Ježiš nasýti päťtisíc ľudí

Jn 6, 8-13 Jeden z Jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, Mu riekol: „Je tu chlapec s piatimi jačmennými chlebmi a dvoma rybami. Ale čo je to pre toľkých?“ A Ježiš prikázal: „Usaďte mužov!“ Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc. Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával učeníkom a učeníci tým, čo si posadali, a podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.“ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.

Čo znamená „päť chlebov a dve ryby“? Koľko ľudí by sa za normálnych okolností mohlo dostatočne nasýtiť piatimi chlebmi a dvomi rybami? Ak vychádzame z apetítu priemerného človeka, stačilo by to len pre dvoch ľudí. To je základná predstava o „piatich chleboch a dvoch rybách“. Koľko ľudí sa však tými piatimi chlebmi a dvomi rybami nasýtilo v tomto úryvku? V Písme je zaznamenané toto: „Na mieste bolo veľa trávy. A tak si posadali muži v počte asi päťtisíc.“ Je v porovnaní s piatimi chlebmi a dvomi rybami päťtisíc veľký počet? Čo ukazuje, že tento počet je taký veľký? Z pohľadu človeka by nebolo možné rozdeliť päť chlebov a dve ryby medzi päťtisíc ľudí, pretože rozdiel medzi množstvom ľudí a množstvom potravy je priveľký. Aj keby si každý človek dal len maličké sústo, pre päťtisíc ľudí by to nepostačovalo. Pán Ježiš tu však vykonal zázrak – nielenže zabezpečil, aby sa päťtisíc ľudí mohlo dosýta najesť, ale aby z potravy ešte aj zostalo. Písmo hovorí: „Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: ‚Zozbierajte zvyšky, ktoré zostali, aby nič nevyšlo navnivoč.‘ Potom ich zozbierali a naplnili dvanásť košov zvyškami piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli.“ Vďaka tomuto zázraku ľudia mohli vidieť identitu a postavenie Pána Ježiša a to, že pre Boha nie je nič nemožné – takýmto spôsobom uvideli pravdu o Božej všemohúcnosti. Päť chlebov a dve ryby stačili na to, aby sa nasýtilo päťtisíc ľudí. Dokázal by však Boh nasýtiť päťtisíc ľudí, keby žiadne jedlo nemali? Samozrejme, že áno! Bol to zázrak, takže ľudia v každom prípade cítili, že je to niečo nepochopiteľné, neuveriteľné a záhadné. Pre Boha to však bola maličkosť. Keďže pre Boha to bolo niečo obyčajné, prečo by sme to teraz mali zdôrazniť a vyložiť? Pretože za týmto zázrakom sú úmysly Pána Ježiša, ktoré ľudstvo nikdy predtým nevnímalo.

Najprv sa pokúsme porozumieť tomu, čo za ľudí bolo týchto päťtisíc. Boli to nasledovatelia Pána Ježiša? Z Písma vieme, že neboli. Vedeli, kto je Pán Ježiš? Určite nie! Prinajmenšom nevedeli, že človek, ktorý stojí pred nimi, je Kristus. Niektorí ľudia možno poznali len Jeho meno a vedeli alebo počuli niečo o veciach, ktoré urobil. Na Pána Ježiša začali byť zvedaví, až keď o Ňom počuli príbehy. Určite by sme však nemohli povedať, že Ho nasledovali, a už vôbec nie, že Mu rozumeli. Keď Pán Ježiš videl týchto päťtisíc ľudí, boli hladní a dokázali myslieť len na to, ako si naplniť žalúdky, takže Pán Ježiš uspokojil ich túžbu v tomto kontexte. Čo mal vo svojom srdci, keď ju uspokojil? Aký bol Jeho postoj voči týmto ľuďom, ktorí sa chceli len dosýta najesť? Myšlienky a postoj Pána Ježiša v tom čase súviseli s Božou povahou a podstatou. Keď bolo pred Pánom Ježišom týchto päťtisíc ľudí, ktorí sa chceli len poriadne najesť, boli na Neho zvedaví a dúfali v Neho, myslel len na to, ako tento zázrak využije na to, aby im udelil milosť. Nerobil si však nádeje, že sa stanú Jeho nasledovateľmi, pretože vedel, že sa len chceli cítiť príjemne a poriadne sa najesť. A tak čo najlepšie využil, čo mal k dispozícii, a pomocou piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil päťtisíc ľudí. Otvoril oči týmto ľuďom, ktorí boli radi svedkami vzrušujúcich vecí a chceli vidieť zázraky. A tak na vlastné oči uvideli veci, ktoré vtelený Boh dokázal vykonať. Hoci Pán Ježiš použil na upokojenie ich zvedavosti niečo hmatateľné, vo svojom srdci už vedel, že tých päťtisíc ľudí sa chce len nasýtiť chlebom. Preto im nekázal a dokonca im vôbec nič nepovedal – len im umožnil pozorovať tento zázrak. S týmito ľuďmi v žiadnom prípade nezaobchádzal tak ako so svojimi učeníkmi, ktorí Ho skutočne nasledovali. V srdci Boha sú všetky stvorenia pod Jeho vládou a keď to bolo potrebné, všetkým, ktoré zočil, umožnil tešiť sa z milosti Boha. Aj keď títo ľudia nevedeli, kto je, nerozumeli Mu, neurobil na nich žiadny zvláštny dojem a necítili k Nemu vďačnosť ani keď zjedli chleby a ryby, Bohu to nevadilo – dal im skvelú príležitosť tešiť sa z milosti Boha. Niektorí ľudia hovoria, že Boh je vo svojom konaní zásadový, že na nevercov nedohliada ani ich nechráni, a že im v prvom rade neumožní tešiť sa z Jeho milosti. Je to naozaj tak? Z pohľadu Boha platí, že ak sú to živé bytosti, ktoré sám stvoril, bude ich riadiť a starať sa o ne a bude s nimi zaobchádzať, pripravovať pre ne plány a vládnuť im mnohými spôsobmi. Toto sú myšlienky a postoj Boha ku všetkým veciam.

