Šesť medzníkov v ľudskom živote (Vybrané pasáže)

Šiesty medzník: smrť

Po toľkom zhone, frustráciách a sklamaniach, po mnohých radostiach a strastiach, vzostupoch a pádoch, mnohých nezabudnuteľných rokoch, po pozorovaní striedania ročných období človek bez toho, aby si to všimol, prejde dôležitými životnými medzníkmi a v okamihu sa ocitne na sklonku života. Stopy času sa otláčajú na celom tele: človek už nedokáže stáť vzpriamene, jeho vlasy sa zmenia z tmavých na biele, kým oči, ktoré boli kedysi bystré a jasné, sa zmenia na matné a zastreté a hladká, pružná pokožka zvráskavie a vytvoria sa na nej škvrny. Sluch človeka zoslabne, zuby sa mu uvoľnia a vypadnú, jeho reakcie sa spomalia, pohyby ustrnú… V tomto okamihu sa človek definitívne rozlúči s vášnivými rokmi svojej mladosti a vstúpi do súmraku svojho života – staroby. Potom sa stretne so smrťou, posledným medzníkom v ľudskom živote.

1) Len Stvoriteľ má moc nad životom a smrťou človeka

Ak bolo narodenie človeka predurčené jeho predchádzajúcim životom, potom jeho smrť znamená koniec tohto osudu. Ak je narodenie človeka začiatkom jeho poslania v tomto živote, potom jeho smrť znamená koniec tohto poslania. Keďže Stvoriteľ určil pevný súbor okolností pre narodenie človeka, je len samozrejmé, že usporiadal aj pevný súbor okolností pre jeho smrť. Inak povedané, nikto sa nenarodí náhodou, smrť neprichádza nečakane a narodenie aj smrť sú nevyhnutne spojené s predošlým a súčasným životom človeka. Okolnosti narodenia aj smrti sú vopred určené Stvoriteľom. Je to osud človeka, jeho predurčenie. Keďže existuje mnoho vysvetlení pre narodenie človeka, platí aj to, že jeho smrť prirodzene nastane za osobitných, špecifických okolností. To je dôvod rozdielnej dĺžky života ľudí a rôzneho spôsobu a času ich úmrtia. Niektorí ľudia sú silní a zdraví, ale zomierajú mladí, iní sú slabí a chorľaví, ale dožívajú sa vysokého veku a pominú sa pokojne. Niektorí zomierajú neprirodzenou smrťou, iní prirodzenou. Niektorí ukončia svoj život ďaleko od domova, iní naposledy zatvoria oči pri svojich blízkych. Niektorí ľudia umierajú vo vzduchu, iní pod zemou. Niektorí sa utopia pod vodou, iní sa stratia pri katastrofách. Niektorí zomierajú ráno, iní v noci. … Každý chce zažiť úžasné narodenie, skvelý život a slávnu smrť, ale nikto nemôže prekročiť svoj vlastný osud, nikto nemôže uniknúť Stvoriteľovej zvrchovanosti. Taký je ľudský osud. Človek môže do budúcnosti plánovať všeličo, ale nikto nemôže naplánovať, ako sa narodí, ani spôsob a čas svojho odchodu z tohto sveta. Hoci sa ľudia všemožne snažia vyhnúť príchodu smrti a vzdorovať jej, nevedno prečo, smrť sa predsa len potichu blíži. Nikto nevie, kedy a ako zahynie, a už vôbec nie, kde sa to stane. Je jasné, že moc nad životom a smrťou nemá v rukách ľudstvo, ani žiadna prirodzená bytosť, ale Stvoriteľ, ktorého autorita je jedinečná. Život a smrť ľudstva nie sú výsledkom nejakého zákona prirodzeného sveta, ale dôsledkom zvrchovanosti autority Stvoriteľa.

2) Toho, kto nepozná zvrchovanosť Stvoriteľa, bude prenasledovať strach zo smrti

Keď človek vstúpi do staroby, výzva, pred ktorou stojí, nespočíva v zabezpečení rodiny alebo naplnení veľkých životných ambícií, ale v tom, ako sa rozlúčiť so svojím životom, ako sa vyrovnať s koncom svojho života a ako dať bodku na koniec vety svojho života. Hoci sa navonok zdá, že ľudia smrti nevenujú veľkú pozornosť, nikto sa nemôže vyhnúť skúmaniu tejto témy, pretože nikto nevie, či sa na druhej strane smrti nachádza iný svet. Svet, ktorý ľudia nemôžu vnímať ani cítiť, o ktorom nič nevedia. To spôsobuje, že ľudia sa boja postaviť sa smrti tvárou v tvár, boja sa jej čeliť tak, ako by mali, a namiesto toho robia všetko pre to, aby sa tejto téme vyhli. Preto to každého človeka napĺňa strachom zo smrti a pridáva tejto nevyhnutnej skutočnosti života závoj tajomstva, ktorý vrhá na srdce každého človeka trvalý tieň.

Keď človek cíti, že jeho telo chradne a že sa blíži smrť, pociťuje neurčitú hrôzu, nevýslovný strach. Strach zo smrti spôsobuje, že sa človek cíti stále osamelejší a bezmocnejší, a v tej chvíli sa sám seba pýta: Odkiaľ sa vzal človek? Kam smeruje? Takto človek zomiera, keď jeho život prebehne okolo neho? Je toto obdobie koncom ľudského života? Aký má napokon život zmysel? A akú má hodnotu? Je o sláve a bohatstve? O založení rodiny? … Bez ohľadu na to, či človek premýšľa o týchto konkrétnych otázkach a ako veľmi sa bojí smrti, v hĺbke srdca každého človeka je vždy túžba skúmať tajomstvá, pocit nepochopenia života a do toho sa mieša pocit sentimentality voči svetu a nechuť odísť. Azda nikto nedokáže jasne vyjadriť, čoho sa bojí, čo hľadá, prečo je precitlivený a čo sa zdráha opustiť…

Pre strach zo smrti majú ľudia veľa starostí a pre strach zo smrti majú i veľa toho, čoho sa nevedia vzdať. Keď už majú zomrieť, niektorí sa trápia kvôli tomu či onomu. Robia si starosti o svoje deti, blízkych a majetok, akoby tým, že si budú robiť starosti, mohli vymazať utrpenie a strach, ktoré smrť prináša, akoby udržiavaním akejsi blízkosti so živými mohli uniknúť bezmocnosti a osamelosti, ktoré smrť sprevádzajú. V hĺbke ľudského srdca sa skrýva neznámy strach, strach z rozlúčky s milovanými, z toho, že už nikdy neuvidia modrú oblohu, že už nikdy neuvidia materiálny svet. Osamelá duša, zvyknutá na spoločnosť svojich blízkych, nechce pustiť ich zovretie a odísť úplne sama do sveta, ktorý je cudzí a neznámy.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III