Jób prekľaje deň svojho narodenia, pretože nechce, aby Boh pre neho trpel

Často hovorím, že Boh nahliada do ľudských sŕdc, zatiaľ čo ľudia sa pozerajú na svoj vonkajšok. Pretože Boh pozerá do ľudských sŕdc, rozumie ich podstate, zatiaľ čo ľudia definujú podstatu iných ľudí na základe ich vzhľadu. Keď Jób otvoril ústa a preklial deň svojho narodenia, tento čin ohromil všetky duchovné postavy vrátane troch Jóbových priateľov. Človek vzišiel z Boha a mal by byť vďačný za život a telo, ako aj za deň svojho narodenia, ktorý mu Boh daroval, a nemal by ich preklínať. To je niečo, čo bežní ľudia dokážu pochopiť a poňať. Pre každého, kto nasleduje Boha, je toto chápanie posvätné a neporušiteľné a je to pravda, ktorú nikdy nemožno zmeniť. Jób však porušil pravidlá: preklial deň svojho narodenia. Ide o čin, ktorý obyčajní ľudia považujú za prekročenie zakázanej hranice. Jób nielenže nemá nárok na pochopenie a súcit ľudí, ale nemá ani nárok na Božie odpustenie. Zároveň ešte viac ľudí pochybuje o Jóbovej spravodlivosti, pretože sa zdalo, že vďaka Božej priazni sa Jób stal sebeckým – stal sa takým bezočivým a bezohľadným, že nielenže nepoďakoval Bohu za požehnanie a starostlivosť počas života, ale zatratil deň svojho narodenia do záhuby. Čo to je, ak nie odpor voči Bohu? Takéto povrchnosti poskytujú ľuďom dôkaz, aby tento Jóbov čin odsúdili, ale kto môže vedieť, čo si Jób vtedy skutočne myslel? Kto môže poznať dôvod, prečo Jób konal týmto spôsobom? Iba Boh a Jób poznajú vnútorný príbeh a dôvody.

Keď satan natiahol ruku, aby zasiahol Jóbove kosti, Jób padol do jeho pazúrov bez možnosti úniku a bez sily vzdorovať. Jeho telo a duša trpeli obrovskou bolesťou a táto bolesť ho prinútila, aby si v hĺbke uvedomil bezvýznamnosť, krehkosť a bezmocnosť človeka žijúceho v tele. Zároveň získal hlboké uznanie a pochopenie toho, prečo Boh chce zaopatriť ľudstvo a starať sa oň. V satanových pazúroch si Jób uvedomil, že človek, ktorý je z mäsa a kostí, je v skutočnosti bezmocný a slabý. Keď padol na kolená a modlil sa k Bohu, cítil, akoby si Boh zakryl tvár a skryl sa, keďže ho úplne vydal do rúk satana. Boh nad ním zároveň nariekal a navyše bol kvôli nemu zarmútený; Boh bol zasiahnutý jeho bolesťou a zranený jeho ranami… Jób cítil Božiu bolesť, ako aj to, aké neznesiteľné to pre Boha bolo… Nechcel Boha ešte viac zarmútiť ani nechcel, aby nad ním Boh plakal, a už vôbec nechcel vidieť, ako Boh pre neho trpí. V tej chvíli sa Jób chcel len zbaviť svojho tela, aby už viac nemusel znášať bolesť, ktorú mu toto telo spôsobovalo, pretože potom by sa už Boh nemusel trápiť jeho bolesťou – no nemohol, a preto musel znášať nielen bolesť tela, ale aj muky z toho, že nechcel Boha znepokojovať. Tieto dve bolesti – jedna z tela a druhá z ducha – spôsobili Jóbovi srdcervúce, mučivé utrpenie a dali mu pocítiť, ako môžu obmedzenia človeka, ktorý je z mäsa a kostí, spôsobiť zúfalstvo a bezmocnosť. Za týchto okolností sa jeho túžba po Bohu ešte znásobila a jeho odpor k satanovi sa zintenzívnil. Jób by bol vtedy radšej, keby sa nikdy nenarodil do ľudského sveta, radšej by nejestvoval, než by videl Boha roniť slzy alebo cítiť kvôli nemu bolesť. Začal hlboko nenávidieť svoje telo, mal odpor k sebe samému, voči dňu, keď sa narodil, a dokonca ku všetkému, čo s ním bolo spojené. Nechcel, aby sa viac spomínal deň jeho narodenia alebo čokoľvek, čo s ním súviselo, a tak otvoril ústa a preklial deň, keď sa narodil: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘ Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ (Jób 3, 3-4) Jóbove slová nesú v sebe jeho odpor k sebe samému: „Nech zanikne deň, v ktorom som sa narodil, a noc, v ktorej bolo povedané: ‚Počal sa človek.‘“ A rovnako cítil voči sebe vinu a pocit zaviazanosti za to, že Bohu spôsobil bolesť: „Nech je ten deň tmou, nech sa naň Boh nepozerá zhora a nech naň nesvieti svetlo.“ Tieto dve pasáže sú konečným vyjadrením toho, ako sa Jób vtedy cítil, a všetkým naplno dokazujú jeho dokonalosť a spravodlivosť. Zároveň, tak ako si Jób prial, sa jeho viera a podriadenosť voči Bohu, ako aj jeho strach pred Bohom, skutočne povzniesli. Samozrejme, toto povznesenie je presne ten účinok, ktorý Boh očakával.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II