Prejavy Jóbovej ľudskej prirodzenosti počas jeho skúšok (pochopenie Jóbovej dokonalosti, spravodlivosti, strachu pred Bohom a vyhýbania sa zlu počas skúšok)

Keď sa Jób dopočul, že mu ukradli majetok, že jeho synovia a dcéry prišli o život a že jeho sluhovia boli zabití, reagoval takto: „Vtedy Jób vstal, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu a padol na zem, klaňal sa.“ (Jób 1, 20) Tieto slová nám hovoria jednu skutočnosť: po vypočutí tejto správy Jób neprepadol panike, neplakal ani neobviňoval sluhov, ktorí mu túto správu oznámili, a už vôbec neskúmal miesto činu, aby vyšetril a overil podrobnosti a zistil, čo sa skutočne stalo. Neprejavil žiadnu bolesť či ľútosť nad stratou svojho majetku ani sa nezrútil v slzách v dôsledku straty svojich detí a svojich blízkych. Naopak, roztrhol svoj plášť, oholil si hlavu, padol na zem a klaňal sa. Konanie Jóba sa líši od konania každého obyčajného človeka. Mätie mnoho ľudí a núti ich, aby Jóbovi vo svojich srdciach vyčítali jeho „chladnokrvnosť“. Pri náhlej strate majetku by normálni ľudia vyzerali zdrvení alebo zúfalí – a niektorí by dokonca mohli upadnúť do hlbokej depresie. Je to preto, lebo v srdciach ľudí predstavuje ich majetok celoživotné úsilie – je to niečo, na čom závisí ich prežitie, je to nádej, ktorá ich udržuje pri živote. Strata ich majetku znamená, že ich úsilie bolo zbytočné, že stratili nádej, a dokonca, že nemajú žiadnu budúcnosť. Každý normálny človek sa takto stavia k svojmu majetku, má k nemu blízky vzťah a majetok má v očiach ľudí nesmiernu dôležitosť. Veľká väčšina ľudí sa preto cíti zmätená Jóbovým ľahostajným postojom k strate majetku. Dnes rozptýlime zmätok, ktorý pociťovali všetci títo ľudia, tým, že vysvetlíme, čo sa odohrávalo v Jóbovom srdci.

Zdravý rozum káže, že Jób by sa mal pred Bohom hanbiť za to, že stratil taký veľký majetok, ktorý mu Boh zveril, pretože sa oň nestaral alebo naň nedával pozor – neudržal si majetok, ktorý mu Boh daroval. Keď sa teda dopočul, že jeho majetok bol ukradnutý, jeho prvou reakciou by malo byť, že pôjde na miesto činu a prešetrí rozsah všetkého, o čo prišiel, a potom sa vyzná Bohu, aby mohol opäť získať Božie požehnania. Jób to však neurobil a, prirodzene, mal na to svoje dôvody. Vo svojom srdci bol Jób hlboko presvedčený, že všetko, čo má, mu daroval Boh a nebolo to výsledkom jeho vlastnej práce. Preto nevidel tieto požehnania ako niečo, z čoho by sa dalo ťažiť, ale namiesto toho ukotvil princípy svojho prežitia v tom, že sa zo všetkých síl držal cesty, ktorá by sa mala dodržiavať. Vážil si Božie požehnania a ďakoval za ne, no nebol nimi fascinovaný ani ich nevyhľadával. Taký bol jeho postoj k majetku. Nerobil nič pre získanie požehnaní, neobával sa nedostatku či straty Božích požehnaní ani sa pre ne netrápil. Pre Božie požehnania sa nestal neviazane, bláznivo šťastným ani neignoroval Božiu cestu a nezabudol na Božiu milosť len pre požehnania, z ktorých sa často tešil. Jóbov postoj k majetku odhaľuje ľuďom jeho pravú ľudskú prirodzenosť. Po prvé, Jób nebol chamtivý a bol nenáročný vo svojom materiálnom živote. Po druhé, Jób sa nikdy nestrachoval a nebál, že mu Boh vezme všetko, čo má, čo bol jeho postoj podriadenosti voči Bohu vo svojom srdci; to znamená, že nemal žiadne požiadavky ani sťažnosti, pokiaľ ide o to, či alebo kedy mu Boh vezme, a nepýtal sa na dôvod prečo, len sa snažil podriadiť sa Božím usporiadaniam. Po tretie, nikdy neveril, že jeho majetok pochádza z jeho vlastnej práce, ale že mu ho Boh daroval. To bola Jóbova viera v Boha a je znakom jeho presvedčenia. Objasnili sme Jóbovu ľudskú prirodzenosť a jeho pravé každodenné úsilie v tomto trojbodovom zhrnutí? Jóbova ľudská prirodzenosť a úsilie boli neoddeliteľnou súčasťou jeho chladného správania, keď čelil strate svojho majetku. Práve vďaka svojmu každodennému úsiliu mal Jób duchovné postavenie a presvedčenie, aby počas Božích skúšok vyslovil: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ Tieto slová nezískal cez noc ani sa len tak neobjavili v Jóbovej hlave. Boli tým, čo videl a nadobudol počas mnohých rokov prežívania života. V porovnaní so všetkými, ktorí len hľadajú Božie požehnania a ktorí sa boja, že im Boh vezme, nenávidia to a sťažujú sa, nie je Jóbova podriadenosť veľmi reálna? V porovnaní so všetkými, ktorí veria, že Boh existuje, ale ktorí nikdy neverili, že Boh vládne nad všetkými vecami, nie je Jób nadmieru čestný a spravodlivý?

