapredajú a odovzdajú knihy Božích slov a ďalšie materiály súvisiace s vierou v Boha výmenou za zhovievavosť, s jediným cieľom zachrániť samých seba. Povedzte Mi, nie sú to vari prejavy zbabelosti? (Áno.) Najmä niektorí ľudia sa po tom, čo uverili v Boha, stále boja, že sa ostatní dozvedia o ich viere, a ešte väčšmi sa boja, že ak niekoho zatknú, tak ich zapredá. Len čo sa niekto dozvie, že veria v Boha, ponáhľajú sa mu vysvetliť, že už neveria, dokonca sa náhlia robiť veci, aby ich neverci prestali upodozrievať, že sú veriaci. Napríklad si budujú vzťahy s nevercami, jedia s nimi, zabávajú sa, hrajú hazardné hry, pijú alkohol a podobne. Pri najmenšom náznaku problémov sa neodvážia zúčastňovať na zhromaždeniach a už nekonajú svoju povinnosť, pričom ignorujú každého, kto sa ich snaží kontaktovať. Keď je všetko pokojné, myslia na to, ako viera v Boha prináša požehnania, umožňuje človeku vyhnúť sa smrti a dostať sa do neba a mať dobrý konečný osud – vtedy sú plní energie pre vieru v Boha. Ale len čo čelia trochu nebezpečnému prostrediu, zmiznú bez stopy. Potom, keď situácia pominie a veci sa opäť upokoja, vrátia sa. Tento druh človeka často zmizne bez stopy. Bez ohľadu na to, akú dôležitú povinnosť má pridelenú, len čo sa objaví trochu nebezpečenstva, dokáže okamžite zanechať svoju prácu bez toho, aby zabezpečil jej pokračovanie, a nikto sa s ním potom nedokáže spojiť. Keď iní ľudia podobne čelia nebezpečnému prostrediu, dokážu vymyslieť všelijaké spôsoby, ako správne zvládnuť následky. Ak je prostredie v danom čase príliš nepriateľské a riziko zatknutia je vysoké, počkajú, kým nebezpečenstvo pominie, a až potom pokračujú v práci. Alebo, ak sú príliš známi ako veriaci a mohli by ich ľahko zatknúť, keby sa ukázali pri práci, zariadia, aby ju urobil niekto iný. Keď však títo zbabelí ľudia zacítia čo i len najmenší problém, ponáhľajú sa skryť a v panike si skrývajú hlavu a zachraňujú si vlastnú kožu, úplne ignorujúc a zanedbávajúc prácu a majetok cirkvi, a nevynakladajú žiadne úsilie na ochranu práce cirkvi ani na ochranu bratov a sestier. Čoho sa pri svojej viere v Boha najviac boja? Po prvé, boja sa, že sa vláda dozvie o ich viere. Po druhé, boja sa, že sa to dozvedia ich susedia. Po tretie, najviac sa boja toho, že budú zatknutí a uväznení alebo ubití na smrť. Takže vždy, keď sa niečo stane, prvé, čo im zíde na um, je, či by ich mohli zatknúť alebo zabiť. Ak existuje čo i len 1-percentná šanca, že sa niečo z toho stane, vymyslia spôsob, ako uniknúť. Počas zhromaždenia môže napríklad nejaký brat alebo sestra povedať: „Cestou sem som v blízkosti zazrel niekoho, kto mi pripadal neznámy. Mohol by to byť neverec, ktorý nás špehuje?“ Len po vypočutí tejto jednej poznámky sa zbabelí ľudia na ďalšie zhromaždenie nedostavia a prerušia kontakt so všetkými. Nazval by si to opatrnosťou? (To nie je normálna opatrnosť, je to zbabelosť – v ich srdciach niet miesta pre Boha.) Je to opatrnosť dovedená do extrému. V krajinách alebo regiónoch, kde je prostredie obzvlášť nepriateľské, je pravdou, že veriaci by mali byť opatrní, ale to neznamená, že by mali prestať konať svoju povinnosť alebo sa zúčastňovať na zhromaždeniach zo strachu pred zatknutím, a byť takí