Len čo prídeš s plačom na tento svet, začneš plniť svoju povinnosť. Vykonávaš svoju úlohu a nastúpiš na svoju životnú cestu pre Boží plán a pre Jeho predurčenie. Bez ohľadu na to, aká je tvoja minulosť a aká cesta je pred tebou, nikto nemôže uniknúť ovládaniu a usporiadaniam neba. Nikto nemá kontrolu nad svojím osudom, lebo tú má len ten, ktorý vládne nad všetkým. Boh takto pôsobí, riadi vesmír, určuje pravidlá pre zmenu všetkých vecí a trajektóriu ich pohybu odo dňa, keď človek začal existovať. Podobne ako všetko, tak aj človeka v tichosti a nevedomky živí sladkosť, dážď i rosa od Boha. Podobne ako všetko, aj človek nevedome žije pod riadením Božej ruky. Srdce a duch človeka sú v Božích rukách. V Božích očiach vidno celý život človeka. Bez ohľadu na to, či tomu veríš, alebo nie, všetky veci, či už živé alebo mŕtve, sa budú pretvárať, meniť, obnovovať a miznúť v súlade s Božími myšlienkami. Takto Boh všetko riadi.

Keď sa v tichosti blíži noc, človek si to neuvedomuje, lebo jeho srdce nedokáže vnímať, ako sa noc blíži, ani odkiaľ prichádza. Keď sa noc v tichosti vytráca, človek víta denné svetlo, ale ani len netuší, ani si neuvedomuje, odkiaľ svetlo prichádza a ako vyhnalo temnotu noci. Tieto opakujúce sa striedania dňa a noci sprevádzajú človeka z jedného obdobia do druhého, z jedného historického kontextu do ďalšieho, pričom tiež zaistia, aby sa v každom období vykonávalo Božie dielo a Jeho plán pre každú dobu. Človek prejde týmito obdobiami spolu s Bohom, avšak nevie, že Boh riadi osud všetkého a všetkých živých bytostí. Nevie ani to, ako Boh všetko riadi a usmerňuje. Toto uniká človeku od nepamäti až dodnes. Dôvod nespočíva v tom, že Božie skutky sú príliš skryté, ani v tom, že sa Boží plán ešte nenaplnil, ale v tom, že srdce a duch človeka sú príliš ďaleko od Boha, a to až do takej miery, že človek naďalej slúži satanovi, hoci nasleduje Boha – a ešte stále to nevie. Nik aktívne nevyhľadáva Božie stopy a Božie zjavenie. Nik nechce existovať pod Božou starostlivosťou a opaterou. Radšej sa chce spoliehať na našepkávanie satana, toho zlého, aby sa prispôsobil tomuto svetu a pravidlám existencie, podľa ktorých žije skazené ľudstvo. Tu sa srdce a duch človeka klaňajú satanovi a stali sa jeho potravou. Ba čo viac, ľudské srdce a duch sa stali miestom, kde môže prebývať satan. Človek je preňho vhodnou skrýšou. Takto človek nevedome stráca schopnosť pochopiť princípy ľudského bytia, hodnotu i zmysel ľudskej existencie. Božie zákony a zmluva medzi Bohom a človekom sa v ľudskom srdci postupne vytrácajú. Človek prestáva hľadať Boha alebo si Ho všímať. V priebehu času už človek nevie, prečo ho Boh stvoril. Nechápe ani slová, ktoré vychádzajú z Božích úst. Nerozumie ničomu, čo pochádza od Boha. Človek potom začne odmietať Božie zákony a ustanovenia. Jeho srdce a duch sa otupia… Boh stráca človeka, ktorého pôvodne stvoril, a človek zasa stráca svoj pôvod: to je zármutok tohto ľudského rodu. Boh od samého začiatku až doteraz vytvára tragédiu pre ľudstvo, v ktorej je človek protagonistom i obeťou. A nik nedokáže povedať, kto je režisérom tejto tragédie.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh je zdrojom života človeka