Jóbova racionálnosť

Jóbove skutočné skúsenosti a jeho spravodlivá a čestná ľudská prirodzenosť viedli k tomu, že vykonal najrozumnejšie súdy a rozhodnutia, keď prišiel o svoj majetok a deti. Takéto racionálne rozhodnutia boli neoddeliteľné od jeho každodenného úsilia a Božích skutkov, ktoré spoznal počas každodenného života. Jóbova čestnosť mu umožnila uveriť, že Jahveho ruka vládne nad všetkými vecami; jeho viera mu umožnila spoznať skutočnosť, že Boh Jahve je zvrchovaný nad všetkými vecami; jeho poznanie ho urobilo ochotným a schopným podriadiť sa zvrchovanosti a usporiadaniam Boha Jahveho; jeho podriadenosť mu umožnila byť čoraz pravdivejším vo svojom strachu pred Bohom Jahvem; jeho strach ho robil čoraz skutočnejším vo vyhýbaní sa zlu; nakoniec sa Jób stal dokonalým, pretože sa bál Boha a vyhýbal sa zlu; jeho dokonalosť ho urobila múdrym a dala mu najvyššiu racionálnosť.

Ako by sme mali rozumieť slovu racionálny? Doslovný výklad je, že to znamená mať zdravý rozum, byť logický a rozumný v myslení, prejavovať sa múdrou rečou, činmi a úsudkom a riadiť sa zdravými a správnymi morálnymi zásadami. Napriek tomu sa Jóbova racionálnosť nedá vysvetliť tak ľahko. Keď sa tu hovorí, že Jób mal najvyššiu racionálnosť, hovorí sa to v súvislosti s jeho ľudskou prirodzenosťou a jeho správaním pred Bohom. Pretože Jób bol čestný, bol schopný podriadiť sa Božej zvrchovanosti a veriť v ňu, čo mu dalo poznanie, ktoré bolo pre iných nedosiahnuteľné, a toto poznanie mu umožnilo presnejšie rozlišovať, posudzovať a definovať to, čo sa mu prihodilo, čo mu umožnilo presnejšie a presvedčivejšie si zvoliť, čo robiť a čoho sa pevne držať. To znamená, že jeho slová, správanie, princípy za jeho činmi a kódex, podľa ktorého konal, boli stále, jasné a konkrétne a neboli slepé, impulzívne ani emocionálne. Vedel, ako zaobchádzať s tým, čo ho postihlo, vedel, ako vyvážiť a zvládať vzťahy medzi zložitými udalosťami, vedel, ako sa pevne držať cesty, ktorej by sa mal pevne pridržiavať, a navyše vedel, ako zaobchádzať s tým, že Boh Jahve dáva a berie. Presne to bola Jóbova racionálnosť. Práve vďaka tejto racionálnosti Jób povedal: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno“, keď prišiel o majetok i o svojich synov a dcéry.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II