opatrní, že v ich srdciach nebude miesta pre Boha. Aký je princíp opatrnosti zbabelých ľudí? Bez ohľadu na to, čo sa stane – veľká či malá vec – vôbec neveria, že všetko je v Božích rukách. Myslia si, že nikto nie je spoľahlivý, a pri svojej ochrane sa spoliehajú sami na seba. To je ich princíp. Neveria, že všetko je v Božích rukách, že všetko ovláda a usporiadava Boh, že ak sa niečo skutočne stane, potom to Boh dovolil, a že ak to Boh nedovolí, nikto nebude zatknutý. V tomto ohľade nemajú absolútne žiadnu vieru. Namiesto toho sú ich srdcia naplnené len zbabelosťou. Okrem toho je v ich zbabelosti jedna fatálna slabina, a zároveň je to vec, ktorá si zaslúži najväčšiu nenávisť: aby sa ochránili a zvládli akékoľvek prostredie, ktoré v nich vyvoláva strach, riadia sa tým, čo považujú za svoju „najvyššiu múdrosť“, a to, že bez ohľadu na to, čo sa stane – či už sú sledovaní alebo zatknutí a uväznení – len čo sa niečo pokazí a ich bezpečnosť je ohrozená, po prvé, poprú, že veria v Boha, a po druhé, zradia všetko, čo vedia, bez toho, aby čokoľvek zatajili. Prečo to robia? Jednoducho preto, aby sa ochránili pred fyzickým utrpením; preto prezradia všetko, čo vedia. Najprv zapredajú cirkevných vodcov a tiež vyzradia, kto sú okresní a regionálni vodcovia a kde bývajú, prezradia všetko, čo vedia. Všetko zradia, ešte predtým, ako ich začnú mučiť. Okrem toho, ak ich požiadajú, aby podpísali „Tri vyhlásenia“, okamžite ich podpíšu bez toho, aby o tom museli premýšľať – na to boli pripravení už dávno. Robia to preto, aby sa vyhli uväzneniu, mučeniu a akémukoľvek nebezpečenstvu smrti. Sú takí zbabelí. Neveria v Božiu zvrchovanosť ani nedokážu riskovať svoje životy. Namiesto toho vymýšľajú všetky možné spôsoby, ako sa ochrániť. Pre nich je najlepšou metódou zapredať ostatných a cirkev – to je najúčinnejší spôsob. Zradu ostatných používajú ako cenu za zabezpečenie vlastnej bezpečnosti a vyhnutie sa akémukoľvek utrpeniu. To je niečo, čo plánovali už dávno dopredu – je to ich „najvyššia múdrosť“. Povedzte Mi, je zbabelosť tohto druhu človeka normálnou zbabelosťou? (Nie.) Tak v čom je tu problém? (Sú takí zbabelí, že sa stávajú judášmi, pripravení kedykoľvek a kdekoľvek zapredať bratov a sestry a cirkev. Takíto ľudia nie sú skutoční veriaci.) Nechajme teraz bokom, či sú to skutoční alebo falošní veriaci. Len sa pozrite na ich ľudskú prirodzenosť – myslia si, že viera v Boha je niečo, čo sa robí potajomky a za čo sa treba hanbiť, a nie niečo čestné a úctyhodné, a záležitosť viery v Boha – niečo tak čestné, úctyhodné a pozitívne – považujú za niečo negatívne – aký druh ľudí to podľa teba je? (Zmätení ľudia, ktorí sú pomerne podlí.) Ich pohľad na veci a spôsob, akým ich chápu, sa líšia od normálnych ľudí. Niekedy dokážu dokonca nazývať biele čiernym, neschopní rozlíšiť správne od nesprávneho. Ako je možné, že by veriaci v Boha zámerne konali v tajnosti? Je to preto, že tento svet je príliš zlý – zákon nechráni náboženskú slobodu a satanský režim ešte viac nenávidí Boha a nepriateľsky sa stavia k Božiemu dielu. Nedovoľuje existenciu pozitívnych vecí a vynakladá veľké úsilie na prenasledovanie tých, ktorí veria v Boha. Takže za takýchto spoločenských okolností nemajú