Aj keď tých päťtisíc ľudí, ktorí zjedli chleby a ryby, neplánovalo nasledovať Pána Ježiša, On na nich nemal žiadne prísne nároky. Viete, čo Pán Ježiš urobil, keď sa dosýta najedli? Kázal im vôbec? Kam potom išiel? V Písme nie je zaznamenané, že im Pán Ježiš niečo povedal, len že po vykonaní zázraku potichu odišiel. Mal teda na týchto ľudí nejaké požiadavky? Bola tam nejaká nenávisť? Nie, nič z toho. Jednoducho už týmto ľuďom, ktorí Ho nemohli nasledovať, nechcel ďalej venovať žiadnu pozornosť, a vtedy mal v srdci bolesť. Keďže vnímal mravnú skazenosť ľudstva a cítil, že Ho odmieta, keď týchto ľudí videl a bol s nimi, zarmútila Ho ľudská obmedzenosť a nevedomosť, v srdci mal bolesť a chcel od nich čo najrýchlejšie odísť. Vo svojom srdci na nich nemal žiadne požiadavky, nechcel im venovať pozornosť a ani na nich nechcel vynakladať svoju energiu. Vedel, že Ho nemôžu nasledovať, no napriek tomu k nim mal stále veľmi jasný postoj. Chcel s nimi zaobchádzať láskavo a udeliť im milosť. Takýto bol skutočný postoj Boha ku každej stvorenej bytosti pod Jeho vládou – chcel s každou stvorenou bytosťou zaobchádzať láskavo, zabezpečiť ju a poskytovať jej potravu. Keďže Pán Ježiš bol vtelený Boh, veľmi prirodzene zjavil vlastnú podstatu Boha a s týmito ľuďmi zaobchádzal láskavo. Jeho srdce bolo zhovievavé a znášanlivé a s takýmto srdcom im preukázal láskavosť. Bolo jedno, ako títo ľudia Pána Ježiša vnímali a aký by bol výsledok, s každou stvorenou bytosťou zaobchádzal na základe svojej identity Pána všetkého stvorenia. Všetko, čo zjavil, bola bez výnimky Božia povaha a to, čo Boh má a čím je. Pán Ježiš spravil túto vec potichu a potom v tichosti odišiel – ktorá stránka Božej povahy to je? Mohli by ste povedať, že je to Božie milosrdenstvo? Mohli by ste povedať, že je to nesebeckosť Boha? Je to niečo, čoho je schopný bežný človek? Určite nie! Kto boli vlastne títo ľudia – týchto päťtisíc, ktorých Pán Ježiš nasýtil piatimi chlebmi a dvomi rybami? Mohli by ste povedať, že to boli ľudia, ktorí s Ním boli v súlade? Že boli všetci voči Bohu nepriateľsky naladení? Môžeme s istotou povedať, že s Pánom vôbec neboli v súlade a ich podstata bola voči Bohu maximálne nepriateľská. Ako však s nimi Boh zaobchádzal? Na to, aby zmiernil nepriateľstvo zo strany ľudí, použil metódu, ktorá sa nazýva „láskavosť“. To znamená, že hoci Pán Ježiš videl týchto ľudí ako hriešnikov, v Jeho očiach boli napriek tomu Jeho stvorenými bytosťami, preto s týmito hriešnikmi zaobchádzal láskavo. Toto je Božia znášanlivosť, ktorú určuje vlastná identita a podstata Boha. Je to teda niečo, čoho nie je schopný žiadny Bohom stvorený človek – môže to urobiť len Boh.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III