veriaci inú možnosť, ako konať opatrne pri zhromažďovaní a konaní svojej povinnosti; neodvážia sa to robiť otvorene. Navonok to môže vyzerať, akoby konali potmehúdsky ako zlodeji, ale v skutočnosti je to úplne spôsobené kontextom prenasledovania, však? (Áno.) Ako teda veľký červený drak opisuje skutky viery v Boha a konania povinnosti? Ako „podozrivé správanie“. Je to podozrivé správanie? (Nie.) Nie je to podozrivé správanie – je to niečo, čo ľudia robia, pretože nemajú inú možnosť. Urobili títo ľudia niečo nezákonné? (Nie.) Neurobili nič nezákonné ani nič proti vláde, a už vôbec neporušili zákon ani nenarušili verejný poriadok. Čo títo ľudia robili? Jednoducho konali povinnosť stvorených bytostí. Toto dielo je najcennejšie, najzmysluplnejšie a najspravodlivejšie dielo na svete. Ale pretože tento svet je zlý a temný a vyhlasuje biele za čierne, nazýva najspravodlivejšie, najcennejšie a najzmysluplnejšie dielo „podozrivým“. To je satanov výklad. Je satanov výklad pravdou? Je pozitívny? (Nie.) Určite nie je. Keď však zbabelí ľudia počujú tento výklad, nielenže s ním vo svojich srdciach plne súhlasia, ale aj prijímajú tento výklad od satana. V dôsledku toho si aj oni myslia, že tajná viera v Boha a tajné konanie povinnosti sú nesprávne a musia byť zlé. Vždy sa boja, že jedného dňa budú aj oni trýznení spoločnosťou a vládou, bez možnosti obhajoby a bez toho, aby im niekto pomohol alebo ich zachránil. Preto sa obzvlášť boja, že sa ľudia dozvedia o ich viere v Boha. Vo svojich srdciach neuznávajú, že slová, ktoré Boh vyjadril, sú pravdou, ani že cesta, ktorou Boh vedie ľudí, je správna, no napriek tomu chcú od Boha prijímať požehnania. Nie je to rozporuplné? Nakoniec sa cítia neuveriteľne ukrivdení za to, že veria v Boha a trpia tieto útrapy v takomto prostredí. Prečo sa cítia ukrivdení? Pretože sa veľmi boja zlého režimu v tomto svete a zlých síl diablov a satanov a stále sa obávajú, že ich diabli a satani budú trýzniť a vezmú im život. Keďže nemajú žiadnu skutočnú vieru v Boha, správajú sa obzvlášť zbabelo, až do tej miery, že vôbec nekonajú svoju povinnosť. Ak nehrozí absolútne žiadne nebezpečenstvo, zúčastnia sa na zhromaždeniach alebo sa stýkajú s bratmi a sestrami, alebo urobia niečo pre cirkev, ale jednoducho sa neodvážia priznať, že veria v Boha, že sú súčasťou cirkvi, alebo sa postaviť a svedčiť o Bohu či konať svoju povinnosť – cítia hlboký strach. Nemajú skutočnú vieru v Boha, no napriek tomu chcú od Boha prijímať požehnania a dobrý konečný osud. Povedali by ste, že je to rozporuplné? (Áno.) Nezaslepila im ich zameranosť na osobné záujmy myseľ? (Áno.) Títo ľudia sú pohltení chamtivosťou po osobnom zisku. Neveria, že Boh je zvrchovaný nad všetkým, no napriek tomu chcú od Neho prijímať požehnania. Neveria, že práca cirkvi a povinnosť, ktorú konajú bratia a sestry, sú spravodlivé, cenné a zmysluplné. Obzvlášť sa boja konať dôležité povinnosti alebo toho, že ich vodcovia a pracovníci budú často žiadať, aby chodili von a vybavovali záležitosti, zo strachu, že ak sa niečo pokazí, budú do toho zapletení. Keď sa títo zbabelí ľudia ocitnú tvárou v tvár nebezpečenstvu, môžu sa stať judášmi a zapredať cirkev – aj toto je typ nebezpečného jednotlivca.